Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 41 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)III. ÚS 230/2012
PDF · 292.83 KB
No categories available
III. ÚS 230/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., maloletej Y. M. a maloletej M. M. (obidvoch
zastúpených M. M.), všetkých bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. C., B.,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva občanov
slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť podľa čl. 23
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a
byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 20 CoP/57/2011-236 z 26. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M., maloletej Y. M. a maloletej M. M. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), maloletej Y. M. a
maloletej M. M., obidvoch maloletých zastúpených M. M. (ďalej len „maloleté
sťažovateľky“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktoré namietajú porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva občanov slobodne vstúpiť a nebyť nútený opustiť vlasť
podľa čl. 23 ods. 4 ústavy (sťažovateľky v petite sťažnosti nesprávne uvádzajú, že ide o čl.
23 ods. 3 ústavy, pozn.), práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl.
3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť
vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoP/57/2011-236 z 26. októbra 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 P/50/2011-196 z 1. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu“), ktorým bol maloletým sťažovateľkám nariadený návrat na územie a pod
jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska. Otec maloletých detí bol uznesením
okresného súdu zaviazaný sťažovateľkám zabezpečiť ubytovanie v prenajatom byte na
adrese D. a prispievať na ich výživu sumou 500 € mesačne k rukám matky od návratu detí
do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a
povinností pred írskymi justičnými orgánmi.
Dôvody podanej sťažnosti vidia sťažovateľky v tom, že krajský súd sa «nevyporiadal
s najlepším záujmom maloletých, keď konštatoval, že prvostupňový súd sa s najlepším
záujmom maloletých vyporiadal konštatovaním o tom, že dohovor o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí (tzv. Haagsky dohovor) a nariadenie Rady (ES) č.
2201/2003 (tzv. nariadenie Brusel II) vychádzajú z premisy, že najlepším záujmom
maloletých detí je zotrvať v krajine obvyklého pobytu...
Úprava Haagskeho dohovoru, podľa ktorej je nevyhnutné pri rozhodovaní v jeho
intenciách zohľadňovať práve záujem maloletých detí, o návrate ktorých sa koná, dôsledne
sleduje práve maloletých detí, ktoré sú zakotvené v Dohovore právach dieťaťa (publikovaný
v zbierke zákonov pod č. 104/1991), ktorý v súčasnosti predstavuje fundamentálny základ
ochrany základných ľudských práv mierených na cieľovú skupinu maloletých detí na
svetovej úrovni... Rovnako tak je sťažovateľka presvedčená, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, podľa ktorého je zohľadnenie, alebo nezohľadnenia určitého dôkazu otázkou
voľného hodnotenia dôkazov, v predmetnej veci nie je namieste.“ Sťažovateľky poukazujúc
na znenie ustanovení § 127 ods. 1 a § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) vychádzajú z názoru, že súd má
„povinnosť ustanoviť znalca v odborných otázkach. Súd prvého stupňa však bezdôvodne
nevyužil právo nariadiť vykonanie dokazovania, ak považoval už vykonané dokazovanie za
nedostatočné...
Už súd prvého stupňa pritom nepopierateľne mal preukázanú potrebu vykonať ďalšie
znalecké dokazovanie dostatočne dôvodne. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia opätovne len konštatoval odôvodnenie prvostupňového súdu, pričom sa nijako
nevyporiadal s dôvodmi odvolania matky proti rozhodnutiu prvého stupňa. Zo záverov súdu
prvého stupňa (tak ako si ich osvojil aj odvolací súd) je zrejmé, že súd uznal existenciu
možnosti prítomnosti domáceho násilia a aj napriek tomu ďalšie dokazovanie nevykonal, aj
keď nakoniec konštatoval, že domáce násilie páchané na sťažovateľke nebolo dostatočne
preukázané...
Sťažovateľka je presvedčená, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení OSP
zákon v špecifických odborných otázkach limituje možnosť súdu voľne hodnotiť dôkazy,
práve pre nutnosť hlbších odborných znalostí v konkrétnej problematike. V prípade, ak by
odbornú otázku posudzoval súd, viedlo by to k svojvoľnému a nekompetentnému
posudzovaniu niektorých špecifických situácii. Vzhľadom na uvedené tak je sťažovateľka
presvedčená, že v prejednávanej veci došlo k vydaniu rozhodnutí, ktoré sú celkom zjavne
arbitrárne a neposkytujú všetkým účastníkom konania rovnocennú ochranu ich práv a
oprávnených záujmov...
Sťažovateľka je presvedčená, že vo svetle uvedených namietaných porušení práv
sťažovateľky aj maloletých neobstojí ani odôvodnenie rozhodnutí, ktorým súdy v
prejednávanej veci mali zabezpečiť podmienky na nariadenie návratu maloletých do Írska.
Fakticky totiž súd prvého stupňa nariadil návrat maloletých detí tam, kde existuje reálne
hrozba pokračovania v páchaní domáceho násilia, s tým, že až následne budú zabezpečené
podmienky, ktoré by túto hrozbu pre maloleté deti odvracali.“
Sťažovateľky súčasne namietajú, že v napadnutom uznesení nebola dostatočne
odôvodnená nemožnosť aplikácie čl. 23 ods. 4 ústavy s prihliadnutím na to, že obe maloleté
sťažovateľky sú štátnymi občiankami Slovenskej republiky a iné občianstvo maloleté
nemajú. Poukazuje na to, že v konaní pred všeobecnými súdmi boli maloleté sťažovateľky
zastúpené kolíznym opatrovníkom, prostredníctvom ktorého nesúhlasili so svojím návratom
do Írskej republiky. Napriek zneniu čl. 23 ods. 4 ústavy však podľa ich názoru bolo
nariadené „občanom Slovenskej republiky opustiť územie Slovenskej republiky proti svojej
vôli. Sťažovateľka považuje takéto rozhodnutie za flagrantný a absolútne neprípustný zásah
do Ústavných práv maloletých detí...
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Ústavná zásada
nemožnosti nútiť občana, aby opustil vlasť je výlučne ustanovením trestnoprávneho
charakteru a nie je aplikovateľné na prejednávanú vec. Práve v trestnom práve však na
základe medzinárodných zmlúv sú ustanovené výnimky, kedy je možné aj občana Slovenskej
republiky nútene vydať do zahraničia pre účely trestného stíhania alebo výkonu trestu. V
Ústave Slovenskej republiky nie je definovaný len nejaký špecificky okruh právnych
vzťahov, na ktoré by sa mala byť obmedzená účinnosť čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky...
Vzhľadom na skutočnosť, že maloleté sú len občiankami Slovenskej republiky, napadnutým
súdnym rozhodnutím sú maloleté vystavené nemožnosti zdržiavať sa vo svojej vlastnej
krajine, nemožnosti hľadať ochranu a istotou u orgánov krajiny, ktorej sú štátnymi
občiankami. Napadnutým rozhodnutím sa tak maloleté ukracujú na jednom zo základných
práv človeka, dieťaťa aj občana a to je slobodne vstupovať a zotrvať vo vlastnej krajine.“.
Sťažovateľky preto vyjadrili presvedčenie, že „v prejednávanej veci postupom súdov
prišlo k takým pochybeniam, ktoré práve zakladajú arbitrárny charakter napadnutého
rozhodnutia, resp. rozhodnutia ním potvrdeného, nakoľko závery súdov, ktoré
v prejednávanej veci rozhodovali, podľa sťažovateľky celkom zjavne nie sú v súlade s
ústavou Slovenskej republiky, resp. medzinárodnými zmluva, ktorými je Slovenská republika
viazaná“.
Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní“ podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, základného práva „na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonaným dôkazom“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „práva na spravodlivý súdny
proces“ garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
20 CoP 57/2011-236 z 26. októbra 2011. Vo vzťahu k maloletým sťažovateľkám navrhli
vysloviť aj porušenie základného práva „slobodne vstúpiť a zotrvať vo vlasti“ podľa čl. 23
ods. 4 ústavy, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2
Dohovoru a právach dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Nadväzne na to sťažovateľky navrhli napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na
vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na
každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
Podstatou námietok sťažovateliek vo vzťahu k základným právam podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nesúhlas so
spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s hľadiskom podstatným pre rozhodnutie veci,
ktorým je najlepší záujem maloletých zakotvený v čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach
dieťaťa, nadväzne na to s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a napokon aj
s prístupom súdu k hodnoteniu dôkazov.
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, na
ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považoval
ústavný súd za podstatné citovať najskôr relevantnú časť odôvodnenia uznesenia
prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom uznesení vydanom pod č. k. 1 P/50/2011-196
z 1. júla 2011 uviedol:
«Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie
opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského
štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo
zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo
samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo
zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe
rozsudku alebo zo zákona jeden, nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť
o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Je nesporné, že maloleté deti M. mali obvyklý pobyt v Írsku, krajinu obvyklého
pobytu matka nespochybňovala. Pri posúdení výkonu opatrovníckeho práva otcom
maloletých detí, ktorého výkon matka namieta z dôvodu, že celodenná osobná starostlivosť
o deti bola zabezpečovaná matkou a otec „iba“ zarábal peniaze, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je možné výkon opatrovníckeho práva vyhodnotiť tak, že obaja rodičia teda
aj otec svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej
domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálne
stránke ako živiteľ rodiny, (keďže matka nepracovala), matka vykonávala osobnú
starostlivosť o deti ktoré boli v útlom veku. V roku 2010 obe deti začali navštevovať
predškolské zariadenia. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona;
vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu
maloletých detí... V konaní mal súd preukázané výsluchom rodičov, že k neoprávnenému
premiestneniu detí matkou v zmysle vyššie uvedeného Dohovoru skutočne došlo, keďže
matka v čase odchodu s maloletými deťmi na Slovensko odišla v neprítomnosti otca a bez
jeho súhlasu. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej
odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Po jej
odchode zisťoval, kde sa matka s deťmi nachádza, následne podnikol príslušné právne
kroky k zabezpečeniu návratu detí, kontaktoval príslušné orgány a 31. 1. 2011 po
neúspešnej mediácii podal návrh na súd. Samotné vyjadrenie otca prezentované matkou a
jej sestrou, že počas konfliktu sa mal vyjadriť „keď sa ti nepáči môžeš ísť a na tvoje miesto
príde iná“ súd nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na Slovensko alebo do inej
krajiny.
Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to domácim násilím, ktoré malo
byť podľa udania matky na nej páchané zo strany otca maloletých detí a ktorého
preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru,
na ktorý sa matka odvolávala. Z predložených dôkazov zo strany matky maloletých detí bolo
možné zistiť, že príslušným policajným orgánom v D. bolo dňa 23. 2. 2011 (až po
neoprávnenom premiestnení detí) doručené podanie matky v slovenskom jazyku ako
oznámenie domáceho násilia, ktoré mal na nej páchať jej manžel v čase spolužitia, nakoľko
však policajné orgány písomnosti z iného jazyka neprekladajú, matka v máji 2011
vycestovala do D. a osobne bola na polícii vypočutá. Súd konštatuje, že doposiaľ
nepredložila žiaden dôkaz, že takéto protiprávne konanie bolo otcovi maloletých detí
preukázané, prípadne že bolo vznesené obvinenie voči nemu, či začaté trestné stíhanie.
Príslušný súd v Írsku nenariadil predbežné opatrenie na základe návrhu matky o zákaze
priblíženia, nakoľko matka návrh nepodala v čase trvania ohrozenia a tieto skutočnosti tak
podľa udania matky nemal dostatočne preukázané, preto bolo vytýčené pojednávanie vo
veci samej na 21. 7. 2011, kde súd rozhodne pravdepodobne po doplnení potrebného
dokazovania. Skutočnosti o domácom násilí vyššie popísané matkou otec popiera, matka
tieto tvrdenia preukazuje znaleckým posudkom , ktorý súd pripúšťa len ako podporný dôkaz,
nakoľko jeho vyhotovenie nebolo nariadené súdom, ďalej tým že už v roku 2009 v čase
návštevy Slovenska bola konzultovať túto skutočnosť v občianskom združení Pomoc rodine
v M. a dňa 28. 12. 2010 kontaktovala v D. Saoirse Womens refuge organizáciu pomoci
týraným ženám, kde sa však napokon nedostavila. Z výpovede sestry matky maloletých detí
bolo zistené, že matka pri telefonických kontaktoch vyjadrovala smútok, zúfalstvo, udávala,
že nevie čo má robiť, že ju manžel psychicky vydiera, že ju bil škrtil, avšak osobne takéto
konanie nevidela.
Z takto zisteného skutkového stavu nemal súd dostatočne preukázané skutočnosti o
domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už
vôbec nebolo preukázané, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých
deťoch. Súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že existenciu
domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že
sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl.
11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, ktoré ako právo Európskej únie má
prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm.
b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na
zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Súd preto konštatuje, že má povinnosť pri
svojom rozhodnutí zohľadniť nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady ES, tzv.
„Brusel II bis“, ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci európskej únie
sa prednostne použije „Brusel II bis“, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor.
V danom prípade mal súd preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na
zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal
uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese D. a zaviazal sa prenájom
uvedeného bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne,
k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi Justičnými orgánmi. Za primerané
opatrenia súd považuje i už prebiehajúce konanie polície, ktorá by mala zisťovať a
preverovať skutočnosti tvrdené matkou, ako aj prebiehajúce konanie príslušného súdu v D.
o nariadení zákazu približovať sa, taktiež aj to, že voči matke nie je na území Írska vedené
trestné konanie pre trestný čin rodičovského únosu. Matka tak už ochrany, prípadne výživy
detí či nej samotnej, má možnosť obrátiť sa na príslušné organizácie ako napríklad vyššie
uvedená Health Services Executive.
Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez
akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho
záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12, 15 a 23 Nariadenia,
čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov opravách dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho
obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že
najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania
vyžaduje okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch
uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11
ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat
dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k
opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach
musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach
prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie
a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Je preto ustanovenia
Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď
ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok
konaniu unášajúceho rodiča.
Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca
nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a
pod jurisdikciu írska, aby tak zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením
dieťaťa matkou dňa 6. 1. 2011.»
Krajský súd sa podľa § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
uznesenia okresného súdu a na zdôraznenie jeho správnosti v sťažnosťou napadnutom
uznesení poukázal na skutočnosť, že v konaní „neboli nezistené žiadne závažné skutočnosti
pre ktoré by návrat maloletých nemohol byť nariadený“. Po opätovnom vyhodnotení
skutočností, ktoré boli okresným súdom v procese dokazovania zistené, krajský súd
skonštatoval, že prvostupňový súd nemohol mať „dostatočne preukázané skutočnosti o
domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už
vôbec nie, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. Odvolací
súd rovnako ako prvostupňový súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k
záveru, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či
bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich
vrátaní v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003..., ktoré ako právo
Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť
dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané
opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení... v danom prípade mal súd
prvého stupňa teda za preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie
zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese D. a zaviazal sa prenájom uvedeného
bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 500,- eur mesačne, k rukám
matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností pred Írskymi Justičnými orgánmi...
Na tomto mieste Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, dáva obom rodičom
maloletých deti do pozornosti, že Dohovor sa nesnaží riešiť problém o tom, kto má mať
právo starostlivosti o dieťa. V tejto otázke zaujíma Dohovor implicitne stanovisko, že každý
spor vo veci samej (pokiaľ sa jeho merita týka), t. j. o úprave rodičovských práv a
povinností, sa má realizovať pred príslušným orgánom štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt
pred tým, ako bolo neoprávnene premiestnené. Toto platí tak pre premiestnenie
uskutočnené pred vydaním rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností - v taktom
prípade bolo porušené právo starostlivosti vykonávané ex lege, tak aj pre premiestnenie,
ktorým bolo porušené už existujúce rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností.“.
K obsahu odvolania sťažovateľky v 1. rade a ňou formulovaným námietkam ďalej
krajský súd uviedol:
„Pokiaľ ide o súdnoznalecký posudok, ktorý súd prvého stupňa vzal úvahy iba ako
podporný dôkaz, odvolací súd poukazuje, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O. s. p.). Zákon tu teda vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z
ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver,
ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Právna úprava však neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v občianskom
súdnom konaní predstavuje zložitý myšlienkový postup. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj
súčasťou odôvodnenia jeho rozsudku (v danom prípade uznesenia), lebo z ustanovenia §
157 ods. 2 O. s. p. vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Súd prvého stupňa sa uvedenými zásadami
hodnotenia dôkazov v kontexte súdnoznaleckého posudku riadil, keď uviedol, že zo
zisteného skutkového stavu nemohol mať dostatočne preukázané skutočnosti o domácom
násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nie, že
domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. Poukázal však, že
existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť. Preto pristúpil k skúmaniu,
či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po
ich vrátení v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003... pre prípad, že by k
takémuto násiliu dochádzalo stým, že ustálil vykonané primerané opatrenia na
zabezpečenie ochrany maloletých detí čo vyjadril i v samotnom výroku svojho uznesenia.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
a odôvodnenia uznesenia okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré
podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie je odôvodnené dostatočným spôsobom. Krajský súd (a pred ním
okresný súd) rozsiahlo opísal skutkové zistenia prípadu, nadväzne na to zdôvodnil, ktoré zo
skutočností považuje za preukázané a ktoré nie, a následne opísal úvahy, na ktorých založil
svoje rozhodnutie o návrate maloletých sťažovateliek do krajiny ich obvyklého pobytu.
Krajský súd osobitne zdôvodnil, prečo nebolo možné vyhovieť odvolacím námietkam
sťažovateľky v 1. rade formulovaným v jej odvolaní, pričom rozsah jeho odpovedí na tieto
námietky považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný. Krajský súd
primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení dôkazov (vrátane znaleckého
posudku predloženého sťažovateľkou v 1. rade) a ktoré vychádzajú z obsahu § 132 OSP.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (I. ÚS 67/06), že
z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že znalecký posudok je iba jedným
z dôkazných prostriedkov v občianskom súdnom konaní, pričom vo všeobecnosti jeho
dôkazná hodnota je rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov.
V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá
konajúcemu súdu ukladá hodnotiť poznatky získané z vykonaného dôkazného prostriedku
samostatne, ale i vo vzájomnej súvislosti s poznatkami získanými z iných vykonaných
dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo (§ 132 OSP). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získané zo znaleckého
posudku predloženého sťažovateľkou v 1. rade v súvislosti s inými poznatkami získanými
v procese dokazovania, nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného
hodnotenia dôkazov nič vyčítať (m. m. III. ÚS 322/08).
Okresný súd a rovnako tak aj krajský súd sa správne neobmedzil pri zisťovaní
skutočného stavu veci iba na znalecký posudok predložený sťažovateľkou v 1. rade, ale
rešpektujúc ustanovenie § 132 OSP vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov, ktoré
všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne vymenovali a vyhodnotili a pri
formovaní záverečného úsudku o predmete konania prihliadali na všetky relevantné
skutočnosti. Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického
uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou
rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd
sa zaoberal aj všetkými relevantnými námietkami sťažovateliek formulovanými v ich
odvolaniach.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj to, že pokiaľ konajúce
všeobecné súdy pri svojom postupe a rozhodnutí vychádzali z aplikácie konkrétnej
procesnoprávnej úpravy, nemožno to v zásade hodnotiť ako porušovanie základných práv
a slobôd.
Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky, a síce že napadnutým uznesením nebol
zohľadnený najlepší záujem maloletých sťažovateliek, ktorý musí byť v zmysle čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
maloletých detí, ústavný súd dôvodnosť tejto námietky nezistil. Krajský súd rovnako ako
okresný súd sledujúc najlepší záujem dieťaťa považoval vzhľadom na nie celkom vylúčenú
možnosť domáceho násilia za potrebné, aby po návrate maloletých detí do krajiny
obvyklého pobytu predbežne upravil vyživovaciu povinnosť otca k sťažovateľkám
(maloletým deťom, ako aj k ich matke), ako aj nariadil zabezpečenie ubytovania na
konkrétnej adrese. V napadnutom uznesení tiež zrozumiteľne vyložil cieľ aplikovaných
ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj
čl. 10 a 11 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie rady“),
a to, že najlepším záujmom dieťaťa je v prípade neoprávneného premiestnenia dieťaťa
do inej krajiny vždy jeho návrat do tejto krajiny obvyklého pobytu. V okolnostiach prípadu
teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za popierajúce obsah čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a z tohto dôvodu za arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Nesúhlas sťažovateliek
s obsahom uznesenia krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie
je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Podľa názoru ústavného súdu teda krajský súd dospel k svojim záverom logickým
a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel
a zmysel. V rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti tak pri predbežnom
prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia
základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľkami formulované argumenty nemajú žiadnu relevantnú
súvislosť ani medzi namietaným postupom krajského súdu (a najmä jeho rozhodnutím)
a základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a základným právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tomto kontexte ani ústavný
súd nezistil závažné porušenia procesno-právnych predpisov, ktoré by mohli dosahovať
ústavnú relevanciu, a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti namietaného porušenia označených základných práv.
2. K namietanému porušeniu práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre
blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa
formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach
dieťaťa a základného práva občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky
a nebyť nútený opustiť vlasť podľa čl. 23 ods. 4 ústavy
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho
dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom
spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
Podľa čl. 23 ods. 4 ústavy každý občan má právo na slobodný vstup na územie
Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť a nemožno ho vyhostiť.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 23 ods. 4 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi maloletými sťažovateľkami
namietaným uznesením krajského súdu a ich právami podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy
podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu
ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené v predchádzajúcej časti odôvodnenia k
obsahu pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ a poznamenáva, že vzhľadom na účasť kolízneho
opatrovníka v konaní zastupujúceho maloleté sťažovateľky nesignalizuje obsah
napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, žiadnu možnosť porušenia
označených práv vyplývajúcich z označených ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa.
K vecnému posúdeniu sťažovateľkami namietaného porušenia základného práva
občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť
podľa čl. 23 ods. 4 ústavy krajský súd v napadnutom uznesení poznamenal, že tento
odvolací argument sťažovateľky v 1. rade neobstojí, keďže označený článok ústavy „je
prejavom trestnohmotno právnej a trestnoprocesno právnej úpravy, ktorá je premietnutá do
základného zákona štátu a ktorá nadobúda aktuálnosť v súvislosti s Rímskym štatútom
Medzinárodného trestného súdu a následnej ratifikácie Dohovoru týkajúceho sa extradície
medzi členskými štátmi Európskej únie. Z uvedeného dôvodu, ktorý právnou úpravou
nesúvisí s právnou úpravou navrátenia maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého
pobytu, sa týmto odvolacím dôvodom odvolací súd bližšie nezaoberal.“.
Ústavný súd v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 23 ods. 4 ústavy
konštatuje, že obsahom tohto ustanovenia je chrániť občanov pred vynucovaním trvalého
opustenia vlasti bez možnosti návratu. Označený článok ústavy však na práva sťažovateliek
nedopadá, pretože napadnutým uznesením bol nariadený návrat maloletých sťažovateliek do
Írska ako krajiny ich obvyklého pobytu s cieľom odstrániť následky ich neoprávneného
premiestnenia na územie Slovenskej republiky, nie však na účely trvalého opustenia vlasti.
Napadnuté uznesenie nebráni tomu, aby boli maloleté sťažovateľky v budúcnosti opätovne
premiestnené na územie Slovenskej republiky so súhlasom oboch rodičov alebo na základe
rozhodnutia vydaného vo veci úpravy rodičovských práv a povinností príslušným orgánom
štátu, kde mali deti obvyklý pobyt. V zmysle čl. 10 písm. b) Nariadenia rady totiž pre prípad
únosu maloletých detí je pre rozhodovanie v prípadoch rodičovských práv a povinností daná
právomoc súdu toho členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Navyše,
z vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplýva, že maloletým sťažovateľkám
bol nariadený návrat do Írska, ktorého sú súčasne štátnymi príslušníčkami, a aj v tomto
kontexte sa javí argumentácia sťažovateliek vo vzťahu k čl. 23 ods. 4 ústavy spočívajúca
v tom, že ako štátne občianky Slovenskej republiky sú napadnutým uznesením nútené
k opusteniu územia Slovenskej republiky, ako neopodstatnená.
Za daných okolností teda neprichádza do úvahy vyslovenie porušenia
sťažovateľkami označených práv, a preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené stratilo rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateliek v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012