Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 301/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., so sídlom B., zastúpenej

advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Bratislava V sp. zn. z 26. júla 2004 a namietaného porušenia jej

základných práv podľa a 4, , 2 a 4 a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 7. júna 2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Obchodná spoločnosť R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) telefaxom 12. decembra

2005 a následne predložením originálu 14. decembra 2005 namietala, že uznesením

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. júla 2004

(ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) boli porušené jej základné

práva podľa a 4 a (ďalej len

„ústava“), právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a právo podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), a taktiež

namietala, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. júna 2005 (ďalej aj „namietaný rozsudok“) boli porušené jej základné

práva podľa a 4, , 2 a 4 a a práva podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu.

1.2 Sťažovateľka bola žalovanou v spore o ochranu osobnosti a zaplatenie

nemajetkovej ujmy, v ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 31. marca 2004 tak, že čiastočne vyhovel návrhu žalobcu, ktorý voči nej uspel s nárokom

na uverejnenie ospravedlnenia, avšak v časti nároku na priznanie nemajetkovej ujmy žalobu

zamietol. Zároveň okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 69 911 Sk.

Sťažovateľka napadla označený rozsudok okresného súdu v časti vyhovenia návrhu

na uverejnenie ospravedlnenia a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania odvolaním

tvrdiac, že na uložení povinnosti uverejniť ospravedlnenie už neexistuje právny záujem

z dôvodu veľkého časového odstupu od vykonania zásahu do práva žalobcu na ochranu

osobnosti. Odvolanie vo vzťahu k trovám konania odôvodnila sťažovateľka tým, že

„Súd v danom prípade aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie a toto

aj nesprávne vyložil“. Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním smerujúcim proti výroku

o nepriznaní nemajetkovej ujmy a proti výroku o trovách konania aj žalobca namietajúc ich

nesprávnosť.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. júna 2005 na základe odvolania

sťažovateľky potvrdil prvostupňový rozsudok, pokiaľ ide o výrok o uložení povinnosti

uverejniť ospravedlnenie, a zároveň zmenil výrok o trovách konania tak, že žiadnemu

z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Porušenie označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu vidí

sťažovateľka v tom, že krajský súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkami proti

uloženiu povinnosti uverejniť ospravedlnenie a o trovách konania rozhodol spôsobom

nezlučiteľným s ustanoveniami a dohovoru v spojení s

a čl. 10 dohovoru.

Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti výroku prvostupňového súdu o uložení

povinnosti uverejniť ospravedlnenie dôvodila najmä tým, že:

„Práva podľa čl. 13 ods. 1 ObčZ sa nepremlčujú (§ 100 ods. 2 ObčZ a contrario).

To však neznamená, že právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej

forme možno uplatniť kedykoľvek bez ohľadu na plynutie času. Súd je vždy povinný skúmať

existenciu právneho záujmu na požadovanom ospravedlnení, nakoľko platí, že na každej

žalobe musí existovať právny záujem (R 65/72). Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR totiž v súlade s Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

garantuje, že nezávislý a nestranný tribunál rozhodne iba o spore, ktorý je skutočný a vážny

(rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Strasbourgu vo veciach

Le Compte, Von Leuven a De Meyere c/a Belgicko z roku 1981, Fayed c/a Spojené

kráľovstvo z roku 1994 alebo Masson a Van Zon c/a Holandsko z roku 1995). Ak účastník

predloží súdu spor, ktorý je fiktívny alebo iluzórny, ide o zneužitie práva, ktorému čl. 46

ods. 1 SR nemôže poskytnúť ochranu, nakoľko v zmysle SR

v spojení s SR sa chráni iba výkon (nie zneužitie) základných práv

a slobôd.

Neexistencia právneho záujmu môže byť teda dôvodom na zamietnutie návrhu

na uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie (mutatis mutandis Švestka, J. a kol.:

Ochrana osobnosti, LINDE Praha, a. s., 1996, str, 162, 163).

V danom prípade bola predmetná fotografia uverejnená dňa 21. 02. 1995, teda viac

ako pred deviatimi rokmi. Obsahom ospravedlnenia je skutočnosť, že žalovaný uverejnil

fotografiu bez súhlasu osoby, ktorá je na nej vyobrazená. Obsah ospravedlnenia však

nevyvracia homosexuálnu orientáciu žalobcu (ktorú žalobca navyše popiera), čo

naznačovala fotografia a ktorá mala byť údajne dôvodom posmeškov na adresu žalobcu,

urážok a osočovania. Z uvedených dôvodov podľa nášho názoru na uverejnení

ospravedlnenia nie je daný právny záujem vzhľadom na časový odstup, nakoľko

s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou si čitatelia denníka N. na uverejnenú fotografiu

pamätať nebudú. Právny záujem nie je daný aj z dôvodu, že ospravedlnenie nemôže plniť

účel vo vzťahu k osobám, ktoré sa žalobcovi posmievali, urážali ho alebo ho osočovali

pre jeho údajnú homosexuálnu orientáciu.

Žalobca mohol uplatniť primerané zadosťučinenie v inej forme, napríklad sa mohol

domáhať určenia neoprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv alebo požadovať

uloženie povinnosti zaslať ospravedlňujúci list za neoprávnené použitie fotografie žalobcu

a pod.“

Argumentácia sťažovateľky v citovanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu

bola teda založená na tom, že ospravedlnenie sa žalobcovi vzhľadom na značný časový

odstup od vykonania zásahu už nebude plniť svoj účel, a preto uloženie tejto povinnosti

nebude spĺňať atribút legitímnosti a primeranosti. Podľa sťažovateľky ospravedlnenie

smeruje k odstráneniu dôsledkov zásahu u verejnosti. Predpokladom splnenia tejto funkcie

je však to, že si verejnosť zásah pamätá a keďže od zásahu do rozhodnutia okresného súdu

uplynulo už viac než desať rokov, je tento predpoklad iba iluzórny. Preto zásah do slobody

prejavu a práva na informácie môže byť legitímny a primeraný iba za predpokladu, že je

spôsobilý splniť svoj účel. Poukazujúc na zásadu vigilantibus iura, ako aj na to, že

dispozícia s návrhom je vecou žalobcu, sťažovateľka zdôraznila, že bolo na žalobcovi, aby

si zvolil prostriedky ochrany, ktoré sú s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu

primerané, t. j. spĺňajú zákonné a ústavné podmienky. V súvislosti s tým dala do pozornosti

okolnosť, že sám žalobca upustil v priebehu konania od domáhania sa náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

S odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľka

dospela k názoru, že námietka zásahu do práva na slobodu prejavu a práva na informácie

uložením povinnosti, ktorá nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti primeraná a legitímna,

je námietkou relevantnou, ktorú súd nemôže opomenúť a musí sa s ňou vysporiadať.

Opomenutím vysporiadať sa s uvedenou relevantnou námietkou došlo v danom

prípade podľa názoru sťažovateľky zo strany krajského súdu k porušeniu čl. 46 ods. 1

a dohovoru, ako aj základných práv podľa , 2 a 4

a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd

deklaroval porušenie jej označených práv krajským súdom, avšak nežiada zrušenie výroku,

ktorým bola potvrdená povinnosť uverejniť ospravedlnenie uložená jej okresným súdom.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje, v čom vidí namietané porušenie

jej základných práv podľa a 4 a a práv podľa

dohovoru, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu namietaným rozsudkom

krajského súdu. Uvádza, že krajský súd nepriznal v danom prípade podľa § 142 ods. 3

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“) náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a v súvislosti s tým tvrdí, že

„aplikoval diskrečné oprávnenie podľa spôsobom nezlučiteľným

s vyššie citovanými ustanoveniami SR a Dohovoru“.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že výrok napadnutého rozsudku o náhrade

trov konania nemal právny základ a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že krajským

súdom jej nebola poskytnutá garancia náhrady tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej

súvislosti s konaním musela zaplatiť, a pritom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo

konanie pred všeobecným súdom.

Aj pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, sťažovateľka uviedla, že krajský súd

ani tento výrok vo vzťahu k ňou uplatneným námietkam neodôvodnil.

Uvedené dôvody podľa sťažovateľky sa vzťahujú aj na namietané uznesenie

okresného súdu, ktorým pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil konanie o odvolaní

žalobcu proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2004

o nepriznaní nemajetkovej ujmy a proti výroku o trovách konania. Sťažovateľka poukázala

na to, že sa o uznesení okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004 dozvedela

až z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2005 a nemá ho

k dispozícii. V spojitosti s týmto uznesením sťažovateľka vyjadruje názor, že „V danom

prípade súd prvého stupňa opomenul aplikovať prvá veta , podľa

ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť

jeho trovy. I toto uznesenie porušuje vyššie označené práva sťažovateľa z rovnakých

dôvodov.

Vzhľadom na to, že Krajský súd v Bratislave rozhodol o náhrade trov konania

an block, náprava sa nedosiahne iba zrušením jeho rozhodnutia, ale iba vtedy, ak dôjde

k zrušeniu aj uznesenia súdu prvého stupňa“.

1.3 Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivý proces podľa č1. 46 ods. 1 SR a Dohovoru a právo

sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie podľa , 2, 4 SR

a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru tým, že odôvodnení rozsudku sp. zn. zo dňa

07. 06. 2005 sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa proti uloženiu povinnosti uverejniť

ospravedlnenie.

2. Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivý proces podľa č1. 46 ods. 1 SR a Dohovoru a právo

sťažovateľa na majetok podľa , 4 SR a , 2 Dodatkového

protokolu k Dohovoru tým, že v rozsudku sp. zn. zo dňa 07. 06. 2005 v poradí

druhým výrokom mu nepriznal náhradu trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy a tým, že tento výrok neodôvodnil.

3. V poradí druhý výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 07. 06. 2005 sa zrušuje v rozsahu, v akom sťažovateľovi nebola priznaná náhrada

trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

4. Okresný sód Bratislava V uznesením sp. zn. zo dňa 26. 07.2004

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru a právo sťažovateľa na majetok podľa , 4

SR a , 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru tým, že mu nepriznal

náhradu trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. zo dňa 26. 07. 2004

sa v časti výroku o náhrade trov konania zrušuje.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

1.4 Keďže ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť sa so stanoviskom

okresného súdu aj krajského súdu k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, obrátil sa výzvami

zo 14. augusta 2007 na predsedov uvedených súdov. Vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti

bolo ústavnému súdu doručené 24. augusta 2007 a doplňujúce vyjadrenie 6. septembra

2007. Krajský súd však k meritu veci neuviedol nič relevantné odvolávajúc sa na to, že

nemá k dispozícii súvisiaci súdny spis. Okresný súd vo svojom vyjadrení doručenom

ústavnému súdu 27. septembra 2007 označil sťažnosť sťažovateľky za zjavne

neopodstatnenú. Ďalej poukázal na to, že „Súd uznesením zo dňa 26. 7. 2004 odvolacie

konanie zastavil z dôvodu, že odvolateľ v určenej lehote nezaplatil súdny poplatok, čo bolo

v tom čase v súlade so ( p, a, , ).

V tomto rozhodnutí zároveň súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania, čo odôvodnil ustanovením p, c, bez ďalšej

kompletizácie. Zastávam názor, že súd nepochybil ani neukrátil účastníka na svojich

právach. V danom prípade rozhodnutie o náhrade trov konania sa týkalo len odvolacieho

konania, nie konania celého a preto aj odôvodnenie je dostatočné“.

Sťažovateľka, ktorej ústavný súd zaslal na vyjadrenie citované stanovisko okresného

súdu, ho v podaní z 18. októbra 2007 označila za nesprávne. Nesúhlasila s názorom

okresného súdu, ktorý dôvodil tým, že napadnutým uznesením zastavil iba odvolacie

konanie o odvolaní žalobcu pre nezaplatenie súdneho poplatku, a preto rozhodol len

ohľadne trov odvolacieho konania. Mohlo by to tak byť iba za predpokladu, že by to

expressis verbis vyplývalo z výroku predmetného uznesenia. Ústavnou a zákonnou

požiadavkou na výrok akéhokoľvek rozhodnutia je totiž požiadavka, aby bol určitý.

Sťažovateľka vyslovila zároveň názor, že na daný prípad mal okresný súd aplikovať

ustanovenie , a pretože okresný súd aplikoval ustanovenie, ktoré sa

na daný prípad nevzťahuje, zakladá to svojvoľnosť a arbitrárnosť namietaného uznesenia.

Zastavenie konania pritom zavinil žalobca tým, že nezaplatil súdny poplatok.

II.

Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2.2 Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov

vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní

vedenom všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní vedenom ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

a podľa ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda

znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu

možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní

vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

2.3 Podľa ustanovenia každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd,

pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

vo vzťahu k namietaným porušeniam základných práv

3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa a 2 dodatkového

protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004

Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že

v právnej veci žalobcu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2004, ktorým vyhovel žalobe žalobcu

v časti, ktorou sa domáhal uložiť sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie po tom,

ako dospel k záveru, že zverejnením fotografie žalobcu v sťažovateľkou (resp. jej právnou

predchodkyňou) vydávanom denníku došlo k závažnému zásahu do osobnostného práva

žalobcu, a to práva na intimitu. Zároveň týmto rozsudkom okresný súd zamietol žalobu

v časti, v ktorej sa žalobca domáhal priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako

nedôvodnú. Napokon okresný súd s poukazom na ustanovenie zaviazal

sťažovateľku na náhradu trov konania.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca

aj sťažovateľka. Žalobca napadol prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti, teda

ohľadne výroku týkajúceho sa nepriznania nemajetkovej ujmy, ako aj proti výroku

o náhrade trov konania, resp. nesprávne určenej sumy trov. Odvolanie sťažovateľky

smerovalo proti výroku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe, a tiež proti výroku o náhrade

trov konania.

3.2 Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie jej označených práv uznesením

okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004, ústavný súd zistil, že namietaným

uznesením okresný súd v právnej veci žalobcu o jeho odvolaní proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 31. marca 2004 rozhodol tak, že odvolacie konanie zastavil

a zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo a náhradu trov konania. Okresný súd

takto rozhodol s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov účinnom v relevantnom čase, t. j. z dôvodu nezaplatenia súdneho

poplatku žalobcom v určenej lehote, a to ani napriek výzve a poučení o možných

následkoch nezaplatenia poplatku.

K sťažovateľkou vytýkanému pochybeniu okresného súdu, ktoré malo spočívať

v tom, že jej nebolo doručené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004,

ústavný súd poznamenáva, že na rozdiel od rozsudku, uznesenie súd podľa § 168 ods. 2

doručí účastníkom, len ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania

potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. Zákon

teda neukladá súdu povinnosť doručiť účastníkom každé uznesenie.

Uznesenie o zastavení konania o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku

a nepriznaní náhrady trov konania účastníkom z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku je

uznesením, ktorým sa rozhodlo o procesnom úkone účastníka, ktorý odvolanie podal, a boli

ním dotknuté iba práva a povinnosti tohto účastníka. V súvislosti s tým je tiež potrebné

pripomenúť, že právo podať odvolanie prináleží iba tomu z účastníkov, ktorému bola

rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma. Ústavný súd z obsahu spisu nezistil, že by

sťažovateľke bola v súvislosti s konaním o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 31. marca 2004 spôsobená nejaká ujma alebo by jej vznikli nejaké

trovy. Okresný súd ani nezaslal sťažovateľke žalobcom podané odvolanie na vyjadrenie,

a preto o ňom nemala až do doručenia namietaného rozsudku krajského súdu vedomosť.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri doručovaní

namietaného uznesenia postupoval v súlade s citovaným ustanovením .

Vzhľadom na uvedené nepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa podrobnejšie

argumentáciou sťažovateľky, pokiaľ ide o vytýkané nedostatky namietaného uznesenia.

Hoci okresný súd naozaj vo výroku, ktorým žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok

na náhradu trov konania a expressis verbis neuviedol, že rozhodol len ohľadne trov

odvolacieho konania, vyplýva to zjavne z kontextu namietaného uznesenia.

Aj keď možno prisvedčiť názoru sťažovateľky vyslovenom v jej podaní z 18. októbra

2007, označenom ako „Vyjadrenie k stanovisku odporcov“, podľa ktorého zastavením

odvolacieho konania došlo v skutočnosti aj „k zastaveniu celého konania, a to ohľadne

uplatneného (samostatného) nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, pretože ohľadne tohto nároku sa v dôsledku uznesenia o zastavení konania

konať už nemalo a nemohlo“, neznamená to však zároveň, a ústavný súd nevidí ani žiadnu

opodstatnenosť pre akceptáciu jej úsudku, že v dôsledku toho došlo vo vzťahu k nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch k rozhodnutiu o trovách celého konania.

O náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa, ako aj o náhrade trov odvolacieho

konania o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 31. marca 2004 bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. júna

2006.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nezistil žiaden dôvod na prijatie záveru, že by

namietané uznesenie akokoľvek vyznelo v neprospech sťažovateľky, resp. že by bola týmto

uznesením priamo dotknutá, a vzhľadom na to nebol na jej strane splnený ani základný

subjektívny predpoklad, ktorý by u nej zakladal možnosť na to, aby proti nemu mohla podať

odvolanie.

Tieto skutočnosti neumožnili ústavnému súdu zistiť vyžadovanú priamu súvislosť

medzi namietaným porušením práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým

uznesením okresného súdu, resp. možnosť ich porušenia.

Možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a práva

podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu odvodzuje sťažovateľka vo väzbe na porušenie

jej práva podľa dohovoru a základného práva podľa . Keďže

ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené jej právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základné právo na súdnu ochranu

(prístup k súdu) podľa , neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia

základného práva podľa a 4 a práva podľa a 2 dodatkového

protokolu. Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov totiž zásadne vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku (m. m. ,

, ). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1,

2 a 4 a , práva podľa a a 2 dohovoru a podľa

čl. 1 a 2 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. júna

2005

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka okrem iného v tom, že podľa jej

tvrdenia krajský súd opomenul v odôvodnení uvedeného rozsudku vysporiadať sa s jej

námietkou, že zásah do práva na slobodu prejavu a práva na informácie uložením

povinnosti, ktorá nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti legitímna a primeraná, je

námietkou, ktorá je relevantná. Sťažovateľka túto námietku opiera o to, že inkriminovaná

fotografia žalobcu bola uverejnená pred takmer desať a pol rokom. Na uverejnení

ospravedlnenia, ktoré mala sťažovateľka na základe súdneho rozhodnutia uverejniť,

nemohol byť vzhľadom na značný časový odstup právny záujem, a preto ospravedlnenie

po toľkých rokoch nebude plniť svoj účel.

Za zákonné právo účastníka konania zaručené považuje sťažovateľka aj to,

aby bolo súdne rozhodnutie riadne odôvodnené. Poukazuje na to, že dostatočné

odôvodnenie verdiktu súdu je esenciálnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia

a účastník má právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi.

K namietanému porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľky aj tým, že

krajský súd nepriznal v danom prípade podľa žiadnemu z účastníkov

náhradu trov konania. Krajský súd nezohľadnil, že predmetom konania boli dve samostatné

veci, a to uplatnené právo na zadosťučinenie podľa

(návrh na uverejnenie ospravedlnenia) a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa . V súvislosti s tým sťažovateľka ďalej uviedla:

„Samostatnosť nárokov je daná tým, že, oba nároky mohli byť uplatnené

v samostatnom konaní, a v takom prípade sa úspech alebo neúspech pri každom

uplatnenom nároku posudzuje samostatne. Predpokladom aplikácie je

čiastočný úspech účastníkov konania vo veci. Nie je však možné považovať za čiastočný

úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne

sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa

plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by

ináč mohol byť samostatne uplatnený (...)

Aplikácia preto vôbec neprichádzala do úvahy, pretože každý

z účastníkov mal plný úspech vo veci.

Potom však platí, že navrhovateľovi mala byť priznaná náhrada trov konania

ohľadne úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia a žalovanému

náhrada trov konania ohľadne úspechu vo veci náhrady nemajetkovej ujmy. Takúto

aplikáciu považujeme za spravodlivú ( ), nakoľko vzhľadom

na návrhový charakter konania bolo na navrhovateľovi, aby odôvodnil, navrhol dôkazy

a uniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie zákonných podmienok priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

Z týchto dôvodov nemá výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania podľa

sťažovateľky právny základ a krajský súd jej neposkytol garanciu náhrady tých trov

konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela vynaložiť. Aj výrok

namietaného rozsudku krajského o náhrade trov konania považuje sťažovateľka vo vzťahu

k ňou uplatneným námietkam za neodôvodnený.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 7. júna 2005 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

, 2 a 4 a , práva podľa a a 2

dohovoru a podľa čl. 1 a 2 dodatkového protokolu.

3.4 Výhrady sťažovateľky smerujú v prvom rade proti nedostatočnému odôvodneniu

napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku ukladajúcemu jej povinnosť ospravedlniť sa

žalobcovi, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Tým malo dôjsť podľa

sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a a 2 dohovoru.

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný),

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

vykladať a uplatňovať so zreteľom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah

tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle

okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však nemožno vyvodzovať,

že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý

z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis ).

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:

„Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa vychodí, že odporca dňa

21. 2. 1995 uverejnil v denníku N. článok pod názvom „Bratislavskí homosexuáli a lesbičky

dostali do vienka nový útulný klub“ s podtitulom „Tolerantný Apollon", s fotografiou,

na ktorej bol navrhovateľ odfotený nahý. Fotografiu použil odporca bez súhlasu

navrhovateľa.

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy (§ 11 Obč. zák.).

Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové

záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť

alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Obč. zák.).

Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne,

obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona

(§ 12 ods. 2 Obč. zák.).

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia

fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké

účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však

nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Obč. zák.).

Pojem podobizeň v sebe zahŕňa hmotné zachytenie podoby človeka rôznymi

technickými prostriedkami, napr. obrazmi, kresbami, fotografiami, filmom, videozáznamom

a pod. Obsahom práva k obrazovej snímke je užívacie a dispozičné právo subjektu

vo vzťahu k podobizni. Toto právo zahŕňa oprávnenie používať akýmkoľvek spôsobom

podobizeň sám, ako aj udeľovať súhlas na jej použitie iným subjektom, alebo, povedané

inak, oprávnenie brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne (obrazovej snímky).

Právo zobrazenej osoby udeľovať súhlas na použitie, prípadne rozširovanie podobizne,

či iných obrazových snímok, zákon neviaže na žiadnu predpísanú formu; k udeleniu súhlasu

tak môže dôjsť aj konkludentne (mlčky). Zásadne však platí, že súhlas so zachytením podoby

treba odlišovať od súhlasu s použitím a rozširovaním podobizne. Zo samotného udelenia

súhlasu zachytenia podobizne nemožno automaticky vyvodzovať aj danie súhlasu

na použitie a rozširovanie podobizne. Bez ohľadu na to, či súhlas na použitie

(a rozširovanie) bol daný výslovne alebo konkludentne, možno udelený súhlas vzťahovať

vždy len na také použitie a rozširovanie, ktorého spôsob a rozsah oprávnený subjekt

v okamihu udelenia súhlasu poznal (prípadne poznať musel) a ku ktorému teda jeho prejav

vôle v podobe privolenia smeroval a smerovať vôbec mohol.

To znamená, že ak oprávnený subjekt (zobrazená osoba) dala súhlas na zverejnenie

jeho fotografie, nemožno z tohto súhlasu vyvodzovať privolenie k tomu, aby bola fotografia

uverejnená opätovne aj niekde inde, či už tým istým alebo iným subjektom. Ani vtedy, keď

súhlas zobrazenej osoby na použitie a rozširovanie podobizne vzhľadom na okolnosti bol

všeobecnej povahy, nemožno tento súhlas vzťahovať aj na také spôsoby a rozsah použitia

a rozširovania podobizne, s ktorými zobrazená osoba v čase vydania súhlasu nepočítala

a ani počítať nemohla a k čomu teda prejav jej vôle nemohol smerovať.

Aj v prípade práva k podobizni (obrazovej snímke) poskytuje

právnu ochranu len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Dôvody vylučujúce

neoprávnenosť zásahu stanovuje v ust. , úpravou

tzv. zákonnej licencie, a síce pre použitie podobizne a obrazovej snímky k úradným účelom

na základe zákona (§ 12 ods. 2 Obč. zák.), ďalej pre účely spravodajstva a na účely vedecké

a umelecké (§ 12 ods. 3 obč. zák.). Zákonná licencia predstavuje výnimku z inak platnej

zásady, že na zachytenie či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas.

Nutno ešte zdôrazniť, že pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky, je z hľadiska

neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter.

V riešenej právnej veci bolo dokazovaním preukázané, že navrhovateľ bol

na fotografii opoznaný svojimi príbuznými a známymi, čo vyplynulo zo svedeckých výpovedí

V. F. a M. P. V konaní nebolo sporné, že odporca fotografiu, na ktorej bol zachytený

navrhovateľ, uverejnil bez jeho vedomia a súhlasu, o udelenie ktorého napokon navrhovateľ

ani nežiadal. Skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovede samotného navrhovateľa, totiž že akty

nafotil dobrovoľne a nenamietal proti ich použitiu na letákoch pre účely informačnej

kampane proti AIDS, neznamená, že odporca mohol fotografiu z letáku voľne použiť,

bez toho, aby si od navrhovateľa pre jej zamýšľané použitie najprv vyžiadal súhlas.

K zvolenému postupu odporcu neoprávňovala ani tzv. zákonná licencia pre účely

spravodajstva, na ktorú sa odvolával; o prípad uvedenej zákonnej licencie sa totiž v danej

veci nejedná - predmetnú fotografiu nezhotovil odporca a nebola zhotovená pri príležitosti

akcie, o ktorej odporca informoval v dotknutom článku, ale, ako bolo už spomenuté vyššie,

vyhotovil ju fotograf S. S. a nie v súvislosti s otvorením klubu, o ktorej udalosti v článku

referovali noviny vydávané odporcom.

Z uvedených skutočností je potom nutné uzavrieť, že k uverejneniu fotografie,

na ktorej je zobrazený navrhovateľ, chýbal odporcovi navrhovateľov súhlas, s tým, že

na zverejnenie obrazovej snímky navrhovateľa sa nevzťahovala žiadna zo zákonných

licencií v zmysle § 12 ods. 2, 3 obč. zák. Odporca teda uverejnením predmetnej fotografie

(bez privolenia navrhovateľa) zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, konkrétne

do jeho práva na podobizeň (§ 11, § 12 ods. 1 Obč. zák.). Bolo pritom vedľajšie, či si

odporca neoprávnenosti svojho konania bol alebo nebol vedomý.

V dôsledku neoprávneného zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa

utrpel navrhovateľ nemajetkovú ujmu (§ 13 Obč. zák.); jeho návrh na uloženie povinnosti

odporcovi uverejniť text ospravedlnenia, t. j. na zadosťučinenie vo forme morálnej

satisfakcie bol preto dôvodný a aj postačujúci (napokon navrhovateľ na priznaní peňažnej

satisfakcie v ďalšom konaní netrval).

Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

-vyhovujúcej - časti vo veci samej ako vecne správny potvrdil ( ), hoci

čiastočne z iných právnych dôvodov.“

Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu

k povinnosti uverejniť ospravedlnenie argumentovala tým, že ospravedlnenie sa žalobcovi

vzhľadom na značný časový odstup od vykonania zásahu už nebude plniť svoj účel, a preto

uloženie tejto povinnosti už nebude spĺňať atribút legitímnosti a primeranosti, vychádzala

z toho, že predpokladom splnenia tejto funkcie je to, že si verejnosť zásah pamätá. Tento

názor sťažovateľka založila na premise, že uverejnenie ospravedlnenia smeruje

k odstráneniu dôsledkov zásahu vo vzťahu k verejnosti.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že hoci ním bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa „v napadnutej - vyhovujúcej - časti vo veci samej

ako vecne správny“, stalo sa tak v nie nepodstatnej miere na základe iných právnych

dôvodov, než o ktoré okresný súd oprel svoje rozhodnutie. Ospravedlnenie v zmysle

dôvodov napadnutého rozsudku sa už nevzťahovalo výlučne na odstránenie dôsledkov

zásahu u verejnosti, ako to bolo v zmysle dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie

prvostupňový súd, ale v rozhodujúcej časti plnilo úlohu morálnej satisfakcie voči žalobcovi

za zásah do jeho osobnostných práv v dôsledku uverejnenia inkriminovanej fotografie

bez jeho privolenia. V takejto situácii stratilo opodstatnenie, aby sa odvolací súd musel

osobitne vysporiadať s tou časťou odôvodnenia odvolania sťažovateľky, ktorú považovala

za podstatnú pre svoju argumentáciu. Citované odôvodnenie je preto v okolnostiach danej

veci podľa názoru ústavného súdu postačujúce aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky

týkajúcej sa legitímnosti a primeranosti zásahu vo väzbe na slobodu prejavu a práva

na informácie.

Odôvodnenie namietaného rozsudku by bolo možné považovať za nepreskúmateľné,

iba ak by v daných súvislostiach nebolo odôvodnené vôbec, resp. keby použité odôvodnenie

vecne nesmerovalo k podstate posudzovanej otázky. Za arbitrárne by ho bolo možné

pokladať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom.

O žiaden z uvedených prípadov však v danej veci nejde a ústavný súd konštatuje, že

v zásadných otázkach krajský súd zaujal zrozumiteľné a jasné stanovisko a vysporiadal sa

s nimi ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Ústavný súd v tejto spojitosti dodáva, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené neexistuje taká súvislosť medzi obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako

aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov a dohovoru, ktorá by

umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

3.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa , 2 a 4

a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné opätovne

pripomenúť (pozri bod 3.2 odôvodnenia tohto uznesenia) svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až 48 . V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne

normy ().

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a právom podľa a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa a 2 dodatkového

protokolu došlo podľa sťažovateľky aj tým, že „krajský súd nepriznal náhradu trov konania

žiadnemu z účastníkov, a to podľa “. V súvislosti s tým sťažovateľka

vytýka krajskému súdu, že opomenul, že predmetom konania boli dve samostatné veci, a to

návrh na uverejnenie ospravedlnenia a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V nadväznosti na to sťažovateľka vyslovuje názor, že aplikácia

neprichádzala v danom prípade vôbec do úvahy, pretože každý z účastníkov mal vo veci

plný úspech, pričom predpokladom aplikácie tohto zákonného ustanovenia je čiastočný

úspech účastníkov konania vo veci.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že v odvolacom konaní krajský súd „Rozsudok

prvostupňového súdu v časti výroku o trovách konania (...) zmenil podľa § 220 ods. 1

tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania podľa

(...). Navrhovateľovi by tak vznikol nárok na náhradu trov konania v zmysle

ods. 3 len za predpokladu, že by mu bola priznaná aspoň čiastočná finančná

satisfakcia nemajetkovej ujmy, čo sa však nestalo“.

Vzhľadom na to, že ustanovenie nebolo v odvolacom konaní vôbec

aplikované, je námietka sťažovateľky týkajúca sa jeho nesprávnej aplikácie zjavne

neopodstatnená.

Napadnutý postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

ohľadom nepriznania trov konania v danej veci nemožno navyše považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Nemožno sa predovšetkým stotožniť s tvrdením

sťažovateľky, že každý z účastníkov mal vo veci plný úspech. Ústavný súd považuje

za podstatné to, že oba nároky, ktoré boli predmetom konania (a to návrh na uverejnenie

ospravedlnenia a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), boli založené

na identickom skutkovom základe a je toho názoru, že žalobca uspel v tom, čo bolo v danej

veci kľúčové (morálne zadosťučinenie). Súd mu totiž dal v plnej miere za pravdu, že bolo

neprípustným spôsobom zasiahnuté do jeho osobnostných práv tým, že sťažovateľka

bez jeho súhlasu uverejnila fotografiu, na ktorej bol zobrazený, a na zverejnenie tejto

snímky sa nevzťahovala žiadna z tzv. zákonných licencií podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho

zákonníka. Ak krajský súd oprel výrok o náhrade trov konania o ustanovenie § 142 ods. 2

, rozhodol v súlade s výsledkom konania (žalobca mal vo veci čiastočný úspech),

a preto jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť ani k ústavnoprávnemu pochybeniu, na ktoré by

bolo potrebné reagovať zrušením napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov

konania, ako to požadovala sťažovateľka.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najmä

rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu interpretácia a jeho odôvodnenie krajským súdom

v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.

K tomu možno navyše dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje priama príčinná

súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľkou

označených práv.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 aj v tejto časti odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007