Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 111 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (119)II. ÚS 866/2014
PDF · 528.43 KB
No categories available
II. ÚS 866/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. augusta 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
KOVOPROJEKT Bratislava, a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 221/2014 a jeho uznesením z 29. apríla 2014, za účasti Krajského súdu
v Bratislave, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava, a. s., podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 221/2014 a jeho uznesením z 29. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 221/2014 z 29. apríla 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT
Bratislava, a. s., uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur
a osem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Lászlóa Lengyela, Ružová dolina 6,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava, a. s., Ružová
dolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 221/2014 a jeho
uznesením z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Pezinok
(ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva k špecifikovanému pozemku
proti V. S. (ďalej len „žalovaný“). Svoju žalobu odôvodnil tým, že bol založený
zakladateľskou listinou z 15. apríla 1992 jediným zakladateľom Fondom národného majetku
Slovenskej republiky (ďalej len „Fond“). Predmetom nepeňažného vkladu Fondu
do základného imania sťažovateľa mal byť aj predmetný pozemok, ktorý bol odovzdaný
sťažovateľovi 1. mája 1992, vlastnícke právo sťažovateľa bolo do katastra nehnuteľností
zapísané 19. apríla 1993. Vzhľadom na to, že tento stav trvá viac ako desať rokov, sťažovateľ
zastáva právny názor, že vlastníkom predmetného pozemku sa stal 1. mája 2002 vydržaním.
V napadnutom konaní sťažovateľ podal aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia
a navrhol, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa prevodu pozemku, ktorý
je predmetom sporu. Svoj návrh odôvodnil tým, že pozemok, ktorý je predmetom
napadnutého konania, je aj predmetom exekúcie, pričom súdny exekútor vydal
2
upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom tohto pozemku, ako aj exekučný
príkaz na vykonanie exekúcie jeho predajom. Vykonanie exekúcie by podľa sťažovateľa
vyvolalo nevratný právny stav, navrátenie do predošlého stavu je v exekúcii vylúčené, preto
by rozhodnutie súdu bolo v napadnutom konaní bezvýznamné. Podľa sťažovateľa jediným
dostupným právnym nástrojom pre neho je predbežné opatrenie, pretože nie je účastníkom
exekučného konania.
Okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k. 5 C 61/2012 234
z 28. marca 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zdržať
sa prevodu vlastníckeho práva k špecifikovanému pozemku do právoplatného skončenia
napadnutého konania.
Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 4 Co 221/2014 251 z 29. apríla 2014 tak, že uznesenie okresného súdu
zmenil a návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je riadne
odôvodnené, krajský súd „neprihliadol na písomné vyjadrenie... zo dňa 08. 01. 2013 a na
jeho prílohy, na písomné dôkazy, ktoré... predložil v prílohe svojej žaloby a v prílohe svojho
písomného podania zo dňa 10. 06. 2013 a ani na písomné vyjadrenie... zo dňa 28. 04. 2014
k odvolaniu žalovaného“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na obsah svojho podania z 8. januára 2013,
v ktorom mal vyvrátiť tvrdenia žalovaného, že sťažovateľ nebol oprávneným držiteľom
predmetného pozemku po celú vydržaciu dobu, a tiež tvrdenie, že žalovaný sa už v inom
súdnom konaní domáhal vydania predmetného pozemku. V tejto súvislosti uvádza:
«Vloženie predmetného pozemku do majetku (základného imania) sťažovateľa,
ako nadobúdací titul vlastníckeho práva sťažovateľa k nemu, jeho odovzdanie sťažovateľovi
a vklad vlastníckeho práva sťažovateľa do katastra nehnuteľností, dostatočne opodstatňujú
vnútorné presvedčenie sťažovateľa, že sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Teda niet pochýb, že sťažovateľ sa stal oprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti.
Pred uplynutím vydržacej doby (t. j. do 02. 05. 2002) nebola držba predmetnej
nehnuteľnosti prerušená a ani jej oprávnenosť nebola nijak spochybňovaná.
Žalovaný sa do uplynutia vydržacej doby nedomáhal vydanie predmetného pozemku.
Naopak. V konaní pred Okresnom súde Bratislava II č. k. 16 C 37/95 a v odvolacích konaní
pred Krajskom súde v Bratislave č. k. 13 Co 37/96 a 2 Co 46/03 (v ďalšom len „konanie
o neplatnosti dražby“) robil také prejavy, ktoré sťažovateľa mohli v jeho dobromyseľnosti
o tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí, len utvrdiť.
V konaní o neplatnosti dražby sa žalovaný domáhal, aby súd predmetnú dražbu určil
za neplatnú. Tvrdil, že jej predmetom mal byť aj predmetný pozemok. Pokiaľ predmetný
pozemok do dražby nebol zahrnutý, trpí dražba ako právny úkon takou vadou, ktorá ho robí
absolútne neplatným.
Žalovaný svoju žalobu svojím podaním zo dňa 25. 10. 1993 doplnil o ďalší petit,
t. j. o uloženie povinnosti žalobcovi predať mu predmetný pozemok.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 27. 10. 1995, ktoré podal
na okresnom súde Bratislava II v konaní č. k. 16 C 37/95 na s. 2 ako aj vo svojom odvolaní
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 12. 1997 spis. zn. 16 C 37/95 203
na s. 3 uvádza: „... s ohľadom na petit žaloby, ktorým žiadame, aby odvolací súd určil, že
právny úkon dražby je neplatný a preto na navrhovateľa neprešlo vlastníctvo k vydržanej
veci“.
Právny zástupca žalovaného v odvolacom konaní č. k. 13 Co 37/96 na pojednávaní
pred Krajským súdom v Bratislave súde dňa 05. 06. 1996 dal do pozornosti odvolacieho
súdu, že v danom prípade je uplatnený nárok podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku, t. j. určovací návrh na vyslovenie neplatnosti úkonu dražby ako aj rozhodnutie
o tom, že na žalovaného neprešlo vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti.»
Sťažovateľ ďalej poukazuje na obsah svojho podania z 28. apríla 2014, v ktorom
argumentoval tým, že dosiaľ sa žiaden súd nezaoberal otázkou, či nadobudol vlastnícke
4
právo k predmetnému pozemku vydržaním. Hodnovernosť a správnosť údajov katastra môže
vyvrátiť až právoplatné rozhodnutie súdu.
„Správnosť údaju katastra nehnuteľností, podľa ktorého výlučným vlastníkom
predmetného pozemku je žalovaný, ešte nebola vyvrátená. Tento údaj musí rešpektovať
a z neho vychádzať každý.
Nie je pravdou, že sťažovateľ oznámil Mestu M., že nie je vlastníkom predmetného
pozemku a jeho vlastníkom je žalovaný. Nakoľko sťažovateľ ešte nemá právoplatné
rozhodnutie súdu o tom, že je vlastníkom predmetného pozemku, oznámil Mestu M. iba
skutočnosť, že podľa katastra nehnuteľností vlastníkom predmetného pozemku je žalovaný.
Vyššie uvedené argumenty odopreté relevantnými dôkazmi mali zásadný význam pre
rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Napriek tomu
sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí s nimi vôbec nezaoberal. Z tohto dôvodu uznesenie
odvolacieho súdu je arbitrárne a nespĺňa požiadavky pre riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.“
Sťažovateľ poukazuje na znenie odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,
pričom tvrdí, že z uvedeného odôvodnenia „nie je možné zistiť, akým postupom k tomuto
svojmu záveru odvolací súd dospel... Úplne chýba popis myšlienkového postupu a úvah o
tom, ako k tomuto svojmu záveru odvolací súd dospel.“.
Postup krajského súdu pri odôvodnení napadnutého uznesenia je podľa sťažovateľa
v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keďže „tvrdenia jednej strany (žalovaného) boli
jednostranne prevzaté, zatiaľ relevantné argumenty sťažovateľa... k posúdeniu rozhodujúcej
otázky: či sťažovateľ dostatočne osvedčil svoj nárok, nie sú v ňom vôbec spomenuté
a vyhodnotené. Odvolací súd postupoval takto napriek tomu, že tvrdenia žalovaného vôbec
nevyplývajú z ním predložených dôkazov alebo nie sú podložené žiadnym dôkazom.“.
Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, krajského
súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré uvádza
krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom v sťažnosti argumentuje:
„Z týchto rozhodnutí vyplýva jedine to, že sa žalovaný stal vlastníkom predmetného
pozemku dňom 29. 11. 1991. Táto skutočnosť nevylučuje tvrdenia sťažovateľa, podľa
ktorého sa sťažovateľ stal z titulu vydržania vlastníkom predmetného pozemku dňom
01. 05. 2002.
Otázku, či sťažovateľ nadobudol k predmetnému pozemku vlastnícke právo
vydržaním, ani jedno z týchto rozhodnutí nevyriešil, a to ani ako o predbežnú otázku.
Sťažovateľ zastáva názor, že súd poruší právo na spravodlivý proces aj vtedy,
ak svoje rozhodnutie oprie iba o púhy odkaz na iné súdne rozhodnutia, a to bez toho,
aby aspoň stručne naznačil, ako bola predmetná právna otázka vyriešená.
V predmetnom konaní (t. j. v konaní č. k. 5 C/61/2012 pred Okresným súdom
Pezinok) sa sťažovateľ domáha určenia svojho vlastníckeho práva k predmetným pozemkom
z titulu vydržania. Odvolací súd mal vo svojom uznesení aspoň stručne uviesť, ako bola
otázka: či sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku vyriešená
(rozhodnutá) vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov.“
Sťažovateľ tiež nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu o tom, že neosvedčil
reálnu hrozbu ujmy, ktorej by bolo možné predísť nariadením predbežného opatrenia, a tiež
s výkladom a aplikáciou § 134 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti
poukazuje na závery najvyššieho súdu, ktoré uviedol vo svojich rozhodnutiach, pričom
uvádza:
«Účelom a zmyslom ustanovenia § 134 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. je dať nástroj
právnej ochrany osobe, ktorá nie je účastníkom exekučného konania ale vedie spor voči
povinnému o určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
exekúcie. Tento právna ochrana spočíva v zákaze predať nehnuteľnosť na dražbe v rámci
exekúcie pred ukončením sporu o jej vlastníctve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesením zo dňa 13. 10. 2011 spis. zn.
3 M Cdo 20/2010... vyslovil záver, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie nebráni predaju
tejto veci na dražbe exekútorom.
6
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 2008 spis. zn.
4 MCdo 22/2007... „Zákaz vykonania exekúcie predajom nehnuteľností, pri splnení
zákonom stanovených podmienok, je výnimkou z inak všeobecnej povinnosti súdneho
exekútora vykonávať exekučnú činnosť. Táto výnimka musí byť formulovaná a aj vykladaná
jednoznačne tak, aby nevznikali pochybnosti o tom, či tu je daná prekážka pre výkon
exekučnej činnosti. Inak by totiž mohol byť zmarený účel vykonávania exekúcie. Tejto
požiadavke zodpovedá doslovný jazykový výklad, podľa ktorého zákaz vykonania exekúcie
predajom nehnuteľností možno spájať len s predbežným opatrením, ukladajúcim povinnému
zdržať sa prevodu vlastníckeho práva, vydaným v konaní o určovacej žalobe, predmetom
ktorej je určenie vlastníctva k exekvovanej veci“.
Z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia exekučného poriadku
plynie, že zákaz uloženým nariadeným predbežným opatrením platí bez ohľadne na to, kto
realizuje predaj dotknutej nehnuteľnosti.
Z ustanovenia § 134 ods. 2 exekučného poriadku ani v spojení iným zákonným
ustanovením nevyplýva žiadne časové obmedzenie a nie je možné vyvodiť z neho taký záver
aký urobil odvolací súd, t. j. že toto ustanovenie „má na mysli nemožnosť výkonu exekúcie
na majetok zastabilizovaný už pred začatím exekučného konania“.
Právne závery, ktoré odvolací súd z ustanovenia § 134 ods. 2 Exekučného poriadku
vyvodil sú zjavne arbitrárne a logicky z neho ani nevyplývajú. Odvolací súd tak odchýlil
od tohto ustanovenia, že zásadne poprel jeho účel, podstatu a zmysel.»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2014 spis. zn. 4 Co 221/2014 251
porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave... zo dňa 29. 04. 2014 spis. zn.
4 Co 221/2014 251 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. apríla
2014. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 11. decembra 2014 prijal
sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie, vyhovel návrhu
sťažovateľa a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. apríla 2014
do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3664/14
z 12. januára 2015, v ktorom predložil stanovisko predsedníčky senátu „4Co“ krajského
súdu:
„... predsedníčka senátu poukázala na to, že senát 4 Co v celom rozsahu zotrváva
na dôvodoch ním vydaného uznesenia... Bližšie sa k veci... nevyjadrila, keďže sťažnosť
sťažovateľa, vedená pod č. Rvp 7142/2014 zo dňa 12. 06. 2014, smeruje priamo proti
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky... a nie Krajskému súdu v Bratislave.“
8
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu
predsedu krajského súdu v podaní z 26. januára 2015, v ktorom uviedol:
„Sťažovateľka v plnom rozsahu trvá na svojej sťažnosti.
Sťažovateľka má za to, že námietka Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého
sťažnosť sťažovateľky smeruje priamo proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,
je neopodstatnená.
Na prvej strane sťažnosti sťažovateľky v označení odporcu došlo k zrejmej
nesprávnosti... Zo skutkovej a právnej konkretizácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľky
je jednoznačné, že ide o postup Krajského súdu v Bratislave a o jeho uznesenie zo dňa
29. 04. 2014 spis. zn. 4 Co 221/2014 251.
V... svojom uznesení ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky spĺňa ústavou
a zákonom o ústavnom súde ustanovené predpoklady.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť
toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.
ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
10
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02,
II. ÚS 264/04, IV. ÚS 106/2010) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46
ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú aj konanie o nariadenie predbežného opatrenia.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12.
1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a
nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú povinné poskytnúť
podrobnú odpoveď na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk proti Holandsku
z 19. 4. 1994, séria A, č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé, že základným otázkam
prípadu súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku č. 19997/02, 2007).
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
musia byť zrejmé dôvody, pre ktoré súd nariadil predbežné opatrenie (porovnaj § 74 ods. 1 a
§ 76 ods. 4 OSP), alebo dôvody, pre ktoré návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol.
12
Ústavný súd môže podľa svojej stabilizovanej judikatúry (II. ÚS 398/2014, m. m.
II. ÚS 415/08) zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré
tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom
odôvodnené (II. ÚS 398/2014, m. m. II. ÚS 415/08).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd porušil jeho základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny tým, že zmenil uznesenie okresného súdu
z 28. marca 2014 a jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu z 29. apríla 2014 nespĺňa požiadavky podľa § 157 ods. 2 OSP. Poukazuje na obsah
svojho vyjadrenia z 8. januára 2013, vyjadrenia z 28. apríla 2014, rovnako tak na dôkazy,
ktoré predložil so žalobou a s podaním z 10. júna 2013. Podľa sťažovateľa uvedené
argumenty mali význam pre rozhodnutie krajského súdu o odvolaní – krajský súd sa k nim
nijako nevyjadril a nezaoberal sa nimi. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno
takto zistiť, ako krajský súd dospel k svojim záverom.
Podľa sťažovateľa postup krajského súdu v napadnutom konaní a odôvodnenie
napadnutého uznesenia sú v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, pretože krajský súd
prevzal tvrdenia jedného účastníka bez toho, aby ich tento podporil dôkazmi, a tvrdenia
druhého účastníka podporené dôkazmi nijako nespomenul a nevyhodnotil.
Právny záver krajského súdu, že sťažovateľ dostatočne neosvedčil svoj nárok, nie je
podľa sťažovateľa dostatočne odôvodnený a je v rozpore s písomnými dôkazmi. Z rozsudku
Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 8 C 32/07 a nadväzujúcich rozhodnutí
krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu „vyplýva
jedine to, že sa žalovaný stal vlastníkom predmetného pozemku dňom 29. 11. 1991. Táto
skutočnosť nevylučuje tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého sa sťažovateľ stal z titulu
vydržania vlastníkom predmetného pozemku dňom 01. 05. 2002.“.
Záver krajského súdu o tom, že neosvedčil reálnu hrozbu ujmy, ktorú možno
odstrániť predbežným opatrením, považuje sťažovateľ za arbitrárny. V tejto súvislosti
poukazuje na výklad a aplikáciu § 134 ods. 2 Exekučného poriadku krajským súdom,
ktorý je podľa sťažovateľa v rozpore so zmyslom a účelom tohto ustanovenia
a tiež v rozpore s rozhodovacou praxou súdov.
Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 20/2010,
podľa ktorého „žaloba o vylúčenie veci z exekúcie nebráni predaju tejto veci na dražbe
exekútorom“. Rovnako tak uvádza rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 22/2007,
podľa ktorého „zákaz vykonania exekúcie predajom nehnuteľností možno spájať len
s predbežným opatrením, ukladajúcim povinnému zdržať sa prevodu vlastníckeho práva,
vydaným v konaní o určovacej žalobe, predmetom ktorej je určenie vlastníckeho práva
k exekvovanej veci“.
Sťažovateľ argumentuje, že zákaz podľa § 134 ods. 2 Exekučného poriadku platí
bez ohľadu na to, kto realizuje predaj nehnuteľnosti, a z tohto ustanovenia nevyplýva časové
obmedzenie a nemožno z neho vyvodiť záver, aký urobil krajský súd. Predmetný výklad
14
a aplikácia tohto ustanovenia preto popiera jeho účel, podstatu a zmysel, závery krajského
súdu sú „zjavne arbitrárne a logicky z neho ani nevyplývajú“.
Krajský súd napadnutým uznesením z 29. apríla 2014 uznesenie okresného súdu
z 28. marca 2014 zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
V odôvodnení poukázal na uznesenie okresného súdu z 28. marca 2014, ktorým tento
nariadil predbežné opatrenie, na obsah odvolania žalovaného, všeobecne na povahu
predbežného opatrenia, následne uviedol svoje právne závery v predmetnej veci:
„Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvého stupňa toho názoru, že ani v prípade
vedenia súdneho konania s predmetom ochrany vlastníckeho práva nie je potrebné vždy
zastabilizovať existujúce právne vzťahy, pretože je potrebné si uvedomiť už vyššie uvádzanú
skutočnosť, že inštitút predbežného opatrenia je inštitút mimoriadny a výnimočný,
prichádzajúci do úvahy až za stavu reálneho ohrozenia osvedčeného nároku navrhovateľa
podloženého konkrétnymi skutočnosťami. Intenzita osvedčenia nároku v danom prípade nie
je legitímna, a to s ohľadom na výsledok konania o určenie vlastníctva odporcu, ktorého
vlastníctvo bolo právoplatne určené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, keď rozhodnutím NS SR
došlo i k odmietnutiu dovolania navrhovateľa vo veci. Taktiež nedošlo k osvedčeniu reálnej
hrozby ujmy, na odstránenie ktorej ako jediný prostriedok môže slúžiť navrhované
predbežné opatrenie, a to vzhľadom na vedenie konania o vylúčenie relevantného pozemku
z exekúcie iniciovaného navrhovateľom. Navyše je potrebné uviesť, že ustanovenie § 134
ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. nie je pre daný prípad použiteľné, nakoľko dané ustanovenie
exekučného poriadku má na mysli nemožnosť výkonu exekúcie na majetok zastabilizovaný
už pred začatím exekučného konania, pretože predbežné opatrenie ukladajúce zákaz
nakladať s nehnuteľnosťou logicky nemôže smerovať proti povinnému po začatí exekučného
konania, keďže v takomto štádiu vývinu právnej situácie predaj nehnuteľnosti realizuje
exekútor, t. j. jej predaj nie je výsledkom realizácie vlastníckeho práva vlastníka. V tomto
smere odvolací súd jednoznačne prisvedčil odvolacím námietkam odporcu.
Vzhľadom na uvedené po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností
na základe obsahu spisového materiálu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil a rozhodol tak, že návrh na nariadenie predbežného
opatrenie pre nedostatočné osvedčenie nároku vo veci samej a pre nelogickosť zákazu
nakladať s nehnuteľnosťou odporcovi ako aktuálnemu vlastníkovi v štádiu realizácie
exekúcie exekútorom zamietol, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie
či zrušenie, pretože nemožno konštatovať, že by odvolací súd nemal vážnejšie pochybnosti
o potrebe navrhovanej predbežnej úpravy.“
Ústavný súd konštatuje, že v prvom rade je potrebné zohľadniť, že v prerokúvanom
prípade ide o konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. V konaní o takomto
návrhu príslušný súd v zásade nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených
skutočností – skutočností, ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach,
prípadne zo skutočností, ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili
v príslušnom štádiu konania o veci samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia (porovnaj § 76 ods. 4 OSP) musí byť zrejmé, aký bol
skutkový základ jeho rozhodnutia, t. j. súhrn relevantných osvedčených skutočností a jeho
záver týkajúci sa splnenia zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia
(najmä § 102 ods. 1, § 74 ods. 1 OSP). Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú
aplikáciu § 157 ods. 2 OSP týkajúcu sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože
napr. nevyhnutne budú absentovať úvahy o relevantných skutkových okolnostiach
a dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia bude takto spravidla stručnejšie, ako rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu
je potrebné trvať na tom, aby, hoci kvantitatívne stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú
kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie bolo dostatočne individualizované, obsahovalo sumu
relevantných osvedčených skutočností a tiež úvah, ktoré umožnia spätne preskúmať záver
o tom, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného
opatrenia.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,
že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. apríla 2014 nie je dostatočne
16
individualizované, obsahuje len minimum osvedčených skutočností a nie sú zrejmé závery,
na základe ktorých krajský súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na nariadenie
predbežného opatrenia. Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že v danom štádiu konania
okresnému súdu predložil viaceré podania napr. samotný návrh, vyjadrenie z 8. januára
2013 a predložil tiež viaceré dôkazy. Javí sa, že skutočnosti vyplývajúce z týchto dôkazov
mohli byť relevantné pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Sťažovateľ napr. v rozsiahlej argumentácii poukazuje na obsah konania vo veci samej – t. j.
určenie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním a vzťah tohto konania ku konaniu
o určenie vlastníckeho práva žalovaného v konaní Okresného súdu Bratislava III vedenom
pod sp. zn. 8 C 32/07. Krajský súd však tieto skutočnosti neuviedol a nijako sa s nimi
nevysporiadal. Rovnako tak záver krajského súdu o tom, že predbežné opatrenie nie je
jediným prostriedkom nápravy pre sťažovateľa vzhľadom na konanie o vylúčenie veci
z exekúcie, sa javí byť v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu – napr. s jeho uznesením
sp. zn. 3 M Cdo 20/2010, v ktorom tento dospel k záveru, že súdny exekútor
„môže aj po podaní žaloby o vylúčenie veci z exekúcie v exekúcii pokračovať, vykonávať
úkony exekučnej činnosti a realizovať predaj veci na dražbe aj vtedy, ak konanie o
vylúčenie veci z exekúcie nebolo právoplatne skončené“. Na tomto základe sa javí aj záver
krajského súdu o tom, že sťažovateľ neosvedčil hrozbu reálnej ujmy, za zjavne
neodôvodnený, a tým nepreskúmateľný. Z týchto dôvodov je napadnuté uznesenie
krajského súdu z 29. apríla 2014 zjavne neodôvodnené, nepreskúmateľné a tak ústavne
neudržateľné.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením
sp. zn. 4 Co 221/2014 z 29. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny (bod 1 výroku nálezu).
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že námietku krajského súdu
v prípise z 12. januára 2015, že sťažnosť smeruje proti najvyššiemu súdu, považuje
za neopodstatnenú. Ústavný súd náležitosti sťažnosti vyhodnotil pri jej predbežnom
prerokovaní. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti a zo znenia jej petitu, ústavný súd dospel
jednoznačne k záveru, že sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 221/2014 a jeho uznesením z 29. apríla 2014. V tomto rozsahu sťažnosť
uznesením č. k. II. ÚS 866/2014 21 z 11. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie.
Označenie najvyššieho súdu ako odporcu na prvej strane sťažnosti považoval ústavný súd
v týchto súvislostiach za zjavnú nesprávnosť, ktorá nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť
o tom, proti ktorému orgánu smeruje.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
18
Keďže krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 221/2014 z 29. apríla 2014 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy
a listiny, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
(bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu, opäť rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení
predbežného opatrenia a svoje rozhodnutie ústavne konformným spôsobom odôvodniť.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení. V súlade s § 52 rozhodnutie o vykonateľnosti napadnutého uznesenia zaniká
právoplatnosťou tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku nevyčíslil.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v sume
284,08 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby podľa
§ 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 €
(1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov
(režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základu
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 284,08 €.
Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015
20