Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 230/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., maloletej Y. M. a maloletej M. M. (obidvoch

zastúpených M. M.), všetkých bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. C., B.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva občanov

slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť podľa čl. 23

ods. 4 , práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa

Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa

podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a

byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -236 z 26. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., maloletej Y. M. a maloletej M. M. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), maloletej Y. M. a

maloletej M. M., obidvoch maloletých zastúpených M. M. (ďalej len „maloleté

sťažovateľky“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktoré namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva občanov slobodne vstúpiť a nebyť nútený opustiť vlasť

podľa (sťažovateľky v petite sťažnosti nesprávne uvádzajú, že ide o čl.

23 ods. 3 , pozn.), práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa Dohovoru

o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl.

3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť

vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -236 z 26. októbra 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -196 z 1. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu“), ktorým bol maloletým sťažovateľkám nariadený návrat na územie a pod

jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska. Otec maloletých detí bol uznesením

okresného súdu zaviazaný sťažovateľkám zabezpečiť ubytovanie v prenajatom byte na

adrese D. a prispievať na ich výživu sumou 500 € mesačne k rukám matky od návratu detí

do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a

povinností pred írskymi justičnými orgánmi.

Dôvody podanej sťažnosti vidia sťažovateľky v tom, že krajský súd sa «nevyporiadal

s najlepším záujmom maloletých, keď konštatoval, že prvostupňový súd sa s najlepším

záujmom maloletých vyporiadal konštatovaním o tom, že dohovor o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí (tzv. Haagsky dohovor) a nariadenie Rady (ES) č.

2201/2003 (tzv. nariadenie Brusel II) vychádzajú z premisy, že najlepším záujmom

maloletých detí je zotrvať v krajine obvyklého pobytu...

Úprava Haagskeho dohovoru, podľa ktorej je nevyhnutné pri rozhodovaní v jeho

intenciách zohľadňovať práve záujem maloletých detí, o návrate ktorých sa koná, dôsledne

sleduje práve maloletých detí, ktoré sú zakotvené v Dohovore právach dieťaťa (publikovaný

v zbierke ), ktorý v súčasnosti predstavuje fundamentálny základ

ochrany základných ľudských práv mierených na cieľovú skupinu maloletých detí na

svetovej úrovni... Rovnako tak je sťažovateľka presvedčená, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, podľa ktorého je zohľadnenie, alebo nezohľadnenia určitého dôkazu otázkou

voľného hodnotenia dôkazov, v predmetnej veci nie je namieste.“ Sťažovateľky poukazujúc

na znenie ustanovení a Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) vychádzajú z názoru, že súd má

„povinnosť ustanoviť znalca v odborných otázkach. Súd prvého stupňa však bezdôvodne

nevyužil právo nariadiť vykonanie dokazovania, ak považoval už vykonané dokazovanie za

nedostatočné...

Už súd prvého stupňa pritom nepopierateľne mal preukázanú potrebu vykonať ďalšie

znalecké dokazovanie dostatočne dôvodne. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia opätovne len konštatoval odôvodnenie prvostupňového súdu, pričom sa nijako

nevyporiadal s dôvodmi odvolania matky proti rozhodnutiu prvého stupňa. Zo záverov súdu

prvého stupňa (tak ako si ich osvojil aj odvolací súd) je zrejmé, že súd uznal existenciu

možnosti prítomnosti domáceho násilia a aj napriek tomu ďalšie dokazovanie nevykonal, aj

keď nakoniec konštatoval, že domáce násilie páchané na sťažovateľke nebolo dostatočne

preukázané...

Sťažovateľka je presvedčená, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení

zákon v špecifických odborných otázkach limituje možnosť súdu voľne hodnotiť dôkazy,

práve pre nutnosť hlbších odborných znalostí v konkrétnej problematike. V prípade, ak by

odbornú otázku posudzoval súd, viedlo by to k svojvoľnému a nekompetentnému

posudzovaniu niektorých špecifických situácii. Vzhľadom na uvedené tak je sťažovateľka

presvedčená, že v prejednávanej veci došlo k vydaniu rozhodnutí, ktoré sú celkom zjavne

arbitrárne a neposkytujú všetkým účastníkom konania rovnocennú ochranu ich práv a

oprávnených záujmov...

Sťažovateľka je presvedčená, že vo svetle uvedených namietaných porušení práv

sťažovateľky aj maloletých neobstojí ani odôvodnenie rozhodnutí, ktorým súdy v

prejednávanej veci mali zabezpečiť podmienky na nariadenie návratu maloletých do Írska.

Fakticky totiž súd prvého stupňa nariadil návrat maloletých detí tam, kde existuje reálne

hrozba pokračovania v páchaní domáceho násilia, s tým, že až následne budú zabezpečené

podmienky, ktoré by túto hrozbu pre maloleté deti odvracali.“

Sťažovateľky súčasne namietajú, že v napadnutom uznesení nebola dostatočne

odôvodnená nemožnosť aplikácie s prihliadnutím na to, že obe maloleté

sťažovateľky sú štátnymi občiankami Slovenskej republiky a iné občianstvo maloleté

nemajú. Poukazuje na to, že v konaní pred všeobecnými súdmi boli maloleté sťažovateľky

zastúpené kolíznym opatrovníkom, prostredníctvom ktorého nesúhlasili so svojím návratom

do Írskej republiky. Napriek zneniu však podľa ich názoru bolo

nariadené „občanom Slovenskej republiky opustiť územie Slovenskej republiky proti svojej

vôli. Sťažovateľka považuje takéto rozhodnutie za flagrantný a absolútne neprípustný zásah

do Ústavných práv maloletých detí...

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Ústavná zásada

nemožnosti nútiť občana, aby opustil vlasť je výlučne ustanovením trestnoprávneho

charakteru a nie je aplikovateľné na prejednávanú vec. Práve v trestnom práve však na

základe medzinárodných zmlúv sú ustanovené výnimky, kedy je možné aj občana Slovenskej

republiky nútene vydať do zahraničia pre účely trestného stíhania alebo výkonu trestu. V

nie je definovaný len nejaký špecificky okruh právnych

vzťahov, na ktoré by sa mala byť obmedzená účinnosť ...

Vzhľadom na skutočnosť, že maloleté sú len občiankami Slovenskej republiky, napadnutým

súdnym rozhodnutím sú maloleté vystavené nemožnosti zdržiavať sa vo svojej vlastnej

krajine, nemožnosti hľadať ochranu a istotou u orgánov krajiny, ktorej sú štátnymi

občiankami. Napadnutým rozhodnutím sa tak maloleté ukracujú na jednom zo základných

práv človeka, dieťaťa aj občana a to je slobodne vstupovať a zotrvať vo vlastnej krajine.“.

Sťažovateľky preto vyjadrili presvedčenie, že „v prejednávanej veci postupom súdov

prišlo k takým pochybeniam, ktoré práve zakladajú arbitrárny charakter napadnutého

rozhodnutia, resp. rozhodnutia ním potvrdeného, nakoľko závery súdov, ktoré

v prejednávanej veci rozhodovali, podľa sťažovateľky celkom zjavne nie sú v súlade s

, resp. medzinárodnými zmluva, ktorými je Slovenská republika

viazaná“.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní“ podľa

, základného práva „na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonaným dôkazom“ podľa a „práva na spravodlivý súdny

proces“ garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-236 z 26. októbra 2011. Vo vzťahu k maloletým sťažovateľkám navrhli

vysloviť aj porušenie základného práva „slobodne vstúpiť a zotrvať vo vlasti“ podľa čl. 23

ods. 4 , práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa Dohovoru o právach

dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2

Dohovoru a právach dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Nadväzne na to sťažovateľky navrhli napadnuté uznesenie

zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na

vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na

každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na

prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Podstatou námietok sťažovateliek vo vzťahu k základným právam podľa čl. 46

ods. 1, a a právu podľa dohovoru je nesúhlas so

spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s hľadiskom podstatným pre rozhodnutie veci,

ktorým je najlepší záujem maloletých zakotvený v čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa, nadväzne na to s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a napokon aj

s prístupom súdu k hodnoteniu dôkazov.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, na

ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s , považoval

ústavný súd za podstatné citovať najskôr relevantnú časť odôvodnenia uznesenia

prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom uznesení vydanom pod č. k. -196

z 1. júla 2011 uviedol:

«Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie

opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského

štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo

zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo

samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo

zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe

rozsudku alebo zo zákona jeden, nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť

o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

Je nesporné, že maloleté deti M. mali obvyklý pobyt v Írsku, krajinu obvyklého

pobytu matka nespochybňovala. Pri posúdení výkonu opatrovníckeho práva otcom

maloletých detí, ktorého výkon matka namieta z dôvodu, že celodenná osobná starostlivosť

o deti bola zabezpečovaná matkou a otec „iba“ zarábal peniaze, súd dospel k záveru, že v

danom prípade je možné výkon opatrovníckeho práva vyhodnotiť tak, že obaja rodičia teda

aj otec svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej

domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálne

stránke ako živiteľ rodiny, (keďže matka nepracovala), matka vykonávala osobnú

starostlivosť o deti ktoré boli v útlom veku. V roku 2010 obe deti začali navštevovať

predškolské zariadenia. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona;

vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu

maloletých detí... V konaní mal súd preukázané výsluchom rodičov, že k neoprávnenému

premiestneniu detí matkou v zmysle vyššie uvedeného Dohovoru skutočne došlo, keďže

matka v čase odchodu s maloletými deťmi na Slovensko odišla v neprítomnosti otca a bez

jeho súhlasu. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej

odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Po jej

odchode zisťoval, kde sa matka s deťmi nachádza, následne podnikol príslušné právne

kroky k zabezpečeniu návratu detí, kontaktoval príslušné orgány a 31. 1. 2011 po

neúspešnej mediácii podal návrh na súd. Samotné vyjadrenie otca prezentované matkou a

jej sestrou, že počas konfliktu sa mal vyjadriť „keď sa ti nepáči môžeš ísť a na tvoje miesto

príde iná“ súd nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na Slovensko alebo do inej

krajiny.

Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to domácim násilím, ktoré malo

byť podľa udania matky na nej páchané zo strany otca maloletých detí a ktorého

preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru,

na ktorý sa matka odvolávala. Z predložených dôkazov zo strany matky maloletých detí bolo

možné zistiť, že príslušným policajným orgánom v D. bolo dňa 23. 2. 2011 (až po

neoprávnenom premiestnení detí) doručené podanie matky v slovenskom jazyku ako

oznámenie domáceho násilia, ktoré mal na nej páchať jej manžel v čase spolužitia, nakoľko

však policajné orgány písomnosti z iného jazyka neprekladajú, matka v máji 2011

vycestovala do D. a osobne bola na polícii vypočutá. Súd konštatuje, že doposiaľ

nepredložila žiaden dôkaz, že takéto protiprávne konanie bolo otcovi maloletých detí

preukázané, prípadne že bolo vznesené obvinenie voči nemu, či začaté trestné stíhanie.

Príslušný súd v Írsku nenariadil predbežné opatrenie na základe návrhu matky o zákaze

priblíženia, nakoľko matka návrh nepodala v čase trvania ohrozenia a tieto skutočnosti tak

podľa udania matky nemal dostatočne preukázané, preto bolo vytýčené pojednávanie vo

veci samej na 21. 7. 2011, kde súd rozhodne pravdepodobne po doplnení potrebného

dokazovania. Skutočnosti o domácom násilí vyššie popísané matkou otec popiera, matka

tieto tvrdenia preukazuje znaleckým posudkom , ktorý súd pripúšťa len ako podporný dôkaz,

nakoľko jeho vyhotovenie nebolo nariadené súdom, ďalej tým že už v roku 2009 v čase

návštevy Slovenska bola konzultovať túto skutočnosť v občianskom združení Pomoc rodine

v M. a dňa 28. 12. 2010 kontaktovala v D. Saoirse Womens refuge organizáciu pomoci

týraným ženám, kde sa však napokon nedostavila. Z výpovede sestry matky maloletých detí

bolo zistené, že matka pri telefonických kontaktoch vyjadrovala smútok, zúfalstvo, udávala,

že nevie čo má robiť, že ju manžel psychicky vydiera, že ju bil škrtil, avšak osobne takéto

konanie nevidela.

Z takto zisteného skutkového stavu nemal súd dostatočne preukázané skutočnosti o

domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už

vôbec nebolo preukázané, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých

deťoch. Súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že existenciu

domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že

sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl.

11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, ktoré ako právo Európskej únie má

prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm.

b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na

zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Súd preto konštatuje, že má povinnosť pri

svojom rozhodnutí zohľadniť nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady ES, tzv.

„Brusel II bis“, ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci európskej únie

sa prednostne použije „Brusel II bis“, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor.

V danom prípade mal súd preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na

zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal

uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese D. a zaviazal sa prenájom

uvedeného bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne,

k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave

výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi Justičnými orgánmi. Za primerané

opatrenia súd považuje i už prebiehajúce konanie polície, ktorá by mala zisťovať a

preverovať skutočnosti tvrdené matkou, ako aj prebiehajúce konanie príslušného súdu v D.

o nariadení zákazu približovať sa, taktiež aj to, že voči matke nie je na území Írska vedené

trestné konanie pre trestný čin rodičovského únosu. Matka tak už ochrany, prípadne výživy

detí či nej samotnej, má možnosť obrátiť sa na príslušné organizácie ako napríklad vyššie

uvedená Health Services Executive.

Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez

akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho

záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12, 15 a 23 Nariadenia,

čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov opravách dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty

základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho

obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že

najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania

vyžaduje okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch

uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11

ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat

dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k

opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach

musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach

prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie

a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Je preto ustanovenia

Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď

ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok

konaniu unášajúceho rodiča.

Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca

nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a

pod jurisdikciu írska, aby tak zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením

dieťaťa matkou dňa 6. 1. 2011.»

Krajský súd sa podľa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

uznesenia okresného súdu a na zdôraznenie jeho správnosti v sťažnosťou napadnutom

uznesení poukázal na skutočnosť, že v konaní „neboli nezistené žiadne závažné skutočnosti

pre ktoré by návrat maloletých nemohol byť nariadený“. Po opätovnom vyhodnotení

skutočností, ktoré boli okresným súdom v procese dokazovania zistené, krajský súd

skonštatoval, že prvostupňový súd nemohol mať „dostatočne preukázané skutočnosti o

domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už

vôbec nie, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. Odvolací

súd rovnako ako prvostupňový súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k

záveru, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či

bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich

vrátaní v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003..., ktoré ako právo

Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť

dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané

opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení... v danom prípade mal súd

prvého stupňa teda za preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie

zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese D. a zaviazal sa prenájom uvedeného

bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 500,- eur mesačne, k rukám

matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu

rodičovských práv a povinností pred Írskymi Justičnými orgánmi...

Na tomto mieste Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, dáva obom rodičom

maloletých deti do pozornosti, že Dohovor sa nesnaží riešiť problém o tom, kto má mať

právo starostlivosti o dieťa. V tejto otázke zaujíma Dohovor implicitne stanovisko, že každý

spor vo veci samej (pokiaľ sa jeho merita týka), t. j. o úprave rodičovských práv a

povinností, sa má realizovať pred príslušným orgánom štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt

pred tým, ako bolo neoprávnene premiestnené. Toto platí tak pre premiestnenie

uskutočnené pred vydaním rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností - v taktom

prípade bolo porušené právo starostlivosti vykonávané ex lege, tak aj pre premiestnenie,

ktorým bolo porušené už existujúce rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností.“.

K obsahu odvolania sťažovateľky v 1. rade a ňou formulovaným námietkam ďalej

krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o súdnoznalecký posudok, ktorý súd prvého stupňa vzal úvahy iba ako

podporný dôkaz, odvolací súd poukazuje, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132

). Zákon tu teda vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z

ústavného princípu nezávislosti súdov ( SR). Táto zásada znamená, že záver,

ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového

postupu. Právna úprava však neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich

pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v občianskom

súdnom konaní predstavuje zložitý myšlienkový postup. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj

súčasťou odôvodnenia jeho rozsudku (v danom prípade uznesenia), lebo z ustanovenia §

157 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, ktoré

skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Súd prvého stupňa sa uvedenými zásadami

hodnotenia dôkazov v kontexte súdnoznaleckého posudku riadil, keď uviedol, že zo

zisteného skutkového stavu nemohol mať dostatočne preukázané skutočnosti o domácom

násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nie, že

domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. Poukázal však, že

existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť. Preto pristúpil k skúmaniu,

či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po

ich vrátení v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003... pre prípad, že by k

takémuto násiliu dochádzalo stým, že ustálil vykonané primerané opatrenia na

zabezpečenie ochrany maloletých detí čo vyjadril i v samotnom výroku svojho uznesenia.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

a odôvodnenia uznesenia okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré

podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (), dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie je odôvodnené dostatočným spôsobom. Krajský súd (a pred ním

okresný súd) rozsiahlo opísal skutkové zistenia prípadu, nadväzne na to zdôvodnil, ktoré zo

skutočností považuje za preukázané a ktoré nie, a následne opísal úvahy, na ktorých založil

svoje rozhodnutie o návrate maloletých sťažovateliek do krajiny ich obvyklého pobytu.

Krajský súd osobitne zdôvodnil, prečo nebolo možné vyhovieť odvolacím námietkam

sťažovateľky v 1. rade formulovaným v jej odvolaní, pričom rozsah jeho odpovedí na tieto

námietky považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný. Krajský súd

primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení dôkazov (vrátane znaleckého

posudku predloženého sťažovateľkou v 1. rade) a ktoré vychádzajú z obsahu .

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (), že

z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda

najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že znalecký posudok je iba jedným

z dôkazných prostriedkov v občianskom súdnom konaní, pričom vo všeobecnosti jeho

dôkazná hodnota je rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov.

V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá

konajúcemu súdu ukladá hodnotiť poznatky získané z vykonaného dôkazného prostriedku

samostatne, ale i vo vzájomnej súvislosti s poznatkami získanými z iných vykonaných

dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo ( ). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získané zo znaleckého

posudku predloženého sťažovateľkou v 1. rade v súvislosti s inými poznatkami získanými

v procese dokazovania, nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného

hodnotenia dôkazov nič vyčítať (m. m. ).

Okresný súd a rovnako tak aj krajský súd sa správne neobmedzil pri zisťovaní

skutočného stavu veci iba na znalecký posudok predložený sťažovateľkou v 1. rade, ale

rešpektujúc ustanovenie vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov, ktoré

všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne vymenovali a vyhodnotili a pri

formovaní záverečného úsudku o predmete konania prihliadali na všetky relevantné

skutočnosti. Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického

uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou

rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd

sa zaoberal aj všetkými relevantnými námietkami sťažovateliek formulovanými v ich

odvolaniach.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj to, že pokiaľ konajúce

všeobecné súdy pri svojom postupe a rozhodnutí vychádzali z aplikácie konkrétnej

procesnoprávnej úpravy, nemožno to v zásade hodnotiť ako porušovanie základných práv

a slobôd.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky, a síce že napadnutým uznesením nebol

zohľadnený najlepší záujem maloletých sťažovateliek, ktorý musí byť v zmysle čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa

maloletých detí, ústavný súd dôvodnosť tejto námietky nezistil. Krajský súd rovnako ako

okresný súd sledujúc najlepší záujem dieťaťa považoval vzhľadom na nie celkom vylúčenú

možnosť domáceho násilia za potrebné, aby po návrate maloletých detí do krajiny

obvyklého pobytu predbežne upravil vyživovaciu povinnosť otca k sťažovateľkám

(maloletým deťom, ako aj k ich matke), ako aj nariadil zabezpečenie ubytovania na

konkrétnej adrese. V napadnutom uznesení tiež zrozumiteľne vyložil cieľ aplikovaných

ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj

čl. 10 a 11 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie rady“),

a to, že najlepším záujmom dieťaťa je v prípade neoprávneného premiestnenia dieťaťa

do inej krajiny vždy jeho návrat do tejto krajiny obvyklého pobytu. V okolnostiach prípadu

teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za popierajúce obsah čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa a z tohto dôvodu za arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Nesúhlas sťažovateliek

s obsahom uznesenia krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie

je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu teda krajský súd dospel k svojim záverom logickým

a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel

a zmysel. V rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti tak pri predbežnom

prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia

základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľkami formulované argumenty nemajú žiadnu relevantnú

súvislosť ani medzi namietaným postupom krajského súdu (a najmä jeho rozhodnutím)

a základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základným právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa . V tomto kontexte ani ústavný

súd nezistil závažné porušenia procesno-právnych predpisov, ktoré by mohli dosahovať

ústavnú relevanciu, a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti namietaného porušenia označených základných práv.

2. K namietanému porušeniu práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre

blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa

formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa a základného práva občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky

a nebyť nútený opustiť vlasť podľa

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje

najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho

dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom

spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho

zákonodarstva.

Podľa každý občan má právo na slobodný vstup na územie

Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť a nemožno ho vyhostiť.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a práva vyplývajúce z a 2 a a 2

Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi maloletými sťažovateľkami

namietaným uznesením krajského súdu a ich právami podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy

podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu

ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené v predchádzajúcej časti odôvodnenia k

obsahu pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ a poznamenáva, že vzhľadom na účasť kolízneho

opatrovníka v konaní zastupujúceho maloleté sťažovateľky nesignalizuje obsah

napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, žiadnu možnosť porušenia

označených práv vyplývajúcich z označených ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa.

K vecnému posúdeniu sťažovateľkami namietaného porušenia základného práva

občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť

podľa krajský súd v napadnutom uznesení poznamenal, že tento

odvolací argument sťažovateľky v 1. rade neobstojí, keďže označený článok „je

prejavom trestnohmotno právnej a trestnoprocesno právnej úpravy, ktorá je premietnutá do

základného zákona štátu a ktorá nadobúda aktuálnosť v súvislosti s Rímskym štatútom

Medzinárodného trestného súdu a následnej ratifikácie Dohovoru týkajúceho sa extradície

medzi členskými štátmi Európskej únie. Z uvedeného dôvodu, ktorý právnou úpravou

nesúvisí s právnou úpravou navrátenia maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého

pobytu, sa týmto odvolacím dôvodom odvolací súd bližšie nezaoberal.“.

Ústavný súd v súvislosti s porušením základného práva podľa

konštatuje, že obsahom tohto ustanovenia je chrániť občanov pred vynucovaním trvalého

opustenia vlasti bez možnosti návratu. Označený článok však na práva sťažovateliek

nedopadá, pretože napadnutým uznesením bol nariadený návrat maloletých sťažovateliek do

Írska ako krajiny ich obvyklého pobytu s cieľom odstrániť následky ich neoprávneného

premiestnenia na územie Slovenskej republiky, nie však na účely trvalého opustenia vlasti.

Napadnuté uznesenie nebráni tomu, aby boli maloleté sťažovateľky v budúcnosti opätovne

premiestnené na územie Slovenskej republiky so súhlasom oboch rodičov alebo na základe

rozhodnutia vydaného vo veci úpravy rodičovských práv a povinností príslušným orgánom

štátu, kde mali deti obvyklý pobyt. V zmysle čl. 10 písm. b) Nariadenia rady totiž pre prípad

únosu maloletých detí je pre rozhodovanie v prípadoch rodičovských práv a povinností daná

právomoc súdu toho členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt

bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Navyše,

z vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplýva, že maloletým sťažovateľkám

bol nariadený návrat do Írska, ktorého sú súčasne štátnymi príslušníčkami, a aj v tomto

kontexte sa javí argumentácia sťažovateliek vo vzťahu k spočívajúca

v tom, že ako štátne občianky Slovenskej republiky sú napadnutým uznesením nútené

k opusteniu územia Slovenskej republiky, ako neopodstatnená.

Za daných okolností teda neprichádza do úvahy vyslovenie porušenia

sťažovateľkami označených práv, a preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na uvedené stratilo rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateliek v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012