Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 37/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.

Ľubomíra Dobríka, sudcov JUDr. Anny Danielčákovej a JUDr. Jána Drgonca na

zasadnutí senátu 26. januára 1999 prerokoval podnet , bytom

zastúpeného JUDr. Lajosom Mészárosom, advokátom,

Námestie slobody č. 2, Dunajská Streda, vo veci porušenia práva upraveného v čl. 94

v spojení s a s a takto

rozhodol:

1. Ústavné právo zúčastniť sa na referende, ktoré v piatok

23. mája a v sobotu 24. mája 1997 sa malo konať tak ako ho prezident

Slovenskej republiky vyhlásil rozhodnutím uverejneným pod č. 76/1997

Z. z., bolo postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré pri

zabezpečení vykonania referenda nekonalo tak, ako to vyplýva z

Slovenskej republiky a zo zákona o spôsobe vykonania referenda

p o r u š e n é. Tým súčasne bolo porušené aj jeho právo upravené v čl. 30

ods. 1 zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo.

1. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) uznesením

po predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí 12. augusta 1998

prijal na ďalšie konanie podnet (ďalej len „navrhovateľ“), bytom

zastúpeného JUDr. Lajosom Mészárosom, advokátom, AK,

Dunajská Streda, vo veci porušenia práva uvedeného v čl. 94 zúčastniť sa na referende

v spojení s právom zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1

a (ďalej len „“).

K porušeniu označených ústavných práv podľa navrhovateľa došlo v súvislosti

s referendom, o ktorom prezident Slovenskej republiky rozhodol 13. marca 1997.

Rozhodnutie o vyhlásení referenda bolo zverejnené v Zbierke

Z. z. Túto Zbierku zákonov označil navrhovateľ ako dôkaz. Konštatoval tiež, že

Ústredná komisia pre referendum schválila vzor hlasovacieho lístka pre referendum v

súlade s rozhodnutím o vyhlásení referenda uverejneným v citovanej Zbierke

zákonov, teda so štyrmi otázkami.

Pokiaľ ide o skutkový dej, na základe ktorého navrhovateľ navrhoval

rozhodnúť o porušení v podnete označených ústavných práv, uviedol nasledujúce

skutočnosti:

Dňa 23. 5. 1997 sa dostavil do miestnosti v Dome techniky ZSVTS v

Bratislave na Škultétyho č. 1, kde sa chcel zúčastniť referenda, a tým realizovať svoje

ústavné právo v zmysle . Chcel využiť svoje právo

zúčastniť sa na správe verejných vecí podľa .

„Napriek uvedeným skutočnostiam minister vnútra Slovenskej republiky - v

zastúpení Ministerstva vnútra - nariadil, aby namiesto hlasovacieho lístka, ktorý

Ústredná komisia pre referendum v súlade so zákonom (správne má byť s rozhodnutím

prezidenta Slovenskej republiky) pod č. schválila, boli vytlačené a

doručené obciam tlačoviny - lístky s tromi otázkami, kde absentovala štvrtá otázka

právoplatne vyhláseného referenda. Naviac podľa všetkých dostupných dôkazov -

včítane výpovede samotného ministra vnútra pri pojednávaní na NS SR vo veci sp. zn.

- protiprávne hlasovacie lístky iba s tromi otázkami boli opatrené úradnou

pečiatkou UKR sfalšovaním pomocou počítača“!

Teda okrsková komisia pre referendum, kde sa mal zúčastniť referenda, uvádzal

ďalej navrhovateľ, nemala k dispozícii hlasovacie lístky pre také referendum, aké

vyhlásil prezident Slovenskej republiky a aké bolo zverejnené v Zbierke zákonov pod

č.

K domáhaniu sa ochrany svojich ústavných práv navrhovateľ uviedol, že keď sa

pred okrskovou komisiou pre referendum dozvedel, že na referendových lístkoch nie

sú uvedené všetky štyri otázky, čo nebolo v súlade s rozhodnutím prezidenta SR,

ihneď proti tomu pred komisiou protestoval a pretože ho zaregistrovali ako účastníka

referenda, roztrhal všetky referendové lístky. Súc si vedomý, že sa účinne ani reálne

pred referendovou komisiou nemôže domôcť ochrany svojho práva zúčastniť sa na

referende, ktoré vyhlásil prezident SR, už 24. 5. 1997 sa obrátil so žalobným

návrhom na Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby preskúmal rozhodnutie ministra

vnútra SR, ktorým nariadil tlač a distribúciu hlasovacích lístkov iba s tromi otázkami.

V súvislosti s konaním ministra vnútra SR podal aj trestné oznámenie. Najvyšší súd

SR rozsudkom z 27. novembra 1997 (ktorého fotokópiu navrhovateľ k podnetu

pripojil) žalobu proti Ministerstvu vnútra SR zamietol a konanie voči ministrovi vnútra

SR zastavil. V ďalšej časti podnetu navrhovateľ uviedol podstatné časti, resp. závery z

odôvodnenia výroku rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k .

z

27. novembra 1997 (žalobca , bytom ,

zastúpeného JUDr. Ľudovítom Mészárosom, advokátom v Dunajskej Strede, Nám.

slobody č. 2, proti žalovaným - Ministerstvu vnútra SR a ministrovi vnútra SR).

K označenému rozsudku vyslovil názor, že závery Najvyššieho súdu SR sú

nekompetentné a nezodpovedajúce platným právnym predpisom. Kvôli týmto

skutočnostiam sa nedomohol zistenia, že jeho ústavné práva pri výkone referenda

vyhláseného rozhodnutím prezidenta republiky v Zbierke boli

porušené rozhodnutím ústredného správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti navrhol, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní podnetu tento

prijal na konanie a aby po konaní vo veci samej vyniesol rozhodnutie:

„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím postupom a konaním v čase

od 21. 5. do 24. 5. 1997 pri zabezpečovaní vytlačenia a doručovania hlasovacích

lístkov obciam na vykonanie referenda vyhláseného prezidentom Slovenskej

republiky v zbierke na piatok 23. 5. a sobotu 24. 5. 1997

porušilo ústavné právo zúčastniť sa na tomto referende, upravené

v , a tým súčasne porušilo aj jeho základné právo

zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo, upravené v čl. 30 ods. 1, obe práva

porušilo v spojení s .“

II.

Ústavný súd SR už pri predbežnom prerokovaní podnetu a skúmaní možnosti

prijať ho na konanie ako prvoradú a nevyhnutnú otázku skúma, či prijatiu podnetu na

konanie (okrem formálnoprávnych náležitostí) nebránia tzv. kompetenčné výluky, teda

či poskytovanie súdnej ochrany v konkrétnom prípade namietaného porušenia práva

nepatrí do rozhodovacej právomoci iného - všeobecného súdu. Pritom považoval za

bezpredmetné a ústavne irelevantné polemizovať s úvahami o právomoci Najvyššieho

súdu SR alebo Ústavného súdu SR, vyjadrenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR 6

Sž 51/97. Obsahom podnetu boli námietky porušenia ústavného práva občana na

referendum a základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo

slobodnou voľbou svojich zástupcov, a to takým spôsobom, ktorého preskúmanie

ústavnosti nepatrí pred všeobecný súd ani pod osobitné druhy konaní pred Ústavným

súdom SR vo veciach upravených v až 129 SR.

Ústavný súd SR v súlade s SR začal konanie na podnet,

v konkrétnom prípade fyzickej osoby, a prijal ho na konanie. Osobitne pritom

prihliadal na vetu druhú SR, podľa ktorého z právomoci súdu

nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a

slobôd.

Ústavný súd SR zaslal podnet 25. 8. 1998 Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „Ministerstvo vnútra SR“) ako druhému účastníkovi konania s

výzvou, aby sa k tomuto vyjadrilo. Minister vnútra SR Gustáv Krajči v stanovisku z

18. septembra 1998 konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky svojím

uznesením zo 14. februára 1997 č. 564 požiadala prezidenta republiky o vyhlásenie

referenda, v ktorom mali oprávnení občania hlasovať o nasledovných troch otázkach:

1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?

2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?

3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?

Petíciou požiadali občania Slovenskej republiky prezidenta republiky vyhlásiť

referendum, v ktorom mali oprávnení občania hlasovať o nasledovnej otázke:

„Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej

republiky, podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“.

Ďalej minister vnútra SR uviedol, že k rozhodnutiu prezidenta republiky z

13. marca 1997 č. o vyhlásení referenda prijala vláda uznesenie z

22. apríla 1997 č. 278, ktorým uložila ministrovi vnútra v bode B.1. „zabezpečiť

doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkou uvedenou v I. časti písm. a)

bodoch 1 až 3 rozhodnutia prezidenta“ a v bode B.2. „do vyriešenia sporu

nedoručovať obciam hlasovacie lístky s otázkou uvedenou v I. časti písm. b) 4. bode

rozhodnutia prezidenta“.

Bez bližšieho odôvodnenia citoval minister vnútra SR tiež výrokovú časť

uznesenia Ústavného súdu SR, ktoré bolo uverejnené pod č. vo veci

vyhláseného referenda. Rovnako neodôvodnil tvrdenie, že zabezpečiť tlač hlasovacích

lístkov s tromi otázkami rozhodol v súlade s týmto uznesením Ústavného súdu SR

a ministerstvo vnútra zabezpečilo ich vytlačenie podľa § 15 ods. 3 zákona o spôsobe

vykonania referenda, ktorý ukladá ministerstvu vnútra zabezpečiť, aby sa hlasovacie

lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili obciam. Preto ministerstvo vnútra tlač

a distribúciu hlasovacích lístkov zabezpečilo tak, aby ich obce mohli doručiť do

všetkých miestností na hlasovanie v referende. Minister vnútra konštatoval, že zo

strany ministerstva vnútra boli splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o

spôsobe vykonania referenda. Potvrdzuje to podľa názoru ministra skutočnosť, že

referendum sa konalo v termíne určenom v rozhodnutí prezidenta republiky. Podľa

ministra vnútra neobstojí tvrdenie podateľa, že v dňoch 23. a 24. mája 1997 sa

nemohol zúčastniť priamo na správe vecí verejných a zúčastniť sa na referende. O

skutočnosti, že referendum sa uskutočnilo, uvádza ďalej vyjadrenie ministra vnútra,

svedčí aj to, že o vykonaní referenda sú vyhotovené zápisnice o priebehu a výsledku

hlasovania v referende jednotlivých stupňov orgánov pre referendum. Zrejme z

uvedených skutočností minister vnútra rezultuje, že ústavné právo občana priamo sa

zúčastňovať na správe vecí verejných bolo v referende uskutočňovanom v dňoch 23. a

24. mája 1997 plne garantované. V závere vyjadrenia znovu uviedol, že postup

ministerstva vnútra pri zabezpečovaní tlače a doručovaní hlasovacích lístkov pre

referendum bol v súlade s uznesením Ústavného súdu SR č. z

21. mája 1997.

Ústavný súd SR v súlade s ustanovením o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení vyžiadal od obidvoch účastníkov

vyjadrenie k možnosti upustiť od ústneho pojednávania o prijatom podnete.

Minister vnútra SR Ladislav Pittner (listom zo 4. 1. 1999) oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania o podnete navrhovateľa vo veci porušenia

namietaných ústavných práv. Navrhovateľ tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho

konania listom zo 14. 1. 1999.

III.

Referendum ako osobitný právny inštitút v najširšom slova zmysle sa tradične

chápalo ako bezprostredná účasť (činnosť) občanov - ľudu najmä na zákonodarnej

činnosti. Práve preto referendum predpokladá aj existenciu zákonodarného orgánu

(reprezentatívne zastupiteľstvo, reprezentatívna demokracia). V tomto zmysle je

referendum reglementované aj v slovenskom právnom poriadku. Okrem samotného

inštitútu referenda, ktorý už aj z hľadiska systematického začlenenia v Ústave SR do

piatej hlavy označujúcej moc zákonodarnú (a do osobitného druhého oddielu), tiež

ďalšie články, najmä tie, ktoré vyjadrujú základné princípy a podstatu Slovenskej

republiky, ako aj právo, ktoré je upravené v osobitnej hlave o základných právach a

slobodách, oddiel politické práva, tvoria ústavný rámec úpravy priamej účasti občanov

na správe vecí verejných.

v deklaruje, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju

vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Je teda právom

občana ako originálneho nositeľa moci, pre ktorú formu vykonávania moci sa

rozhodne. Participáciu občana na moci vyjadruje

v obidvoch formách – priamej a nepriamej, ale postavenie štátnej moci podľa

citovaného článku je odvodené – „pochádza“ od občana, ktorý je pôvodným nositeľom

všetkej moci. Štát, štátna moc musí vytvoriť potrebné záruky právne a materiálne, aby

si občan mohol realizovať svoje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo

alebo nepriamo voľbou svojich zástupcov. Z týchto ústavných postulátov musel

vychádzať aj Ústavný súd SR pri posudzovaní navrhovateľovho podnetu.

Posudzované právo zúčastniť sa na referende podľa SR má každý

občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej

republiky. Tieto dve základné podmienky práva zúčastniť sa na referende

garantovanom SR, ktoré prezident republiky rozhodnutím z 13. marca 1997

vyhlásil (zverejnené v Zbierke ), spĺňal aj navrhovateľ.

Rovnako boli splnené ďalšie podmienky ústavnej úpravy vyhláseného referenda.

Podľa SR referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to

petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesenie Národná rada

Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia

Národnej rady Slovenskej republiky. Spôsob vykonania referenda podľa

splnomocnenia SR ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o referende“). V súlade s SR o úprave referenda a po splnení

zákonných podmienok vyhlásil prezident republiky referendum s termínom jeho

vykonania v piatok 23. mája a v sobotu 24. mája 1997. V tomto referende mali

občania rozhodnúť o otázkach uvedených pod štyrmi bodmi, resp. o štyroch otázkach:

a) na návrh Národnej rady Slovenskej republiky, prijatý jej uznesením zo

14. februára 1997 č. 564, o otázkach:

„1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?

2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?

3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej

republiky?“;

b) na návrh občanov zastúpených petičným výborom, ktorý mi predložil petíciu

4. marca 1997, o otázke:

4. „Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej

republiky, podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“.

Ústavné záruky realizovania práva občana zúčastniť sa na správe vecí verejných

formou účasti na referende začínajú jeho vyhlásením ústavne kompetentným orgánom.

Podľa SR vyhlásiť referendum je nielen právomocou (oprávnením)

prezidenta republiky, ale aj jeho povinnosťou.

Podľa ustanovenia o Zbierke zákonov dňom

uverejnenia v Zbierke zákonov nadobúdajú uznesenia, rozhodnutia a iné právne alebo

organizačné akty uvedené v § 1 ods. 2 záväznosť a začínajú plynúť lehoty, ktoré sú v

nich ustanovené alebo ktoré pre nimi upravované vzťahy ustanovil všeobecne záväzný

právny predpis. O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí podľa

ustanovenia § 2 citovaného zákona domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym

každému, koho sa to týka.

Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky, ktorým vyhlásil referendum,

bolo uverejnené v Zbierke zákonov 15. marca 1997. Týmto dňom sa rozhodnutie

prezidenta republiky stalo známe každému, teda aj navrhovateľovi, aj ministrovi

vnútra SR Gustávovi Krajčimu, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ako aj vláde

Slovenskej republiky.

Členovia vlády, ktorú podľa SR tvoria predseda,

podpredsedovia a ministri vrátane ministra vnútra, vo svojom sľube, ktorý skladajú

do rúk prezidenta republiky, sľubujú „na svoju česť a svedomie, že svoje povinnosti

budú plniť v záujme občanov a budú zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať

tak, aby sa uvádzali do života“.

Zákon o referende vydaný v súlade so splnomocnením SR

(uvedený vyššie) upravuje, ako vyplýva z jeho názvu a z jednoznačného

ustanovenia , „spôsob vykonania referenda podľa článku 93 až 99

Slovenskej republiky“. V ďalších ustanoveniach predmetom úpravy je celý rad otázok,

ktoré majú základný cieľ zákona zabezpečiť. V súvislosti s posudzovaným podnetom,

resp. v konaní o podnete je relevantné ustanovenie § 15 v spojení s ustanovením § 1

ods. 4 a s § 2.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 3 zákona o referende Ministerstvo vnútra SR

zabezpečí, aby sa hlasovacie lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili obci.

S odkazom na už uvedenú záväznosť rozhodnutia prezidenta SR o vykonaní referenda

v dňoch 23. a 24. mája 1997 je viac ako nespochybniteľné, teda nevyvrátiteľné, že

Ministerstvo vnútra SR malo zabezpečiť vytlačenie takých hlasovacích lístkov, ktoré

okrem ostatných náležitostí uvedených v ustanovení § 15 ods. 1 a 2 mali obsahovať

také otázky, aké boli vo vyhlásenom rozhodnutí prezidenta republiky.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Dodržiavanie zákonnosti

posudzuje v prípade, ak splnomocnila, resp. predpokladá k uplatneniu

konkrétneho práva, slobody alebo činnosti štátneho orgánu vykonávací (organický)

zákon a ak porušenie zákona je súčasne v priamej príčinnej súvislosti s porušením

(následok - porušenie ).

Z tohto základného postavenia vychádzal Ústavný súd SR pri hodnotení

námietok protiústavnosti navrhovateľa a odôvodňovaní postupu Ministerstva vnútra

SR, ministra vnútra SR Gustáva Krajčiho pri plnení povinností, ktoré ministerstvu a

ministrovi vyplývajú z a zo zákona pri zabezpečovaní výkonu referenda

vyhláseného prezidentom republiky na dni 23. a 24. mája 1997 v súlade s

SR.

Právo zúčastniť sa na referende je aj napriek svojmu zaradeniu v Ústave SR,

ako už bolo uvedené, do časti označujúcej moc zákonodarnú ako ústavné právo

občana svojou podstatou právom patriacim k politickým právam, resp. ním si občan

realizuje základné politické právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo.

Podľa SR právo zúčastniť sa na referende je zaručené každému

občanovi Slovenskej republiky. Občianstvo (štátne občianstvo) je teda základnou

ústavnou podmienkou práva na účasť na referende. K podmienke štátneho občianstva

citovaný článok priraďuje splnenie podmienky práva voliť do Národnej rady

Slovenskej republiky. Práve druhá ústavná podmienka zvýrazňuje charakter práva

zúčastniť sa na referende ako práva politického, uplatnením ktorého sa občan

zúčastňuje na správe vecí verejných ale priamo, na rozdiel od práva voliť - nepriama

účasť občana; obidve formy občanovi garantuje SR. Porušenie

ústavného práva zúčastniť sa na referende je preto porušením SR nielen v

čl. 94, ale aj v čl. 30 ods. 1.

Ako už bolo zdôraznené, nadobudnutím záväznosti rozhodnutia prezidenta o

referende vyhlásenom v Zbierke zákonov je týmto rozhodnutím viazaný každý a vo

zvýšenej miere - z hľadiska osobitnej ústavnej zodpovednosti, štátny orgán a ústavný

činiteľ zodpovedný za plnenie úloh pri zabezpečovaní vyhláseného referenda.

Ústavnej zodpovednosti za zabezpečenie vykonania referenda sa nemôže zodpovedný

subjekt v postavení štátneho orgánu zbaviť tvrdením, že povinnosti plnil nie tak, ako

sú vo všeobecne záväznom právnom predpise (ústave a zákone) ustanovené, ale že

postupoval podľa aktu riadenia a uznesenia súdu, (naviac súd vyslovil svoj právny

názor na vec medzi subjektmi sporu, ktoré nie sú totožné so subjektmi, ktorým zo

zákona vyplývajú povinnosti pri zabezpečovaní vykonania referenda).

Nesplnenie povinností Ministerstva vnútra SR a ministra vnútra SR je

nedodržaním základných princípov právneho štátu, osobitne ústavného rámca činnosti

a povinnosti štátnych orgánov, najmä najvyšších, ako aj základných ústavných

postulátov výkonu funkcie ústavných činiteľov. To už samo o sebe svojou podstatou je

dostatočným argumentom, ktorý tvrdenie ministra Gustáva Krajčiho, že „zo strany

ministerstva vnútra boli splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o

spôsobe vykonania referenda“ vyvracia. Rovnakú relevanciu má tvrdenie, že „ústavné

právo občana priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných bolo v referende

uskutočňovanom v dňoch 23. a 24. mája 1997 garantované“.

Právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa právneho názoru

Ústavného súdu SR neznamená len jeho fyzickú účasť „v čase a v priestore

vykonávania referenda“, ale toto právo občana zúčastniť sa na referende ako jednej

z foriem účasti na správe vecí verejných sa zrealizuje až hlasovaním o tých otázkach

„vecí verejných“, ktoré boli ústavným spôsobom vyhlásené a zverejnené. Je

nespochybniteľné a súčasný ústavný vývoj to tiež potvrdzuje, že pojem „vec verejná“,

inak považovaný za pojem neurčitý, bol aj štvrtou otázkou vyhláseného referenda

obsahovo naplnený.

Ďalší argument ministra vnútra SR odôvodňujúci zabezpečenie hlasovacích

lístkov len s tromi otázkami, ktorým je tvrdenie, že toto konanie bolo v súlade s

uznesením Ústavného súdu SR č. z 21. mája 1997, je v tejto súvislosti

tiež neadekvátny, a to z dvoch základných dôvodov. Po prvé citované uznesenie je

rozhodnutím vo veci výkladu a po druhé domnienka alebo omyl, že by mohlo ísť

zosúlaďovanie ústavnosti orgánom Ministerstva vnútra SR, ktorý v zmysle čl. 138 ods.

1 SR je orgánom povinným, je vylúčená faktom, že spornými všeobecne

záväznými právnymi predpismi v posudzovanom prípade boli len primárne všeobecne

záväzné právne predpisy, nie všeobecne záväzné právne predpisy vydávané v zmysle

SR.

Podľa SR Ústavný súd SR podáva výklad ústavných zákonov, ak

je vec sporná. Z citovaného článku SR, ako ani z jeho ustálenej judikatúry

nemožno dospieť k záveru, že právne účinky uznesenia súdu vo veciach výkladu

ústavného zákona môžu meniť alebo rušiť ustanovenia zákona. Takéto účinky nemajú

ani nálezy Ústavného súdu SR vo veciach, v ktorých koná o súlade právnych

predpisov. Vyplýva to z ústavnej deľby štátnej moci. Podľa čl. 72 jediným

ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky je Národná rada

Slovenskej republiky. Len tento jediný štátny orgán môže zmeniť (modifikovať)

platnú právnu úpravu ústavného práva referenda a základného politického práva

zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich

zástupcov.

Preto obidva základné argumenty druhého účastníka tohoto konania

(ministerstva vnútra) sú rozporuplné a neodôvodňujú ústavne konformným spôsobom

postup pri plnení konkrétnych úloh, ktoré Ministerstvu vnútra SR, ako aj ministrovi

vnútra SR ako členovi vlády SR poverenému viesť toto ministerstvo vyplývajú z

SR a zo zákonnej úpravy referenda.

Taktiež zo žiadneho ustanovenia SR, zákona o referende ani zo

žiadneho iného ústavného zákona alebo zákona nemožno vyvodiť oprávnenia

ministerstva vnútra alebo ministra vnútra meniť otázky v referende vyhlásenom

ústavne kompetentným orgánom. Priamym následkom rozhodnutia ministra vnútra SR

Gustáva Krajčiho bola preto skutočnosť, že referendum, ktoré sa síce v piatok 23.

mája a v sobotu 24. mája 1997 konalo len s tromi otázkami, svojím obsahom nebolo

totožné s tým, ktoré rozhodnutím prezidenta SR bolo vyhlásené pod č.

To je známe nielen účastníkom konania, ale je tiež všeobecne známou skutočnosťou a

postup, ktorý to zapríčinil nemožno kvalifikovať inak ako porušenie práva občana

zúčastniť sa na referende garantovanom SR, a tým súčasne aj ako

porušenie práva podľa čl. 30 ods. 1 zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo –

formou referenda.

Na tomto protiústavnom postupe nemôže nič zmeniť tvrdenie ministra vnútra

SR Gustáva Krajčiho odvolávajúc sa na uznesenie vlády SR z 22. apríla 1997 č. 278,

že postupoval, ako uviedol vo svojom stanovisku k podnetu (list KM 1561/98)

„rozhodol som zabezpečiť tlač hlasovacích lístkov s troma otázkami“ v súlade

s uznesením Ústavného súdu SR č. z 21. mája 1997.

Navrhovateľ v podnete navrhol Ústavnému súdu SR vysloviť porušenie čl. 94,

v spojení s SR. Podľa názoru Ústavného súdu SR ratio

SR, ktorý vyjadruje princíp postavenia, resp. pôvodu štátnej moci

v právnom štáte, je v kontexte s argumentom navrhovateľa (odôvodňujúcim využitie

svojho práva podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 94) „veď k tomu ma oprávňoval aj čl. 2 ods. 1

SR“ iné a jeho ďalšie interpretovanie aj z hľadiska výroku v bode 1 tiež

nadbytočné.

Preto Ústavný súd SR v konaní o podnete navrhovateľa vo veci porušenia jeho

ústavných práv rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku nálezu.