Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 4/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka

a členov Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Jána Klučku, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela

Švábyho o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania

o nesúlade o vrátení

majetku Matici slovenskej s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20

ods. 1 a 4 za účasti Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpenej JUDr. Petrom Brňákom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,

na ústnom pojednávaní konanom 4. júla 2000 takto

rozhodol:

o vrátení majetku

Matici slovenskej n i e j e v s ú l a d e s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13

ods. 2 a 4 a a 4 .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania a stanoviská k návrhu

Návrh na začatie konania

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

podal dňa 1. 12. 1999 návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorým

(po jeho doplnení podaním zo dňa 11. 2. 2000) namietol nesúlad zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o vrátení majetku Matici slovenskej (ďalej

len „zákon o vrátení majetku“) s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 4

a a 4 .

Nesúlad napadnutého zákona s označenými článkami Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) spočíva podľa navrhovateľa predovšetkým v tom, že

chýba základný predpoklad reštitúcie - nezákonnosť odňatia majetku a protiprávnosť

nadobudnutia vlastníckych práv ďalšími subjektmi - mestami Bratislava a Čadca. To

porušuje princípy právneho štátu a súčasne aj ústavný obsah vlastníckeho práva.

V pôvodnom návrhu generálneho prokurátora sú významné tieto právne

skutočnosti:

a) V § 1 napadnutého zákona sa uvádza, že Matici slovenskej sa vracia

majetok, ktorý jej bol odňatý v období od 25. 2. 1948 do 31. 12. 1989 a ktorý bol vo

vlastníctve štátu k 1. 11. 1990.

b) Majetok, ktorý je uvedený v prílohe , nebol odňatý,

ale Matica slovenská ho dobrovoľne odovzdala.

c) nepripúšťa, aby k vyvlastneniu alebo inému obmedzeniu vlastníckeho

práva došlo priamo zákonom, ale len na základe zákona.

Tento návrh generálny prokurátor doplnil podaním z 11. 2. 2000. V podaní

argumentuje takto:

a) Ustanovenie § 1 zákona o vrátení majetku je svojou podstatou právnou

normou upravujúcou reštitúciu. Naproti tomu § 2 citovaného zákona je konfiškačný,

pretože majetok uvedený v prílohe vyhlasuje za vlastníctvo Matice slovenskej.

b) Schválením ustanovenia § 2 zákona o vrátení majetku Národná rada

Slovenskej republiky porušila , pretože neumožňuje, aby

zákonodarný orgán rozhodoval o vlastníckom práve, resp. o odňatí vlastníckeho práva

v prospech inej osoby.

c) Vlastníkmi nehnuteľností uvedených v prílohe zákona o vrátení majetku boli

do jeho účinnosti mestská časť Bratislava - Staré Mesto a mesto Čadca, ktoré sa stali

vlastníkmi v dôsledku prijatia o majetku obcí.

Generálny prokurátor namieta porušenie týchto článkov :

Čl.1 - Slovenská republika je právny štát;

Čl. 2 ods. 2 - štátne orgány môžu konať iba na základe a v jej medziach;

Čl. 12 ods. 1 a 2 - rovnosť v právach a neodňateľnosť, prípadne nezrušiteľnosť

základných práv a slobôd;

Čl. 13 ods. 2 - medze základných práv možno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom;

Čl. 13 ods. 4 - obmedzovania základných práv musia rešpektovať ich podstatu a

zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ;

Čl. 20 ods.1 a 4 - vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Každý má právo vlastniť majetok. Toto základné právo je neodňateľné a

nescudziteľné.

Navrhovateľ tieto články, až na a , bližšie

neodôvodnil. V odôvodnení návrhu generálny prokurátor využil aj judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorá sa venovala

otázkam vlastníckeho práva a osobitne vyvlastnenia.

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) na ústnom

pojednávaní navrhla nevyhovieť návrhu generálneho prokurátora z týchto dôvodov:

a) Existuje rozdiel medzi reštitúciou a vyvlastnením, ktorý v podstate spočíva

v týchto právne významných skutočnostiach:

 reštitúcia je odstránenie protiprávnosti pri prevode vlastníctva, prípadne

protiprávneho zásahu do vlastníckeho práva, a to navrátením veci do

pôvodného právneho stavu s právnymi účinkami ex tunc,

 vyvlastnenie je núteným odobratím vlastníckeho práva vo verejnom záujme,

a to na základe zákona a za náhradu a s právnymi účinkami ex nunc,

 dôvodom reštitúcie je výlučne protiprávnosť, zatiaľ čo dôvodom vyvlastnenia je

verejný záujem, t. j. odlišný záujem,

 právne účinky reštitúcie sú odlišné od právnych účinkov vyvlastnenia

z hľadiska obsahu zápisu do katastra nehnuteľností.

b) Generálny prokurátor nenamieta reštitučný charakter ustanovenia § 1 zákona

o vrátení majetku. Jeho námietka smeruje k § 2 citovaného zákona, ale aj toto

ustanovenie je reštitučného charakteru, čo plynie z vymedzeného rozdielu medzi

vyvlastnením a reštitúciou.

c) Reštitučný charakter zákona o vrátení majetku potvrdzuje aj dôvodová správa

k tomuto zákonu. Navyše sa v nej uvádza aj to, že zákon je podobný s ustanovením § 6

ods. 6 Ustanovenie zákona o vrátení majetku je

ustanovením, ktoré poznajú aj iné reštitučné predpisy (, zákon

č. ).

d) Posudzovaný zákon o vrátení majetku vychádza zo základnej myšlienky typickej

aj pre ostatné reštitučné predpisy. Majetkové krivdy, ktoré páchal štát v rokoch 1948

až 1989 prostredníctvom právnych a faktických konaní (opatrení), treba napraviť tak,

že sa majetok vráti vlastníkovi.

e) Reštitúcie sú deklaratórneho charakteru, predstavujú odstránenie protiprávnosti

pri prechode vlastníctva, a to navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu

s právnymi účinkami ex tunc. Reštitúcia teda nie je núteným odňatím vlastníctva

mestskej časti Bratislava - Staré Mesto a Čadci, ale povinnosťou obnoviť pôvodný

právny stav. Z toho vychádza aj súdna prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

f) Ústavný súd podľa by mal rešpektovať status zákonodarnej moci.

Je vecou suverénneho rozhodnutia štátu, či pristúpi k reštitúciám a v akom rozsahu. Po

roku 1990 sa teda viackrát riešil spôsob a rozsah reštitúcií a vždy len tak, že nemohlo

dôjsť tak či onak k úplnému výkonu spravodlivosti v reštitučnej oblasti. Zásadnou

koncepciou bolo to, že treba zmierniť následky niektorých majetkových krívd

spáchaných v rokoch 1948 až 1989.

g) Ak by aj existoval dvojaký výklad zákona o vrátení majetku, z ktorých by jeden

bol v súlade s , kým druhý výklad by nebol v súlade s , treba sa

prikloniť k záveru, že niet dôvodu na zrušenie takého zákona (ustanovenia).

h) Nie je úplne vyjasnená ani vlastnícka pozícia štátu k obom sporným

nehnuteľnostiam, čo nepriamo plynie z § 1 ods. 2 zákona o vrátení majetku.

Na otázku ústavného súdu zástupca národnej rady uviedol, že v prípade zákona o

vrátení majetku reštitučný dôvod možno vyvodiť priamo z , ktorý okrem

iného ustanovuje, že Slovenská republiky je právny štát. V tejto spojitosti niet súvisu

s a ani s inými článkami .

II.

Právny a skutkový stav

Národná rada Slovenskej republiky 21. apríla 1993 prijala

Z. z. o vrátení majetku Matici slovenskej, ktorým sa vrátili Matici slovenskej tieto

nehnuteľnosti:

1. Dom Liga-pasáž,

, zastavaná plocha, parc. č. , zapísané v SG Bratislava, list

vlastníctva , k. ú. . Vlastník:

2. Palárikov dom, č. s. , zastavaná plocha,

, zapísané v SG Čadca, list vlastníctva , . Vlastník:

Z dôvodovej správy k návrhu tohto zákona ústavný súd považuje za potrebné

uviesť:

Majetok získala MS prostredníctvom národných zbierok do roku 1948. V rámci

poštátňovania, formou administratívnych dohôd, výmerov a nariadení bol majetok

Matici slovenskej protidemokraticky odňatý.

Prijatím tohto zákona by sa naplnil rehabilitačný akt voči Matici slovenskej,

umožnil by vrátiť časť majetku, podobne ako to umožnili a

č.

K § 1 a 2 návrhu zákona o vrátení majetku sa uviedlo:

Nehnuteľný majetok, ktorý je uvedený v prílohe, bol k 1. 11. 1990 vlastníctvom

štátu. Národná rada je oprávnená prijať takýto zákon z týchto dôvodov:

 ide o majetok štátu,

 niet inej úpravy prechodu tohto majetku na právnické osoby alebo fyzické

osoby,

 majetok sa prevádza na konkrétny subjekt.

Riešenie uvedené v § 1 ods. 2 predlohy je rovnaké, ako je to ustanovené v § 6

ods. 6

Záver dôvodovej správy obsahuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a

spôsob odňatia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. Podľa tohto záveru:

Dom Liga-pasáž sa stala vlastníctvom Matice slovenskej na základe výmeru

Povereníctva vnútra z roku 1948 číslo 1386/11-III./2-48 a dohodou z 1. 8. 1955 bola

prevedená na Osvetové ústredie v Bratislave, t. j. na československý štát.

Palárikov dom v Čadci bol kúpený v roku 1925 a nútene prevedený podľa § 6

ods. 3 vládneho nariadenia č. 110/1953 a 9.mája na československý

štát - ONV, odbor školstva a kultúry v Čadci.

Z diskusie v národnej rade k tomuto návrhu zákona sa nedali vyvodiť žiadne

relevantné poznatky pre rozhodovanie v tomto prípade. Ústavný súd vykonal

dokazovanie obsahom záznamu tejto diskusie, ale k návrhu zákona odznela diskusia,

v ktorej upozornil na možné právne problémy iba veľmi všeobecne jeden poslanec.

Ústavný súd požiadal predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

o stanovisko podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý

v stanovisku uviedol:

„Odňatie nemožno spájať s prídavným menom nezákonné alebo protiprávne. Toto

odňatie nemá nič spoločné s dobrovoľným prevodom majetku, takže je prirodzené, že

sa majetok musí vrátiť pôvodnému vlastníkovi, t. j. Matici slovenskej. Je to síce

v reštitučnom predpise neobvyklý spôsob, ale ním dal zákonodarca najavo, aký

majetok v danej dobe považuje za vhodný vrátiť Matici slovenskej, ktorý jej bol po

roku 1948 poštátnený. Reštitúcie sú iba deklaratórneho charakteru, predstavujú

odstránenie protiprávnosti pri prechode vlastníctva, a to navrátením veci do

pôvodného právneho vzťahu s účinkami ex tunc. Reštitúcia teda nie je núteným

odňatím vlastníctva mestám.“

Vlastníkmi nehnuteľností uvedených v prílohe zákona boli podľa listov vlastníctva

aktuálnych k 21. aprílu 1993 do jeho účinnosti mesto Čadca a mestská časť Bratislava

- Staré Mesto. Tieto obce sa stali vlastníkmi nehnuteľností na základe ustanovenia § 2

ods. 1 o majetku obcí (ďalej len

„zákon o majetku obcí“) bez toho, aby sa vykonal nejaký právny úkon. Mesto Čadca

a mestská časť Bratislava - Staré Mesto len požiadali, ako to dokazujú listiny

o žiadostiach, len o záznam účinkov citovaného zákona do príslušného katastra

nehnuteľností.

Podľa názoru ústavného súdu je potrebné objasniť aj právny stav, ktorý tu

existoval v čase, kedy majetok Matice slovenskej prešiel do vlastníctva štátu a Matici

slovenskej zostalo iba právo správy tohto majetku, pretože do účinnosti zákona

o majetku obcí v pôvodnom znení bol vlastníkom nehnuteľností uvedených v prílohe

zákona o vrátení majetku štát.

Vlastníctvo štátu vzniklo v dôsledku účinkov zákona Slovenskej národnej rady

č. o Matici slovenskej, t. j. ex lege. Podľa citovaného zákona:

Matica slovenská splnila v živote slovenského národa významnú úlohu. Vznikla v

dobe najťažšieho národného a sociálneho útlaku z túžob a obetí širokých ľudových

vrstiev ako celonárodný spolok a stala sa všestranným svojpomocným strediskom

kultúry ujarmeného národa. Oslobodením našej vlasti Sovietskou armádou v roku

1945 a historickým víťazstvom pracujúceho ľudu vo februári 1948 splnili sa odveké

túžby ľudu, ktorý prevzal moc do svojich rúk a vytvoril všetky predpoklady pre

všestranný mohutný kultúrny rozvoj. Preto v ľudovodemokratickom zriadení Matica

slovenská a z jej iniciatívy založená Slovenská národná knižnica z vlastnej vôle menia

sa na vedecký ústav, ktorý sa začleňuje medzi štátne kultúrne ustanovizne.

Podľa § 6 tohto zákona je Matica slovenská rozpočtovou organizáciou

Povereníctva kultúry a podľa § 7 uvedeného zákona majetok doterajšej Matice

slovenskej a Slovenskej národnej knižnice prechádza do vlastníctva štátu a dáva sa do

správy Matice slovenskej.

Matica slovenská nakladala s týmto majetkom ako správca a prevádzala ho na

ďalších správcov (administratívna dohoda z 1. 8. 1955), resp. konala podľa § 6 ods. 3

vl. nariadenia č. , ktoré uložilo rozpočtovým organizáciám povinnosť

dbať o poriadok vo verejných knihách, najmä aby bol v nich zapísaný ako vlastník

československý štát a vyznačená jej správa. Tieto úkony Matice slovenskej nemali

žiaden význam pre vlastnícke právo štátu.

Podľa názoru ústavného súdu z týchto úkonov MS ako správcu majetku štátu nie

je možné vyvodiť žiadne dôsledky pre existenciu vlastníckeho práva štátu

k nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v prílohe zákona o vrátení majetku. Toto

vlastnícke právo štátu zaniklo až prijatím a účinnosťou zákona o majetku obcí.

Ku nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v prílohe k zákonu o vrátení majetku,

prešlo však vlastnícke právo na štát priamo zo zákona (ex lege). K prechodu

vlastníctva teda nedošlo žiadnym právnym úkonom (zmluvou) alebo aktom aplikácie

práva (administratívne rozhodnutie).

III.

Východiská na rozhodovanie

1. Napadnutý zákon o vrátení majetku je nesporne právnym predpisom, ktorý

oprávňuje na reštitúciu nehnuteľností (nie je podstatné koľkých) jednu právnickú

osobu. Záver o tom, že ide o reštitučný zákon, sa opiera o text § 1 zákona, ktorým sa

Matici slovenskej vracia majetok, a vychádza sa z toho, že tento majetok bol Matici

slovenskej odňatý.

Vrátenie majetku po jeho odňatí jeho pôvodným vlastníkom je základom

koncepcie reštitúcií, ku ktorým dochádzalo v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej

Republike aj v Slovenskej republike v rokoch 1990 až 1992.

V ustanovení § 2 zákona o vrátení majetku je však obsiahnuté pravidlo

správania sa, ktoré vo svojich dôsledkoch znamená odňatie vlastníctva proti vôli toho,

kto toto vlastníctvo dobromyseľne nadobudol aj užíval, pretože znie:

„Nehnuteľný majetok uvedený v prílohe tohto zákona sa vyhlasuje ku dňu

nadobudnutia účinnosti tohto zákona za vlastníctvo Matice slovenskej.“

Toto ustanovenie priamo zo zákona mení subjekty vlastníckeho práva. Bez

splnenia akýchkoľvek ďalších predpokladov vyhlasuje Maticu slovenskú za vlastníka

nehnuteľností a pozbavuje vlastníckeho práva tretie osoby (mesto Čadca a mestská

časť Bratislava - Staré Mesto). A to je podľa názoru ústavného súdu podstata a cieľ

vyvlastnenia.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za významné uviesť, že vyvlastnenie a

konfiškácia sú právne inštitúty, ktoré teoreticky, ale aj podľa judikatúry európskych

súdnych orgánov sú identické z hľadiska podstaty a účinkov na vlastníctvo (vlastnícke

právo).

2. Z listov vlastníctva, ktoré boli aktuálne ku dňu účinnosti zákona o vrátení

majetku, t. j. k 21. aprílu 1993, vyplýva, že vlastníkmi nehnuteľností uvedených

v prílohe citovaného zákona boli mesto Čadca a mestská časť Bratislava - Staré Mesto.

To napokon potvrdzuje aj obsah prílohy tohto zákona, kde sa konštatuje tento

vlastnícky stav. Ústavný súd nezistil žiadnu právnu skutočnosť, ktorá by spochybnila

vlastnícke práva týchto jednotiek územnej samosprávy, a ani zástupca národnej rady

neuviedol žiadny relevantný dôkaz, ktorý by toto vlastnícke právo mohol spochybniť

( , ).

Mesto Čadca a mestská časť Bratislava - Staré Mesto sa stali vlastníkmi týchto

nehnuteľností na základe ustanovenia § 2 ods. 1 zákona. o majetku obcí v pôvodnom

znení, ktoré upravovalo, za splnenia zákonných predpokladov, ex lege prechod

vlastníckeho práva zo štátu na obce. Tieto predpoklady boli splnené, a preto sa

uvedené jednotky územnej samosprávy stali vlastníkmi nehnuteľností uvedených

v prílohe k zákonu o vrátení majetku.

Ku dňu účinnosti zákona teda boli vlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú uvedené

v prílohe zákona o vrátení majetku, jednotky územnej samosprávy, ktoré nemožno

stotožniť so štátom. Vlastnícke právo týchto jednotiek územnej samosprávy požíva

podľa rovnakú úroveň ochrany ako vlastníctvo každej inej osoby.

Túto skutočnosť potvrdzuje dnes už konštantná judikatúra ústavného súdu ( PL. ÚS

38/95, ).

Vlastníci majetku uvedeného v prílohe zákona o vrátení majetku sa nimi stali na

základe výslovného znenia § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí v pôvodnom znení. Tento

zákon bol prijatý v roku 1991, ktorý nemožno zaradiť do tzv. obdobia neslobody,

a tento rok sa nenachádza v žiadnom reštitučnom predpise ako obdobie, v ktorom ešte

dochádzalo k porušovaniu princípov demokratického a právneho štátu. V tejto

spojitosti treba uviesť, že ku dňu prijatia zákona o majetku obcí bol účinný ústavný

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Tento

ústavný zákon vytvoril základy nových ústavných pomerov, ktoré už nevykazovali

znaky porušovania princípov právneho štátu.

Podľa názoru ústavného súdu nie je bez významu ani to, že štát sa nestal

vlastníkom nehnuteľností uvedených v prílohe zákona o vrátení majetku na základe

administratívnej dohody, resp. na základe § 6 ods. 3 vládneho nariadenia

č. , ktoré uložilo rozpočtovým organizáciám povinnosť dbať o poriadok

vo verejných knihách, najmä aby bol v nich zapísaný ako vlastník československý štát

a vyznačená jej správa, tak ako sa tvrdilo v dôvodovej správe k zákonu o vrátení

majetku. Podľa o Matici slovenskej

sa stala totiž Matica slovenská rozpočtovou organizáciou Povereníctva kultúry a podľa

§ 7 citovaného zákona jej majetok z tohto dôvodu (a len z tohto dôvodu) prešiel na

štát, takže iné riešenie ako zápis jej majetku na štát sa nemohol ani nepredpokladať.

V dôsledku týchto všeobecne záväzných právnych predpisov

( a vládneho nariadenia č. ) a nimi predpísaných

úkonov prevodov správy Matica slovenská stratila spolkový charakter a stala sa

rozpočtovou organizáciou pri ústrednom orgáne štátnej správy (Povereníctvo kultúry),

došlo aj k tomu, že sa mesto Čadca a mestská časť Bratislava - Staré Mesto stali

vlastníkmi nehnuteľností uvedených v prílohe zákona podľa § 2 ods. 1 zákona

o majetku obcí bez toho, aby sa vykonali relevantné právne úkony. Tento spôsob

nadobudnutia majetku uvedeného v prílohe zákona o vrátení majetku mestom Čadca

a mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto v spojitosti s citovanými všeobecne

záväznými právnymi predpismi z rokov 1953 až 1954 nemožno kvalifikovať ako

spôsob, pri ktorom by boli tieto jednotky územnej samosprávy osobitne, podstatou

predchádzajúceho režimu, zvýhodnené pri nadobudnutí majetku štátu.

Z uvedeného ústavný súd uzaviera, že obsah zákona o vrátení majetku porušil

princíp právnej istoty a s ním spojenej ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,

ktorý sa vyvodzuje z . Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú

judikatúru, v ktorej sa princíp právnej istoty zdôrazňuje ako komponent právneho štátu

(, , , ). Zákonodarca ešte v roku 1993

však využil metódu reštitúcie, aby priamo zákonom zmenil vlastnícke vzťahy. Prijal

takýto zákon bez toho, aby uvážil, že takýmto zákonom sa umožňuje, aby k zmenám

vlastníckych vzťahov a reštitúciám dochádzalo bez akéhokoľvek časového a vecného

obmedzenia, napriek tomu, že v roku 1993 mohlo dôjsť k nútenej zmene vlastníckych

vzťahov výlučne za splnenia predpokladov uvedených v , t. j.

vyvlastnením.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné vyrovnať sa s argumentom

zástupcu národnej rady, podľa ktorého v prípade zákona o vrátení majetku reštitučný

dôvod možno vyvodiť priamo z . Podľa zástupcu národnej rady preto

postačuje na to, aby národná rada zvolila akýkoľvek spôsob a rozsah reštitúcie

bez prípadnej spojitosti s a s inými článkami .

Ústavný súd síce uznáva, že zákonodarca môže uplatniť svoje zákonodarné

oprávnenia autonómne, suverénne, ale na druhej strane táto suverenita má limit

v nevyhnutnosti ochrany základných práv a slobôd. Tento limit bol prekročený tak, že

zákonodarca vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície prijal zákon o vrátení majetku,

ktorý, okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej reštitúcie, obsahuje aj normu

porušujúcu právo obsiahnuté v .

Ustanovenie § 1 zákona o vrátení majetku je totiž reštitučnou normou, ktorá by

mohla byť akceptovaná so zreteľom na , ale účel reštitúcie sa dosiahol až

znením § 2 citovaného zákona, t. j. vyvlastnením. Na vyvlastnenie však neboli splnené

ústavné predpoklady uvedené v .

K tejto otázke považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že už v

rozhodnutí sp. zn. bol vyslovený právny názor, podľa ktorého:

„Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ,

poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z . Národná rada ako

zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné

orgány verejnej moci v Slovenskej republike. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej

pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí daný rámec.“

Tento právny názor ústavného súdu bol potvrdený aj v rozhodnutí sp. zn.

, kde bolo uvedené:

„Princíp právneho štátu ustanovený je základným ústavnoprávnym

princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú

právomoc v nesúlade s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný

princíp ústavnosti ustanovený .“

Z týchto dôvodov nebolo možné zohľadniť námietku zástupcu národnej rady,

ktorej obsah oddeľoval od ako článku, ktorý sa má vykladať

samostatne, bez vnútornej spojitosti a bez vzájomnej závislosti. Ústavný súd takúto

interpretáciu nepovažuje za súladnú s ústavnými pomermi v Slovenskej republiky a

uzaviera, že , ktorý ustanovuje, že Slovenská republika je právny štát,

nedovoľuje zákonodarcovi (parlamentu) konať a prijímať zákony bez ohľadu na ďalšie

články , najmä tie, ktoré upravujú ľudské práva a základné slobody.

3. Ústavný súd považuje za potrebné sa v tejto spojitosti venovať aj ústavným

limitom vyvlastnenia, ktoré sú ustanovené v . K otázke

vyvlastnenia a jeho limitov ústavný súd už zaujal stanovisko, ktoré má základný

význam (nález sp. zn. ):

„Každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo

zákonom nie je z jeho vlastníctva vylúčený.

neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo k nútenému

obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom.“

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia možno uviesť:

Uvedené ustanovenie predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého

je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho

práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného

zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 v znení neskorších predpisov:

„Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom alebo na základe zákona, ktorý

upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale výlučne na základe zákona.

Z uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný

orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle oprávnená priamo zákonom

vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Čl. 20 ods. 4 však určuje,

že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno

prikročiť len na základe zákona.

Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta ) je

preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva. Ďalšími určenými požiadavkami na takýto zákon je, že

k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len

vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Takýmito zákonmi

v právnom poriadku Slovenskej republiky je o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ako

aj o obrane Československej socialistickej republiky v znení

neskorších predpisov.

K porušeniu by preto mohlo dôjsť len vtedy, ak takýto

zákon národnej rady nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich).

Ústavné limity určené pre vyvlastnenie dovoľujú národnej rade len prijať

zákon, ktorý by upravil jeho zákonné predpoklady. Splnenie týchto predpokladov však

musí byť preskúmateľné v konaní, zaručujúcom ich objektívne posúdenie. Toto

konanie je zásadne administratívne, t. j. patrí do výkonnej moci, ale v zmysle čl. 46

ods. 2 je zákonnosť tohto konania preskúmateľná aj súdnou mocou, pretože

vyvlastnenie sa týka základného práva (vlastníckeho práva).

však vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu

k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 je národná rada

oprávnená zákonom priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre

všetkých vlastníkov (v súlade s ), ukladá

zákonu národnej rady inú úlohu.

V rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá , nejde už

o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania)

vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20

ods. 1 . Úlohou zákona predpokladaného je preto umožniť,

aby oprávnený orgán zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych

vlastníkov za podmienok určených zákonom. Na takýto zásah však nie je oprávnená

národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušný orgán štátnej správy formou

individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia).

A tu prichodí uviesť, že zákon o vrátení majetku neobsahuje vymedzenie

žiadneho z týchto predpokladov. Národná rada priamo vyhlásila prechod vlastníckeho

práva z tretích osôb (nie zo štátu) na Maticu slovenskú, t. j. spojila v zákone výkon

zákonodarnej moci s atribútmi výkonnej moci, ba aj súdnej moci. Mesto Čadca

a mestská časť Bratislava - Staré Mesto sa podľa tohto zákona nemohli brániť

v žiadnom konaní. Absentovala aj možnosť administratívneho konania, a preto aj

možnosť súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Národná rada takto automaticky

obnovila vlastnícke práva Matice slovenskej bez toho, aby doterajším vlastníkom

umožnili v zákonom upravenom postupe brániť svoje vlastnícke práva.

IV.

Závery

Z právnych úvah uvedených v časti III tohto rozhodnutia ústavný súd uzaviera,

že Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vrátení majetku Matici slovenskej:

1. Rozhodla síce v súlade so svojím výlučným postavením jediného

zákonodarného zboru Slovenskej republiky, ale prijatie zákona o vrátení

majetku sprevádzalo porušenie princípu právnej istoty a s ním spojenej

ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv (vlastníckeho práva), ktorý

možno vyvodiť z ako jeden z princípov právneho štátu.

2. Zrušila (odňala) základné právo - vlastnícke právo dvom právnickým osobám

bez toho, aby rešpektovala ústavné limity na vyvlastnenie uvedené v čl. 20 ods. 4

. Národná rada takýmto spôsobom reštitúcie majetku konala v rozpore

s obsahmi a 2 a a 4 .

Aj pre mesto Čadca a mestskú časť Bratislava - Staré Mesto platí, že ich

vlastnícke právo je neodňateľné a nezrušiteľné bez toho, aby sa nedodržal postup

ustanovený (). Toto základné právo sa im zaručuje ako každej inej

osobe ( sa základné práva zaručujú všetkým). Ak národná rada

mienila upraviť medze základného práva - vlastníckeho práva uvedených jednotiek

územnej samosprávy, mala rešpektovať všetky predpoklady ustanovené v čl. 20 ods. 4

, k čomu podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

Podstatou a zmyslom vyvlastnenia však podľa názoru ústavného súdu nemôže

byť reštitúcia majetku, pretože nie je prípustné obmedziť základné právo len za cieľom

(reštitúcia), ktorý sa môže a musí dosiahnuť inými právnymi prostriedkami

umožňujúcimi povinným osobám sa brániť proti dôsledkom reštitúcie.

3. Porušila ústavnú zásadu rovnakej ochrany vlastníckeho práva, pretože

právnické osoby, ktorým sa vlastnícke právo odňalo zákonom o vrátení majetku

nemali, oproti iným vlastníkom, ktorým sa ruší (odníma) vlastnícke právo, žiadnu

efektívnu možnosť brániť sa proti tomu, aby ich majetok prešiel do vlastníctva tretej

osoby, s ktorou nemali tieto právnické osoby žiadne právne a faktické vzťahy. Takéto

obmedzenie tiež nie je v súlade s ani s a 4 .

4. Prisvojila si aj oprávnenia (atribúty) prislúchajúce výkonnej moci a súdnej

moci, resp. znemožnila uplatnenie výkonnej moci, prípadne súdnej moci v procese

vrátenia majetku Matici slovenskej. Národná rada nerešpektovala ani to, že nešlo

o majetok patriaci štátu. Takýto postup dovoľuje záver o rozpore zákona o vrátení

majetku s .

5. Zjavne neakceptovala príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých

článkoch , ktoré vecne súviseli s obsahom zákona o vrátení majetku. Tieto

príkazy (limity) je však potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona národnej

rady, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy

upravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým sa len mení, prípadne dopĺňa už predtým

existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov. Aj preto národná rada pri

prijímaní zákona o vrátení majetku konala v rozpore s .

V.

Právne závery uvedené v časti IV tohto nálezu viedli ústavný súd k zisteniu

( ), že medzi zákonom Národnej rady Slovenskej

republiky z 21. apríla 1993 č. o vrátení majetku Matici slovenskej a

, , a 2, a 4 a a 4 je nesúlad.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2000

Ján Mazák, v. r.

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky