Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 150/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P.

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a , práv podľa , a

Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2008

faxom doručená a následne podaním doručeným 21. júla 2008 písomne doplnená sťažnosť

Mgr. V. L., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), práv podľa ,

ods. 1 a čl. 28 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. mája 2008 (ďalej len „uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 10. apríla 2001

„... Sudcom Okresného súdu Považská Bystrica... podľa § 39 ods. 1, § 36 ods. 1 písm. c)

ustanovený za obhajcu... obv. ml. P. B..., obv. ml. M. T..., obv. ml. M. K..., obv. ml.

R. F..., obv. ml. S. M..., obv. ml. M. B..., obv. ml. J. K.“.

Trestné stíhanie vedené proti „obv. ml. J. K.“ bolo zastavené a obvinenie „ml. obv.

S. M.“ bolo zrušené.

„Ďalej bolo vedené trestné stíhanie len proti ostatným 5 obvineným, ktorí boli

právoplatne odsúdení rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

zo dňa 20. 2. 2003.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20. 2. 2003.“

Sťažovateľ „... po právoplatnom skončení veci, ako ustanovený obhajca, podal

návrhy - žiadosti o priznanie trov obhajoby za obhajobu obv. ml. P. B., obv. ml. M. T., obv.

ml. M. K., obv. ml. R. F. a obv. ml. M. B. Okresnému súdu Považská Bystrica (za obhajobu

obv. ml. S. M. a obv. ml. J. K. vyšetrovateľovi OÚV PZ SR Pov. Bystrica).

O mojich žiadostiach o priznanie trov obhajoby rozhodol vyšší súdny úradník (ďalej

aj VSÚ) Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj porušovateľ) uznesením sp. zn.

zo dňa 19. 7. 2007 (ďalej aj uznesenie VSÚ) tak, že celkom mi priznal

za obhajobu všetkých 5 odsúdených klientov odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume

76 878,-- Sk, z čoho, podľa vyčíslenia VSÚ v tomto uznesení, pripadla odmena a náhrada

hotových výdavkov za obhajobu ods. ml. P. B. v sume 16 520,20 Sk, ods. ml. M. T. v sume

24 176,20 Sk, ods. ml. M. K. v sume 10 356,20 Sk, ods. ml. R. F. v sume 11 485,20 Sk a ods.

ml. M. B. v sume 14 340,20 Sk.

Proti tomuto uzneseniu VSÚ som v zákonnej lehote podľa a nasl.

() podal sťažnosť, o ktorej rozhodol samosudca porušovateľa

uznesením č. k. -760 zo dňa 19. 5. 2008 (ďalej aj uznesenie samosudcu) tak,

že zrušil uvedené uznesenie VSÚ a sám vo veci rozhodol tak, že mi priznal

odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu všetkých 5 odsúdených klientov v sume

71 032,-- Sk.

Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19. 5. 2008.“.

Sťažovateľ „... Za obhajobu ods. ml. P. B... žiadal priznať trovy obhajoby celkom v

sume 29 034,-- Sk, ods. ml. M. T. celkom v sume 35 210,-- Sk, ods. ml. M. K. celkom v sume

23 894,-- Sk, obv. ml. R. F. celkom v sume 25 374,-- Sk a ods. ml. M. B. celkom v sume 25

754,-- Sk. Za obhajobu všetkých 5 klientov predstavovali... uplatnené trovy obhajoby sumu

139 266,-- Sk.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Uznesením VSÚ mi za niektoré úkony právnej

pomoci nebola odmena priznaná vôbec, a za niektoré úkony právnej pomoci bola táto

odmena a náhrada hotových výdavkov priznaná v rozpore s advokátskymi tarifami, v nižšej

výške, než aká mi podľa týchto právnych predpisov patrí...

Proti uzneseniu VSÚ som podal sťažnosť, ktorú som riadne odôvodnil, podrobne som

v nej rozviedol moju skutkovú a právnu argumentáciu, na ktorú v podrobnostiach

poukazujem...

Mojej sťažnosti síce formálne samosudca porušovateľa vyhovel, keď podľa § 194

ods. 1 písm. a) zrušil napadnuté uznesenie VSÚ a vo veci sám rozhodol, avšak

v skutočnosti jej nevyhovel, priznal mi trovy obhajoby ešte v nižšej výške, než mi boli

priznané napadnutým uznesením VSÚ, dopustil sa tých istých pochybení ako VSÚ, a naviac

aj ďalších, ktoré všetky v konečnom dôsledku porušujú moje základné ľudské práva,

označené v bode XII. tejto ústavnej sťažnosti.

Keďže uznesením samosudcu mi boli priznané trovy obhajoby v celkovej výške

71 032,-- Sk, možno konštatovať, že súdom mi neboli priznané a štátom zaplatené trovy

obhajoby v sume 68 234, -- Sk.

Samosudca porušovateľa (ďalej aj samosudca) vo svojom uznesení (obdobne ako aj

VSU vo svojom uznesení) v rozpore s príslušnou advokátskou tarifou (ďalej aj AT), jej

ustáleným výkladom a zaužívanou súdnou praxou (tým výkladom a súdnou praxou, ktoré sú

ústavne konformné):

a) nesprávne posúdil spoločné úkony právnej pomoci ako samostatné úkony právnej

pomoci, a nepriznal mi za ne odmenu ako za spoločný úkon, t. j. u každého klienta zníženú

o 20 %, ale túto mi priznal buď vždy len u jedného klienta ako odmenu za samostatný úkon,

alebo síce ako odmenu za spoločný úkon, ale len u niektorých, samosudcom vybratých,

klientov a u ostatných klientov túto odmenu vynechal,

b) pri niektorých úkonoch právnej pomoci - účasti pri vyšetrovacích úkonoch,

ktorých som sa zúčastnil v priebehu toho istého dňa, pričom tieto úkony bezprostredne

na seba nadväzovali, nesprávne počítal odmenu za čistý čas trvania všetkých úkonov

vykonaných v priebehu dňa, avšak aj podľa tohto pravidla odmenu nesprávne vypočítal,

keď zle ustálil čistý čas ich trvania a výšku odmeny,

c) pri ďalších úkonoch právnej pomoci - účasti na vyšetrovacích úkonoch, ktoré boli

vykonané v jeden deň a bezprostredne na seba nadväzovali, nepočítal čistý čas trvania

všetkých úkonov vykonávaných v priebehu dňa, ale naopak, tieto vyšetrovacie úkony

rozkúskoval podľa toho, v prospech ktorého obvineného mali jednotlivé osoby a ako dlho

vypovedať,

d) nesprávne počítal čistý čas trvania účasti na vyšetrovacích úkonoch, keď počítal

čistý čas trvania všetkých vyšetrovacích úkonov vykonaných v priebehu dňa, hoci správne

mal počítať čistý čas trvania každého vyšetrovacieho úkonu osobitne,

e) za niektoré spoločné úkony právnej pomoci mi odmenu vôbec nepriznal, lebo ich

nesprávne považoval za samostatné úkony, týkajúce sa len obvinených, voči ktorým bolo

trestné stíhanie zastavené, alebo ich považoval za úkony, ktoré sa netýkali ani jedného

obvineného,

f) nepriznal mi odmeny a k nim patriaci rež. paušál za niektoré samostatné úkony

právnej pomoci - rokovania s proti stranami - poškodenými stranami,

g) nepriznal mi odmenu za napísanie 3 listín o právnom úkone, dohôd o náhrade

škody medzi poškodeným a obvineným, keď 6 dohôd o náhrade škody posúdil ako 3 dohody

o náhrade škody (napísanie 2 dohôd o náhrade škody spojil do jedného úkonu právnej

pomoci),

h) nepriznal mi odmenu a rež. paušál za úkon právnej pomoci - písomný návrh

na zastavenie trestného stíhania, podaný na Okresný úrad vyšetrovania PZ v Považskej

Bystrici,

ch) pri spoločných úkonoch právnej pomoci mi nepriznal rež. paušál v celej výške,

ale iba rôzne časti rež. paušálu,

i) nesprávne určil výšku odmeny za úkony právnej pomoci vykonané v roku 2003 a

j) nesprávne zaokrúhľoval súčet odmien, keď správne mal zaokrúhliť len jednotlivé

odmeny, a aj to len za úkony právnej pomoci, ktoré boli vykonané v roku 2003, a nie

v rokoch predchádzajúcich, kedy zaokrúhlenie odmeny advokátska tarifa nepoznala.“

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že „Samosudca porušovateľa...

sa riadne nezaoberal“ jeho „námietkami, uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu VSÚ,

vôbec sa nezaoberal“ jeho „skutkovou a právnou argumentáciou, ani riadne nepreskúmal

správnosť výrokov uznesenia VSÚ, proti ktorým... podal sťažnosť“.

Podľa sťažovateľa je „... odôvodnenie uznesenia samosudcu... nejasné a neurčité,

a tým... zároveň aj nepreskúmateľné“.

Sťažovateľ tvrdí: „Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia samosudcu bolo porušené

moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v SR a právo

domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny.“

Sťažovateľ ďalej vidí porušenie svojich práv v tom, že na základe ním podanej

sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky „... Samosudca... preskúmaval aj výšku

odmien za jednotlivé úkony právnej pomoci, ktorých sa... sťažnosť netýkala... napadnutým

uznesením, ktorým rozhodoval o mojej sťažnosti proti uzneseniu VSÚ, mi priznal

trovy obhajoby ešte v nižšej výške (71 032,-- Sk), než mi boli priznané uznesením VSÚ

(76 878,-- Sk), čím zmenil uznesenie VSÚ k horšiemu, v môj neprospech.

Týmto uznesením samosudcu porušovateľa bol zjavne porušený zákon v ustanovení

..

o... sťažnosti proti uzneseniu VSÚ rozhodol samosudca, hoci podľa zákona mal o nej

rozhodnúť predseda senátu.

Týmto uznesením samosudcu porušovateľa bol zjavne porušený zákon v uvedenom

ustanovení ..“.

Sťažovateľ je toho názoru, „že ustanovenia § 553 ods. 4, veta za bodkočiarkou

a , ako aj uznesenie samosudcu porušovateľa, ktoré

bolo vydané v súlade s týmito ustanoveniami , sú v rozpore s

Slovenskej republiky (ďalej aj SR), podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde SR, v rozpore

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom a v rozpore

s čl. 36 ods. 1 Listiny, podľa ktorého každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde.“.

Na záver sťažnosti sťažovateľ uvádza: „Postupom a rozhodnutím samosudcu

porušovateľa, ako aj postupom a rozhodnutím VSÚ porušovateľa, tak ako som uviedol

v mojej sťažnosti, boli porušené moje základné ľudské práva, a to právo na to, aby moja

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené

v SR, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny, právo vlastniť majetok,

zaručené v SR a v Listiny, právo na to, že nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v SR, právo pokojne užívať

svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,

zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, právo na spravodlivú odmenu

za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé

pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum

všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty

bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Považská Bystrica uznesením č. k. -760 zo dňa 19. 5.

2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo,

porušil právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej

republiky, zaručené v , právo domáhať

sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, právo na to,

že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v

Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno

zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon

a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za

prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo každého človeka

na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá

poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu

za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -760 zo dňa 19. 5.

2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000,-- Sk, ktoré je Okresný súd Považská Bystrica povinný mu zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých

trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa

, a , práv podľa ,

a čl. 28 listiny, práv podľa čl. 6 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 7

paktu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -760 z 19. mája 2008.

Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu

označených práv malo dôjsť tým, že

- v dôsledku nesprávnej aplikácie a interpretácie vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “) a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len

„“) mu okresný súd ako ustanovenému obhajcovi nepriznal

odmenu a náhradu nákladov v správnej výške,

- okresný súd sa pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu vyššej súdnej

úradníčky riadne nezaoberal jeho námietkami uvedenými v sťažnosti, nezaujal k nim žiadne

stanovisko, vôbec sa nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou, teda vôbec riadne

nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia vyššej súdnej úradníčky, svoje rozhodnutie

náležite neodôvodnil, a toto je nepreskúmateľné,

- okresný súd porušil ustanovenie , pretože

na základe sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky preskúmal

aj výšku odmien za úkony právnej pomoci, ktorej sa sťažnosť netýkala,

- uznesením okresného súdu bola porušená zásada zákaz reformatio in peius,

- o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodol samosudca napriek

tomu, že o nej mal rozhodnúť predseda senátu,

- o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodoval

predseda senátu, ktorý vyššiu súdnu úradníčku rozhodnutím poveril, pričom aplikoval § 553

ods. 4 a , ktoré sú v rozpore

s .

1. K namietanému porušeniu základného práva domáhať sa ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať

len v súlade s v spojení s , t. j. za splnenia zákonných

predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;

v posudzovanom prípade sú to a

Výklad ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na náhradu

odmeny ustanoveného advokáta, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že v dôsledku nesprávnej aplikácie

a interpretácie vyhlášky č. a vyhlášky č. mu okresný súd

ako ustanovenému obhajcovi nepriznal odmenu a náhradu nákladov v správnej výške

a pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky sa riadne

nezaoberal jeho námietkami uvedenými v sťažnosti, nezaujal k nim žiadne stanovisko,

vôbec sa nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou, teda vôbec riadne nepreskúmal

správnosť výrokov uznesenia vyššej súdnej úradníčky, svoje rozhodnutie náležite

neodôvodnil a toto je nepreskúmateľné, bolo úlohou ústavného súdu zistiť, či sa okresný

súd nedopustil zjavnej svojvôle pri výklade ustanovení uvedených vyhlášok, či svoje právne

úvahy dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil a či reagoval na všetky relevantné odvolacie

námietky sťažovateľa.

Okresný súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v tejto veci uviedol: „... vyšší

súdny úradník správne zistil, že obhajcovi Mgr. L. vznikol nárok na odmenu a náhradu

hotových výdavkov z dôvodu, že u obvinených sa jednalo o nutnú obhajobu a vtedy obvinení

mladiství si obhajcu nezvolili. Správne postupoval vyšší súdny úradník pri určení výšky

odmeny, keď za úkony právnej pomoci vykonané advokátom v roku 2001 a 2002 mu priznal

odmenu vo výške 400,- Sk (za samostatný úkon právnej pomoci) a vo výške 320,- Sk (za

spoločný úkon právnej pomoci), a v roku 2003 vo výške 1.830,- Sk (za samostatný úkon

právnej služby) a vo výške 1.464,- Sk (za spoločný úkon právnej služby). V zmysle § 25

vyhlášky MS SR č. je potrebné zaokrúhliť až výslednú odmenu ako súčet

jednotlivých odmien za každý úkon právnej služby. Nakoľko však súčet odmien za úkony

právnej služby vykonané za účinnosti vyhlášky č. bol 36.600,- Sk, nebolo ju

už potrebné viac zaokrúhľovať na celé desiatky smerom nahor.

Trestné stíhanie obv. ml. J. K. a obv. ml. S. M. bolo však právoplatne skončené v

prípravnom konaní, preto o odmene a náhrade hotových výdavkov za obhajobu týchto

obvinených súdu neprináleží rozhodovať vzhľadom na ustanovenie .

Preto vyšší súdny úradník postupoval správne, ak advokátovi nepriznal odmenu a náhradu

hotových výdavkov za výsluch sv. H. M. a sv. D. K. zo dňa 11. 5. 2001, keďže sa jedná o

výsluchy zákonných zástupcov, ktoré súvisia len s tým-ktorým obvineným.

Vyšší súdny úradník správne postupoval aj v prípade, keď nepriznal advokátovi

odmenu a náhradu hotových výdavkov za účasť na výsluchu obv. P. Š. a obv. Ľ. V. zo dňa

29. 05. 2002 (voči ktorým bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené uznesením

vyšetrovateľa OÚV Považská Bystrica ČVS: OUV-140/2001 zo dňa 27. 9. 2002 a ktorých

advokát neobhajoval, pričom trestná činnosť týchto obvinených nesúvisela s obvinenými,

resp. s niektorým obvineným, ktorých advokát obhajoval). Ani ďalšie výsluchy svedkov – R.

B. zo dňa 3. 6. 2002, Ing. J. H. zo dňa 5. 6. 2002 a D. H. zo dňa 17. 6. 2002 - sa netýkali

trestnej činnosti vtedy obv. ml. K., ml. B., ml. B., ml. F. a ml. T.

Za samostatné úkony právnej služby (pomoci) súd považoval najmä prevzatie

a prípravu obhajoby vrátane prvej porady s klientom, ďalšie porady s klientom v prípade,

ak bola vykonaná len s jedným obvineným, výsluchy svedkov - zákonných zástupcov

obvinených, vypracovanie listiny o právnom úkone (dohody o náhrade škody), výsluchy

svedkov súvisiace s trestnou činnosťou len jedného obvineného a písomné podania vo veci

samej.

Advokát vykonal tieto samostatné úkony právnej pomoci, resp. právnej služby

súvisiace s obhajobou ods. P. B.: body č. l., 9., 1 1., 13., 15., 17., 19., 21., 23., 31., 39.

Pri obhajobe ods. R. F. vykonal advokát tieto samostatné úkony právnej pomoci:

body č. 43., 45., 49., 51. a 53.

Úkony právnej pomoci v bodoch 63., 67., 69. a 73. sú samostatnými úkonmi pri

obhajobe ods. M. K.

Samostatné úkony právnej pomoci majúce súvis s obhajobou ods. M. B.

sú nasledovné: body 83., 87., 89., 91., 93., 97. a 99.

Pri obhajobe ods. M. T. vykonal advokát tieto samostatné úkony právnej pomoci,

resp. služby: body č. 117., 125., 127., 129., 131., 133., 135., 137., 141., 145., 149 a 167.

Ostatné úkony právnej pomoci (služby) súd považoval za spoločné úkony, ktoré

sa týkali viacerých odsúdených. Jedná sa o výsluchy vtedy spoluobvinených, svedkov,

svedkov - poškodených, pričom na priznanie odmeny za tieto úkony súd bral do úvahy

skutočnosť, v prospech ktorého obvineného advokát úkon právnej pomoci, prípadne úkon

právnej služby vykonával (či sa výsluch svedka týkal trestnej činnosti, zo spáchania ktorej

bolo obvinenému vznesené obvinenie, prípadne či výsluch obvineného sa týkal trestnej

činnosti, z ktorej bol obvinený aj iný obvinený).

Rovnako za spoločné úkony právnej služby súd považoval aj oboznámenie

sa s výsledkami vyšetrovania ako aj účasť na hlavnom pojednávaní (v tomto prípade sa tieto

úkony právnej služby týkajú všetkých odsúdených).

Z ustanovenia vyhl. č. vyplýva, že ustanovenému

obhajcovi patrí odmena už za účasť na jednom vyšetrovacom úkone za každé započaté dve

hodiny v závislosti od dĺžky jeho trvania. V prípade, že bolo vykonaných viac vyšetrovacích

úkonov v priebehu toho istého dňa, ktoré na seba bezprostredne nadväzovali, na tom istom

mieste a obhajca sa ich zúčastnil, je potrebné postupovať rovnako ako v prípade konania

pred súdom, t. j. počítať čistý čas ich trvania po odpočítaní času ich prerušenia, napr.

z dôvodu prestávok počas úkonu alebo medzi jednotlivými úkonmi a pre priznanie odmeny

započítať každé začaté dve hodiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 14. 7. 1994, sp. zn. , stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Tpj 26/97 zo dňa 15. 5. 1998). Uvedené pravidlo sa uplatní aj na posudzovanie jedného

úkonu právnej služby podľa vyhl. MS SR č. ako

to vyplýva z dôvodovej správy k tejto vyhláške a tiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. Tpj 5/04-2.

Vzhľadom k uvedenému súd považoval za 1 úkon právnej pomoci, resp. služby úkony

pod bodmi 7., 29., 65., 95., 101., 123., 143., 147. a 151., nakoľko sa vykonali v jeden deň,

bezprostredne za sebou nasledovali a uskutočnili sa na tom istom mieste.

Vyšší súdny úradník postupovál správne, ak z dôvodu neúčelnosti nepriznal

advokátovi 2 x odmenu + 2 x režijný paušál za spísanie dohody o náhrade škody medzi

obv. ml. P. B. a poškodeným P. Š. dňa 11. 5. 2001 a 2 x odmenu + 2 x režijný paušál za

spísanie dohody o náhrade škody medzi obv. ml. M. T. apoškodeným P. Š. zo dňa 11. 5.

2001, v oboch prípadoch za odcudzenie bicykla zn. DEMA a za odcudzenie 70 ks

stopkových fréz na obrábanie kovov, ako aj za spísanie dohody o náhrade škody medzi obv.

ml. M. T. a poškod. TJ Ž. , FK P. za odcudzené veci v septembri 2000 a za odcudzené veci v

januári 2001. Za spísanie takýchto dohôd prislúcha advokátovi 3 x odmena + 3 x režijný

paušál (viď bod č. 13., 131., 137), keďže spisovanie viacerých dohôd medzitým istým

obvineným a tým istým poškodeným je podľa názoru súdu neúčelné a nehospodárne.

Súd taktiež považoval za neúčelné a nehospodárne neúmerne vysoké množstvo

rokovaní s poškodenými, preto advokátovi za tieto rokovania odmenu nepriznal.“

Citované odôvodnenie uznesenia okresného súdu obsahuje podrobné odôvodnenie

právneho názoru v otázkach posudzovania výšky odmeny a režijného paušálu sťažovateľovi

ako ustanovenému obhajcovi.

Nad rámec odôvodnenia okresného súdu považuje ústavný súd potrebné vyjadriť sa

k niektorým argumentom uvádzaným sťažovateľom.

K tvrdeniu sťažovateľa, že okresný súd nesprávne aplikoval § 16 ods. 1 písm. d)

a vyhlášky č. , keď nesprávne posúdil spoločné úkony právnej

pomoci, ktoré pri obhajobe vykonal ako samostatné úkony právnej pomoci, ústavný súd

uvádza, že zo žiadneho ustanovenia vyhlášky č. nevyplýva, ktoré úkony

právnej pomoci treba považovať za samostatné a ktoré za spoločné. Takéto posúdenie je

v kompetencii všeobecných súdov, ktoré však nemôžu pri takomto posudzovaní používať

svojvôľu, ale toto ich rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené. Dôvody, pre ktoré

okresný súd posúdil niektoré úkony právnej pomoci vykonané sťažovateľom ako spoločné

a niektoré ako samostatné, sú z citovaného uznesenia okresného súdu zrejmé.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, ktorý

v obdobnej veci ináč posúdil jednotlivé úkony právnej pomoci ako spoločné,

resp. samostatné, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že mu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie,

ktoré podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu

a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(mutatis mutandis ).

K tvrdeniu sťažovateľa, že okresný súd sa pri rozhodovaní odvoláva na výklad

najvyššieho súdu uvedený v stanovisku trestného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 26/97

z 15. mája 1998, ktorý je podľa sťažovateľa ústavne nekonformný, ústavný súd poukazuje

na už uvádzaný argument, že práve v právomoci najvyššieho súdu je podávať výklad

všeobecne záväzných právnych predpisov. Aplikáciou výkladu najvyššieho súdu okresným

súdom nemôže dôjsť k porušeniu zaručených základných ľudských práv a slobôd

a ani iných práv označených sťažovateľom v sťažnosti.

K tvrdeniu sťažovateľa, že okresný súd mal pri rozhodovaní o odmene za úkony

spočívajúce v jeho účasti na vyšetrovacích úkonoch, ktoré boli uskutočnené po 1. apríli

2002, použiť vyhlášku č. , a nie vyhlášku č. , ústavný súd

poukazuje na znenie vyhlášky č. , z ktorej vyplýva, že za úkony

právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní a zastupovaní v konaní o priestupkoch

(§ 15) vykonané do 1. januára 2003 patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov.

Okresný súd teda postupoval správne, keď aj za úkony právnej pomoci vykonané

sťažovateľom v období od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2002 rozhodol o odmene

a náhrade výdavkov sťažovateľa podľa vyhlášky č.

K tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola priznaná odmena a k nej patriaci režijný paušál

za úkony právnej pomoci pri výsluchu svedkov z dôvodu, že sa ich výpovede týkali len

niektorých obvinených, u ktorých bolo v prípravnom konaní trestné stíhanie zastavené,

ústavný súd poukazuje na znenie ustanovenia , podľa

ktorého o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov

advokátov (v odvolacom konaní), ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6,

orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne

skončilo. Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ takýto návrh podal.

Sťažovateľ tiež uvádza, že uznesením okresného súdu mu nebola priznaná odmena

a k nej patriaci režijný paušál za účasť na výsluchoch obvinených, ktorých neobhajoval.

Podľa názoru ústavného súdu nepriznanie odmeny ustanovenému advokátovi za účasť

na výsluchoch obvinených, ktorých trestná činnosť nijako nesúvisí s obvinenými, ktorých

obhajuje, v žiadnom prípade nemôže znamenať zásah do sťažovateľových práv, ktorých

porušenie namieta.

K tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola priznaná odmena za rokovania s poškodenými,

za spísanie viacerých dohôd o náhrade škody medzi tými istými obvinenými

a poškodenými, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona Slovenskej

národnej rady č. o advokácii v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný

v čase poskytovania právnej pomoci sťažovateľom, že advokát je povinný dbať na to, aby

jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna.

K tvrdeniu sťažovateľa, že vo viacerých prípadoch mu bol priznaný len jeden režijný

paušál dohromady za viac spoločných úkonov právnej pomoci, hoci správne mu mal byť

priznaný režijný paušál ku každému spoločnému úkonu právnej pomoci, ústavný súd

poukazuje na sťažovateľom citované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2004, z ktorého vyplýva nielen to, že obhajca má nárok na odmenu za každý

úkon právnej pomoci a popri ňom aj na režijný paušál a že režijný paušál patrí ku každému

úkonu právnej pomoci, ale aj to, že ak úkony právnej služby vykoná obhajca v jeden deň,

na rovnakom mieste a v bezprostrednej časovej nadväznosti, považujú sa takto vykonané

úkony na účely priznania režijného paušálu za jeden úkon.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že okresný súd nesprávne určil výšku

odmeny za úkony právnej služby v roku 2003, keď výšku odmeny za jeden úkon právnej

služby určil v sume 1 830 Sk, pričom správne má byť 1 840 Sk, a pri obhajobe dvoch

a viacerých osôb určil výšku odmeny v sume 1 464 Sk, pričom správne má byť 1 480 Sk,

ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený v detailoch preskúmavať každé jednotlivé

rozhodnutie všeobecných súdov o trovách konania. Predstava, že nesprávne určená výška

odmeny (pričom v okolnostiach prípadu rozdiel pri jednom úkone právnej služby

má predstavovať sumu 10 Sk) by sa mohla materiálne dotknúť akéhokoľvek

garantovaného práva, je neprijateľná.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil arbitrárnosť ani nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu pri aplikácii ustanovení vyhlášky č. a vyhlášky

č. , ktoré by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a listiny.

Ústavný súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym

názorom súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí okresného súdu

o takéto rozhodnutie nejde.

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia okresného súdu,

pokiaľ ide o nepriznanie odmeny za úkon právnej pomoci (návrh na zastavenie trestného

stíhania obv. R. F. z 25. júna 2001), ústavný súd uvádza, že v konaní, v ktorom

sťažovateľovi odmena okresným súdom priznaná bola, aj keď nie v ním požadovanom

rozsahu, uvedené pochybenie v odôvodnení rozhodnutia per se nemôže dosiahnuť takú

intenzitu, aby spôsobilo zásah do označených práv uvedených v sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže

nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky advokáta pri obhajobe v trestnom

konaní, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré advokát nesie, je

odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri obhajobe

v trestnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983,

séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam

spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Námietka sťažovateľa, že okresný súd porušil ustanovenie § 192 ods. 2 Trestného

poriadku, pretože na základe sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky

preskúmaval aj výšku odmien za jednotlivé úkony právnej pomoci, ktorých sa jeho sťažnosť

netýkala, ústavný súd poukazuje na znenie , z ktorého

vyplýva, že ak sa sťažnosť týka len niektorej z vecí, o ktorých sa rozhodlo tým istým

uznesením, preskúma nadriadený orgán len správnosť výrokov týkajúcich sa tejto veci

a konanie predchádzajúce preskúmavanej časti.

Uznesením vyššej súdnej úradníčky bolo rozhodnuté o odmene a náhrade hotových

výdavkov sťažovateľa jedným výrokom, v ktorom sú špecifikované jednotlivé úkony

pri obhajobe toho-ktorého obvineného a výška odmeny, ktorá sťažovateľovi patrí za tieto

úkony. Vyššia súdna úradníčka teda nerozhodovala o každom úkone právnej pomoci

osobitným výrokom.

Okresný súd preto postupoval správne, keď preskúmal celý výrok, proti ktorému

sťažnosť sťažovateľa smerovala.

Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v tom, že uznesením okresného súdu, ktorým

bolo rozhodnuté o sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, boli sťažovateľovi

priznané nižšie trovy obhajoby ako boli priznané uznesením vyššej súdnej úradníčky,

čím bola porušená zásada zákaz reformatio in peius.

Zásada zákaz reformatio in peius je jednou z esenciálnych zásad spravodlivého

(trestného) procesu, z ktorej vyplýva, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť

iba v dôsledku toho, že využije právo na podanie opravného prostriedku. Teória túto zásadu

odôvodňuje nutnosťou garantovať možnosť obvineného napadnúť rozsudok v čo najširšom

rozsahu bez obáv z rizika, že si situáciu zhorší (Šámal, P. a kolektív: ,

komentár, II. diel. Piate vydanie. Praha: C. H. Beck 2005. 1959 s.), teda ako garanciu

slobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu.

Z uvedeného je zrejmé, že zásada zákaz reformatio in peius sa vzťahuje iba

na obvineného a v žiadnom prípade ju nemožno aplikovať pri rozhodovaní o sťažnosti

advokáta proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, ktorým bolo rozhodnuté o trovách nutnej

obhajoby.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práv tým,

že okresný súd aplikoval pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa na odmenu a náhradu

nákladov a , ktoré

sú podľa sťažovateľa v rozpore s a , dohovoru

a čl. 36 ods. 1 listiny, a tým, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vyššej súdnej

úradníčky rozhodoval predseda senátu, ktorý vyššiu súdnu úradníčku rozhodnutím poveril,

ústavný súd uvádza, že z princípu legality ako imanentného znaku právneho štátu možno

vyvodiť aj príkaz aplikácie zákonných právnych noriem. Výkon zákonnej právnej normy

nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu

povinné aplikovať. Ak teda zákonodarca novou právnou úpravou chce umožniť,

aby o odmenách a náhradách ustanovených obhajcov mohol rozhodovať vyšší súdny

úradník, a tento svoj zámer zakotví zodpovedajúcim (ústavne súladným) spôsobom do textu

právneho predpisu, potom sú súdy povinné právne normy aplikovať tak, aby zámer

zákonodarcu naplnili.

V posudzovanom prípade zákonodarca dal možnosť, aby o odmenách a náhradách

ustanovených obhajcov v zmysle mohol rozhodovať

aj vyšší súdny úradník poverený predsedom senátu. Ak teda o sťažovateľovom nároku

rozhodla vyššia súdna úradníčka, potom nemožno takýto postup z ústavnoprávneho

hľadiska namietať. Možné by to bolo jedine vtedy, ak by okresný súd vo svojom postupe

nerešpektoval zámer tvorcu právnej normy spôsobom nesúladným s jednotlivými

ustanoveniami alebo s ako celkom, alebo aj v tom prípade, ak by súd

postupoval podľa právnych noriem, ktoré boli predpísaným spôsobom vyhlásené

za nesúladné s .

Ak by teda sťažovateľ chcel dosiahnuť prehodnotenie postupu súdu vo svojom

prípade, muselo by dôjsť ku konštatovaniu nesúladu predmetných ustanovení s .

To sa však do momentu rozhodovania ústavného súdu nestalo.

Podľa o súdnych úradníkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) úkonmi vyššieho súdneho úradníka

sú a) konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, b) skutkový a právny

rozbor veci a c) iné úkony súdu.

Podľa § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník koná a rozhoduje

na základe poverenia sudcu samostatne. Poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo

súčasťou súdneho spisu.

Z už uvedených ustanovení je zrejmé, že vyšší súdny úradník pri rozhodovaní

o odmene a náhrade výdavkov ustanoveného advokáta postupuje samostatne. Predseda

senátu, ktorý vyššieho súdneho úradníka poveruje, nie je na základe žiadnych ustanovení

právnych predpisov oprávnený dávať vyššiemu súdnemu úradníkovi pokyny, ako má vo

veci rozhodnúť.

Ustanovenie § 3 ods. 6 zákona o súdnych úradníkoch, podľa ktorého skutkový

a právny rozbor veci pridelenej sudcom vykoná vyšší súdny úradník s návrhom na ďalší

postup v konaní a s odkazom na pramene práva, literatúru a judikatúru súdov, z ktorej

čerpal, na ktorý poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, sa vzťahuje k úkonom vyššieho

súdneho úradníka podľa už citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zákona o vyšších

súdnych úradníkoch.

S ohľadom na uvedené nemožno na základe argumentácie sťažovateľa

spochybňujúcej platné znenie ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu dospieť

k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie základného práva podľa a listiny odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa

Sťažovateľ tvrdil, že boli porušené jeho práva okresným súdom tým, že o sťažnosti

proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodoval samosudca v rozpore s rozvrhom práce

okresného súdu na rok 2008.

Ústavný súd sa oboznámil s rozvrhom okresného súdu na rok 2008 a zistil, že vyššia

súdna úradníčka bola pridelená na vykonávanie úkonov a činnosť vyššieho súdneho

úradníka podľa zákona o súdnych úradníkoch a podľa poverenia sudcu pre senát 1 T, ktorej

predsedom je JUDr. M. Č. a zastupujúcim sudcom JUDr. I. H. Bolo a je súčasne v

právomoci predsedu senátu, resp. zastupujúceho sudcu prideľovať veci a rozhodovať o

činnosti vyššej súdnej úradníčky aj vo veciach priznávania náhrady trov a nákladov

advokátom vyplývajúcim z povinnej obhajoby, čo vyššia súdna úradníčka aj urobila.

O opravnom prostriedku rozhodoval JUDr. I. H. v súlade s rozvrhom práce a svojou

kompetenciou. V rozhodnutí je síce podpísaný ako samosudca, je však nesporné, že je

zastupujúcim sudcom predsedu senátu a vo veci rozhodol v súlade s rozvrhom práce.

V okolnostiach veci išlo o zrejmú chybu v písaní, keď namiesto predseda senátu bolo

v závere uznesenia okresného súdu pri mene sudcu uvedené samosudca, preto ani táto

argumentácia sťažovateľa nesignalizuje podľa názoru ústavného súdu možnú príčinnú

súvislosť s porušením ním označených práv.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť , listiny a dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením , listiny a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje

na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom

rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [ dohovoru

(m. m. napr. , )].

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím okresného súdu v označenom konaní

nedošlo k porušeniu a , potom už neprichádzalo do úvahy

ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o nákladoch trestného konania,

nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej, pokiaľ ide

o vinu obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho

charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o nákladoch

trestného konania preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú

neopodstatnenosť.

5. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu

Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a namietaným porušením práv podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu, preto bolo

potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí podanú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009