Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 37/98
PDF · 212 KB
No categories available
II. ÚS 37/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.
Ľubomíra Dobríka, sudcov JUDr. Anny Danielčákovej a JUDr. Jána Drgonca na
zasadnutí senátu 26. januára 1999 prerokoval podnet , bytom
zastúpeného JUDr. Lajosom Mészárosom, advokátom,
Námestie slobody č. 2, Dunajská Streda, vo veci porušenia práva upraveného v čl. 94
v spojení s čl. 30 ods. 1 a s čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
1. Ústavné právo zúčastniť sa na referende, ktoré v piatok
23. mája a v sobotu 24. mája 1997 sa malo konať tak ako ho prezident
Slovenskej republiky vyhlásil rozhodnutím uverejneným pod č. 76/1997
Z. z., bolo postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré pri
zabezpečení vykonania referenda nekonalo tak, ako to vyplýva z Ústavy
Slovenskej republiky a zo zákona o spôsobe vykonania referenda
p o r u š e n é. Tým súčasne bolo porušené aj jeho právo upravené v čl. 30
ods. 1 zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo.
1. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) uznesením
II. ÚS 37/98 po predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí 12. augusta 1998
prijal na ďalšie konanie podnet (ďalej len „navrhovateľ“), bytom
zastúpeného JUDr. Lajosom Mészárosom, advokátom, AK,
Dunajská Streda, vo veci porušenia práva uvedeného v čl. 94 zúčastniť sa na referende
v spojení s právom zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1
a čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
K porušeniu označených ústavných práv podľa navrhovateľa došlo v súvislosti
s referendom, o ktorom prezident Slovenskej republiky rozhodol 13. marca 1997.
Rozhodnutie o vyhlásení referenda bolo zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 76/1997
Z. z. Túto Zbierku zákonov označil navrhovateľ ako dôkaz. Konštatoval tiež, že
Ústredná komisia pre referendum schválila vzor hlasovacieho lístka pre referendum v
súlade s rozhodnutím o vyhlásení referenda uverejneným v citovanej Zbierke
zákonov, teda so štyrmi otázkami.
Pokiaľ ide o skutkový dej, na základe ktorého navrhovateľ navrhoval
rozhodnúť o porušení v podnete označených ústavných práv, uviedol nasledujúce
skutočnosti:
Dňa 23. 5. 1997 sa dostavil do miestnosti v Dome techniky ZSVTS v
Bratislave na Škultétyho č. 1, kde sa chcel zúčastniť referenda, a tým realizovať svoje
ústavné právo v zmysle čl. 94 Ústavy Slovenskej republiky. Chcel využiť svoje právo
zúčastniť sa na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
„Napriek uvedeným skutočnostiam minister vnútra Slovenskej republiky - v
zastúpení Ministerstva vnútra - nariadil, aby namiesto hlasovacieho lístka, ktorý
Ústredná komisia pre referendum v súlade so zákonom (správne má byť s rozhodnutím
prezidenta Slovenskej republiky) pod č. 76/1997 Z. z. schválila, boli vytlačené a
doručené obciam tlačoviny - lístky s tromi otázkami, kde absentovala štvrtá otázka
právoplatne vyhláseného referenda. Naviac podľa všetkých dostupných dôkazov -
včítane výpovede samotného ministra vnútra pri pojednávaní na NS SR vo veci sp. zn.
6 Sž 51/97 - protiprávne hlasovacie lístky iba s tromi otázkami boli opatrené úradnou
pečiatkou UKR sfalšovaním pomocou počítača“!
Teda okrsková komisia pre referendum, kde sa mal zúčastniť referenda, uvádzal
ďalej navrhovateľ, nemala k dispozícii hlasovacie lístky pre také referendum, aké
vyhlásil prezident Slovenskej republiky a aké bolo zverejnené v Zbierke zákonov pod
K domáhaniu sa ochrany svojich ústavných práv navrhovateľ uviedol, že keď sa
pred okrskovou komisiou pre referendum dozvedel, že na referendových lístkoch nie
sú uvedené všetky štyri otázky, čo nebolo v súlade s rozhodnutím prezidenta SR,
ihneď proti tomu pred komisiou protestoval a pretože ho zaregistrovali ako účastníka
referenda, roztrhal všetky referendové lístky. Súc si vedomý, že sa účinne ani reálne
pred referendovou komisiou nemôže domôcť ochrany svojho práva zúčastniť sa na
referende, ktoré vyhlásil prezident SR, už 24. 5. 1997 sa obrátil so žalobným
návrhom na Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby preskúmal rozhodnutie ministra
vnútra SR, ktorým nariadil tlač a distribúciu hlasovacích lístkov iba s tromi otázkami.
V súvislosti s konaním ministra vnútra SR podal aj trestné oznámenie. Najvyšší súd
SR rozsudkom z 27. novembra 1997 (ktorého fotokópiu navrhovateľ k podnetu
pripojil) žalobu proti Ministerstvu vnútra SR zamietol a konanie voči ministrovi vnútra
SR zastavil. V ďalšej časti podnetu navrhovateľ uviedol podstatné časti, resp. závery z
odôvodnenia výroku rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k . 6 Sž 51/97
z
27. novembra 1997 (žalobca , bytom ,
zastúpeného JUDr. Ľudovítom Mészárosom, advokátom v Dunajskej Strede, Nám.
slobody č. 2, proti žalovaným - Ministerstvu vnútra SR a ministrovi vnútra SR).
K označenému rozsudku vyslovil názor, že závery Najvyššieho súdu SR sú
nekompetentné a nezodpovedajúce platným právnym predpisom. Kvôli týmto
skutočnostiam sa nedomohol zistenia, že jeho ústavné práva pri výkone referenda
vyhláseného rozhodnutím prezidenta republiky v Zbierke zákonov pod č. 76/1997 boli
porušené rozhodnutím ústredného správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti navrhol, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní podnetu tento
prijal na konanie a aby po konaní vo veci samej vyniesol rozhodnutie:
„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím postupom a konaním v čase
od 21. 5. do 24. 5. 1997 pri zabezpečovaní vytlačenia a doručovania hlasovacích
lístkov obciam na vykonanie referenda vyhláseného prezidentom Slovenskej
republiky v zbierke zákonov č. 76/1997 na piatok 23. 5. a sobotu 24. 5. 1997
porušilo ústavné právo zúčastniť sa na tomto referende, upravené
v čl. 94 Ústavy Slovenskej republiky, a tým súčasne porušilo aj jeho základné právo
zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo, upravené v čl. 30 ods. 1, obe práva
porušilo v spojení s čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd SR už pri predbežnom prerokovaní podnetu a skúmaní možnosti
prijať ho na konanie ako prvoradú a nevyhnutnú otázku skúma, či prijatiu podnetu na
konanie (okrem formálnoprávnych náležitostí) nebránia tzv. kompetenčné výluky, teda
či poskytovanie súdnej ochrany v konkrétnom prípade namietaného porušenia práva
nepatrí do rozhodovacej právomoci iného - všeobecného súdu. Pritom považoval za
bezpredmetné a ústavne irelevantné polemizovať s úvahami o právomoci Najvyššieho
súdu SR alebo Ústavného súdu SR, vyjadrenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR 6
Sž 51/97. Obsahom podnetu boli námietky porušenia ústavného práva občana na
referendum a základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo
slobodnou voľbou svojich zástupcov, a to takým spôsobom, ktorého preskúmanie
ústavnosti nepatrí pred všeobecný súd ani pod osobitné druhy konaní pred Ústavným
súdom SR vo veciach upravených v čl. 125 až 129 Ústavy SR.
Ústavný súd SR v súlade s čl. 130 ods. 3 Ústavy SR začal konanie na podnet,
v konkrétnom prípade fyzickej osoby, a prijal ho na konanie. Osobitne pritom
prihliadal na čl. 46 ods. 2 vetu druhú Ústavy SR, podľa ktorého z právomoci súdu
nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a
slobôd.
Ústavný súd SR zaslal podnet 25. 8. 1998 Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „Ministerstvo vnútra SR“) ako druhému účastníkovi konania s
výzvou, aby sa k tomuto vyjadrilo. Minister vnútra SR Gustáv Krajči v stanovisku z
18. septembra 1998 konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky svojím
uznesením zo 14. februára 1997 č. 564 požiadala prezidenta republiky o vyhlásenie
referenda, v ktorom mali oprávnení občania hlasovať o nasledovných troch otázkach:
1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?
2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?
3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?
Petíciou požiadali občania Slovenskej republiky prezidenta republiky vyhlásiť
referendum, v ktorom mali oprávnení občania hlasovať o nasledovnej otázke:
„Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej
republiky, podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“.
Ďalej minister vnútra SR uviedol, že k rozhodnutiu prezidenta republiky z
13. marca 1997 č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda prijala vláda uznesenie z
22. apríla 1997 č. 278, ktorým uložila ministrovi vnútra v bode B.1. „zabezpečiť
doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkou uvedenou v I. časti písm. a)
bodoch 1 až 3 rozhodnutia prezidenta“ a v bode B.2. „do vyriešenia sporu
nedoručovať obciam hlasovacie lístky s otázkou uvedenou v I. časti písm. b) 4. bode
rozhodnutia prezidenta“.
Bez bližšieho odôvodnenia citoval minister vnútra SR tiež výrokovú časť
uznesenia Ústavného súdu SR, ktoré bolo uverejnené pod č. 139/1997 Z. z. vo veci
vyhláseného referenda. Rovnako neodôvodnil tvrdenie, že zabezpečiť tlač hlasovacích
lístkov s tromi otázkami rozhodol v súlade s týmto uznesením Ústavného súdu SR
a ministerstvo vnútra zabezpečilo ich vytlačenie podľa § 15 ods. 3 zákona o spôsobe
vykonania referenda, ktorý ukladá ministerstvu vnútra zabezpečiť, aby sa hlasovacie
lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili obciam. Preto ministerstvo vnútra tlač
a distribúciu hlasovacích lístkov zabezpečilo tak, aby ich obce mohli doručiť do
všetkých miestností na hlasovanie v referende. Minister vnútra konštatoval, že zo
strany ministerstva vnútra boli splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o
spôsobe vykonania referenda. Potvrdzuje to podľa názoru ministra skutočnosť, že
referendum sa konalo v termíne určenom v rozhodnutí prezidenta republiky. Podľa
ministra vnútra neobstojí tvrdenie podateľa, že v dňoch 23. a 24. mája 1997 sa
nemohol zúčastniť priamo na správe vecí verejných a zúčastniť sa na referende. O
skutočnosti, že referendum sa uskutočnilo, uvádza ďalej vyjadrenie ministra vnútra,
svedčí aj to, že o vykonaní referenda sú vyhotovené zápisnice o priebehu a výsledku
hlasovania v referende jednotlivých stupňov orgánov pre referendum. Zrejme z
uvedených skutočností minister vnútra rezultuje, že ústavné právo občana priamo sa
zúčastňovať na správe vecí verejných bolo v referende uskutočňovanom v dňoch 23. a
24. mája 1997 plne garantované. V závere vyjadrenia znovu uviedol, že postup
ministerstva vnútra pri zabezpečovaní tlače a doručovaní hlasovacích lístkov pre
referendum bol v súlade s uznesením Ústavného súdu SR č. 139/1997 Z. z. z
21. mája 1997.
Ústavný súd SR v súlade s ustanovením § 30 zákona č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. vyžiadal od obidvoch účastníkov
vyjadrenie k možnosti upustiť od ústneho pojednávania o prijatom podnete.
Minister vnútra SR Ladislav Pittner (listom zo 4. 1. 1999) oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania o podnete navrhovateľa vo veci porušenia
namietaných ústavných práv. Navrhovateľ tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho
konania listom zo 14. 1. 1999.
III.
Referendum ako osobitný právny inštitút v najširšom slova zmysle sa tradične
chápalo ako bezprostredná účasť (činnosť) občanov - ľudu najmä na zákonodarnej
činnosti. Práve preto referendum predpokladá aj existenciu zákonodarného orgánu
(reprezentatívne zastupiteľstvo, reprezentatívna demokracia). V tomto zmysle je
referendum reglementované aj v slovenskom právnom poriadku. Okrem samotného
inštitútu referenda, ktorý už aj z hľadiska systematického začlenenia v Ústave SR do
piatej hlavy označujúcej moc zákonodarnú (a do osobitného druhého oddielu), tiež
ďalšie články, najmä tie, ktoré vyjadrujú základné princípy a podstatu Slovenskej
republiky, ako aj právo, ktoré je upravené v osobitnej hlave o základných právach a
slobodách, oddiel politické práva, tvoria ústavný rámec úpravy priamej účasti občanov
na správe vecí verejných.
Ústava SR v čl. 2 ods. 1 deklaruje, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju
vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Je teda právom
občana ako originálneho nositeľa moci, pre ktorú formu vykonávania moci sa
rozhodne. Participáciu občana na moci Ústava Slovenskej republiky vyjadruje
v obidvoch formách – priamej a nepriamej, ale postavenie štátnej moci podľa
citovaného článku je odvodené – „pochádza“ od občana, ktorý je pôvodným nositeľom
všetkej moci. Štát, štátna moc musí vytvoriť potrebné záruky právne a materiálne, aby
si občan mohol realizovať svoje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo
alebo nepriamo voľbou svojich zástupcov. Z týchto ústavných postulátov musel
vychádzať aj Ústavný súd SR pri posudzovaní navrhovateľovho podnetu.
Posudzované právo zúčastniť sa na referende podľa čl. 94 Ústavy SR má každý
občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej
republiky. Tieto dve základné podmienky práva zúčastniť sa na referende
garantovanom Ústavou SR, ktoré prezident republiky rozhodnutím z 13. marca 1997
vyhlásil (zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 76/1997), spĺňal aj navrhovateľ.
Rovnako boli splnené ďalšie podmienky ústavnej úpravy vyhláseného referenda.
Podľa čl. 95 Ústavy SR referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to
petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesenie Národná rada
Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia
Národnej rady Slovenskej republiky. Spôsob vykonania referenda podľa
splnomocnenia čl. 100 Ústavy SR ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o referende“). V súlade s Ústavou SR o úprave referenda a po splnení
zákonných podmienok vyhlásil prezident republiky referendum s termínom jeho
vykonania v piatok 23. mája a v sobotu 24. mája 1997. V tomto referende mali
občania rozhodnúť o otázkach uvedených pod štyrmi bodmi, resp. o štyroch otázkach:
a) na návrh Národnej rady Slovenskej republiky, prijatý jej uznesením zo
14. februára 1997 č. 564, o otázkach:
„1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?
2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?
3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej
republiky?“;
b) na návrh občanov zastúpených petičným výborom, ktorý mi predložil petíciu
4. marca 1997, o otázke:
4. „Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej
republiky, podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“.
Ústavné záruky realizovania práva občana zúčastniť sa na správe vecí verejných
formou účasti na referende začínajú jeho vyhlásením ústavne kompetentným orgánom.
Podľa čl. 95 Ústavy SR vyhlásiť referendum je nielen právomocou (oprávnením)
prezidenta republiky, ale aj jeho povinnosťou.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 1/1993 o Zbierke zákonov dňom
uverejnenia v Zbierke zákonov nadobúdajú uznesenia, rozhodnutia a iné právne alebo
organizačné akty uvedené v § 1 ods. 2 záväznosť a začínajú plynúť lehoty, ktoré sú v
nich ustanovené alebo ktoré pre nimi upravované vzťahy ustanovil všeobecne záväzný
právny predpis. O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí podľa
ustanovenia § 2 citovaného zákona domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka.
Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky, ktorým vyhlásil referendum,
bolo uverejnené v Zbierke zákonov 15. marca 1997. Týmto dňom sa rozhodnutie
prezidenta republiky stalo známe každému, teda aj navrhovateľovi, aj ministrovi
vnútra SR Gustávovi Krajčimu, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ako aj vláde
Slovenskej republiky.
Členovia vlády, ktorú podľa čl. 109 Ústavy SR tvoria predseda,
podpredsedovia a ministri vrátane ministra vnútra, vo svojom sľube, ktorý skladajú
do rúk prezidenta republiky, sľubujú „na svoju česť a svedomie, že svoje povinnosti
budú plniť v záujme občanov a budú zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať
tak, aby sa uvádzali do života“.
Zákon o referende vydaný v súlade so splnomocnením čl. 100 Ústavy SR
(uvedený vyššie) upravuje, ako vyplýva z jeho názvu a z jednoznačného
ustanovenia § 1 ods. 1, „spôsob vykonania referenda podľa článku 93 až 99 Ústavy
Slovenskej republiky“. V ďalších ustanoveniach predmetom úpravy je celý rad otázok,
ktoré majú základný cieľ zákona zabezpečiť. V súvislosti s posudzovaným podnetom,
resp. v konaní o podnete je relevantné ustanovenie § 15 v spojení s ustanovením § 1
ods. 4 a s § 2.
Podľa ustanovenia § 15 ods. 3 zákona o referende Ministerstvo vnútra SR
zabezpečí, aby sa hlasovacie lístky vytlačili a v potrebnom množstve doručili obci.
S odkazom na už uvedenú záväznosť rozhodnutia prezidenta SR o vykonaní referenda
v dňoch 23. a 24. mája 1997 je viac ako nespochybniteľné, teda nevyvrátiteľné, že
Ministerstvo vnútra SR malo zabezpečiť vytlačenie takých hlasovacích lístkov, ktoré
okrem ostatných náležitostí uvedených v ustanovení § 15 ods. 1 a 2 mali obsahovať
také otázky, aké boli vo vyhlásenom rozhodnutí prezidenta republiky.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Dodržiavanie zákonnosti
posudzuje v prípade, ak Ústava SR splnomocnila, resp. predpokladá k uplatneniu
konkrétneho práva, slobody alebo činnosti štátneho orgánu vykonávací (organický)
zákon a ak porušenie zákona je súčasne v priamej príčinnej súvislosti s porušením
ústavy (následok - porušenie ústavy).
Z tohto základného postavenia vychádzal Ústavný súd SR pri hodnotení
námietok protiústavnosti navrhovateľa a odôvodňovaní postupu Ministerstva vnútra
SR, ministra vnútra SR Gustáva Krajčiho pri plnení povinností, ktoré ministerstvu a
ministrovi vyplývajú z Ústavy a zo zákona pri zabezpečovaní výkonu referenda
vyhláseného prezidentom republiky na dni 23. a 24. mája 1997 v súlade s Ústavou
SR.
Právo zúčastniť sa na referende je aj napriek svojmu zaradeniu v Ústave SR,
ako už bolo uvedené, do časti označujúcej moc zákonodarnú ako ústavné právo
občana svojou podstatou právom patriacim k politickým právam, resp. ním si občan
realizuje základné politické právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo.
Podľa čl. 94 Ústavy SR právo zúčastniť sa na referende je zaručené každému
občanovi Slovenskej republiky. Občianstvo (štátne občianstvo) je teda základnou
ústavnou podmienkou práva na účasť na referende. K podmienke štátneho občianstva
citovaný článok priraďuje splnenie podmienky práva voliť do Národnej rady
Slovenskej republiky. Práve druhá ústavná podmienka zvýrazňuje charakter práva
zúčastniť sa na referende ako práva politického, uplatnením ktorého sa občan
zúčastňuje na správe vecí verejných ale priamo, na rozdiel od práva voliť - nepriama
účasť občana; obidve formy občanovi garantuje čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. Porušenie
ústavného práva zúčastniť sa na referende je preto porušením Ústavy SR nielen v
čl. 94, ale aj v čl. 30 ods. 1.
Ako už bolo zdôraznené, nadobudnutím záväznosti rozhodnutia prezidenta o
referende vyhlásenom v Zbierke zákonov je týmto rozhodnutím viazaný každý a vo
zvýšenej miere - z hľadiska osobitnej ústavnej zodpovednosti, štátny orgán a ústavný
činiteľ zodpovedný za plnenie úloh pri zabezpečovaní vyhláseného referenda.
Ústavnej zodpovednosti za zabezpečenie vykonania referenda sa nemôže zodpovedný
subjekt v postavení štátneho orgánu zbaviť tvrdením, že povinnosti plnil nie tak, ako
sú vo všeobecne záväznom právnom predpise (ústave a zákone) ustanovené, ale že
postupoval podľa aktu riadenia a uznesenia súdu, (naviac súd vyslovil svoj právny
názor na vec medzi subjektmi sporu, ktoré nie sú totožné so subjektmi, ktorým zo
zákona vyplývajú povinnosti pri zabezpečovaní vykonania referenda).
Nesplnenie povinností Ministerstva vnútra SR a ministra vnútra SR je
nedodržaním základných princípov právneho štátu, osobitne ústavného rámca činnosti
a povinnosti štátnych orgánov, najmä najvyšších, ako aj základných ústavných
postulátov výkonu funkcie ústavných činiteľov. To už samo o sebe svojou podstatou je
dostatočným argumentom, ktorý tvrdenie ministra Gustáva Krajčiho, že „zo strany
ministerstva vnútra boli splnené všetky úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona o
spôsobe vykonania referenda“ vyvracia. Rovnakú relevanciu má tvrdenie, že „ústavné
právo občana priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných bolo v referende
uskutočňovanom v dňoch 23. a 24. mája 1997 garantované“.
Právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa právneho názoru
Ústavného súdu SR neznamená len jeho fyzickú účasť „v čase a v priestore
vykonávania referenda“, ale toto právo občana zúčastniť sa na referende ako jednej
z foriem účasti na správe vecí verejných sa zrealizuje až hlasovaním o tých otázkach
„vecí verejných“, ktoré boli ústavným spôsobom vyhlásené a zverejnené. Je
nespochybniteľné a súčasný ústavný vývoj to tiež potvrdzuje, že pojem „vec verejná“,
inak považovaný za pojem neurčitý, bol aj štvrtou otázkou vyhláseného referenda
obsahovo naplnený.
Ďalší argument ministra vnútra SR odôvodňujúci zabezpečenie hlasovacích
lístkov len s tromi otázkami, ktorým je tvrdenie, že toto konanie bolo v súlade s
uznesením Ústavného súdu SR č. 137/1997 Z. z. z 21. mája 1997, je v tejto súvislosti
tiež neadekvátny, a to z dvoch základných dôvodov. Po prvé citované uznesenie je
rozhodnutím vo veci výkladu a po druhé domnienka alebo omyl, že by mohlo ísť
zosúlaďovanie ústavnosti orgánom Ministerstva vnútra SR, ktorý v zmysle čl. 138 ods.
1 Ústavy SR je orgánom povinným, je vylúčená faktom, že spornými všeobecne
záväznými právnymi predpismi v posudzovanom prípade boli len primárne všeobecne
záväzné právne predpisy, nie všeobecne záväzné právne predpisy vydávané v zmysle
Podľa čl. 128 Ústavy SR Ústavný súd SR podáva výklad ústavných zákonov, ak
je vec sporná. Z citovaného článku Ústavy SR, ako ani z jeho ustálenej judikatúry
nemožno dospieť k záveru, že právne účinky uznesenia súdu vo veciach výkladu
ústavného zákona môžu meniť alebo rušiť ustanovenia zákona. Takéto účinky nemajú
ani nálezy Ústavného súdu SR vo veciach, v ktorých koná o súlade právnych
predpisov. Vyplýva to z ústavnej deľby štátnej moci. Podľa čl. 72 jediným
ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky je Národná rada
Slovenskej republiky. Len tento jediný štátny orgán môže zmeniť (modifikovať)
platnú právnu úpravu ústavného práva referenda a základného politického práva
zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich
zástupcov.
Preto obidva základné argumenty druhého účastníka tohoto konania
(ministerstva vnútra) sú rozporuplné a neodôvodňujú ústavne konformným spôsobom
postup pri plnení konkrétnych úloh, ktoré Ministerstvu vnútra SR, ako aj ministrovi
vnútra SR ako členovi vlády SR poverenému viesť toto ministerstvo vyplývajú z
Ústavy SR a zo zákonnej úpravy referenda.
Taktiež zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR, zákona o referende ani zo
žiadneho iného ústavného zákona alebo zákona nemožno vyvodiť oprávnenia
ministerstva vnútra alebo ministra vnútra meniť otázky v referende vyhlásenom
ústavne kompetentným orgánom. Priamym následkom rozhodnutia ministra vnútra SR
Gustáva Krajčiho bola preto skutočnosť, že referendum, ktoré sa síce v piatok 23.
mája a v sobotu 24. mája 1997 konalo len s tromi otázkami, svojím obsahom nebolo
totožné s tým, ktoré rozhodnutím prezidenta SR bolo vyhlásené pod č. 76/1997 Z. z.
To je známe nielen účastníkom konania, ale je tiež všeobecne známou skutočnosťou a
postup, ktorý to zapríčinil nemožno kvalifikovať inak ako porušenie práva občana
zúčastniť sa na referende garantovanom čl. 94 Ústavy SR, a tým súčasne aj ako
porušenie práva podľa čl. 30 ods. 1 zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo –
formou referenda.
Na tomto protiústavnom postupe nemôže nič zmeniť tvrdenie ministra vnútra
SR Gustáva Krajčiho odvolávajúc sa na uznesenie vlády SR z 22. apríla 1997 č. 278,
že postupoval, ako uviedol vo svojom stanovisku k podnetu (list KM 1561/98)
„rozhodol som zabezpečiť tlač hlasovacích lístkov s troma otázkami“ v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR č. 139/1997 Z. z. z 21. mája 1997.
Navrhovateľ v podnete navrhol Ústavnému súdu SR vysloviť porušenie čl. 94,
čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru Ústavného súdu SR ratio
čl. 2 ods. 1 Ústavy SR, ktorý vyjadruje princíp postavenia, resp. pôvodu štátnej moci
v právnom štáte, je v kontexte s argumentom navrhovateľa (odôvodňujúcim využitie
svojho práva podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 94) „veď k tomu ma oprávňoval aj čl. 2 ods. 1
Ústavy SR“ iné a jeho ďalšie interpretovanie aj z hľadiska výroku v bode 1 tiež
nadbytočné.
Preto Ústavný súd SR v konaní o podnete navrhovateľa vo veci porušenia jeho
ústavných práv rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku nálezu.