Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 13/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 10. júla 2001 v senáte

zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatý podnet M. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. P. Z.,

Advokátska kancelária, K., ktorým namietala porušenie jej základných práv zaručených

v a 2, a 3, a

v spojitosti s rozhodovaním veci Okresného súdu v Poprade sp. zn. týkajúcej sa

jej vypratania bytu na M. ul. v P. bez zabezpečenia bytovej náhrady, za účasti Krajského

súdu v Prešove a mesta Poprad, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. -49, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade z 31. októbra 1996 č. k. -28

v časti týkajúcej sa povinnosti M. S. vypratať byt nachádzajúci sa na M. ul. v P. do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku, p o r u š i l jej základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21

ods. 3 v spojení s .

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. apríla

2000 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie podnet (ďalej len „návrh“) M. S., bytom K. (ďalej len

„navrhovateľka“), v časti, v ktorej navrhovateľka namietala porušenie jej ústavných práv

podľa , a 3 a (ďalej len

„ústava“) v spojitosti s rozhodovaním veci Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. týkajúcej sa vypratania bytu na M. ul. v P. bez zabezpečenia

bytovej náhrady.

Navrhovateľka namietala, že rozhodnutie súdu nebolo spravodlivé, pretože pri

aplikácii sa v jej prípade nenašli žiadne poľahčujúce

okolnosti a musela sa z otcovho bytu (na M. ul. v P.), v ktorom si chcela riešiť svoju bytovú

situáciu, vysťahovať bez poskytnutia bytovej náhrady.

Bytovému podniku, resp. mestu Poprad, vytýkala, že podal predmetnú žalobu na súd

až v roku 1996, hoci mal vedomosť, že býva v otcovom byte od roku 1992, kedy žiadala

o zmenu trvalého pobytu, resp. v marci 1996 aj o odkúpenie otcovho bytu.

Ďalej namietala spôsob, akým sa v jej prípade prihliadlo na skutočnosť, že deti dedili

byt v K. po svojom otcovi. Tvrdila, že táto skutočnosť bola zneužitá na ujmu jej práv,

pretože sa v tejto súvislosti uviedlo, že sa môže nasťahovať do bytu syna a že si svoj bytový

problém môže riešiť v tomto byte bez poskytnutia bytovej náhrady. Avšak rozhodnutím

súdu jej samej ani jej dcére v synovom byte „nič“ nevznikne. Považovala takéto bývanie za

rovnako protiprávne, ako bolo považované za protiprávne jej bývanie v otcovom byte, a

zároveň otázkou „v prospech koho sa otcov byt vypratal“ vyslovila pochybnosť

o legitímnosti postupu pri jej vyprataní z otcovho bytu.

K prijatému podnetu sa písomne vyjadrili JUDr. I. B., predseda Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“), a Ing. Š. K., primátor mesta Poprad (ďalej len „mesto

Poprad“). Následne sa k ich vyjadreniam písomne vyjadril advokát JUDr. P. Z., ktorého

navrhovateľka splnomocnila na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ďalej len

„právny zástupca navrhovateľky“).

Krajský súd v písomnom vyjadrení zo 4. mája 2000 uviedol, že tvrdenia

navrhovateľky sú právne bezvýznamné vo vzťahu ku skutkovému stavu a právnemu

posúdeniu veci, ku ktorým dospel odvolací súd v predmetnom konaní.

V tomto konaní bolo prejednávané odvolanie navrhovateľky (v pôvodnom konaní

žalovanej) proti rozsudku okresného súdu č. k. -28 z 31. októbra 1996, ktorým

jej bolo uložené vypratať byt nachádzajúci sa v P. na M. ul. bez zabezpečenia bytovej

náhrady.

Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne,

založené na správnom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení veci.

Navrhovateľka žila v byte na M. ul. od roku 1992, kedy sa do tohto bytu, ktorého

nájomcom bol jej otec, nasťahovala v dôsledku rozporov a problémov vo svojom

manželstve. Otec navrhovateľky zomrel 21. januára 1994. V tom čase bola navrhovateľka

spoločnou nájomníčkou a členkou družstva, pokiaľ ide o byt nachádzajúci sa v P. na T. ul.,

kde bývala pred odchodom do bytu na M. ul. v P..

V čase smrti svojho otca 21. januára 1994 nemohla navrhovateľka splniť podmienky

prechodu nájmu bytu podľa so zreteľom na to, že mala

vlastný byt v P. na T. ulici. Podobne nemohli splniť túto podmienku prechodu nájmu ani jej

deti ako spolužijúce osoby, ktoré mali len odvodené práva bývania v byte na M. ul. v P.,

a to od navrhovateľky – svojej matky so súhlasom ich starého otca.

Preto rozhodnutia súdov oboch stupňov sú vecne správne a v závislosti od toho

krajský súd navrhol podnet navrhovateľky zamietnuť.

Mesto Poprad v písomnom vyjadrení z 9. mája 2000 uviedlo, že v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. týkajúcom sa ochrany vlastníckych práv –

vypratanie bytu postupovalo mesto Poprad v súlade s platnými normami. Zo strany mesta

Poprad nedošlo k porušeniu zákona. Okresný súd vykonal dôkladné dokazovanie a na

základe toho aj rozhodol. Skutočnosti, ktoré sú uvedené v podnete, sú osobné vyjadrenia

navrhovateľky nezodpovedajúce nášmu právnemu poriadku.

Právny zástupca navrhovateľky sa v písomnom vyjadrení zo 7. júna 2000

k uvedeným stanoviskám krajského súdu a mesta Poprad vyjadril tak, že „po preštudovaní

zaslaného materiálu sa k danej veci nevyjadrujem a rozhodnutie ponechávam na súd“.

Ústavný súd podľa a za účelom ďalšieho

objasnenia predmetnej veci nariadil ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 12. decembra 2000,

19. júna 2001 a 10. júla 2001.

Na pojednávaní navrhovateľka uviedla, že nebolo zakázané nasťahovať sa do bytu jej

otca, že si nie je vedomá toho, že by tým niečo porušila. V byte otca nebývala prechodne,

napr. na tri dni alebo týždne, ale natrvalo. Skutočnosť, že deti dedili po svojom otcovi byt,

bola proti nej zneužitá. Na pojednávaní v Poprade jej bolo povedané, že si má svoju bytovú

situáciu riešiť bez toho, aby jej museli dať náhradný byt. Povedala im, že sa jej vidí

nespravodlivé, keď má podanú žiadosť o byt, aby ju z tohto bytu dali jednoducho von, ale

odmietli to s tým, že jej syn má byt. Tvrdila, že mala nárok na ochranu, aby sa

nevysťahovala bez zabezpečenia náhradného primeraného bytu. Bola presvedčená, že ich

zákon bude nejako chrániť, aby sa nemusela z tohto bytu jednoducho vysťahovať na ulicu.

Byt opustila 18. júna 1999 na základe exekúcie. Tvrdila, že sa zasiahlo do jej rodinného

života aj preto, že jej maloletá dcéra veľmi ťažko znášala, že sa musela nasťahovať do bytu

v K. po jej bývalom manželovi, ktorý sa v tomto byte obesil. Dcéra odmietala v tomto byte

zostávať, utekala jej z domu, mnohokrát sama alebo spolu prespávali u známych. Dcéra

„ešte aj teraz plače, poďme domov, urobme niečo, ja tu nechcem byť. Ja ju ukľudňujem, že

nikto ťa nepríde strašiť, že ocko ťa mal rád. Neviem, či to po právnej stránke bude stačiť,

ale moja dcéra veľmi trpí.“ Navrhovateľka uviedla, že je zamestnaná stále na tom istom

mieste – ako sanitárka v nemocnici v P. a býva spolu s dcérou a synom v jeho

jednoizbovom byte v K..

Právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní uviedol, že konanie pred ústavným

súdom sa začalo na podnet navrhovateľky po právoplatnom skončení konania pred

všeobecnými súdmi, ktoré boli kompetentné v tejto veci konať. V tomto konaní boli

porušené ústavné práva navrhovateľky, pretože samotný proces podľa jeho názoru

neprebiehal v súlade s . Neboli brané do úvahy jej tvrdenia a situácia, v akej sa

nachádzala v tom čase, keď prebiehalo konanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo

odvolacím súdom. V tejto situácii, o ktorej mesto Poprad vedelo, navrhovateľka nebola

jeden mesiac alebo jeden rok, ale dlhodobo. Právny zástupca navrhovateľky kvalifikoval

situáciu, do ktorej sa navrhovateľka dostala, a samotný výsledok, že bolo rozhodnuté o jej

vyprataní bytu bez bytovej náhrady, ako porušenie jej ústavných práv podľa čl. 19 ods. 2 a

.

Zástupca krajského súdu na pojednávaní uviedol, že k neprípustnému zasahovaniu do

súkromného a rodinného života navrhovateľky nedošlo, a to z dôvodu, že navrhovateľka

nesplnila zákonné podmienky na prechod nájmu, lebo po smrti svojho otca sa

v nasledujúcom období v byte zdržiavala protiprávne. V čase rozhodovania nebola

navrhovateľka zapísaná v poradovníku, ale v miestnom zozname uchádzačov o byt, kde

prakticky nič nebráni tomu, aby na základe žiadosti občana bol takýto občan do tohto

miestneho zoznamu uchádzačov o byt zapísaný. Pokiaľ ide o skutkové zistenia odvolacieho

súdu, tie boli v čase rozhodovania také, že navrhovateľke svedčil nájomný vzťah k inému

bytu, konkrétne išlo o byt, ktorý mala v spoločnom nájme so svojím manželom. To

znamená, že nemohla splniť podmienky prechodu nájmu predmetného bytu v čase smrti

svojho otca. Podmienky na poskytnutie bytovej náhrady navrhovateľke splnené neboli. Súd

prvého stupňa aj odvolací súd skúmali vec aj z hľadiska

a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal v prípade

navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady. Boli toho názoru, že v

predmetnom byte sa navrhovateľka zdržiavala bez právneho dôvodu, teda v podstate

protiprávne, a pokiaľ ide o jej konkrétnu bytovú situáciu, boli toho názoru, že sa do nej

dostala vlastnou vinou tými úkonmi, ktoré nasledovali po smrti jej otca a v ktorých treba

vidieť isté v podstate špekulatívne konanie smerujúce k tomu, aby získala byt pôvodne

patriaci otcovi, a vlastne bez akýchkoľvek primeraných dôvodov sa navrhovateľka

spoliehala na to, že sa jej to skutočne aj podarí. O špekulatívnosti jej konania svedčí aj

dohoda, ktorú uzavrela v roku 1995 so svojím (bývalým) manželom, ktorou sa bez

akýchkoľvek náhrad, bez nejakých dojednaní, vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu

spoločného nájmu. Za týchto okolností nie sú splnené podmienky na to, aby bolo možné

kvalifikovať, že v prípade navrhovateľky došlo k porušeniu jej ústavných práv alebo práv

chránených , a preto zástupca krajského súdu navrhol, aby jej návrh bol zamietnutý.

Zástupkyňa mesta Poprad na pojednávaní uviedla, že nedošlo k zasahovaniu do

súkromného a rodinného života navrhovateľky. Práve konaním navrhovateľky došlo

k zasahovaniu do vlastníctva mesta, a to tým, že neoprávnene užívala byt napriek tomu, že

vedela, že je užívateľkou družstevného bytu a že čestným prehlásením u notára sa

6. februára 1995 majetkovo vyporiadava s týmto bytom. Možno predložiť potvrdenie, že

Bytové stavebné družstvo v Poprade 6. marca 1995 na svojom zasadnutí prejednalo žiadosť

členky M. S. a I. Č. k výmene bytu; I. Č z tohto dôvodu navrhli vypočuť ako svedkyňu.

Navrhovateľka sa už vopred vzdala bytu, teda vedela, že dôjde k výmene bytu; mala právo

na užívanie bytu, ktorého sa vzdala. K prechodu nájmu bytu na navrhovateľku skutočne

nedošlo, táto podmienka nebola splnená. Mesto Poprad eviduje 900 žiadostí o pridelenie

komunálnych bytov a postupuje v každom prípade v súlade so zákonom. Mesto sa domáha

ochrany svojich vlastníckych práv s tým, že proti tomu, kto neoprávnene užíva byt, mesto

postupuje v súlade so zákonom. Nelegalizuje sa taký stav, keď sa niekto neoprávnene

nasťahoval do bytu, ani jeden takýto prípad sa nestal. Navrhovateľke sa vyšlo v ústrety tým,

že evidujú jej žiadosť, avšak, žiaľ, bytová situácia je taká, aká je. Mesto Poprad chránilo

svoje vlastníctvo a ako vlastník postupovalo v súlade so všetkými platnými právnymi

normami a v súlade s . K porušeniu obydlia dôjde, keď je urobené niečo

protizákonné; navrhovateľka mala obydlie v družstevnom byte. Keď vyporiadala vzťah s

bývalým manželom, musela rátať s tým, že nebude mať tento byt, neznalosť zákona

neospravedlňuje; vyporiadanie mohla riešiť aj tým, že trojizbový byt mohla vymeniť za dva

jednoizbové byty. V čase smrti, keď aj žila v spoločnej domácnosti (so svojím otcom), mala

vlastný byt. Aj podľa nie je potrebné zabezpečiť inú bytovú

náhradu vtedy, keď osoba má vlastný byt. Mesto ako vlastník sa preto podľa čl. 20 a 21

ods. 3 domáhalo ochrany svojich práv tým, že predmetný byt vypratalo.

II.

Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj z pripojeného

spisu okresného súdu sp. zn. možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:

Navrhovateľka, matka dvoch detí, syna V., narodeného 15. septembra 1979, a dcéry

M., narodenej 4. apríla 1982, je zamestnaná ako sanitárka v nemocnici v P., v meste, v

ktorom prakticky bez prerušenia žila a bývala s rodinou, naposledy podľa evidencie

o trvalom pobyte na adrese T. v trojizbovom družstevnom byte, ku ktorému jej počas

manželstva s V. S. vzniklo právo spoločného nájmu a spoločné členstvo v družstve.

V septembri 1991 odišla s osobnými vecami a v júni 1992 aj s časťou nábytku

z tohto bytu v dôsledku manželských nezhôd a nasťahovala sa spoločne s maloletými deťmi

k svojmu otcovi Ľ. S., narodenému v roku 1909, ktorý ako nájomca býval v dvojizbovom

obecnom byte na M. ul. v P.. So svojím otcom, ktorý bol dlhodobo chorý a o ktorého sa z

tohto dôvodu navrhovateľka starala, začala viesť v tomto byte spoločnú domácnosť, a to až

do jeho smrti 21. januára 1994.

Rozsudkom okresného súdu zo 14. októbra 1994 č. k. -42, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 7. novembra 1994, bolo manželstvo navrhovateľky na základe

jej návrhu rozvedené a maloleté deti boli zverené do jej výchovy. Okresný súd

v odôvodnení rozsudku konštatoval, že „výčitky odporcu (manžela navrhovateľky) presiahli

primeranú, slušnú formu, boli hrubé, nezriedka sa odporca i agresívne správal voči

navrhovateľke“.

Dňa 6. februára 1995 rozvedení manželia uzavreli dohodu o ďalšom nájme bytu na T.

ul. v P. tak, že naďalej ho bude užívať ako nájomca bývalý manžel navrhovateľky. Bývalý

manžel tento byt neskôr vymenil za jednoizbový družstevný byt v K..

Bývalý manžel dňa 1. augusta 1995 zomrel. Z uznesenia okresného súdu zo

14. marca 1996 č. k. -14, D not 366/95, ktorým bolo rozhodnuté v dedičskej

veci po nebohom V. S., naposledy bytom K., vyplýva, že poručiteľ zomrel bez zanechania

závetu ako rozvedený a že k dedeniu po ňom sú povolaní dedičia zo zákona v I. skupine,

a to jeho deti mal. V. S. a mal. M. S. v rovnakých podieloch. Súd týmto rozhodnutím

schválil dohodu o vyporiadaní dedičstva uzavretú medzi dedičmi, podľa ktorej o. i. členský

podiel poručiteľa v Okresnom stavebnom bytovom družstve v Poprade spolu so zostatkovou

hodnotou družstevného bytu v sume 16.173,76 Sk nadobudol maloletý V. S..

Z nájomnej zmluvy z 25. júna 1996 vyplýva, že družstevný byt v K., ktorý maloletý

2

nadobudol po svojom otcovi, pozostáva z 1 izby o podlahovej ploche 33,46 m.

Navrhovateľka predmetný byt z dôvodu riešenia finančnej situácie svojej rodiny začala

prenajímať.

Po smrti otca sa navrhovateľka usilovala o doriešenie svojho bývania v byte na M. ul.

v P., najmä o prihlásenie sa k trvalému pobytu na tejto adrese.

Na jej žiadosť o súhlas k trvalému pobytu primátor mesta Poprad listom z 19. júla

1995 odpovedal, že po oboznámení sa so spisovým materiálom, ktorý je evidovaný na

Mestskom úrade v Poprade, nie je možné zaujať jednoznačný právny záver, pretože naďalej

nie je zrejmé to, či na ňu prešiel nájom predmetného bytu podľa § 706 ods. 1 Občianskeho

zákonníka po smrti jej otca. V závere listu sa uvádza, že v prípade, že „preukážete prechod

nájmu v zmysle citovaného zák. ust., nebude žiaden problém vykonať formálny prechod

nájmu bytu na Vás.“

V liste zo 4. augusta 1995 Mestský úrad v Poprade navrhovateľke oznámil, že

z predložených dôkazov zistili, že „ste prestali byť nájomkyňou družstevného bytu dňa

6. februára 1995, teda až po smrti Vášho otca Ľ. S.– nájomcu predmetného bytu. V čase

smrti ste boli nájomkyňou iného bytu, a preto na Vás neprešiel nájom k bytu, ktorý sa

nachádza v P. na M. ul. v zmysle “.

Upozornením z 9. júla 1996 Mestský bytový podnik v Poprade upozornil

navrhovateľku na povinnosť uvoľniť a odovzdať byt na M. ul., ktorý užíva neoprávnene.

Navrhovateľka na toto upozornenie odpovedala listom z 31. júla 1996, v ktorom

uviedla o. i., že je rozvedená, živiteľka dvoch maloletých detí, vlastný byt nemá, a preto

nemôže byt uvoľniť.

Mestský úrad v Poprade v liste z 10. septembra 1996 navrhovateľke oznámil, že v

súlade s čl. II všeobecne záväzného nariadenia mesta Poprad č. 5/95, ktorým sa stanovujú

zásady prideľovania komunálnych bytov v meste Poprad, bola jej žiadosť prerokovaná

v Bytovej komisii pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad dňa 3. septembra 1996 a že

navrhovateľku zapisujú do miestneho zoznamu uchádzačov o nájom bytu pod číslom 67/96.

Zároveň bola navrhovateľka upozornená, že v súlade s vyššie uvedenými právnymi

normami (t. j. , Bytovým zákonom č. 189/92 Zb. a uvedeným

všeobecne záväzným nariadením mesta Poprad) mesto dáva uvoľnené byty do nájmu podľa

poradovníka schváleného dňa 12. júla 1995 a že jej preto nemôže byť pridelený byt,

v ktorom teraz býva. Zároveň bolo navrhovateľke odporučené, aby si vzhľadom na veľmi

nepriaznivú situáciu v oblasti prenajímania mestských bytov hľadala možnosti nájmu

i u iných vlastníkov bytových priestorov.

Primátor mesta Poprad listom z 19. septembra 1996 oznámil navrhovateľke, že berie

na vedomie jej odmietnutie dobrovoľne uvoľniť predmetný komunálny byt s tým, že svoju

príspevkovú organizáciu Mestský bytový podnik v Poprade usmernil, aby v predmetnej veci

požiadal príslušný súd o nariadenie vypratania bytu.

Na základe žaloby Mestského bytového podniku v Poprade z 30. augusta 1996

o vypratanie navrhovateľky z bytu na M. ul. v P., pozostávajúceho z 2 izieb a príslušenstva,

bez pridelenia akejkoľvek bytovej náhrady okresný súd rozsudkom z 31. októbra 1996 č. k.

-28 uložil navrhovateľke, v procesnom postavení ako žalovaná, povinnosť

vypratať predmetný byt do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa

31. októbra 1996 uviedla, že navrhovateľka je vedená v poradovníku Mestského úradu v

Poprade ako uchádzačka o pridelenie bytu. Navrhovateľka počas výsluchu ako účastníčka

konania podľa (ďalej len „OSP“) predložila súdu

rovnopis oznámenia Mestského úradu v Poprade z 10. septembra 1996 o zápise uchádzača

o nájom bytu do miestneho zoznamu, ktorý tvorí súčasť spisu okresného súdu na č. l. 21.

Navrhovateľka k tomu uviedla, že má dlhodobo podanú žiadosť o pridelenie bytu v

Poprade, pričom až rozhodnutím Mestského zastupiteľstva mesta Poprad dňa 3. septembra

1996 bola zapísaná do miestneho zoznamu uchádzačov o nájom bytu. Toto vyjadrenie

okresný súd uviedol aj v rozsudku z 31. októbra 1996.

Na základe odvolania navrhovateľky podaného proti celému výroku rozhodnutia

okresného súdu vo veci samej krajský súd rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k.

49 rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci

dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci

aj správne rozhodol.

Obidva súdy založili svoje rozhodnutie na ustanovení § 706 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého „ak nájomca zomrie (...), stávajú sa nájomcami (spoločnými

nájomcami) jeho deti, vnuci (...), ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a

nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali

o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním

žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt“.

Na základe vykonaného dokazovania oba súdy mali preukázané, že byt na M. ul. v P.

je vo vlastníctve mesta Poprad ako obecný byt, ktorého nájomcom bol otec navrhovateľky,

a že navrhovateľka v predmetnom byte žila najneskôr od roku 1992, kedy sa tam v dôsledku

rozporov v manželstve presťahovala spoločne s maloletými deťmi a odkedy v ňom viedla

spoločnú domácnosť so svojím otcom, o ktorého sa aj starala. Podľa názoru oboch súdov

však navrhovateľka pre nadobudnutie predmetného bytu z hľadiska prechodu nájmu

nesplnila ďalšiu podmienku uvedenú v prvej vete , a to

aby nemala vlastný byt, pretože naďalej bola nájomníčkou družstevného bytu

nachádzajúceho sa v P. na T. ul., ohľadne ktorého uzavrela dohodu o ďalšom nájme bytu v

prospech bývalého manžela až 6. februára 1995, teda viac ako rok po smrti svojho otca.

Pokiaľ ide o deti navrhovateľky, súdy konštatovali, že taktiež nespĺňajú podmienku pre

prechod nájmu predmetného bytu z dôvodu, že maloleté deti žili v predmetnom byte v

spoločnosti svojej matky, ktorá tiež zabezpečovala ich výživu, a preto nešlo o osoby, ktoré

by sa starali o spoločnú domácnosť pôvodného nájomcu alebo by boli na neho odkázané

výživou. Oba súdy teda dospeli k záveru, že navrhovateľka po smrti svojho otca užíva

predmetný byt neoprávnene, a preto na návrh žalobcu jej uložili povinnosť vypratať ho do

30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa názoru okresného súdu navrhovateľka má možnosť riešiť svoju bytovú

situáciu bytom v K., ktorý zdedil jej maloletý syn, a preto aj prípadnú otázku náhradného

bývania v danom prípade považoval za nedôvodnú. Krajský súd sa o tejto časti odôvodnenia

rozsudku okresného súdu v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezmienil a nezaujal ani

žiadne stanovisko k otázke bytovej náhrady.

Dovolanie navrhovateľky opierajúce sa o nedostatok spôsobilosti Mestského

bytového podniku v Poprade byť účastníkom konania, ktoré podala proti rozhodnutiu

krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z

28. júla 1998 sp. zn. odmietol ako neprípustné bez preskúmania správnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu s poukazom na to, že bývalý Mestský bytový podnik v

Poprade ako obecný podnik založený mestom Poprad bol právnickou osobou, a teda bol

spôsobilým byť účastníkom občianskeho súdneho konania. Najvyšší súd uviedol, že

spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka

predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, nedostatok ktorej vedie

k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím, a že v tomto štádiu konania neskúmal, či

mestský bytový podnik bol vo veci aktívne legitimovaný, pretože existencia či neexistencia

tohto hmotnoprávneho vzťahu účastníka k veci nie je relevantná z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa .

Mesto Poprad podalo proti navrhovateľke návrh na začatie exekúcie vyprataním

bytu. Proti upovedomeniu súdneho exekútora o začatí exekúcie vyprataním bytu

z 23. februára 1999 navrhovateľka v procesnom postavení ako povinná osoba podala

námietky s odôvodnením, že „tu nemá kde s mal. dcérou sa vysťahovať, pretože syn, ktorý

je plnoletý a má družstevný byt, si nepraje jej bývanie v tomto byte“. Uznesením z 10. mája

1999 č. k. Er. 2012/98-15 okresný súd tieto námietky povinnej proti exekúcii zamietol s

odôvodnením, že „sa týkajú hmotnoprávneho nároku povinnej osoby, ktorý mala uplatňovať

v pôvodnom konaní a na ktorý nie je možné v exekučnom konaní žiadnym spôsobom

prihliadať“. Podľa poučenia tohto uznesenia odvolanie proti nemu nie je možné podať. Dňa

21. mája 1999 súdny exekútor vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním

predmetného bytu bez poskytnutia bytovej náhrady, ktorej termín určil na 18. jún 1999,

kedy sa exekúcia aj uskutočnila.

Rozhodnutím z 8. júla 1999 č. j. 5214/388-OB, PMS 237/375-OB primátor mesta

Poprad určil nájomkyňu A. S., trvale bytom P., na uzatvorenie zmluvy o nájme bytu na

uvoľnený byt na adrese M. ul. na základe jej žiadosti z 24. júna 1999 vedenej pod č. j. PMS

237/375-OB a odporúčania Bytovej komisie pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad zo

6. júla 1999 s tým, že uvoľnený 1-izbový byt na M. ul. v P. bude ponúknutý v súlade so

záujmami mesta rodine M. – asanantom z Továrenskej štvrte. V žiadosti A. S. z 24. júna

1999 sa uvádza, že opatruje 82-ročného otca, ktorého vek, ako aj zdravotný stav si už

vyžadujú trvalú opateru, čo v jednoizbovom byte je veľmi sťažené a komplikované. V snahe

riešiť túto situáciu pokúšala sa o výmenu bytu prostredníctvom inzerátov, ako aj

rokovaniami s neplatičmi prevzatím ich záväzkov, avšak bez úspechu. Preto žiada o pomoc

pri sprostredkovaní výmeny jej 1-izbového bytu za 2-izbový.

Rozhodnutím z 11. augusta 1999 č. j. 6249/437-OB primátor mesta Poprad určil

nájomcu G. H. s manželkou, trvale bytom P., na uzatvorenie zmluvy o nájme bytu na

uvoľnený byt na adrese M. ul., P. na základe žiadosti menovaného o nájom bytu evidovanej

pod č. 59/96, uznesenia Mestskej rady v Poprade č. 3/1998 z 24. marca 1998 a odporúčania

Bytovej komisie pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad zo 6. júla 1999. V žiadosti

menovaného z 19. júna 1996 sa uvádza, že spolu s manželkou a synom (rok narodenia

1995) bývajú zatiaľ u jeho starej matky, kde býva dohromady 18 ľudí v 2-izbovom byte,

kde už niet pomaly ani kde spávať. Nakoľko syn je chorý, nutne potrebujú samostatný byt

zo zdravotných a hygienických dôvodov.

Navrhovateľka v súčasnosti býva s dcérou a synom v jeho jednoizbovom byte v K..

Jej žiadosť o nájom bytu je evidovaná v miestnom zozname uchádzačov o nájom

komunálneho bytu vedeného Mestským úradom v Poprade pod pôvodným číslom 67/1996.

V čase, keď jej žiadosť bola zapísaná do uvedeného miestneho zoznamu, sa mesto Poprad

riadilo všeobecne záväzným nariadením č. 5/1995, ktorým sa stanovujú zásady prideľovania

komunálnych bytov v meste Poprad.

Z čl. II tohto všeobecne záväzného nariadenia vyplýva, že občan mesta za účelom

riešenia svojich bytových problémov má právo podať v písomnej forme a s odôvodnením

žiadosť o pridelenie komunálneho bytu na Mestskom úrade v Poprade, ktorý po vyplnení

príslušného dotazníka a preverení žiadateľom uvedených informácií žiadosť predkladá na

posúdenie bytovej komisii. Bytová komisia preverí opodstatnenosť každej žiadosti podľa

kritérií uvedených v tomto nariadení. Vlastník bytového fondu na základe odporúčania

bytovej komisie žiadosť o pridelenie bytu do 30 dní akceptuje ako opodstatnenú alebo ju

zamietne. Podľa kritérií pre pridelenie komunálneho bytu uvedených v čl. III tohto

všeobecne záväzného nariadenia žiadateľ o pridelenie komunálneho bytu musí spĺňať jednu

z nasledujúcich podmienok: a) je sociálne odkázaný a nemá pridelený komunálny byt, nemá

vlastný byt, rodinný dom, družstevný byt a nie je stavebníkom rodinného domu, b) býva v

zdravotne závadnom byte, c) bolo mu rozhodnutím súdu zrušené právo užívať byt po

rozvode manželstva. Žiadateľ musí mať trvalé bydlisko v meste Poprad. Tieto kritériá sú

posudzované vo vzájomnej súvislosti. Vo výnimočných prípadoch možno akceptovať aj

žiadosť, ktorá nespĺňa uvedené kritériá, a to po preverení bytovou komisiou a po jej

prerokovaní v mestskej rade. Ak medzi dvoma alebo viacerými žiadateľmi dôjde k

nerozlíšiteľnosti kritérií, rozhoduje dátum podania žiadosti. Pri posudzovaní žiadosti

v bytovej komisii sa prihliada na nasledovné kritériá: celkový počet osôb, o ktoré sa

žiadateľ stará, veľkosť úžitkovej plochy bytu pripadajúcej na 1 osobu, stav žiadateľa

(ženatý, rozvedený), technický stav a vybavenosť terajšieho bytu, sociálna odkázanosť

žiadateľa, schopnosť žiadateľa riadne platiť poplatky za byt, primeranosť nárokov žiadateľa

na veľkosť požadovaného bytu. Z čl. IV tohto všeobecne záväzného nariadenia ďalej

vyplýva, že po preverení a odporúčaní bytovou komisiou predloží príslušné oddelenie

mestského úradu mestskej rade menný zoznam žiadateľov, ktorí majú byť zaradení do

poradovníka. Mestská rada odporučí primátorovi mesta na schválenie žiadateľov na

zaradenie do poradovníka.

III.

Predmetným návrhom navrhovateľka namietala porušenie jej základných práv

zaručených v a 2, a 3, a . Toto

porušenie videla v skutočnosti, že bola nútená spolu s maloletou dcérou vypratať byt,

ktorého nájomcom bol jej otec, s ktorým až do jeho smrti žila spolu s deťmi v spoločnej

domácnosti, nachádzajúci sa na M. ul. v P., bez zabezpečenia bytovej náhrady v čase, kedy

nemala iný byt a bola z tohto dôvodu vedená v miestnom zozname uchádzačov o nájom

komunálneho bytu mesta Poprad. V tejto súvislosti sa domáhala ústavnej ochrany pred

zasahovaním do jej súkromného a rodinného života a do jej obydlia postupom mesta Poprad

ako vlastníka bytu a rozhodnutiami všeobecných súdov, predovšetkým krajského súdu,

ktorý o tomto vyprataní rozhodol s konečnou platnosťou.

Tak mesto Poprad, ako aj krajský súd tieto námietky odmietli ako neodôvodnené.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (...) (ods. 1).

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života (ods. 2).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje (ods. 1). Vlastníctvo

zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými

záujmami chránenými zákonom (ods. 3 prvá a druhá veta).

Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku (...).

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

K otázke rozsahu právomoci ústavného súdu

1. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Neoddeliteľnou súčasťou ochrany ústavnosti je ochrana základných práv

a slobôd, ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje a medzinárodné zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis, , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis, , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. Vychádzajúc z nich ústavný súd predovšetkým skúmal, či a

v akej miere navrhovateľkou napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov spadajú do

pôsobnosti označených článkov , či ich možno považovať za zásah do základných

práv navrhovateľky a či v kladnom prípade je možné tento z ústavného hľadiska

ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základného práva.

Osobitne pritom posudzoval rozsudok krajského súdu, najmä z toho hľadiska, či ako

odvolací súd, ktorý nebol obmedzený rozsahom preskúmania rozhodnutia súdu prvého

stupňa napadnutého odvolaním navrhovateľky a rozhodoval o všetkých skutkových

a právnych otázkach veci, uviedol pre svoje rozhodnutie relevantné a dostatočné dôvody.

Namietané porušenia základných práv ústavný súd ďalej posúdil aj s prihliadnutím

na obsah spisu okresného súdu sp. zn. a písomného materiálu, ktorý

ústavnému súdu predložili účastníci v tomto konaní, tak ako je uvedený v časti II tohto

odôvodnenia. Tvrdenia účastníkov obsiahnuté v ich písomných alebo ústnych vyjadreniach

a stanoviskách ústavný súd napokon posúdil vo svetle celej prerokovanej veci vymedzenej

uznesením o prijatí podnetu navrhovateľky na konanie.

2. Navrhovateľka v podnete, ktorý ústavný súd prijal na konanie, výslovne

nenamietala aj porušenie (ochrana obydlia), jednako ale uvádzala

skutkové tvrdenia, ktoré sa vo svojej podstate tohto článku týkali a ktoré navrhovateľka

spojila o. i. s (ochrana súkromného a rodinného života). Ústavný súd

v uznesení o prijatí podnetu na konanie vymedzil jeho predmet vecným pomenovaním bez

toho, aby súčasne vo výroku uznesenia špecifikoval tie články , vo vzťahu ku ktorým

predmetný podnet s ohľadom na uvádzaný skutkový základ prijal na konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že jeho právomoc sa vzťahuje na každú

vec týkajúcu sa výkladu a aplikácie , ktorá je mu predložená na prerokovanie a

rozhodnutie za podmienok ustanovených v ústave a .

Navrhovateľka tieto podmienky splnila, čo ústavný súd už konštatoval v uznesení o prijatí

jej podnetu na konanie.

Návrh, ktorým sa začína konanie pred ústavným súdom v obdobných prípadoch,

akým je prípad navrhovateľky, je charakterizovaný skutočnosťami, ktoré sú v ňom uvedené,

a nie iba právnymi dôvodmi alebo tvrdeniami, o ktoré sa opiera. S ohľadom na zásadu iura

novit curia sa ústavný súd nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú

skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania. Nemôže sa preto

vzdať posúdenia návrhu podľa článku alebo jeho odseku len preto, že ho navrhovateľ

výslovne neoznačil. Tým viac tak nemôže urobiť, ak systematika nevyžaduje

nevyhnutne taký výklad, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo

sloboda ().

Zložitosť modernej spoločnosti robí čoraz ťažším oddeľovať od seba situácie, ktoré

sú vnútorne spojené. Týka sa to aj mnohých základných práv, ktoré z takýchto situácií

jednotlivcom vyplývajú, bez ohľadu na to, či patria medzi občianske a politické práva alebo

hospodárske a sociálne práva.

vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými

ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry

ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je

spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa

okolnosti konkrétnej veci sa ten istý zásah môže teda dotknúť tak práva na ochranu

súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

V danej veci sa skutkové tvrdenia obsiahnuté v návrhu očividne úzko dotýkali nielen

súkromného a rodinného života navrhovateľky, ale aj ochrany jej obydlia. Aj právny

zástupca navrhovateľky kvalifikoval situáciu, do ktorej sa navrhovateľka dostala,

a skutočnosť, že bolo rozhodnuté o jej vyprataní bytu bez bytovej náhrady, ako porušenie jej

ústavných práv tak podľa , ako aj . Preto v právomoci

ústavného súdu bolo posúdiť skutkový základ, o ktorý sa prijatý podnet navrhovateľky

opieral, spolu s pôvodne označenými článkami aj podľa .

K namietanému porušeniu a v spojení s

1. Z hľadiska a ústavný súd skúmal, či namietané

skutočnosti, najmä rozhodnutie krajského súdu, možno považovať za zasahovanie orgánmi

verejnej moci a územnej samosprávy do základných práv navrhovateľky, ktoré jej tieto

články zaručujú, t. j. do jej práva na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku z 29. októbra 1997 konštatoval, že

navrhovateľka „nesplnila pre nadobudnutie predmetného bytu z hľadiska prechodu nájmu

(...) podmienku uvedenú v prvá veta, a to aby nemala

vlastný byt“, nakoľko bola „naďalej nájomkyňou družstevného bytu nachádzajúceho sa v P.

na ul. T.“, ohľadom ktorého „uzavrela dohodu o ďalšom nájme bytu v prospech bývalého

manžela až 6. 2. 1995, teda viac ako rok po smrti svojho otca“. Ani pokiaľ ide o maloleté

deti navrhovateľky, krajský súd nezistil „taký (ich) kvalifikovaný vzťah (...) k pôvodnému

nájomcovi, v dôsledku ktorého by bolo možné uzavrieť, že došlo k prechodu nájmu bytu na

ne“.

Krajský súd teda posudzoval splnenie tejto podmienky „nemať vlastný byt“ ku dňu

smrti nájomcu bytu. Vzhľadom na znenie ustanovenia

a dôvody, ktoré krajský súd uviedol, nemožno toto jeho posúdenie spochybniť.

Navrhovateľka sa však dovolala ústavnej ochrany z dôvodu, že „rozhodnutie súdu

nebolo spravodlivé, pretože sa musela z otcovho bytu v P. vysťahovať bez poskytnutia

bytovej náhrady“, a nie preto, že všeobecné súdy neposúdili zákonný prechod nájmu

k predmetnému bytu na ňu alebo na jej deti. Navrhovateľka v tejto súvislosti uviedla, že

nebolo zakázané nasťahovať sa do bytu jej otca, v ktorom spolu s deťmi nebývala

prechodne, ale od roku 1992 natrvalo, o čom malo mesto vedomosť. Mala podanú žiadosť

o byt a bola presvedčená, že ich zákon bude nejako chrániť, aby sa nemusela z tohto bytu

vysťahovať na ulicu. Ďalej namietala spôsob, akým sa v jej prípade prihliadlo na

skutočnosť, že sa môže nasťahovať do bytu syna v K., ktorý zdedil po svojom otcovi.

Tvrdila, že táto skutočnosť bola zneužitá na ujmu jej práv. Nakoniec uviedla, že jej maloletá

dcéra veľmi ťažko znášala, že sa musela nasťahovať do bytu v K. po jej bývalom

manželovi, ktorý sa v tomto byte obesil.

Ústavný súd nemal dôvod pochybovať o tom, že navrhovateľke vznikol v súlade so

zákonom právny dôvod na bývanie v byte na M. ul. v P. najneskôr v roku 1992 odvodene na

základe nájomného práva jej otca k tomuto obecnému bytu. Nemohol preto akceptovať

tvrdenie zástupkyne mesta Poprad o neoprávnenom nasťahovaní sa navrhovateľky do

predmetného bytu, nakoľko takéto tvrdenie nemá oporu v zisteniach všeobecných súdov.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu „bolo nepochybne preukázané“, že

navrhovateľka „žila v predmetnom byte najneskôr od roku 1992, kedy sa tam v dôsledku

rozporov v jej manželstve presťahovala spoločne s maloletými deťmi a viedla so svojím

otcom spoločnú domácnosť, o ktorého sa aj starala.“

Navrhovateľka od tej doby nepretržite tento byt užívala, a to aj po tom, ako jej

odvodený právny dôvod užívania predmetného bytu smrťou jej otca zanikol. Bolo nesporné,

že v čase, keď mesto iniciovalo súdne konanie a keď rozhodovali všeobecné súdy

o vyprataní predmetného bytu navrhovateľkou bez zabezpečenia bytovej náhrady,

navrhovateľka nemala vlastný byt.

pojem „súkromný a rodinný život“ ani „obydlie“ bližšie nedefinuje. Nakoľko

základné práva a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (,

), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na

príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Pojem „súkromný život“ je pojem široký a nemožno ho vyčerpávajúcim spôsobom

definovať, najmä ho nemožno obmedziť na „intímnu sféru“, v ktorej každý môže viesť svoj

osobný život podľa svojej chuti, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry. Ochrana

súkromného života musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a

rozvíjať vzťahy so svojimi blížnymi a vonkajším svetom, z ktorého nemožno vylúčiť ani

profesijnú a pracovnú činnosť. Obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba býva alebo

vykonáva svoju obvyklú profesiu (napr. rozsudok Gillow z 24. novembra 1986, § 46;

rozsudok Niemietz zo 16. decembra 1992, § 29).

Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných vzťahoch

voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či

materiálne.

Podľa názoru ústavného súdu zodpovedanie otázky, či bývanie osoby v byte po

zániku jej odvodeného práva na bývanie v ňom možno považovať za jej „obydlie“ v zmysle

, bude závisieť od skutkových okolností konkrétneho prípadu a príslušnej

zákonnej úpravy, ktorej výklad a uplatňovanie musí byť v súlade s

a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých sa navrhovateľka stala jeho

užívateľkou, ústavný súd bol názoru, že byt na M. ul. v P. treba považovať za jej „obydlie“

v zmysle , nakoľko navrhovateľka v čase, keď o ňom konali

a rozhodovali všeobecné súdy, bola naň odkázaná. Jeho nútené vypratanie, ktorému bola

podrobená navrhovateľka spolu s jej maloletou dcérou, bez zabezpečenia bytovej náhrady

predstavuje zásah do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia

zaručených v a . Tento záver o zásahu odôvodňuje podľa

názoru ústavného súdu i tá okolnosť, že navrhovateľka sa de facto v dôsledku núteného

vypratania uvedeného bytu musela vysťahovať aj z mesta Poprad, hoci v tomto meste vždy

žila a bývala s rodinou a bola v ňom aj zamestnaná. Zostávalo posúdiť, či je možné tento

zásah z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základných

práv navrhovateľky.

2. v nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred

akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je

neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj

právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich

zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia

práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami , ktoré sú právne

významné pri uplatňovaní práva na súkromie (). Takouto normou je aj čl. 13

ods. 4 , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich

podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Článok 21 ods. 3 prvá veta dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti

obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ v záujme naplnenia

tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia

alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku.

vo viacerých článkoch používa termín „nevyhnutný v demokratickej

spoločnosti“ (napr. v čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4). Hoci ho používa v rôznych súvislostiach,

nemožno mu pripisovať rôzny obsah. Rovnaký termín obsahuje aj dohovor (napr. v čl. 8

ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na

príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55;

rozsudok Matter v. Slovenská republika z 5. júla 1999, § 66).

Ústavný súd v súlade s medzinárodným štandardom sa už k tomuto ústavnému

termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre

(napr. , , ) tak, že ho „možno vysvetliť ako

naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.

Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak

dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej

spoločnosti“. Inými slovami, zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe

a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je

dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť.

Obidva posudzované články majú síce inú štruktúru a formuláciu podmienok,

ale s odvolaním sa na vyššie uvedené nemôže byť v prístupe k ich výkladu a uplatňovaniu

v konkrétnej veci podstatný rozdiel. A fortiori nemôže tomu tak byť v danej veci, v ktorej

má posudzovaný zásah do základných práv garantovaných týmito článkami spoločný

skutkový základ. Ústavný súd preto pri posudzovaní jeho ústavnosti s ohľadom na

konkrétne okolnosti danej veci nerozlišoval medzi jednotlivými článkami. Nakoniec treba

dodať, že aj podľa v spojení s a sa musia uplatniť

obdobné zásady ako v prípade , pretože pod „neoprávneným

zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave,

nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a

slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného

cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným

zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na

relevantných a dostatočných dôvodoch.

3. Zástupca krajského súdu odmietol tvrdenie o neprípustnom zasahovaní do

ústavných práv navrhovateľky ako neodôvodnené a zdôraznil, že súdy skúmali vec aj

z hľadiska a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré by mal v prípade navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady.

Jej konanie bolo špekulatívne, o čom svedčí aj dohoda, ktorú uzavrela v roku 1995 so

svojím bývalým manželom, ktorou sa vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného

nájmu.

Zástupkyňa mesta Poprad taktiež odmietla námietky o zasahovaní do súkromného

a rodinného života navrhovateľky a o porušení obydlia ako neodôvodnené a zdôraznila, že

v súdnom konaní týkajúcom sa ochrany jeho vlastníckych práv mesto postupovalo pri

vyprataní navrhovateľky v súlade s platnými právnymi normami a . Navrhovateľka

jeho byt neoprávnene užívala; vzdala sa bytu, na ktorého užívanie mala právo.

Navrhovateľke vyšli v ústrety tým, že evidujú jej žiadosť o pridelenie komunálneho bytu;

takýchto žiadostí mesto eviduje 900 a v každom prípade postupuje v súlade so zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že zánik odvodeného práva na bývanie v prípade, akým

bol prípad navrhovateľky, výslovne neviaže na zabezpečenie bytovej

náhrady, a preto právnym dôsledkom zániku nájmu je zásadne povinnosť osoby, ktorá

z takéhoto nájmu odvodzovala svoje právo na bývanie v byte, byt vypratať bez

zabezpečenia bytovej náhrady. Len s ohľadom na , ktorý

ustanovuje, že „výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi“, prichádza do úvahy možnosť neprimeranú tvrdosť, ktorá by

v podobných situáciách mohla vzniknúť bezprostredným uskutočnením výkonu práva na

vypratanie bytu, zmierniť tým, že povinnosť vypratať byt sa podmieni zabezpečením

bytovej náhrady.

Najvyšší súd priznáva citovanému ustanoveniu síce zásadný aplikačný

a interpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv, ale nepovažuje ho za

ustanovenie, ktoré má vlastnú priamu normotvornú platnosť. Z toho vyvodzuje záver, že

„v prípadoch, keď súd vyslovuje povinnosť vypratať byt (obytný dom) osobám, ktorým

právny dôvod k jeho nájmu (predtým užívaniu) vôbec nevznikol, je priznanie náhrady za

takto vypratávaný byt absolútne vylúčené, a to aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1

. Na základe ustanovenia

nemožno súdnym rozhodnutím konštituovať dovtedy nejestvujúce právo pre faktického, ale

neoprávneného užívateľa bytu (obytného domu), a tým zároveň určovať určitú povinnosť

vlastníkovi bytu (obytného domu), tomuto konštituovanému právu zodpovedajúcu.“

(rozsudok z 20. 11. 1997, ).

Odhliadnuc od toho, že skutkové okolnosti veci, v súvislosti s ktorou bol tento názor

najvyšším súdom vyslovený, sa podstatne odlišujú od posudzovanej veci, svojou

rigidnosťou nemôže byť tento názor v súlade s a dohovorom s ohľadom na tie

zásady, ktoré musia byť splnené v prípade zásahu do práva na ochranu súkromného

a rodinného života a obydlia, tak ako boli uvedené vyššie. Podľa názoru ústavného súdu aj

musí byť vykladaný a uplatňovaný v súlade s

( ), resp. nemôže byť vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za

následok porušenie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z dohovoru alebo inej

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Prostredníctvom tohto

zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa

dotýka základných práv a slobôd, umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne

okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu

medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami

a slobodami jednotlivca.

obsahuje v o. i. zákaz zneužiť vlastníctvo na ujmu práv iných

alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Pod ochranou zákona je

o. i. aj rodina, pritom výslovne zaručuje osobitnú ochranu detí a mladistvých (

ods. 1 ). tvorí jeden celok, preto nemožno jednotlivé ustanovenia vykladať

samostatne, bez vnútornej spojitosti a bez vzájomnej závislosti ().

Z , resp. vyplýva povinnosť všeobecných súdov

v každom prípade, v ktorom hrozí zásah do základných práv, ktoré tieto články zaručujú,

skúmať s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti, či tento zásah je nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti a primeraný sledovanému cieľu. V tomto zmysle bolo potrebné

aj v danej veci skúmať, či nie je vypratanie obecného bytu navrhovateľkou bez

zabezpečenia bytovej náhrady v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1

.

v zásade ponecháva súdu možnosť, aby jednak s prihliadnutím

na dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 712), resp. s prihliadnutím na príkaz, aby výkon

práv a povinností vyplývajúcich z občianskych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi

(§ 3 ods. 1), rozhodol o povinnosti vypratať byt tak, že ju bude viazať na zabezpečenie

príslušnej bytovej náhrady. Ani prípadná okolnosť dvoch bytov nemusí odôvodňovať

vypratanie bytu bez bytovej náhrady, čo vyplýva z ustanovenia § 711 ods. 1 písm. g)

, podľa ktorého ak má nájomca dva alebo viac bytov, nemusí súd

privoliť k výpovedi nájmu v prípade, že „od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby

užíval iba jeden byt“. Z toho vyplýva, že súd v týchto sporoch vždy musí skúmať aj

existenciu „dôvodov hodných osobitného zreteľa“, resp. „súlad s dobrými mravmi“ či

jednoducho „spravodlivosť uvažovaného opatrenia“.

Tým viac to tak bolo potrebné v danej veci s ohľadom na okolnosť, že mesto Poprad

ako vlastník bytu v rovnakom čase, keď iniciovalo začatie súdneho konania, zapísalo

navrhovateľku do zoznamu uchádzačov o nájom obecných bytov. Ako vyplýva zo

všeobecne záväzného nariadenia tohto mesta, nejde o automatické zapísanie žiadateľa do

takéhoto zoznamu, ale o zapísanie, ktorému predchádza preverenie opodstatnenosti žiadosti

príslušnými orgánmi mesta podľa podmienok a kritérií uvedených v tomto nariadení.

Jednou z podmienok o. i. je, že žiadateľ je sociálne odkázaný a nemá pridelený komunálny

byt, nemá vlastný byt, rodinný dom, družstevný byt a nie je stavebníkom rodinného domu.

Len keď je žiadosť takto opodstatnená, vlastník bytového fondu žiadosť o pridelenie bytu

akceptuje, inak ju zamietne (časť II tohto odôvodnenia).

V prípade mesta za tých okolností, ako tomu bolo v danej veci, je dosť ťažko oddeliť

jeho práva vlastníka od jeho povinnosti starať sa o základné potreby obyvateľov mesta,

a preto nemožno a priori vychádzať z toho, že na základe ustanovenia § 3 ods. 1

aktom aplikácie práva sú v takomto prípade konštituované dosiaľ

neexistujúce povinnosti vlastníka. Toto ustanovenie vyžadovalo v danej veci najmä zistiť, či

mesto Poprad ako vlastník a zároveň správca komunálneho bytového fondu malo v čase

rozhodovania súdu taký dôvod dosiahnuť okamžité vypratanie navrhovateľky z bytu, ktorý

bolo treba považovať za jej „obydlie“ v zmysle , že by nebolo od neho

spravodlivé žiadať, aby jeho vypratanie súd viazal na zabezpečenie bytovej náhrady.

Tak krajský súd, ako aj mesto Poprad sa bránili predovšetkým tým, že konanie

navrhovateľky vzhľadom na dohodu, ktorú uzavrela v roku 1995 so svojím bývalým

manželom, ktorou sa vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného nájmu, bolo

špekulatívne.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že s ohľadom na okolnosti, za ktorých sa

navrhovateľka i s deťmi odsťahovala z družstevného bytu, v ktorom žila so svojím

manželom, do obecného bytu svojho otca, toto jej konanie nemožno považovať za

špekulatívne v snahe získať obecný byt. Je nepochybné, že tak urobila v situácii

negatívneho dopadu prehlbujúceho sa rozvratu manželských vzťahov na ňu osobne, ako aj

na maloleté deti, čoho dôkazom je aj to, že zhruba o dva roky neskôr jej manželstvo bolo

skutočne rozvedené, pričom súd konštatoval o. i., že „výčitky odporcu (jej manžela)

presiahli primeranú, slušnú formu, boli hrubé, nezriedka sa odporca i agresívne správal voči

navrhovateľke“. Toto konštatovanie môže vysvetliť jej následné správanie, prečo po smrti

otca sa neusilovala vrátiť k manželovi do spoločného bytu, ale snažila sa doriešiť ďalšie

užívanie bytu, v ktorom so svojím otcom určitý čas viedla spoločnú domácnosť.

Ani zo skutočnosti, že navrhovateľka sa vzdala práva k spoločnému bytu v prospech

bývalého manžela nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že jej prístup bol špekulatívny, pretože aj

v prípade, že by zostala jeho ďalšou nájomníčkou, jej manželovi by týmto ešte nezaniklo

právo na bývanie v ňom a jej osobná situácia, v dôsledku ktorej podala návrh na rozvod, by

sa prakticky nezmenila.

Nakoniec treba v tejto súvislosti poukázať aj na to, že v tom čase sa ani mesto Poprad

jednoznačne nevyjadrilo k otázke zákonného prechodu nájmu na navrhovateľku k bytu,

v ktorom už dlhší čas so svojím otcom a deťmi spoločne bývala, čo je zrejmé z listu

primátora mesta z 19. júla 1995 (časť II tohto odôvodnenia), preto presvedčenie

navrhovateľky o tom, že v tomto byte býva natrvalo alebo že sa nemusí z neho vysťahovať

„na ulicu“, mohlo byť vyvolané aj samotným konaním mesta ako vlastníka tohto bytu. Hoci

krátko na tento list primátora mesto jednoznačným spôsobom vyzvalo navrhovateľku na

vypratanie predmetného bytu (list Mestského úradu v Poprade zo 4. augusta 1995), v tom

čase však už jej bývalý manžel tragicky zomrel (1. augusta 1995), v dôsledku čoho sa jej

situácia, pokiaľ ide o možnosť mať „obydlie“ v inom byte než v obecnom byte mesta, ktorý

užívala, stala nezvratná. V roku 1996, keď sa začalo súdne konanie o vypratanie

predmetného bytu, sa navrhovateľka ocitla v ťažkej životnej situácii aj ako matka

maloletých detí, ktoré tragicky stratili otca. Preto bez skúmania týchto skutkových okolností

danej veci, v čom ústavný súd nemôže nahradiť všeobecný súd, nebolo možné posúdiť, či

prevažuje záujem mesta na bezprostrednom vyprataní navrhovateľky z tohto bytu nad jej

potrebou mať zabezpečenú bytovú náhradu. Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel

návrhu mesta Poprad na doplnenie dokazovania.

Zástupca krajského súdu uviedol, že súdy skúmali vec aj z hľadiska § 3 Občianskeho

zákonníka a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal v prípade

navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady.

Ústavný súd však k tomu poznamenáva, že z rozsudkov okresného a krajského súdu

takéto skúmanie veci nevyplýva. Okresný súd v tejto súvislosti len konštatoval, že

navrhovateľka má možnosť riešiť svoju bytovú situáciu bytom v K., ktorý zdedil jej

maloletý syn, a preto aj prípadnú otázku náhradného bývania považoval za neodôvodnenú.

Zo svojej strany krajský súd sa o tejto časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu

v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezmienil a nezaujal ani žiadne stanovisko k otázke

bytovej náhrady.

Zo spisu okresného súdu pritom vyplýva, že navrhovateľka uvádzala, že nemá v tom

čase iný byt a že z tohto dôvodu má podanú žiadosť o pridelenie komunálneho bytu, ktorú

mesto akceptovalo. Súd pri hodnotení dôkazov musí „starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci“ (§ 132 v spojení s § 157 ods. 2

). Preto krajský súd nesmel pri hodnotení dôkazov opomenúť prihliadať na tieto

skutočnosti, ktoré podľa názoru ústavného súdu boli spolu s ostatnými okolnosťami veci

dôležité pre jej posúdenie z hľadiska a dotknutých článkov

. Krajský súd preto nesmel vo svojom rozhodnutí opomenúť ani zaujať stanovisko

k otázke odôvodnenosti zabezpečenia bytovej náhrady navrhovateľke z hľadiska tých zásad,

ktoré už boli uvedené vyššie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa povinnosti navrhovateľky

vypratať predmetný byt do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, t. j. bez zabezpečenia bytovej

náhrady, je takým zásahom do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života

a obydlia, ktorý sa nezakladal na relevantných a dostatočných dôvodoch. Preto tento zásah

nemožno považovať ani za oprávnený v zmysle čl. 19 ods. 2, ani za nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti v zmysle , a to aj so zreteľom na osobitnú

ochranu detí a mladistvých v zmysle .

Z týchto dôvodov preto vyslovil, že krajský súd porušil jej základné práva zaručené

v a v spojení s . Vzhľadom na tento záver už

ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať aj namietaným čl. 19 ods. 1

.

4. Na druhej strane v časti, v ktorej navrhovateľka žiadala vysloviť takéto porušenie

aj vo vzťahu k mestu Poprad v spojení s a 3 , ústavný súd jej návrhu

nevyhovel, pretože nezávisle od výsledku súdneho konania, za ktorý zodpovedá len súd,

nemožno v okolnostiach jej núteného vypratania z predmetného bytu bez zabezpečenia

bytovej náhrady vidieť samostatné porušenie uvedených článkov zo strany tohto

účastníka konania. Za uvedených okolností ústavnému súdu ani neprislúchalo vlastným

posúdením nahradiť posúdenie príslušných orgánov mesta, pokiaľ ide o to, aká bytová

politika je najlepšia pri riešení problémov bývania v meste, alebo aké opatrenia bolo treba

v danej oblasti prijať vo všeobecnosti, resp. v jednotlivých prípadoch v čase, keď došlo k jej

nútenému vyprataniu predmetného bytu.