Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 218 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (223)II. ÚS 54/02
PDF · 107.87 KB
No categories available
II. ÚS 54/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2002
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 17
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami Okresného súdu
Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 15 C 126/00 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 266/01, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť M. N. v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach, o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
2. Sťažnosť M. N. v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a) Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2002
doručená sťažnosť M. N., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namietal porušenie základných práv
podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a
čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a)
a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami
Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 126/00 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
K porušeniu označených základných práv malo dôjsť tým, že všeobecné súdy
zamietli žalobu sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci podľa jeho
názoru boli splnené všetky skutkové a zákonné predpoklady na jej priznanie podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom nemožno podľa čl. 127
ods. 1 ústavy rozumieť len iný súd v zmysle inštančného postupu v rámci všeobecného
súdnictva. To by muselo byť výslovne upravené napríklad tak, že právomoc ústavného súdu
vzniká vtedy, ak už nie je možné proti rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu
všeobecného súdu použiť opravný prostriedok (prípadne riadny opravný prostriedok).
Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní
o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody
nerozhodoval iný súd. Tento predpoklad nie je splnený, tak ako sa domnieva sťažovateľ,
vyčerpaním riadnych opravných prostriedkov.
Citovaný článok ústavy preto mieri na súd, ktorý v súlade so všeobecnou
právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať
o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd
zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
V tejto súvislosti nemá žiaden ústavný význam, či ide o súd, ktorý koná tak, že proti
jeho rozhodnutiu vo veci samej existuje opravný prostriedok (riadny či mimoriadny) alebo
je použitie opravných prostriedkov obmedzené (napríklad pri platobných rozkazoch,
rozhodnutiach odvolacích súdov a dovolacieho súdu), ba až vylúčené, tak ako to je v konaní
o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam správnych orgánov v rámci správneho
súdnictva (§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľ sa návrhom na rozhodnutie domáha vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ku ktorému došlo v občianskoprávnom spore,
v osobitnom druhu sporového konania o ochranu osobnosti. O ochrane týchto práv
(o jednotlivých nárokoch a ich rozsahu) na základe zákonnej úpravy, ktorá je uvedená
v § 11 až 17 Občianskeho zákonníka, rozhoduje výlučne občianskoprávny súd. V rámci
rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich z porušenia práva na ochranu osobnosti len
občianskoprávny súd môže a musí posudzovať okolnosti uvedené v hypotéze § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a vyvodiť z nich záver o tom, či žalobca má a v akom rozsahu alebo
nemá právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd je oprávnený posúdiť
neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi
nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto
právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť
právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a
uplatňovania zákonov, v tomto prípade § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak ako sa toho
domáha sťažovateľ.
Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o náhrade nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1
ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nemožno nahradiť alebo v nej
pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.
Navyše, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je takým právom
súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave (čl. 19 ods. 1 a 2
ústavy).
Z toho vyplýva, že o ochrane základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy
rozhoduje v rozsahu zákonných úprav, ktoré sme citovali, všeobecný súd v civilnom
procese, a to vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi
postupom všeobecného súdu (okresného súdu a krajského súdu) a porušením čl. 19 ods. 1
a 2 ústavy, pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný s nárokom
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. A to je tvrdenie, ktoré takúto
súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne
vymedzených kompetencií vôbec nezasahovali a ani nemohli zasiahnuť do základného
práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, pretože sa naopak zaoberali zásahom (porušením)
do týchto základných práv, ku ktorému došlo postupom subjektu odlišného od všeobecného
súdu. Napriek tomu sťažovateľ stotožnil (postavil na tú istú úroveň) konanie denníka Nový
čas, ktorý skutočne zasiahol do jeho základných práv, a postup všeobecných súdov,
o ktorom tvrdí, že takisto porušil tie isté základné práva. To je však pojmovo vylúčené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti z dôvodu nedostatku právomoci.
2. Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na riadnu súdnu ochranu, pretože
súdy nechránili a negarantovali základné práva sťažovateľa. Podrobnejšie odôvodnenie
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ
neuviedol. Z uvedeného tvrdenia však vyplýva, že právo na riadnu súdnu ochranu
sťažovateľ stotožňuje iba s úspechom v jeho občianskoprávnej veci, v ktorej sa domáhal
nároku na náhradu nemateriálnej ujmy v peniazoch, hoci sám uvádza, že právo na
spravodlivý proces nie je nárokom na úspech v akomkoľvek súdnom konaní.
V ďalšom však uvádza len okolnosti, ktoré zakladajú jeho nárok na náhradu
nemateriálnej ujmy vyjadrenej v peniazoch podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) právo na
súdnu ochranu sa nestotožňuje s procesným úspechom, a pretože sťažovateľ netvrdil
porušenie ústavnoprocesných princípov ovládajúcich občianske súdne konanie (čl. 46 až 51
ústavy) a toto porušenie tak nemohlo byť ani preukázané, ústavný súd dospel k záveru
v súlade aj so svojou stabilnou judikatúrou, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
3. Z dôvodov už uvedených v prvej a druhej časti tohto rozhodnutia bolo treba
odmietnuť sťažnosť aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 6 ods. 1) a o porušení
čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.