Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej,

o prijatej časti podnetu , bytom

zastúpeného JUDr. Tiborom Demom, advokátom, Liptovská 2, Bratislava, vo veci

porušenia ústavného práva upraveného v čl. 94 a základného práva upraveného v čl.

30 ods. 1 postupom a konaním Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky v súvislosti s referendom vyhláseným prezidentom Slovenskej

republiky rozhodnutím č. na 23. a 24. mája 1997 na neverejnom

zasadnutí senátu 22. januára 1998 takto

r o z h o d o l :

1. Postupom a konaním Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nad rámec

vymedzených ústavných a zákonných právomocí, pri zabezpečovaní vytlačenia

a doručovania hlasovacích lístkov obciam na konanie referenda vyhláseného

prezidentom Slovenskej republiky rozhodnutím č. na 23. a 24. mája

1997, bolo p o r u š e n é ústavné právo zúčastniť sa na

referende upravené v a tým bolo

p o r u š e n é aj jeho základné právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí

priamo upravené v .

2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. júna

1997 doručený podnet , bytom ,

zastúpeného JUDr. Tiborom Demom, advokátom, Liptovská 2, Bratislava (ďalej len

„navrhovateľ“), v ktorom navrhol „začať konanie pred ústavným súdom vo veci

porušenia práv navrhovateľa podnetu zaručených v čl. 30 ods. 1, v čl. 94 a v čl. 12

ods. 1 “ v súvislosti s konaním referenda v dňoch

23. a 24. mája 1997 podľa rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997

Z. z.

V odôvodnení podnetu navrhovateľ uviedol, že 24. mája 1997 sa dostavil

do miestnosti na hlasovanie v mieste svojho trvalého bydliska v obvode okrsku č. 31

v mestskej časti Bratislava - Karlova Ves (sídlisko Dlhé Diely) ako riadne zapísaný

občan do zoznamu oprávnených občanov na hlasovanie v referende, aby uplatnil

svoje hlasovacie právo. Svoju totožnosť riadne preukázal občianskym preukazom.

Príslušná okrsková komisia mu však napriek jeho upozorneniu nevydala platný

hlasovací lístok so všetkými štyrmi referendovými otázkami, uvedenými v

rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky č. o vyhlásení referenda,

ale iba s prvými tromi referendovými otázkami, pričom štvrtá referendová otázka na

jemu vydanom tlačive hlasovacieho lístka chýbala. Tlačivo hlasovacieho lístka bolo

vyhotovené v rozpore s ustanoveniami až 100 a aj

v rozpore s a , a o spôsobe

vykonania referenda v znení neskorších predpisov, lebo na hlasovacom lístku

nemožno vynechať ani jednu z platne vyhlásených referendových otázok.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 15 ods. 3 citovaného zákona v

znení neskorších predpisov bolo povinné zabezpečiť vytlačenie hlasovacích lístkov

zo všetkými štyrmi referendovými otázkami a doručiť takto vytlačené hlasovacie

lístky v potrebnom počte obci, v danom prípade aj mestskej časti Bratislava -

Karlova Ves. Túto svoju povinnosť ministerstvo vnútra nesplnilo na priamy pokyn

ministra vnútra. V dôsledku toho ani obec nemohla splniť svoju zákonnú povinnosť

podľa a následne ani príslušná okrsková komisia

pre referendum v mestskej časti Bratislava - Karlova Ves.

Navrhovateľ podal miestne príslušnej okrskovej komisii písomnú sťažnosť

proti nevydaniu platného hlasovacieho lístka, na ktorú nedostal žiadnu odpoveď.

Tým, že mu nebol odovzdaný platný hlasovací lístok so všetkými štyrmi

referendovými otázkami, boli podľa jeho názoru porušené základné právo

zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo ( ), ako aj ústavné

právo zúčastniť sa na referende ( ).

Na základe jednotlivých skutočností uvedených v podnete navrhovateľ

navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal podnet na konanie a aby

po konaní vo veci samej vyniesol rozhodnutie:

„Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri zabezpečovaní tlače

a doručovania hlasovacích lístkov pre referendum, ktoré bolo vyhlásené na dni

23. a 24. mája 1997, došlo k porušeniu základného práva priamo

sa zúčastňovať na správe vecí verejných a práva zúčastniť sa na referende, ako aj

k porušeniu neodňateľnosti týchto práv, ktoré sú zaručené čl. 30 ods. 1, čl. 94 a čl. 12

ods. 1 .“.

Ústavný súd posúdil obsahové a procesnoformálne náležitosti podnetu a na

neverejnom zasadnutí senátu konanom 1. októbra 1997 po predbežnom prerokovaní

časť podnetu, v ktorej navrhovateľ namietal porušenie ústavných práv upravených

v a , prijal na konanie. Časť podnetu,

v ktorej namietal porušenie základného práva upraveného v

Slovenskej republiky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon (ďalej

len „“), pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd písomnou výzvou 2. októbra 1997 požiadal Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), adresovanou k rukám

ministra vnútra, aby sa vyjadrilo k časti podnetu prijatej na konanie pred ústavným

súdom. Ministerstvo vnútra, sekcia verejnej správy, vo vyjadrení zo 17. októbra 1997

č. j. 203/1-97/05125 podpísaným jej generálnym riaditeľom zaujalo stanovisko

k jednotlivým častiam podnetu navrhovateľa. Vo vyjadrení k časti I podnetu uviedlo,

že k rozhodnutiu prezidenta republiky z 13. marca 1997 č. o vyhlásení

referenda prijala vláda Slovenskej republiky uznesenie č. 278 z 22. apríla 1997,

ktorým uložila ministrovi vnútra v bode B I: „zabezpečiť doručovanie hlasovacích

lístkov obciam len s otázkou uvedenou v I. časti písm. a) bodoch 1 až 3 rozhodnutia

prezidenta“ a v bode B II: „do vyriešenia sporu nedoručovať obciam hlasovacie

lístky s otázkou uvedenou v I. časti písm. b) 4. bode rozhodnutia prezidenta“. Toto

uznesenie vlády, podľa názoru ministerstva vnútra, sa opieralo o to, že rozhodnutie

prezidenta o vyhlásení referenda vychádzalo z nesprávneho výkladu čl. 93 ods. 2

a je v rozpore s , , a

ods. 2 . Ministerstvo vnútra ďalej uviedlo, že ústavný

súd 21. mája 1997 prijal vo veci vyhláseného referenda uznesenie

publikované v Zbierke , ktorým

v senáte prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na

výklad a . Tento výklad citovalo uvedením výroku v

bodoch 1 a 2 uznesenia ústavného súdu (na s. 3 vyjadrenia) a tvrdilo, že „v súlade s

uznesením ústavného súdu minister vnútra rozhodol zabezpečiť tlač hlasovacích

lístkov s tromi otázkami a ministerstvo vnútra zabezpečilo ich vytlačenie v zmysle §

15 ods. 3 zákona o spôsobe vykonania referenda“. Ďalej poukázalo na uznesenie

Ústrednej komisie pre referendum č. 49 z 22. mája 1997, v ktorom konštatovala, že

nie je povinná preskúmavať, čo ministerstvo vnútra distribuuje ako hlasovací lístok a

že takúto povinnosť nemajú ani obce. Podľa vyjadrenia ministerstva vnútra z jeho

strany boli splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o spôsobe vykonania

referenda. Potvrdzuje to skutočnosť, že referendum sa konalo v termíne určenom v

rozhodnutí prezidenta republiky. O tom svedčí aj to, podľa názoru ministerstva

vnútra, že „sa ho (referenda) podateľ zúčastnil a že od príslušnej okrskovej komisie

pre referendum obdržal hlasovací lístok, ako to sám uvádza vo svojom podaní na str.

2“.

Vo vyjadrení k častiam II a IV podnetu ministerstvo vnútra uviedlo, že jeho

postup pri zabezpečovaní tlače a doručovaní hlasovacích lístkov obciam pre

referendum bol v súlade s uznesením ústavného súdu č. z 21. mája

1997, pričom z vyjadrenia navrhovateľa vyplynulo, že sa referenda zúčastnil a od

príslušnej okrskovej komisie pre referendum obdržal hlasovací lístok. Uvedené je

teda v rozpore s jeho žiadosťou, ktorou žiada ústavný súd o vydanie rozhodnutia vo

veci samej. Ústavné právo zúčastniť sa na správe vecí

verejných hlasovaním v referende nebolo porušené. Preto ministerstvo vnútra navrhlo

podnet navrhovateľa zamietnuť.

Ministerstvo vnútra oznámením z 28. októbra 1997 na požiadanie ústavného

súdu z 23. októbra 1997 oznámilo, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci a

súhlasilo s upustením od neho.

Navrhovateľ v stanovisku k vyjadreniu ministerstva vnútra doručeného

ústavnému súdu 10. novembra 1997 oznámil, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od

ústneho pojednávania, pričom svoj súhlas podmienil tým, že aj ministerstvo vnútra

bude súhlasiť s upustením od ústneho pojednávania. Zároveň potvrdil, že sa

oboznámil s vyjadrením ministerstva vnútra č. 203/1-97/05125 zo 17. októbra 1997 a

v častiach II až V uviedol dôvody, pre ktoré - po právnom rozbore vyjadrenia

ministerstva vnútra -nemôže s ním súhlasiť. Na základe dôvodov, uvedených k

častiam II až V navrhovateľ navrhol, ak je to možné, upraviť petit podnetu z 24. júna

1997 tak, aby po konaní vo veci samej Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol

toto

r o z h o d n u t i e :

„Postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri zabezpečovaní tlače

a doručovania hlasovacích lístkov pre referendum, ktoré bolo vyhlásené na dni

23. a 24. mája 1997, došlo k porušeniu

a) základného práva priamo sa zúčastňovať na správe vecí

verejných priamo a ústavného práva zúčastniť sa na referende,

a to o každej referendovej otázke uvedenej v rozhodnutí prezidenta Slovenskej

republiky č. o vyhlásení referenda, ktoré práva sú zaručené

odsekom 1 a , ako aj

b) ústavného práva na to, aby ministerstvo vnútra (na čele

s ministrom vnútra) pri zabezpečovaní tlače a doručovania hlasovacích lístkov pre

uvedené referendum postupovalo len tak, ako to ministerstvu vnútra dovoľuje

Slovenskej republiky a o spôsobe vykonania referenda

v znení neskorších predpisov, ktoré právo je zaručené čl. 2 odsekom 2 a čl. 1 prvou

vetou “.

II.

1. Ústavný súd v konaní o predmetnom podnete vychádzal zo skutkových

zistení vyplývajúcich z tvrdení uvedených v podnete a vyjadrení ministerstva vnútra

k nemu, z vyhodnotenia získaných dôkazov a z ich právneho posúdenia.

(ďalej len „“) v ustanovuje, že

štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených

zástupcov alebo priamo. Tým je ústavnou formou vyjadrený základný princíp

demokracie v právnom štáte, ktorým je zvrchovanosť občanov v Slovenskej

republike. Výkon štátnej moci priamo občanmi je samostatnou formou uplatnenia

moci v štáte občanmi, ktorí sú jej originálnymi nositeľmi, čo znamená, že všetky

štátne orgány odvodzujú svoju právomoc od občanov ako zvrchovaného suveréna

štátnej moci.

Priamy výkon štátnej moci ustanovuje v piatej hlave druhý oddiel

formou referenda (čl. 93 až 100).

Tento spôsob výkonu štátnej moci je charakterizovaný vo viacerých

rozhodnutiach ústavného súdu. Napríklad v rozhodnutí ústavného súdu

z 13. decembra 1995 sa uvádza, že „referendum je v ústave najvyššou predvídanou

formou, v ktorej sa vôľa obyvateľstva stane všeobecne právne záväznou“ (s. 21).

Rovnako v náleze ústavného súdu č. z 2. mája 1995 ústavný súd

vyslovil tieto závery: „Referendum je upravené v druhom oddiele piatej hlavy

. Ústavný súd Slovenskej republiky to považuje za logicky a vecne správne,

pretože ide vlastne o vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi ...

Ústavodarný orgán upravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým

spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo

občanom.“ (s. 13). „Základným východiskom riešenia tejto problematiky je čl. 2 ods.

1 . I keď občania delegujú svoje práva parlamentu, predsa im zostáva - ako

nositeľovi primárnej originálnej moci - právo rozhodovať o niektorých zásadných

otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende ... (To) im poskytuje

možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by

parlament nepostupoval v zhode s predstavami občanov ... Referendum je určitou

„poistkou“ občana voči parlamentu ... aby občania v referende zobrali na seba

zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť“ (s. 14-

15).

Jedným zo základných princípov práv občanov, ktorým sa realizuje ústavný

princíp ich zvrchovanosti v štáte ( ), je základné právo upravené

v .

Podľa neho občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných

priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Termín „zúčastňovať sa na správe

verejných vecí priamo“ nemožno uplatňovať reštriktívne v zmysle práva občanov

zúčastňovať sa len na uplatňovaní výkonnej moci v štáte či už účasťou na výkone

štátnej správy alebo územnej samosprávy. V nadväznosti na sa

občanom zaručuje právo zúčastňovať sa priamo na uplatňovaní každej zložky

verejnej moci. Občania teda prostredníctvom rozhodujú, či budú svoju moc

vykonávať prostredníctvom zastupiteľského orgánu, alebo ju budú v niektorých

prípadoch (podľa ich rozhodnutia) uskutočňovať priamo.

Podľa každý občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť

do Národnej rady Slovenskej republiky, má právo zúčastniť sa na referende.

Medzi účastníkmi konania bolo nesporne známou skutočnosťou, že prezident

Slovenskej republiky (ďalej len „prezident republiky“) rozhodnutím z 13. marca 1997

č. vyhlásil podľa a podľa

o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) referendum na 23. a 24. mája 1997. V tomto

referende mali občania rozhodnúť (právo hlasovať) o štyroch otázkach, ako boli

uvedené v časti I písm. a) a v bodoch 1 až 3 a písm. b) bod 4 rozhodnutia prezidenta

republiky o vyhlásení referenda.

Ministerstvo vnútra vo svojom vyjadrení zo 17. októbra 1997 uviedlo, že

„k rozhodnutiu prezidenta republiky z 13. marca 1997 č. o vyhlásení

referenda prijala vláda uznesenie č. 278 z 22. apríla 1997, ktorým uložila ministrovi

vnútra v bode B.1. zabezpečiť doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkou

uvedenou v I. časti písm. a) bodoch 1 až 3 rozhodnutia prezidenta a v bode B.2. do

vyriešenia sporu nedoručovať obciam hlasovacie lístky s otázkou uvedenou v I. časti

písm. b) 4. bode rozhodnutia prezidenta“.

V tejto súvislosti ministerstvo vnútra ústavnému súdu oznámilo, že toto

uznesenie vlády sa opieralo o názor, že rozhodnutie prezidenta republiky o vyhlásení

referenda vychádzalo z nesprávneho výkladu a že je v rozpore

s , , a . Vo svojom vyjadrení ministerstvo

vnútra však neuviedlo žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by mali objektívne

potvrdiť správnosť tvrdenia nachádzajúceho sa v citovanom uznesení vlády a ani ono

samé nepreukázalo, v čom mal spočívať nesprávny výklad a rozpor s uvedenými

ustanoveniami . Uviedlo len výrokovú časť uznesenia ústavného súdu II. ÚS

31/97 z 21. mája 1997 publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

č. s tvrdením, že minister vnútra sa v súlade s uznesením ústavného

súdu rozhodol zabezpečiť vytlačenie hlasovacích lístkov s tromi otázkami v zmysle

§ 15 ods. 3 zákona o spôsobe vykonania referenda, podľa ktorého ministerstvo vnútra

zabezpečí, aby sa hlasovacie lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili

obciam.

Pri rozhodovaní o podnete ústavný súd vychádzal okrem iného aj z právnych

názorov uvedených v uznesení ústavného súdu z 21. mája 1997, podľa

ktorých „pokiaľ ide o už vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to

aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. neumožňuje, aby bolo ešte pred

vyhlásením výsledkov referenda zrušené“ (s. 33); „uznesenie ústavného súdu

o výklade v spojení s nemá a nemôže mať žiaden priamy

vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta

Slovenskej republiky č. 76/1997“ (s. 33).

V súlade s uvedenými právnymi názormi ústavný súd hodnotil námietku

ministerstva vnútra, že „rozhodnutie prezidenta o vyhlásení referenda vychádzalo

z nesprávneho výkladu a je v rozpore s čl.

2 ods. 2, čl. 72, čl. 84 ods. 3 a čl. 98 ods. 2“, ako zjavne neopodstatnenú. Naopak, aj

z uznesenia ústavného súdu z 21. mája 1997 vyplývalo, ako už bolo

predtým uvedené, že vyhlásené referendum zaväzuje prezidenta republiky i iné

štátne orgány a že musí prebehnúť, pričom žiadnym svojím ustanovením

nikomu neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením jeho výsledkov zrušené (ani

zmenené). Záväznosť a nevyhnutnosť uskutočnenia referenda jednoznačne vyplýva z

ústavného princípu legality štátnej moci ( ).

Ústavný súd pritom konštatuje plnú opodstatnenosť právneho záveru, že

platným hlasovacím lístkom určeným na hlasovanie v referende vyhlásenom

rozhodnutím prezidenta republiky č. mohol byť len taký hlasovací

lístok, ktorý mal náležitosti ustanovené v § 15 ods. 1 písm. a) až c) a v § 15 ods. 2

Z toho vyplýva, že platným hlasovacím lístkom na

hlasovanie vo vyhlásenom referende, podľa rozhodnutia prezidenta republiky č.

v žiadnom prípade nemohol byť hlasovací lístok obsahujúci len tri

otázky, keď referendum bolo vyhlásené so štyrmi otázkami, pričom v § 15 ods. 1

písm. b) zákona je výslovne ustanovené, že „na hlasovacom lístku musí

byť uvedená otázka, alebo otázky, ak je viac otázok označia sa poradovými číslami.

Pri každej otázke vytlačia sa dva rámčeky, z ktorých jeden je nadpísaný slovom

„áno“ a druhý slovom „nie“.“

Ak minister vnútra rozhodol, postupujúc pritom na základe uznesenia vlády

Slovenskej republiky č. 278 z 22. apríla 1997, zabezpečiť vytlačenie hlasovacích

lístkov s tromi otázkami, pričom vo vyjadrení ministerstva vnútra je uvedené, že tak

postupoval aj v súlade s uznesením ústavného súdu (rozumie sa uznesenie

č. z 21. mája 1997), potom jeho konanie bolo v rozpore s

a s ustanoveniami až 5 Tým teda porušil ústavné

právo navrhovateľa upravené v , t. j. že každý občan Slovenskej

republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, má aj právo

zúčastniť sa na referende.

V nadväznosti na závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia ústavného

súdu je potrebné uviesť, že uznesenie o výklade (ústavného zákona) je

všeobecne vyjadrením právneho názoru nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti (ústavného súdu) na uplatňovanie vykladaného ustanovenia v prípade, ak

je vec sporná. Rozhodnutie o výklade ústavného zákona samé osebe nemôže však

priamo ukladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti účastníkov konania v spornej

veci výkladu, ani osôb tretích. Rovnako sa nemôže dotýkať ani práv a povinností

upravených v zákonoch prijatých na vykonanie konkrétneho základného práva.

V danom prípade teda výklad konkrétnych ustanovení v rozhodnutí č. II. ÚS

31/97 z 21. mája 1997 (podobne ako v iných prípadoch) nemôže mať priamy vplyv

na povinnosti, ktoré zákon o vykonaní referenda upravuje pre všetky subjekty, ktoré

sú podľa neho povinné referendum zabezpečiť (príprava a priebeh referenda

vyhláseného prezidentom republiky).

K časti argumentácie ministerstva vnútra, ktoré považuje druhú časť výroku

rozhodnutia ústavného súdu č. z 21. mája 1997 za okolnosť vylučujúcu

protiprávnosť jeho postupu v súvislosti so zabezpečovaním tlače a doručovania

hlasovacích lístkov pre vykonanie referenda vyhláseného na 23. a 24. mája 1997,

ústavný súd uvádza nasledujúce právne úvahy a ich právne posúdenie a z toho

vyplývajúce závery, využívajúc pritom všeobecne platné a uznávané metódy výkladu

právnych noriem.

Rozhodnutie ústavného súdu môže vyvolať účinky vedúce k zmene platného

právneho poriadku (konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu) v podobe

straty účinnosti alebo i platnosti ( ) výlučne iba jeho rozhodnutím,

ktorým vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v je nesúlad.

Takéto právne účinky však zásadne nenastávajú prijatím rozhodnutia ústavného súdu

o výklade alebo ústavného zákona ( až 48 ). Preto

nemôže mať ani žiadne účinky na rozhodnutie prezidenta republiky o vyhlásení

referenda podľa , najmä nemôže byť dodatočne po jeho uverejnení

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky „zmarené“ alebo inak „modifikované“,

odvolávajúc sa pritom na jeho výrokovú časť. Vyhlásené referendum je záväzné

(rovnako ako zákon) pre všetky subjekty, ktoré sa na jeho vykonaní podľa zákona

č. zúčastňujú. Rozhodnutie prezidenta republiky o vyhlásení referenda

je platné a nemeniteľné a ako také vyvoláva príslušné právne následky (zákonom

upravené), t. j. ustanovuje povinnosti všetkých subjektov, ktoré podľa zákona

č. na referende vyhlásenom prezidentom republiky participujú. Nikto

(prezident republiky, vláda, ústavný súd, ministerstvo alebo iné štátne orgány)

nemôžu meniť formuláciu, počet alebo poradie otázok vyhlásených pre referendum

rozhodnutím prezidenta republiky. Jeho rozhodnutie č. , aby ako príloha

k referendovej otázke č. 4 bol pripojený návrh ústavného zákona, aj keď

nezodpovedalo ustanoveniu (čo ústavný súd aj

konštatoval v rozhodnutí č. z 21. mája 1997), neoprávňovalo

ministerstvo vnútra, ale ani ministra vnútra (odvolávajúceho sa pritom na uznesenie

vlády SR č. 278 z 22. apríla 1997) rozhodnúť o znížení počtu referendových otázok

na hlasovacích lístkoch zo štyroch na tri a konať v rozpore s jeho rozhodnutím č.

Odvolávanie sa ministerstva vnútra pri zdôvodňovaní svojho postupu v

súvislosti s vytlačením a doručovaním hlasovacích lístkov obciam pre vykonanie

referenda na citované rozhodnutie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93

ods. 2 , nemôže byť preto zásadne považované za legitímny dôvod jeho

postupu. Ako už bolo predtým konštatované, a ani

nespájajú s rozhodnutiami ústavného súdu o výklade ústavného zákona (ústavy)

účinky, ktoré by mali právne dôsledky na konanie tretích osôb. Nie je teda možné,

aby v dôsledku výkladu ústavného zákona, štátny orgán konal tak, ako to zákon

neupravuje, t. j. v danom prípade menil otázky referenda vyhláseného prezidentom

republiky, uplatňujúceho pritom nezastupiteľnú ústavnú právomoc upravenú v čl. 95

. Nakoniec ani samotné rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré sa ministerstvo

vnútra odvolávalo pri zabezpečovaní vytlačenia hlasovacích lístkov v referende a ich

doručenia obciam, neobsahovalo v tomto smere žiadny (akceptovateľný) dôvod, pre

takéto konanie spomínaného orgánu štátnej správy, pretože z jeho textu jednoznačne

vyplýva, že „uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2

nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh

referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z.

z.“ (s. 33). Právny záver, že rozhodnutie ústavného súdu o výklade citovaných

ustanovení neposkytlo žiadnemu subjektu v Slovenskej republike (vrátane

ministerstva vnútra) oprávnenie rozhodovať o zmenách vo formulácii, počte a znení

referendových otázok ďalej vyplýva aj z pokračujúceho textu nachádzajúceho sa na s.

33, podľa ktorého „pokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a

zaväzuje to aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. neumožňuje, aby bolo

ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené“. Ústavný súd v spojitosti s

prechádzajúcim konštatovaním zdôrazňuje, že v pre štátne orgány

výslovne ustanovuje len určité konanie („konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“). Podľa tohto ustanovenia je im zakázané akékoľvek

chovanie iné. Ústavný príkaz „konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon“ nemôže vo vzťahu k ministerstvu (ministrovi) zmeniť, prípadne nahradiť

uznesenie vlády, ale ani výrok uznesenia ústavného súdu v konaní o výklad zákona

podľa , v ktorom sa konštatuje, že určité konanie štátneho orgánu

(prezidenta republiky) odporuje označenému ustanoveniu zákona. Pokiaľ nie je

ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov podľa

rozhodnuté o opaku, teda o tom, že zákon, prípadne jeho konkrétne ustanovenie nie je

v súlade s (s jej ustanovením), platí prezumpcia ústavnosti každého zákona

(ale i rozhodnutia prezidenta republiky o vyhlásení referenda na základe čl. 95

).

Ústavný súd konštatuje, že ak ministerstvo vnútra jeho rozhodnutiu o výklade

č. 139/97 z 21. mája 1997 priznalo také právne účinky, ktoré jeho uplatnením viedli

k postupu, výsledkom ktorého bolo zabezpečenie vytlačenia hlasovacích lístkov a ich

doručenie obciam s iným počtom referendových otázok, ako boli uvedené v

rozhodnutí prezidenta republiky č. , potom konalo inak, ako to upravuje

, hoci podľa štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Tento postup ministerstva vnútra evidentne viedol k porušeniu ústavného práva

zúčastniť sa referenda upraveného v a tým aj jeho

základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo upraveného v čl.

30 ods. 1 , ktorých aktívnu realizáciu mu v danom prípade práve umožňovala

účasť na referende vyhlásenom prezidentom republiky vyhlásenom jeho rozhodnutím

č. na 23. a 24. mája 1997.

Pojem „právo zúčastniť sa na referende“ podľa sémantického, gramatického

a logického výkladu ústavný súd chápe ako ústavné právo každého oprávneného

občana, aby mu pri jeho účasti na rozhodovaní hlasovaním o referendovej otázke

(referendových otázkach), bol vydaný taký hlasovací lístok, ktorý obsahuje

referendovú otázku, a ak je otázok viac, tak referendové otázky, ktoré zodpovedajú

otázkam podľa vyhláseného referenda (v Zbierke zákonov Slovenskej republiky).

Takáto požiadavka zodpovedá i ustanoveniu až 6

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ministerstvo vnútra zabezpečí, aby sa hlasovacie

lístky (ktoré majú zákonné náležitosti podľa § 15 ods. 1 a 2 tohto zákona) vytlačili

a v potrebnom množstve doručili obci. Podľa § 15 ods. 4 tohto zákona obec

zabezpečí, aby boli hlasovacie lístky (ktoré majú zákonné náležitosti podľa § 15 ods.

1 a 2 tohto zákona) doručené v deň konania referenda všetkým okrskovým komisiám.

Napokon podľa § 15 ods. 5 tohto zákona oprávnený občan (pojem vymedzený v

ustanovení § 5 zákona tak, že právo hlasovať v referende má každý občan Slovenskej

republiky, ktorý má podľa zákona Slovenskej Národnej rady - odvolávka 4 pod

čiarou uvádza o voľbách do SNR v znení neskorších

predpisov - právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky) dostane iba taký

hlasovací lístok, ktorý má zákonné náležitosti podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č.

v miestnosti na hlasovanie v deň konania referenda.

V súvislosti s odvolaním sa ministra vnútra na uznesenie vlády Slovenskej

republiky č. 278 z 22. apríla 1997, ktorým mu ako jej členovi uložila zabezpečiť

doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s prvými tromi referendovými otázkami,

a súčasne nedoručovať obciam hlasovacie lístky so štvrtou referendovou otázkou

uvedenou v bode 4 rozhodnutia prezidenta republiky č. , ústavný súd

vyslovuje tento právny názor.

Vláda je podľa o organizácii ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov oprávnená riadiť, zjednocovať a kontrolovať činnosť

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky a

uznesením ako interným normatívnym aktom usmerňovať (dávať usmerňovacie

pokyny) svojich členov, ako majú plniť svoje povinnosti. Uvedené usmerňovacie

pokyny v žiadnom prípade nemôžu byť považované za zákonný dôvod pripúšťajúci

konanie niektorého ministra alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy nad

rámec jeho zákonom vymedzenej právomoci.

Postup vlády v súvislosti s uložením vyššie uvedených povinností ministrovi

vnútra svojím uznesením č. 278 z 22. apríla 1997 ústavný súd posudzuje aj v zmysle

záveru, ktorý vyslovil vo veci sp. zn. z 13. mája 1997, podľa ktorého:

„Uznesenie vlády je interným normatívnym pokynom, ktorým nemožno rozširovať

právomoc štátneho orgánu nad rámec kompetencií stanovených zákonom a pokiaľ

konkrétne ide o vykonanie referenda. Zákon o spôsobe vykonania referenda presne

určil štátnym orgánom vykonať činnosti potrebné na zabezpečenie referenda“,

v dôsledku čoho: „Vláda SR nemá ani zákonom ustanovené povinnosti na

zabezpečenie vyhláseného referenda“.

Ústavný súd bez akejkoľvek pochybnosti zistil, že navrhovateľ svojou

sťažnosťou z 24. mája 1997, adresovanou Okrskovej komisii č. 31 pre referendum

Bratislava - Dlhé Diely (ktorú prevzala jej predsedníčka) preukázal, že sa ako

oprávnený občan riadne zapísaný v zozname voličov dostavil 24. mája 1997 do

miestnosti na hlasovanie v referende, konanom 23. a 24. mája 1997. Okrsková

komisia mu vydala ako hlasovací lístok tlačivo, na ktorom sa nachádzali iba prvé tri

otázky, pričom štvrtá otázka (taktiež prezidentom republiky v jeho rozhodnutí č.

uvedená) chýbala. Táto komisia mu nedokázala, resp. nemohla vydať

platný hlasovací lístok, čo navrhovateľ vzápätí namietal tak, že „je porušením mojich

základných práv a slobôd garantovaných “, a žiadal o

nápravu protiprávneho stavu. Ministerstvo vnútra vo svojom vyjadrení potvrdilo, že

„V súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky minister vnútra

rozhodol zabezpečiť tlač hlasovacích lístkov s tromi otázkami a ministerstvo vnútra

zabezpečilo ich vytlačenie v zmysle § 15 ods. 3 zákona o spôsobe vykonania

referenda, ktorý ukladá ministerstvu vnútra zabezpečiť, aby sa hlasovacie lístky

vytlačili a v potrebnom množstve doručili obciam.“ (s. 3 vyjadrenia). V ďalšej časti

vyjadrenia ministerstvo vnútra uviedlo, že „Tlač a distribúciu hlasovacích lístkov

zabezpečilo ministerstvo vnútra tak, aby ich obce mohli doručiť do všetkých

miestností na hlasovanie v referende.“.

Z predložených písomných podkladov ústavný súd ako nesporné zistil, že na

hlasovanie v referende bolo navrhovateľovi Okrskovou komisiou č. 31 pre

referendum Bratislava - Dlhé Diely dané tlačivo hlasovacieho lístka len s prvými

tromi referendovými otázkami, čo však nezodpovedalo referendu, vyhlásenému

prezidentom Slovenskej republiky rozhodnutím č. so štyrmi

referendovými otázkami a nemalo teda zákonné náležitosti ustanovené v § 15 ods. 1

a 2 zákona o spôsobe vykonania referenda. Z uvedeného vyplýva, že Okrsková

komisia č. 31 Bratislava - Dlhé Diely objektívne ani nemohla vydať navrhovateľovi

platný hlasovací lístok so štyrmi referendovými otázkami na výkon jeho ústavného

práva podľa zúčastniť sa na referende vyhlásenom na 23. a 24. mája

1997, lebo vytlačenie takýchto hlasovacích lístkov ministerstvo vnútra ani

nezabezpečilo, ani obciam nedoručilo. Tým ani obce nemohli zabezpečiť platné

hlasovacie lístky pre okrskové komisie a tieto potom pre oprávnených občanov

(voličov).

Ako neodôvodnené hodnotí ústavný súd tvrdenie ministerstva vnútra - napriek

už uvedenému konštatovaniu a právnym názorom, ktoré vyslovil ústavný súd

v uznesení č. z 21. mája 1997 - že „Zo strany ministerstva vnútra boli

splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o spôsobe vykonania referenda.

Potvrdzuje to skutočnosť, že referendum sa konalo v termíne určenom v rozhodnutí

prezidenta republiky. Neobstojí teda tvrdenie podateľa, že v dňoch 23. a 24. mája

1997 sa nemohol zúčastniť priamo na správe vecí verejných a zúčastniť sa na

referende. O skutočnosti, že referendum sa uskutočnilo, svedčí aj to, že sa ho podateľ

zúčastnil a že od príslušnej okrskovej komisie pre referendum obdržal hlasovací

lístok, ako to sám uvádza vo svojom podaní na strane číslo 2. Ďalším dôkazom o

vykonaní referenda sú aj vyhotovené zápisnice o priebehu a výsledku hlasovania v

referende jednotlivých stupňov orgánov pre referendum“.

V súvislosti s týmto tvrdením ministerstva vnútra, ktorým nepochybne chcelo

poukázať na správnosť svojho postupu a konania uskutočneného pri zabezpečovaní

úloh v referende určenom na 23. a 24. mája 1997 vyplývajúcich pre neho z § 15 ods.

3 a (resp. vysloviť neopodstatnenosť namietaného

porušenia ústavného práva navrhovateľa upraveného v čl. 94 a základného práva

upraveného v ) ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že

plnohodnotným obsahom ústavného práva občana upraveného v nie je,

a ani nemôže byť len samotná fyzická účasť občana na referende, bez ohľadu na to,

či jeho vykonanie je v súlade so Reálne naplnenie tohto

ústavného práva môže nastať zásadne iba vtedy, ak občanovi, ktorý má právo

hlasovať v referende ( ) sa umožní zúčastniť sa toho

referenda, ktoré vyhlásil prezident republiky svojím rozhodnutím uverejneným v

Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Uvedené ústavné právo občana je

zabezpečené tými ustanoveniami citovaného zákona, ktoré vylučujú, aby otázky,

ktoré prezident republiky (uplatňujúc pritom svoju nezastupiteľnú ústavnú právomoc)

vyhlásil ako platné pre referendum, mohol ktokoľvek meniť, upravovať, či dokonca

zrušiť. Takýto výklad obsahu ústavného práva upraveného v potvrdil za

jedine správny okrem iného aj ústavný súd vo svojom uznesení č. z 21.

mája 1997. Z týchto právnych úvah logicky vyplýva nepochybný záver o

neopodstatnenosti tvrdenia ministerstva vnútra, nachádzajúceho sa v jeho vyjadrení k

podnetu zo 17. októbra 1997 (s. 4), v zmysle ktorého základné a ústavné právo

navrhovateľa neboli jeho postupom pri zabezpečovaní tlače hlasovacích lístkov a ich

doručovania obciam porušené, pretože referendum vyhlásené na 23. a 24. mája 1997

sa uskutočnilo, a on sám sa ho aj zúčastnil a obdržal hlasovací lístok od okrskovej

komisie.

Svoj záver o neodôvodnenosti (nepreukázateľnosti) tvrdenia ministerstva

vnútra - okrem už uvedeného - ústavný súd opiera o skutočnosť, že toto ministerstvo

nepredložilo nijaké „zápisnice o priebehu a výsledku hlasovania v referende

jednotlivých stupňov orgánov pre referendum“, ktoré vo vyjadrení uviedlo. V prílohe

svojho vyjadrenia predložilo len neoverenú fotokópiu listiny, označenej ako

„Uznesenie“, ktorá obsahuje uznesenia Ústrednej komisie pre referendum SR

(v ďalšom len „ústredná komisia“), označené ako č. 45, č. 46, č. 47, č. 48, č. 49, č. 50

a č. 51 na troch listoch, na ktorých je uvedené aj znenie príslušného uznesenia, bez

akéhokoľvek autorizovania. Z tejto listiny nevyplýva tvrdený záver o vykonaní

referenda. Vzhľadom na to, že uznesenia č. 47 až 49 Ústrednej komisie, uvedené

v predloženej listine, priamo súvisia s podnetom navrhovateľa a s okolnosťami

zabezpečovania a doručovania hlasovacích lístkov obciam, ústavný súd považuje za

dôležité uviesť v odôvodnení nálezu aj celé znenie týchto uznesení, ako sú na listine

uvedené:

„č. 47 Ústredná komisia pre referendum Slovenskej republiky

- konštatuje, že uznesenie č. 37 z 21. mája 1997 nebolo splnené,

- opätovne ukladá ministrovi vnútra SR doručiť hlasovacie lístky so

štyrmi otázkami legálne opatrené pečiatkou Ústrednou komisiou pre

referendum SR obciam pred začatím referenda,

- upozorňuje ministra vnútra SR, že v prípade nedodania hlasovacích

lístkov so štyrmi otázkami, ktoré boli schválené Ústrednou komisiou pre

referendum SR dňa 16.5.1997 obciam pred začatím referenda podá

príslušnému orgánu štátu návrh na začatie trestného stíhania ministra

vnútra SR vo veci marenia prípravy a priebehu referenda v dňoch 23. -

24. 5. 1997.

č. 48 Ústredná komisia pre referendum SR konštatuje,

A. že po celom území Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra SR

prostredníctvom okresných úradov distribuuje písomnosti, ktoré sú

označené názvom „Hlasovací lístok“, obsahujú tri otázky a sú opatrené

pečiatkou zhodnou s pečiatkou ÚKR SR,

B. že neznáma osoba napodobnila pečiatku ÚKR za účelom opatrenia

písomnosti označenej názvom „HLASOVACÍ LÍSTOK“ obsahujúcej tri

otázky pečiatkou ÚKR SR a tým konala v rozpore s uzneseniami ÚKR

SR a prinajmenšom sfalšovala vôľu ÚKR SR v rozpore s rozhodnutím

prezidenta SR č. ,

C. Ústredná komisia pre referendum SR

- schvaľuje podnet na začatie trestného stíhania neznámej osoby vo

veci falšovania listiny - hlasovacieho lístka,

D. Ústredná komisia pre referendum SR

- ukladá predsedovi ÚKR SR a v jeho neprítomnosti prvému

podpredsedovi ÚKR SR doručiť podnet podľa bodu B. tohto uznesenia

Generálnej prokuratúre SR

Termín: 23. 5. 1997

č. 49 Ústredná komisia pre referendum Slovenskej republiky

- ukladá okrskovým komisiám pre referendum vyvesiť v miestnosti na

hlasovanie vzor hlasovacieho lístka so štyrmi otázkami,

- konštatuje, že ÚKR SR nie je povinná preskúmavať čo Ministerstvo

vnútra SR distribuuje ako hlasovací lístok,

- túto povinnosť nemajú ani obce (mestské časti),

- za vytlačenie hlasovacieho lístka a jeho doručenie obciam (mestským

častiam) v potrebnom množstve a podľa vzoru opatreného pečiatkou

ÚKR SR zodpovedá Ministerstvo vnútra SR,

- žiada Ministerstvo vnútra SR, aby zabezpečilo doručenie tohto

uznesenia na okresné komisie pre referendum a ich prostredníctvom

okrskovým komisiám pre referendum.“

Ústavný súd v súvislosti s uvedenými uzneseniami ústrednej komisie považuje

za potrebné uviesť, že v zmysle ústredná komisia

a) dozerá na dodržiavanie právnych predpisov pri príprave a konaní referenda,

b) rozhoduje o sťažnostiach na postup okresných komisií,

c) zisťuje výsledky hlasovania v referende,

d) odovzdá zápisnicu o výsledku hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky,

e) plní ďalšie úlohy podľa tohto zákona a iných právnych predpisov.

Postavenie ministerstva vnútra, jeho úlohy pri uskutočňovaní referenda už

vyhláseného prezidentom republiky, v referende sú upravené v § 15 ods. 3 zákona

o spôsobe vykonania referenda a sú spojené len so zabezpečením vytlačenia

potrebného množstva takých hlasovacích lístkov, ktoré majú náležitosti ustanovené

v odseku 1 a 2 citovaného ustanovenia a ich včasného doručenia obciam tak, aby

tieto prostredníctvom okrskových komisií mohli zabezpečiť, že oprávnený občan

(volič) dostane hlasovací lístok v miestnosti na hlasovanie v deň konania referenda.

Ministerstvo vnútra musí pre splnenie týchto povinností vyhotoviť vzory tlačív

a zabezpečiť aj ich vytlačenie ( ) v takom časovom

predstihu, aby umožnilo občanom vykonanie ich ústavného práva zúčastniť sa na

referende.

Z obsahu uvedených ustanovení zákona o spôsobe vykonania referenda

vyplýva jednoznačný a plne opodstatnený právny záver, že jediným a najvyšším

legitímnym orgánom Slovenskej republiky, ktorý dozerá na dodržiavanie právnych

predpisov pri príprave a konaní referenda a rozhoduje o sťažnostiach proti

rozhodnutiam okresných komisií a plní ďalšie úlohy podľa písm. c) až e) § 12 zákona

o spôsobe vykonania referenda je Ústredná komisia pre referendum Slovenskej

republiky. Minister vnútra ako jeden z podpredsedov ústrednej komisie (§ 12 ods. 3)

má povinnosť v rámci úloh ministerstva vnútra (§ 30 ods. 1) zabezpečiť, v zmysle

zásad spolupráce iných orgánov a osôb podľa § 27 citovaného zákona, potrebnú

spoluprácu všetkých štátnych orgánov a obcí pri vykonávaní tohto zákona.

Vychádzajúc z predchádzajúcich právnych úvah a názorov a ich posúdenia

ústavný súd dospel k záveru, že v dňoch 23. a 24. mája 1997 sa malo uskutočniť

hlasovanie v referende zásadne o štyroch otázkach, uvedených v rozhodnutí

prezidenta č. z 13. marca 1997. Ministerstvo vnútra žiadnym právne

relevantným dôvodom nepreukázalo (a logicky ani nemohlo) opodstatnenosť svojho

tvrdenia, že sa toto referendum uskutočnilo. Z jeho vyjadrenia, z údajov uznesení č.

47 až 49 ústrednej komisie (predložených ministerstvom vnútra) a z tvrdení a dôkazu

navrhovateľa podnetu ústavný súd mal za preukázané, že pre uskutočnenie referenda

vyhláseného prezidentom republiky na 23. a 24. mája 1997 nevytvorilo ministerstvo

vnútra zákonné podmienky ustanovené v až 6 ,

lebo v rozpore s nimi a znením referenda vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky nezabezpečilo vytlačenie hlasovacích lístkov a ich doručenie obciam

spôsobom, ako na základe ukladá citovaný zákon. Týmto konaním

ministerstva vnútra došlo aj k porušeniu princípu zvrchovanosti občanov nad štátnou

mocou ( ).

Ministerstvu vnútra a ani samotnému ministrovi vnútra (ani žiadnemu inému

štátnemu orgánu) nebola zverená právomoc dozerať na

dodržiavanie právnych predpisov pri príprave a konaní referenda a hodnotiť, či

otázky predložené v referende (v rozhodnutí prezidenta republiky o vyhlásení

referenda) sú formulované v súlade so zákonom. Neexistencia takejto právomoci

však vylučuje, aby ktorýkoľvek štátny orgán svojím konaním dodatočne po platne

vyhlásenom referende, rozhodoval o akejkoľvek úprave hlasovacích lístkov, napr.

tým, že na nich vynechá otázku, ktorá bola platne vyhlásená prezidentom republiky,

ako tomu bolo v prípade referenda vyhláseného na 23. a 24. mája 1997. Zákon č.

neupravuje žiadne výnimky z jeho ustanovení o hlasovacích lístkoch,

ich zákonných náležitostiach, o ich vytlačení a doručovaní obciam. Vychádzajúc z

uvedeného ústavný súd konštatuje, že ministerstvo vnútra nebolo oprávnené zmeniť

obsah referenda (ani počet otázok) vyhláseného prezidentom republiky rozhodnutím

č.

Ústavný súd hodnotiac postup (konanie) ministerstva vnútra v súvislosti

s predmetným referendom (ktoré postupovalo podľa pokynov ministra vnútra)

konštatuje, že dôvody akéhokoľvek iného konania z jeho strany, než takého, ktoré

upravuje pre tento orgán štátnej správy (jeho ústavným

podkladom je ), nemožno akceptovať. K tomuto záveru dospel

posúdením ústavného princípu zvrchovanosti štátnej moci občanov v Slovenskej

republike, posúdením namietaných práv navrhovateľa upravených v ústave a práv

a povinností orgánov zabezpečujúcich spôsob vykonania referenda (osobitne

ministerstva vnútra) upravených v citovanom zákone.

Ústavný súd v konaní o podnete dospel k záveru, že

ministerstvo vnútra tým, že nezabezpečilo vytlačenie hlasovacích lístkov a ich

doručenie obciam spôsobom, ako mu to ukladá, porušilo

ústavné právo navrhovateľa upravené v , a to právo zúčastniť sa na

referende vyhlásenom prezidentom republiky na základe jeho rozhodnutia č. 76/1997

Z. z. Toto právo nemohol vykonať preto, že ministerstvo vnútra nesplnilo svoju

zákonnú povinnosť zabezpečiť, aby sa hlasovacie lístky, obsahom a predmetom

totožné s referendom vyhláseným na 23. a 24. mája 1997 vytlačili a doručili obciam.

V spojení s porušením tohto ústavného práva konaním ministerstva vnútra, bolo

porušené i základné právo navrhovateľa upravené v , t. j. právo

zúčastniť sa prostredníctvom tohto referenda na správe verejných vecí priamo

(vyjadrenie záujmu o prijatie ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta republiky

občanmi Slovenskej republiky). Označeným konaním ministerstva vnútra došlo aj

k porušeniu princípu zvrchovanosti občanov nad štátnou mocou reprezentovanou

štátnymi orgánmi, ktoré svoju moc získavajú práve od občanov Slovenskej republiky

( ).

2. Ústavný súd si neosvojil tvrdenie navrhovateľa uvedené v časti III bod 1

a v časti VI písm. b) upraveného petitu navrhovateľa zo 6. novembra 1997

(nesprávne uvedené 6. októbra 1997), v ktorom reagoval na vyjadrenie ministerstva

vnútra. Navrhovateľ v ňom tvrdil, že „uvedený a prvá veta

Slovenskej republiky - minimálne implicitne - celkom jednoznačne a nepochybne

ustanovujú, že každý občan (a vôbec každá fyzická osoba a každá právnická osoba)

má právo na to, aby všetky štátne orgány (vrátane ministerstva vnútra na čele s

ministrom vnútra) voči nemu konali len to, čo im dovoľuje Slovenskej

republiky a ďalšie zákony. Pritom každý občan má predovšetkým právo na to, aby

nijaký štátny orgán (ani ministerstvo vnútra na čele s ministrom vnútra) v neprospech

občana nekonal nič, čo štátnemu orgánu jednoznačne (výslovne) nedovoľuje

Slovenskej republiky a ďalšie zákony.“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu objektívne právo upravené v čl. 2

ods. 2, v prvej vete chráni ústavné zriadenie

Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu aj tým, že

upravuje právomoc štátnych orgánov konať iba na základe , v jej medziach,

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým zároveň chráni aj základné práva

a slobody fyzických osôb a právnických osôb, a to aj v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3

a so základnými právami a slobodami upravenými v druhej hlave a

tiež ústavnými právami, akým je aj ústavné právo občanov Slovenskej republiky

podľa . Objektívne ústavné právo spolu s právnymi predpismi, ktoré

upravujú spôsob jeho vykonania, chráni fyzické osoby a právnické osoby, prípadne

občanov. Nepriznáva im však okrem už uvedených základných a ďalších ústavných

práv primárne subjektívne práva (právne nároky). Fyzickým osobám a právnickým

osobám, resp. občanom môžu vzniknúť len sekundárne práva (povinnosti) v prípade,

ak štátne orgány porušením objektívneho práva podľa citovaných článkov

porušili konkrétne základné právo alebo ústavné právo dotknutého subjektu.

Upravený návrh petitu navrhovateľa podľa časti VI písm. b) vychádzal z takto

stotožneného objektívneho a subjektívneho práva. Ústavný súd preto jeho návrhu

nevyhovel. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 22. januára 1998