Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 16/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-139

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne

zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,

Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa), Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku

a Martina Vernarského predbežne prerokoval návrhy

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietanej neústavnosti a nezákonnosti volieb prezidenta Slovenskej

republiky, ktoré sa uskutočnili 16. marca 2019 (prvé kolo) a 30. marca 2019

(druhé kolo), smerujúce proti zvolenej kandidátke

, a takto

rozhodol:

Návrhy o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

25. marca 2019 doručený prvý návrh

, kandidáta na prezidenta (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie

konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj

„prezident“), ktoré sa uskutočnili 16. marca 2019 (prvé kolo) a 30. marca 2019 (druhé kolo).

Navrhovateľ týmto prvým návrhom podaným po prvom kole volieb prezidenta napáda

uplynulé prvé kolo, ako aj nastávajúce druhé kolo. Tento návrh bol na ústavnom súde

vedený pod sp. zn. .

2. Ústavnému súdu bol 9. apríla 2019 po druhom kole volieb doručený druhý návrh

navrhovateľa na začatie konania o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta

Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnili 16. marca 2019 (prvé kolo) a 30. marca 2019

(druhé kolo). Tento návrh bol na ústavnom súde vedený pod sp. zn. .

Uznesením č. k. -100 z 13. novembra 2019 ústavný súd spojil tieto návrhy

na spoločné konanie, ktoré je na ústavnom súde ďalej vedené pod sp. zn.

(porov. bod 18).

3. (ďalej len „“) stanovuje priamu voľbu

prezidenta (). Voľbu prezidenta vyhlásil na základe

predseda Národnej rady Slovenskej republiky na 16. marec 2019 (prvé kolo),

resp. na 30. marec 2019 (druhé kolo), pretože prezidentovi Andrejovi Kiskovi malo uplynúť

5-ročné funkčné obdobie ( : „Prezidenta volia občania Slovenskej

republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta

majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.“). Na funkciu

prezidenta sa zaregistrovalo celkovo 15 kandidátok a kandidátov a jedným z nich bol aj

navrhovateľ, ktorý získal v prvom kole 14,34 % platných hlasov z platných hlasov

odovzdaných pre všetkých kandidátov a do druhého kola volieb nepostúpil. Za prezidentku

Slovenskej republiky bola zvolená (ďalej aj „zvolená kandidátka“).

4. Z obidvoch návrhov možno odvodiť štyri základné námietky, ktoré sú podstatou

veci:

(a) zvolená kandidátka bola podľa navrhovateľa zvýhodnená, pretože jej

protikandidát vyjadril priamu podporu,

(b) ďalej jej mal poskytnúť svoje bilbordové plochy,

(c) čím sa mal celkovo obchádzať o volebnej kampani

a o zmene a doplnení o politických stranách a politických hnutiach

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o volebnej kampani“), pretože súčet nákladov

obidvoch kandidátov presiahol limit podľa zákona o volebnej kampani.

(d) Okrem predchádzajúcich troch navzájom previazaných námietok navrhovateľ

tvrdil, že vo voľbách bol prítomný príliš vysoký počet hlasovacích preukazov.

5. Navrhovateľ [podľa aktuálneho

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) sa iniciátor konania vo volebných veciach označuje

ako navrhovateľ, a nie sťažovateľ] v prvom návrhu aj v druhom návrhu namieta tú

skutočnosť, že zvolená kandidátka pri financovaní svojej volebnej kampane obišla zákon,

a to i v dôsledku kumulácie priamej podpory kandidáta a tretích strán.

Navrhovateľ spresňuje, že nespochybňuje možnosť vzdania sa kandidatúry v prípade, ak je

pravdepodobné, že kandidát úspešný nebude a iný kandidát s obdobným programom,

hodnotami a cieľovou skupinou voličov získa zo strany voličov väčšiu podporu. Takéto

rozhodnutie je slobodným rozhodnutím každého kandidáta, avšak nezákonnosť

a neústavnosť volieb podľa navrhovateľa spočíva v tom, že kandidát sa

vzdal svojej kandidatúry v prospech zvolenej kandidátky, a to za situácie, keď náklady

na kampaň obidvoch kandidátov výrazne prekročili zákonom prípustnú sumu pre jedného

kandidáta.

6. Navrhovateľ uvádza, že o nadštandardných výdavkoch zvolenej kandidátky

informovali aj médiá [napr. článok „Komentár Daga Daniša: Čaputovej úspech môže byť

rekordne drahý“ (Aktuality, 21. marca 2019) a Kováč, P. „Najdrahšia kampaň ide

do finále“ (SME, 19. marca 2019, s. 4)]. V zmysle uvedených článkov kandidát

, ktorý ani nebol registrovaný v zozname tretích strán vedenom Štátnou komisiou

pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej len „štátna komisia“), odstúpil

svoje bigboardy a megaboardy v prospech zvolenej kandidátky. Kampaň kandidáta

bola sčasti finančne zabezpečená registrovanými tretími stranami. Skutočnosť,

že výdavky tretích strán, ktoré vedú volebnú kampaň podľa vyjadrenia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), nie sú výdavkami kandidáta a nie je

ich potrebné zahrnúť do celkových výdavkov na kampaň, považuje navrhovateľ

za rozpornú.

7. Ako je podľa navrhovateľa všeobecne známe, zvolená kandidátka zákonom

limitovanú sumu výdavkov na prezidentskú kampaň minula takmer celú ešte pred prvým

kolom prezidentských volieb. V zásade bola preto povinná financovať svoju volebnú

kampaň prostredníctvom tzv. tretích strán podľa § 8 zákona o volebnej kampani.

Navrhovateľ zastáva názor, že takéto konanie (financovanie) zo strany kandidáta počas

prezidentskej kampane v súvislosti s ďalšou podporou odstupujúceho kandidáta obchádza

zákon, je netransparentné, neférové a nespravodlivé voči ostatným neúspešným kandidátom,

ktorí zákon rešpektovali v plnej miere a na kampaň nevynaložili enormné množstvo

finančných prostriedkov prostredníctvom tretích strán, čo v konečnom dôsledku vedie

k znevýhodneniu ostatných kandidátov a následne k porušeniu garantovaných

základných ľudských práv a slobôd (najmä prístupu k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4

a slobodnej súťaže politických síl podľa ).

8. Navrhovateľ konštatuje, že finančná podpora , ktorý sám na svoju

volebnú kampaň vynaložil nemalé peňažné prostriedky v spojení s peňažnými prostriedkami

tretích strán, ktoré ho podporovali až do vzdania sa kandidatúry v prospech jedinej

kandidátky, preto v zásade ovplyvnila výsledok volieb natoľko, že o zákonnosti, resp.

ústavnosti napadnutých volieb prezidenta hovoriť nemožno. Skutočnosť, že kandidáti

obchádzali zákon pri finančnom zabezpečení svojej kampane, je preto jasným výsledkom

a dôkazom úspešnosti vo voľbách, ktorú zvolenej kandidátke zabezpečil rozsiahly

marketing finančne podporovaný a zabezpečený v zásade za dvoch kandidátov.

V neposlednom rade o nadmerných výdavkoch svedčí podľa navrhovateľa aj transparentný

účet zvolenej kandidátky a a predvolebné prieskumy, z ktorých je zrejmý

preferenčný nárast zvolenej kandidátky v priebehu dvoch mesiacov o približne 35 %,

v posledných dvoch týždňoch a pred prvým kolom volieb približne o 20 %, čo nemožno

pripisovať inej skutočnosti ako rozsiahlemu marketingu. Napadnuté voľby preto nie je

podľa navrhovateľa možné považovať za demokratické a v súlade s princípmi právneho

štátu. Rozsiahlosť výdavkov na prezidentskú kampaň v prípade zvolenej kandidátky

v spojení s podporou a tretích strán preto nemožno vykladať ako naplnenie

formálnych i materiálnych podmienok prístupu k volenej funkcii prezidenta Slovenskej

republiky. Uvedení kandidáti teda postupovali tak, aby bol zákon iluzórne dodržaný,

a vydali tak na kampaň maximálne sumu 500 000 € s daňou z pridanej hodnoty

ako kandidáti a zvyšok kampane bol zabezpečený tretími stranami, ktoré musia byť

registrované a ich výdavky nemôžu prekročiť zákonný limit v sume 100 000 €. Zvolená

kandidátka však zákon, ako aj ústavu obišla a materiálne tak neboli splnené podmienky

rovnosti prístupu k volenej funkcii a demokratická slobodná súťaž politických síl.

V dôsledku uvedeného konania sa preto navrhovateľ, ako i ostatní neúspešní kandidáti

dostali do nevýhodného postavenia, keď vo voľbách mali evidentne nižšiu šancu uspieť

ako víťazná kandidátka, ktorá v konečnom dôsledku na kampaň vynaložila dvojnásobok až

trojnásobok povolenej zákonnej hranice v sume 500 000 €.

9. Navrhovateľ napokon namieta aj tú skutočnosť, že kandidát sa

vzdal kandidatúry v prospech zvolenej kandidátky a priamo vyslovil a žiadal svojich

voličov, aby v nadchádzajúcich voľbách prezidenta volili túto kandidátku. Takéto konanie

zo strany kandidátov navrhovateľ nepovažuje za transparentné, keďže

nevyslovil všeobecné odporúčanie svojim voličom, aby volili osobu (kandidáta) obdobných

hodnôt, ako je on sám, ale priamo svoju podporu a výzvu na voľbu adresovanú voličom

smeroval k zvolenej kandidátke. O tejto skutočnosti svedčí množstvo článkov dostupných

online. pri vzdaní sa kandidatúry nevyzval len na to, aby jeho podporovatelia

volili kandidáta, ktorý vyznáva jeho hodnoty, ale priamo označil zvolenú kandidátku a táto

sa od tejto podpory nedištancovala. Takýmto spôsobom preto kandidáti

a verejne demonštrovali, ako je možné obchádzať finančný limit

na financovanie volebnej kampane ustanovený zákonom. Podľa navrhovateľa ak by ústavný

súd považoval takéto „kupčenie“ prezidentských kandidátov za súladné so zákonom

a , tak zákonný limit by nemal žiaden zmysel. Navrhovateľ v rámci dôkazných

návrhov žiada aj o predloženie všetkých vyúčtovaní a faktúr zvolenej kandidátky

súvisiacich s volebnou kampaňou.

10. Navrhovateľ tiež tvrdí, že vo voľbách bol využitý neštandardne vysoký počet

hlasovacích preukazov, ktoré v spojení so štyrmi vyhláseniami troch voličov majú zakladať

dôvodnosť podozrenia o spáchaní volebného deliktu (hlasovanie na základe neplatných,

resp. falošných hlasovacích preukazov). Navrhovateľ žiada o zabezpečenie zoznamu

voličov všetkých okrskových volebných komisií, keďže len z nich môže ústavný súd zistiť

celkový počet voličov vyčiarknutých s poznámkou o vydaní hlasovacieho preukazu

a celkový počet dopísaných voličov na základe hlasovacieho preukazu a tieto počty

vzájomne porovnať, a tak bezpečne vylúčiť či potvrdiť spáchanie volebného deliktu.

Významnosť uvedeného dokazovania sa podľa názoru navrhovateľa javí ako relevantná

i z hľadiska zistenia celkového počtu prípadných neplatných, resp. falošných hlasovacích

preukazov, a teda i zistenia ich vplyvu na výsledok volieb. Navrhovateľ je presvedčený,

že volebný delikt bol spáchaný v rozsahu, ktorý mal vplyv na výsledok volieb.

11. Na základe týchto argumentov oboma svojimi návrhmi žiada navrhovateľ vydať

nasledujúci nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlasuje voľbu prezidenta Slovenskej republiky

uskutočnenú v prvom volebnom kole dňa 16.03.2019 a v druhom volebnom kole dňa

30.03.2019 na celom území Slovenskej republiky za neplatnú a nariaďuje vykonať

opakovanie voľby prezidenta Slovenskej republiky podľa

o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

12. Navrhovateľ vzniesol v obidvoch návrhoch (porov. bod 2) námietky

zaujatosti proti sudcom ústavného súdu Ľubošovi Szigetimu (29. apríla 2019),

Ivanovi Fiačanovi (24. júna 2019), Liborovi Duľovi a Ladislavovi Duditšovi (16. októbra

2019). O predmetných námietkach navrhovateľa rozhodol ústavný súd na neverejnom

zasadnutí pléna 23. októbra 2019, a to uzneseniami č. k. -77

a č. k. -72, ktorými bol vylúčený sudca Ľuboš Szigeti, uzneseniami

č. k. -86 a č. k. -81, ktorými nebol vylúčený sudca Ivan

Fiačan, a napokon uzneseniami č. k. -96 a č. k. -90, ktorými

neboli vylúčení sudcovia Libor Duľa a Ladislav Duditš. Sudca Ľuboš Szigeti sa preto

nezúčastnil konania a rozhodovania o predmetnej veci.

II.

Relevantná právna úprava v konaní vo volebných veciach, procesné podmienky

a vyjadrenia účastníkov konania

13. Podľa o ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta

rozhoduje ústavný súd.

Podľa ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb

prezidenta Slovenskej republiky.

Podľa účelom konania vo volebných veciach je

napraviť prípadnú neústavnosť alebo nezákonnosť napadnutých volieb, a tým zabezpečiť

slobodnú súťaž politických síl.

14. Ústavný súd sa v záujme ochrany demokracie, právneho štátu a práva na prístup

k verejnej funkcii za rovnakých podmienok dôkladne zaoberá volebnými vecami,

čo obzvlášť platí pre prerokúvanú vec.

15. Podľa návrh na začatie konania

podľa o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta môže podať kandidát

na funkciu prezidenta, ktorý nebol zvolený, ak získal aspoň 5 % platných hlasov.

Podľa štatistického úradu na základe dokumentu s názvom „Počet a podiel platných hlasov

odovzdaných pre kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky“ navrhovateľ prekročil

zákonom požadovanú hranicu na podanie návrhu na začatie konania vo volebných veciach.

Navrhovateľ podal sťažnosť včas a je riadne zastúpený advokátom.

16. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 56

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ktorý je zjavne

neopodstatnený, teda ide o taký návrh (vo volebnej veci), ktorého rozsah a dôvody

umožňujú už v tomto štádiu konania s istotou ustáliť, že jeho prijatie na ďalšie konanie by

za žiadnych okolností nemohlo viesť k vyhovujúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej.

17. Navrhovateľ napadol návrhmi na začatie konania vo volebných veciach prvé kolo

aj druhé kolo volieb, pretože dôvody, o ktoré sa tieto návrhy opierajú, vznikli pred prvým

kolom a vzťahujú sa na obidve kolá. Z vyplýva, že ak sa o post prezidenta uchádzajú

aspoň dvaja kandidáti, tak môžu prebehnúť dve kolá volieb ( a 5 ).

v a ani neuvádzajú explicitne, či je vylúčené

napadnúť už prvé kolo volieb. Veľmi teoreticky možno namodelovať situáciu (napr. jeden

z kandidátov by namietal, že získal absolútnu väčšinu oprávnených voličov a druhé kolo sa

už nemá konať; tretí kandidát namieta, že druhý postupujúci nie je štátny občan Slovenskej

republiky), keď by pre ochranu ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta prichádzalo

do úvahy priamo napadnúť už prvé kolo volieb. Je však potrebné rozlišovať dvojkolovosť

jednej voľby a dvoch autonómnych volebných procesov/aktov. Ústavný súd nevstupuje

pri prieskumoch volieb do prebiehajúceho procesu, ale kontrolu vykonáva až ex post

po jeho zavŕšení. Ústavný súd konštatuje, že v zásade možno aj v druhom kole

so zachovaním lehoty namietať vady, ktoré vznikli v prvom kole a sú v príčinnej súvislosti

s druhým kolom. Uvedené argumenty spolu s praktickými súvislosťami naznačujú,

že právomoc ústavného súdu smeruje len k druhému kolu volieb.

18. Ústavný súd rešpektuje procesnú dôkladnosť a opatrnosť navrhovateľa

spočívajúcu v skutočnosti, že napadol obe kolá volieb. Samotné dôvody prerokúvanej

volebnej veci však nestavajú ústavný súd do takej pozície, aby sa nateraz musel

striktne vymedziť na posúdenie len jedného z volebných kôl. Ústavný súd preskúmal

dôvody oboch predmetných návrhov, ktoré sa pre obe kolá prekrývajú, a preto uznesením

č. k. -100 z 13. novembra 2019 spojil veci na spoločné prerokovanie. Ak by

ústavný súd zistil vady, ktoré majú vplyv na platnosť volieb, vyhlásil by neplatnosť

konečného výsledku volieb.

19. Ústavný súd nie je v štádiu predbežného prejednania veci povinný vyžiadať si

vyjadrenia účastníkov konania a verejných autorít. V záujme umocnenia presvedčivosti

svojho rozhodnutia však ústavný súd poskytol stranám v predmetnej veci vyšší procesný

štandard, čo zákon nevylučuje. Ústavný súd vzhľadom na dôkazy predložené

navrhovateľom mohol rozhodnúť ex parte, ale vyžiadaním si vyjadrení vyvážil hodnotu

procesnej dôkladnosti na jednej strane a dodržanie lehoty podľa § 162 zákona o ústavnom

súde na strane druhej, berúc do úvahy neobsadenosť ústavného súdu v čase podania návrhov

(a to aj v kontexte námietok zaujatosti podaných navrhovateľom proti sudcom ústavného

súdu, o ktorých vzhľadom na počet sudcov v čase podania námietok nemohlo plénum

ústavného súdu rozhodnúť, čo bolo navrhovateľovi známe), unikátnosť prezidentských

volieb a snahu o rozvoj volebnej judikatúry.

20. Ústavný súd teda vyzval na vyjadrenie štátnu komisiu a ministerstvo vnútra –

odbor volieb a referenda. Zvolenej kandidátke ústavný súd zaslal návrh aj pozície týchto

štátnych orgánov. Navrhovateľ dostal možnosť reagovať na vyjadrenie zvolenej kandidátky

a uvedených štátnych orgánov v replike.

21. K otázke vyjadrenia podpory a s tým spojených nákladov volieb sa jednotlivé

subjekty vyjadrili takto:

Štátna komisia uviedla, že zákon nevylučuje vyjadriť podporu inému kandidátovi.

Otázku, či vyjadrenie nie je obchádzaním pravidiel o volebných nákladoch, ponecháva

ústavnému súdu.

Ministerstvo vnútra uviedlo, že v prípade nezrovnalostí požiadalo kandidátov

o vysvetlenie a na základe týchto zistení je možné konštatovať, že žiaden z kandidátov

neporušil § 5 ods. 1 zákona o volebnej kampani pokiaľ ide o limit nákladov na volebnú

kampaň. Ministerstvo vnútra u žiadneho kandidáta nezistilo ani dôvody na začatie konania

pre porušenie niektorého z ustanovení zákona o volebnej kampani. Ministerstvo vnútra

uviedlo, že zákon o volebnej kampani nerozlišuje medzi kandidátmi, ktorí sa vzdali

kandidatúry, a tými, ktorí boli kandidátmi až do ukončenia volieb. Ministerstvo vnútra

navyše uviedlo, že sa zaoberalo podnetom týkajúceho sa šírenia príbehu pre deti „Zuzana

Čaputová - Dievča, ktoré sa nebálo“ a konštatovalo, že príbeh nevykazoval znaky volebnej

kampane podľa § 2 ods. 1 zákona o volebnej kampani. Podnecovatelia nepredložili dôkaz,

že príbeh bol platenou reklamou, a podľa poznatkov ministerstva vnútra bol šírený medzi

občanmi zdieľaním.

Ministerstvo vnútra vykonalo kontrolu financovania volebnej kampane vedenej

tretími stranami, preskúmalo predložené správy o prostriedkoch vynaložených na volebnú

kampaň a vykonalo porovnanie ich súladu s ich osobitným platobným účtom. V prípade

nezrovnalostí ministerstvo vnútra požiadalo o vysvetlenie. Žiadna zo zaevidovaných tretích

strán neprekročila limit výdavkov na volebnú kampaň a ministerstvo vnútra v tejto

súvislosti nezistilo ani iné porušenie zákona o volebnej kampani.

Ministerstvo vnútra sa nezaoberalo vzťahom tretích strán a kandidátov, pretože

zákon o volebnej kampani neobmedzuje zaevidovanú tretiu stranu a neustanovuje jej

povinnosť oznamovať, v prospech alebo v neprospech ktorého kandidáta hodlá viesť

volebnú kampaň. Ministerstvo vnútra trvá na svojom názore, že výdavky tretích strán sa

nezapočítavajú do nákladov volebnej kampane kandidáta, v prospech ktorého viedli volebnú

kampaň. Tieto výdavky, ako aj výdavky kandidátov, ktorí sa vzdali svojej kandidatúry, nie

je iný kandidát, v prospech ktorého tieto subjekty viedli volebnú kampaň, povinný započítať

do svojich nákladov. Takáto povinnosť by mu musela byť ustanovená zákonom o volebnej

kampani. Z uvedeného dôvodu ministerstvo vnútra nezisťovalo, ktorého kandidáta

zaevidovaná tretia strana vo voľbách podporovala.

22. Zvolená kandidátka vo vzťahu ku kampani argumentuje tým, že zo zákona

o volebnej kampani vyplýva, že každý kandidát má svoju vlastnú výlučnú a nezameniteľnú

kampaň. Vo vzťahu k právnemu názoru navrhovateľa, že bolo zasiahnuté do základného

práva na prístup k verejnej funkcii uviedla, že dané právo má vertikálne, a nie horizontálne

účinky, ako v podstate tvrdí navrhovateľ, pričom horizontálna rovnosť by znamenala

absurdný výklad, že každý kandidát by mal mať rovnaké výdavky, a to až v takej miere,

že by mali svoje náklady navzájom dorovnávať. Zvolená kandidátka dôvodí, že zákon

o volebnej kampani nestanovuje žiadne pravidlá pre započítavanie výdavkov na volebnú

kampaň vynaložených kandidátom, ktorý sa kandidatúry vzdal, alebo tretími stranami

v jeho prospech do výdavkov na volebnú kampaň akéhokoľvek iného kandidáta.

Takéto započítanie by mohlo práve ohrozovať kandidatúry iných kandidátov tým, že by sa

im vnútili náklady „podporujúceho“ kandidáta.

Zvolená kandidátka v zhode so závermi ministerstva vnútra podotýka, že zákon

o volebnej kampani nerozlišuje medzi kandidátmi, ktorí sa vzdali kandidatúry, a tými, ktorí

boli kandidátmi až do ukončenia volieb. Všetci majú pred zákonom rovnosť, pokiaľ ide

o právo viesť volebnú kampaň a tiež pokiaľ ide o povinnosti a obmedzenia. Faktickú

nerovnosť medzi jednotlivými kandidátmi v tom, koľko prostriedkov skutočne vynaložia

na svoju kampaň a koľko prostriedkov skutočne vynaložia na ich kampaň tretie

strany, zákon o volebnej kampani nevylučuje. Dokonca ju priamo predpokladá tým, že tieto

výdavky obmedzuje len formou stanovenia hornej hranice.

Obdobne zákon o volebnej kampani neukladá povinnosť započítať do svojich

vlastných nákladov na volebnú kampaň náklady iného kandidáta na jeho vlastnú volebnú

kampaň a žiadnu takúto povinnosť z neho nie je možné ani vyvodiť. Rovnako tieto predpisy

neukladajú kandidátovi, ktorý sa rozhodne vzdať sa kandidatúry a vyjadriť podporu inému

kandidátovi, zaregistrovať sa ako tretia strana podieľajúca sa na financovaní volebnej

kampane podporeného kandidáta. Takéto povinnosti nie je možné ani vytvárať pomocou

takých výkladových konštrukcií, aké prezentuje navrhovateľ, pretože takýto postup by bol

v rozpore s .

K vyjadreniu podpory zvolená kandidátka uvádza, že

takto realizoval svoju slobodu prejavu zaručenú .

23. Zvolená kandidátka sa osobitne vyjadrila k vonkajším reklamám – bilbordom,

ktoré jej mal podľa navrhovateľa bezplatne poskytnúť odstupujúci kandidát. Za vyhotovenie

tejto reklamy aj za prenájom takto uvoľneného reklamného priestoru zvolená kandidátka

(resp. tretie strany podieľajúce sa na financovaní jej kampane) riadne zaplatila trhovú cenu

v rámci príslušných finančných limitov podľa zákona o volebnej kampani. Väčšinu

priestoru kandidátka ani nevyužila z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Z takto

uvoľnených reklamných plôch po celom území využila iba 23 plôch za trhovú cenu

v celkovej sume 2 484 €, ktorá bola uhradená treťou stranou Progresívne Slovensko (dôkaz:

faktúra č. 420190230 z 8. marca 2019 a výpis z účtu tretej strany

potvrdzujúci vykonanie úhrady faktúry v prospech spoločnosti , ktorá

realizovala kampaň kandidáta ).

24. V replike navrhovateľ kritizuje tie časti protiargumentácie, ktoré vyvodzujú

absurdné dôsledky z jeho argumentov, a naopak, tvrdí, že ich nadnesením sa nepriamo

potvrdzuje ich správnosť. Právna úvaha navrhovateľa totiž jednoducho spočíva v tom,

že kandidát, ktorý sa vzdá svojej kandidatúry, nemôže „odkázať“ podporu svojich voličov

(vyvolanú okrem iného aj dôsledkom vynakladania finančných prostriedkov na kampaň)

druhému kandidátovi; a tento druhý kandidát nemôže „prijať“ túto podporu. Je tomu tak

preto, lebo takýmto spôsobom dochádza k obchádzaniu zákona. K otázke bilbordov sa už

navrhovateľ nevyjadril.

Ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že navrhovateľ namietal skutočnosť, že jednu

televíznu reklamu hradila tretia strana, čo nie je dovolené. Zvolená kandidátka však

z vlastnej iniciatívy dané pochybenie hneď napravila, takže toto pochybenie je pre túto vec

bez relevantného významu.

25. K otázke hlasovacích preukazov sa jednotlivé subjekty vyjadrili takto:

Štátna komisia k otázke hlasovacích preukazov uviedla, že sa týmito skutočnosťami

zaoberala na základe podnetu člena štátnej komisie Ing. Vladimíra Zemana delegovaného

politickou stranou Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Štátna komisia 30. marca

2019, t. j. v deň konania druhého kola volieb, uznesením č. 45/2/7/2 uložila okresným

volebným komisiám v oblastiach, kde sa očakávalo zvýšené množstvo voličov hlasujúcich

na základe hlasovacieho preukazu, konkrétne Okresnej volebnej komisii Bratislava,

Okresnej volebnej komisii Senica a Okresnej volebnej komisii Žilina, aby vyhotovili

zoznamy čísiel použitých hlasovacích preukazov a doručili ich štátnej komisii v termíne

do 22.00 h. Po doručení požadovaných zoznamov štátna komisia následne preverila, či sa

v nich nevyskytuje duplicita čísel hlasovacích preukazov, čo by mohlo nasvedčovať

použitiu falošných hlasovacích preukazov. Štátna komisia zistila, že žiadne z čísel

hlasovacích preukazov sa v zoznamoch neopakuje. Štátna komisia v priebehu volebného

dňa prostredníctvom svojich poverených členov tiež dohliadala na priebeh hlasovania

vo vybraných okrskoch v obvode Okresnej volebnej komisie Bratislava a preverila priebeh

sčítavania hlasov vo volebných okrskoch v obci Kúty, pritom sa zistilo, že žiadny hlasovací

preukaz nevzbudzuje pochybnosti o svojej pravosti a nevyskytla sa žiadna duplicita čísla

tlačiva hlasovacieho preukazu (uznesenia štátnej komisie č. 45/6/12 a č. 45/6/45). Štátna

komisia sa tiež zaoberala podnetom, podľa ktorého Marian Kotleba v súkromnom rádiu

tvrdil, že od člena štátnej komisie má vedomosť o desaťtisíc falošných hlasovacích

preukazoch. Štátna komisia zistila, že žiaden jej člen sa takto nevyjadril, a preto sa tieto

informácie nezakladali na pravde.

Ministerstvo vnútra k veci pripomenulo, že hlasovacie preukazy sú opatrené

viacerými ochrannými známkami. Ministerstvo vnútra vykonalo kontrolu vydaných

hlasovacích preukazov voličom v jednotlivých obciach a porovnalo počet hlasovacích

preukazov vydaných voličom s počtom hlasovacích preukazov, ktoré odobrali voličom

v deň hlasovania okrskové volebné komisie, a zistilo, že pre druhé kolo volieb prezidenta

Slovenskej republiky obce vydali spolu 102 586 hlasovacích preukazov a voliči použili

spolu iba 86 921 preukazov.

V otázke hlasovacích preukazov sa zvolená kandidátka odvoláva na stanovisko

štátnej komisie a ministerstva vnútra. Navrhovateľ na podporu svojich pochybností

predložil štyri vyhlásenia troch osôb. Tieto osoby nemali podľa zvolenej kandidátky priame

poznatky, len názory z počutia a zároveň išlo o jedného významného, verejne známeho

podporovateľa navrhovateľa a ďalších dvoch, ktorí s ním prišli koordinovane podpísať dané

vyhlásenie k notárovi. Takéto vyhlásenia podľa zvolenej kandidátky nepreukazujú žiadnu

právne relevantnú skutočnosť. Kópie štyroch hlasovacích preukazov pre druhé kolo

neobsahujú žiadne viditeľné nezrovnalosti. Námietky navrhovateľa na základe takýchto

podkladov sú bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti špekulatívne a nespôsobilé vzbudiť

objektívnu pochybnosť o ústavnosti a zákonnosti napadnutých volieb.

K tejto otázke sa navrhovateľ v replike už nevyjadril.

III.

Právne závery ústavného súdu

26. Úrad hlavy štátu má v Slovenskej republike mimoriadnu ústavnú a spoločenskú

pozíciu, čomu je úmerná dôležitosť volieb prezidenta a spôsob ich súdneho prieskumu.

Tradícia významu hlavy štátu smeruje až do 1. Česko-slovenskej republiky a aj v dobovom

ústavnom systéme jednoty moci v čase neslobody si Česko-Slovensko udržalo systém

monokratickej hlavy štátu, čo u obdobných štátov nebolo obvyklé. Vzápätí po vzniku

Slovenskej republiky ústavný súd prípad po prípade dômyselne nastavoval vzťah prezidenta

Slovenskej republiky k ústavným orgánom (, ) a tieto prípady

dodnes ovplyvňujú tvar a štruktúru nášho ústavného systému.

27. Ústavný súd v náleze sp. zn. uviedol (bod 59), že prezident

republiky ako inštitúcia je ústavne, dogmaticky a historicky azda najzložitejším telesom

v ústavnom systéme. Prezident je hlavou štátu, čo reflektuje jej monarchické pozadie

a ústavne legalizovanú predstavu, že na čele unikátneho spoločenstva, akým je štát, má byť

konkrétna osoba (organická teória štátu, caput – corpus teória). Prezident je výrazným

prvkom ústavnej identity krajiny. Reprezentuje štátnosť a suverenitu. Naposledy sa

dotkol ústavný súd postavenia hlavy štátu ako reprezentanta štátnosti nálezom

sp. zn. – štátne vyznamenania.

28. Zmena voľby prezidenta z parlamentnej na priamu voľbu v roku 1999

nebola náhodná. Išlo o súčasť intenzívneho tranzitívneho a občianskeho úsilia, ktorého

súčasťou bola snaha o usporiadanie referenda o zavedení priamej voľby prezidenta

(výklad , – zmarené referendum I, – zmarené

referendum II, – zmarené referendum III, ). Výsledkom

uvedeného úsilia bolo prijatie novely v roku 1999 (ústavný ),

ktorá zmenila voľbu prezidenta republiky z parlamentnej na voľbu priamu. Z uvedeného

vyplýva, že už samotné zavedenie priamej voľby prezidenta bolo previazané s výraznou

občianskou angažovanosťou. Je potrebné uviesť, že občianska angažovanosť smerovala

práve k spôsobu voľby (priama vs. nepriama), nie k zmene ústavnej úlohy prezidenta.

Inými slovami, spoločnosť sama si vyžiadala priamu voľbu prezidenta a spoločenský

záujem (nie automaticky účasť na voľbách) o prezidentské voľby je konštantne vysoký.

29. Ústavný súd konštantne uvádza, že pri posudzovaní volebných nedostatkov je

potrebné nepodceňovať voliča (, , ). Len

veľmi agresívny a ofenzívny tlak na voliča spôsobilý ovplyvniť tvorbu jeho slobodnej vôle

je volebným nedostatkom, ktorého dôsledkom môže byť zrušenie výsledku volieb.

S ohľadom na jedinečnosť volieb je ústavný súd veľmi opatrný pri využívaní možnosti jeho

mocenského zásahu do výsledku volieb. Pri priamej voľbe prezidenta, kde si občania

zo svojho stredu, zo svojho spoločenstva volia svoju hlavu štátu, je uvedená judikatúra ešte

umocnená.

30. Ústavný súd stabilne vo volebnej judikatúre pripomína (), že voľby

sú pravidelným obnovovaním moci občanmi, čím tiež akcentuje kľúčový ústavný princíp

vlády na dopredu vymedzený čas (, ) spolu s princípom

demokracie ( , a 31 ). Princíp vlády na dopredu určený čas sa

nachádza v samom jadre previazania demokracie a právneho štátu, pretože zabezpečuje

bezpečný priebeh odovzdania moci, resp. istotu, že každá autorita je jedného dňa

vymeniteľná. Slovenská republika si od roku 1993 vytvorila veľmi silnú tradíciu volebnej

dôvery, ktorá znamená, že voľby sú spoločnosťou všeobecne akceptované napriek

nedokonalostiam a odrážajú skutočnú vôľu voličov (porov. záverečná správa OBSE/ODIHR

z 19. júla 2019, časť I). Volebná dôvera je pre ústavný systém mimoriadne cenná.

31. Aj z tohto pohľadu je nutné vnímať požiadavku, že len hrubé alebo závažné

porušenie alebo opätovné porušovanie zákonov upravujúcich prípravu a priebeh volieb

môže byť príčinou na uplatnenie právomoci ústavného súdu [„Porušení čistoty

nebo svobody voleb může vésti ke zrušení voleb jen jeli vážné.“ (nález volebného súdu

Česko-slovenskej republiky č. 375 z 23. 4. 1925 – Koshinova zbierka č. 18; rovnako nález

č. 605 z 19. 12. 1924) – KOSCHIN, K. ed. Sbírka zásadních rozhodnutí a usnesení

volebního soudu. Praha : Volební soud, III. díl, 1925.). Ústavný súd bol už hneď na začiatku

svojej rozhodovacej činnosti konfrontovaný s volebnými sťažnosťami na priebeh

(predčasných) parlamentných volieb, v ktorých jeden z kľúčových kandidátov vytvoril

medzi volebnými dňami dojem, že mu okrsková komisia nedovolila voliť. Hoci časť

spoločnosti vystúpenie kandidáta vnímala ako neférové, ústavný súd uprednostnil napriek

tejto záťaži demokratickú vôľu a nastavil zvlášť pre celoštátne voľby značný prah

pre spochybnenie volieb a zdôraznil, že dôkazná ťarcha leží na sťažovateľoch. Ústavný súd

do celoštátnych volieb nemusel dosiaľ zasiahnuť.

32. Ústavný súd v týchto súvislostiach uviedol (, ),

že základom sťažnosti proti výsledku volieb do Národnej rady Slovenskej republiky má byť

iba taká nezákonnosť namietaná v priebehu samých volieb, ktorá musí mať vplyv

na zverejnený výsledok volieb. Namietané nezákonné konanie musí mať priamy vplyv

na dosiahnutý výsledok volieb. Sťažovateľ musí označiť dôkazy, ktoré mali priamy vplyv

na výsledok volieb (). Ústavný súd musí teda vždy vyvažovať medzi

hodnotou riadneho priebehu volieb na jednej strane a zachovaním jedinečného výsledku

volieb, ktorý vzišiel z konkrétneho volebného dňa, na strane druhej. Veľmi prenesene

a zjednodušujúco ide o vyváženie medzi pravidlami a demokraciou, medzi dokonalosťou

a autenticitou (porov. , bod 44).

33. Ústavný súd sa dôkladne oboznámil s argumentáciou navrhovateľa s tým,

že rešpektuje navrhovateľov záujem o riadny priebeh prezidentských volieb. Ústavný súd sa

oboznámil s podkladmi od navrhovateľa, vyjadreniami štátnej komisie, ministerstva vnútra,

zvolenej kandidátky, replikou navrhovateľa, ako aj so záverečnou správou volebnej

hodnotiacej misie OBSE/ODIHR (Varšava, 19. júl 2019). Taktiež sa oboznámil

s transparentnými účtami kandidátov. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe je

organizácia, ktorej hlavnou úlohou je tiež ochrana volebného procesu a má v tejto oblasti

vysokú reputáciu.

34. Ústavný súd sa v ďalšej časti odôvodnenia vysporiada s jednotlivými námietkami

(bod 4) navrhovateľa v tomto poradí: 1. Podporou kandidáta zvolenej

kandidátke mal byť porušený zákon o volebnej kampani; 2. Zvolená

kandidátka mohla bezplatne použiť bilbordy po odstúpenom protikandidátovi; 3. Kandidát

zvolenú kandidátku priamo, resp. explicitne podporil tým, že nanajvýš

mohol legálne podporiť spoločnú ideológiu kandidátov, nie priamo konkrétnych

kandidátov; 4. V prezidentských voľbách bol použitý neobvyklý počet hlasovacích

preukazov.

35. Z volebnej judikatúry vyplýva, že zvlášť pri celoštátnych voľbách je potrebné

posudzovať voľby ako celok, nie analyticko-izolovaným spôsobom, tým, že zo skutkového

stavu musí takpovediac vyčnievať veľmi závažný a jasný rozdielový fakt (porov. „silný

fakt“ v bode 44 rozhodnutia vo veci sp. zn. ). Zároveň by takáto skutočnosť

(fakt) musela mať vplyv na výsledok volieb. Takáto skutočnosť nesmie byť špekuláciou či

polemikou, ale musí byť podporená dôkazmi. Návrh na začatie konania vo volebných

veciach sa podáva do desiatich dní od vyhlásenia výsledku volieb. Z tohto krátkeho času,

ktorého významom je rýchlo stabilizovať nové mocenské pomery, je tiež zrejmý istý druh

procesnej koncentrácie, ktorá znamená, že navrhovatelia musia rýchlo a profesionálne

ponúknuť ústavnému súdu závažné skutočnosti, a nie komentáre či špekulácie k voľbám

(porov. tiež uznesenie Nejvyššího správního soudu č. j. Vol 16/2018-33 z 15. 2. 2018

k prezidentským voľbám, v ktorých bol zvolený v Českej republike Miloš Zeman).

K námietke, že podporou kandidáta zvolenej kandidátke

mal byť porušený zákon o volebnej kampani

36. Navrhovateľ tvrdí, že podporou kandidáta zvolenej kandidátke

mal byť porušený zákon o volebnej kampani. Ústavný súd porozumel pohľadu navrhovateľa

na vec, ale musí konštatovať, že právny poriadok neobsahuje také pravidlá, aké odvodzuje

navrhovateľ. Navrhovateľ uplatňuje skôr hľadisko politologické, a nie právne, resp.

do rámca platných právnych noriem premieta takú interpretáciu, ktorá je v podstate

normotvorbou. Navrhovateľova argumentácia sa preto vyznačuje všeobecným jazykom,

a nie presnými dôkazmi, ktoré by naznačovali skutočné porušovanie aktuálnych ustanovení

zákonov. Z tohto dôvodu tiež zavádza obsahovo nejasný pojem materiálnych podmienok

prístupu k verejnej funkcii.

37. Navrhovateľ v postate tvrdí (bod 4), že kandidát sa môže vzdať len do momentu,

keď by súčet nákladov obidvoch kandidátov bol pod zákonom stanovenou hranicou

nákladov na jedného kandidáta. V zákone o volebnej kampani takáto norma nie je prítomná

výslovne ani interpretačne.

38. Navrhovateľ v narácii volí silné adjektíva ako „enormné“, „nemalé“, „rozsiahly

marketing“, ale neponúka presné, jasné fakty a čísla. Uvedené naznačuje, že navrhovateľ

kompenzuje dôkazný deficit tým, že konfrontuje samotnú zákonnú koncepciu volieb

(volebnej kampane, resp. jej pravidiel a parametrov), ktorá je však daná zákonom a v zásade

mimo konania ústavného súdu vo volebných veciach.

39. Z hľadiska hmotnoprávneho ústavný súd teda konštatuje, že navrhovateľ

cez otázky skutkové vlastne namieta zákonnú koncepciu financovania volebnej kampane.

Obchádzanie zákona (aktuálne porov.: ELIÁŠ, K. Porušení zákona oklikou: fraus legis

facta v civilním právu. In: Právník. 2018, 157(11), s. 897 – 921. ISSN 0231-6625. Dostupné

na internete:https://kramerius.lib.cas.cz/uuid/uuid:c4b1932f-1da7-408e-82cd-bb9c43224af6;

tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

s tradičnou Knappovou definíciou) je osobitným porušením práva, ktoré spočíva v tom,

že subjekt práva síce dodrží literu zákona, ale so zjavným úmyslom porušiť zjavný účel

zákona. Ide o pojem typickejší pre súkromné právo, z verejného práva sa aplikuje

v daňovom práve. Vo volebnom súdnictve je s ohľadom na rozmanitosť demokracie (čl. 1

) potrebné byť opatrný s aplikáciou obchádzania zákona. V každom prípade ústavný

súd konštatuje, že účelom zákona o volebnej kampani je dať financovaniu volebných

kampaní určitú mieru, a to v štruktúre a prehľadnosti, ale nie v absolútnych číslach.

Povinnosť akéhosi započítania nie je ani v litere zákona a ani v účele tohto zákona. Nejde tu

o žiadne napätie medzi formálnou a funkcionálnou stránkou zákona.

Hlavným účelom zákona o volebnej kampani nie je presne „zastropovať“

financovanie v zmysle stanovenia absolútnych finálnych limitov výdavkov (okrem iného

preto, lebo kandidáti nemali do povolebnej novely obmedzený

počet tretích strán), ale pridať financovaniu vlastnosť transparentnosti (porov. tiež

záverečnú správu OBSE-ODIHR z 19. júla 2019, s. 10). Transparentné účty sledované

počas kampane boli solídnou reflexiou spôsobu financovania kampaní jednotlivých

kandidátov. Na uvedené možno nadviazať tým, že ministerstvo vnútra (bod 21) odobrilo

náklady všetkých kandidátov a ústavný súd nemá z už uvedených príčin dôvod výklad

ministerstva vnútra neakceptovať.

40. Z hľadiska procesného vymedzenia štandardu dôkazného bremena vo volebných

veciach ústavný súd ešte konštatuje, že navrhovateľ nepredložil žiadne priamejšie dôkazy,

než sú články v médiách (porov. bod 6). Ústavný súd v obdobnej procesnej situácii

v uznesení sp. zn. uviedol, že tvrdenia sťažovateľky o uvádzaných

skutočnostiach opreté o nepriame (listinné) dôkazy informatívnej povahy boli neurčité,

všeobecné a rozporné.

K námietke, že zvolená kandidátka mohla bezplatne použiť bilbordy

po odstúpenom protikandidátovi

41. Najkonkrétnejšia námietka navrhovateľa spočívala v tvrdení, že zvolená

kandidátka mohla bezplatne použiť bilbordy po odstúpenom protikandidátovi. S týmto

argumentom sa podľa ústavného súdu zvolená kandidátka presvedčivo vysporiadala tým,

že predložila dokumenty o zaplatení za reklamné plochy. Navrhovateľ už ďalej tieto

skutočnosti nerozporoval (body 23 a 24).

42. Ak sa ústavný súd vráti ku skutočnosti, že sa kandidát vzdal

a ponúkol svoje reklamné plochy zvolenej kandidátke, uvedené ani nemohlo byť

obchádzaním zákona, pretože nebola preukázaná predchádzajúca dohoda oboch dotknutých

osôb. Na začiatku to boli súperi, ktorí zápasili o rovnakých voličov, čo nenasvedčuje

zjavnému úmyslu porušiť účel maximálneho povoleného limitu. Vzťah medzi

vynaloženými prostriedkami a úspechom vo voľbách však nie je striktne kauzálny. Financie

sú relevantnou, avšak nie dostatočnou podmienkou úspechu v politike, pretože

v rozhodovaní hrajú rolu rovnako mnohé ďalšie okolnosti a napokon netreba podceňovať

vlastný úsudok voličov, a to zvlášť pri prezidentských voľbách. Z hľadiska rovnosti mali

všetci kandidáti šancu, aby sa v ich prospech vzdal iný kandidát a ponúkol im svoje

reklamné plochy. V tomto zvolená kandidátka nebola zvýhodnená pred navrhovateľom.

Možno tu použiť úvahy o analógii, z ktorej vychádzal aj samotný navrhovateľ. Ak sa musia

registrovať a mať limity tretie strany, tak to musí analogicky spĺňať podľa navrhovateľa aj

kandidát, ktorý sa vzdáva v prospech iného kandidáta, inak ide o obchádzanie zákona.

Lenže existuje relevantný rozdiel medzi kandidátom a treťou stranou, pretože ten prvý sa

priamo zúčastňuje volebnej súťaže, zatiaľ čo ten druhý nie, a preto úpravu vzťahujúcu sa na

tretie subjekty nemožno automaticky vzťahovať aj na úpravu kandidátov a zákon to ani

nepredpokladá. Vo vzťahu k argumentácii zvolenej kandidátky (bod 22) je potrebné uviesť,

že zo skutočnosti, že sa navrhovateľ zamýšľal nad koncepciou nákladov, nemožno hneď

odvodzovať horizontalitu práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok –

takpovediac subjektívne právo kandidáta na sumu nákladov iného kandidáta. Naopak, je

potrebné pripomenúť, že , ktorý viaže zákonodarcu aj ústavný súd,

v prvom rade chráni pred kvalifikovanou diskrimináciou zo strany štátu pri prístupe

k verejnej funkcii.

K námietke, že kandidát zvolenú kandidátku priamo,

resp. explicitne podporil

43. V návrhu je vyčítané, že kandidát zvolenú kandidátku priamo,

resp. explicitne podporil a táto podporu prijala s tým, že podľa navrhovateľa kandidát

nanajvýš mohol legálne podporiť spoločnú ideológiu kandidátov, nie priamo konkrétnych

kandidátov. Ústavný súd k tomu reaguje, že nikto znalý demokratických procesov, a to

ani navrhovateľ, by neuvažoval tým spôsobom, že jediné slovo „prijímam“ zo strany

zvolenej kandidátky by spôsobilo neférovosť volieb, a už vôbec nie takú, ktorá by si

vyžadovala reakciu ústavného súdu. Opäť tu možno odkázať na princíp demokracie

a úsudok voličov. V špecifickej volebnej perspektíve tu možno uznať argument zvolenej

kandidátky, že realizoval svoju slobodu prejavu (bod 22).

44. Ústavný súd konštatuje, že verbálne, politické vyjadrenie podpory je plne

v súlade s demokratickou súťažou (, ), kde ostáva na úsudku a vôli voliča,

komu dá svoj hlas. Zároveň ústavný súd konštatuje, že žiadne udalosti súvisiace

s odstúpením neboli porušením jestvujúcich ustanovení volebných

predpisov.

K námietke, že v prezidentských voľbách bol použitý neobvyklý počet

hlasovacích preukazov

45. Navrhovateľ sa domnieva, že v prezidentských voľbách bol použitý neobvyklý

počet hlasovacích preukazov. Ústavný súd s osobitnou pozornosťou reaguje na túto

námietku. Ako bolo uvedené (bod 30), Slovenská republika sa teší veľmi stabilnému

volebnému procesu, ktorý je akceptovaný občianskou spoločnosťou, odchádzajúcimi

aj nastupujúcimi mocenskými autoritami, medzinárodnými inštitúciami aj akademickým

prostredím (porov.: NORRIS, P., FRANK, R., & MARTÍNEZ i COMA, F. Measuring

Electoral Integrity around the World: A New Dataset. In: PS: Political Science & Politics.

2014, 47(4), s. 789 – 798. <doi:10.1017/S1049096514001061>). Ide o veľmi významnú

hodnotu ústavného a politického systému, ktorú je nutné udržiavať a kultivovať.

46. Z tohto pohľadu je nezodpovedné konštruovať problémy s hlasovacími

preukazmi, ak nie sú s hlasovacími preukazmi spojené skutočné problémy podložené

jasnými dôkazmi. Z vyjadrenia štátnej komisie vyplýva, že veľmi rozumne preverila

hlasovacie preukazy s tým, že niet žiadneho signálu o manipulácii s nimi. Vyšší počet

voličských preukazov možno pričítať práve záujmu o prezidentské voľby. Z hľadiska

procesného, ak sa porovnajú závery štátnej komisie, ktoré vychádzali zo systematicky

vykonanej kontroly, na jednej strane a vzťah svedkov k navrhovateľovi na strane druhej,

nemožno prezentovaným údajom svedkov priznať presvedčivosť potrebnú pre

spochybnenie výsledkov volieb. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi štátnej komisie

a ministerstva vnútra (bod 25), ktoré presvedčivo preukazujú dodržanie volebných

predpisov pri používaní hlasovacích preukazov.

47. Ústavný súd konštatuje, že medzi navrhovateľovými v zásade značne

všeobecnými námietkami (body 34, 36, 38) na jednej strane a porušením volebného

zákonodarstva niet relevantnej súvislosti, a už vôbec nie takej, ktorá by zároveň mohla mať

vplyv na výsledok volieb. Návrhy je preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnené

podľa (porov. bod 18 a 19). Ústavný súd

uzatvára, že prezidentka Slovenskej republiky bola zvolená v súlade s a zákonmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky