Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 353/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. -56 zo 4. februára 2026 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu bola 20. mája 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením krajského súdu č. k. -56 zo 4. februára 2026 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2026. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nemajetnosti.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. marca 2022 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júla 2022 bolo rozhodnuté o uznaní rozsudku Mestského súdu Praha sp. zn. z 22. septembra 2021, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2021, v spojení s uznesením Vrchného súdu v Prahe sp. zn. zo 16. decembra 2021, ktorým bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 173 ods. 1, 2 písm. b) v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 českého Trestného zákonníka, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov. Krajský súd sťažovateľa pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

3. Sťažovateľ podal 7. januára 2026 návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý krajský súd uznesením sp. zn. zo 4. februára 2026 zamietol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. marca 2026 zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako nedôvodnú.

4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti rozporuje závery vyplývajúce z napadnutých uznesení krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne, a to pri posúdení prvej materiálnej podmienky podľa spočívajúcej vo vyhodnotení správania odsúdeného počas doby výkonu trestu odňatia slobody, ako aj druhej materiálnej podmienky podľa spočívajúcej v prognóze riadneho vedenia v čase po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

5. Vo vzťahu k prvej materiálnej podmienke spočívajúcej v hodnotení správania odsúdeného počas doby výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľ oponuje záveru krajského súdu, podľa ktorého počas výkonu trestu odňatia slobody dostatočne nepreukázal polepšenie plnením svojich povinností, keďže (i) z hodnotenia Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice zo 16. januára 2026 vyplýva, že dodržiaval zákonné povinnosti, jeho správanie bolo na požadovanej úrovni a aktívne sa podieľal na činnostiach pre všeobecný rozvoj osobnosti, (ii) zapájal sa do voľnočasových aktivít (bol členom kombinovaného krúžku a šachového krúžku), (iii) počas výkonu trestu odňatia slobody došlo viackrát k zmene vonkajšej, ale aj vnútornej diferenciácie trestu, (iv) bol viackrát disciplinárne odmenený za dlhodobé pozitívne výsledky dosahované pri plnení aktivít súvisiacich so všeobecným rozvojom osobnosti odsúdeného, (v) boli poskytnuté naturálne pôžitky ako prejav spokojnosti zo strany objednávateľa, (vi) udržiaval kontakt s rodinou a (vii) prípadné nedostatky, ktoré sa vyskytli v správaní, neboli závažného charakteru, keďže sa týkali najmä nedodržania zásad slušného správania, nedodržania časového rozvrhu dňa alebo nedodržania interných noriem a predpisov a v jednom prípade išlo o fyzický konflikt s iným odsúdeným. Navyše podľa hodnotenia z ústavu, v ktorom aktuálne vykonáva trest odňatia slobody, je jeho správanie na štandardnej úrovni, pretože (i) plní príkazy príslušníkov, (ii) ku ktorým sa zároveň správa slušne, (iii) udržiava požadovaný poriadok v osobných veciach, (iv) je nekonfliktný v interpersonálnych vzťahoch, (v) vo voľnom čase individuálne posilňuje a sleduje televízne vysielanie, (v) participuje na plnení stanoveného programu zaobchádzania, ktorý plní čiastočne, (vi) zapája sa do činností zameraných na všeobecný rozvoj osobnosti a (vii) udržiava vonkajší kontakt prevažne s matkou. V súhrne je sťažovateľ presvedčený o tom, že „svojim správaním a plnením uložených povinnosti, napriek určitým nedostatkom v správaní, preukázal polepšenie v rozsahu požadovanom pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.“. Krajskému súdu sťažovateľ vytkol, že pri rozhodovaní o jeho návrhu prihliadol len na skutočnosti, ktoré svedčili v jeho neprospech (nepriaznivá resocializačná prognóza, trestná minulosť a neschopnosť riadneho plnenia povinností vo výkone trestu), bez toho, aby náležite zohľadnil a dostatočne sa vysporiadal aj so skutočnosťami svedčiacimi v jeho prospech. V súhrne v hodnotení krajského súdu mu chýba úvaha o celkovom hodnotení jeho správania počas výkonu trestu odňatia

slobody, z ktorej by vyplynulo napríklad aj to, aké konkrétne správanie by bolo potrebné na preukázanie jeho polepšenia alebo koľko disciplinárnych odmien by bolo potrebných na to, aby mohol reálne preukázať polepšenie. Krajský súd taktiež nevykonal porovnanie disciplinárnych odmien a disciplinárnych previnení vrátane hodnotenia pomeru charakteru a závažnosti konania, za ktoré bol odmenený alebo disciplinárne postihnutý, hoci práve tieto okolnosti sú významné pre komplexné zhodnotenie jeho správania a resocializačného procesu. K náprave vytknutých nedostatkov v rozhodovacej činnosti krajského súdu nedošlo ani najvyšším súdom v sťažnostnom konaní, ktorý „iba odkázal na hodnotenie krajského súdu, bez toho, aby ozrejmil vyššie uvedené skutočnosti,“ a v súhrne sa tak „nijak nevysporiadal so skutočnosťou, že postup a rozhodnutie krajského súdu boli poznačené nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nedostatočným odôvodnením.“.

6. Pri posúdení splnenia druhej materiálnej podmienky sťažovateľ konajúcim súdom vytkol predovšetkým to, že (i) si nekriticky osvojili závery vyplývajúce z resocializačnej prognózy so záverom vysokého rizika recidívy trestnej činnosti a (ii) z jeho trestnej minulosti spočívajúcej v 13 záznamoch o odsúdení pre trestnú činnosť. Oproti tomu opomenuli zohľadniť „viaceré podstatné skutočnosti významné pre posúdenie predpokladu vedenia riadneho života v budúcnosti“, a to najmä (i) plnenie povinností počas výkonu trestu odňatia slobody, (ii) udelené disciplinárne odmeny, (iii) zahladené disciplinárne previnenia, (iv) preradenie do priaznivejšej diferenciačnej skupiny, (v) jeho účasť na ústavných aktivitách a (vi) mieru plnenia plánu zaobchádzania. Rovnako súdy nevenovali pozornosť ani jeho vyjadreniu na verejnom zasadnutí 4. februára 2026, kde prejavil sabareflexiu k spáchanej trestnej činnosti uvedomením si negatívnych dôsledkov svojho protiprávneho konania. Taktiež nebol adekvátne zohľadnený fakt, že má vytvorené sociálne a materiálne zázemie na návrat a riadne začlenenie sa do spoločnosti spočívajúce (i) v riadnom a stálom bydlisku a (ii) prísľube zamestnania v spojení s (iii) deklarovanou snahou pracovať a žiť usporiadaný život. V súhrne tak sťažovateľ namieta, že konajúce súdy „vychádzali prioritne z resocializačnej prognózy založenej na faktoroch, ktoré sťažovateľ nemôže ovplyvniť, výrazne zúžili jeho priestor na preukázanie splnenia podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, čo v konečnom dôsledku viedlo k zásahu do jeho práva na súdnu ochranu.“.

7. Sťažovateľ zároveň poukázal aj na rozpor v dvoch hodnoteniach svojej osoby vypracovaných , v ktorom vykonáva aktuálne trest odňatia slobody, a to zo 16. januára 2026 a z 19. marca 2026, ktorý bol vyhotovený v súvislosti s jeho návrhom na preradenie z diferenciačnej skupiny „C“ na „B“, keď „v prípade prvého hodnotenia mal ústav za to, že sťažovateľ program zaobchádzania plní čiastočne, zatiaľ čo v prípade druhého hodnotenia už program zaobchádzania sťažovateľ plnil v celosti.“. Práve posledné hodnotenie nebolo zohľadnené najvyšším súdom v rámci hodnotenia jeho osoby, na podklade čoho potom sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd nevychádzal pri hodnotení jeho osoby z aktuálnych poznatkov o jeho osobe, čo malo vplyv aj na posúdenie splnenia materiálnych podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

8. Osobitne sťažovateľ akcentoval svoj návrh na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie dospelých, ktorý by posúdil (i) jeho osobnosť, (ii) intelekt, (iii) úroveň telesného, duševného a mravného rozvoja, (iv) zhodnotil by jeho aktuálny postoj k spáchanej trestnej činnosti, (v) stupeň jeho prevýchovy v prostredí doterajšieho výkonu trestu so zameraním na jeho nápravu, ale predovšetkým by

(vi) posúdil predpoklad budúceho vedenia riadneho života sťažovateľa a s tým spojené sklony k recidíve. Na tento návrh na dokazovanie krajský súd žiadnym spôsobom nereflektoval, a preto ho predložil najvyššiemu súdu v sťažnostnom konaní, ktorý ale nevidel dôvodnosť doplniť dokazovanie v naznačenom smere. Podľa sťažovateľa „sa jedná o nepochopiteľnú situáciu, pretože znalecké dokazovanie znalcom - psychológom s určitosťou presahuje možnosti hodnotenia zabezpečeného a poskytuje súdu komplexnejšie a relevantnejší podklad pre posúdenie otázky možnej recidívy.“.

9. Sumárne je sťažovateľ toho názoru, že vo veci konajúce súdy „nemali ani základný záujem posúdiť a vyhodnotiť všetky relevantné dôkazy pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci, ale uspokojili sa výlučne s hodnotením ústavu a odpisom registra trestov.“. Takýto postup vníma „ako zrejmú diskvalifikáciu z možnosti úspešne žiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.“.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Predmetom ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu pri posúdení splnenia podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré vyhodnotili arbitrárnym spôsobom.

11. Ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v .

II.1. Porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu:

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

14. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z , spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu zaručených základných

práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s a nasl. ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

15. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.

16. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci ( ), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov , v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.

17. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súd č. k. -56 zo 4. februára 2026 sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. marca 2026 tak, že ju zamietol podľa . V nadväznosti na uvedené (a vzhľadom na to, že sťažovateľ ani netvrdí, že by svoje relevantné námietky nemohol uplatniť v sťažnostnom konaní) ústavný súd konštatuje, že pokiaľ by bol sťažovateľ riadne zastúpený, bola by ním podaná ústavná sťažnosť neprípustná podľa v spojení s , keďže právomoc najvyššieho súdu v sťažnostnom konaní predchádza právomoci ústavného súdu.

II.2. Porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

19. Zároveň každý má teda právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ), alebo závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, , , , , , ).

20. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva: Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (, , , ).

21. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, , , , , , , , , ).

22. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) vo všeobecnosti uznáva veľmi vysokú mieru autonómie všeobecného súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, je však povolaný zasiahnuť v takých prípadoch, ak je zvolený výklad všeobecných súdov výrazom zjavného faktického omylu či logického excesu.

II.3. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu:

23. Najvyšší súd v úvode k materiálnym podmienkam podmienečného prepustenia na slobodu z výkonu trestu odňatia slobody východiskovo ozrejmil, že jeho opodstatnenosť je daná vtedy, ak sa preukáže, že odsúdený vo výkone trestu nielen formálne (ako to vyžaduje o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých , ktorou sa vykonáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody), ale nadpriemerne plnil všetky svoje povinnosti tak, aby za ich plnenie získaval odmeny a dokumentoval tak svoju úprimnú snahu o polepšenie, pričom zároveň sa vyžaduje, aby jeho správanie k spoluodsúdeným a personálu ústavu bolo bezproblémové. Ak odsúdený počas posudzovanej doby síce plní svoje povinnosti, ale ich plnenie

nie je ocenené odmenami, ide o bežný a zákonom predpísaný štandard správania, ktorý sa nevymyká z priemeru a nenaznačuje snahu odsúdeného o polepšenie. Osobitne v prípade recidivistu je žiaduce, aby pomer disciplinárnych odmien k disciplinárnym trestom hol výraznejší v prospech odmien.

24. Zhodnotením správania sťažovateľa počas posudzovanej doby výkonu trestu odňatia slobody vo viacerých ústavoch dospel aj najvyšší súd k záveru o nesplnení už prvej materiálnej podmienky, keďže jeho správanie nebolo vždy bezproblémové, vrátane požiadavky nadpriemerného plnenia povinností v rámci výkonu trestu odňatia slobody v ústavoch. V konkrétnostiach najvyšší súd odkázal na podrobné zhodnotenie správania sťažovateľa v napadnutom uznesení krajského súdu (strany 2 až 5), z ktorého sumáru vyplýva, že v správaní sťažovateľa boli zaznamenané viaceré nedostatky (i) v oblasti zachovania zásad slušného správania, (ii) nedodržiavaní časového rozvrhu dňa, (iii) nenosení preukazu odsúdeného, (iv) nerešpektovaní príkazu príslušníka zboru, (v) nedostatkov v úprave zovňajška, (vi) vo fajčení mimo vyhradeného priestoru, (vii) porušovaní zásad slušného správania a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádzal do styku, (viii) vo viacnásobnom porušovaní ústavného poriadku spočívajúcom v porušení plomby na osobnom televíznom prijímači, spaní na neustlanom lôžku a následnom verbálne agresívnom správaní k príslušníkovi zboru po upozornení na porušenie ústavného poriadku a (ix) napokon bol zaznamenaný fyzický konflikt sťažovateľa s iným odsúdeným, v dôsledku ktorého bol disciplinárne riešený. Na strane druhej boli sťažovateľovi udelené aj viacnásobne disciplinárne odmeny za vzorný výkon práce v rámci jeho pracovného zaradenia (dokonca mu boli poskytnuté naturálne pôžitky ako prejav spokojnosti zo strany objednávateľa prác) a v súvislosti so zapájaním sa do aktivít zameraných na všestranný rozvoj osobnosti. Taktiež sťažovateľ počas doby výkonu trestu odňatia slobody udržiaval kontakt s rodinou. Za plnenie programu zaobchádzania s odsúdeným mu bola aj zmenená diferenciačná skupina z „C“ na „B“.

25. Najvyšší súd taktiež aproboval závery krajského súdu o nesplnení aj druhej materiálnej podmienky spočívajúcej v pozitívnej prognóze riadneho vedenia života v budúcnosti sťažovateľom, a to z dôvodu jeho resocializačnej prognózy, ktorá je z jej kvalitatívneho obsahu vo vzťahu k riziku sociálneho zlyhania natoľko nepriaznivá, že prevažuje nad očakávaním vedenia riadneho života sťažovateľom v budúcnosti. Negatívnym faktorom svedčiacim v jeho neprospech je aj jeho početná kriminálna minulosť, z ktorej je evidentné periodické páchanie trestnej činnosti, keď žiadny dosiaľ uložený trest nesplnil svoj účel z hľadiska individuálnej prevencie, a teda ho neprimäl k náprave/polepšeniu. Naopak, najvyšší súd je aj s ohľadom na ostatné odsúdenie sťažovateľa pre násilný trestný čin spáchaný so zbraňou toho názoru, že trestná činnosť sťažovateľa graduje. V tomto smere najvyšší súd akcentoval, že sťažovateľ bol dosiaľ 13-krát súdne trestaný, predovšetkým za majetkovú, ale aj násilnú trestnú činnosť, pričom mu bol väčšinou ukladaný podmienečný trest, ale v rokoch 2011, 2015 a 2016 bol aj vo výkone trestu odňatia slobody. Najvyšší súd si je vedomý, že nemožno paušálne dospieť k záveru, že u odsúdených s početnou kriminálnou minulosťou už podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neprichádza do úvahy, avšak s ohľadom na kriminálnu minulosť bude splnenie materiálnej podmienky mať skôr výnimočný charakter. Práve v nadväznosti na takú okolnosť bude zohrávať významnú úlohu splnenie práve prvej podmienky, ktorá môže naznačiť skutočnú snahu odsúdeného o nápravu a presvedčiť súd, aby aj takémuto odsúdenému dal šancu na preukázanie, že bude schopný viesť

riadny život. V naznačenom smere potom aj podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd správne zohľadnil nielen trestnú minulosť sťažovateľa, ale aj jeho osobnosť a správanie počas výkonu trestu odňatia slobody, na podklade čoho uzavrel, že jeho správanie nemožno považovať za dôkaz jeho skutočnej nápravy, ale skôr len za prejav (slabšej) schopnosti prispôsobiť sa formálnym požiadavkám ústavného režimu, čoho dôkazom je aj čiastočné plnenie programu zaobchádzania. Naopak, sťažovateľ aj pri minimálnych očakávaniach vo vzťahu k dodržiavaniu základných pravidiel výkonu trestu, ako je rešpektovanie príkazov príslušníkov zboru, slušné správanie, riadne plnenie povinností či rešpektovanie interných predpisov, opakovane zlyháva, čo poukazuje nielen na nedostatok jeho sebareflexie, ale aj na vedomé nerešpektovanie autority a pravidiel. V kontexte týchto zistení potom ani skutočnosť, že má zabezpečené bývanie a zamestnanie, sama osebe nepredstavuje rozhodujúci faktor, ktorý by mohol odôvodniť predpoklad vedenia riadneho života v budúcnosti, ale, naopak, predmetné zistenia svedčia o pretrvávajúcich problémoch v oblasti správania sťažovateľa, keď pravidlá normálneho spolužitia nie je schopný úplne rešpektovať ani pod dozorom vo väzení. V tomto ohľade potom práve história správania sťažovateľa vo výkone trestu s ohľadom na jeho trestnú minulosť potvrdzuje jeho sklony k porušovaniu zákona/páchaniu trestnej činnosti, ktoré prevažujú nad len formálne prezentovanou ochotou viesť riadny život. Najvyšší súd tak neuveril pozitívnej motivácii sťažovateľa, ktorá ho mala viesť k podaniu návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

26. V závere najvyšší súd prízvukoval, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu neexistuje právny nárok, ktorého by sa odsúdený mohol domáhať ihneď, ako sa po určitú zákonom stanovenú dobu správal vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti. Takouto okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 6Urtos/l/2015) aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného vrátane jeho trestnej činnosti, na čo správne poukázal už krajský súd.

27. Najvyšší súd sa vyjadril aj k návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvia psychológie, ktorý nepovažoval za opodstatnený vzhľadom na nesplnenie zákonnej podmienky jeho použitia v prípade potreby objasnenia zložitej skutočnosti, o čom sťažovateľa informoval už krajský súd v zápisnici o verejnom zasadnutí, čím tak vyvrátil jeho tvrdenie o opomenutí vyjadrenia sa k ním predloženému návrhu na dokazovanie (k tomu pozri aj bod 8). Naopak, podotkol, že ak sťažovateľ bol toho názoru, že vykonanie ním navrhovaného dôkazu môže mať zásadný význam pre posúdenie predovšetkým prognózy vedenia riadneho života v budúcnosti, mal a mohol taký dôkaz obstarať aj sám.

II.4. Posúdenie veci:

28. Ústavný súd na úvod pripomína, že z nevyplýva základné právo na to, aby bolo žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovené (, ). Aj z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený nemá automatický nárok. K podmienečnému prepusteniu odsúdeného môže súd pristúpiť len vtedy, ak vykonané dokazovanie vedie k spoľahlivému záveru, že u odsúdeného boli splnené zákonom stanovené podmienky, a to formálneho, ako aj materiálneho charakteru. Formálnou podmienkou podmienečného prepustenia

z výkonu trestu odňatia slobody je vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Materiálnymi podmienkami je potrebné rozumieť v prvom rade preukázanie polepšenia odsúdeného a v druhom rade preukázanie skutočnosti, že je možné od odsúdeného dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život (, ).

29. Posúdenie splnenia zákonných podmienok podmienečného prepustenia je vecou sudcovskej úvahy. Uvedenému nasvedčuje aj samotná formulácia , v zmysle ktorého súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak sú na to splnené tam uvedené podmienky. Z ( a nasl.) možno vyvodiť tri podmienky podmienečného prepustenia, a to ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie; môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a vykonanie časti trestu. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva (, ). Pre účely preskúmania, či sú splnené prvé dve podmienky, je nevyhnutné, aby si všeobecné súdy zabezpečili dostatok podkladov, z ktorých by bolo možné s čo najväčšou mierou pravdepodobnosti usúdiť, či doterajší výkon trestu splnil svoj účel so záverom, či došlo ku skutočnému polepšeniu a k náprave odsúdeného.

30. Východisko právneho posúdenia sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti spočíva v zhodnotení úvah najvyššieho súdu, ktoré ho viedli k splneniu či nesplneniu materiálnych podmienok podmieňujúcich jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže splnenie podmienky potrebnej doby výkonu trestu má čisto len formálny (numerický) charakter. Najvyšší súd dospel k záveru o potvrdení záverov vyplývajúcich z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sťažovateľovu žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol na podklade nesplnenia oboch materiálnych podmienok, ktoré zmysluplne prepojil. Ústavný súd nesúhlasí s právnym názorom sťažovateľa o tom, že sa najvyšší súd arbitrárne vysporiadal so zdôvodnením nesplnenia materiálnej podmienky spočívajúcej v jeho polepšení počas doby výkonu trestu odňatia slobody, keďže tento súd svoj záver riadne a presvedčivo odôvodnil vrátane sťažovateľom nastolenej potreby váženia, resp. pomerovania disciplinárnych odmien a disciplinárnych previnení, ktoré boli sťažovateľovi uložené. Najvyšší súd prízvukoval pri posúdení prvej materiálnej podmienky nerešpektovanie ústavného poriadku sťažovateľom, čo predstavuje základnú a zákonnú povinnosť každého odsúdeného v rámci výkonu trestu (k tomu pozri až 41 o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Sťažovateľ sa nie na ojedinelej báze dopúšťal porušovania ústavného režimu spočívajúceho napr. v nenosení preukazu odsúdenej osoby, nedodržiavaní časového rozvrhu dňa, nerešpektovaní príkazu príslušníka zboru, nedostatkoch v úprave zovňajška a podobne (bližšie pozri bod 24), v dôsledku čoho musel absolvovať od pohovoru so psychológom, zmeny diferenciačnej skupiny z „B“ na „C“ až po jeho disciplinárne potrestanie. Na tomto mieste ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľ striedavo plnil základné povinnosti odsúdenej osoby, keď sa vyskytli obdobia porušovania, ako aj rešpektovania ústavného poriadku (obyčajne ako následok pohovoru so psychológom). Primárne je však určujúce, že nie na ojedinelej, ale pravidelnej báze a vo viacerých ústavoch sa sťažovateľ dopúšťal porušovania ústavného poriadku, teda základnej a navyše zákonnej povinnosti každej odsúdenej osoby. Práve táto skutočnosť predstavovala jedno zo subvýchodísk judikovaného záveru o nesplnení aj druhej

materiálnej podmienky a obsahovo naplnila predpoklad o absencii dostatočných záruk vedenia riadneho života v čase po predčasnom prepustení. Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd aprobuje záver najvyššieho súdu, podľa ktorého správanie sťažovateľa nemožno považovať za dôkaz jeho skutočnej nápravy, ale skôr len za prejav slabšej schopnosti prispôsobiť sa formálnym požiadavkám ústavného režimu, čoho dôkazom je aj čiastočné plnenie programu zaobchádzania. Práve s ohľadom na prítomnosť týchto skutkových zistení bola najvyšším súdom legitímne nastolená otázka o tom, aké správanie možno od sťažovateľa očakávať v prípade jeho prepustenia na slobodu, ak už počas doby výkonu trestu mal problém rešpektovať a dodržiavať tam nastolené povinnosti/pravidlá. Najvyšší súd tak vykonal aj sťažovateľom požadované pomerovanie počtu udelených disciplinárnych odmien a trestov, keď akcentoval pri 13-násobnej recidíve trestnej činnosti potrebu bezproblémového dodržiavania ústavného režimu a nadpriemerného plnenia povinností odsúdenej osoby. V súhrne tak sťažovateľ nepreukázal už počas doby výkonu trestu svoje polepšenie. Inými slovami, aj najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ počas doby výkonu trestu odňatia slobody nepreukázal polepšenie, resp. takú mieru polepšenia, ktorá by umožňovala prijať celkový záver o jeho náprave počas doterajšej doby výkonu trestu.

31. Najvyšší súd následne hodnotil splnenie druhej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, a to prognózu vedenia riadneho života do budúcna (ako už bolo uvedené, v kontexte nedostatku jeho polepšenia). Najvyšší súd už v úvode poznamenal, že prognóza vedenia riadneho života sa odvíja od identifikovaného stavu polepšenia, keďže stav polepšenia, ktorý započal už počas doby výkonu trestu, má ďalej pokračovať na slobode, teda v čase po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. V prípade sťažovateľa bol teda predpoklad vedenia riadneho života do budúcna kontaminovaný už v dôsledku nesplnenia prvej materiálnej podmienky. K uvedenému parciálnemu východisku sa pridáva ďalšie subvýchodisko spočívajúce v skúmaní druhu trestnej činnosti, za ktorú bol sťažovateľ odsúdený, počtu jeho odsúdení, v súhrne druhu a charakteru trestnej činnosti spáchanej v minulosti. Zhodnotením kriminálnej minulosti najvyšší súd dospel k záveru o gradovaní kriminálnych aktivít sťažovateľom, a to aj pri zohľadnení posledného odsúdenia, ktorého sa dopustil nielen násilím, ale aj so zbraňou. Teda napriek tomu, že sťažovateľ bol adresátom určitého dobrodenia spočívajúceho aj v ukladaní podmienečných trestov, nepodpísalo sa to na jeho správaní, keďže ho to neprimälo k tomu, aby trestnú činnosť nepáchal (v neskoršom období aj napriek nepodmienečne uloženým trestom). Najvyšší súd teda nehodnotil osobu sťažovateľa ako len mnohonásobného recidivistu a neodkazoval len na jeho predošlé odsúdenia, ale prihliadol na túto skutočnosť ako na jedno z východísk, a to v previazanosti na stav nepolepšenia indikovaný správaním sťažovateľa počas výkonu trestu. Oproti týmto konkrétnym zisteniam sú potom bez právnej relevancie ďalšie predovšetkým sťažovateľom produkované tvrdenia o tom, že má zabezpečené bývanie, zamestnanie a že udržuje dobré rodinné vzťahy.

32. V kontexte prezentovaných úvah ústavný súd (na úrovni ústavnej udržateľnosti) aprobuje aj názorovú optiku najvyššieho súdu o neprítomnosti zákonných podmienok na vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré by nedokázalo preklenúť záver o jeho dostatočnom nepolepšení, pretože ten bol produkovaný na podklade kvalifikovaného posúdenia správania sťažovateľa počas doby výkonu trestu odňatia slobody.

33. Ústavný súd zároveň na tomto mieste zdôrazňuje, že nie je konfliktom so zákazom dvojitého postihu (res iudicata) podľa , Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a , , ak súd pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej v možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, zohľadní recidívu (najmä úmyselnej a druhovo rovnorodej) trestnej činnosti, skorší výkon trestu (trestov) odňatia slobody, spáchanie ďalšieho trestného činu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom, pôvodne podmienečnom odsúdení alebo pri podmienečnom prepustení týkajúcom sa trestu (jeho zvyšku), ktorý odsúdený vykonáva, alebo spáchanie trestného činu, za ktorý je odsúdený aktuálne vo výkone trestu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Ide totiž o skutočnosti, ktoré očakávanie vedenia riadneho života v budúcnosti nevyhnutne kauzálne (aj keď nie výlučne) podmieňujú a netýkajú sa len samotného trestného činu konštatovaného predmetným odsúdením, ale dominantne externých okolností páchania trestnej činnosti pred dotknutým odsúdením alebo po ňom, a to v relevantnom zákonnom kontexte, pričom súd musí hodnotiť splnenie takej podmienky obligatórne (samozrejme, s adekvátnym odrazom v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda nielen mechanickým odkazom na kriminálnu minulosť odsúdeného – k tomu pozri ). Neprípustná (podľa okolností prípadu až v rovine ústavnej neudržateľnosti) by bola len výlučná absolutizácia samotného odsúdenia (bez prítomnosti súvislostí uvedených v predchádzajúcej vete), ktorého by sa taká úvaha týkala, s vyústením do negatívneho záveru pre možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného (nemožno podmienečne prepustiť len preto, lebo odsúdený spáchal to, za čo bol uznaný za vinného konkrétnym rozsudkom, k tomu pozri uznesenie ústavného súdu č. k. -8 z 11. októbra 2023, bod 24, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 89/2023 – I. a rovnako tak aj sp. zn. , bod 24).

34. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd v tomto zmysle doterajšiu kriminálnu minulosť sťažovateľa neabsolutizoval (čo ústavná sťažnosť mechanicky a v nesúlade s obsahom rozhodnutia zdôrazňuje), naopak, vyhodnotil ju v kontexte ďalších okolností týkajúcich sa výkonu trestu a resocializačnej prognózy páchateľa, teda z pohľadu minulosti a súčasnosti smerom do budúcnosti. Správne pritom obsahovo spojil obe zákonné materiálne podmienky podmienečného prepustenia na slobodu, a to pojem „polepšenie“ s možnosťou očakávať, že páchateľ povedie riadny život nielen dodržiavaním väzenského režimu (na základe štátneho donútenia), ale aj po prepustení na slobodu, keď jedno podmieňuje druhé – polepšenie podmieňuje pozitívne postpenitenciárne očakávanie (k tomu pozri uznesenie ústavného súdu č. k. -8 z 11. októbra 2023, bod 25, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 89/2023 – II., ako aj uznesenie ústavného súdu č. k. -12 zo 7. marca 2024, bod 35, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 19/2024). Mýli sa teda sťažovateľ, ak tvrdí, že závery najvyššieho súdu vopred znemožňujú v jeho prípade splniť podmienky na podmienečné prepustenie. Samozrejme, ich splnenie (generované primárne potrebným polepšením) je kategoricky obťažnejšie v prípade osoby s výraznou kriminálnou minulosťou, ktorá je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (taký záver určite nie je excesívny, naopak, zodpovedá elementárnym pravidlám logického myslenia).

35. Vzhľadom na obsah skoršej časti odôvodnenia (body 30 až 34) je zrejmé, že sťažovateľ si z vecných dôvodov a priori bezúspešne uplatňuje nárok na ochranu ústavnosti podaním ústavnej sťažnosti, pričom tento záver by v prípade, ak by bol sťažovateľ riadne právne (advokátom)

zastúpený v konaní pred ústavným súdom, viedol k odmietnutiu ústavnej sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa . V dôsledku toho ústavný súd ani nepristúpil k preverovaniu majetkových pomerov sťažovateľa a sťažovateľom uplatnenej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).

36. Na podklade uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť podľa , ktorý neustanovenie právneho zástupcu (z vecných dôvodov zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti alebo pre nedôvodnosť ustanovenia právneho zástupcu na základe majetkových pomerov navrhovateľa) obligatórne spája s rozhodnutím premietnutým do bodu 2 výroku tohto uznesenia.

37. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu a krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2026

Libor Duľa

predseda senátu