Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 254 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (259)IV. ÚS 301/07
PDF · 498.83 KB
No categories available
IV. ÚS 301/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., so sídlom B., zastúpenej
advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004 a namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.1 Obchodná spoločnosť R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) telefaxom 12. decembra
2005 a následne predložením originálu 14. decembra 2005 namietala, že uznesením
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004
(ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) boli porušené jej základné
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a právo podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), a taktiež
namietala, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 (ďalej aj „namietaný rozsudok“) boli porušené jej základné
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu.
1.2 Sťažovateľka bola žalovanou v spore o ochranu osobnosti a zaplatenie
nemajetkovej ujmy, v ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 C 161/96
z 31. marca 2004 tak, že čiastočne vyhovel návrhu žalobcu, ktorý voči nej uspel s nárokom
na uverejnenie ospravedlnenia, avšak v časti nároku na priznanie nemajetkovej ujmy žalobu
zamietol. Zároveň okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 69 911 Sk.
Sťažovateľka napadla označený rozsudok okresného súdu v časti vyhovenia návrhu
na uverejnenie ospravedlnenia a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania odvolaním
tvrdiac, že na uložení povinnosti uverejniť ospravedlnenie už neexistuje právny záujem
z dôvodu veľkého časového odstupu od vykonania zásahu do práva žalobcu na ochranu
osobnosti. Odvolanie vo vzťahu k trovám konania odôvodnila sťažovateľka tým, že
„Súd v danom prípade aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie § 142 O. s. p. a toto
aj nesprávne vyložil“. Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním smerujúcim proti výroku
o nepriznaní nemajetkovej ujmy a proti výroku o trovách konania aj žalobca namietajúc ich
nesprávnosť.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 na základe odvolania
sťažovateľky potvrdil prvostupňový rozsudok, pokiaľ ide o výrok o uložení povinnosti
uverejniť ospravedlnenie, a zároveň zmenil výrok o trovách konania tak, že žiadnemu
z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Porušenie označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu vidí
sťažovateľka v tom, že krajský súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkami proti
uloženiu povinnosti uverejniť ospravedlnenie a o trovách konania rozhodol spôsobom
nezlučiteľným s ustanoveniami čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 20 ústavy
a čl. 10 dohovoru.
Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti výroku prvostupňového súdu o uložení
povinnosti uverejniť ospravedlnenie dôvodila najmä tým, že:
„Práva podľa čl. 13 ods. 1 ObčZ sa nepremlčujú (§ 100 ods. 2 ObčZ a contrario).
To však neznamená, že právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej
forme možno uplatniť kedykoľvek bez ohľadu na plynutie času. Súd je vždy povinný skúmať
existenciu právneho záujmu na požadovanom ospravedlnení, nakoľko platí, že na každej
žalobe musí existovať právny záujem (R 65/72). Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR totiž v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd
garantuje, že nezávislý a nestranný tribunál rozhodne iba o spore, ktorý je skutočný a vážny
(rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Strasbourgu vo veciach
Le Compte, Von Leuven a De Meyere c/a Belgicko z roku 1981, Fayed c/a Spojené
kráľovstvo z roku 1994 alebo Masson a Van Zon c/a Holandsko z roku 1995). Ak účastník
predloží súdu spor, ktorý je fiktívny alebo iluzórny, ide o zneužitie práva, ktorému čl. 46
ods. 1 Ústavy SR nemôže poskytnúť ochranu, nakoľko v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
v spojení s čl. 12 ods. 4 Ústavy SR sa chráni iba výkon (nie zneužitie) základných práv
a slobôd.
Neexistencia právneho záujmu môže byť teda dôvodom na zamietnutie návrhu
na uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie (mutatis mutandis Švestka, J. a kol.:
Ochrana osobnosti, LINDE Praha, a. s., 1996, str, 162, 163).
V danom prípade bola predmetná fotografia uverejnená dňa 21. 02. 1995, teda viac
ako pred deviatimi rokmi. Obsahom ospravedlnenia je skutočnosť, že žalovaný uverejnil
fotografiu bez súhlasu osoby, ktorá je na nej vyobrazená. Obsah ospravedlnenia však
nevyvracia homosexuálnu orientáciu žalobcu (ktorú žalobca navyše popiera), čo
naznačovala fotografia a ktorá mala byť údajne dôvodom posmeškov na adresu žalobcu,
urážok a osočovania. Z uvedených dôvodov podľa nášho názoru na uverejnení
ospravedlnenia nie je daný právny záujem vzhľadom na časový odstup, nakoľko
s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou si čitatelia denníka N. na uverejnenú fotografiu
pamätať nebudú. Právny záujem nie je daný aj z dôvodu, že ospravedlnenie nemôže plniť
účel vo vzťahu k osobám, ktoré sa žalobcovi posmievali, urážali ho alebo ho osočovali
pre jeho údajnú homosexuálnu orientáciu.
Žalobca mohol uplatniť primerané zadosťučinenie v inej forme, napríklad sa mohol
domáhať určenia neoprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv alebo požadovať
uloženie povinnosti zaslať ospravedlňujúci list za neoprávnené použitie fotografie žalobcu
a pod.“
Argumentácia sťažovateľky v citovanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu
bola teda založená na tom, že ospravedlnenie sa žalobcovi vzhľadom na značný časový
odstup od vykonania zásahu už nebude plniť svoj účel, a preto uloženie tejto povinnosti
nebude spĺňať atribút legitímnosti a primeranosti. Podľa sťažovateľky ospravedlnenie
smeruje k odstráneniu dôsledkov zásahu u verejnosti. Predpokladom splnenia tejto funkcie
je však to, že si verejnosť zásah pamätá a keďže od zásahu do rozhodnutia okresného súdu
uplynulo už viac než desať rokov, je tento predpoklad iba iluzórny. Preto zásah do slobody
prejavu a práva na informácie môže byť legitímny a primeraný iba za predpokladu, že je
spôsobilý splniť svoj účel. Poukazujúc na zásadu vigilantibus iura, ako aj na to, že
dispozícia s návrhom je vecou žalobcu, sťažovateľka zdôraznila, že bolo na žalobcovi, aby
si zvolil prostriedky ochrany, ktoré sú s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
primerané, t. j. spĺňajú zákonné a ústavné podmienky. V súvislosti s tým dala do pozornosti
okolnosť, že sám žalobca upustil v priebehu konania od domáhania sa náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
S odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľka
dospela k názoru, že námietka zásahu do práva na slobodu prejavu a práva na informácie
uložením povinnosti, ktorá nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti primeraná a legitímna,
je námietkou relevantnou, ktorú súd nemôže opomenúť a musí sa s ňou vysporiadať.
Opomenutím vysporiadať sa s uvedenou relevantnou námietkou došlo v danom
prípade podľa názoru sťažovateľky zo strany krajského súdu k porušeniu čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd
deklaroval porušenie jej označených práv krajským súdom, avšak nežiada zrušenie výroku,
ktorým bola potvrdená povinnosť uverejniť ospravedlnenie uložená jej okresným súdom.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje, v čom vidí namietané porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu namietaným rozsudkom
krajského súdu. Uvádza, že krajský súd nepriznal v danom prípade podľa § 142 ods. 3
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“) náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a v súvislosti s tým tvrdí, že
„aplikoval diskrečné oprávnenie podľa čl. 142 ods. 3 O. s. p. spôsobom nezlučiteľným
s vyššie citovanými ustanoveniami Ústavy SR a Dohovoru“.
Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že výrok napadnutého rozsudku o náhrade
trov konania nemal právny základ a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že krajským
súdom jej nebola poskytnutá garancia náhrady tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej
súvislosti s konaním musela zaplatiť, a pritom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo
konanie pred všeobecným súdom.
Aj pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, sťažovateľka uviedla, že krajský súd
ani tento výrok vo vzťahu k ňou uplatneným námietkam neodôvodnil.
Uvedené dôvody podľa sťažovateľky sa vzťahujú aj na namietané uznesenie
okresného súdu, ktorým pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil konanie o odvolaní
žalobcu proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 31. marca 2004
o nepriznaní nemajetkovej ujmy a proti výroku o trovách konania. Sťažovateľka poukázala
na to, že sa o uznesení okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004 dozvedela
až z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 a nemá ho
k dispozícii. V spojitosti s týmto uznesením sťažovateľka vyjadruje názor, že „V danom
prípade súd prvého stupňa opomenul aplikovať § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., podľa
ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť
jeho trovy. I toto uznesenie porušuje vyššie označené práva sťažovateľa z rovnakých
dôvodov.
Vzhľadom na to, že Krajský súd v Bratislave rozhodol o náhrade trov konania
an block, náprava sa nedosiahne iba zrušením jeho rozhodnutia, ale iba vtedy, ak dôjde
k zrušeniu aj uznesenia súdu prvého stupňa“.
1.3 Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý proces podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo
sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR
a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru tým, že odôvodnení rozsudku sp. zn. 8 Co 242/04 zo dňa
07. 06. 2005 sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa proti uloženiu povinnosti uverejniť
ospravedlnenie.
2. Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý proces podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo
sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1, 2 Dodatkového
protokolu k Dohovoru tým, že v rozsudku sp. zn. 8 Co 242/04 zo dňa 07. 06. 2005 v poradí
druhým výrokom mu nepriznal náhradu trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy a tým, že tento výrok neodôvodnil.
3. V poradí druhý výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 242/04
zo dňa 07. 06. 2005 sa zrušuje v rozsahu, v akom sťažovateľovi nebola priznaná náhrada
trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
4. Okresný sód Bratislava V uznesením sp. zn. 11 C 161/96 zo dňa 26. 07.2004
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4
Ústavy SR a čl. 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru tým, že mu nepriznal
náhradu trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 11 C 161/96 zo dňa 26. 07. 2004
sa v časti výroku o náhrade trov konania zrušuje.
6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
1.4 Keďže ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť sa so stanoviskom
okresného súdu aj krajského súdu k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, obrátil sa výzvami
zo 14. augusta 2007 na predsedov uvedených súdov. Vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti
bolo ústavnému súdu doručené 24. augusta 2007 a doplňujúce vyjadrenie 6. septembra
2007. Krajský súd však k meritu veci neuviedol nič relevantné odvolávajúc sa na to, že
nemá k dispozícii súvisiaci súdny spis. Okresný súd vo svojom vyjadrení doručenom
ústavnému súdu 27. septembra 2007 označil sťažnosť sťažovateľky za zjavne
neopodstatnenú. Ďalej poukázal na to, že „Súd uznesením zo dňa 26. 7. 2004 odvolacie
konanie zastavil z dôvodu, že odvolateľ v určenej lehote nezaplatil súdny poplatok, čo bolo
v tom čase v súlade so zák. č. 71/1992 Zb. (§ 5 ods. 1 p, a, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1).
V tomto rozhodnutí zároveň súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania, čo odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 p, c, O. s. p. bez ďalšej
kompletizácie. Zastávam názor, že súd nepochybil ani neukrátil účastníka na svojich
právach. V danom prípade rozhodnutie o náhrade trov konania sa týkalo len odvolacieho
konania, nie konania celého a preto aj odôvodnenie je dostatočné“.
Sťažovateľka, ktorej ústavný súd zaslal na vyjadrenie citované stanovisko okresného
súdu, ho v podaní z 18. októbra 2007 označila za nesprávne. Nesúhlasila s názorom
okresného súdu, ktorý dôvodil tým, že napadnutým uznesením zastavil iba odvolacie
konanie o odvolaní žalobcu pre nezaplatenie súdneho poplatku, a preto rozhodol len
ohľadne trov odvolacieho konania. Mohlo by to tak byť iba za predpokladu, že by to
expressis verbis vyplývalo z výroku predmetného uznesenia. Ústavnou a zákonnou
požiadavkou na výrok akéhokoľvek rozhodnutia je totiž požiadavka, aby bol určitý.
Sťažovateľka vyslovila zároveň názor, že na daný prípad mal okresný súd aplikovať
ustanovenie § 146 ods. 1 OSP, a pretože okresný súd aplikoval ustanovenie, ktoré sa
na daný prípad nevzťahuje, zakladá to svojvoľnosť a arbitrárnosť namietaného uznesenia.
Zastavenie konania pritom zavinil žalobca tým, že nezaplatil súdny poplatok.
II.
Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
2.2 Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové
zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov
vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní
vedenom všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je
v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní vedenom ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý
im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené
a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda
znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu
možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní
vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.
2.3 Podľa ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku
s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd,
pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
III.
Závery a rozhodnutie ústavného súdu
vo vzťahu k namietaným porušeniam základných práv
3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004
Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že
v právnej veci žalobcu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol okresný
súd rozsudkom sp. zn. 11 C 161/96 z 31. marca 2004, ktorým vyhovel žalobe žalobcu
v časti, ktorou sa domáhal uložiť sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie po tom,
ako dospel k záveru, že zverejnením fotografie žalobcu v sťažovateľkou (resp. jej právnou
predchodkyňou) vydávanom denníku došlo k závažnému zásahu do osobnostného práva
žalobcu, a to práva na intimitu. Zároveň týmto rozsudkom okresný súd zamietol žalobu
v časti, v ktorej sa žalobca domáhal priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako
nedôvodnú. Napokon okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 OSP zaviazal
sťažovateľku na náhradu trov konania.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca
aj sťažovateľka. Žalobca napadol prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti, teda
ohľadne výroku týkajúceho sa nepriznania nemajetkovej ujmy, ako aj proti výroku
o náhrade trov konania, resp. nesprávne určenej sumy trov. Odvolanie sťažovateľky
smerovalo proti výroku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe, a tiež proti výroku o náhrade
trov konania.
3.2 Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie jej označených práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004, ústavný súd zistil, že namietaným
uznesením okresný súd v právnej veci žalobcu o jeho odvolaní proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 31. marca 2004 rozhodol tak, že odvolacie konanie zastavil
a zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo a náhradu trov konania. Okresný súd
takto rozhodol s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov účinnom v relevantnom čase, t. j. z dôvodu nezaplatenia súdneho
poplatku žalobcom v určenej lehote, a to ani napriek výzve a poučení o možných
následkoch nezaplatenia poplatku.
K sťažovateľkou vytýkanému pochybeniu okresného súdu, ktoré malo spočívať
v tom, že jej nebolo doručené uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004,
ústavný súd poznamenáva, že na rozdiel od rozsudku, uznesenie súd podľa § 168 ods. 2
OSP doručí účastníkom, len ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania
potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. Zákon
teda neukladá súdu povinnosť doručiť účastníkom každé uznesenie.
Uznesenie o zastavení konania o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku
a nepriznaní náhrady trov konania účastníkom z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku je
uznesením, ktorým sa rozhodlo o procesnom úkone účastníka, ktorý odvolanie podal, a boli
ním dotknuté iba práva a povinnosti tohto účastníka. V súvislosti s tým je tiež potrebné
pripomenúť, že právo podať odvolanie prináleží iba tomu z účastníkov, ktorému bola
rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma. Ústavný súd z obsahu spisu nezistil, že by
sťažovateľke bola v súvislosti s konaním o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 11 C 161/96 z 31. marca 2004 spôsobená nejaká ujma alebo by jej vznikli nejaké
trovy. Okresný súd ani nezaslal sťažovateľke žalobcom podané odvolanie na vyjadrenie,
a preto o ňom nemala až do doručenia namietaného rozsudku krajského súdu vedomosť.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri doručovaní
namietaného uznesenia postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 168 ods. 2 OSP.
Vzhľadom na uvedené nepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa podrobnejšie
argumentáciou sťažovateľky, pokiaľ ide o vytýkané nedostatky namietaného uznesenia.
Hoci okresný súd naozaj vo výroku, ktorým žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov konania a expressis verbis neuviedol, že rozhodol len ohľadne trov
odvolacieho konania, vyplýva to zjavne z kontextu namietaného uznesenia.
Aj keď možno prisvedčiť názoru sťažovateľky vyslovenom v jej podaní z 18. októbra
2007, označenom ako „Vyjadrenie k stanovisku odporcov“, podľa ktorého zastavením
odvolacieho konania došlo v skutočnosti aj „k zastaveniu celého konania, a to ohľadne
uplatneného (samostatného) nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože ohľadne tohto nároku sa v dôsledku uznesenia o zastavení konania
konať už nemalo a nemohlo“, neznamená to však zároveň, a ústavný súd nevidí ani žiadnu
opodstatnenosť pre akceptáciu jej úsudku, že v dôsledku toho došlo vo vzťahu k nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch k rozhodnutiu o trovách celého konania.
O náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa, ako aj o náhrade trov odvolacieho
konania o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96
z 31. marca 2004 bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna
2006.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd nezistil žiaden dôvod na prijatie záveru, že by
namietané uznesenie akokoľvek vyznelo v neprospech sťažovateľky, resp. že by bola týmto
uznesením priamo dotknutá, a vzhľadom na to nebol na jej strane splnený ani základný
subjektívny predpoklad, ktorý by u nej zakladal možnosť na to, aby proti nemu mohla podať
odvolanie.
Tieto skutočnosti neumožnili ústavnému súdu zistiť vyžadovanú priamu súvislosť
medzi namietaným porušením práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením okresného súdu, resp. možnosť ich porušenia.
Možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a práva
podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu odvodzuje sťažovateľka vo väzbe na porušenie
jej práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže
ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené jej právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základné právo na súdnu ochranu
(prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu. Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov totiž zásadne vylučuje
založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04,
IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1,
2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa
čl. 1 a 2 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna
2005
Porušenie označených práv vidí sťažovateľka okrem iného v tom, že podľa jej
tvrdenia krajský súd opomenul v odôvodnení uvedeného rozsudku vysporiadať sa s jej
námietkou, že zásah do práva na slobodu prejavu a práva na informácie uložením
povinnosti, ktorá nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti legitímna a primeraná, je
námietkou, ktorá je relevantná. Sťažovateľka túto námietku opiera o to, že inkriminovaná
fotografia žalobcu bola uverejnená pred takmer desať a pol rokom. Na uverejnení
ospravedlnenia, ktoré mala sťažovateľka na základe súdneho rozhodnutia uverejniť,
nemohol byť vzhľadom na značný časový odstup právny záujem, a preto ospravedlnenie
po toľkých rokoch nebude plniť svoj účel.
Za zákonné právo účastníka konania zaručené ústavou považuje sťažovateľka aj to,
aby bolo súdne rozhodnutie riadne odôvodnené. Poukazuje na to, že dostatočné
odôvodnenie verdiktu súdu je esenciálnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia
a účastník má právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi.
K namietanému porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľky aj tým, že
krajský súd nepriznal v danom prípade podľa § 142 ods. 3 OSP žiadnemu z účastníkov
náhradu trov konania. Krajský súd nezohľadnil, že predmetom konania boli dve samostatné
veci, a to uplatnené právo na zadosťučinenie podľa čl. 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(návrh na uverejnenie ospravedlnenia) a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa čl. 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s tým sťažovateľka ďalej uviedla:
„Samostatnosť nárokov je daná tým, že, oba nároky mohli byť uplatnené
v samostatnom konaní, a v takom prípade sa úspech alebo neúspech pri každom
uplatnenom nároku posudzuje samostatne. Predpokladom aplikácie § 142 ods. 3 O. s. p. je
čiastočný úspech účastníkov konania vo veci. Nie je však možné považovať za čiastočný
úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne
sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa
plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by
ináč mohol byť samostatne uplatnený (...)
Aplikácia § 142 ods. 3 O. s. p. preto vôbec neprichádzala do úvahy, pretože každý
z účastníkov mal plný úspech vo veci.
Potom však platí, že navrhovateľovi mala byť priznaná náhrada trov konania
ohľadne úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia a žalovanému
náhrada trov konania ohľadne úspechu vo veci náhrady nemajetkovej ujmy. Takúto
aplikáciu § 142 ods. 1 O. s. p. považujeme za spravodlivú (§ 1 O. s. p.), nakoľko vzhľadom
na návrhový charakter konania bolo na navrhovateľovi, aby odôvodnil, navrhol dôkazy
a uniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie zákonných podmienok priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.“
Z týchto dôvodov nemá výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania podľa
sťažovateľky právny základ a krajský súd jej neposkytol garanciu náhrady tých trov
konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela vynaložiť. Aj výrok
namietaného rozsudku krajského o náhrade trov konania považuje sťažovateľka vo vzťahu
k ňou uplatneným námietkam za neodôvodnený.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru a podľa čl. 1 a 2 dodatkového protokolu.
3.4 Výhrady sťažovateľky smerujú v prvom rade proti nedostatočnému odôvodneniu
napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku ukladajúcemu jej povinnosť ospravedlniť sa
žalobcovi, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Tým malo dôjsť podľa
sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah
prednesov (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný),
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vykladať a uplatňovať so zreteľom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že
rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah
tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle
okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať,
že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý
z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01).
Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:
„Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa vychodí, že odporca dňa
21. 2. 1995 uverejnil v denníku N. článok pod názvom „Bratislavskí homosexuáli a lesbičky
dostali do vienka nový útulný klub“ s podtitulom „Tolerantný Apollon", s fotografiou,
na ktorej bol navrhovateľ odfotený nahý. Fotografiu použil odporca bez súhlasu
navrhovateľa.
Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy (§ 11 Obč. zák.).
Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť
alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Obč. zák.).
Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona
(§ 12 ods. 2 Obč. zák.).
Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia
fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké
účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však
nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Obč. zák.).
Pojem podobizeň v sebe zahŕňa hmotné zachytenie podoby človeka rôznymi
technickými prostriedkami, napr. obrazmi, kresbami, fotografiami, filmom, videozáznamom
a pod. Obsahom práva k obrazovej snímke je užívacie a dispozičné právo subjektu
vo vzťahu k podobizni. Toto právo zahŕňa oprávnenie používať akýmkoľvek spôsobom
podobizeň sám, ako aj udeľovať súhlas na jej použitie iným subjektom, alebo, povedané
inak, oprávnenie brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne (obrazovej snímky).
Právo zobrazenej osoby udeľovať súhlas na použitie, prípadne rozširovanie podobizne,
či iných obrazových snímok, zákon neviaže na žiadnu predpísanú formu; k udeleniu súhlasu
tak môže dôjsť aj konkludentne (mlčky). Zásadne však platí, že súhlas so zachytením podoby
treba odlišovať od súhlasu s použitím a rozširovaním podobizne. Zo samotného udelenia
súhlasu zachytenia podobizne nemožno automaticky vyvodzovať aj danie súhlasu
na použitie a rozširovanie podobizne. Bez ohľadu na to, či súhlas na použitie
(a rozširovanie) bol daný výslovne alebo konkludentne, možno udelený súhlas vzťahovať
vždy len na také použitie a rozširovanie, ktorého spôsob a rozsah oprávnený subjekt
v okamihu udelenia súhlasu poznal (prípadne poznať musel) a ku ktorému teda jeho prejav
vôle v podobe privolenia smeroval a smerovať vôbec mohol.
To znamená, že ak oprávnený subjekt (zobrazená osoba) dala súhlas na zverejnenie
jeho fotografie, nemožno z tohto súhlasu vyvodzovať privolenie k tomu, aby bola fotografia
uverejnená opätovne aj niekde inde, či už tým istým alebo iným subjektom. Ani vtedy, keď
súhlas zobrazenej osoby na použitie a rozširovanie podobizne vzhľadom na okolnosti bol
všeobecnej povahy, nemožno tento súhlas vzťahovať aj na také spôsoby a rozsah použitia
a rozširovania podobizne, s ktorými zobrazená osoba v čase vydania súhlasu nepočítala
a ani počítať nemohla a k čomu teda prejav jej vôle nemohol smerovať.
Aj v prípade práva k podobizni (obrazovej snímke) poskytuje občiansky zákonník
právnu ochranu len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Dôvody vylučujúce
neoprávnenosť zásahu stanovuje Občiansky zákonník v ust. § 12 ods. 2, 3 úpravou
tzv. zákonnej licencie, a síce pre použitie podobizne a obrazovej snímky k úradným účelom
na základe zákona (§ 12 ods. 2 Obč. zák.), ďalej pre účely spravodajstva a na účely vedecké
a umelecké (§ 12 ods. 3 obč. zák.). Zákonná licencia predstavuje výnimku z inak platnej
zásady, že na zachytenie či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas.
Nutno ešte zdôrazniť, že pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky, je z hľadiska
neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter.
V riešenej právnej veci bolo dokazovaním preukázané, že navrhovateľ bol
na fotografii opoznaný svojimi príbuznými a známymi, čo vyplynulo zo svedeckých výpovedí
V. F. a M. P. V konaní nebolo sporné, že odporca fotografiu, na ktorej bol zachytený
navrhovateľ, uverejnil bez jeho vedomia a súhlasu, o udelenie ktorého napokon navrhovateľ
ani nežiadal. Skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovede samotného navrhovateľa, totiž že akty
nafotil dobrovoľne a nenamietal proti ich použitiu na letákoch pre účely informačnej
kampane proti AIDS, neznamená, že odporca mohol fotografiu z letáku voľne použiť,
bez toho, aby si od navrhovateľa pre jej zamýšľané použitie najprv vyžiadal súhlas.
K zvolenému postupu odporcu neoprávňovala ani tzv. zákonná licencia pre účely
spravodajstva, na ktorú sa odvolával; o prípad uvedenej zákonnej licencie sa totiž v danej
veci nejedná - predmetnú fotografiu nezhotovil odporca a nebola zhotovená pri príležitosti
akcie, o ktorej odporca informoval v dotknutom článku, ale, ako bolo už spomenuté vyššie,
vyhotovil ju fotograf S. S. a nie v súvislosti s otvorením klubu, o ktorej udalosti v článku
referovali noviny vydávané odporcom.
Z uvedených skutočností je potom nutné uzavrieť, že k uverejneniu fotografie,
na ktorej je zobrazený navrhovateľ, chýbal odporcovi navrhovateľov súhlas, s tým, že
na zverejnenie obrazovej snímky navrhovateľa sa nevzťahovala žiadna zo zákonných
licencií v zmysle § 12 ods. 2, 3 obč. zák. Odporca teda uverejnením predmetnej fotografie
(bez privolenia navrhovateľa) zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, konkrétne
do jeho práva na podobizeň (§ 11, § 12 ods. 1 Obč. zák.). Bolo pritom vedľajšie, či si
odporca neoprávnenosti svojho konania bol alebo nebol vedomý.
V dôsledku neoprávneného zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa
utrpel navrhovateľ nemajetkovú ujmu (§ 13 Obč. zák.); jeho návrh na uloženie povinnosti
odporcovi uverejniť text ospravedlnenia, t. j. na zadosťučinenie vo forme morálnej
satisfakcie bol preto dôvodný a aj postačujúci (napokon navrhovateľ na priznaní peňažnej
satisfakcie v ďalšom konaní netrval).
Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
-vyhovujúcej - časti vo veci samej ako vecne správny potvrdil (§ 219 O. s. p.), hoci
čiastočne z iných právnych dôvodov.“
Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu
k povinnosti uverejniť ospravedlnenie argumentovala tým, že ospravedlnenie sa žalobcovi
vzhľadom na značný časový odstup od vykonania zásahu už nebude plniť svoj účel, a preto
uloženie tejto povinnosti už nebude spĺňať atribút legitímnosti a primeranosti, vychádzala
z toho, že predpokladom splnenia tejto funkcie je to, že si verejnosť zásah pamätá. Tento
názor sťažovateľka založila na premise, že uverejnenie ospravedlnenia smeruje
k odstráneniu dôsledkov zásahu vo vzťahu k verejnosti.
Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že hoci ním bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa „v napadnutej - vyhovujúcej - časti vo veci samej
ako vecne správny“, stalo sa tak v nie nepodstatnej miere na základe iných právnych
dôvodov, než o ktoré okresný súd oprel svoje rozhodnutie. Ospravedlnenie v zmysle
dôvodov napadnutého rozsudku sa už nevzťahovalo výlučne na odstránenie dôsledkov
zásahu u verejnosti, ako to bolo v zmysle dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie
prvostupňový súd, ale v rozhodujúcej časti plnilo úlohu morálnej satisfakcie voči žalobcovi
za zásah do jeho osobnostných práv v dôsledku uverejnenia inkriminovanej fotografie
bez jeho privolenia. V takejto situácii stratilo opodstatnenie, aby sa odvolací súd musel
osobitne vysporiadať s tou časťou odôvodnenia odvolania sťažovateľky, ktorú považovala
za podstatnú pre svoju argumentáciu. Citované odôvodnenie je preto v okolnostiach danej
veci podľa názoru ústavného súdu postačujúce aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky
týkajúcej sa legitímnosti a primeranosti zásahu vo väzbe na slobodu prejavu a práva
na informácie.
Odôvodnenie namietaného rozsudku by bolo možné považovať za nepreskúmateľné,
iba ak by v daných súvislostiach nebolo odôvodnené vôbec, resp. keby použité odôvodnenie
vecne nesmerovalo k podstate posudzovanej otázky. Za arbitrárne by ho bolo možné
pokladať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom.
O žiaden z uvedených prípadov však v danej veci nejde a ústavný súd konštatuje, že
v zásadných otázkach krajský súd zaujal zrozumiteľné a jasné stanovisko a vysporiadal sa
s nimi ústavne dostatočne konformným spôsobom.
Ústavný súd v tejto spojitosti dodáva, že nejde o porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené neexistuje taká súvislosť medzi obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako
aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by
umožnila vysloviť záver o ich porušení.
Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
3.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné opätovne
pripomenúť (pozri bod 3.2 odôvodnenia tohto uznesenia) svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom
prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne
normy (II. ÚS 78/05).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26
ods. 1, 2 a 4 ústavy a právom podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
3.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového
protokolu došlo podľa sťažovateľky aj tým, že „krajský súd nepriznal náhradu trov konania
žiadnemu z účastníkov, a to podľa § 142 ods. 3 O. s. p.“. V súvislosti s tým sťažovateľka
vytýka krajskému súdu, že opomenul, že predmetom konania boli dve samostatné veci, a to
návrh na uverejnenie ospravedlnenia a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V nadväznosti na to sťažovateľka vyslovuje názor, že aplikácia § 142 ods. 3 OSP
neprichádzala v danom prípade vôbec do úvahy, pretože každý z účastníkov mal vo veci
plný úspech, pričom predpokladom aplikácie tohto zákonného ustanovenia je čiastočný
úspech účastníkov konania vo veci.
Ústavný súd predovšetkým uvádza, že v odvolacom konaní krajský súd „Rozsudok
prvostupňového súdu v časti výroku o trovách konania (...) zmenil podľa § 220 ods. 1
O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2
O. s. p. (...). Navrhovateľovi by tak vznikol nárok na náhradu trov konania v zmysle § 142
ods. 3 O. s. p. len za predpokladu, že by mu bola priznaná aspoň čiastočná finančná
satisfakcia nemajetkovej ujmy, čo sa však nestalo“.
Vzhľadom na to, že ustanovenie § 142 ods. 3 OSP nebolo v odvolacom konaní vôbec
aplikované, je námietka sťažovateľky týkajúca sa jeho nesprávnej aplikácie zjavne
neopodstatnená.
Napadnutý postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
ohľadom nepriznania trov konania v danej veci nemožno navyše považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Nemožno sa predovšetkým stotožniť s tvrdením
sťažovateľky, že každý z účastníkov mal vo veci plný úspech. Ústavný súd považuje
za podstatné to, že oba nároky, ktoré boli predmetom konania (a to návrh na uverejnenie
ospravedlnenia a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), boli založené
na identickom skutkovom základe a je toho názoru, že žalobca uspel v tom, čo bolo v danej
veci kľúčové (morálne zadosťučinenie). Súd mu totiž dal v plnej miere za pravdu, že bolo
neprípustným spôsobom zasiahnuté do jeho osobnostných práv tým, že sťažovateľka
bez jeho súhlasu uverejnila fotografiu, na ktorej bol zobrazený, a na zverejnenie tejto
snímky sa nevzťahovala žiadna z tzv. zákonných licencií podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka. Ak krajský súd oprel výrok o náhrade trov konania o ustanovenie § 142 ods. 2
OSP, rozhodol v súlade s výsledkom konania (žalobca mal vo veci čiastočný úspech),
a preto jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť ani k ústavnoprávnemu pochybeniu, na ktoré by
bolo potrebné reagovať zrušením napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania, ako to požadovala sťažovateľka.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najmä
rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a jeho odôvodnenie krajským súdom
v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.
K tomu možno navyše dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje priama príčinná
súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľkou
označených práv.
Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2007