Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 116 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (122)I. ÚS 3/98
PDF · 104.04 KB
No categories available
I. ÚS 3/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Richarda
Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej po prerokovaní návrhu
prezidenta Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon“ na neverejnom zasadnutí 5. februára 1998 podáva tento
v ý k l a d :
1. Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať...
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu
zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj
vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu
nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom
ustanoveným spôsobom.
2. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného
ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom
vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho
štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
Po predbežnom prerokovaní návrhu prezidenta Slovenskej republiky na podanie
výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, Ústavný súd Slovenskej republiky 22. januára
1998 prijal na konanie tú jeho časť, v ktorej namietal spornosť výkladu čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“ tak, či výkladu ústavnej normy v ňom obsiahnutej zodpovedá konanie
orgánu štátu v rozsahu zákona bez akýchkoľvek výnimiek alebo či výkladu tohoto
ustanovenia zodpovedajú aj výnimky z tejto ústavnej normy. Ďalšou spornou skutočnosťou,
ktorá v tejto súvislosti vyvstala je tá, či výkladu ústavnej normy obsiahnutej v citovanom
ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy zodpovedá súčasné (súbežné) konanie orgánu štátu ako v
rozsahu, tak aj spôsobom ustanoveným zákonom alebo či výkladu tohoto ustanovenia
zodpovedajú aj výnimky z tejto ústavnej normy.
V rozsahu a spôsobom, v ktorom citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy tvorí
súčasť právneho štátu, vznikol medzi účastníkmi konania spor aj o výklad termínu „právny
1. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej
moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich
podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp
právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri
splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza
(môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo
zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo
mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým
štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno
použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. Z uvedeného však nemožno vyvodiť
záver, že právnym základom uplatňovania štátnej moci „v rozsahu zákona“ môžu byť
výlučne len zákony. Tam, kde to ústava alebo zákon umožňujú, sú orgány štátu viazané aj
medzinárodnými zmluvami (čl. 11, čl. 144 ods. 2), nariadeniami vlády (čl. 120 ods. 1), ako
aj všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev alebo iných ústredných orgánov
štátnej správy (čl. 123 ústavy). Oprávnenie na vydávanie právnych predpisov tzv.
sekundárnej normotvorby, ako aj jeho právny rozsah však vyplýva výlučne zo zákona.
V uvedenom smere Ústava Slovenskej republiky neumožňuje vydávanie takých právnych
predpisov, k vydaniu ktorých by nedošlo na základe zákona. Iba zákony upravujú rozsah, v
akom štátne orgány môžu uplatňovať jednotlivé zložky štátnej moci i to, či právnym
základom ich uplatňovania budú zákony, iné právne predpisy tzv. sekundárnej
normotvorby, alebo medzinárodné zmluvy.
V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony
upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní
nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom
ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže
dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu,
ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného
rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže
takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje.
Uvedenému nie je na ujmu ani stav, ktorý nastáva v prípade kompetenčných sporov
medzi štátnymi orgánmi. Aj keď tieto spory rozhodujú súdy (čl. 126 ústavy, príp. § 8a
Občianskeho súdneho poriadku), t. j. právomoc príslušného orgánu štátu uplatňovať štátnu
moc v určitej (sporovej) otázke sa odvodzuje od rozhodnutia súdneho orgánu, ide o otázku,
ktorá už bola zaradená do rozsahu právomoci štátneho orgánu zákonom a súdy iba
spresňujú, do zákonnej právomoci ktorého zo sporových orgánov táto otázka patrí.
Výnimka z tohoto pravidla neexistuje ani v prípade, keď sa orgán štátu domnieval, že
iný orgán štátu konal alebo rozhodoval spôsobom, ktorý nie je v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky. Ak je na to procesne oprávnený, môže takýto orgán požadovať
konanie pred ústavným súdom na posúdenie súladu označeného konania, opomenutia alebo
rozhodnutia iného štátneho orgánu s Ústavou Slovenskej republiky. Procesné oprávnenie k
podaniu návrhu na ústavný súd však nemá (a ani nemôže mať) žiadny vplyv a dopad ani na
zákonný rozsah právomocí orgánu štátu a nemôže byť dôvodom na konanie orgánu štátu
mimo zákonného rozsahu jeho právomocí.
Ani Ústava Slovenskej republiky a ani zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.
nespájajú ani s podaniami na ústavný súd a ani s jeho rozhodnutiami také právne účinky,
ktoré by tie orgány štátu, ktorým sú určené, oprávňovali konať nad rámec ich zákonom
ustanovených právomocí. Pokiaľ ide o účinky rozhodnutia o výklade ústavného zákona, ak
je vec sporná, ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 60/97 túto skutočnosť výslovne potvrdil,
keď uviedol, že: „Nie je teda možné, aby v dôsledku výkladu ústavného zákona, subjekt
ktorého sa tento výklad týka, konal tak, ako to zákon neupravuje.“ Hoci v zákonom
určených prípadoch môže mať podanie na ústavný súd vplyv na bezprostredný výkon
zákonných právomocí štátneho orgánu (podanie všeobecného súdu na vyslovenie nesúladu
všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku má za následok prerušenie súdneho konania) v žiadnom prípade
nepredstavuje aj zákonný dôvod na konanie orgánu štátu nad rámec jeho zákonom
vymedzenej právomoci.
2. Konanie orgánov štátu v rozsahu zákona nie je jediným ústavným príkazom
obsiahnutým v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie súčasne
určuje, že konanie orgánu štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj „spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“. Podobne ako právomoci, tak aj spôsob konania orgánov štátu, môže byť
upravený len zákonom; určuje spôsob konania orgánov štátu. Výklad citovaného
ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia „v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch
príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy obsiahnutej v
citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom
ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona a ani konanie orgánu
štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom ustanoveným postupom.
Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu neumožňuje konať nad
rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu zákona orgánu štátu
neumožňuje konať iným ako zákonom ustanoveným postupom. Odvolanie sa orgánu štátu
len na jeden z príkazov ústavnej normy obsiahnutej v čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená preto
jej výklad a aj uplatňovanie ústavou zamýšľaným spôsobom. Výklad citovaného
ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neumožňuje ani v tomto prípade
výnimku z tohoto pravidla, a to ani vtedy, ak sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán
konal v rozpore (v nesúlade) s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné porušenie ústavy
jedným orgánom štátu nie je (a ani nemôže byť) pre iný orgán štátu dôvodom, aby nekonal
v rozsahu zákona a zákonom stanoveným postupom.
3. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky, ako aj súčasné
uplatňovanie ústavných príkazov o konaní orgánu štátu v rozsahu zákona a zákonom
ustanoveným spôsobom v právnom štáte napĺňa princíp právnej istoty. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 36/95 už uviedol, že: „K
imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej
istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok...“. Článok 2 ods. 2 ústavy v citovanom
ustanovení prispieva k právnej istote tým, že bez ústavou určeného zákonného základu, v
jeho rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky
nemôže a nesmie konať. Každej zmene takéhoto konania v rozsahu a spôsobom
ustanoveným zákonom musí predchádzať zodpovedajúci akt zákonodarcu, ktorý je svojou
právnou úpravou takúto zmenu jediný oprávnený uskutočniť. Citované ustanovenie čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu
(odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť,
kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným
spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto
nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej
úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom
ustanoveným postupom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 1998