Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 60/97
PDF · 352.15 KB
No categories available
I. ÚS 60/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej,
o prijatej časti podnetu , bytom
zastúpeného JUDr. Tiborom Demom, advokátom, Liptovská 2, Bratislava, vo veci
porušenia ústavného práva upraveného v čl. 94 a základného práva upraveného v čl.
30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a konaním Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky v súvislosti s referendom vyhláseným prezidentom Slovenskej
republiky rozhodnutím č. 76/1997 Z. z. na 23. a 24. mája 1997 na neverejnom
zasadnutí senátu 22. januára 1998 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom a konaním Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nad rámec
vymedzených ústavných a zákonných právomocí, pri zabezpečovaní vytlačenia
a doručovania hlasovacích lístkov obciam na konanie referenda vyhláseného
prezidentom Slovenskej republiky rozhodnutím č. 76/1997 Z. z. na 23. a 24. mája
1997, bolo p o r u š e n é ústavné právo zúčastniť sa na
referende upravené v čl. 94 Ústavy Slovenskej republiky a tým bolo
p o r u š e n é aj jeho základné právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí
priamo upravené v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. júna
1997 doručený podnet , bytom ,
zastúpeného JUDr. Tiborom Demom, advokátom, Liptovská 2, Bratislava (ďalej len
„navrhovateľ“), v ktorom navrhol „začať konanie pred ústavným súdom vo veci
porušenia práv navrhovateľa podnetu zaručených v čl. 30 ods. 1, v čl. 94 a v čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ v súvislosti s konaním referenda v dňoch
23. a 24. mája 1997 podľa rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997
Z. z.
V odôvodnení podnetu navrhovateľ uviedol, že 24. mája 1997 sa dostavil
do miestnosti na hlasovanie v mieste svojho trvalého bydliska v obvode okrsku č. 31
v mestskej časti Bratislava - Karlova Ves (sídlisko Dlhé Diely) ako riadne zapísaný
občan do zoznamu oprávnených občanov na hlasovanie v referende, aby uplatnil
svoje hlasovacie právo. Svoju totožnosť riadne preukázal občianskym preukazom.
Príslušná okrsková komisia mu však napriek jeho upozorneniu nevydala platný
hlasovací lístok so všetkými štyrmi referendovými otázkami, uvedenými v
rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda,
ale iba s prvými tromi referendovými otázkami, pričom štvrtá referendová otázka na
jemu vydanom tlačive hlasovacieho lístka chýbala. Tlačivo hlasovacieho lístka bolo
vyhotovené v rozpore s ustanoveniami čl. 93 až 100 Ústavy Slovenskej republiky a aj
v rozpore s § 15 ods. 1 písm. b) a ods. 3, 4 a 5 zákona č. 564/1992 Zb. o spôsobe
vykonania referenda v znení neskorších predpisov, lebo na hlasovacom lístku
nemožno vynechať ani jednu z platne vyhlásených referendových otázok.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 15 ods. 3 citovaného zákona v
znení neskorších predpisov bolo povinné zabezpečiť vytlačenie hlasovacích lístkov
zo všetkými štyrmi referendovými otázkami a doručiť takto vytlačené hlasovacie
lístky v potrebnom počte obci, v danom prípade aj mestskej časti Bratislava -
Karlova Ves. Túto svoju povinnosť ministerstvo vnútra nesplnilo na priamy pokyn
ministra vnútra. V dôsledku toho ani obec nemohla splniť svoju zákonnú povinnosť
podľa § 15 ods. 4 zákona č. 564/1992 Zb. a následne ani príslušná okrsková komisia
pre referendum v mestskej časti Bratislava - Karlova Ves.
Navrhovateľ podal miestne príslušnej okrskovej komisii písomnú sťažnosť
proti nevydaniu platného hlasovacieho lístka, na ktorú nedostal žiadnu odpoveď.
Tým, že mu nebol odovzdaný platný hlasovací lístok so všetkými štyrmi
referendovými otázkami, boli podľa jeho názoru porušené základné právo
zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo (čl. 30 ods. 1 ústavy), ako aj ústavné
právo zúčastniť sa na referende (čl. 94 ústavy).
Na základe jednotlivých skutočností uvedených v podnete navrhovateľ
navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal podnet na konanie a aby
po konaní vo veci samej vyniesol rozhodnutie:
„Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri zabezpečovaní tlače
a doručovania hlasovacích lístkov pre referendum, ktoré bolo vyhlásené na dni
23. a 24. mája 1997, došlo k porušeniu základného práva priamo
sa zúčastňovať na správe vecí verejných a práva zúčastniť sa na referende, ako aj
k porušeniu neodňateľnosti týchto práv, ktoré sú zaručené čl. 30 ods. 1, čl. 94 a čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Ústavný súd posúdil obsahové a procesnoformálne náležitosti podnetu a na
neverejnom zasadnutí senátu konanom 1. októbra 1997 po predbežnom prerokovaní
časť podnetu, v ktorej navrhovateľ namietal porušenie ústavných práv upravených
v čl. 30 ods. 1 a čl. 94 Ústavy Slovenskej republiky, prijal na konanie. Časť podnetu,
v ktorej namietal porušenie základného práva upraveného v čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon (ďalej
len „zákon č. 38/1993 Z. z.“), pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd písomnou výzvou 2. októbra 1997 požiadal Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), adresovanou k rukám
ministra vnútra, aby sa vyjadrilo k časti podnetu prijatej na konanie pred ústavným
súdom. Ministerstvo vnútra, sekcia verejnej správy, vo vyjadrení zo 17. októbra 1997
č. j. 203/1-97/05125 podpísaným jej generálnym riaditeľom zaujalo stanovisko
k jednotlivým častiam podnetu navrhovateľa. Vo vyjadrení k časti I podnetu uviedlo,
že k rozhodnutiu prezidenta republiky z 13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení
referenda prijala vláda Slovenskej republiky uznesenie č. 278 z 22. apríla 1997,
ktorým uložila ministrovi vnútra v bode B I: „zabezpečiť doručovanie hlasovacích
lístkov obciam len s otázkou uvedenou v I. časti písm. a) bodoch 1 až 3 rozhodnutia
prezidenta“ a v bode B II: „do vyriešenia sporu nedoručovať obciam hlasovacie
lístky s otázkou uvedenou v I. časti písm. b) 4. bode rozhodnutia prezidenta“. Toto
uznesenie vlády, podľa názoru ministerstva vnútra, sa opieralo o to, že rozhodnutie
prezidenta o vyhlásení referenda vychádzalo z nesprávneho výkladu čl. 93 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a je v rozpore s čl. 2 ods. 2, čl. 72, čl. 84 ods. 3 a čl. 98
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra ďalej uviedlo, že ústavný
súd 21. mája 1997 prijal vo veci vyhláseného referenda uznesenie II. ÚS 31/97
publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 139/1997 Z. z., ktorým
v senáte prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na
výklad čl. 72 a čl. 93 ods. 2 ústavy. Tento výklad citovalo uvedením výroku v
bodoch 1 a 2 uznesenia ústavného súdu (na s. 3 vyjadrenia) a tvrdilo, že „v súlade s
uznesením ústavného súdu minister vnútra rozhodol zabezpečiť tlač hlasovacích
lístkov s tromi otázkami a ministerstvo vnútra zabezpečilo ich vytlačenie v zmysle §
15 ods. 3 zákona o spôsobe vykonania referenda“. Ďalej poukázalo na uznesenie
Ústrednej komisie pre referendum č. 49 z 22. mája 1997, v ktorom konštatovala, že
nie je povinná preskúmavať, čo ministerstvo vnútra distribuuje ako hlasovací lístok a
že takúto povinnosť nemajú ani obce. Podľa vyjadrenia ministerstva vnútra z jeho
strany boli splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o spôsobe vykonania
referenda. Potvrdzuje to skutočnosť, že referendum sa konalo v termíne určenom v
rozhodnutí prezidenta republiky. O tom svedčí aj to, podľa názoru ministerstva
vnútra, že „sa ho (referenda) podateľ zúčastnil a že od príslušnej okrskovej komisie
pre referendum obdržal hlasovací lístok, ako to sám uvádza vo svojom podaní na str.
2“.
Vo vyjadrení k častiam II a IV podnetu ministerstvo vnútra uviedlo, že jeho
postup pri zabezpečovaní tlače a doručovaní hlasovacích lístkov obciam pre
referendum bol v súlade s uznesením ústavného súdu č. 139/1997 Z. z. z 21. mája
1997, pričom z vyjadrenia navrhovateľa vyplynulo, že sa referenda zúčastnil a od
príslušnej okrskovej komisie pre referendum obdržal hlasovací lístok. Uvedené je
teda v rozpore s jeho žiadosťou, ktorou žiada ústavný súd o vydanie rozhodnutia vo
veci samej. Ústavné právo zúčastniť sa na správe vecí
verejných hlasovaním v referende nebolo porušené. Preto ministerstvo vnútra navrhlo
podnet navrhovateľa zamietnuť.
Ministerstvo vnútra oznámením z 28. októbra 1997 na požiadanie ústavného
súdu z 23. októbra 1997 oznámilo, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci a
súhlasilo s upustením od neho.
Navrhovateľ v stanovisku k vyjadreniu ministerstva vnútra doručeného
ústavnému súdu 10. novembra 1997 oznámil, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od
ústneho pojednávania, pričom svoj súhlas podmienil tým, že aj ministerstvo vnútra
bude súhlasiť s upustením od ústneho pojednávania. Zároveň potvrdil, že sa
oboznámil s vyjadrením ministerstva vnútra č. 203/1-97/05125 zo 17. októbra 1997 a
v častiach II až V uviedol dôvody, pre ktoré - po právnom rozbore vyjadrenia
ministerstva vnútra -nemôže s ním súhlasiť. Na základe dôvodov, uvedených k
častiam II až V navrhovateľ navrhol, ak je to možné, upraviť petit podnetu z 24. júna
1997 tak, aby po konaní vo veci samej Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol
toto
r o z h o d n u t i e :
„Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri zabezpečovaní tlače
a doručovania hlasovacích lístkov pre referendum, ktoré bolo vyhlásené na dni
23. a 24. mája 1997, došlo k porušeniu
a) základného práva priamo sa zúčastňovať na správe vecí
verejných priamo a ústavného práva zúčastniť sa na referende,
a to o každej referendovej otázke uvedenej v rozhodnutí prezidenta Slovenskej
republiky č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda, ktoré práva sú zaručené čl. 30
odsekom 1 a čl. 94 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
b) ústavného práva na to, aby ministerstvo vnútra (na čele
s ministrom vnútra) pri zabezpečovaní tlače a doručovania hlasovacích lístkov pre
uvedené referendum postupovalo len tak, ako to ministerstvu vnútra dovoľuje Ústava
Slovenskej republiky a zákon NR SR č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda
v znení neskorších predpisov, ktoré právo je zaručené čl. 2 odsekom 2 a čl. 1 prvou
vetou Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
1. Ústavný súd v konaní o predmetnom podnete vychádzal zo skutkových
zistení vyplývajúcich z tvrdení uvedených v podnete a vyjadrení ministerstva vnútra
k nemu, z vyhodnotenia získaných dôkazov a z ich právneho posúdenia.
Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 2 ods. 1 ustanovuje, že
štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených
zástupcov alebo priamo. Tým je ústavnou formou vyjadrený základný princíp
demokracie v právnom štáte, ktorým je zvrchovanosť občanov v Slovenskej
republike. Výkon štátnej moci priamo občanmi je samostatnou formou uplatnenia
moci v štáte občanmi, ktorí sú jej originálnymi nositeľmi, čo znamená, že všetky
štátne orgány odvodzujú svoju právomoc od občanov ako zvrchovaného suveréna
štátnej moci.
Priamy výkon štátnej moci ustanovuje ústava v piatej hlave druhý oddiel
formou referenda (čl. 93 až 100).
Tento spôsob výkonu štátnej moci je charakterizovaný vo viacerých
rozhodnutiach ústavného súdu. Napríklad v rozhodnutí ústavného súdu II. ÚS 94/95
z 13. decembra 1995 sa uvádza, že „referendum je v ústave najvyššou predvídanou
formou, v ktorej sa vôľa obyvateľstva stane všeobecne právne záväznou“ (s. 21).
Rovnako v náleze ústavného súdu č. PL. ÚS 42/95 z 2. mája 1995 ústavný súd
vyslovil tieto závery: „Referendum je upravené v druhom oddiele piatej hlavy
ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky to považuje za logicky a vecne správne,
pretože ide vlastne o vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi ...
Ústavodarný orgán upravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým
spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo
občanom.“ (s. 13). „Základným východiskom riešenia tejto problematiky je čl. 2 ods.
1 ústavy. I keď občania delegujú svoje práva parlamentu, predsa im zostáva - ako
nositeľovi primárnej originálnej moci - právo rozhodovať o niektorých zásadných
otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende ... (To) im poskytuje
možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by
parlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov ... Referendum je určitou
„poistkou“ občana voči parlamentu ... aby občania v referende zobrali na seba
zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť“ (s. 14-
15).
Jedným zo základných princípov práv občanov, ktorým sa realizuje ústavný
princíp ich zvrchovanosti v štáte (čl. 2 ods. 1 ústavy), je základné právo upravené
Podľa neho občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných
priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Termín „zúčastňovať sa na správe
verejných vecí priamo“ nemožno uplatňovať reštriktívne v zmysle práva občanov
zúčastňovať sa len na uplatňovaní výkonnej moci v štáte či už účasťou na výkone
štátnej správy alebo územnej samosprávy. V nadväznosti na čl. 2 ods. 1 ústavy sa
občanom zaručuje právo zúčastňovať sa priamo na uplatňovaní každej zložky
verejnej moci. Občania teda prostredníctvom ústavy rozhodujú, či budú svoju moc
vykonávať prostredníctvom zastupiteľského orgánu, alebo ju budú v niektorých
prípadoch (podľa ich rozhodnutia) uskutočňovať priamo.
Podľa čl. 94 ústavy každý občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť
do Národnej rady Slovenskej republiky, má právo zúčastniť sa na referende.
Medzi účastníkmi konania bolo nesporne známou skutočnosťou, že prezident
Slovenskej republiky (ďalej len „prezident republiky“) rozhodnutím z 13. marca 1997
č. 76/1997 Z. z. vyhlásil podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 2 ods. 1
zákona č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 564/1992 Zb.“) referendum na 23. a 24. mája 1997. V tomto
referende mali občania rozhodnúť (právo hlasovať) o štyroch otázkach, ako boli
uvedené v časti I písm. a) a v bodoch 1 až 3 a písm. b) bod 4 rozhodnutia prezidenta
republiky o vyhlásení referenda.
Ministerstvo vnútra vo svojom vyjadrení zo 17. októbra 1997 uviedlo, že
„k rozhodnutiu prezidenta republiky z 13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení
referenda prijala vláda uznesenie č. 278 z 22. apríla 1997, ktorým uložila ministrovi
vnútra v bode B.1. zabezpečiť doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkou
uvedenou v I. časti písm. a) bodoch 1 až 3 rozhodnutia prezidenta a v bode B.2. do
vyriešenia sporu nedoručovať obciam hlasovacie lístky s otázkou uvedenou v I. časti
písm. b) 4. bode rozhodnutia prezidenta“.
V tejto súvislosti ministerstvo vnútra ústavnému súdu oznámilo, že toto
uznesenie vlády sa opieralo o názor, že rozhodnutie prezidenta republiky o vyhlásení
referenda vychádzalo z nesprávneho výkladu čl. 93 ods. 2 ústavy a že je v rozpore
s čl. 2 ods. 2, čl. 72, čl. 84 ods. 3 a čl. 98 ústavy. Vo svojom vyjadrení ministerstvo
vnútra však neuviedlo žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by mali objektívne
potvrdiť správnosť tvrdenia nachádzajúceho sa v citovanom uznesení vlády a ani ono
samé nepreukázalo, v čom mal spočívať nesprávny výklad a rozpor s uvedenými
ustanoveniami ústavy. Uviedlo len výrokovú časť uznesenia ústavného súdu II. ÚS
31/97 z 21. mája 1997 publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
č. 139/1997 Z. z. s tvrdením, že minister vnútra sa v súlade s uznesením ústavného
súdu rozhodol zabezpečiť vytlačenie hlasovacích lístkov s tromi otázkami v zmysle
§ 15 ods. 3 zákona o spôsobe vykonania referenda, podľa ktorého ministerstvo vnútra
zabezpečí, aby sa hlasovacie lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili
obciam.
Pri rozhodovaní o podnete ústavný súd vychádzal okrem iného aj z právnych
názorov uvedených v uznesení ústavného súdu II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997, podľa
ktorých „pokiaľ ide o už vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to
aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby bolo ešte pred
vyhlásením výsledkov referenda zrušené“ (s. 33); „uznesenie ústavného súdu
o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2 ústavy nemá a nemôže mať žiaden priamy
vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta
Slovenskej republiky č. 76/1997“ (s. 33).
V súlade s uvedenými právnymi názormi ústavný súd hodnotil námietku
ministerstva vnútra, že „rozhodnutie prezidenta o vyhlásení referenda vychádzalo
z nesprávneho výkladu čl. 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a je v rozpore s čl.
2 ods. 2, čl. 72, čl. 84 ods. 3 a čl. 98 ods. 2“, ako zjavne neopodstatnenú. Naopak, aj
z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 vyplývalo, ako už bolo
predtým uvedené, že vyhlásené referendum zaväzuje prezidenta republiky i iné
štátne orgány a že musí prebehnúť, pričom ústava žiadnym svojím ustanovením
nikomu neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením jeho výsledkov zrušené (ani
zmenené). Záväznosť a nevyhnutnosť uskutočnenia referenda jednoznačne vyplýva z
ústavného princípu legality štátnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Ústavný súd pritom konštatuje plnú opodstatnenosť právneho záveru, že
platným hlasovacím lístkom určeným na hlasovanie v referende vyhlásenom
rozhodnutím prezidenta republiky č. 76/1997 Z. z. mohol byť len taký hlasovací
lístok, ktorý mal náležitosti ustanovené v § 15 ods. 1 písm. a) až c) a v § 15 ods. 2
zákona č. 564/1992 Zb. Z toho vyplýva, že platným hlasovacím lístkom na
hlasovanie vo vyhlásenom referende, podľa rozhodnutia prezidenta republiky č.
76/1997 Z. z. v žiadnom prípade nemohol byť hlasovací lístok obsahujúci len tri
otázky, keď referendum bolo vyhlásené so štyrmi otázkami, pričom v § 15 ods. 1
písm. b) zákona 564/1992 Zb. je výslovne ustanovené, že „na hlasovacom lístku musí
byť uvedená otázka, alebo otázky, ak je viac otázok označia sa poradovými číslami.
Pri každej otázke vytlačia sa dva rámčeky, z ktorých jeden je nadpísaný slovom
„áno“ a druhý slovom „nie“.“
Ak minister vnútra rozhodol, postupujúc pritom na základe uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 278 z 22. apríla 1997, zabezpečiť vytlačenie hlasovacích
lístkov s tromi otázkami, pričom vo vyjadrení ministerstva vnútra je uvedené, že tak
postupoval aj v súlade s uznesením ústavného súdu (rozumie sa uznesenie
č. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997), potom jeho konanie bolo v rozpore s čl. 94 ústavy
a s ustanoveniami § 15 ods. 1 až 5 zákona č. 564/1992 Zb. Tým teda porušil ústavné
právo navrhovateľa upravené v čl. 94 ústavy, t. j. že každý občan Slovenskej
republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, má aj právo
zúčastniť sa na referende.
V nadväznosti na závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia ústavného
súdu je potrebné uviesť, že uznesenie o výklade ústavy (ústavného zákona) je
všeobecne vyjadrením právneho názoru nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (ústavného súdu) na uplatňovanie vykladaného ustanovenia v prípade, ak
je vec sporná. Rozhodnutie o výklade ústavného zákona samé osebe nemôže však
priamo ukladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti účastníkov konania v spornej
veci výkladu, ani osôb tretích. Rovnako sa nemôže dotýkať ani práv a povinností
upravených v zákonoch prijatých na vykonanie konkrétneho základného práva.
V danom prípade teda výklad konkrétnych ustanovení ústavy v rozhodnutí č. II. ÚS
31/97 z 21. mája 1997 (podobne ako v iných prípadoch) nemôže mať priamy vplyv
na povinnosti, ktoré zákon o vykonaní referenda upravuje pre všetky subjekty, ktoré
sú podľa neho povinné referendum zabezpečiť (príprava a priebeh referenda
vyhláseného prezidentom republiky).
K časti argumentácie ministerstva vnútra, ktoré považuje druhú časť výroku
rozhodnutia ústavného súdu č. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 za okolnosť vylučujúcu
protiprávnosť jeho postupu v súvislosti so zabezpečovaním tlače a doručovania
hlasovacích lístkov pre vykonanie referenda vyhláseného na 23. a 24. mája 1997,
ústavný súd uvádza nasledujúce právne úvahy a ich právne posúdenie a z toho
vyplývajúce závery, využívajúc pritom všeobecne platné a uznávané metódy výkladu
právnych noriem.
Rozhodnutie ústavného súdu môže vyvolať účinky vedúce k zmene platného
právneho poriadku (konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu) v podobe
straty účinnosti alebo i platnosti (čl. 132 ústavy) výlučne iba jeho rozhodnutím,
ktorým vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 ústavy je nesúlad.
Takéto právne účinky však zásadne nenastávajú prijatím rozhodnutia ústavného súdu
o výklade ústavy alebo ústavného zákona (§ 45 až 48 zákona č. 38/1993 Z. z.). Preto
nemôže mať ani žiadne účinky na rozhodnutie prezidenta republiky o vyhlásení
referenda podľa čl. 95 ústavy, najmä nemôže byť dodatočne po jeho uverejnení
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky „zmarené“ alebo inak „modifikované“,
odvolávajúc sa pritom na jeho výrokovú časť. Vyhlásené referendum je záväzné
(rovnako ako zákon) pre všetky subjekty, ktoré sa na jeho vykonaní podľa zákona
č. 564/1992 Zb. zúčastňujú. Rozhodnutie prezidenta republiky o vyhlásení referenda
je platné a nemeniteľné a ako také vyvoláva príslušné právne následky (zákonom
upravené), t. j. ustanovuje povinnosti všetkých subjektov, ktoré podľa zákona
č. 564/1992 Zb. na referende vyhlásenom prezidentom republiky participujú. Nikto
(prezident republiky, vláda, ústavný súd, ministerstvo alebo iné štátne orgány)
nemôžu meniť formuláciu, počet alebo poradie otázok vyhlásených pre referendum
rozhodnutím prezidenta republiky. Jeho rozhodnutie č. 76/1997 Z. z., aby ako príloha
k referendovej otázke č. 4 bol pripojený návrh ústavného zákona, aj keď
nezodpovedalo ustanoveniu § 2 ods. 3 zákona č. 564/1992 Zb. (čo ústavný súd aj
konštatoval v rozhodnutí č. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997), neoprávňovalo
ministerstvo vnútra, ale ani ministra vnútra (odvolávajúceho sa pritom na uznesenie
vlády SR č. 278 z 22. apríla 1997) rozhodnúť o znížení počtu referendových otázok
na hlasovacích lístkoch zo štyroch na tri a konať v rozpore s jeho rozhodnutím č.
76/1997 Z. z. Odvolávanie sa ministerstva vnútra pri zdôvodňovaní svojho postupu v
súvislosti s vytlačením a doručovaním hlasovacích lístkov obciam pre vykonanie
referenda na citované rozhodnutie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93
ods. 2 ústavy, nemôže byť preto zásadne považované za legitímny dôvod jeho
postupu. Ako už bolo predtým konštatované, ústava a ani zákon č. 38/1993 Z. z.
nespájajú s rozhodnutiami ústavného súdu o výklade ústavného zákona (ústavy)
účinky, ktoré by mali právne dôsledky na konanie tretích osôb. Nie je teda možné,
aby v dôsledku výkladu ústavného zákona, štátny orgán konal tak, ako to zákon
neupravuje, t. j. v danom prípade menil otázky referenda vyhláseného prezidentom
republiky, uplatňujúceho pritom nezastupiteľnú ústavnú právomoc upravenú v čl. 95
ústavy. Nakoniec ani samotné rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré sa ministerstvo
vnútra odvolávalo pri zabezpečovaní vytlačenia hlasovacích lístkov v referende a ich
doručenia obciam, neobsahovalo v tomto smere žiadny (akceptovateľný) dôvod, pre
takéto konanie spomínaného orgánu štátnej správy, pretože z jeho textu jednoznačne
vyplýva, že „uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2
ústavy nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh
referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z.
z.“ (s. 33). Právny záver, že rozhodnutie ústavného súdu o výklade citovaných
ustanovení ústavy neposkytlo žiadnemu subjektu v Slovenskej republike (vrátane
ministerstva vnútra) oprávnenie rozhodovať o zmenách vo formulácii, počte a znení
referendových otázok ďalej vyplýva aj z pokračujúceho textu nachádzajúceho sa na s.
33, podľa ktorého „pokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a
zaväzuje to aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby bolo
ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené“. Ústavný súd v spojitosti s
prechádzajúcim konštatovaním zdôrazňuje, že ústava v čl. 2 ods. 2 pre štátne orgány
výslovne ustanovuje len určité konanie („konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“). Podľa tohto ustanovenia ústavy je im zakázané akékoľvek
chovanie iné. Ústavný príkaz „konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon“ nemôže vo vzťahu k ministerstvu (ministrovi) zmeniť, prípadne nahradiť
uznesenie vlády, ale ani výrok uznesenia ústavného súdu v konaní o výklad zákona
podľa čl. 128 ústavy, v ktorom sa konštatuje, že určité konanie štátneho orgánu
(prezidenta republiky) odporuje označenému ustanoveniu zákona. Pokiaľ nie je
ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
rozhodnuté o opaku, teda o tom, že zákon, prípadne jeho konkrétne ustanovenie nie je
v súlade s ústavou (s jej ustanovením), platí prezumpcia ústavnosti každého zákona
(ale i rozhodnutia prezidenta republiky o vyhlásení referenda na základe čl. 95
ústavy).
Ústavný súd konštatuje, že ak ministerstvo vnútra jeho rozhodnutiu o výklade
č. 139/97 z 21. mája 1997 priznalo také právne účinky, ktoré jeho uplatnením viedli
k postupu, výsledkom ktorého bolo zabezpečenie vytlačenia hlasovacích lístkov a ich
doručenie obciam s iným počtom referendových otázok, ako boli uvedené v
rozhodnutí prezidenta republiky č. 76/1997 Z. z., potom konalo inak, ako to upravuje
zákon č. 564/1992 Zb., hoci podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Tento postup ministerstva vnútra evidentne viedol k porušeniu ústavného práva
zúčastniť sa referenda upraveného v čl. 94 ústavy a tým aj jeho
základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo upraveného v čl.
30 ods. 1 ústavy, ktorých aktívnu realizáciu mu v danom prípade práve umožňovala
účasť na referende vyhlásenom prezidentom republiky vyhlásenom jeho rozhodnutím
č. 76/1997 Z. z. na 23. a 24. mája 1997.
Pojem „právo zúčastniť sa na referende“ podľa sémantického, gramatického
a logického výkladu ústavný súd chápe ako ústavné právo každého oprávneného
občana, aby mu pri jeho účasti na rozhodovaní hlasovaním o referendovej otázke
(referendových otázkach), bol vydaný taký hlasovací lístok, ktorý obsahuje
referendovú otázku, a ak je otázok viac, tak referendové otázky, ktoré zodpovedajú
otázkam podľa vyhláseného referenda (v Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
Takáto požiadavka zodpovedá i ustanoveniu § 15 ods. 1 až 6 zákona č. 564/1992 Zb.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ministerstvo vnútra zabezpečí, aby sa hlasovacie
lístky (ktoré majú zákonné náležitosti podľa § 15 ods. 1 a 2 tohto zákona) vytlačili
a v potrebnom množstve doručili obci. Podľa § 15 ods. 4 tohto zákona obec
zabezpečí, aby boli hlasovacie lístky (ktoré majú zákonné náležitosti podľa § 15 ods.
1 a 2 tohto zákona) doručené v deň konania referenda všetkým okrskovým komisiám.
Napokon podľa § 15 ods. 5 tohto zákona oprávnený občan (pojem vymedzený v
ustanovení § 5 zákona tak, že právo hlasovať v referende má každý občan Slovenskej
republiky, ktorý má podľa zákona Slovenskej Národnej rady - odvolávka 4 pod
čiarou uvádza zákon SNR č. 80/1990 Zb. o voľbách do SNR v znení neskorších
predpisov - právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky) dostane iba taký
hlasovací lístok, ktorý má zákonné náležitosti podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č.
564/1992 Zb. v miestnosti na hlasovanie v deň konania referenda.
V súvislosti s odvolaním sa ministra vnútra na uznesenie vlády Slovenskej
republiky č. 278 z 22. apríla 1997, ktorým mu ako jej členovi uložila zabezpečiť
doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s prvými tromi referendovými otázkami,
a súčasne nedoručovať obciam hlasovacie lístky so štvrtou referendovou otázkou
uvedenou v bode 4 rozhodnutia prezidenta republiky č. 76/1997 Z. z., ústavný súd
vyslovuje tento právny názor.
Vláda je podľa § 32 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov oprávnená riadiť, zjednocovať a kontrolovať činnosť
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky a
uznesením ako interným normatívnym aktom usmerňovať (dávať usmerňovacie
pokyny) svojich členov, ako majú plniť svoje povinnosti. Uvedené usmerňovacie
pokyny v žiadnom prípade nemôžu byť považované za zákonný dôvod pripúšťajúci
konanie niektorého ministra alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy nad
rámec jeho zákonom vymedzenej právomoci.
Postup vlády v súvislosti s uložením vyššie uvedených povinností ministrovi
vnútra svojím uznesením č. 278 z 22. apríla 1997 ústavný súd posudzuje aj v zmysle
záveru, ktorý vyslovil vo veci sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. mája 1997, podľa ktorého:
„Uznesenie vlády je interným normatívnym pokynom, ktorým nemožno rozširovať
právomoc štátneho orgánu nad rámec kompetencií stanovených zákonom a pokiaľ
konkrétne ide o vykonanie referenda. Zákon o spôsobe vykonania referenda presne
určil štátnym orgánom vykonať činnosti potrebné na zabezpečenie referenda“,
v dôsledku čoho: „Vláda SR nemá ústavou ani zákonom ustanovené povinnosti na
zabezpečenie vyhláseného referenda“.
Ústavný súd bez akejkoľvek pochybnosti zistil, že navrhovateľ svojou
sťažnosťou z 24. mája 1997, adresovanou Okrskovej komisii č. 31 pre referendum
Bratislava - Dlhé Diely (ktorú prevzala jej predsedníčka) preukázal, že sa ako
oprávnený občan riadne zapísaný v zozname voličov dostavil 24. mája 1997 do
miestnosti na hlasovanie v referende, konanom 23. a 24. mája 1997. Okrsková
komisia mu vydala ako hlasovací lístok tlačivo, na ktorom sa nachádzali iba prvé tri
otázky, pričom štvrtá otázka (taktiež prezidentom republiky v jeho rozhodnutí č.
76/1997 Z. z. uvedená) chýbala. Táto komisia mu nedokázala, resp. nemohla vydať
platný hlasovací lístok, čo navrhovateľ vzápätí namietal tak, že „je porušením mojich
základných práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky“, a žiadal o
nápravu protiprávneho stavu. Ministerstvo vnútra vo svojom vyjadrení potvrdilo, že
„V súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky minister vnútra
rozhodol zabezpečiť tlač hlasovacích lístkov s tromi otázkami a ministerstvo vnútra
zabezpečilo ich vytlačenie v zmysle § 15 ods. 3 zákona o spôsobe vykonania
referenda, ktorý ukladá ministerstvu vnútra zabezpečiť, aby sa hlasovacie lístky
vytlačili a v potrebnom množstve doručili obciam.“ (s. 3 vyjadrenia). V ďalšej časti
vyjadrenia ministerstvo vnútra uviedlo, že „Tlač a distribúciu hlasovacích lístkov
zabezpečilo ministerstvo vnútra tak, aby ich obce mohli doručiť do všetkých
miestností na hlasovanie v referende.“.
Z predložených písomných podkladov ústavný súd ako nesporné zistil, že na
hlasovanie v referende bolo navrhovateľovi Okrskovou komisiou č. 31 pre
referendum Bratislava - Dlhé Diely dané tlačivo hlasovacieho lístka len s prvými
tromi referendovými otázkami, čo však nezodpovedalo referendu, vyhlásenému
prezidentom Slovenskej republiky rozhodnutím č. 76/1997 Z. z. so štyrmi
referendovými otázkami a nemalo teda zákonné náležitosti ustanovené v § 15 ods. 1
a 2 zákona o spôsobe vykonania referenda. Z uvedeného vyplýva, že Okrsková
komisia č. 31 Bratislava - Dlhé Diely objektívne ani nemohla vydať navrhovateľovi
platný hlasovací lístok so štyrmi referendovými otázkami na výkon jeho ústavného
práva podľa čl. 94 ústavy zúčastniť sa na referende vyhlásenom na 23. a 24. mája
1997, lebo vytlačenie takýchto hlasovacích lístkov ministerstvo vnútra ani
nezabezpečilo, ani obciam nedoručilo. Tým ani obce nemohli zabezpečiť platné
hlasovacie lístky pre okrskové komisie a tieto potom pre oprávnených občanov
(voličov).
Ako neodôvodnené hodnotí ústavný súd tvrdenie ministerstva vnútra - napriek
už uvedenému konštatovaniu a právnym názorom, ktoré vyslovil ústavný súd
v uznesení č. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 - že „Zo strany ministerstva vnútra boli
splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o spôsobe vykonania referenda.
Potvrdzuje to skutočnosť, že referendum sa konalo v termíne určenom v rozhodnutí
prezidenta republiky. Neobstojí teda tvrdenie podateľa, že v dňoch 23. a 24. mája
1997 sa nemohol zúčastniť priamo na správe vecí verejných a zúčastniť sa na
referende. O skutočnosti, že referendum sa uskutočnilo, svedčí aj to, že sa ho podateľ
zúčastnil a že od príslušnej okrskovej komisie pre referendum obdržal hlasovací
lístok, ako to sám uvádza vo svojom podaní na strane číslo 2. Ďalším dôkazom o
vykonaní referenda sú aj vyhotovené zápisnice o priebehu a výsledku hlasovania v
referende jednotlivých stupňov orgánov pre referendum“.
V súvislosti s týmto tvrdením ministerstva vnútra, ktorým nepochybne chcelo
poukázať na správnosť svojho postupu a konania uskutočneného pri zabezpečovaní
úloh v referende určenom na 23. a 24. mája 1997 vyplývajúcich pre neho z § 15 ods.
3 a § 30 ods. 1 zákona č. 564/1992 Zb. (resp. vysloviť neopodstatnenosť namietaného
porušenia ústavného práva navrhovateľa upraveného v čl. 94 a základného práva
upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy) ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že
plnohodnotným obsahom ústavného práva občana upraveného v čl. 94 ústavy nie je,
a ani nemôže byť len samotná fyzická účasť občana na referende, bez ohľadu na to,
či jeho vykonanie je v súlade so zákonom č. 564/1992 Zb. Reálne naplnenie tohto
ústavného práva môže nastať zásadne iba vtedy, ak občanovi, ktorý má právo
hlasovať v referende (§ 5 zákona č. 564/1992 Zb.) sa umožní zúčastniť sa toho
referenda, ktoré vyhlásil prezident republiky svojím rozhodnutím uverejneným v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Uvedené ústavné právo občana je
zabezpečené tými ustanoveniami citovaného zákona, ktoré vylučujú, aby otázky,
ktoré prezident republiky (uplatňujúc pritom svoju nezastupiteľnú ústavnú právomoc)
vyhlásil ako platné pre referendum, mohol ktokoľvek meniť, upravovať, či dokonca
zrušiť. Takýto výklad obsahu ústavného práva upraveného v čl. 94 ústavy potvrdil za
jedine správny okrem iného aj ústavný súd vo svojom uznesení č. II. ÚS 31/97 z 21.
mája 1997. Z týchto právnych úvah logicky vyplýva nepochybný záver o
neopodstatnenosti tvrdenia ministerstva vnútra, nachádzajúceho sa v jeho vyjadrení k
podnetu zo 17. októbra 1997 (s. 4), v zmysle ktorého základné a ústavné právo
navrhovateľa neboli jeho postupom pri zabezpečovaní tlače hlasovacích lístkov a ich
doručovania obciam porušené, pretože referendum vyhlásené na 23. a 24. mája 1997
sa uskutočnilo, a on sám sa ho aj zúčastnil a obdržal hlasovací lístok od okrskovej
komisie.
Svoj záver o neodôvodnenosti (nepreukázateľnosti) tvrdenia ministerstva
vnútra - okrem už uvedeného - ústavný súd opiera o skutočnosť, že toto ministerstvo
nepredložilo nijaké „zápisnice o priebehu a výsledku hlasovania v referende
jednotlivých stupňov orgánov pre referendum“, ktoré vo vyjadrení uviedlo. V prílohe
svojho vyjadrenia predložilo len neoverenú fotokópiu listiny, označenej ako
„Uznesenie“, ktorá obsahuje uznesenia Ústrednej komisie pre referendum SR
(v ďalšom len „ústredná komisia“), označené ako č. 45, č. 46, č. 47, č. 48, č. 49, č. 50
a č. 51 na troch listoch, na ktorých je uvedené aj znenie príslušného uznesenia, bez
akéhokoľvek autorizovania. Z tejto listiny nevyplýva tvrdený záver o vykonaní
referenda. Vzhľadom na to, že uznesenia č. 47 až 49 Ústrednej komisie, uvedené
v predloženej listine, priamo súvisia s podnetom navrhovateľa a s okolnosťami
zabezpečovania a doručovania hlasovacích lístkov obciam, ústavný súd považuje za
dôležité uviesť v odôvodnení nálezu aj celé znenie týchto uznesení, ako sú na listine
uvedené:
„č. 47 Ústredná komisia pre referendum Slovenskej republiky
- konštatuje, že uznesenie č. 37 z 21. mája 1997 nebolo splnené,
- opätovne ukladá ministrovi vnútra SR doručiť hlasovacie lístky so
štyrmi otázkami legálne opatrené pečiatkou Ústrednou komisiou pre
referendum SR obciam pred začatím referenda,
- upozorňuje ministra vnútra SR, že v prípade nedodania hlasovacích
lístkov so štyrmi otázkami, ktoré boli schválené Ústrednou komisiou pre
referendum SR dňa 16.5.1997 obciam pred začatím referenda podá
príslušnému orgánu štátu návrh na začatie trestného stíhania ministra
vnútra SR vo veci marenia prípravy a priebehu referenda v dňoch 23. -
24. 5. 1997.
č. 48 Ústredná komisia pre referendum SR konštatuje,
A. že po celom území Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra SR
prostredníctvom okresných úradov distribuuje písomnosti, ktoré sú
označené názvom „Hlasovací lístok“, obsahujú tri otázky a sú opatrené
pečiatkou zhodnou s pečiatkou ÚKR SR,
B. že neznáma osoba napodobnila pečiatku ÚKR za účelom opatrenia
písomnosti označenej názvom „HLASOVACÍ LÍSTOK“ obsahujúcej tri
otázky pečiatkou ÚKR SR a tým konala v rozpore s uzneseniami ÚKR
SR a prinajmenšom sfalšovala vôľu ÚKR SR v rozpore s rozhodnutím
prezidenta SR č. 76/1997 Z. z.,
C. Ústredná komisia pre referendum SR
- schvaľuje podnet na začatie trestného stíhania neznámej osoby vo
veci falšovania listiny - hlasovacieho lístka,
D. Ústredná komisia pre referendum SR
- ukladá predsedovi ÚKR SR a v jeho neprítomnosti prvému
podpredsedovi ÚKR SR doručiť podnet podľa bodu B. tohto uznesenia
Generálnej prokuratúre SR
Termín: 23. 5. 1997
č. 49 Ústredná komisia pre referendum Slovenskej republiky
- ukladá okrskovým komisiám pre referendum vyvesiť v miestnosti na
hlasovanie vzor hlasovacieho lístka so štyrmi otázkami,
- konštatuje, že ÚKR SR nie je povinná preskúmavať čo Ministerstvo
vnútra SR distribuuje ako hlasovací lístok,
- túto povinnosť nemajú ani obce (mestské časti),
- za vytlačenie hlasovacieho lístka a jeho doručenie obciam (mestským
častiam) v potrebnom množstve a podľa vzoru opatreného pečiatkou
ÚKR SR zodpovedá Ministerstvo vnútra SR,
- žiada Ministerstvo vnútra SR, aby zabezpečilo doručenie tohto
uznesenia na okresné komisie pre referendum a ich prostredníctvom
okrskovým komisiám pre referendum.“
Ústavný súd v súvislosti s uvedenými uzneseniami ústrednej komisie považuje
za potrebné uviesť, že v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 564/1992 Zb. ústredná komisia
a) dozerá na dodržiavanie právnych predpisov pri príprave a konaní referenda,
b) rozhoduje o sťažnostiach na postup okresných komisií,
c) zisťuje výsledky hlasovania v referende,
d) odovzdá zápisnicu o výsledku hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky,
e) plní ďalšie úlohy podľa tohto zákona a iných právnych predpisov.
Postavenie ministerstva vnútra, jeho úlohy pri uskutočňovaní referenda už
vyhláseného prezidentom republiky, v referende sú upravené v § 15 ods. 3 zákona
o spôsobe vykonania referenda a sú spojené len so zabezpečením vytlačenia
potrebného množstva takých hlasovacích lístkov, ktoré majú náležitosti ustanovené
v odseku 1 a 2 citovaného ustanovenia a ich včasného doručenia obciam tak, aby
tieto prostredníctvom okrskových komisií mohli zabezpečiť, že oprávnený občan
(volič) dostane hlasovací lístok v miestnosti na hlasovanie v deň konania referenda.
Ministerstvo vnútra musí pre splnenie týchto povinností vyhotoviť vzory tlačív
a zabezpečiť aj ich vytlačenie (§ 30 ods. 1 zákona č. 564/1992 Zb. ) v takom časovom
predstihu, aby umožnilo občanom vykonanie ich ústavného práva zúčastniť sa na
referende.
Z obsahu uvedených ustanovení zákona o spôsobe vykonania referenda
vyplýva jednoznačný a plne opodstatnený právny záver, že jediným a najvyšším
legitímnym orgánom Slovenskej republiky, ktorý dozerá na dodržiavanie právnych
predpisov pri príprave a konaní referenda a rozhoduje o sťažnostiach proti
rozhodnutiam okresných komisií a plní ďalšie úlohy podľa písm. c) až e) § 12 zákona
o spôsobe vykonania referenda je Ústredná komisia pre referendum Slovenskej
republiky. Minister vnútra ako jeden z podpredsedov ústrednej komisie (§ 12 ods. 3)
má povinnosť v rámci úloh ministerstva vnútra (§ 30 ods. 1) zabezpečiť, v zmysle
zásad spolupráce iných orgánov a osôb podľa § 27 citovaného zákona, potrebnú
spoluprácu všetkých štátnych orgánov a obcí pri vykonávaní tohto zákona.
Vychádzajúc z predchádzajúcich právnych úvah a názorov a ich posúdenia
ústavný súd dospel k záveru, že v dňoch 23. a 24. mája 1997 sa malo uskutočniť
hlasovanie v referende zásadne o štyroch otázkach, uvedených v rozhodnutí
prezidenta č. 76/1997 Z. z. z 13. marca 1997. Ministerstvo vnútra žiadnym právne
relevantným dôvodom nepreukázalo (a logicky ani nemohlo) opodstatnenosť svojho
tvrdenia, že sa toto referendum uskutočnilo. Z jeho vyjadrenia, z údajov uznesení č.
47 až 49 ústrednej komisie (predložených ministerstvom vnútra) a z tvrdení a dôkazu
navrhovateľa podnetu ústavný súd mal za preukázané, že pre uskutočnenie referenda
vyhláseného prezidentom republiky na 23. a 24. mája 1997 nevytvorilo ministerstvo
vnútra zákonné podmienky ustanovené v § 15 ods. 1 až 6 zákona č. 564/1992 Zb.,
lebo v rozpore s nimi a znením referenda vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky nezabezpečilo vytlačenie hlasovacích lístkov a ich doručenie obciam
spôsobom, ako na základe čl. 100 ústavy ukladá citovaný zákon. Týmto konaním
ministerstva vnútra došlo aj k porušeniu princípu zvrchovanosti občanov nad štátnou
mocou (čl. 2 ods. 1 ústavy).
Ministerstvu vnútra a ani samotnému ministrovi vnútra (ani žiadnemu inému
štátnemu orgánu) nebola zákonom č. 564/1992 Zb. zverená právomoc dozerať na
dodržiavanie právnych predpisov pri príprave a konaní referenda a hodnotiť, či
otázky predložené v referende (v rozhodnutí prezidenta republiky o vyhlásení
referenda) sú formulované v súlade so zákonom. Neexistencia takejto právomoci
však vylučuje, aby ktorýkoľvek štátny orgán svojím konaním dodatočne po platne
vyhlásenom referende, rozhodoval o akejkoľvek úprave hlasovacích lístkov, napr.
tým, že na nich vynechá otázku, ktorá bola platne vyhlásená prezidentom republiky,
ako tomu bolo v prípade referenda vyhláseného na 23. a 24. mája 1997. Zákon č.
564/1992 Zb. neupravuje žiadne výnimky z jeho ustanovení o hlasovacích lístkoch,
ich zákonných náležitostiach, o ich vytlačení a doručovaní obciam. Vychádzajúc z
uvedeného ústavný súd konštatuje, že ministerstvo vnútra nebolo oprávnené zmeniť
obsah referenda (ani počet otázok) vyhláseného prezidentom republiky rozhodnutím
Ústavný súd hodnotiac postup (konanie) ministerstva vnútra v súvislosti
s predmetným referendom (ktoré postupovalo podľa pokynov ministra vnútra)
konštatuje, že dôvody akéhokoľvek iného konania z jeho strany, než takého, ktoré
upravuje zákon č. 564/1992 Zb. pre tento orgán štátnej správy (jeho ústavným
podkladom je čl. 100 ústavy), nemožno akceptovať. K tomuto záveru dospel
posúdením ústavného princípu zvrchovanosti štátnej moci občanov v Slovenskej
republike, posúdením namietaných práv navrhovateľa upravených v ústave a práv
a povinností orgánov zabezpečujúcich spôsob vykonania referenda (osobitne
ministerstva vnútra) upravených v citovanom zákone.
Ústavný súd v konaní o podnete dospel k záveru, že
ministerstvo vnútra tým, že nezabezpečilo vytlačenie hlasovacích lístkov a ich
doručenie obciam spôsobom, ako mu to zákon č. 564/1992 Zb. ukladá, porušilo
ústavné právo navrhovateľa upravené v čl. 94 ústavy, a to právo zúčastniť sa na
referende vyhlásenom prezidentom republiky na základe jeho rozhodnutia č. 76/1997
Z. z. Toto právo nemohol vykonať preto, že ministerstvo vnútra nesplnilo svoju
zákonnú povinnosť zabezpečiť, aby sa hlasovacie lístky, obsahom a predmetom
totožné s referendom vyhláseným na 23. a 24. mája 1997 vytlačili a doručili obciam.
V spojení s porušením tohto ústavného práva konaním ministerstva vnútra, bolo
porušené i základné právo navrhovateľa upravené v čl. 30 ods. 1 ústavy, t. j. právo
zúčastniť sa prostredníctvom tohto referenda na správe verejných vecí priamo
(vyjadrenie záujmu o prijatie ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta republiky
občanmi Slovenskej republiky). Označeným konaním ministerstva vnútra došlo aj
k porušeniu princípu zvrchovanosti občanov nad štátnou mocou reprezentovanou
štátnymi orgánmi, ktoré svoju moc získavajú práve od občanov Slovenskej republiky
2. Ústavný súd si neosvojil tvrdenie navrhovateľa uvedené v časti III bod 1
a v časti VI písm. b) upraveného petitu navrhovateľa zo 6. novembra 1997
(nesprávne uvedené 6. októbra 1997), v ktorom reagoval na vyjadrenie ministerstva
vnútra. Navrhovateľ v ňom tvrdil, že „uvedený čl. 2 ods. 2 a čl. 1 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky - minimálne implicitne - celkom jednoznačne a nepochybne
ustanovujú, že každý občan (a vôbec každá fyzická osoba a každá právnická osoba)
má právo na to, aby všetky štátne orgány (vrátane ministerstva vnútra na čele s
ministrom vnútra) voči nemu konali len to, čo im dovoľuje Ústava Slovenskej
republiky a ďalšie zákony. Pritom každý občan má predovšetkým právo na to, aby
nijaký štátny orgán (ani ministerstvo vnútra na čele s ministrom vnútra) v neprospech
občana nekonal nič, čo štátnemu orgánu jednoznačne (výslovne) nedovoľuje Ústava
Slovenskej republiky a ďalšie zákony.“.
Podľa právneho názoru ústavného súdu objektívne právo upravené v čl. 2
ods. 2, v čl. 1 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky chráni ústavné zriadenie
Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu aj tým, že
upravuje právomoc štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej medziach,
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým zároveň chráni aj základné práva
a slobody fyzických osôb a právnických osôb, a to aj v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3
ústavy a so základnými právami a slobodami upravenými v druhej hlave ústavy a
tiež ústavnými právami, akým je aj ústavné právo občanov Slovenskej republiky
podľa čl. 94 ústavy. Objektívne ústavné právo spolu s právnymi predpismi, ktoré
upravujú spôsob jeho vykonania, chráni fyzické osoby a právnické osoby, prípadne
občanov. Nepriznáva im však okrem už uvedených základných a ďalších ústavných
práv primárne subjektívne práva (právne nároky). Fyzickým osobám a právnickým
osobám, resp. občanom môžu vzniknúť len sekundárne práva (povinnosti) v prípade,
ak štátne orgány porušením objektívneho práva podľa citovaných článkov ústavy
porušili konkrétne základné právo alebo ústavné právo dotknutého subjektu.
Upravený návrh petitu navrhovateľa podľa časti VI písm. b) vychádzal z takto
stotožneného objektívneho a subjektívneho práva. Ústavný súd preto jeho návrhu
nevyhovel. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 22. januára 1998