Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 286/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , ,

, , a obchodnej spoločnosti AMADEUS MP,

spol. s r. o., MDŽ 29, Šurany, IČO 36518808, zastúpených spoločnosťou AKLK s. r. o.,

Hlavné námestie 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Lukáš Královič,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

č. k. -187 zo 4. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť ,

a obchodnej spoločnosti AMADEUS MP, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

, a obchodnej spoločnosti

AMADEUS MP, spol. s r. o.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, , , ,

a obchodnej spoločnosti AMADEUS MP, spol. s r. o., MDŽ 29, Šurany, IČO 36518808

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou AKLK s. r. o., Hlavné námestie 5,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Lukáš Královič, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -187 zo 4. decembra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«(4) Sťažovatelia sa v pozícii žalobcov v konaní vo veci samej vedenom pred

Okresným súdom Nové Zámky pod sp. zn. domáhajú, okrem iného, ochrany

svojho vlastníckeho práva k pozemku parc. č. - zastavaná plocha a nádvorie o výmere

49 m2, ktorý je zapísaný na vedenom Okresným úradom Nové Zámky,

katastrálny odbor pre kat. územie (ďalej len „Pozemok“).

(5) V predmetnom súdnom konaní je nesporné, že sťažovatelia sú vlastníci Pozemku.

(6) V predmetnom súdnom konaní je taktiež nesporné, že na Pozemku je už niekoľko

rokov zriadená nedokončená stavba - stavebný objekt (zriadený bez stavebného povolenia)

označovaný aj ako „časť stavby predajne nábytku“ (ďalej len „Nedokončená stavba“),

ktorej vlastníctvo je medzi stranami sporné, pričom sťažovatelia ako vlastníci Pozemku

majú záujem na odstránení Nedokončenej stavby z ich Pozemku, a to (i) či už určením

vlastníckeho práva sťažovateľov k Nedokončenej stavbe a následným odstránením

Nedokončenej stavby priamo zo strany sťažovateľov (ako prípadne určených vlastníkov)

alebo (ii) v prípade, ak by súdy dospeli k záveru, že vlastnícke právo k Nedokončenej stavbe

patrí žalovaným, sťažovatelia sa domáhajú uloženia povinnosti žalovaným odstrániť

Nedokončenú stavbu z Pozemku sťažovateľov.

(7) Okrem samotného konania vo veci samej však sťažovatelia z dôvodu zamedzenia

ich prístupu k Pozemku zo strany žalovaných iniciovali aj konanie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia, v ktorom boli vydané obe uznesenia uvedené v bode (1) vyššie, t. j.

Uznesenie OS NZ a Uznesenie KS NR.

(8) Všeobecné súdy mali v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

za preukázané, že žalovaní sa v minulosti fakticky snažili (aj napriek spornému vlastníctvu

Nedokončenej stavby) dokončiť Nedokončenú stavbu, keď na Pozemku uskutočňovali

stavebné práce. Uvedené potvrdzuje aj Krajský súd v Nitre, keď v bode 15 Uznesenia KS

NR odkazuje na rozhodnutie stavebného úradu, ktorým bola v roku 2018 žalovaným uložená

povinnosť zastaviť stavebné práce na Pozemku.

(9) Všeobecné súdy však v predmetnom konaní o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia opomenuli riadne zohľadniť jednu podstatnú skutočnosť, na ktorú sťažovatelia

počas celého konania upozorňovali a ktorá bola aj primárnym dôvodom pre podanie

návrhu sťažovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia. Touto skutočnosťou bolo, že

v posledných mesiacoch (ešte pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia)

žalovaní účelovo nabili do otvorov Nedokončenej stavby tetrapakové dosky. Došlo tak

k podstatnej zmene faktického stavu. Hoci existencia Nedokončenej stavby na Pozemku

sťažovateľov aj v minulosti limitovala možnosti využívania Pozemku sťažovateľmi, cez

otvory na Nedokončenej stavbe sťažovatelia mohli aspoň vstupovať na svoj Pozemok a tak

Pozemok aspoň čiastočne využívať. Nabitím tetrapakových dosiek na Nedokončenú stavbu

zo strany žalovaných však vznikol faktický stav, kedy sťažovatelia nemôžu už ani len vstúpiť

na svoj Pozemok.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Krajský súd v Nitre sa v Uznesení KS

NR nijakým spôsobom nevysporiadal s odvolaním sťažovateľov proti Uzneseniu OS NZ

a javí sa, ako keby Krajský súd v Nitre v odvolacom konaní konal iba o odvolaní žalovaných

a odvolanie sťažovateľov (ako aj vyjadrenia sťažovateľov v odvolacom konaní) úplne

odignoroval.“. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že jednotlivé body odôvodnenia krajského súdu

sú vo vzájomnom rozpore, keď „Krajský súd v Nitre konštatuje, že nie je sporným že

sťažovatelia nie sú vlastníkmi Nedokončenej stavby. Inými slovami Krajský súd v Nitre tým

v podstate povedal, že vlastníkmi Nedokončenej stavby sú žalovaní a úplne tak odignoroval

skutočnosť, že otázka vlastníctva Nedokončenej stavby je medzi stranami sporná (o tejto

otázke predsa prebieha konanie vo veci samej).“. Na druhej strane podľa sťažovateľov

„... neudržateľný sa javí bod 17 Uznesenia KSNR, v ktorom Krajský súd v Nitre konštatuje,

že je viazaní skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.“.

4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „Krajský súd v Nitre svojim

Uznesením KS NR fakticky potvrdil, že sťažovatelia v súčasnosti nemajú právo na prístup

k svojmu vlastnému Pozemku, a to v podstate až do skončenia konania vo veci samej,

pričom z dôvodu aprobovania tohto stavu všeobecnými súdmi sťažovatelia nebudú môcť

takýto prístup k svojmu Pozemku v najbližšej dobe dosiahnuť. V tejto súvislosti sa

domnievame, že aprobovanie takéhoto faktického stavu zo strany Krajského súdu v Nitre sa

javí aj ako nedodržanie zásady proporcionality, ktorú všeobecné súdy štandardne skúmajú

pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného (predbežného) opatrenia - dôsledné

posúdenie zásady proporcionality by totiž v tomto prípade podľa nášho názoru viedlo

k jednoznačnému záveru, že odstránenie tetrapakových dosiek zasahuje do právnej pozície

žalovaných výrazne menej (v podstate ich to nijako neobmedzuje) ako ich neodstránenie, čo

naopak výrazne zasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľov, ktorí z tohto titulu nemôžu

vstupovať na svoj vlastný Pozemok.“.

5. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne

neodôvodnené, keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal so všetkými námietkami

sťažovateľov, ktoré boli uplatnené v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -22 zo 6. júna 2018 v spojení s opravným

uznesením okresného súdu č. k. -170 z 11. októbra 2018.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zruší

a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

14. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že pre nedostatky v odôvodnení je

napadnuté uznesenie krajského súdu arbitrárne a svojvoľné. Podľa sťažovateľov krajský súd

nereagoval na všetky ich podstatné námietky, ktoré boli obsahom odvolania proti uzneseniu

súdu prvej inštancie.

16. Napadnutým uznesením krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu

č. k. -22 zo 6. júna 2018 v spojení s opravným uznesením okresného súdu

č. k. -170 z 11. októbra 2018 tak, že v napadnutej vyhovujúcej časti návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a v zamietajúcej časti odvolací súd

uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, vo výroku III uznesenie súdu prvej inštancie zrušil

a v časti náhrady trov konania uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným

v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

17. Ústavný súd už v náleze č. k. -42 z 20. augusta 2015 judikoval,

že v konaní „o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade

nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností – skutočností, ktoré

vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré

možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci

samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (porovnaj

) musí byť zrejmé, aký bol skutkový základ jeho rozhodnutia, t. j. súhrn

relevantných osvedčených skutočností a jeho záver týkajúci sa splnenia zákonných

podmienok na nariadenie predbežného opatrenia (najmä , ).

Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú aplikáciu týkajúcu sa

náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože napr. nevyhnutne budú absentovať úvahy

o relevantných skutkových okolnostiach a dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy

o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bude takto spravidla stručnejšie, ako

rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu je potrebné trvať na tom, aby, hoci kvantitatívne

stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie bolo dostatočne

individualizované, obsahovalo sumu relevantných osvedčených skutočností a tiež úvah,

ktoré umožnia spätne preskúmať záver o tom, či v danom prípade boli splnené zákonné

podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“.

18. Citované závery ústavného súdu sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou

civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia

a s účinnosťou od 1. júla 2016 (ďalej len „“) zaviedol inštitút

neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia. V zmysle

neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné

bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Čo možno

neodkladným opatrením strane uložiť, je pritom demonštratívne vymedzené v § 325 ods. 2

. V zmysle ak súd nepostupoval podľa , t. j. neodmietol návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že neobsahuje predpísané náležitosti, je

nezrozumiteľný alebo neurčitý, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky

podľa § 325 ods. 1, inak takýto návrh zamietne. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia je podľa

prípustné odvolanie.

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní

bolo posúdiť, či v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia krajský súd

napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného

opatrenia so zreteľom na odvolacie námietky, ktoré v ňom uplatnili (obdobne

).

20. V relevantných častiach napadnutého uznesenia krajský súd predovšetkým

uviedol:

«9. So zreteľom na podstatu účelu zmyslu inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre

rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie

predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných

tvrdení navrhovateľa a je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť a to aspoň

do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti

a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na

rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení...

14. V preskúmavanom prípade sa žalobcovia domáhali vydania neodkladného

opatrenia z dôvodu bezodkladnej úpravy pomerov v zmysle ust. .

Toto univerzálne neodkladné opatrenie spočíva v uložení povinnosti niečo aktívne vykonať,

zdržať sa istých rušivých zásahov alebo naopak, strpieť určité obmedzenia. V jeho

intenciách možno interpretovať aj samotný .

15. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danom

prípade nie je potrebné, aby pomery medzi stranami sporu boli bezodkladne upravené. Súd

prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v bode 7 konštatuje, že rozhodnutím mesta

bolo nariadené žalovaným v 1. a 2. rade zastaviť stavebné práce na parc. registra „C“ -

KN č. a , a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.02.2018. Za tejto

situácie, keď už žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zastaviť stavebné práce,

nie je osvedčená naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov strán sporu. Preto odvolací

súd vo vyhovujúcej časti uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. zmenil

a návrh v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie mesta zo dňa 19.12.2017,

ktorého odôvodnenie citujú žalobcovia sa týka skutočností, ktoré predchádzali vydaniu

rozhodnutia o zastavení stavebných prác na predajni nábytku.

16. Tiež nie je sporným, že žalobcovia v 1. - 3. rade nie sú vlastníkmi časti stavby

predajne nábytku, ktorá presahuje do ich pozemku na parc. č. , o čom svedčí i tá

skutočnosť, že títo sa domáhajú odstránenia tejto stavby v konaní vedenom pod sp. zn.

. Za tejto situácie, keďže nie sú vlastníkmi stavby, nie je žiaduce, aby do tejto

nehnuteľnosti vstupovali, prípadne uskladňovali si v nej veci tak, ako požadujú v návrhu

a odôvodňujú svoj návrh práve touto skutočnosťou, a preto z vyššie uvedených dôvodov,

keď nepovažoval odvolací súd návrh za dôvodný, nie je dôvodný ani v tej časti, aby bola

uložená povinnosť žalovaným odstrániť z nehnuteľnosti tetrapakové dosky. Preto v tejto

časti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

17. Záverom odvolací súd poznamenáva, že pre rozhodnutie je rozhodujúci skutkový

stav zistený súdom prvej inštancie v čase vydania rozhodnutia, a preto odvolací súd

na dodatočne predložené dôkazy v rámci odvolacieho konania nemohol prihliadať.

18. Keďže prvoinštančný súd určil, že toto neodkladné opatrenie bude trvať až

do právoplatného skončenia súdneho sporu, v tejto časti odvolací súd uznesenie v zmysle

§ 389 ods. 1 písm. d/ zrušil a to práve z dôvodov, že návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia bol zamietnutý.

19. O náhrade trov konania rozhodol podľa ods. I v spojení s ust.

ods. I a úspešným žalovaným v I. a 2. rade priznal náhradu trov konania tak pred

súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom.»

21. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

22. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

23. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné

procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,

že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať

ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah

(m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie

zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , ,

, ).

24. Ústavný súd podotýka, že neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích

inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou

eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho

priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde

o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného

opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti,

ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

25. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že posúdenie

podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia patrí v zásade do výsostnej pôsobnosti

všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) preto v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí

o neodkladných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac,

že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom ().

26. Na druhej strane ústavný súd ale poznamenáva, že aj v konaní o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky

zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ).

27. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

28. Pridržiavajúc sa svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd zdôrazňuje,

že rozhodnutia všeobecných súdov o nariadení neodkladných opatrení meritórne

preskúmava zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí súdu o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by takým

rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor

so základným právom na súdnu ochranu (porov. , ).

29. V súvislosti s tým, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

30. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je

v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m.

, , ).

IV.

Záver

31. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými

v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. -22 zo 6. júna 2018 v spojení

s opravným uznesením okresného súdu č. k. -170 z 11. októbra 2018. Právny

názor vyslovený krajským súdom, podľa ktorého nie je potrebné, aby pomery medzi

stranami boli „neodkladne upravené“, keďže žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená

povinnosť zastaviť stavebné práce rozhodnutím mesta , ktoré nadobudlo

právoplatnosť 2. februára 2018, a za tejto situácie už nie je osvedčená naliehavosť potreby

dočasnej úpravy pomerov strán sporu, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je

preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

32. Krajský súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k posúdeniu základnej právnej otázky, ktorou bola nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov

nariadením neodkladného opatrenia formou zákazu nakladania s nehnuteľnosťami, a preto

jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl.6 ods. 1 dohovoru.

33. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto napadnutým

uznesením zmenil uznesenie súdu prvej inštancie, ako je uvedené v bode 14 tohto

uznesenia. Vzhľadom na uvedené ani napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia krajského

súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie jeho porušenia.

34. Ústavný súd sa síce čiastočne stotožňuje s argumentáciou sťažovateľov

o neprecíznej a zavádzajúcej formulácii niektorých častí odôvodnenia krajského súdu (body

16 a 17 jeho odôvodnenia), čo sa týka otázky vlastníctva „... Nedokončenej stavby ktorá je

medzi stranami sporná“, ako aj čo sa týka formulácie, že „... odvolací súd nemôže

prihliadať na dodatočne predložené dôkazy...“, kde síce k pochybeniu vo formuláciách

odôvodnenia krajského súdu zrejme došlo, avšak vo vzťahu k samotnému (ne)nariadeniu

predbežného opatrenia intenzita tohto porušenia a existujúca príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením garantovaných práv a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku podstatný dosah nemá, pretože uvedené otázky budú v konečnom

dôsledku posúdené v prebiehajúcom konaní vo veci samej, a to bez ohľadu na to,

či predbežné opatrenie nariadené bolo (pozri bod 23 tohto odôvodnenia). Bez predmetu

vo vzťahu k tejto veci týkajúcej sa neudržateľnosti rozhodnutia krajského súdu je potom

aj poukaz sťažovateľov na znenie nálezu ústavného súdu sp. zn. .

35. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by

bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

35.1 Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel

k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľov podľa a ani k porušeniu ich práva podľa

dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov

podľa (m. m. ).

36. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

37. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019