Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 286/2019
PDF · 287.27 KB
No categories available
I. ÚS 286/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , ,
, , a obchodnej spoločnosti AMADEUS MP,
spol. s r. o., MDŽ 29, Šurany, IČO 36518808, zastúpených spoločnosťou AKLK s. r. o.,
Hlavné námestie 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Lukáš Královič,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
č. k. 6 Co 232/2018-187 zo 4. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť ,
a obchodnej spoločnosti AMADEUS MP, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
, a obchodnej spoločnosti
AMADEUS MP, spol. s r. o.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, , , ,
a obchodnej spoločnosti AMADEUS MP, spol. s r. o., MDŽ 29, Šurany, IČO 36518808
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou AKLK s. r. o., Hlavné námestie 5,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Lukáš Královič, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 232/2018-187 zo 4. decembra 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«(4) Sťažovatelia sa v pozícii žalobcov v konaní vo veci samej vedenom pred
Okresným súdom Nové Zámky pod sp. zn. 17C/128/2017 domáhajú, okrem iného, ochrany
svojho vlastníckeho práva k pozemku parc. č. - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
49 m2, ktorý je zapísaný na vedenom Okresným úradom Nové Zámky,
katastrálny odbor pre kat. územie (ďalej len „Pozemok“).
(5) V predmetnom súdnom konaní je nesporné, že sťažovatelia sú vlastníci Pozemku.
(6) V predmetnom súdnom konaní je taktiež nesporné, že na Pozemku je už niekoľko
rokov zriadená nedokončená stavba - stavebný objekt (zriadený bez stavebného povolenia)
označovaný aj ako „časť stavby predajne nábytku“ (ďalej len „Nedokončená stavba“),
ktorej vlastníctvo je medzi stranami sporné, pričom sťažovatelia ako vlastníci Pozemku
majú záujem na odstránení Nedokončenej stavby z ich Pozemku, a to (i) či už určením
vlastníckeho práva sťažovateľov k Nedokončenej stavbe a následným odstránením
Nedokončenej stavby priamo zo strany sťažovateľov (ako prípadne určených vlastníkov)
alebo (ii) v prípade, ak by súdy dospeli k záveru, že vlastnícke právo k Nedokončenej stavbe
patrí žalovaným, sťažovatelia sa domáhajú uloženia povinnosti žalovaným odstrániť
Nedokončenú stavbu z Pozemku sťažovateľov.
(7) Okrem samotného konania vo veci samej však sťažovatelia z dôvodu zamedzenia
ich prístupu k Pozemku zo strany žalovaných iniciovali aj konanie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, v ktorom boli vydané obe uznesenia uvedené v bode (1) vyššie, t. j.
Uznesenie OS NZ a Uznesenie KS NR.
(8) Všeobecné súdy mali v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
za preukázané, že žalovaní sa v minulosti fakticky snažili (aj napriek spornému vlastníctvu
Nedokončenej stavby) dokončiť Nedokončenú stavbu, keď na Pozemku uskutočňovali
stavebné práce. Uvedené potvrdzuje aj Krajský súd v Nitre, keď v bode 15 Uznesenia KS
NR odkazuje na rozhodnutie stavebného úradu, ktorým bola v roku 2018 žalovaným uložená
povinnosť zastaviť stavebné práce na Pozemku.
(9) Všeobecné súdy však v predmetnom konaní o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia opomenuli riadne zohľadniť jednu podstatnú skutočnosť, na ktorú sťažovatelia
počas celého konania upozorňovali a ktorá bola aj primárnym dôvodom pre podanie
návrhu sťažovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia. Touto skutočnosťou bolo, že
v posledných mesiacoch (ešte pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia)
žalovaní účelovo nabili do otvorov Nedokončenej stavby tetrapakové dosky. Došlo tak
k podstatnej zmene faktického stavu. Hoci existencia Nedokončenej stavby na Pozemku
sťažovateľov aj v minulosti limitovala možnosti využívania Pozemku sťažovateľmi, cez
otvory na Nedokončenej stavbe sťažovatelia mohli aspoň vstupovať na svoj Pozemok a tak
Pozemok aspoň čiastočne využívať. Nabitím tetrapakových dosiek na Nedokončenú stavbu
zo strany žalovaných však vznikol faktický stav, kedy sťažovatelia nemôžu už ani len vstúpiť
na svoj Pozemok.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Krajský súd v Nitre sa v Uznesení KS
NR nijakým spôsobom nevysporiadal s odvolaním sťažovateľov proti Uzneseniu OS NZ
a javí sa, ako keby Krajský súd v Nitre v odvolacom konaní konal iba o odvolaní žalovaných
a odvolanie sťažovateľov (ako aj vyjadrenia sťažovateľov v odvolacom konaní) úplne
odignoroval.“. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že jednotlivé body odôvodnenia krajského súdu
sú vo vzájomnom rozpore, keď „Krajský súd v Nitre konštatuje, že nie je sporným že
sťažovatelia nie sú vlastníkmi Nedokončenej stavby. Inými slovami Krajský súd v Nitre tým
v podstate povedal, že vlastníkmi Nedokončenej stavby sú žalovaní a úplne tak odignoroval
skutočnosť, že otázka vlastníctva Nedokončenej stavby je medzi stranami sporná (o tejto
otázke predsa prebieha konanie vo veci samej).“. Na druhej strane podľa sťažovateľov
„... neudržateľný sa javí bod 17 Uznesenia KSNR, v ktorom Krajský súd v Nitre konštatuje,
že je viazaní skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.“.
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „Krajský súd v Nitre svojim
Uznesením KS NR fakticky potvrdil, že sťažovatelia v súčasnosti nemajú právo na prístup
k svojmu vlastnému Pozemku, a to v podstate až do skončenia konania vo veci samej,
pričom z dôvodu aprobovania tohto stavu všeobecnými súdmi sťažovatelia nebudú môcť
takýto prístup k svojmu Pozemku v najbližšej dobe dosiahnuť. V tejto súvislosti sa
domnievame, že aprobovanie takéhoto faktického stavu zo strany Krajského súdu v Nitre sa
javí aj ako nedodržanie zásady proporcionality, ktorú všeobecné súdy štandardne skúmajú
pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného (predbežného) opatrenia - dôsledné
posúdenie zásady proporcionality by totiž v tomto prípade podľa nášho názoru viedlo
k jednoznačnému záveru, že odstránenie tetrapakových dosiek zasahuje do právnej pozície
žalovaných výrazne menej (v podstate ich to nijako neobmedzuje) ako ich neodstránenie, čo
naopak výrazne zasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľov, ktorí z tohto titulu nemôžu
vstupovať na svoj vlastný Pozemok.“.
5. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne
neodôvodnené, keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal so všetkými námietkami
sťažovateľov, ktoré boli uplatnené v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 35/2018-22 zo 6. júna 2018 v spojení s opravným
uznesením okresného súdu č. k. 17 C 35/2018-170 z 11. októbra 2018.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zruší
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
14. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že pre nedostatky v odôvodnení je
napadnuté uznesenie krajského súdu arbitrárne a svojvoľné. Podľa sťažovateľov krajský súd
nereagoval na všetky ich podstatné námietky, ktoré boli obsahom odvolania proti uzneseniu
súdu prvej inštancie.
16. Napadnutým uznesením krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu
č. k. 17 C 35/2018-22 zo 6. júna 2018 v spojení s opravným uznesením okresného súdu
č. k. 17 C 35/2018-170 z 11. októbra 2018 tak, že v napadnutej vyhovujúcej časti návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a v zamietajúcej časti odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, vo výroku III uznesenie súdu prvej inštancie zrušil
a v časti náhrady trov konania uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným
v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
17. Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 866/2014-42 z 20. augusta 2015 judikoval,
že v konaní „o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade
nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností – skutočností, ktoré
vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré
možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci
samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (porovnaj
§ 76 ods. 4 OSP) musí byť zrejmé, aký bol skutkový základ jeho rozhodnutia, t. j. súhrn
relevantných osvedčených skutočností a jeho záver týkajúci sa splnenia zákonných
podmienok na nariadenie predbežného opatrenia (najmä § 102 ods. 1, § 74 ods. 1 OSP).
Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú aplikáciu § 157 ods. 2 OSP týkajúcu sa
náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože napr. nevyhnutne budú absentovať úvahy
o relevantných skutkových okolnostiach a dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy
o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bude takto spravidla stručnejšie, ako
rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu je potrebné trvať na tom, aby, hoci kvantitatívne
stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie bolo dostatočne
individualizované, obsahovalo sumu relevantných osvedčených skutočností a tiež úvah,
ktoré umožnia spätne preskúmať záver o tom, či v danom prípade boli splnené zákonné
podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“.
18. Citované závery ústavného súdu sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou
civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia
a s účinnosťou od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zaviedol inštitút
neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia. V zmysle § 325 ods. 1 CSP
neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Čo možno
neodkladným opatrením strane uložiť, je pritom demonštratívne vymedzené v § 325 ods. 2
CSP. V zmysle § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327, t. j. neodmietol návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že neobsahuje predpísané náležitosti, je
nezrozumiteľný alebo neurčitý, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky
podľa § 325 ods. 1, inak takýto návrh zamietne. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia je podľa
§ 357 písm. d) CSP prípustné odvolanie.
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní
bolo posúdiť, či v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia krajský súd
napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol
o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného
opatrenia so zreteľom na odvolacie námietky, ktoré v ňom uplatnili (obdobne
20. V relevantných častiach napadnutého uznesenia krajský súd predovšetkým
uviedol:
«9. So zreteľom na podstatu účelu zmyslu inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre
rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie
predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných
tvrdení navrhovateľa a je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť a to aspoň
do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti
a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na
rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení...
14. V preskúmavanom prípade sa žalobcovia domáhali vydania neodkladného
opatrenia z dôvodu bezodkladnej úpravy pomerov v zmysle ust. § 325 ods. 2 písm. d/ CSP.
Toto univerzálne neodkladné opatrenie spočíva v uložení povinnosti niečo aktívne vykonať,
zdržať sa istých rušivých zásahov alebo naopak, strpieť určité obmedzenia. V jeho
intenciách možno interpretovať aj samotný § 325 ods. 2 písm. d/ CSP.
15. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danom
prípade nie je potrebné, aby pomery medzi stranami sporu boli bezodkladne upravené. Súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v bode 7 konštatuje, že rozhodnutím mesta
bolo nariadené žalovaným v 1. a 2. rade zastaviť stavebné práce na parc. registra „C“ -
KN č. a , a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.02.2018. Za tejto
situácie, keď už žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť zastaviť stavebné práce,
nie je osvedčená naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov strán sporu. Preto odvolací
súd vo vyhovujúcej časti uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 388 CSP zmenil
a návrh v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie mesta zo dňa 19.12.2017,
ktorého odôvodnenie citujú žalobcovia sa týka skutočností, ktoré predchádzali vydaniu
rozhodnutia o zastavení stavebných prác na predajni nábytku.
16. Tiež nie je sporným, že žalobcovia v 1. - 3. rade nie sú vlastníkmi časti stavby
predajne nábytku, ktorá presahuje do ich pozemku na parc. č. , o čom svedčí i tá
skutočnosť, že títo sa domáhajú odstránenia tejto stavby v konaní vedenom pod sp. zn.
17C/128/2017. Za tejto situácie, keďže nie sú vlastníkmi stavby, nie je žiaduce, aby do tejto
nehnuteľnosti vstupovali, prípadne uskladňovali si v nej veci tak, ako požadujú v návrhu
a odôvodňujú svoj návrh práve touto skutočnosťou, a preto z vyššie uvedených dôvodov,
keď nepovažoval odvolací súd návrh za dôvodný, nie je dôvodný ani v tej časti, aby bola
uložená povinnosť žalovaným odstrániť z nehnuteľnosti tetrapakové dosky. Preto v tejto
časti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
17. Záverom odvolací súd poznamenáva, že pre rozhodnutie je rozhodujúci skutkový
stav zistený súdom prvej inštancie v čase vydania rozhodnutia, a preto odvolací súd
na dodatočne predložené dôkazy v rámci odvolacieho konania nemohol prihliadať.
18. Keďže prvoinštančný súd určil, že toto neodkladné opatrenie bude trvať až
do právoplatného skončenia súdneho sporu, v tejto časti odvolací súd uznesenie v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. d/ zrušil a to práve z dôvodov, že návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia bol zamietnutý.
19. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. I CSP v spojení s ust. § 255
ods. I CSP a úspešným žalovaným v I. a 2. rade priznal náhradu trov konania tak pred
súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom.»
21. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
22. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
23. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné
procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,
že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať
ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,
keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita
a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva
a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah
(m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie
zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012,
II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
24. Ústavný súd podotýka, že neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích
inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou
eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho
priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde
o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného
opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti,
ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
25. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že posúdenie
podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia patrí v zásade do výsostnej pôsobnosti
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) preto v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí
o neodkladných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac,
že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09).
26. Na druhej strane ústavný súd ale poznamenáva, že aj v konaní o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky
zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
27. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
28. Pridržiavajúc sa svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd zdôrazňuje,
že rozhodnutia všeobecných súdov o nariadení neodkladných opatrení meritórne
preskúmava zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí súdu o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by takým
rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor
so základným právom na súdnu ochranu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
29. V súvislosti s tým, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to
znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
30. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je
v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m.
I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
IV.
Záver
31. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III tohto
odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými
v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 35/2018-22 zo 6. júna 2018 v spojení
s opravným uznesením okresného súdu č. k. 17 C 35/2018-170 z 11. októbra 2018. Právny
názor vyslovený krajským súdom, podľa ktorého nie je potrebné, aby pomery medzi
stranami boli „neodkladne upravené“, keďže žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená
povinnosť zastaviť stavebné práce rozhodnutím mesta , ktoré nadobudlo
právoplatnosť 2. februára 2018, a za tejto situácie už nie je osvedčená naliehavosť potreby
dočasnej úpravy pomerov strán sporu, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je
preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
32. Krajský súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli
k posúdeniu základnej právnej otázky, ktorou bola nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov
nariadením neodkladného opatrenia formou zákazu nakladania s nehnuteľnosťami, a preto
jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl.6 ods. 1 dohovoru.
33. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto napadnutým
uznesením zmenil uznesenie súdu prvej inštancie, ako je uvedené v bode 14 tohto
uznesenia. Vzhľadom na uvedené ani napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia krajského
súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie jeho porušenia.
34. Ústavný súd sa síce čiastočne stotožňuje s argumentáciou sťažovateľov
o neprecíznej a zavádzajúcej formulácii niektorých častí odôvodnenia krajského súdu (body
16 a 17 jeho odôvodnenia), čo sa týka otázky vlastníctva „... Nedokončenej stavby ktorá je
medzi stranami sporná“, ako aj čo sa týka formulácie, že „... odvolací súd nemôže
prihliadať na dodatočne predložené dôkazy...“, kde síce k pochybeniu vo formuláciách
odôvodnenia krajského súdu zrejme došlo, avšak vo vzťahu k samotnému (ne)nariadeniu
predbežného opatrenia intenzita tohto porušenia a existujúca príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením ústavou garantovaných práv a jeho dôsledkami na spravodlivosť
procesu ako celku podstatný dosah nemá, pretože uvedené otázky budú v konečnom
dôsledku posúdené v prebiehajúcom konaní vo veci samej, a to bez ohľadu na to,
či predbežné opatrenie nariadené bolo (pozri bod 23 tohto odôvodnenia). Bez predmetu
vo vzťahu k tejto veci týkajúcej sa neudržateľnosti rozhodnutia krajského súdu je potom
aj poukaz sťažovateľov na znenie nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 175/2017.
35. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by
bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
35.1 Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel
k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu ich práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 790/2013).
36. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2019