Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)PL. ÚS 16/2019
PDF · 373.22 KB
No categories available
PL. ÚS 16/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 16/2019-139
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne
zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,
Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa), Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku
a Martina Vernarského predbežne prerokoval návrhy
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák
a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal
Mandzák, vo veci namietanej neústavnosti a nezákonnosti volieb prezidenta Slovenskej
republiky, ktoré sa uskutočnili 16. marca 2019 (prvé kolo) a 30. marca 2019
(druhé kolo), smerujúce proti zvolenej kandidátke
, a takto
rozhodol:
Návrhy o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
25. marca 2019 doručený prvý návrh
, kandidáta na prezidenta (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie
konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj
„prezident“), ktoré sa uskutočnili 16. marca 2019 (prvé kolo) a 30. marca 2019 (druhé kolo).
Navrhovateľ týmto prvým návrhom podaným po prvom kole volieb prezidenta napáda
uplynulé prvé kolo, ako aj nastávajúce druhé kolo. Tento návrh bol na ústavnom súde
vedený pod sp. zn. PL. ÚS 16/2019.
2. Ústavnému súdu bol 9. apríla 2019 po druhom kole volieb doručený druhý návrh
navrhovateľa na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta
Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnili 16. marca 2019 (prvé kolo) a 30. marca 2019
(druhé kolo). Tento návrh bol na ústavnom súde vedený pod sp. zn. PL. ÚS 17/2019.
Uznesením č. k. PL. ÚS 17/2019-100 z 13. novembra 2019 ústavný súd spojil tieto návrhy
na spoločné konanie, ktoré je na ústavnom súde ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 16/2019
(porov. bod 18).
3. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) stanovuje priamu voľbu
prezidenta (čl. 101 ods. 2). Voľbu prezidenta vyhlásil na základe čl. 103 ods. 3 ústavy
predseda Národnej rady Slovenskej republiky na 16. marec 2019 (prvé kolo),
resp. na 30. marec 2019 (druhé kolo), pretože prezidentovi Andrejovi Kiskovi malo uplynúť
5-ročné funkčné obdobie (čl. 101 ods. 2 ústavy: „Prezidenta volia občania Slovenskej
republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta
majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.“). Na funkciu
prezidenta sa zaregistrovalo celkovo 15 kandidátok a kandidátov a jedným z nich bol aj
navrhovateľ, ktorý získal v prvom kole 14,34 % platných hlasov z platných hlasov
odovzdaných pre všetkých kandidátov a do druhého kola volieb nepostúpil. Za prezidentku
Slovenskej republiky bola zvolená (ďalej aj „zvolená kandidátka“).
4. Z obidvoch návrhov možno odvodiť štyri základné námietky, ktoré sú podstatou
veci:
(a) zvolená kandidátka bola podľa navrhovateľa zvýhodnená, pretože jej
protikandidát vyjadril priamu podporu,
(b) ďalej jej mal poskytnúť svoje bilbordové plochy,
(c) čím sa mal celkovo obchádzať zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani
a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o volebnej kampani“), pretože súčet nákladov
obidvoch kandidátov presiahol limit podľa zákona o volebnej kampani.
(d) Okrem predchádzajúcich troch navzájom previazaných námietok navrhovateľ
tvrdil, že vo voľbách bol prítomný príliš vysoký počet hlasovacích preukazov.
5. Navrhovateľ [podľa § 158 písm. b) aktuálneho zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) sa iniciátor konania vo volebných veciach označuje
ako navrhovateľ, a nie sťažovateľ] v prvom návrhu aj v druhom návrhu namieta tú
skutočnosť, že zvolená kandidátka pri financovaní svojej volebnej kampane obišla zákon,
a to i v dôsledku kumulácie priamej podpory kandidáta a tretích strán.
Navrhovateľ spresňuje, že nespochybňuje možnosť vzdania sa kandidatúry v prípade, ak je
pravdepodobné, že kandidát úspešný nebude a iný kandidát s obdobným programom,
hodnotami a cieľovou skupinou voličov získa zo strany voličov väčšiu podporu. Takéto
rozhodnutie je slobodným rozhodnutím každého kandidáta, avšak nezákonnosť
a neústavnosť volieb podľa navrhovateľa spočíva v tom, že kandidát sa
vzdal svojej kandidatúry v prospech zvolenej kandidátky, a to za situácie, keď náklady
na kampaň obidvoch kandidátov výrazne prekročili zákonom prípustnú sumu pre jedného
kandidáta.
6. Navrhovateľ uvádza, že o nadštandardných výdavkoch zvolenej kandidátky
informovali aj médiá [napr. článok „Komentár Daga Daniša: Čaputovej úspech môže byť
rekordne drahý“ (Aktuality, 21. marca 2019) a Kováč, P. „Najdrahšia kampaň ide
do finále“ (SME, 19. marca 2019, s. 4)]. V zmysle uvedených článkov kandidát
, ktorý ani nebol registrovaný v zozname tretích strán vedenom Štátnou komisiou
pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej len „štátna komisia“), odstúpil
svoje bigboardy a megaboardy v prospech zvolenej kandidátky. Kampaň kandidáta
bola sčasti finančne zabezpečená registrovanými tretími stranami. Skutočnosť,
že výdavky tretích strán, ktoré vedú volebnú kampaň podľa vyjadrenia Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), nie sú výdavkami kandidáta a nie je
ich potrebné zahrnúť do celkových výdavkov na kampaň, považuje navrhovateľ
za rozpornú.
7. Ako je podľa navrhovateľa všeobecne známe, zvolená kandidátka zákonom
limitovanú sumu výdavkov na prezidentskú kampaň minula takmer celú ešte pred prvým
kolom prezidentských volieb. V zásade bola preto povinná financovať svoju volebnú
kampaň prostredníctvom tzv. tretích strán podľa § 8 zákona o volebnej kampani.
Navrhovateľ zastáva názor, že takéto konanie (financovanie) zo strany kandidáta počas
prezidentskej kampane v súvislosti s ďalšou podporou odstupujúceho kandidáta obchádza
zákon, je netransparentné, neférové a nespravodlivé voči ostatným neúspešným kandidátom,
ktorí zákon rešpektovali v plnej miere a na kampaň nevynaložili enormné množstvo
finančných prostriedkov prostredníctvom tretích strán, čo v konečnom dôsledku vedie
k znevýhodneniu ostatných kandidátov a následne k porušeniu ústavou garantovaných
základných ľudských práv a slobôd (najmä prístupu k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4
ústavy a slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31 ústavy).
8. Navrhovateľ konštatuje, že finančná podpora , ktorý sám na svoju
volebnú kampaň vynaložil nemalé peňažné prostriedky v spojení s peňažnými prostriedkami
tretích strán, ktoré ho podporovali až do vzdania sa kandidatúry v prospech jedinej
kandidátky, preto v zásade ovplyvnila výsledok volieb natoľko, že o zákonnosti, resp.
ústavnosti napadnutých volieb prezidenta hovoriť nemožno. Skutočnosť, že kandidáti
obchádzali zákon pri finančnom zabezpečení svojej kampane, je preto jasným výsledkom
a dôkazom úspešnosti vo voľbách, ktorú zvolenej kandidátke zabezpečil rozsiahly
marketing finančne podporovaný a zabezpečený v zásade za dvoch kandidátov.
V neposlednom rade o nadmerných výdavkoch svedčí podľa navrhovateľa aj transparentný
účet zvolenej kandidátky a a predvolebné prieskumy, z ktorých je zrejmý
preferenčný nárast zvolenej kandidátky v priebehu dvoch mesiacov o približne 35 %,
v posledných dvoch týždňoch a pred prvým kolom volieb približne o 20 %, čo nemožno
pripisovať inej skutočnosti ako rozsiahlemu marketingu. Napadnuté voľby preto nie je
podľa navrhovateľa možné považovať za demokratické a v súlade s princípmi právneho
štátu. Rozsiahlosť výdavkov na prezidentskú kampaň v prípade zvolenej kandidátky
v spojení s podporou a tretích strán preto nemožno vykladať ako naplnenie
formálnych i materiálnych podmienok prístupu k volenej funkcii prezidenta Slovenskej
republiky. Uvedení kandidáti teda postupovali tak, aby bol zákon iluzórne dodržaný,
a vydali tak na kampaň maximálne sumu 500 000 € s daňou z pridanej hodnoty
ako kandidáti a zvyšok kampane bol zabezpečený tretími stranami, ktoré musia byť
registrované a ich výdavky nemôžu prekročiť zákonný limit v sume 100 000 €. Zvolená
kandidátka však zákon, ako aj ústavu obišla a materiálne tak neboli splnené podmienky
rovnosti prístupu k volenej funkcii a demokratická slobodná súťaž politických síl.
V dôsledku uvedeného konania sa preto navrhovateľ, ako i ostatní neúspešní kandidáti
dostali do nevýhodného postavenia, keď vo voľbách mali evidentne nižšiu šancu uspieť
ako víťazná kandidátka, ktorá v konečnom dôsledku na kampaň vynaložila dvojnásobok až
trojnásobok povolenej zákonnej hranice v sume 500 000 €.
9. Navrhovateľ napokon namieta aj tú skutočnosť, že kandidát sa
vzdal kandidatúry v prospech zvolenej kandidátky a priamo vyslovil a žiadal svojich
voličov, aby v nadchádzajúcich voľbách prezidenta volili túto kandidátku. Takéto konanie
zo strany kandidátov navrhovateľ nepovažuje za transparentné, keďže
nevyslovil všeobecné odporúčanie svojim voličom, aby volili osobu (kandidáta) obdobných
hodnôt, ako je on sám, ale priamo svoju podporu a výzvu na voľbu adresovanú voličom
smeroval k zvolenej kandidátke. O tejto skutočnosti svedčí množstvo článkov dostupných
online. pri vzdaní sa kandidatúry nevyzval len na to, aby jeho podporovatelia
volili kandidáta, ktorý vyznáva jeho hodnoty, ale priamo označil zvolenú kandidátku a táto
sa od tejto podpory nedištancovala. Takýmto spôsobom preto kandidáti
a verejne demonštrovali, ako je možné obchádzať finančný limit
na financovanie volebnej kampane ustanovený zákonom. Podľa navrhovateľa ak by ústavný
súd považoval takéto „kupčenie“ prezidentských kandidátov za súladné so zákonom
a ústavou, tak zákonný limit by nemal žiaden zmysel. Navrhovateľ v rámci dôkazných
návrhov žiada aj o predloženie všetkých vyúčtovaní a faktúr zvolenej kandidátky
súvisiacich s volebnou kampaňou.
10. Navrhovateľ tiež tvrdí, že vo voľbách bol využitý neštandardne vysoký počet
hlasovacích preukazov, ktoré v spojení so štyrmi vyhláseniami troch voličov majú zakladať
dôvodnosť podozrenia o spáchaní volebného deliktu (hlasovanie na základe neplatných,
resp. falošných hlasovacích preukazov). Navrhovateľ žiada o zabezpečenie zoznamu
voličov všetkých okrskových volebných komisií, keďže len z nich môže ústavný súd zistiť
celkový počet voličov vyčiarknutých s poznámkou o vydaní hlasovacieho preukazu
a celkový počet dopísaných voličov na základe hlasovacieho preukazu a tieto počty
vzájomne porovnať, a tak bezpečne vylúčiť či potvrdiť spáchanie volebného deliktu.
Významnosť uvedeného dokazovania sa podľa názoru navrhovateľa javí ako relevantná
i z hľadiska zistenia celkového počtu prípadných neplatných, resp. falošných hlasovacích
preukazov, a teda i zistenia ich vplyvu na výsledok volieb. Navrhovateľ je presvedčený,
že volebný delikt bol spáchaný v rozsahu, ktorý mal vplyv na výsledok volieb.
11. Na základe týchto argumentov oboma svojimi návrhmi žiada navrhovateľ vydať
nasledujúci nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlasuje voľbu prezidenta Slovenskej republiky
uskutočnenú v prvom volebnom kole dňa 16.03.2019 a v druhom volebnom kole dňa
30.03.2019 na celom území Slovenskej republiky za neplatnú a nariaďuje vykonať
opakovanie voľby prezidenta Slovenskej republiky podľa zákona č. 180/2014 Z. z.
o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“
12. Navrhovateľ vzniesol v obidvoch návrhoch (porov. bod 2) námietky
zaujatosti proti sudcom ústavného súdu Ľubošovi Szigetimu (29. apríla 2019),
Ivanovi Fiačanovi (24. júna 2019), Liborovi Duľovi a Ladislavovi Duditšovi (16. októbra
2019). O predmetných námietkach navrhovateľa rozhodol ústavný súd na neverejnom
zasadnutí pléna 23. októbra 2019, a to uzneseniami č. k. PL. ÚS 16/2019-77
a č. k. PL. ÚS 17/2019-72, ktorými bol vylúčený sudca Ľuboš Szigeti, uzneseniami
č. k. PL. ÚS 16/2019-86 a č. k. PL. ÚS 17/2019-81, ktorými nebol vylúčený sudca Ivan
Fiačan, a napokon uzneseniami č. k. PL. ÚS 16/2019-96 a č. k. PL. ÚS 17/2019-90, ktorými
neboli vylúčení sudcovia Libor Duľa a Ladislav Duditš. Sudca Ľuboš Szigeti sa preto
nezúčastnil konania a rozhodovania o predmetnej veci.
II.
Relevantná právna úprava v konaní vo volebných veciach, procesné podmienky
a vyjadrenia účastníkov konania
13. Podľa čl. 101 ods. 9 ústavy o ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta
rozhoduje ústavný súd.
Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb
prezidenta Slovenskej republiky.
Podľa § 156 zákona o ústavnom súde účelom konania vo volebných veciach je
napraviť prípadnú neústavnosť alebo nezákonnosť napadnutých volieb, a tým zabezpečiť
slobodnú súťaž politických síl.
14. Ústavný súd sa v záujme ochrany demokracie, právneho štátu a práva na prístup
k verejnej funkcii za rovnakých podmienok dôkladne zaoberá volebnými vecami,
čo obzvlášť platí pre prerokúvanú vec.
15. Podľa § 157 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
podľa čl. 129 ods. 2 ústavy o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta môže podať kandidát
na funkciu prezidenta, ktorý nebol zvolený, ak získal aspoň 5 % platných hlasov.
Podľa štatistického úradu na základe dokumentu s názvom „Počet a podiel platných hlasov
odovzdaných pre kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky“ navrhovateľ prekročil
zákonom požadovanú hranicu na podanie návrhu na začatie konania vo volebných veciach.
Navrhovateľ podal sťažnosť včas a je riadne zastúpený advokátom.
16. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 56
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ktorý je zjavne
neopodstatnený, teda ide o taký návrh (vo volebnej veci), ktorého rozsah a dôvody
umožňujú už v tomto štádiu konania s istotou ustáliť, že jeho prijatie na ďalšie konanie by
za žiadnych okolností nemohlo viesť k vyhovujúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej.
17. Navrhovateľ napadol návrhmi na začatie konania vo volebných veciach prvé kolo
aj druhé kolo volieb, pretože dôvody, o ktoré sa tieto návrhy opierajú, vznikli pred prvým
kolom a vzťahujú sa na obidve kolá. Z ústavy vyplýva, že ak sa o post prezidenta uchádzajú
aspoň dvaja kandidáti, tak môžu prebehnúť dve kolá volieb (čl. 101 ods. 4 a 5 ústavy).
Ústava v čl. 129 ods. 2 a ani zákon o ústavnom súde neuvádzajú explicitne, či je vylúčené
napadnúť už prvé kolo volieb. Veľmi teoreticky možno namodelovať situáciu (napr. jeden
z kandidátov by namietal, že získal absolútnu väčšinu oprávnených voličov a druhé kolo sa
už nemá konať; tretí kandidát namieta, že druhý postupujúci nie je štátny občan Slovenskej
republiky), keď by pre ochranu ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta prichádzalo
do úvahy priamo napadnúť už prvé kolo volieb. Je však potrebné rozlišovať dvojkolovosť
jednej voľby a dvoch autonómnych volebných procesov/aktov. Ústavný súd nevstupuje
pri prieskumoch volieb do prebiehajúceho procesu, ale kontrolu vykonáva až ex post
po jeho zavŕšení. Ústavný súd konštatuje, že v zásade možno aj v druhom kole
so zachovaním lehoty namietať vady, ktoré vznikli v prvom kole a sú v príčinnej súvislosti
s druhým kolom. Uvedené argumenty spolu s praktickými súvislosťami naznačujú,
že právomoc ústavného súdu smeruje len k druhému kolu volieb.
18. Ústavný súd rešpektuje procesnú dôkladnosť a opatrnosť navrhovateľa
spočívajúcu v skutočnosti, že napadol obe kolá volieb. Samotné dôvody prerokúvanej
volebnej veci však nestavajú ústavný súd do takej pozície, aby sa nateraz musel
striktne vymedziť na posúdenie len jedného z volebných kôl. Ústavný súd preskúmal
dôvody oboch predmetných návrhov, ktoré sa pre obe kolá prekrývajú, a preto uznesením
č. k. PL. ÚS 17/2019-100 z 13. novembra 2019 spojil veci na spoločné prerokovanie. Ak by
ústavný súd zistil vady, ktoré majú vplyv na platnosť volieb, vyhlásil by neplatnosť
konečného výsledku volieb.
19. Ústavný súd nie je v štádiu predbežného prejednania veci povinný vyžiadať si
vyjadrenia účastníkov konania a verejných autorít. V záujme umocnenia presvedčivosti
svojho rozhodnutia však ústavný súd poskytol stranám v predmetnej veci vyšší procesný
štandard, čo zákon nevylučuje. Ústavný súd vzhľadom na dôkazy predložené
navrhovateľom mohol rozhodnúť ex parte, ale vyžiadaním si vyjadrení vyvážil hodnotu
procesnej dôkladnosti na jednej strane a dodržanie lehoty podľa § 162 zákona o ústavnom
súde na strane druhej, berúc do úvahy neobsadenosť ústavného súdu v čase podania návrhov
(a to aj v kontexte námietok zaujatosti podaných navrhovateľom proti sudcom ústavného
súdu, o ktorých vzhľadom na počet sudcov v čase podania námietok nemohlo plénum
ústavného súdu rozhodnúť, čo bolo navrhovateľovi známe), unikátnosť prezidentských
volieb a snahu o rozvoj volebnej judikatúry.
20. Ústavný súd teda vyzval na vyjadrenie štátnu komisiu a ministerstvo vnútra –
odbor volieb a referenda. Zvolenej kandidátke ústavný súd zaslal návrh aj pozície týchto
štátnych orgánov. Navrhovateľ dostal možnosť reagovať na vyjadrenie zvolenej kandidátky
a uvedených štátnych orgánov v replike.
21. K otázke vyjadrenia podpory a s tým spojených nákladov volieb sa jednotlivé
subjekty vyjadrili takto:
Štátna komisia uviedla, že zákon nevylučuje vyjadriť podporu inému kandidátovi.
Otázku, či vyjadrenie nie je obchádzaním pravidiel o volebných nákladoch, ponecháva
ústavnému súdu.
Ministerstvo vnútra uviedlo, že v prípade nezrovnalostí požiadalo kandidátov
o vysvetlenie a na základe týchto zistení je možné konštatovať, že žiaden z kandidátov
neporušil § 5 ods. 1 zákona o volebnej kampani pokiaľ ide o limit nákladov na volebnú
kampaň. Ministerstvo vnútra u žiadneho kandidáta nezistilo ani dôvody na začatie konania
pre porušenie niektorého z ustanovení zákona o volebnej kampani. Ministerstvo vnútra
uviedlo, že zákon o volebnej kampani nerozlišuje medzi kandidátmi, ktorí sa vzdali
kandidatúry, a tými, ktorí boli kandidátmi až do ukončenia volieb. Ministerstvo vnútra
navyše uviedlo, že sa zaoberalo podnetom týkajúceho sa šírenia príbehu pre deti „Zuzana
Čaputová - Dievča, ktoré sa nebálo“ a konštatovalo, že príbeh nevykazoval znaky volebnej
kampane podľa § 2 ods. 1 zákona o volebnej kampani. Podnecovatelia nepredložili dôkaz,
že príbeh bol platenou reklamou, a podľa poznatkov ministerstva vnútra bol šírený medzi
občanmi zdieľaním.
Ministerstvo vnútra vykonalo kontrolu financovania volebnej kampane vedenej
tretími stranami, preskúmalo predložené správy o prostriedkoch vynaložených na volebnú
kampaň a vykonalo porovnanie ich súladu s ich osobitným platobným účtom. V prípade
nezrovnalostí ministerstvo vnútra požiadalo o vysvetlenie. Žiadna zo zaevidovaných tretích
strán neprekročila limit výdavkov na volebnú kampaň a ministerstvo vnútra v tejto
súvislosti nezistilo ani iné porušenie zákona o volebnej kampani.
Ministerstvo vnútra sa nezaoberalo vzťahom tretích strán a kandidátov, pretože
zákon o volebnej kampani neobmedzuje zaevidovanú tretiu stranu a neustanovuje jej
povinnosť oznamovať, v prospech alebo v neprospech ktorého kandidáta hodlá viesť
volebnú kampaň. Ministerstvo vnútra trvá na svojom názore, že výdavky tretích strán sa
nezapočítavajú do nákladov volebnej kampane kandidáta, v prospech ktorého viedli volebnú
kampaň. Tieto výdavky, ako aj výdavky kandidátov, ktorí sa vzdali svojej kandidatúry, nie
je iný kandidát, v prospech ktorého tieto subjekty viedli volebnú kampaň, povinný započítať
do svojich nákladov. Takáto povinnosť by mu musela byť ustanovená zákonom o volebnej
kampani. Z uvedeného dôvodu ministerstvo vnútra nezisťovalo, ktorého kandidáta
zaevidovaná tretia strana vo voľbách podporovala.
22. Zvolená kandidátka vo vzťahu ku kampani argumentuje tým, že zo zákona
o volebnej kampani vyplýva, že každý kandidát má svoju vlastnú výlučnú a nezameniteľnú
kampaň. Vo vzťahu k právnemu názoru navrhovateľa, že bolo zasiahnuté do základného
práva na prístup k verejnej funkcii uviedla, že dané právo má vertikálne, a nie horizontálne
účinky, ako v podstate tvrdí navrhovateľ, pričom horizontálna rovnosť by znamenala
absurdný výklad, že každý kandidát by mal mať rovnaké výdavky, a to až v takej miere,
že by mali svoje náklady navzájom dorovnávať. Zvolená kandidátka dôvodí, že zákon
o volebnej kampani nestanovuje žiadne pravidlá pre započítavanie výdavkov na volebnú
kampaň vynaložených kandidátom, ktorý sa kandidatúry vzdal, alebo tretími stranami
v jeho prospech do výdavkov na volebnú kampaň akéhokoľvek iného kandidáta.
Takéto započítanie by mohlo práve ohrozovať kandidatúry iných kandidátov tým, že by sa
im vnútili náklady „podporujúceho“ kandidáta.
Zvolená kandidátka v zhode so závermi ministerstva vnútra podotýka, že zákon
o volebnej kampani nerozlišuje medzi kandidátmi, ktorí sa vzdali kandidatúry, a tými, ktorí
boli kandidátmi až do ukončenia volieb. Všetci majú pred zákonom rovnosť, pokiaľ ide
o právo viesť volebnú kampaň a tiež pokiaľ ide o povinnosti a obmedzenia. Faktickú
nerovnosť medzi jednotlivými kandidátmi v tom, koľko prostriedkov skutočne vynaložia
na svoju kampaň a koľko prostriedkov skutočne vynaložia na ich kampaň tretie
strany, zákon o volebnej kampani nevylučuje. Dokonca ju priamo predpokladá tým, že tieto
výdavky obmedzuje len formou stanovenia hornej hranice.
Obdobne zákon o volebnej kampani neukladá povinnosť započítať do svojich
vlastných nákladov na volebnú kampaň náklady iného kandidáta na jeho vlastnú volebnú
kampaň a žiadnu takúto povinnosť z neho nie je možné ani vyvodiť. Rovnako tieto predpisy
neukladajú kandidátovi, ktorý sa rozhodne vzdať sa kandidatúry a vyjadriť podporu inému
kandidátovi, zaregistrovať sa ako tretia strana podieľajúca sa na financovaní volebnej
kampane podporeného kandidáta. Takéto povinnosti nie je možné ani vytvárať pomocou
takých výkladových konštrukcií, aké prezentuje navrhovateľ, pretože takýto postup by bol
v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy.
K vyjadreniu podpory zvolená kandidátka uvádza, že
takto realizoval svoju slobodu prejavu zaručenú čl. 26 ústavy.
23. Zvolená kandidátka sa osobitne vyjadrila k vonkajším reklamám – bilbordom,
ktoré jej mal podľa navrhovateľa bezplatne poskytnúť odstupujúci kandidát. Za vyhotovenie
tejto reklamy aj za prenájom takto uvoľneného reklamného priestoru zvolená kandidátka
(resp. tretie strany podieľajúce sa na financovaní jej kampane) riadne zaplatila trhovú cenu
v rámci príslušných finančných limitov podľa zákona o volebnej kampani. Väčšinu
priestoru kandidátka ani nevyužila z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Z takto
uvoľnených reklamných plôch po celom území využila iba 23 plôch za trhovú cenu
v celkovej sume 2 484 €, ktorá bola uhradená treťou stranou Progresívne Slovensko (dôkaz:
faktúra č. 420190230 z 8. marca 2019 a výpis z účtu tretej strany
potvrdzujúci vykonanie úhrady faktúry v prospech spoločnosti , ktorá
realizovala kampaň kandidáta ).
24. V replike navrhovateľ kritizuje tie časti protiargumentácie, ktoré vyvodzujú
absurdné dôsledky z jeho argumentov, a naopak, tvrdí, že ich nadnesením sa nepriamo
potvrdzuje ich správnosť. Právna úvaha navrhovateľa totiž jednoducho spočíva v tom,
že kandidát, ktorý sa vzdá svojej kandidatúry, nemôže „odkázať“ podporu svojich voličov
(vyvolanú okrem iného aj dôsledkom vynakladania finančných prostriedkov na kampaň)
druhému kandidátovi; a tento druhý kandidát nemôže „prijať“ túto podporu. Je tomu tak
preto, lebo takýmto spôsobom dochádza k obchádzaniu zákona. K otázke bilbordov sa už
navrhovateľ nevyjadril.
Ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že navrhovateľ namietal skutočnosť, že jednu
televíznu reklamu hradila tretia strana, čo nie je dovolené. Zvolená kandidátka však
z vlastnej iniciatívy dané pochybenie hneď napravila, takže toto pochybenie je pre túto vec
bez relevantného významu.
25. K otázke hlasovacích preukazov sa jednotlivé subjekty vyjadrili takto:
Štátna komisia k otázke hlasovacích preukazov uviedla, že sa týmito skutočnosťami
zaoberala na základe podnetu člena štátnej komisie Ing. Vladimíra Zemana delegovaného
politickou stranou Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Štátna komisia 30. marca
2019, t. j. v deň konania druhého kola volieb, uznesením č. 45/2/7/2 uložila okresným
volebným komisiám v oblastiach, kde sa očakávalo zvýšené množstvo voličov hlasujúcich
na základe hlasovacieho preukazu, konkrétne Okresnej volebnej komisii Bratislava,
Okresnej volebnej komisii Senica a Okresnej volebnej komisii Žilina, aby vyhotovili
zoznamy čísiel použitých hlasovacích preukazov a doručili ich štátnej komisii v termíne
do 22.00 h. Po doručení požadovaných zoznamov štátna komisia následne preverila, či sa
v nich nevyskytuje duplicita čísel hlasovacích preukazov, čo by mohlo nasvedčovať
použitiu falošných hlasovacích preukazov. Štátna komisia zistila, že žiadne z čísel
hlasovacích preukazov sa v zoznamoch neopakuje. Štátna komisia v priebehu volebného
dňa prostredníctvom svojich poverených členov tiež dohliadala na priebeh hlasovania
vo vybraných okrskoch v obvode Okresnej volebnej komisie Bratislava a preverila priebeh
sčítavania hlasov vo volebných okrskoch v obci Kúty, pritom sa zistilo, že žiadny hlasovací
preukaz nevzbudzuje pochybnosti o svojej pravosti a nevyskytla sa žiadna duplicita čísla
tlačiva hlasovacieho preukazu (uznesenia štátnej komisie č. 45/6/12 a č. 45/6/45). Štátna
komisia sa tiež zaoberala podnetom, podľa ktorého Marian Kotleba v súkromnom rádiu
tvrdil, že od člena štátnej komisie má vedomosť o desaťtisíc falošných hlasovacích
preukazoch. Štátna komisia zistila, že žiaden jej člen sa takto nevyjadril, a preto sa tieto
informácie nezakladali na pravde.
Ministerstvo vnútra k veci pripomenulo, že hlasovacie preukazy sú opatrené
viacerými ochrannými známkami. Ministerstvo vnútra vykonalo kontrolu vydaných
hlasovacích preukazov voličom v jednotlivých obciach a porovnalo počet hlasovacích
preukazov vydaných voličom s počtom hlasovacích preukazov, ktoré odobrali voličom
v deň hlasovania okrskové volebné komisie, a zistilo, že pre druhé kolo volieb prezidenta
Slovenskej republiky obce vydali spolu 102 586 hlasovacích preukazov a voliči použili
spolu iba 86 921 preukazov.
V otázke hlasovacích preukazov sa zvolená kandidátka odvoláva na stanovisko
štátnej komisie a ministerstva vnútra. Navrhovateľ na podporu svojich pochybností
predložil štyri vyhlásenia troch osôb. Tieto osoby nemali podľa zvolenej kandidátky priame
poznatky, len názory z počutia a zároveň išlo o jedného významného, verejne známeho
podporovateľa navrhovateľa a ďalších dvoch, ktorí s ním prišli koordinovane podpísať dané
vyhlásenie k notárovi. Takéto vyhlásenia podľa zvolenej kandidátky nepreukazujú žiadnu
právne relevantnú skutočnosť. Kópie štyroch hlasovacích preukazov pre druhé kolo
neobsahujú žiadne viditeľné nezrovnalosti. Námietky navrhovateľa na základe takýchto
podkladov sú bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti špekulatívne a nespôsobilé vzbudiť
objektívnu pochybnosť o ústavnosti a zákonnosti napadnutých volieb.
K tejto otázke sa navrhovateľ v replike už nevyjadril.
III.
Právne závery ústavného súdu
26. Úrad hlavy štátu má v Slovenskej republike mimoriadnu ústavnú a spoločenskú
pozíciu, čomu je úmerná dôležitosť volieb prezidenta a spôsob ich súdneho prieskumu.
Tradícia významu hlavy štátu smeruje až do 1. Česko-slovenskej republiky a aj v dobovom
ústavnom systéme jednoty moci v čase neslobody si Česko-Slovensko udržalo systém
monokratickej hlavy štátu, čo u obdobných štátov nebolo obvyklé. Vzápätí po vzniku
Slovenskej republiky ústavný súd prípad po prípade dômyselne nastavoval vzťah prezidenta
Slovenskej republiky k ústavným orgánom (I. ÚS 39/93, PL. ÚS 4/2012) a tieto prípady
dodnes ovplyvňujú tvar a štruktúru nášho ústavného systému.
27. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 427/2012 uviedol (bod 59), že prezident
republiky ako inštitúcia je ústavne, dogmaticky a historicky azda najzložitejším telesom
v ústavnom systéme. Prezident je hlavou štátu, čo reflektuje jej monarchické pozadie
a ústavne legalizovanú predstavu, že na čele unikátneho spoločenstva, akým je štát, má byť
konkrétna osoba (organická teória štátu, caput – corpus teória). Prezident je výrazným
prvkom ústavnej identity krajiny. Reprezentuje štátnosť a suverenitu. Naposledy sa
dotkol ústavný súd postavenia hlavy štátu ako reprezentanta štátnosti nálezom
sp. zn. PL. ÚS 4/2018 – štátne vyznamenania.
28. Zmena voľby prezidenta z parlamentnej na priamu voľbu v roku 1999
nebola náhodná. Išlo o súčasť intenzívneho tranzitívneho a občianskeho úsilia, ktorého
súčasťou bola snaha o usporiadanie referenda o zavedení priamej voľby prezidenta
(výklad II. ÚS 31/97, I. ÚS 60/97 – zmarené referendum I, I. ÚS 76/97 – zmarené
referendum II, II. ÚS 37/98 – zmarené referendum III, PL. ÚS 7/2017). Výsledkom
uvedeného úsilia bolo prijatie novely ústavy v roku 1999 (ústavný zákon č. 9/1999 Z. z.),
ktorá zmenila voľbu prezidenta republiky z parlamentnej na voľbu priamu. Z uvedeného
vyplýva, že už samotné zavedenie priamej voľby prezidenta bolo previazané s výraznou
občianskou angažovanosťou. Je potrebné uviesť, že občianska angažovanosť smerovala
práve k spôsobu voľby (priama vs. nepriama), nie k zmene ústavnej úlohy prezidenta.
Inými slovami, spoločnosť sama si vyžiadala priamu voľbu prezidenta a spoločenský
záujem (nie automaticky účasť na voľbách) o prezidentské voľby je konštantne vysoký.
29. Ústavný súd konštantne uvádza, že pri posudzovaní volebných nedostatkov je
potrebné nepodceňovať voliča (PL. ÚS 118/07, PL. ÚS 14/2011, PL. ÚS 34/2018). Len
veľmi agresívny a ofenzívny tlak na voliča spôsobilý ovplyvniť tvorbu jeho slobodnej vôle
je volebným nedostatkom, ktorého dôsledkom môže byť zrušenie výsledku volieb.
S ohľadom na jedinečnosť volieb je ústavný súd veľmi opatrný pri využívaní možnosti jeho
mocenského zásahu do výsledku volieb. Pri priamej voľbe prezidenta, kde si občania
zo svojho stredu, zo svojho spoločenstva volia svoju hlavu štátu, je uvedená judikatúra ešte
umocnená.
30. Ústavný súd stabilne vo volebnej judikatúre pripomína (PL. ÚS 18/99), že voľby
sú pravidelným obnovovaním moci občanmi, čím tiež akcentuje kľúčový ústavný princíp
vlády na dopredu vymedzený čas (čl. 101 ods. 2, čl. 73 ods. 1 ústavy) spolu s princípom
demokracie (čl. 1 ods. 1 , čl. 30 a 31 ústavy). Princíp vlády na dopredu určený čas sa
nachádza v samom jadre previazania demokracie a právneho štátu, pretože zabezpečuje
bezpečný priebeh odovzdania moci, resp. istotu, že každá autorita je jedného dňa
vymeniteľná. Slovenská republika si od roku 1993 vytvorila veľmi silnú tradíciu volebnej
dôvery, ktorá znamená, že voľby sú spoločnosťou všeobecne akceptované napriek
nedokonalostiam a odrážajú skutočnú vôľu voličov (porov. záverečná správa OBSE/ODIHR
z 19. júla 2019, časť I). Volebná dôvera je pre ústavný systém mimoriadne cenná.
31. Aj z tohto pohľadu je nutné vnímať požiadavku, že len hrubé alebo závažné
porušenie alebo opätovné porušovanie zákonov upravujúcich prípravu a priebeh volieb
môže byť príčinou na uplatnenie právomoci ústavného súdu [„Porušení čistoty
nebo svobody voleb může vésti ke zrušení voleb jen jeli vážné.“ (nález volebného súdu
Česko-slovenskej republiky č. 375 z 23. 4. 1925 – Koshinova zbierka č. 18; rovnako nález
č. 605 z 19. 12. 1924) – KOSCHIN, K. ed. Sbírka zásadních rozhodnutí a usnesení
volebního soudu. Praha : Volební soud, III. díl, 1925.). Ústavný súd bol už hneď na začiatku
svojej rozhodovacej činnosti konfrontovaný s volebnými sťažnosťami na priebeh
(predčasných) parlamentných volieb, v ktorých jeden z kľúčových kandidátov vytvoril
medzi volebnými dňami dojem, že mu okrsková komisia nedovolila voliť. Hoci časť
spoločnosti vystúpenie kandidáta vnímala ako neférové, ústavný súd uprednostnil napriek
tejto záťaži demokratickú vôľu a nastavil zvlášť pre celoštátne voľby značný prah
pre spochybnenie volieb a zdôraznil, že dôkazná ťarcha leží na sťažovateľoch. Ústavný súd
do celoštátnych volieb nemusel dosiaľ zasiahnuť.
32. Ústavný súd v týchto súvislostiach uviedol (PL. ÚS 17/94, PL. ÚS 19/94),
že základom sťažnosti proti výsledku volieb do Národnej rady Slovenskej republiky má byť
iba taká nezákonnosť namietaná v priebehu samých volieb, ktorá musí mať vplyv
na zverejnený výsledok volieb. Namietané nezákonné konanie musí mať priamy vplyv
na dosiahnutý výsledok volieb. Sťažovateľ musí označiť dôkazy, ktoré mali priamy vplyv
na výsledok volieb (PL. ÚS 22/2017). Ústavný súd musí teda vždy vyvažovať medzi
hodnotou riadneho priebehu volieb na jednej strane a zachovaním jedinečného výsledku
volieb, ktorý vzišiel z konkrétneho volebného dňa, na strane druhej. Veľmi prenesene
a zjednodušujúco ide o vyváženie medzi pravidlami a demokraciou, medzi dokonalosťou
a autenticitou (porov. PL. ÚS 33/2018, bod 44).
33. Ústavný súd sa dôkladne oboznámil s argumentáciou navrhovateľa s tým,
že rešpektuje navrhovateľov záujem o riadny priebeh prezidentských volieb. Ústavný súd sa
oboznámil s podkladmi od navrhovateľa, vyjadreniami štátnej komisie, ministerstva vnútra,
zvolenej kandidátky, replikou navrhovateľa, ako aj so záverečnou správou volebnej
hodnotiacej misie OBSE/ODIHR (Varšava, 19. júl 2019). Taktiež sa oboznámil
s transparentnými účtami kandidátov. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe je
organizácia, ktorej hlavnou úlohou je tiež ochrana volebného procesu a má v tejto oblasti
vysokú reputáciu.
34. Ústavný súd sa v ďalšej časti odôvodnenia vysporiada s jednotlivými námietkami
(bod 4) navrhovateľa v tomto poradí: 1. Podporou kandidáta zvolenej
kandidátke mal byť porušený zákon o volebnej kampani; 2. Zvolená
kandidátka mohla bezplatne použiť bilbordy po odstúpenom protikandidátovi; 3. Kandidát
zvolenú kandidátku priamo, resp. explicitne podporil tým, že nanajvýš
mohol legálne podporiť spoločnú ideológiu kandidátov, nie priamo konkrétnych
kandidátov; 4. V prezidentských voľbách bol použitý neobvyklý počet hlasovacích
preukazov.
35. Z volebnej judikatúry vyplýva, že zvlášť pri celoštátnych voľbách je potrebné
posudzovať voľby ako celok, nie analyticko-izolovaným spôsobom, tým, že zo skutkového
stavu musí takpovediac vyčnievať veľmi závažný a jasný rozdielový fakt (porov. „silný
fakt“ v bode 44 rozhodnutia vo veci sp. zn. PL. ÚS 33/2018). Zároveň by takáto skutočnosť
(fakt) musela mať vplyv na výsledok volieb. Takáto skutočnosť nesmie byť špekuláciou či
polemikou, ale musí byť podporená dôkazmi. Návrh na začatie konania vo volebných
veciach sa podáva do desiatich dní od vyhlásenia výsledku volieb. Z tohto krátkeho času,
ktorého významom je rýchlo stabilizovať nové mocenské pomery, je tiež zrejmý istý druh
procesnej koncentrácie, ktorá znamená, že navrhovatelia musia rýchlo a profesionálne
ponúknuť ústavnému súdu závažné skutočnosti, a nie komentáre či špekulácie k voľbám
(porov. tiež uznesenie Nejvyššího správního soudu č. j. Vol 16/2018-33 z 15. 2. 2018
k prezidentským voľbám, v ktorých bol zvolený v Českej republike Miloš Zeman).
K námietke, že podporou kandidáta zvolenej kandidátke
mal byť porušený zákon o volebnej kampani
36. Navrhovateľ tvrdí, že podporou kandidáta zvolenej kandidátke
mal byť porušený zákon o volebnej kampani. Ústavný súd porozumel pohľadu navrhovateľa
na vec, ale musí konštatovať, že právny poriadok neobsahuje také pravidlá, aké odvodzuje
navrhovateľ. Navrhovateľ uplatňuje skôr hľadisko politologické, a nie právne, resp.
do rámca platných právnych noriem premieta takú interpretáciu, ktorá je v podstate
normotvorbou. Navrhovateľova argumentácia sa preto vyznačuje všeobecným jazykom,
a nie presnými dôkazmi, ktoré by naznačovali skutočné porušovanie aktuálnych ustanovení
zákonov. Z tohto dôvodu tiež zavádza obsahovo nejasný pojem materiálnych podmienok
prístupu k verejnej funkcii.
37. Navrhovateľ v postate tvrdí (bod 4), že kandidát sa môže vzdať len do momentu,
keď by súčet nákladov obidvoch kandidátov bol pod zákonom stanovenou hranicou
nákladov na jedného kandidáta. V zákone o volebnej kampani takáto norma nie je prítomná
výslovne ani interpretačne.
38. Navrhovateľ v narácii volí silné adjektíva ako „enormné“, „nemalé“, „rozsiahly
marketing“, ale neponúka presné, jasné fakty a čísla. Uvedené naznačuje, že navrhovateľ
kompenzuje dôkazný deficit tým, že konfrontuje samotnú zákonnú koncepciu volieb
(volebnej kampane, resp. jej pravidiel a parametrov), ktorá je však daná zákonom a v zásade
mimo konania ústavného súdu vo volebných veciach.
39. Z hľadiska hmotnoprávneho ústavný súd teda konštatuje, že navrhovateľ
cez otázky skutkové vlastne namieta zákonnú koncepciu financovania volebnej kampane.
Obchádzanie zákona (aktuálne porov.: ELIÁŠ, K. Porušení zákona oklikou: fraus legis
facta v civilním právu. In: Právník. 2018, 157(11), s. 897 – 921. ISSN 0231-6625. Dostupné
na internete:https://kramerius.lib.cas.cz/uuid/uuid:c4b1932f-1da7-408e-82cd-bb9c43224af6;
tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 163/2008
s tradičnou Knappovou definíciou) je osobitným porušením práva, ktoré spočíva v tom,
že subjekt práva síce dodrží literu zákona, ale so zjavným úmyslom porušiť zjavný účel
zákona. Ide o pojem typickejší pre súkromné právo, z verejného práva sa aplikuje
v daňovom práve. Vo volebnom súdnictve je s ohľadom na rozmanitosť demokracie (čl. 1
ústavy) potrebné byť opatrný s aplikáciou obchádzania zákona. V každom prípade ústavný
súd konštatuje, že účelom zákona o volebnej kampani je dať financovaniu volebných
kampaní určitú mieru, a to v štruktúre a prehľadnosti, ale nie v absolútnych číslach.
Povinnosť akéhosi započítania nie je ani v litere zákona a ani v účele tohto zákona. Nejde tu
o žiadne napätie medzi formálnou a funkcionálnou stránkou zákona.
Hlavným účelom zákona o volebnej kampani nie je presne „zastropovať“
financovanie v zmysle stanovenia absolútnych finálnych limitov výdavkov (okrem iného
preto, lebo kandidáti nemali do povolebnej novely zákonom č. 208/2019 Z. z. obmedzený
počet tretích strán), ale pridať financovaniu vlastnosť transparentnosti (porov. tiež
záverečnú správu OBSE-ODIHR z 19. júla 2019, s. 10). Transparentné účty sledované
počas kampane boli solídnou reflexiou spôsobu financovania kampaní jednotlivých
kandidátov. Na uvedené možno nadviazať tým, že ministerstvo vnútra (bod 21) odobrilo
náklady všetkých kandidátov a ústavný súd nemá z už uvedených príčin dôvod výklad
ministerstva vnútra neakceptovať.
40. Z hľadiska procesného vymedzenia štandardu dôkazného bremena vo volebných
veciach ústavný súd ešte konštatuje, že navrhovateľ nepredložil žiadne priamejšie dôkazy,
než sú články v médiách (porov. bod 6). Ústavný súd v obdobnej procesnej situácii
v uznesení sp. zn. PL. ÚS 35/03 uviedol, že tvrdenia sťažovateľky o uvádzaných
skutočnostiach opreté o nepriame (listinné) dôkazy informatívnej povahy boli neurčité,
všeobecné a rozporné.
K námietke, že zvolená kandidátka mohla bezplatne použiť bilbordy
po odstúpenom protikandidátovi
41. Najkonkrétnejšia námietka navrhovateľa spočívala v tvrdení, že zvolená
kandidátka mohla bezplatne použiť bilbordy po odstúpenom protikandidátovi. S týmto
argumentom sa podľa ústavného súdu zvolená kandidátka presvedčivo vysporiadala tým,
že predložila dokumenty o zaplatení za reklamné plochy. Navrhovateľ už ďalej tieto
skutočnosti nerozporoval (body 23 a 24).
42. Ak sa ústavný súd vráti ku skutočnosti, že sa kandidát vzdal
a ponúkol svoje reklamné plochy zvolenej kandidátke, uvedené ani nemohlo byť
obchádzaním zákona, pretože nebola preukázaná predchádzajúca dohoda oboch dotknutých
osôb. Na začiatku to boli súperi, ktorí zápasili o rovnakých voličov, čo nenasvedčuje
zjavnému úmyslu porušiť účel maximálneho povoleného limitu. Vzťah medzi
vynaloženými prostriedkami a úspechom vo voľbách však nie je striktne kauzálny. Financie
sú relevantnou, avšak nie dostatočnou podmienkou úspechu v politike, pretože
v rozhodovaní hrajú rolu rovnako mnohé ďalšie okolnosti a napokon netreba podceňovať
vlastný úsudok voličov, a to zvlášť pri prezidentských voľbách. Z hľadiska rovnosti mali
všetci kandidáti šancu, aby sa v ich prospech vzdal iný kandidát a ponúkol im svoje
reklamné plochy. V tomto zvolená kandidátka nebola zvýhodnená pred navrhovateľom.
Možno tu použiť úvahy o analógii, z ktorej vychádzal aj samotný navrhovateľ. Ak sa musia
registrovať a mať limity tretie strany, tak to musí analogicky spĺňať podľa navrhovateľa aj
kandidát, ktorý sa vzdáva v prospech iného kandidáta, inak ide o obchádzanie zákona.
Lenže existuje relevantný rozdiel medzi kandidátom a treťou stranou, pretože ten prvý sa
priamo zúčastňuje volebnej súťaže, zatiaľ čo ten druhý nie, a preto úpravu vzťahujúcu sa na
tretie subjekty nemožno automaticky vzťahovať aj na úpravu kandidátov a zákon to ani
nepredpokladá. Vo vzťahu k argumentácii zvolenej kandidátky (bod 22) je potrebné uviesť,
že zo skutočnosti, že sa navrhovateľ zamýšľal nad koncepciou nákladov, nemožno hneď
odvodzovať horizontalitu práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok –
takpovediac subjektívne právo kandidáta na sumu nákladov iného kandidáta. Naopak, je
potrebné pripomenúť, že čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý viaže zákonodarcu aj ústavný súd,
v prvom rade chráni pred kvalifikovanou diskrimináciou zo strany štátu pri prístupe
k verejnej funkcii.
K námietke, že kandidát zvolenú kandidátku priamo,
resp. explicitne podporil
43. V návrhu je vyčítané, že kandidát zvolenú kandidátku priamo,
resp. explicitne podporil a táto podporu prijala s tým, že podľa navrhovateľa kandidát
nanajvýš mohol legálne podporiť spoločnú ideológiu kandidátov, nie priamo konkrétnych
kandidátov. Ústavný súd k tomu reaguje, že nikto znalý demokratických procesov, a to
ani navrhovateľ, by neuvažoval tým spôsobom, že jediné slovo „prijímam“ zo strany
zvolenej kandidátky by spôsobilo neférovosť volieb, a už vôbec nie takú, ktorá by si
vyžadovala reakciu ústavného súdu. Opäť tu možno odkázať na princíp demokracie
a úsudok voličov. V špecifickej volebnej perspektíve tu možno uznať argument zvolenej
kandidátky, že realizoval svoju slobodu prejavu (bod 22).
44. Ústavný súd konštatuje, že verbálne, politické vyjadrenie podpory je plne
v súlade s demokratickou súťažou (čl. 1, čl. 31 ústavy), kde ostáva na úsudku a vôli voliča,
komu dá svoj hlas. Zároveň ústavný súd konštatuje, že žiadne udalosti súvisiace
s odstúpením neboli porušením jestvujúcich ustanovení volebných
predpisov.
K námietke, že v prezidentských voľbách bol použitý neobvyklý počet
hlasovacích preukazov
45. Navrhovateľ sa domnieva, že v prezidentských voľbách bol použitý neobvyklý
počet hlasovacích preukazov. Ústavný súd s osobitnou pozornosťou reaguje na túto
námietku. Ako bolo uvedené (bod 30), Slovenská republika sa teší veľmi stabilnému
volebnému procesu, ktorý je akceptovaný občianskou spoločnosťou, odchádzajúcimi
aj nastupujúcimi mocenskými autoritami, medzinárodnými inštitúciami aj akademickým
prostredím (porov.: NORRIS, P., FRANK, R., & MARTÍNEZ i COMA, F. Measuring
Electoral Integrity around the World: A New Dataset. In: PS: Political Science & Politics.
2014, 47(4), s. 789 – 798. <doi:10.1017/S1049096514001061>). Ide o veľmi významnú
hodnotu ústavného a politického systému, ktorú je nutné udržiavať a kultivovať.
46. Z tohto pohľadu je nezodpovedné konštruovať problémy s hlasovacími
preukazmi, ak nie sú s hlasovacími preukazmi spojené skutočné problémy podložené
jasnými dôkazmi. Z vyjadrenia štátnej komisie vyplýva, že veľmi rozumne preverila
hlasovacie preukazy s tým, že niet žiadneho signálu o manipulácii s nimi. Vyšší počet
voličských preukazov možno pričítať práve záujmu o prezidentské voľby. Z hľadiska
procesného, ak sa porovnajú závery štátnej komisie, ktoré vychádzali zo systematicky
vykonanej kontroly, na jednej strane a vzťah svedkov k navrhovateľovi na strane druhej,
nemožno prezentovaným údajom svedkov priznať presvedčivosť potrebnú pre
spochybnenie výsledkov volieb. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi štátnej komisie
a ministerstva vnútra (bod 25), ktoré presvedčivo preukazujú dodržanie volebných
predpisov pri používaní hlasovacích preukazov.
47. Ústavný súd konštatuje, že medzi navrhovateľovými v zásade značne
všeobecnými námietkami (body 34, 36, 38) na jednej strane a porušením volebného
zákonodarstva niet relevantnej súvislosti, a už vôbec nie takej, ktorá by zároveň mohla mať
vplyv na výsledok volieb. Návrhy je preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnené
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde (porov. bod 18 a 19). Ústavný súd
uzatvára, že prezidentka Slovenskej republiky bola zvolená v súlade s ústavou a zákonmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ivan Fiačan
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky