Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 288/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. B. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. P. L., N.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 36 písm. b)

v spojení s a uznesením Národnej rady

Slovenskej republiky č. 1198 zo 4. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. B. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2009 doručená sťažnosť Mgr. B. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a ) (ďalej len

„ústava“) v spojení s a uznesením Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“) č. 1198 zo 4. decembra 2008.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 14. decembra 2006

zvolený národnou radou na návrh vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) do

funkcie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej len

„telekomunikačný úrad“), a to na obdobie šesť rokov. Namietaným uznesením národnej

rady (č. 1198 zo 4. decembra 2008) bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu

telekomunikačného úradu na návrh vlády, a to podľa

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o elektronických komunikáciách“). Tomuto uzneseniu zo 4. decembra 2008 predchádzal

návrh vlády č. UV-27451/2008 z novembra 2008 (parlamentná tlač č. 862), podľa ktorého

pochybenia telekomunikačného úradu/jeho predsedu bolo možné rozčleniť „nasledovne a to

a) postup Telekomunikačného úradu v rozpore s uzneseniami vlády,

b) neakceptovanie technickej komisie Skupiny pre digitálne vysielanie,

c) nevyhlásenie konania na verejnoprávny multiplex,

d) neriešenie otázky ceny pre vysielateľov,

e) nedostatok garancií realizácie multiplexu zo strany víťaza výberového konania,

f) nevyžadovanie zmluvného vzťahu medzi vysielateľom a budúcim prevádzkovateľom,

g) neakceptovanie stratégie v oblasti kompresie,

h) súlad hodnotiacich kritérií vo výzve so o digitálnom

vysielaní“.

3. Sťažovateľ namietal, že:

(i) národná rada môže v súvislosti s uvedeným ustanovením § 7 ods. 10 zákona

o elektronických komunikáciách odvolať predsedu telekomunikačného úradu „v prípade

neplnenia úloh zo strany Telekomunikačného úradu a to len a výlučne úloh, ktoré vyplývajú,

resp, sú uvedené priamo v zákone o elektronických komunikáciách a nie v inom právnom

predpise“. Pokiaľ potom dôvody jeho odvolania (uvedené v návrhu vlády) spočívali tiež

v neplnení úloh v zmysle o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o vysielaní a retransmisii“) alebo o digitálnom vysielaní

programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho

prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o digitálnom vysielaní“), nemohli byť tieto „dôvodom, ktorý ma na mysli § 7 ods.

10 zákona o elektronických komunikáciách“.

(ii) „ani údajné neplnenie uznesení vlády Telekomunikačným úradom... nemôže byť

zákonným dôvodom na odvolanie predsedu Telekomunikačného úradu, nakoľko tieto nie je

možné jednoznačne subsumovať pod ust. § 7 ods. 10 zákona o elektronických

komunikáciách... z formálno-právneho hľadiska... uznesenia vlády majú vo vzťahu

k Telekomunikačnému úradu len odporúčajúci charakter. ... Aj prípadné iné predstavy

vlády vo vzťahu k výberovému konaniu sú... vo vzťahu k Telekomunikačnému úrade právne

bezpredmetné, nakoľko uvedené oprávnenia vyplývajú Telekomunikačnému úradu priamo

zo zákona. ... Rovnako tak sú právne bezpredmetné aj... iné predstavy tzv. Skupiny pre

digitálne vysielanie, resp. jej technickej komisie... ktorých prípadné nerešpektovanie

nemôže byť dôvodom pre odvolanie predsedu Telekomunikačného úradu podľa § 7 ods. 10

zákona o elektronických komunikáciách. ... Rovnako tak nemôže byť zákonným dôvodom

pre odvolanie predsedu Telekomunikačného úradu tak, ako sa uvádza v materiáli

predloženom vládou do Národnej rady, uznesenie Okresného súdu Bratislava I, ktorým

vydal predbežné opatrenie, ktoré bráni Telekomunikačnému úradu pokračovať vo

výberovom konaní. ... Bez ohľadu na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ odmieta v plnom

rozsahu argumentáciu o nerešpektovaní, resp. ignorovaní uznesení vlády, resp. absencii

spolupráci s technickou skupinou Skupiny pre digitálne vysielanie.“.

4. Podstatou (jadrom) sťažovateľom namietaných skutočností boli jeho tvrdenia, že

„... jeho odvolanie z iných dôvodov, ako z dôvodu neplnenia úloh vyplývajúcich zo zákona

o elektronických komunikáciách, Národná rada jednoznačne prekročila rozsah svojej

právomoci, ktorá jej v súvislosti s odvolaním predsedu Telekomunikačného úradu vyplýva

z § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách a porušila tým ústavné princípy

uvedené vo vyššie uvedených článkoch , čím zároveň porušila podľa názoru

sťažovateľa jeho právo vyplývajúce z článku 30 ods. 1, prvá veta, podľa ktorého,

občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou

voľbou svojich zástupcov“; čím zároveň porušila jeho právo podľa ) .

5. Sťažovateľ sa domáhal tiež primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 300 €, čo odôvodňoval tým, že „národná rada tým, že si osvojila ako dôvod jeho

odvolanie údajné porušenie zákona zo strany sťažovateľa a takto smerom navonok

k verejnosti jeho odvolanie aj komunikovala, ohrozila jeho dobré meno a povesť ako osoby

uznávanej a rešpektovanej v sektore elektronických komunikácií..., ktoré môže sťažiť a aj

sťažuje jeho ďalšie profesionálne pôsobenie či už v samotnom sektore elektronických

komunikácií alebo v advokácii, ktorú od 1. februára opätovne vykonáva.“

6. Sťažovateľ zároveň žiadal vydať rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia národnej rady, najmä uložiť národnej rade, aby sa

dočasne zdržala vykonávania uznesenia, ktorým odvolala sťažovateľa z funkcie predsedu

telekomunikačného úradu. „... v prípade, že sa Národná rada nezdrží vykonávania

napadnutého uznesenia a pristúpi k voľbe nového predsedu Telekomunikačného úradu pred

rozhodnutím Ústavného súdu..., znemožní tým fakticky navrátenia, resp. uvedenie samotnej

veci, resp. pomerov do stavu, aký tu bol pred prijatím uznesenia Národnej rady, ktorým táto

odvolala sťažovateľa v rozpore s a zákonom z funkcie predsedu Telekomunikačného

úradu.“

7. Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Základné právo sťažovateľa B. M. podľa článku 30 ods. 1 v spojení s článkom 1

ods. 1 a článkom 2 ods. 2 bolo Uznesením Národnej rady

Slovenskej republiky číslo 1198 zo dňa 4. decembra 2008 porušené.

Základné právo sťažovateľa B. M. podľa článku 36 písm. b) v spojení s článkom 1

ods. 1 a článkom 2 ods. 2 bolo Uznesením Národnej rady

Slovenskej republiky číslo 1198 zo dňa 4. decembra 2008 porušené.

Sťažovateľovi B. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3300

euro /slovom tritisíctristo euro/, ktoré je mu Národná rada Slovenskej republiky povinná

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

Zároveň týmto Ústavný súd vydáva rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložení

vykonateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 1198 zo dňa

4. decembra 2008 a týmto ukladá Národnej rade, aby sa dočasne zdržala vykonávania

Uznesenia číslo 1198, ktorým odvolala sťažovateľa z funkcie predsedu Telekomunikačného

úradu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie a )

v spojení s a .

Podľa občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí

verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu

(ale aj iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

9. V sťažnosti je okrem obsahu podanej sťažnosti právne významný predovšetkým

jej petit (návrh na rozhodnutie). Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť

na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ). Uvedené platí o to

zvlášť, ak sťažovateľ sám disponuje právnickým vzdelaním a je zastúpený advokátom.

10. Porušenie označených článkov vidí sťažovateľ v tom, že národná rada ho

odvolala z funkcie z iných ako zákonných dôvodov, čím prekročila rozsah svojej právomoci

(bod 4).

11. Pokiaľ ide o základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných

priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s , toto právo

sa chápe ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebo zastupiteľskej

demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť občana zúčastňovať

sa na správe vecí verejných spočíva predovšetkým v jeho práve zúčastniť sa na referende

(, , ). Právo občana zúčastňovať sa na správe vecí

verejných prostredníctvom volených zástupcov spočíva v jeho práve zúčastniť sa na

voľbách volených zástupcov tak na miestnej, ako aj na celoštátnej úrovni a odovzdať svoj

hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto (, ). „Právo zotrvať

v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade

Slovenskej republiky síce v súlade a podľa , nie je však súčasťou základných práv

upravených v “ (). V okolnostiach danej veci uvedené

znamená, že napadnutým uznesením zo 4. decembra 2008 nemohla národná rada porušiť

základné právo sťažovateľa upravené v , pretože právu na

zotrvanie vo verejnej funkcii neposkytuje ochranu ako jednému zo základných práv

upravených v citovanom ustanovení.

12. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

národnej rady zo 4. decembra 2008 a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa

upraveného v , sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

13. Pokiaľ ide o ďalšiu požiadavku sťažovateľa, ktorá smerovala (v súvislosti

s namietaným uznesením národnej rady zo 4. decembra 2008) k vysloveniu porušenia jeho

základného práva upraveného v ) , ústavný súd konštatuje, že

uvedeného základného práva sa možno domáhať ( ) iba v medziach

zákonov, ktoré ho vykonávajú. Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom prípade

neboli ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonov aplikované spôsobom, ktorý by

prerástol do porušenia označených ústavných práv sťažovateľa, a zistil, že to tak nie je.

14. V zmysle § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách môže národná rada

odvolať predsedu telekomunikačného úradu, ak úrad neplní úlohy podľa tohto zákona; tieto

úlohy sú bližšie vymedzené v § 6 ods. 3 citovaného zákona [a) vykonáva reguláciu,

b) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti elektronických komunikácií na úrovni

regulačných orgánov, c) spolupracuje s ministerstvom pri vypracúvaní návrhu národnej

tabuľky frekvenčného spektra a vykonáva správu frekvenčného spektra, d) chráni záujmy

koncových užívateľov s ohľadom na kvalitu a ceny služieb, e) plní povinnosti podporujúce

súťaž, rozvoj spoločného trhu Európskej únie, záujmy všetkých osôb členských štátov

Európskej únie na území Slovenskej republiky, prístup k sieťam, prevádzkyschopnosť sietí a

služieb a chráni slobodu výberu prevádzkovateľa s uplatnením technických

noriem, f) vydáva všeobecne záväzné právne predpisy v medziach tohto zákona, g) vydáva

Vestník Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, h) zabezpečuje svoje informačné

povinnosti voči Národnej rade Slovenskej republiky a Európskej komisii, ktorej oznamuje aj

informácie patriace do jeho pôsobnosti, i) určuje úhrady, j) vedie mimosúdne riešenie

sporov, k) poskytuje informácie koncovým užívateľom v súvislosti so službami, vykonáva

užívateľské prieskumy, zverejňuje ich a využíva ich vo svojej činnosti, l) plní úlohy súvisiace

s obmedzením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na využívanie nehnuteľností na účely

zabezpečenia služieb a s obmedzením vlastníckeho práva k hnuteľným veciam obmedzením

alebo zákazom používania vysielacích telekomunikačných zariadení a okruhov v čase vojny

a vojnového stavu, m) vykonáva dohľad a ukladá sankcie, n) vykonáva ďalšie činnosti

podľa osobitných predpisov].

15. Sťažovateľ predovšetkým tvrdil, že národná rada ho odvolala z funkcie z iných

ako zákonných dôvodov, čím prekročila rozsah svojej právomoci (bod 4 a 10). V tejto

súvislosti vyslovil v bode 3(i) názor, že mohol byť odvolaný iba za neplnenie úloh, ktoré

„sú uvedené priamo v zákone o elektronických komunikáciách a nie v inom právnom

predpise“ (teda napr. v zákone o vysielaní a retransmisii alebo zákone o digitálnom

vysielaní, pozn.). V tomto rozsahu potom ústavný súd posúdil predovšetkým sporné

ustanovenie § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách a dospel k záveru, že

sťažovateľova interpretácia tohto zákonného ustanovenia (bod 3 a 4) neobstojí.

16. Z ustanovenia § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách v spojitosti

s § 6 ods. 3 [predovšetkým písm. n)] citovaného zákona prima facie vyplýva, že úlohy, za

neplnenie ktorých môže národná rada odvolať predsedu telekomunikačného úradu, môžu

vyplývať aj z iných (osobitných) predpisov, nielen výlučne zo zákona o elektronických

komunikáciách. V tomto smere ústavný súd pripomína, že sťažovateľ namietal formu/rozsah

(bod 4), nie samotný obsah dôvodov. V okolnostiach danej veci uvedené znamená, že

napadnutým uznesením zo 4. decembra 2008 nemohla národná rada porušiť ani základné

právo sťažovateľa upravené v ) .

17. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

národnej rady zo 4. decembra 2008 a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa

upraveného v ) , sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené bolo bez významu zaoberať sa

prípadne inými dôvodmi na odmietnutie sťažnosti v tejto časti (napr. subsidiarita či

ne/použiteľnosť k charakteru posudzovanej verejnej/politickej funkcii).

18. Ústavný súd k uvedenému už iba dodáva, že v namietanom uznesení zo

4. decembra 2008 národná rada žiadne konkrétne dôvody odvolania sťažovateľa z funkcie

predsedu telekomunikačného úradu neuvádzala (tieto uvádzal iba návrh vlády, ktorú

sťažovateľ za porušovateľa označených základných práv neoznačil).

19. Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel

odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

, keďže tieto sú súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom na to

„nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“

(napr. , ). Navyše sťažovateľ ich porušenie viazal výslovne na

porušenie základných práv podľa a ) , ktorých porušenie

ústavný súd nezistil.

20. Z už uvedených dôvodov, pre ktoré odmietol sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd

nerozhodoval o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia a vydania rozhodnutia o dočasnom opatrení a odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia národnej rady. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ ani nežiadal (v petite) zrušiť namietané uznesenie národnej rady.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009