Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1476 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1481)II. ÚS 58/98
PDF · 143.79 KB
No categories available
II. ÚS 58/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 13. januára
1999 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Dobríka a sudcov JUDr. Júliusa
Černáka a JUDr. Jána Drgonca vo veci podnetu , bytom
zastúpeného JUDr. Jurajom Kovalom,
advokátom, Banská Bystrica, Komenského 3, o porušení čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky v Rimavskej
Sobote z 31. júla 1998 sp. zn. ČVS: OÚV-307/02-RS-1998 a uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote sp. zn. Pv 386/98 zo 17. augusta 1998 takto
rozhodol:
Právo priznané čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd porušené n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e
Podnecovateľ podnetom z 24. septembra 1998 domáha sa na
ústavnom súde preskúmania uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného
zboru Slovenskej republiky v Rimavskej Sobote z 31. júla 1998 sp. zn.
ČVS: OÚV-307/02-RS-1998 a uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry
v Rimavskej Sobote zo 17. augusta 1998 sp. zn. Pv 386/98 a žiada vyniesť rozhodnutie
tohto znenia: „Vznesením obvinenia podnecovateľovi na základe uznesenia Okresného
úradu vyšetrovania PZ SR v Rimavskej Sobote z 31. júla 1998 ČVS: OÚV-307/02-
RS-1998 a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote JUDr.
Milana Marka zo 17. augusta 1998 Pv 386/98-10 bolo porušené ústavné právo
podnecovateľa uvedené v článku 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v článku
17 ods. 2 Ústavy SR, aby nikto nebol stíhaný inak ako z dôvodu a spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon.“
Podnecovateľ s poukazom na citované články Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „Listiny“) a Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s poukazom na
ustanovenia § 2 ods. 1 a § 160 ods. 1, 2 Trestného poriadku vyslovuje názor, že trestné
stíhanie bolo proti nemu začaté spôsobom, ktorý sa prieči Trestnému poriadku, keďže
uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia je z hľadiska jeho konštrukcie
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Z obsahu tohto uznesenia nie je jasné, ktoré
skutky vyšetrovateľ podraďuje pod ktorú skutkovú podstatu trestného činu uvedenú
v osobitnej časti Trestného zákona a nie je ani zrejmé, kto je poškodeným. Napadnuté
uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje predpísané zákonné náležitosti uvedené
v § 160 ods. 2 Trestného poriadku, a preto ho nemožno považovať za zákonné
vznesenie obvinenia v zmysle § 160 ods. 1 Trestného poriadku. Ďalej sa nedá posúdiť,
či bola naplnená objektívna stránka trestných činov a chýba špecifikácia subjektívnej
stránky jednotlivého trestného činu.
Podnecovateľ vo svojom podnete ďalej uviedol, že Okresný úrad vyšetrovania
PZ SR v Rimavskej Sobote uznesením ČVS: OÚV 307/02-RS-1998 zo dňa 31. júla
1998 vzniesol proti nemu podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie za trestné
činy neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 3
Trestného zákona, krádeže podľa § 247 ods. 1, 4 Trestného zákona a podvodu podľa
§ 250 ods. 1, 3 písm. b) Trestného zákona. V uznesení sa ďalej uvádza, že zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že boli spáchané tieto trestné činy a je dostatočne
odôvodnený záver, že svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkových
podstát vyššie uvedených trestných činov.
Proti tomuto uzneseniu prostredníctvom svojho advokáta JUDr. Miroslava
Abelovského v zákonom stanovenej lehote podal dňa 11. augusta 1998 sťažnosť na
Okresný úrad vyšetrovania PZ SR v Rimavskej Sobote.
Prokurátor Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote JUDr. Milan Marko
uznesením č. Pv 386/98-10 zo 17. augusta 1998 jeho sťažnosť zamietol ako
neodôvodnenú.
Podnecovateľ v podnete tvrdil, že napadnutými uzneseniami bolo voči nemu
protiprávne a protiústavne začaté trestné stíhanie a pokračuje sa v ňom naďalej
v rozpore s ústavou a Trestným poriadkom. Poukazuje v tejto spojitosti na čl. 8 ods. 2
„Listiny“, podľa ktorého nemožno nikoho stíhať inak než z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Tiež cituje čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý tak isto podľa jeho názoru
orgány činné v trestnom konaní v jeho prípade porušili. V texte tohto článku sa
uvádza, že nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. A napokon cituje aj § 2 ods. 1 Trestného
poriadku (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) rovnako upravujúci
túto problematiku.
Ústavný súd Slovenskej republiky si vyžiadal písomné vyjadrenie k obsahu
podnetu od Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru SR v Rimavskej Sobote
i od Okresného prokurátora v Rimavskej Sobote, od orgánov priamo dotknutých týmto
podnetom. Vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, napadnutými uzneseniami
a sťažnosťou, ktorú vypracoval v zastúpení podnecovateľa jeho advokát JUDr.
Miroslav Abelovský, smerujúcej proti uzneseniu vyšetrovateľa Okresného úradu
vyšetrovania Policajného zboru SR v Rimavskej Sobote z 31. júla 1998 sp. zn. ČVS:
OÚV-307/02-RS-1998, doručenú na prokuratúru 11. augusta 1998.
Z týchto dôkazných prostriedkov ústavný súd zistil, že proti podnecovateľovi
vzniesol obvinenie a začal trestné stíhanie vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania
PZ SR v Rimavskej Sobote uznesením z 31. júla 1998 sp. zn. ČVS: OÚV-307/02-RS-
1998 pre trestné činy neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla,
krádeže, podvodu a sprenevery.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť v zastúpení podnecovateľa advokát
JUDr. Abelovský. Okresný prokurátor v Rimavskej Sobote sťažnosti nevyhovel
a medzičasom už aj podal pod sp. zn. Pv 386/98 z 9. novembra 1998 na podnecovateľa
obžalobu. Okresný prokurátor v Rimavskej Sobote a riaditeľ Okresného úradu
vyšetrovania v Rimavskej Sobote sa písomne vyjadrili k podnetu podnecovateľa
(16. novembra 1998 a 18. novembra 1998). V podstate uviedli, že napadnutými
uzneseniami neboli porušené podnecovateľove ústavné práva alebo práva zakotvené
v “Listine“. Riaditeľ okresného úradu vyšetrovania sa vyjadril tak, že nezistil také
pochybenie u vyšetrovateľa, na základe ktorého by bolo jeho povinnosťou upozorniť
na tieto skutočnosti dozorujúceho prokurátora.
Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124). Ústavnosť sa v socialistickej právnej teórii a praxi vysvetľovala
ako forma prejavu zákonnosti. V skutočnosti vzťah ústavnosti a zákonnosti je
hierarchický. Zákonnosť sa odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi
v súlade. Preto v záujme ochrany ústavnosti aj namietnuté porušenie zákona môže byť
predmetom konania o prijatom podnete, ak sa splnia podmienky významné pre
ochranu ústavnosti. Ústavný súd v konaniach o podnetoch opakovane rozhodol, že nie
je treťou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto ústavný súd
nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám
ustanovujú Občianskym zákonníkom, Občianskym súdnym poriadkom, Trestným
zákonom, Trestným poriadkom alebo ktorýmkoľvek ďalším právnym predpisom so
silou zákona, ak namietnuté porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného
práva alebo slobody zaručenej ústavou alebo medzinárodným dohovorom o ľudských
právach a základných slobodách podľa čl. 11 alebo čl. 153 ústavy.
Predkladateľ podnetu namietol porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 8 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky z dôvodu porušenia zákona, ktorý ustanovuje
dôvody a spôsob trestného stíhania a pozbavenia slobody v trestnom konaní.
Namietnuté porušenie práva predstavuje potenciálne porušenie ústavnosti. Preto
ústavný súd prijal podnet na konanie.
Predkladateľ podnetu namietol porušenie svojich práv konaním orgánov
činných v trestnom konaní. Ak sa tieto orgány pri svojej rozhodovacej činnosti
dopustili porušenia zákona, nápravu je oprávnený vykonať v prípade vyšetrovateľa
Policajného zboru dozorujúci prokurátor a v prípade prokurátora všeobecný súd,
predovšetkým pri predbežnom prerokovaní obžaloby podľa ustanovenia § 181 a nasl.
Trestného poriadku. Trestný poriadok dáva dostatok možností vyvrátiť tvrdenie
o obžalobe. Orgány činné v trestnom konaní sa riadia základnými zásadami taxatívne
vymenovanými v § 2 Trestného poriadku. Treba zvlášť poukázať na ods. 5 citovaného
ustanovenia, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní z neho vychádzali. Objasňujú
s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému i okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech a vykonávajú v oboch smeroch dôkazy, nečakajúc na návrh
strán.
Podľa ďalšej zásady (§ 2 ods. 6) orgány činné v trestnom konaní hodnotia
dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. K zásade uvedenej v § 2 ods. 1
Trestného poriadku, podľa ktorého nemôže nikto byť stíhaný a obvinený inak, než zo
zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon, treba dodať len toľko,
že je vlastne obsahovo totožný s čl. 17 ods. 2 ústavy, prípadne s čl. 8 „Listiny“. Ak sa
v spojitosti s porušovaním ustanovenia § 160 Trestného poriadku poukazuje aj na
ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného poriadku a následne aj na porušovanie základných
práv a slobôd zaručených ústavou a „Listinou“, ústavný súd má postavenie súdneho
orgánu len subsidiárne. Predovšetkým občan musí využiť právne prostriedky na svoju
ochranu, ktoré mu dáva Trestný poriadok a až potom, ak by orgány činné v trestnom
konaní porušili jeho ústavné práva (II. hlava ústavy), bolo by namieste požiadať o túto
ochranu ústavný súd.
Ústavný súd nemá právomoc vstupovať do meritórneho rozhodovania orgánov
činných v trestnom konaní. Ústavný súd má právomoc posudzovať rozhodnutia
orgánov činných v trestnom konaní len výlučne z hľadiska dodržiavania ústavy
a medzinárodných dohôd, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. Ústavný súd
nemá však právomoc zmeniť alebo dokonca zrušiť uznesenie vyšetrovateľa
Policajného zboru o vznesení obvinenia, ani uznesenie prokurátora o podaní obžaloby,
rovnako ani rozhodnutie všeobecného súdu o prijatí obžaloby na ďalšie konanie. Jeho
rozhodnutie spočíva len v konštatovaní, či boli alebo neboli rozhodnutiami orgánov
činných v trestnom konaní porušené základné práva a slobody občanov zaručených
ústavou alebo „Listinou“.
Vyšetrovateľ Policajného zboru začal trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1
Trestného poriadku spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Či boli dané „dôvody“
(... “nikoho nemožno stíhať inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon ...“ - čl. 17 ods. 2 ústavy) je v prvom rade vecou vyšetrovateľa, ktorý musí
posúdiť, či „zistené skutočnosti nasvedčujú tomu že bol spáchaný trestný čin a či je
dostatočne odôvodnený záver, že ho spáchala určitá osoba ...“ (§ 160 ods. 1 Trestného
poriadku). Vyšetrovateľ na základe svojich odborných znalostí a skúseností musí
posúdiť, či sú splnené vyššie uvedené podmienky na vznesenie obvinenia. Preskúmať
odôvodnenosť rozhodnutia vyšetrovateľa môže zasa v rámci svojho procesného
oprávnenia prokurátor. Ďalšia kontrola nastupuje pri predbežnom prerokovaní
obžaloby všeobecným súdom (§ 180, 181, 186 a 188 Trestného poriadku).
Ústavný súd môže začať konanie na podnet fyzickej osoby podľa čl. 130 ods. 3
ústavy len vtedy, ak podnet obsahuje skutočnosti svedčiace o súvislosti porušenia
niektorého z článkov II. hlavy ústavy (upravujúce základné práva a slobody) v konaní
a rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní. Aj keď ústavný súd prijal podnet
na ďalšie konanie ešte neznamená, že o podnete musí kladne rozhodnúť. Prijal ho
preto, lebo podnet splnil tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke podmienky na jeho
prijatie.
Podnecovateľ vidí porušenie svojich ústavných práv v tom, že bolo proti nemu
začaté trestné stíhanie spôsobom, ktorý sa prieči Trestnému poriadku, pretože
uznesenie o vznesení obvinenia z hľadiska jeho konštrukcie je nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné a neobsahuje predpísané zákonné náležitosti uvedené v § 160
ods. 2 Trestného poriadku. Ústavný súd na rozdiel od podnecovateľa je toho názoru,
že žiaden z namietaných článkov ústavy a „Listiny“ nebol zo strany orgánov činných v
trestnom konaní porušený. Za porušenie niektorého zo základných práv a slobôd
nemožno považovať to, že svoje rozhodnutia odôvodnili nie podľa predstáv
podnecovateľa. Pokiaľ nemá odôvodnenie uznesenia podklad v zistenom skutkovom
stave, môže účastník, v tomto prípade obvinený, skôr, ako uznesenie nadobudne
právoplatnosť, navrhnúť v rámci podanej sťažnosti, aby orgán povolaný o sťažnosti
rozhodnúť zrušil napadnuté uznesenie a žiadať trestné stíhanie zastaviť.
Po vznesení obvinenia postupovali orgány činné v trestnom konaní podľa
Trestného poriadku, pričom tak vyšetrovateľ, ako aj prokurátor hodnotili, či v danej
chvíli jestvuje dôvodné podozrenie, že sa podnecovateľ dopustil niektorých trestných
činov. Oba tieto orgány dospeli ku kladnému záveru. To samozrejme podľa názoru
ústavného súdu ešte neznamená, že majú pravdu a je možné, že niektoré z vecných
námietok uvádzaných v sťažnosti proti týmto uzneseniam sa ukážu ako dôvodné. Nedá
sa to však hodnotiť ako porušovanie ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Týmto zákonom je Trestný
poriadok. Orgány činné v trestnom konaní konali podľa neho. Podľa neho bolo
vznesené aj obvinenie a aj podaná obžaloba na súd. Aj keď by došlo pri vypracovaní
uznesenia k formálnemu pochybeniu, náprava je možná buď u dozorujúceho
prokurátora alebo na súde. Podľa ustanovenia § 181 Trestného poriadku podanú
obžalobu treba na súde najskôr preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie
poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preveriť, či prípadné konanie, ktoré jej
predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či jeho
výsledky dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Uvádzané
skutočnosti zabezpečuje inštitút predbežného prejednávania obžaloby. Ak sa preukáže,
že sa skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie nestal alebo tento skutok nie je
trestným činom, ako to namieta podnecovateľ, podľa § 188 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku súd trestné stíhanie zastaví.
Na základe vykonaného dokazovania v uvedenej veci ústavný súd dospel
k záveru, že v uznesení o vznesení obvinenia nie je možné vidieť porušenie
základného práva a slobody podnecovateľa obsiahnutého v čl. 8 ods. 2 „Listiny“ alebo
v čl. 17 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 1999
JUDr. Ľubomír D o b r í k
predseda senátu