Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 44/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. Ž., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z.,

B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý súd podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v konaniach vedených na

Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. a na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn. a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť JUDr. M. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. októbra

2002 doručené podanie JUDr. M. Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej

advokátkou JUDr. G. Z., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu

základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy podľa SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že

sťažovateľka namietla porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na spravodlivé prejednanie veci

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na spravodlivý súd podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) v konaniach

vedených na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces vrátane práva na spravodlivý súd tak, že okresný súd

a krajský súd nerozhodli o jej nároku na odmenu za právnu pomoc podľa zákonného

predpisu, nerešpektovali procesné predpisy pri hodnotení dôkazov [§ 132 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a neodôvodnili rozsudky v súlade s § 157 ods. 2 a 3

.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava V v konaní o veci vedenej pod sp. zn. (správne

má byť ) a Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

porušili právo sťažovateľky JUDr. M. Ž. na poskytnutie súdnej ochrany

v zmysle zákonného predpisu pri uplatnení svojho práva na odmenu za poskytnutú právnu

pomoc zaručenej v , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nerešpektovaním procesných predpisov pri hodnotení dôkazov a toho, čo v konaní vyšlo

najavo, podľa , neodôvodnením rozsudkov v súlade s a

a právo na spravodlivý súd podľa časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach... .

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-166 zo dňa 30. apríla 2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k.

-105 zo dňa 11. 9. 2000 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na

ďalšie konanie a rozhodnutie. Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľke

zaplatiť náhradu trov tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Medzi predpoklady konania, ktoré ústavný

súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená ( ).

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto

možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie (napr. , ).

Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo na súdnu ochranu, pretože okresný

súd a krajský súd nechránili a negarantovali základné práva sťažovateľky podľa zákonného

predpisu pri uplatnení jej práva na odmenu za poskytnutú právnu pomoc. Súčasne

sťažovateľka namietala nerešpektovanie vyhodnotenia dôkazov podľa

a neodôvodnenie rozsudkov v súlade s a .

Podrobnejšie odôvodnenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj ostatných namietaných práv) sťažovateľka rozviedla v sťažnosti

v rovnakom rozsahu, ako to už urobila pred všeobecnými súdmi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Právo na prístup k súdnej

ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom je zaručiť každému

prístup k súdnej ochrane a k súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc

podľa . Právo zaručené umožňuje každému, aby sa po

splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

(, ) právo na súdnu ochranu sa však nestotožňuje s procesným

úspechom.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprocesnoprávnych princípov konania ( až 50 ). Táto právomoc

ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania

zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy

(). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu

neznamená nielen právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je

súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre

ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de

Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet

v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z predložených rozsudkov ústavný súd zistil, že okresný súd aj krajský súd podrobne

odôvodnili svoje rozsudky. V rozsudkoch sú uvedené skutkové okolnosti sporu,

vyhodnotenie dokazovania a právne posúdenie sporu.

Okresný súd založil zamietavý výrok rozsudku na tom, že sťažovateľka neuniesla

dôkazné bremeno najmä preto, že nepredložila písomnú zmluvu o právnej pomoci a iným

spôsobom nepreukázala opodstatnenosť svojho nároku na odmenu za právnu pomoc (s. 5

a 6 rozsudku okresného súdu). Odôvodnenie obsahuje nielen hodnotiace úvahy, ale aj

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, z ktorých vychádzal okresný súd

( ).

Krajský súd ako odvolací súd sa v celom rozsahu vyrovnal s odvolacími námietkami

sťažovateľky (s. 5 a 6 rozsudku krajského súdu).

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že označené rozsudky okresného súdu

a krajského súdu neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov ( až 50 ).

Sťažovateľka namietla porušenie základného práva na súdnu ochranu takým

postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so

žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľka bola žalobkyňou v označenom spore,

všeobecné súdy v jej veci konali a rozhodli, svoje rozhodnutia náležite odôvodnili na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa ,

ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených

v až 50 , ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného

súdu.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol

sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu

tvrdení o porušení práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 medzinárodného paktu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003