Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6899 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6912)I. ÚS 13/00
PDF · 454.67 KB
No categories available
I. ÚS 13/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 13/00-85
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 10. júla 2001 v senáte
zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatý podnet M. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. P. Z.,
Advokátska kancelária, K., ktorým namietala porušenie jej základných práv zaručených
v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojitosti s rozhodovaním veci Okresného súdu v Poprade sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcej sa
jej vypratania bytu na M. ul. v P. bez zabezpečenia bytovej náhrady, za účasti Krajského
súdu v Prešove a mesta Poprad, a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. 1 Co 131/97-49, ktorým
potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade z 31. októbra 1996 č. k. 11 C 822/96-28
v časti týkajúcej sa povinnosti M. S. vypratať byt nachádzajúci sa na M. ul. v P. do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku, p o r u š i l jej základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21
ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. apríla
2000 sp. zn. I. ÚS 13/00 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie podnet (ďalej len „návrh“) M. S., bytom K. (ďalej len
„navrhovateľka“), v časti, v ktorej navrhovateľka namietala porušenie jej ústavných práv
podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojitosti s rozhodovaním veci Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcej sa vypratania bytu na M. ul. v P. bez zabezpečenia
bytovej náhrady.
Navrhovateľka namietala, že rozhodnutie súdu nebolo spravodlivé, pretože pri
aplikácii § 706 Občianskeho zákonníka sa v jej prípade nenašli žiadne poľahčujúce
okolnosti a musela sa z otcovho bytu (na M. ul. v P.), v ktorom si chcela riešiť svoju bytovú
situáciu, vysťahovať bez poskytnutia bytovej náhrady.
Bytovému podniku, resp. mestu Poprad, vytýkala, že podal predmetnú žalobu na súd
až v roku 1996, hoci mal vedomosť, že býva v otcovom byte od roku 1992, kedy žiadala
o zmenu trvalého pobytu, resp. v marci 1996 aj o odkúpenie otcovho bytu.
Ďalej namietala spôsob, akým sa v jej prípade prihliadlo na skutočnosť, že deti dedili
byt v K. po svojom otcovi. Tvrdila, že táto skutočnosť bola zneužitá na ujmu jej práv,
pretože sa v tejto súvislosti uviedlo, že sa môže nasťahovať do bytu syna a že si svoj bytový
problém môže riešiť v tomto byte bez poskytnutia bytovej náhrady. Avšak rozhodnutím
súdu jej samej ani jej dcére v synovom byte „nič“ nevznikne. Považovala takéto bývanie za
rovnako protiprávne, ako bolo považované za protiprávne jej bývanie v otcovom byte, a
zároveň otázkou „v prospech koho sa otcov byt vypratal“ vyslovila pochybnosť
o legitímnosti postupu pri jej vyprataní z otcovho bytu.
K prijatému podnetu sa písomne vyjadrili JUDr. I. B., predseda Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“), a Ing. Š. K., primátor mesta Poprad (ďalej len „mesto
Poprad“). Následne sa k ich vyjadreniam písomne vyjadril advokát JUDr. P. Z., ktorého
navrhovateľka splnomocnila na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ďalej len
„právny zástupca navrhovateľky“).
Krajský súd v písomnom vyjadrení zo 4. mája 2000 uviedol, že tvrdenia
navrhovateľky sú právne bezvýznamné vo vzťahu ku skutkovému stavu a právnemu
posúdeniu veci, ku ktorým dospel odvolací súd v predmetnom konaní.
V tomto konaní bolo prejednávané odvolanie navrhovateľky (v pôvodnom konaní
žalovanej) proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 822/96-28 z 31. októbra 1996, ktorým
jej bolo uložené vypratať byt nachádzajúci sa v P. na M. ul. bez zabezpečenia bytovej
náhrady.
Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne,
založené na správnom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení veci.
Navrhovateľka žila v byte na M. ul. od roku 1992, kedy sa do tohto bytu, ktorého
nájomcom bol jej otec, nasťahovala v dôsledku rozporov a problémov vo svojom
manželstve. Otec navrhovateľky zomrel 21. januára 1994. V tom čase bola navrhovateľka
spoločnou nájomníčkou a členkou družstva, pokiaľ ide o byt nachádzajúci sa v P. na T. ul.,
kde bývala pred odchodom do bytu na M. ul. v P..
V čase smrti svojho otca 21. januára 1994 nemohla navrhovateľka splniť podmienky
prechodu nájmu bytu podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka so zreteľom na to, že mala
vlastný byt v P. na T. ulici. Podobne nemohli splniť túto podmienku prechodu nájmu ani jej
deti ako spolužijúce osoby, ktoré mali len odvodené práva bývania v byte na M. ul. v P.,
a to od navrhovateľky – svojej matky so súhlasom ich starého otca.
Preto rozhodnutia súdov oboch stupňov sú vecne správne a v závislosti od toho
krajský súd navrhol podnet navrhovateľky zamietnuť.
Mesto Poprad v písomnom vyjadrení z 9. mája 2000 uviedlo, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcom sa ochrany vlastníckych práv –
vypratanie bytu postupovalo mesto Poprad v súlade s platnými normami. Zo strany mesta
Poprad nedošlo k porušeniu zákona. Okresný súd vykonal dôkladné dokazovanie a na
základe toho aj rozhodol. Skutočnosti, ktoré sú uvedené v podnete, sú osobné vyjadrenia
navrhovateľky nezodpovedajúce nášmu právnemu poriadku.
Právny zástupca navrhovateľky sa v písomnom vyjadrení zo 7. júna 2000
k uvedeným stanoviskám krajského súdu a mesta Poprad vyjadril tak, že „po preštudovaní
zaslaného materiálu sa k danej veci nevyjadrujem a rozhodnutie ponechávam na súd“.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde za účelom ďalšieho
objasnenia predmetnej veci nariadil ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 12. decembra 2000,
19. júna 2001 a 10. júla 2001.
Na pojednávaní navrhovateľka uviedla, že nebolo zakázané nasťahovať sa do bytu jej
otca, že si nie je vedomá toho, že by tým niečo porušila. V byte otca nebývala prechodne,
napr. na tri dni alebo týždne, ale natrvalo. Skutočnosť, že deti dedili po svojom otcovi byt,
bola proti nej zneužitá. Na pojednávaní v Poprade jej bolo povedané, že si má svoju bytovú
situáciu riešiť bez toho, aby jej museli dať náhradný byt. Povedala im, že sa jej vidí
nespravodlivé, keď má podanú žiadosť o byt, aby ju z tohto bytu dali jednoducho von, ale
odmietli to s tým, že jej syn má byt. Tvrdila, že mala nárok na ochranu, aby sa
nevysťahovala bez zabezpečenia náhradného primeraného bytu. Bola presvedčená, že ich
zákon bude nejako chrániť, aby sa nemusela z tohto bytu jednoducho vysťahovať na ulicu.
Byt opustila 18. júna 1999 na základe exekúcie. Tvrdila, že sa zasiahlo do jej rodinného
života aj preto, že jej maloletá dcéra veľmi ťažko znášala, že sa musela nasťahovať do bytu
v K. po jej bývalom manželovi, ktorý sa v tomto byte obesil. Dcéra odmietala v tomto byte
zostávať, utekala jej z domu, mnohokrát sama alebo spolu prespávali u známych. Dcéra
„ešte aj teraz plače, poďme domov, urobme niečo, ja tu nechcem byť. Ja ju ukľudňujem, že
nikto ťa nepríde strašiť, že ocko ťa mal rád. Neviem, či to po právnej stránke bude stačiť,
ale moja dcéra veľmi trpí.“ Navrhovateľka uviedla, že je zamestnaná stále na tom istom
mieste – ako sanitárka v nemocnici v P. a býva spolu s dcérou a synom v jeho
jednoizbovom byte v K..
Právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní uviedol, že konanie pred ústavným
súdom sa začalo na podnet navrhovateľky po právoplatnom skončení konania pred
všeobecnými súdmi, ktoré boli kompetentné v tejto veci konať. V tomto konaní boli
porušené ústavné práva navrhovateľky, pretože samotný proces podľa jeho názoru
neprebiehal v súlade s ústavou. Neboli brané do úvahy jej tvrdenia a situácia, v akej sa
nachádzala v tom čase, keď prebiehalo konanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo
odvolacím súdom. V tejto situácii, o ktorej mesto Poprad vedelo, navrhovateľka nebola
jeden mesiac alebo jeden rok, ale dlhodobo. Právny zástupca navrhovateľky kvalifikoval
situáciu, do ktorej sa navrhovateľka dostala, a samotný výsledok, že bolo rozhodnuté o jej
vyprataní bytu bez bytovej náhrady, ako porušenie jej ústavných práv podľa čl. 19 ods. 2 a
Zástupca krajského súdu na pojednávaní uviedol, že k neprípustnému zasahovaniu do
súkromného a rodinného života navrhovateľky nedošlo, a to z dôvodu, že navrhovateľka
nesplnila zákonné podmienky na prechod nájmu, lebo po smrti svojho otca sa
v nasledujúcom období v byte zdržiavala protiprávne. V čase rozhodovania nebola
navrhovateľka zapísaná v poradovníku, ale v miestnom zozname uchádzačov o byt, kde
prakticky nič nebráni tomu, aby na základe žiadosti občana bol takýto občan do tohto
miestneho zoznamu uchádzačov o byt zapísaný. Pokiaľ ide o skutkové zistenia odvolacieho
súdu, tie boli v čase rozhodovania také, že navrhovateľke svedčil nájomný vzťah k inému
bytu, konkrétne išlo o byt, ktorý mala v spoločnom nájme so svojím manželom. To
znamená, že nemohla splniť podmienky prechodu nájmu predmetného bytu v čase smrti
svojho otca. Podmienky na poskytnutie bytovej náhrady navrhovateľke splnené neboli. Súd
prvého stupňa aj odvolací súd skúmali vec aj z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka
a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal v prípade
navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady. Boli toho názoru, že v
predmetnom byte sa navrhovateľka zdržiavala bez právneho dôvodu, teda v podstate
protiprávne, a pokiaľ ide o jej konkrétnu bytovú situáciu, boli toho názoru, že sa do nej
dostala vlastnou vinou tými úkonmi, ktoré nasledovali po smrti jej otca a v ktorých treba
vidieť isté v podstate špekulatívne konanie smerujúce k tomu, aby získala byt pôvodne
patriaci otcovi, a vlastne bez akýchkoľvek primeraných dôvodov sa navrhovateľka
spoliehala na to, že sa jej to skutočne aj podarí. O špekulatívnosti jej konania svedčí aj
dohoda, ktorú uzavrela v roku 1995 so svojím (bývalým) manželom, ktorou sa bez
akýchkoľvek náhrad, bez nejakých dojednaní, vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu
spoločného nájmu. Za týchto okolností nie sú splnené podmienky na to, aby bolo možné
kvalifikovať, že v prípade navrhovateľky došlo k porušeniu jej ústavných práv alebo práv
chránených ústavou, a preto zástupca krajského súdu navrhol, aby jej návrh bol zamietnutý.
Zástupkyňa mesta Poprad na pojednávaní uviedla, že nedošlo k zasahovaniu do
súkromného a rodinného života navrhovateľky. Práve konaním navrhovateľky došlo
k zasahovaniu do vlastníctva mesta, a to tým, že neoprávnene užívala byt napriek tomu, že
vedela, že je užívateľkou družstevného bytu a že čestným prehlásením u notára sa
6. februára 1995 majetkovo vyporiadava s týmto bytom. Možno predložiť potvrdenie, že
Bytové stavebné družstvo v Poprade 6. marca 1995 na svojom zasadnutí prejednalo žiadosť
členky M. S. a I. Č. k výmene bytu; I. Č z tohto dôvodu navrhli vypočuť ako svedkyňu.
Navrhovateľka sa už vopred vzdala bytu, teda vedela, že dôjde k výmene bytu; mala právo
na užívanie bytu, ktorého sa vzdala. K prechodu nájmu bytu na navrhovateľku skutočne
nedošlo, táto podmienka nebola splnená. Mesto Poprad eviduje 900 žiadostí o pridelenie
komunálnych bytov a postupuje v každom prípade v súlade so zákonom. Mesto sa domáha
ochrany svojich vlastníckych práv s tým, že proti tomu, kto neoprávnene užíva byt, mesto
postupuje v súlade so zákonom. Nelegalizuje sa taký stav, keď sa niekto neoprávnene
nasťahoval do bytu, ani jeden takýto prípad sa nestal. Navrhovateľke sa vyšlo v ústrety tým,
že evidujú jej žiadosť, avšak, žiaľ, bytová situácia je taká, aká je. Mesto Poprad chránilo
svoje vlastníctvo a ako vlastník postupovalo v súlade so všetkými platnými právnymi
normami a v súlade s ústavou. K porušeniu obydlia dôjde, keď je urobené niečo
protizákonné; navrhovateľka mala obydlie v družstevnom byte. Keď vyporiadala vzťah s
bývalým manželom, musela rátať s tým, že nebude mať tento byt, neznalosť zákona
neospravedlňuje; vyporiadanie mohla riešiť aj tým, že trojizbový byt mohla vymeniť za dva
jednoizbové byty. V čase smrti, keď aj žila v spoločnej domácnosti (so svojím otcom), mala
vlastný byt. Aj podľa Občianskeho zákonníka nie je potrebné zabezpečiť inú bytovú
náhradu vtedy, keď osoba má vlastný byt. Mesto ako vlastník sa preto podľa čl. 20 a 21
ods. 3 ústavy domáhalo ochrany svojich práv tým, že predmetný byt vypratalo.
II.
Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj z pripojeného
spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 822/96 možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:
Navrhovateľka, matka dvoch detí, syna V., narodeného 15. septembra 1979, a dcéry
M., narodenej 4. apríla 1982, je zamestnaná ako sanitárka v nemocnici v P., v meste, v
ktorom prakticky bez prerušenia žila a bývala s rodinou, naposledy podľa evidencie
o trvalom pobyte na adrese T. v trojizbovom družstevnom byte, ku ktorému jej počas
manželstva s V. S. vzniklo právo spoločného nájmu a spoločné členstvo v družstve.
V septembri 1991 odišla s osobnými vecami a v júni 1992 aj s časťou nábytku
z tohto bytu v dôsledku manželských nezhôd a nasťahovala sa spoločne s maloletými deťmi
k svojmu otcovi Ľ. S., narodenému v roku 1909, ktorý ako nájomca býval v dvojizbovom
obecnom byte na M. ul. v P.. So svojím otcom, ktorý bol dlhodobo chorý a o ktorého sa z
tohto dôvodu navrhovateľka starala, začala viesť v tomto byte spoločnú domácnosť, a to až
do jeho smrti 21. januára 1994.
Rozsudkom okresného súdu zo 14. októbra 1994 č. k. 11 C 91/94-42, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 7. novembra 1994, bolo manželstvo navrhovateľky na základe
jej návrhu rozvedené a maloleté deti boli zverené do jej výchovy. Okresný súd
v odôvodnení rozsudku konštatoval, že „výčitky odporcu (manžela navrhovateľky) presiahli
primeranú, slušnú formu, boli hrubé, nezriedka sa odporca i agresívne správal voči
navrhovateľke“.
Dňa 6. februára 1995 rozvedení manželia uzavreli dohodu o ďalšom nájme bytu na T.
ul. v P. tak, že naďalej ho bude užívať ako nájomca bývalý manžel navrhovateľky. Bývalý
manžel tento byt neskôr vymenil za jednoizbový družstevný byt v K..
Bývalý manžel dňa 1. augusta 1995 zomrel. Z uznesenia okresného súdu zo
14. marca 1996 č. k. 3D 1081/95-14, D not 366/95, ktorým bolo rozhodnuté v dedičskej
veci po nebohom V. S., naposledy bytom K., vyplýva, že poručiteľ zomrel bez zanechania
závetu ako rozvedený a že k dedeniu po ňom sú povolaní dedičia zo zákona v I. skupine,
a to jeho deti mal. V. S. a mal. M. S. v rovnakých podieloch. Súd týmto rozhodnutím
schválil dohodu o vyporiadaní dedičstva uzavretú medzi dedičmi, podľa ktorej o. i. členský
podiel poručiteľa v Okresnom stavebnom bytovom družstve v Poprade spolu so zostatkovou
hodnotou družstevného bytu v sume 16.173,76 Sk nadobudol maloletý V. S..
Z nájomnej zmluvy z 25. júna 1996 vyplýva, že družstevný byt v K., ktorý maloletý
2
nadobudol po svojom otcovi, pozostáva z 1 izby o podlahovej ploche 33,46 m.
Navrhovateľka predmetný byt z dôvodu riešenia finančnej situácie svojej rodiny začala
prenajímať.
Po smrti otca sa navrhovateľka usilovala o doriešenie svojho bývania v byte na M. ul.
v P., najmä o prihlásenie sa k trvalému pobytu na tejto adrese.
Na jej žiadosť o súhlas k trvalému pobytu primátor mesta Poprad listom z 19. júla
1995 odpovedal, že po oboznámení sa so spisovým materiálom, ktorý je evidovaný na
Mestskom úrade v Poprade, nie je možné zaujať jednoznačný právny záver, pretože naďalej
nie je zrejmé to, či na ňu prešiel nájom predmetného bytu podľa § 706 ods. 1 Občianskeho
zákonníka po smrti jej otca. V závere listu sa uvádza, že v prípade, že „preukážete prechod
nájmu v zmysle citovaného zák. ust., nebude žiaden problém vykonať formálny prechod
nájmu bytu na Vás.“
V liste zo 4. augusta 1995 Mestský úrad v Poprade navrhovateľke oznámil, že
z predložených dôkazov zistili, že „ste prestali byť nájomkyňou družstevného bytu dňa
6. februára 1995, teda až po smrti Vášho otca Ľ. S.– nájomcu predmetného bytu. V čase
smrti ste boli nájomkyňou iného bytu, a preto na Vás neprešiel nájom k bytu, ktorý sa
nachádza v P. na M. ul. v zmysle § 706 ods. 1 OZ“.
Upozornením z 9. júla 1996 Mestský bytový podnik v Poprade upozornil
navrhovateľku na povinnosť uvoľniť a odovzdať byt na M. ul., ktorý užíva neoprávnene.
Navrhovateľka na toto upozornenie odpovedala listom z 31. júla 1996, v ktorom
uviedla o. i., že je rozvedená, živiteľka dvoch maloletých detí, vlastný byt nemá, a preto
nemôže byt uvoľniť.
Mestský úrad v Poprade v liste z 10. septembra 1996 navrhovateľke oznámil, že v
súlade s čl. II všeobecne záväzného nariadenia mesta Poprad č. 5/95, ktorým sa stanovujú
zásady prideľovania komunálnych bytov v meste Poprad, bola jej žiadosť prerokovaná
v Bytovej komisii pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad dňa 3. septembra 1996 a že
navrhovateľku zapisujú do miestneho zoznamu uchádzačov o nájom bytu pod číslom 67/96.
Zároveň bola navrhovateľka upozornená, že v súlade s vyššie uvedenými právnymi
normami (t. j. Občianskym zákonníkom, Bytovým zákonom č. 189/92 Zb. a uvedeným
všeobecne záväzným nariadením mesta Poprad) mesto dáva uvoľnené byty do nájmu podľa
poradovníka schváleného dňa 12. júla 1995 a že jej preto nemôže byť pridelený byt,
v ktorom teraz býva. Zároveň bolo navrhovateľke odporučené, aby si vzhľadom na veľmi
nepriaznivú situáciu v oblasti prenajímania mestských bytov hľadala možnosti nájmu
i u iných vlastníkov bytových priestorov.
Primátor mesta Poprad listom z 19. septembra 1996 oznámil navrhovateľke, že berie
na vedomie jej odmietnutie dobrovoľne uvoľniť predmetný komunálny byt s tým, že svoju
príspevkovú organizáciu Mestský bytový podnik v Poprade usmernil, aby v predmetnej veci
požiadal príslušný súd o nariadenie vypratania bytu.
Na základe žaloby Mestského bytového podniku v Poprade z 30. augusta 1996
o vypratanie navrhovateľky z bytu na M. ul. v P., pozostávajúceho z 2 izieb a príslušenstva,
bez pridelenia akejkoľvek bytovej náhrady okresný súd rozsudkom z 31. októbra 1996 č. k.
11 C 822/96-28 uložil navrhovateľke, v procesnom postavení ako žalovaná, povinnosť
vypratať predmetný byt do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Zo spisu okresného súdu vyplýva, že zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa
31. októbra 1996 uviedla, že navrhovateľka je vedená v poradovníku Mestského úradu v
Poprade ako uchádzačka o pridelenie bytu. Navrhovateľka počas výsluchu ako účastníčka
konania podľa § 131 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predložila súdu
rovnopis oznámenia Mestského úradu v Poprade z 10. septembra 1996 o zápise uchádzača
o nájom bytu do miestneho zoznamu, ktorý tvorí súčasť spisu okresného súdu na č. l. 21.
Navrhovateľka k tomu uviedla, že má dlhodobo podanú žiadosť o pridelenie bytu v
Poprade, pričom až rozhodnutím Mestského zastupiteľstva mesta Poprad dňa 3. septembra
1996 bola zapísaná do miestneho zoznamu uchádzačov o nájom bytu. Toto vyjadrenie
okresný súd uviedol aj v rozsudku z 31. októbra 1996.
Na základe odvolania navrhovateľky podaného proti celému výroku rozhodnutia
okresného súdu vo veci samej krajský súd rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. 1 Co 131/97-
49 rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci
aj správne rozhodol.
Obidva súdy založili svoje rozhodnutie na ustanovení § 706 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého „ak nájomca zomrie (...), stávajú sa nájomcami (spoločnými
nájomcami) jeho deti, vnuci (...), ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a
nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali
o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním
žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt“.
Na základe vykonaného dokazovania oba súdy mali preukázané, že byt na M. ul. v P.
je vo vlastníctve mesta Poprad ako obecný byt, ktorého nájomcom bol otec navrhovateľky,
a že navrhovateľka v predmetnom byte žila najneskôr od roku 1992, kedy sa tam v dôsledku
rozporov v manželstve presťahovala spoločne s maloletými deťmi a odkedy v ňom viedla
spoločnú domácnosť so svojím otcom, o ktorého sa aj starala. Podľa názoru oboch súdov
však navrhovateľka pre nadobudnutie predmetného bytu z hľadiska prechodu nájmu
nesplnila ďalšiu podmienku uvedenú v § 706 ods. 1 prvej vete Občianskeho zákonníka, a to
aby nemala vlastný byt, pretože naďalej bola nájomníčkou družstevného bytu
nachádzajúceho sa v P. na T. ul., ohľadne ktorého uzavrela dohodu o ďalšom nájme bytu v
prospech bývalého manžela až 6. februára 1995, teda viac ako rok po smrti svojho otca.
Pokiaľ ide o deti navrhovateľky, súdy konštatovali, že taktiež nespĺňajú podmienku pre
prechod nájmu predmetného bytu z dôvodu, že maloleté deti žili v predmetnom byte v
spoločnosti svojej matky, ktorá tiež zabezpečovala ich výživu, a preto nešlo o osoby, ktoré
by sa starali o spoločnú domácnosť pôvodného nájomcu alebo by boli na neho odkázané
výživou. Oba súdy teda dospeli k záveru, že navrhovateľka po smrti svojho otca užíva
predmetný byt neoprávnene, a preto na návrh žalobcu jej uložili povinnosť vypratať ho do
30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Podľa názoru okresného súdu navrhovateľka má možnosť riešiť svoju bytovú
situáciu bytom v K., ktorý zdedil jej maloletý syn, a preto aj prípadnú otázku náhradného
bývania v danom prípade považoval za nedôvodnú. Krajský súd sa o tejto časti odôvodnenia
rozsudku okresného súdu v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezmienil a nezaujal ani
žiadne stanovisko k otázke bytovej náhrady.
Dovolanie navrhovateľky opierajúce sa o nedostatok spôsobilosti Mestského
bytového podniku v Poprade byť účastníkom konania, ktoré podala proti rozhodnutiu
krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z
28. júla 1998 sp. zn. 2 Cdo 54/98 odmietol ako neprípustné bez preskúmania správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu s poukazom na to, že bývalý Mestský bytový podnik v
Poprade ako obecný podnik založený mestom Poprad bol právnickou osobou, a teda bol
spôsobilým byť účastníkom občianskeho súdneho konania. Najvyšší súd uviedol, že
spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka
predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, nedostatok ktorej vedie
k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím, a že v tomto štádiu konania neskúmal, či
mestský bytový podnik bol vo veci aktívne legitimovaný, pretože existencia či neexistencia
tohto hmotnoprávneho vzťahu účastníka k veci nie je relevantná z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. b) OSP.
Mesto Poprad podalo proti navrhovateľke návrh na začatie exekúcie vyprataním
bytu. Proti upovedomeniu súdneho exekútora o začatí exekúcie vyprataním bytu
z 23. februára 1999 navrhovateľka v procesnom postavení ako povinná osoba podala
námietky s odôvodnením, že „tu nemá kde s mal. dcérou sa vysťahovať, pretože syn, ktorý
je plnoletý a má družstevný byt, si nepraje jej bývanie v tomto byte“. Uznesením z 10. mája
1999 č. k. Er. 2012/98-15 okresný súd tieto námietky povinnej proti exekúcii zamietol s
odôvodnením, že „sa týkajú hmotnoprávneho nároku povinnej osoby, ktorý mala uplatňovať
v pôvodnom konaní a na ktorý nie je možné v exekučnom konaní žiadnym spôsobom
prihliadať“. Podľa poučenia tohto uznesenia odvolanie proti nemu nie je možné podať. Dňa
21. mája 1999 súdny exekútor vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním
predmetného bytu bez poskytnutia bytovej náhrady, ktorej termín určil na 18. jún 1999,
kedy sa exekúcia aj uskutočnila.
Rozhodnutím z 8. júla 1999 č. j. 5214/388-OB, PMS 237/375-OB primátor mesta
Poprad určil nájomkyňu A. S., trvale bytom P., na uzatvorenie zmluvy o nájme bytu na
uvoľnený byt na adrese M. ul. na základe jej žiadosti z 24. júna 1999 vedenej pod č. j. PMS
237/375-OB a odporúčania Bytovej komisie pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad zo
6. júla 1999 s tým, že uvoľnený 1-izbový byt na M. ul. v P. bude ponúknutý v súlade so
záujmami mesta rodine M. – asanantom z Továrenskej štvrte. V žiadosti A. S. z 24. júna
1999 sa uvádza, že opatruje 82-ročného otca, ktorého vek, ako aj zdravotný stav si už
vyžadujú trvalú opateru, čo v jednoizbovom byte je veľmi sťažené a komplikované. V snahe
riešiť túto situáciu pokúšala sa o výmenu bytu prostredníctvom inzerátov, ako aj
rokovaniami s neplatičmi prevzatím ich záväzkov, avšak bez úspechu. Preto žiada o pomoc
pri sprostredkovaní výmeny jej 1-izbového bytu za 2-izbový.
Rozhodnutím z 11. augusta 1999 č. j. 6249/437-OB primátor mesta Poprad určil
nájomcu G. H. s manželkou, trvale bytom P., na uzatvorenie zmluvy o nájme bytu na
uvoľnený byt na adrese M. ul., P. na základe žiadosti menovaného o nájom bytu evidovanej
pod č. 59/96, uznesenia Mestskej rady v Poprade č. 3/1998 z 24. marca 1998 a odporúčania
Bytovej komisie pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad zo 6. júla 1999. V žiadosti
menovaného z 19. júna 1996 sa uvádza, že spolu s manželkou a synom (rok narodenia
1995) bývajú zatiaľ u jeho starej matky, kde býva dohromady 18 ľudí v 2-izbovom byte,
kde už niet pomaly ani kde spávať. Nakoľko syn je chorý, nutne potrebujú samostatný byt
zo zdravotných a hygienických dôvodov.
Navrhovateľka v súčasnosti býva s dcérou a synom v jeho jednoizbovom byte v K..
Jej žiadosť o nájom bytu je evidovaná v miestnom zozname uchádzačov o nájom
komunálneho bytu vedeného Mestským úradom v Poprade pod pôvodným číslom 67/1996.
V čase, keď jej žiadosť bola zapísaná do uvedeného miestneho zoznamu, sa mesto Poprad
riadilo všeobecne záväzným nariadením č. 5/1995, ktorým sa stanovujú zásady prideľovania
komunálnych bytov v meste Poprad.
Z čl. II tohto všeobecne záväzného nariadenia vyplýva, že občan mesta za účelom
riešenia svojich bytových problémov má právo podať v písomnej forme a s odôvodnením
žiadosť o pridelenie komunálneho bytu na Mestskom úrade v Poprade, ktorý po vyplnení
príslušného dotazníka a preverení žiadateľom uvedených informácií žiadosť predkladá na
posúdenie bytovej komisii. Bytová komisia preverí opodstatnenosť každej žiadosti podľa
kritérií uvedených v tomto nariadení. Vlastník bytového fondu na základe odporúčania
bytovej komisie žiadosť o pridelenie bytu do 30 dní akceptuje ako opodstatnenú alebo ju
zamietne. Podľa kritérií pre pridelenie komunálneho bytu uvedených v čl. III tohto
všeobecne záväzného nariadenia žiadateľ o pridelenie komunálneho bytu musí spĺňať jednu
z nasledujúcich podmienok: a) je sociálne odkázaný a nemá pridelený komunálny byt, nemá
vlastný byt, rodinný dom, družstevný byt a nie je stavebníkom rodinného domu, b) býva v
zdravotne závadnom byte, c) bolo mu rozhodnutím súdu zrušené právo užívať byt po
rozvode manželstva. Žiadateľ musí mať trvalé bydlisko v meste Poprad. Tieto kritériá sú
posudzované vo vzájomnej súvislosti. Vo výnimočných prípadoch možno akceptovať aj
žiadosť, ktorá nespĺňa uvedené kritériá, a to po preverení bytovou komisiou a po jej
prerokovaní v mestskej rade. Ak medzi dvoma alebo viacerými žiadateľmi dôjde k
nerozlíšiteľnosti kritérií, rozhoduje dátum podania žiadosti. Pri posudzovaní žiadosti
v bytovej komisii sa prihliada na nasledovné kritériá: celkový počet osôb, o ktoré sa
žiadateľ stará, veľkosť úžitkovej plochy bytu pripadajúcej na 1 osobu, stav žiadateľa
(ženatý, rozvedený), technický stav a vybavenosť terajšieho bytu, sociálna odkázanosť
žiadateľa, schopnosť žiadateľa riadne platiť poplatky za byt, primeranosť nárokov žiadateľa
na veľkosť požadovaného bytu. Z čl. IV tohto všeobecne záväzného nariadenia ďalej
vyplýva, že po preverení a odporúčaní bytovou komisiou predloží príslušné oddelenie
mestského úradu mestskej rade menný zoznam žiadateľov, ktorí majú byť zaradení do
poradovníka. Mestská rada odporučí primátorovi mesta na schválenie žiadateľov na
zaradenie do poradovníka.
III.
Predmetným návrhom navrhovateľka namietala porušenie jej základných práv
zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 ústavy. Toto
porušenie videla v skutočnosti, že bola nútená spolu s maloletou dcérou vypratať byt,
ktorého nájomcom bol jej otec, s ktorým až do jeho smrti žila spolu s deťmi v spoločnej
domácnosti, nachádzajúci sa na M. ul. v P., bez zabezpečenia bytovej náhrady v čase, kedy
nemala iný byt a bola z tohto dôvodu vedená v miestnom zozname uchádzačov o nájom
komunálneho bytu mesta Poprad. V tejto súvislosti sa domáhala ústavnej ochrany pred
zasahovaním do jej súkromného a rodinného života a do jej obydlia postupom mesta Poprad
ako vlastníka bytu a rozhodnutiami všeobecných súdov, predovšetkým krajského súdu,
ktorý o tomto vyprataní rozhodol s konečnou platnosťou.
Tak mesto Poprad, ako aj krajský súd tieto námietky odmietli ako neodôvodnené.
Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (...) (ods. 1).
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života (ods. 2).
Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje (ods. 1). Vlastníctvo
zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými
záujmami chránenými zákonom (ods. 3 prvá a druhá veta).
Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku (...).
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
K otázke rozsahu právomoci ústavného súdu
1. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Neoddeliteľnou súčasťou ochrany ústavnosti je ochrana základných práv
a slobôd, ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci. Vychádzajúc z nich ústavný súd predovšetkým skúmal, či a
v akej miere navrhovateľkou napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov spadajú do
pôsobnosti označených článkov ústavy, či ich možno považovať za zásah do základných
práv navrhovateľky a či v kladnom prípade je možné tento z ústavného hľadiska
ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základného práva.
Osobitne pritom posudzoval rozsudok krajského súdu, najmä z toho hľadiska, či ako
odvolací súd, ktorý nebol obmedzený rozsahom preskúmania rozhodnutia súdu prvého
stupňa napadnutého odvolaním navrhovateľky a rozhodoval o všetkých skutkových
a právnych otázkach veci, uviedol pre svoje rozhodnutie relevantné a dostatočné dôvody.
Namietané porušenia základných práv ústavný súd ďalej posúdil aj s prihliadnutím
na obsah spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 822/96 a písomného materiálu, ktorý
ústavnému súdu predložili účastníci v tomto konaní, tak ako je uvedený v časti II tohto
odôvodnenia. Tvrdenia účastníkov obsiahnuté v ich písomných alebo ústnych vyjadreniach
a stanoviskách ústavný súd napokon posúdil vo svetle celej prerokovanej veci vymedzenej
uznesením o prijatí podnetu navrhovateľky na konanie.
2. Navrhovateľka v podnete, ktorý ústavný súd prijal na konanie, výslovne
nenamietala aj porušenie čl. 21 ods. 3 ústavy (ochrana obydlia), jednako ale uvádzala
skutkové tvrdenia, ktoré sa vo svojej podstate tohto článku týkali a ktoré navrhovateľka
spojila o. i. s čl. 19 ods. 2 ústavy (ochrana súkromného a rodinného života). Ústavný súd
v uznesení o prijatí podnetu na konanie vymedzil jeho predmet vecným pomenovaním bez
toho, aby súčasne vo výroku uznesenia špecifikoval tie články ústavy, vo vzťahu ku ktorým
predmetný podnet s ohľadom na uvádzaný skutkový základ prijal na konanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že jeho právomoc sa vzťahuje na každú
vec týkajúcu sa výkladu a aplikácie ústavy, ktorá je mu predložená na prerokovanie a
rozhodnutie za podmienok ustanovených v ústave a zákone o ústavnom súde.
Navrhovateľka tieto podmienky splnila, čo ústavný súd už konštatoval v uznesení o prijatí
jej podnetu na konanie.
Návrh, ktorým sa začína konanie pred ústavným súdom v obdobných prípadoch,
akým je prípad navrhovateľky, je charakterizovaný skutočnosťami, ktoré sú v ňom uvedené,
a nie iba právnymi dôvodmi alebo tvrdeniami, o ktoré sa opiera. S ohľadom na zásadu iura
novit curia sa ústavný súd nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú
skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania. Nemôže sa preto
vzdať posúdenia návrhu podľa článku ústavy alebo jeho odseku len preto, že ho navrhovateľ
výslovne neoznačil. Tým viac tak nemôže urobiť, ak systematika ústavy nevyžaduje
nevyhnutne taký výklad, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo
sloboda (PL. ÚS 43/95).
Zložitosť modernej spoločnosti robí čoraz ťažším oddeľovať od seba situácie, ktoré
sú vnútorne spojené. Týka sa to aj mnohých základných práv, ktoré z takýchto situácií
jednotlivcom vyplývajú, bez ohľadu na to, či patria medzi občianske a politické práva alebo
hospodárske a sociálne práva.
Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými
ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry
ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je
spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa
okolnosti konkrétnej veci sa ten istý zásah môže teda dotknúť tak práva na ochranu
súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.
V danej veci sa skutkové tvrdenia obsiahnuté v návrhu očividne úzko dotýkali nielen
súkromného a rodinného života navrhovateľky, ale aj ochrany jej obydlia. Aj právny
zástupca navrhovateľky kvalifikoval situáciu, do ktorej sa navrhovateľka dostala,
a skutočnosť, že bolo rozhodnuté o jej vyprataní bytu bez bytovej náhrady, ako porušenie jej
ústavných práv tak podľa čl. 19 ods. 2, ako aj čl. 21 ods. 3 ústavy. Preto v právomoci
ústavného súdu bolo posúdiť skutkový základ, o ktorý sa prijatý podnet navrhovateľky
opieral, spolu s pôvodne označenými článkami aj podľa čl. 21 ods. 3 ústavy.
K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy
1. Z hľadiska čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy ústavný súd skúmal, či namietané
skutočnosti, najmä rozhodnutie krajského súdu, možno považovať za zasahovanie orgánmi
verejnej moci a územnej samosprávy do základných práv navrhovateľky, ktoré jej tieto
články zaručujú, t. j. do jej práva na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia.
Krajský súd v napadnutom rozsudku z 29. októbra 1997 konštatoval, že
navrhovateľka „nesplnila pre nadobudnutie predmetného bytu z hľadiska prechodu nájmu
(...) podmienku uvedenú v § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvá veta, a to aby nemala
vlastný byt“, nakoľko bola „naďalej nájomkyňou družstevného bytu nachádzajúceho sa v P.
na ul. T.“, ohľadom ktorého „uzavrela dohodu o ďalšom nájme bytu v prospech bývalého
manžela až 6. 2. 1995, teda viac ako rok po smrti svojho otca“. Ani pokiaľ ide o maloleté
deti navrhovateľky, krajský súd nezistil „taký (ich) kvalifikovaný vzťah (...) k pôvodnému
nájomcovi, v dôsledku ktorého by bolo možné uzavrieť, že došlo k prechodu nájmu bytu na
ne“.
Krajský súd teda posudzoval splnenie tejto podmienky „nemať vlastný byt“ ku dňu
smrti nájomcu bytu. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a dôvody, ktoré krajský súd uviedol, nemožno toto jeho posúdenie spochybniť.
Navrhovateľka sa však dovolala ústavnej ochrany z dôvodu, že „rozhodnutie súdu
nebolo spravodlivé, pretože sa musela z otcovho bytu v P. vysťahovať bez poskytnutia
bytovej náhrady“, a nie preto, že všeobecné súdy neposúdili zákonný prechod nájmu
k predmetnému bytu na ňu alebo na jej deti. Navrhovateľka v tejto súvislosti uviedla, že
nebolo zakázané nasťahovať sa do bytu jej otca, v ktorom spolu s deťmi nebývala
prechodne, ale od roku 1992 natrvalo, o čom malo mesto vedomosť. Mala podanú žiadosť
o byt a bola presvedčená, že ich zákon bude nejako chrániť, aby sa nemusela z tohto bytu
vysťahovať na ulicu. Ďalej namietala spôsob, akým sa v jej prípade prihliadlo na
skutočnosť, že sa môže nasťahovať do bytu syna v K., ktorý zdedil po svojom otcovi.
Tvrdila, že táto skutočnosť bola zneužitá na ujmu jej práv. Nakoniec uviedla, že jej maloletá
dcéra veľmi ťažko znášala, že sa musela nasťahovať do bytu v K. po jej bývalom
manželovi, ktorý sa v tomto byte obesil.
Ústavný súd nemal dôvod pochybovať o tom, že navrhovateľke vznikol v súlade so
zákonom právny dôvod na bývanie v byte na M. ul. v P. najneskôr v roku 1992 odvodene na
základe nájomného práva jej otca k tomuto obecnému bytu. Nemohol preto akceptovať
tvrdenie zástupkyne mesta Poprad o neoprávnenom nasťahovaní sa navrhovateľky do
predmetného bytu, nakoľko takéto tvrdenie nemá oporu v zisteniach všeobecných súdov.
Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu „bolo nepochybne preukázané“, že
navrhovateľka „žila v predmetnom byte najneskôr od roku 1992, kedy sa tam v dôsledku
rozporov v jej manželstve presťahovala spoločne s maloletými deťmi a viedla so svojím
otcom spoločnú domácnosť, o ktorého sa aj starala.“
Navrhovateľka od tej doby nepretržite tento byt užívala, a to aj po tom, ako jej
odvodený právny dôvod užívania predmetného bytu smrťou jej otca zanikol. Bolo nesporné,
že v čase, keď mesto iniciovalo súdne konanie a keď rozhodovali všeobecné súdy
o vyprataní predmetného bytu navrhovateľkou bez zabezpečenia bytovej náhrady,
navrhovateľka nemala vlastný byt.
Ústava pojem „súkromný a rodinný život“ ani „obydlie“ bližšie nedefinuje. Nakoľko
základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93,
PL. ÚS 15/98), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na
príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Pojem „súkromný život“ je pojem široký a nemožno ho vyčerpávajúcim spôsobom
definovať, najmä ho nemožno obmedziť na „intímnu sféru“, v ktorej každý môže viesť svoj
osobný život podľa svojej chuti, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry. Ochrana
súkromného života musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a
rozvíjať vzťahy so svojimi blížnymi a vonkajším svetom, z ktorého nemožno vylúčiť ani
profesijnú a pracovnú činnosť. Obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba býva alebo
vykonáva svoju obvyklú profesiu (napr. rozsudok Gillow z 24. novembra 1986, § 46;
rozsudok Niemietz zo 16. decembra 1992, § 29).
Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných vzťahoch
voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či
materiálne.
Podľa názoru ústavného súdu zodpovedanie otázky, či bývanie osoby v byte po
zániku jej odvodeného práva na bývanie v ňom možno považovať za jej „obydlie“ v zmysle
čl. 21 ústavy, bude závisieť od skutkových okolností konkrétneho prípadu a príslušnej
zákonnej úpravy, ktorej výklad a uplatňovanie musí byť v súlade s ústavou
a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.
Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých sa navrhovateľka stala jeho
užívateľkou, ústavný súd bol názoru, že byt na M. ul. v P. treba považovať za jej „obydlie“
v zmysle čl. 21 ods. 3 ústavy, nakoľko navrhovateľka v čase, keď o ňom konali
a rozhodovali všeobecné súdy, bola naň odkázaná. Jeho nútené vypratanie, ktorému bola
podrobená navrhovateľka spolu s jej maloletou dcérou, bez zabezpečenia bytovej náhrady
predstavuje zásah do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia
zaručených v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy. Tento záver o zásahu odôvodňuje podľa
názoru ústavného súdu i tá okolnosť, že navrhovateľka sa de facto v dôsledku núteného
vypratania uvedeného bytu musela vysťahovať aj z mesta Poprad, hoci v tomto meste vždy
žila a bývala s rodinou a bola v ňom aj zamestnaná. Zostávalo posúdiť, či je možné tento
zásah z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základných
práv navrhovateľky.
2. Ústava v čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred
akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je
neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj
právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich
zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia
práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne
významné pri uplatňovaní práva na súkromie (II. ÚS 7/1999). Takouto normou je aj čl. 13
ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Článok 21 ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti
obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ v záujme naplnenia
tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia
alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku.
Ústava vo viacerých článkoch používa termín „nevyhnutný v demokratickej
spoločnosti“ (napr. v čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4). Hoci ho používa v rôznych súvislostiach,
nemožno mu pripisovať rôzny obsah. Rovnaký termín obsahuje aj dohovor (napr. v čl. 8
ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na
príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55;
rozsudok Matter v. Slovenská republika z 5. júla 1999, § 66).
Ústavný súd v súlade s medzinárodným štandardom sa už k tomuto ústavnému
termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre
(napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/1998) tak, že ho „možno vysvetliť ako
naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.
Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak
dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej
spoločnosti“. Inými slovami, zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe
a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je
dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť.
Obidva posudzované články ústavy majú síce inú štruktúru a formuláciu podmienok,
ale s odvolaním sa na vyššie uvedené nemôže byť v prístupe k ich výkladu a uplatňovaniu
v konkrétnej veci podstatný rozdiel. A fortiori nemôže tomu tak byť v danej veci, v ktorej
má posudzovaný zásah do základných práv garantovaných týmito článkami spoločný
skutkový základ. Ústavný súd preto pri posudzovaní jeho ústavnosti s ohľadom na
konkrétne okolnosti danej veci nerozlišoval medzi jednotlivými článkami. Nakoniec treba
dodať, že aj podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť
obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným
zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave,
nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a
slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného
cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným
zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na
relevantných a dostatočných dôvodoch.
3. Zástupca krajského súdu odmietol tvrdenie o neprípustnom zasahovaní do
ústavných práv navrhovateľky ako neodôvodnené a zdôraznil, že súdy skúmali vec aj
z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by mal v prípade navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady.
Jej konanie bolo špekulatívne, o čom svedčí aj dohoda, ktorú uzavrela v roku 1995 so
svojím bývalým manželom, ktorou sa vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného
nájmu.
Zástupkyňa mesta Poprad taktiež odmietla námietky o zasahovaní do súkromného
a rodinného života navrhovateľky a o porušení obydlia ako neodôvodnené a zdôraznila, že
v súdnom konaní týkajúcom sa ochrany jeho vlastníckych práv mesto postupovalo pri
vyprataní navrhovateľky v súlade s platnými právnymi normami a ústavou. Navrhovateľka
jeho byt neoprávnene užívala; vzdala sa bytu, na ktorého užívanie mala právo.
Navrhovateľke vyšli v ústrety tým, že evidujú jej žiadosť o pridelenie komunálneho bytu;
takýchto žiadostí mesto eviduje 900 a v každom prípade postupuje v súlade so zákonom.
Ústavný súd poznamenáva, že zánik odvodeného práva na bývanie v prípade, akým
bol prípad navrhovateľky, Občiansky zákonník výslovne neviaže na zabezpečenie bytovej
náhrady, a preto právnym dôsledkom zániku nájmu je zásadne povinnosť osoby, ktorá
z takéhoto nájmu odvodzovala svoje právo na bývanie v byte, byt vypratať bez
zabezpečenia bytovej náhrady. Len s ohľadom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý
ustanovuje, že „výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi“, prichádza do úvahy možnosť neprimeranú tvrdosť, ktorá by
v podobných situáciách mohla vzniknúť bezprostredným uskutočnením výkonu práva na
vypratanie bytu, zmierniť tým, že povinnosť vypratať byt sa podmieni zabezpečením
bytovej náhrady.
Najvyšší súd priznáva citovanému ustanoveniu síce zásadný aplikačný
a interpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv, ale nepovažuje ho za
ustanovenie, ktoré má vlastnú priamu normotvornú platnosť. Z toho vyvodzuje záver, že
„v prípadoch, keď súd vyslovuje povinnosť vypratať byt (obytný dom) osobám, ktorým
právny dôvod k jeho nájmu (predtým užívaniu) vôbec nevznikol, je priznanie náhrady za
takto vypratávaný byt absolútne vylúčené, a to aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nemožno súdnym rozhodnutím konštituovať dovtedy nejestvujúce právo pre faktického, ale
neoprávneného užívateľa bytu (obytného domu), a tým zároveň určovať určitú povinnosť
vlastníkovi bytu (obytného domu), tomuto konštituovanému právu zodpovedajúcu.“
(rozsudok z 20. 11. 1997, 1 Cdo 48/97).
Odhliadnuc od toho, že skutkové okolnosti veci, v súvislosti s ktorou bol tento názor
najvyšším súdom vyslovený, sa podstatne odlišujú od posudzovanej veci, svojou
rigidnosťou nemôže byť tento názor v súlade s ústavou a dohovorom s ohľadom na tie
zásady, ktoré musia byť splnené v prípade zásahu do práva na ochranu súkromného
a rodinného života a obydlia, tak ako boli uvedené vyššie. Podľa názoru ústavného súdu aj
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť vykladaný a uplatňovaný v súlade s ústavou
(čl. 152 ods. 4 ústavy), resp. nemôže byť vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za
následok porušenie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z dohovoru alebo inej
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Prostredníctvom tohto
zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa
dotýka základných práv a slobôd, umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne
okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje ústava alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu
medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami
a slobodami jednotlivca.
Ústava obsahuje v čl. 20 ods. 3 o. i. zákaz zneužiť vlastníctvo na ujmu práv iných
alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Pod ochranou zákona je
o. i. aj rodina, pritom ústava výslovne zaručuje osobitnú ochranu detí a mladistvých (čl. 41
ods. 1 ústavy). Ústava tvorí jeden celok, preto nemožno jednotlivé ustanovenia vykladať
samostatne, bez vnútornej spojitosti a bez vzájomnej závislosti (PL. ÚS 4/00).
Z čl. 19 ods. 2, resp. čl. 21 ods. 3 ústavy vyplýva povinnosť všeobecných súdov
v každom prípade, v ktorom hrozí zásah do základných práv, ktoré tieto články zaručujú,
skúmať s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti, či tento zásah je nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti a primeraný sledovanému cieľu. V tomto zmysle bolo potrebné
aj v danej veci skúmať, či nie je vypratanie obecného bytu navrhovateľkou bez
zabezpečenia bytovej náhrady v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1
Občiansky zákonník v zásade ponecháva súdu možnosť, aby jednak s prihliadnutím
na dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 712), resp. s prihliadnutím na príkaz, aby výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1), rozhodol o povinnosti vypratať byt tak, že ju bude viazať na zabezpečenie
príslušnej bytovej náhrady. Ani prípadná okolnosť dvoch bytov nemusí odôvodňovať
vypratanie bytu bez bytovej náhrady, čo vyplýva z ustanovenia § 711 ods. 1 písm. g)
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má nájomca dva alebo viac bytov, nemusí súd
privoliť k výpovedi nájmu v prípade, že „od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby
užíval iba jeden byt“. Z toho vyplýva, že súd v týchto sporoch vždy musí skúmať aj
existenciu „dôvodov hodných osobitného zreteľa“, resp. „súlad s dobrými mravmi“ či
jednoducho „spravodlivosť uvažovaného opatrenia“.
Tým viac to tak bolo potrebné v danej veci s ohľadom na okolnosť, že mesto Poprad
ako vlastník bytu v rovnakom čase, keď iniciovalo začatie súdneho konania, zapísalo
navrhovateľku do zoznamu uchádzačov o nájom obecných bytov. Ako vyplýva zo
všeobecne záväzného nariadenia tohto mesta, nejde o automatické zapísanie žiadateľa do
takéhoto zoznamu, ale o zapísanie, ktorému predchádza preverenie opodstatnenosti žiadosti
príslušnými orgánmi mesta podľa podmienok a kritérií uvedených v tomto nariadení.
Jednou z podmienok o. i. je, že žiadateľ je sociálne odkázaný a nemá pridelený komunálny
byt, nemá vlastný byt, rodinný dom, družstevný byt a nie je stavebníkom rodinného domu.
Len keď je žiadosť takto opodstatnená, vlastník bytového fondu žiadosť o pridelenie bytu
akceptuje, inak ju zamietne (časť II tohto odôvodnenia).
V prípade mesta za tých okolností, ako tomu bolo v danej veci, je dosť ťažko oddeliť
jeho práva vlastníka od jeho povinnosti starať sa o základné potreby obyvateľov mesta,
a preto nemožno a priori vychádzať z toho, že na základe ustanovenia § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka aktom aplikácie práva sú v takomto prípade konštituované dosiaľ
neexistujúce povinnosti vlastníka. Toto ustanovenie vyžadovalo v danej veci najmä zistiť, či
mesto Poprad ako vlastník a zároveň správca komunálneho bytového fondu malo v čase
rozhodovania súdu taký dôvod dosiahnuť okamžité vypratanie navrhovateľky z bytu, ktorý
bolo treba považovať za jej „obydlie“ v zmysle čl. 21 ods. 3 ústavy, že by nebolo od neho
spravodlivé žiadať, aby jeho vypratanie súd viazal na zabezpečenie bytovej náhrady.
Tak krajský súd, ako aj mesto Poprad sa bránili predovšetkým tým, že konanie
navrhovateľky vzhľadom na dohodu, ktorú uzavrela v roku 1995 so svojím bývalým
manželom, ktorou sa vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného nájmu, bolo
špekulatívne.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že s ohľadom na okolnosti, za ktorých sa
navrhovateľka i s deťmi odsťahovala z družstevného bytu, v ktorom žila so svojím
manželom, do obecného bytu svojho otca, toto jej konanie nemožno považovať za
špekulatívne v snahe získať obecný byt. Je nepochybné, že tak urobila v situácii
negatívneho dopadu prehlbujúceho sa rozvratu manželských vzťahov na ňu osobne, ako aj
na maloleté deti, čoho dôkazom je aj to, že zhruba o dva roky neskôr jej manželstvo bolo
skutočne rozvedené, pričom súd konštatoval o. i., že „výčitky odporcu (jej manžela)
presiahli primeranú, slušnú formu, boli hrubé, nezriedka sa odporca i agresívne správal voči
navrhovateľke“. Toto konštatovanie môže vysvetliť jej následné správanie, prečo po smrti
otca sa neusilovala vrátiť k manželovi do spoločného bytu, ale snažila sa doriešiť ďalšie
užívanie bytu, v ktorom so svojím otcom určitý čas viedla spoločnú domácnosť.
Ani zo skutočnosti, že navrhovateľka sa vzdala práva k spoločnému bytu v prospech
bývalého manžela nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že jej prístup bol špekulatívny, pretože aj
v prípade, že by zostala jeho ďalšou nájomníčkou, jej manželovi by týmto ešte nezaniklo
právo na bývanie v ňom a jej osobná situácia, v dôsledku ktorej podala návrh na rozvod, by
sa prakticky nezmenila.
Nakoniec treba v tejto súvislosti poukázať aj na to, že v tom čase sa ani mesto Poprad
jednoznačne nevyjadrilo k otázke zákonného prechodu nájmu na navrhovateľku k bytu,
v ktorom už dlhší čas so svojím otcom a deťmi spoločne bývala, čo je zrejmé z listu
primátora mesta z 19. júla 1995 (časť II tohto odôvodnenia), preto presvedčenie
navrhovateľky o tom, že v tomto byte býva natrvalo alebo že sa nemusí z neho vysťahovať
„na ulicu“, mohlo byť vyvolané aj samotným konaním mesta ako vlastníka tohto bytu. Hoci
krátko na tento list primátora mesto jednoznačným spôsobom vyzvalo navrhovateľku na
vypratanie predmetného bytu (list Mestského úradu v Poprade zo 4. augusta 1995), v tom
čase však už jej bývalý manžel tragicky zomrel (1. augusta 1995), v dôsledku čoho sa jej
situácia, pokiaľ ide o možnosť mať „obydlie“ v inom byte než v obecnom byte mesta, ktorý
užívala, stala nezvratná. V roku 1996, keď sa začalo súdne konanie o vypratanie
predmetného bytu, sa navrhovateľka ocitla v ťažkej životnej situácii aj ako matka
maloletých detí, ktoré tragicky stratili otca. Preto bez skúmania týchto skutkových okolností
danej veci, v čom ústavný súd nemôže nahradiť všeobecný súd, nebolo možné posúdiť, či
prevažuje záujem mesta na bezprostrednom vyprataní navrhovateľky z tohto bytu nad jej
potrebou mať zabezpečenú bytovú náhradu. Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel
návrhu mesta Poprad na doplnenie dokazovania.
Zástupca krajského súdu uviedol, že súdy skúmali vec aj z hľadiska § 3 Občianskeho
zákonníka a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal v prípade
navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady.
Ústavný súd však k tomu poznamenáva, že z rozsudkov okresného a krajského súdu
takéto skúmanie veci nevyplýva. Okresný súd v tejto súvislosti len konštatoval, že
navrhovateľka má možnosť riešiť svoju bytovú situáciu bytom v K., ktorý zdedil jej
maloletý syn, a preto aj prípadnú otázku náhradného bývania považoval za neodôvodnenú.
Zo svojej strany krajský súd sa o tejto časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu
v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezmienil a nezaujal ani žiadne stanovisko k otázke
bytovej náhrady.
Zo spisu okresného súdu pritom vyplýva, že navrhovateľka uvádzala, že nemá v tom
čase iný byt a že z tohto dôvodu má podanú žiadosť o pridelenie komunálneho bytu, ktorú
mesto akceptovalo. Súd pri hodnotení dôkazov musí „starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci“ (§ 132 v spojení s § 157 ods. 2
OSP). Preto krajský súd nesmel pri hodnotení dôkazov opomenúť prihliadať na tieto
skutočnosti, ktoré podľa názoru ústavného súdu boli spolu s ostatnými okolnosťami veci
dôležité pre jej posúdenie z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka a dotknutých článkov
ústavy. Krajský súd preto nesmel vo svojom rozhodnutí opomenúť ani zaujať stanovisko
k otázke odôvodnenosti zabezpečenia bytovej náhrady navrhovateľke z hľadiska tých zásad,
ktoré už boli uvedené vyššie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa povinnosti navrhovateľky
vypratať predmetný byt do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, t. j. bez zabezpečenia bytovej
náhrady, je takým zásahom do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života
a obydlia, ktorý sa nezakladal na relevantných a dostatočných dôvodoch. Preto tento zásah
nemožno považovať ani za oprávnený v zmysle čl. 19 ods. 2, ani za nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti v zmysle čl. 21 ods. 3 ústavy, a to aj so zreteľom na osobitnú
ochranu detí a mladistvých v zmysle čl. 41 ods. 1 ústavy.
Z týchto dôvodov preto vyslovil, že krajský súd porušil jej základné práva zaručené
v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na tento záver už
ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať aj namietaným čl. 19 ods. 1
4. Na druhej strane v časti, v ktorej navrhovateľka žiadala vysloviť takéto porušenie
aj vo vzťahu k mestu Poprad v spojení s čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ústavný súd jej návrhu
nevyhovel, pretože nezávisle od výsledku súdneho konania, za ktorý zodpovedá len súd,
nemožno v okolnostiach jej núteného vypratania z predmetného bytu bez zabezpečenia
bytovej náhrady vidieť samostatné porušenie uvedených článkov ústavy zo strany tohto
účastníka konania. Za uvedených okolností ústavnému súdu ani neprislúchalo vlastným
posúdením nahradiť posúdenie príslušných orgánov mesta, pokiaľ ide o to, aká bytová
politika je najlepšia pri riešení problémov bývania v meste, alebo aké opatrenia bolo treba
v danej oblasti prijať vo všeobecnosti, resp. v jednotlivých prípadoch v čase, keď došlo k jej
nútenému vyprataniu predmetného bytu.