Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2002

predbežne prerokoval sťažnosť M. N., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

ktorou namietal porušenie základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky, porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 17

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami Okresného súdu

Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. N. v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 19

ods. 1 a 2 , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a

politických právach, o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť M. N. v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a) Medzinárodného paktu o občianskych a

politických právach, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2002

doručená sťažnosť M. N., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namietal porušenie základných práv

podľa a 2 a , porušenie práv podľa , a

čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a)

a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami

Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

.

K porušeniu označených základných práv malo dôjsť tým, že všeobecné súdy

zamietli žalobu sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci podľa jeho

názoru boli splnené všetky skutkové a zákonné predpoklady na jej priznanie podľa § 13

ods. 2 .

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom nemožno podľa čl. 127

ods. 1 rozumieť len iný súd v zmysle inštančného postupu v rámci všeobecného

súdnictva. To by muselo byť výslovne upravené napríklad tak, že právomoc ústavného súdu

vzniká vtedy, ak už nie je možné proti rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu

všeobecného súdu použiť opravný prostriedok (prípadne riadny opravný prostriedok).

Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní

o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody

nerozhodoval iný súd. Tento predpoklad nie je splnený, tak ako sa domnieva sťažovateľ,

vyčerpaním riadnych opravných prostriedkov.

Citovaný článok preto mieri na súd, ktorý v súlade so všeobecnou

právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc konať

o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd

zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v .

V tejto súvislosti nemá žiaden ústavný význam, či ide o súd, ktorý koná tak, že proti

jeho rozhodnutiu vo veci samej existuje opravný prostriedok (riadny či mimoriadny) alebo

je použitie opravných prostriedkov obmedzené (napríklad pri platobných rozkazoch,

rozhodnutiach odvolacích súdov a dovolacieho súdu), ba až vylúčené, tak ako to je v konaní

o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam správnych orgánov v rámci správneho

súdnictva ( a nasl. ).

Sťažovateľ sa návrhom na rozhodnutie domáha vyslovenia porušenia základného

práva podľa a 2 , ku ktorému došlo v občianskoprávnom spore,

v osobitnom druhu sporového konania o ochranu osobnosti. O ochrane týchto práv

(o jednotlivých nárokoch a ich rozsahu) na základe zákonnej úpravy, ktorá je uvedená

v až 17 , rozhoduje výlučne občianskoprávny súd. V rámci

rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich z porušenia práva na ochranu osobnosti len

občianskoprávny súd môže a musí posudzovať okolnosti uvedené v hypotéze § 13 ods. 2

a vyvodiť z nich záver o tom, či žalobca má a v akom rozsahu alebo

nemá právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd je oprávnený posúdiť

neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi

nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania ( až 50 ). Táto

právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť

právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a

uplatňovania zákonov, v tomto prípade , tak ako sa toho

domáha sťažovateľ.

Právomoc občianskoprávneho súdu rozhodovať o náhrade nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa , ktorá vyplýva z

a , nemožno nahradiť alebo v nej

pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Navyše, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je takým právom

súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave (čl. 19 ods. 1 a 2

).

Z toho vyplýva, že o ochrane základného práva podľa a 2

rozhoduje v rozsahu zákonných úprav, ktoré sme citovali, všeobecný súd v civilnom

procese, a to vylučuje právomoc ústavného súdu podľa .

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi

postupom všeobecného súdu (okresného súdu a krajského súdu) a porušením čl. 19 ods. 1

a 2 , pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný s nárokom

na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. A to je tvrdenie, ktoré takúto

súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne

vymedzených kompetencií vôbec nezasahovali a ani nemohli zasiahnuť do základného

práva podľa a 2 , pretože sa naopak zaoberali zásahom (porušením)

do týchto základných práv, ku ktorému došlo postupom subjektu odlišného od všeobecného

súdu. Napriek tomu sťažovateľ stotožnil (postavil na tú istú úroveň) konanie denníka Nový

čas, ktorý skutočne zasiahol do jeho základných práv, a postup všeobecných súdov,

o ktorom tvrdí, že takisto porušil tie isté základné práva. To je však pojmovo vylúčené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti z dôvodu nedostatku právomoci.

2. Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na riadnu súdnu ochranu, pretože

súdy nechránili a negarantovali základné práva sťažovateľa. Podrobnejšie odôvodnenie

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa sťažovateľ

neuviedol. Z uvedeného tvrdenia však vyplýva, že právo na riadnu súdnu ochranu

sťažovateľ stotožňuje iba s úspechom v jeho občianskoprávnej veci, v ktorej sa domáhal

nároku na náhradu nemateriálnej ujmy v peniazoch, hoci sám uvádza, že právo na

spravodlivý proces nie je nárokom na úspech v akomkoľvek súdnom konaní.

V ďalšom však uvádza len okolnosti, ktoré zakladajú jeho nárok na náhradu

nemateriálnej ujmy vyjadrenej v peniazoch podľa ustanovení .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ) právo na

súdnu ochranu sa nestotožňuje s procesným úspechom, a pretože sťažovateľ netvrdil

porušenie ústavnoprocesných princípov ovládajúcich občianske súdne konanie (čl. 46 až 51

) a toto porušenie tak nemohlo byť ani preukázané, ústavný súd dospel k záveru

v súlade aj so svojou stabilnou judikatúrou, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

3. Z dôvodov už uvedených v prvej a druhej časti tohto rozhodnutia bolo treba

odmietnuť sťažnosť aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 6 ods. 1) a o porušení

čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.