Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 3/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Richarda

Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej po prerokovaní návrhu

prezidenta Slovenskej republiky na podanie výkladu Slovenskej

republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon“ na neverejnom zasadnutí 5. februára 1998 podáva tento

v ý k l a d :

1. Článku 2 ods. 2 v časti: „Štátne orgány môžu konať...

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu

zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj

vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v

súlade s . Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu

nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom

ustanoveným spôsobom.

2. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného

ustanovenia spôsobom a v rozsahu uvedenom

vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho

štátu v zmysle .

O d ô v o d n e n i e :

Po predbežnom prerokovaní návrhu prezidenta Slovenskej republiky na podanie

výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, Ústavný súd Slovenskej republiky 22. januára

1998 prijal na konanie tú jeho časť, v ktorej namietal spornosť výkladu

Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“ tak, či výkladu ústavnej normy v ňom obsiahnutej zodpovedá konanie

orgánu štátu v rozsahu zákona bez akýchkoľvek výnimiek alebo či výkladu tohoto

ustanovenia zodpovedajú aj výnimky z tejto ústavnej normy. Ďalšou spornou skutočnosťou,

ktorá v tejto súvislosti vyvstala je tá, či výkladu ústavnej normy obsiahnutej v citovanom

ustanovení zodpovedá súčasné (súbežné) konanie orgánu štátu ako v

rozsahu, tak aj spôsobom ustanoveným zákonom alebo či výkladu tohoto ustanovenia

zodpovedajú aj výnimky z tejto ústavnej normy.

V rozsahu a spôsobom, v ktorom citované ustanovenie tvorí

súčasť právneho štátu, vznikol medzi účastníkmi konania spor aj o výklad termínu „právny

štát“ z “.

1. Článok 2 ods. 2 určuje miesto a postavenie štátnej

moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich

podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere upravuje princíp

právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri

splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza

(môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď alebo

zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo

mu alebo zákon dovoľuje. ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým

štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno

použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. Z uvedeného však nemožno vyvodiť

záver, že právnym základom uplatňovania štátnej moci „v rozsahu zákona“ môžu byť

výlučne len zákony. Tam, kde to alebo zákon umožňujú, sú orgány štátu viazané aj

medzinárodnými zmluvami (čl. 11, čl. 144 ods. 2), nariadeniami vlády (čl. 120 ods. 1), ako

aj všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev alebo iných ústredných orgánov

štátnej správy ( ). Oprávnenie na vydávanie právnych predpisov tzv.

sekundárnej normotvorby, ako aj jeho právny rozsah však vyplýva výlučne zo zákona.

V uvedenom smere neumožňuje vydávanie takých právnych

predpisov, k vydaniu ktorých by nedošlo na základe zákona. Iba zákony upravujú rozsah, v

akom štátne orgány môžu uplatňovať jednotlivé zložky štátnej moci i to, či právnym

základom ich uplatňovania budú zákony, iné právne predpisy tzv. sekundárnej

normotvorby, alebo medzinárodné zmluvy.

V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony

upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní

nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom

ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže

dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu,

ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného

rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže

takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje.

Uvedenému nie je na ujmu ani stav, ktorý nastáva v prípade kompetenčných sporov

medzi štátnymi orgánmi. Aj keď tieto spory rozhodujú súdy ( , príp.

), t. j. právomoc príslušného orgánu štátu uplatňovať štátnu

moc v určitej (sporovej) otázke sa odvodzuje od rozhodnutia súdneho orgánu, ide o otázku,

ktorá už bola zaradená do rozsahu právomoci štátneho orgánu zákonom a súdy iba

spresňujú, do zákonnej právomoci ktorého zo sporových orgánov táto otázka patrí.

Výnimka z tohoto pravidla neexistuje ani v prípade, keď sa orgán štátu domnieval, že

iný orgán štátu konal alebo rozhodoval spôsobom, ktorý nie je v súlade s

Slovenskej republiky. Ak je na to procesne oprávnený, môže takýto orgán požadovať

konanie pred ústavným súdom na posúdenie súladu označeného konania, opomenutia alebo

rozhodnutia iného štátneho orgánu s . Procesné oprávnenie k

podaniu návrhu na ústavný súd však nemá (a ani nemôže mať) žiadny vplyv a dopad ani na

zákonný rozsah právomocí orgánu štátu a nemôže byť dôvodom na konanie orgánu štátu

mimo zákonného rozsahu jeho právomocí.

Ani a ani zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení

nespájajú ani s podaniami na ústavný súd a ani s jeho rozhodnutiami také právne účinky,

ktoré by tie orgány štátu, ktorým sú určené, oprávňovali konať nad rámec ich zákonom

ustanovených právomocí. Pokiaľ ide o účinky rozhodnutia o výklade ústavného zákona, ak

je vec sporná, ústavný súd vo veci sp. zn. túto skutočnosť výslovne potvrdil,

keď uviedol, že: „Nie je teda možné, aby v dôsledku výkladu ústavného zákona, subjekt

ktorého sa tento výklad týka, konal tak, ako to zákon neupravuje.“ Hoci v zákonom

určených prípadoch môže mať podanie na ústavný súd vplyv na bezprostredný výkon

zákonných právomocí štátneho orgánu (podanie všeobecného súdu na vyslovenie nesúladu

všeobecne záväzného právneho predpisu s podľa Občianskeho

súdneho poriadku má za následok prerušenie súdneho konania) v žiadnom prípade

nepredstavuje aj zákonný dôvod na konanie orgánu štátu nad rámec jeho zákonom

vymedzenej právomoci.

2. Konanie orgánov štátu v rozsahu zákona nie je jediným ústavným príkazom

obsiahnutým v citovanom ustanovení . Uvedené ustanovenie súčasne

určuje, že konanie orgánu štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj „spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“. Podobne ako právomoci, tak aj spôsob konania orgánov štátu, môže byť

upravený len zákonom; určuje spôsob konania orgánov štátu. Výklad citovaného

ustanovenia a osobitne slovného spojenia „v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch

príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy obsiahnutej v

citovanom ustanovení preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom

ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona a ani konanie orgánu

štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom ustanoveným postupom.

Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu neumožňuje konať nad

rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu zákona orgánu štátu

neumožňuje konať iným ako zákonom ustanoveným postupom. Odvolanie sa orgánu štátu

len na jeden z príkazov ústavnej normy obsiahnutej v neznamená preto

jej výklad a aj uplatňovanie zamýšľaným spôsobom. Výklad citovaného

ustanovenia neumožňuje ani v tomto prípade

výnimku z tohoto pravidla, a to ani vtedy, ak sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán

konal v rozpore (v nesúlade) s . Údajné porušenie

jedným orgánom štátu nie je (a ani nemôže byť) pre iný orgán štátu dôvodom, aby nekonal

v rozsahu zákona a zákonom stanoveným postupom.

3. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky, ako aj súčasné

uplatňovanie ústavných príkazov o konaní orgánu štátu v rozsahu zákona a zákonom

ustanoveným spôsobom v právnom štáte napĺňa princíp právnej istoty. Ústavný súd

Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. už uviedol, že: „K

imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej

istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok...“. Článok 2 ods. 2 v citovanom

ustanovení prispieva k právnej istote tým, že bez určeného zákonného základu, v

jeho rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky

nemôže a nesmie konať. Každej zmene takéhoto konania v rozsahu a spôsobom

ustanoveným zákonom musí predchádzať zodpovedajúci akt zákonodarcu, ktorý je svojou

právnou úpravou takúto zmenu jediný oprávnený uskutočniť. Citované ustanovenie čl. 2

ods. 2 vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu

(odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť,

kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným

spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa preto

nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej

úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom

ustanoveným postupom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 1998