Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 89 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)I. ÚS 8/97
PDF · 257.44 KB
No categories available
I. ÚS 8/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Kluèku a JUDr. Viery Mrázovej
o prijatej èasti podnetu Ing. F. G., bytom G., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom, B.
vo veci porušenia ústavného práva upraveného èl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky Národnou radou Slovenskej republiky prijatím uznesenia è. 482
zo 4. decembra 1996 na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 1997 takto
r o z h o d o l :
1. Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia è. 482 zo 4.
decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec F. G. sa pod¾a èl. 81 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, p o r u š i l a jeho ústavné
právo upravené v èl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej èasti podnetu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len „ústavný súd“) bol
16. decembra 1996 doruèený podnet Ing. F. G., v ktorom prostredníctvom JUDr. J.
H., advokáta, B. (ïalej len „navrhovate¾“), navrhol zaèatie konania pod¾a èl. 130
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len „ústava“) „vo veci porušenia mojich
ústavných práv, uvedených v èl. 30 , èl. 12 ods. 1 druhej vete, èl. 16 ods. 1, èl. 81
ods. 1 v spojení s èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Navrhovate¾ v òom konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky (ïalej
len „Národná rada“) uznesením è. 482 zo 4. decembra 1996 vzala na vedomie jeho
údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu a to i napriek tomu, že sa ho nevzdal. Túto
skutoènos písomne oznámil jej predsedovi, ïalej predsedovi jej Mandátového
a imunitného výboru, ako aj ústne na schôdzi tohto výboru, èím pod¾a neho
„Národná rada SR rozhodovala v rozpore s mojou jasne prejavenou vô¾ou“.
Ako ïalej uviedol „Národná rada predovšetkým rozhodovala na základe
falošného dokumentu. Pri rokovaní Mandátového a imunitného výboru Národnej
rady SR som ešte nevedel o skutoènostiach, ktoré sa ukázali na schôdzi Národnej
rady 4. decembra 1996. Až na tejto schôdzi citoval poslanec JUDr. D. M. obsah
zmluvy, na ktorej bol môj podpis, overený dòa 27. 7. 1994 pracovníèkou verejného
notára S. B. Keïže sa pamätám, že som okrem zmluvy o pôžièke podpisoval zrejme
iba jeden dokument týkajúci sa tzv. vrátenia mandátu, ako aj po dôkladnejšom
preskúmaní môjho podpisu na vyhlásení datovanom 26. 11. 1996, dospel som k
záveru, že môj podpis je falšovaný.“
Pod¾a navrhovate¾a, ak Národná rada prijala 4. decembra 1996 uznesenie
è. 482, ktorým vzala na vedomie vzdanie sa jeho mandátu poslanca Národnej rady,
postupovala v rozpore s ustanoveniami èl. 1, èl. 2 ods. 2 ústavy.
Navrhovate¾ na základe jednotlivých skutoèností uvedených v podnete
navrhol, aby ho ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na ïalšie konanie a
aby po vykonaní príslušného zisovania a dokazovania rozhodol nálezom tohto
znenia:
„1. Ústavný súd SR zisuje, že uznesením Národnej rady Slovenskej republiky
èíslo 482 zo dòa 4. 12. 1996 boli porušené ústavné práva navrhovate¾a F. G.,
uvedené v ustanoveniach èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhej vety, èl. 16 ods. 1 a èl. 81 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanoveniami èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky èíslo 482 zo dòa 4. 12. 1996
sa zrušuje.
3. Ing. F. G., bytom G., zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky vo vo¾bách, vykonaných 30. 9. až 1. 10. 1994, je naïalej poslancom
Národnej rady Slovenskej republiky.“
Ústavný súd posúdil obsahové a procesnoformálne náležitosti podnetu a na
neverejnom zasadnutí senátu konanom 23. januára 1997 po predbežnom prerokovaní
èas podnetu, v ktorej navrhovate¾ namietal porušenie ústavných práv upravených
v èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhá veta a èl. 16 ods. 1 v spojení s èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odmietol pod¾a § 25 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z.., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon,
pre jeho zjavnú neopodstatnenos. Èas podnetu, v ktorej navrhovate¾ namietal
porušenie ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
prijal na konanie.
Ústavný súd 23. januára 1997 písomne vyzval Národnú radu, aby sa vyjadrila
k èasti podnetu prijatej na konanie pred ústavným súdom. Táto, ako úèastník konania,
reagovala až na jeho opakovanú výzvu z 13. februára 1997. Vo vyjadrení
z 18. februára 1997 jej predseda uviedol, že „Národná rada Slovenskej republiky sa
k predmetnej veci po prerokovaní vyjadrila schválením uznesenia zo 4. decembra
1996 è. 482, v ktorom na návrh Mandátového a imunitného výboru Národnej rady
Slovenskej republiky vzala na vedomie, že poslanec F. G. sa vzdal funkcie poslanca.“
Výzvou zo 4. februára 1997 požiadal ústavný súd JUDr. D. M., podpredsedu
Mandátového a imunitného výboru Národnej rady, aby mu predložil „Zmluvu
uzavretú pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka medzi HZDS a Ing. F. G.“ z 27. júla
1994. Adresát tejto výzvy na òu do dòa tohto rozhodnutia žiadnym spôsobom
nereagoval. V tej istej veci sa 13. februára 1997 ústavný súd obrátil na tajomníka
Hnutia za demokratické Slovensko Ing. P. K.. Tento vo svojom liste, ktorý bol
ústavnému súdu doruèený 20. februára 1997 uviedol, že „Predmetná zmluva bola
použitá pre potreby rokovania Národnej rady Slovenskej republiky a v súèasnosti sa
nenachádza v mojej dispozícii. Vychádzajúc z uvedeného nemôžem Vašej žiadosti
vyhovie.“
V uvedenej veci sa ústavný súd výzvou zo 4. februára 1997 obrátil na
Notársky úrad, JUDr. S. B., B., aby mu predložil výpis z Osvedèovacej knihy, è.
Knihy 0-II/94. Z jeho vyjadrenia zo 7. februára 1997 vyplynulo, že tento notársky
úrad 27. júla 1994 osvedèil /overil/ podpis F. G., r. è. 51-01-18/225, bytom G., v
kolónke è. 282 na „Zmluve uzavretej v zmysle § 51 Obèianskeho zákonníka medzi
HZDS a F. G.“
Ústavný súd vypoèul 17. apríla 1997 navrhovate¾a ako úèastníka konania
o prijatej èasti jeho podnetu v prítomnosti jeho právneho zástupcu. Pod¾a jeho
vyjadrenia, text listu z 26. novembra 1996 adresovaného Národnej rade, z ktorého
táto vychádzala pri prijatí uznesenia è. 482 zo 4. decembra 1996, nenapísal a ani ho
nepodpísal. Navrhovate¾ pri výsluchu uviedol, že podpis nachádzajúci sa pod textom
tohto listu môže by pod¾a jeho názoru výsledkom skenerovej techniky alebo ho
mohla napísa iná osoba. Ïalej uviedol, že autora listu z uvedeného dòa nemôže
priamo oznaèi, avšak „moje indície smerujú k tomu, že text listu a podpis na òom
napísal niekto z HZDS“. Navrhovate¾ sa pri výsluchu ïalej vyjadril k uzavretiu
zmluvy s HZDS pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka: „27. júla 1994 spolu s
viacerými ïalšími kandidátmi na funkciu poslancov Národnej rady SR za HZDS som
uzavrel zmluvu s HZDS pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka, na ktorej bol overený
môj podpis poverenou pracovníèkou notára JUDr. S. B. Podpísal som vyhlásenie o
vzdaní sa mandátu, èo bol samostatný dokument bez dátumu, ktorý som podpísal.
Nie som si istý, èi na predmetnom vyhlásení bol môj podpis overený prítomnou
pracovníèkou notára. Ïalej podotýkam, že uvedené dva dokumenty neboli použité pri
ukonèení môjho mandátu, pretože ich mal v úschove poslanec Národnej rady JUDr.
D. M., èo je zachytené aj v stenografickom zázname z rokovania Národnej rady 4. 12.
1996.“ V tejto súvislosti navrhovate¾ ïalej vypovedal, že „zmluvu medzi ním a
HZDS podpísal za HZDS vtedajší jeho tajomník I. L. Ja, ani ïalší sme tieto
dokumenty neobdržali, ani ich kópie. Vyhlásenie o vzdaní sa mandátu bolo prílohou
k zmluve, avšak netvorilo jej neoddelite¾nú súèas. Bolo iba technicky pripojené k
zmluve. Podpis bol overený iba na zmluve, nie na vyhlásení.“
Navrhovate¾ sa pri výsluchu na ústavnom súde 17. apríla 1997 vyjadril aj k
trestnému oznámeniu, ktoré podal na neznámu osobu pre spáchanie trestného èinu
poškodzovania cudzích práv pod¾a § 209 Trestného zákona. V tej súvislosti
predložil ústavnému súdu uznesenie Okresnej prokuratúry v Galante è. Pr. 131/97-5 z
10. marca 1997, ktorým jej prokurátor rozhodol pod¾a § 148 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku zamietnu sažnos poškodeného Ing. F. G. podanú proti uzneseniu
policajného orgánu Obvodného oddelenia PZ Galanta è. ORP-8/97 z 27. februára
1997, ktorým pod¾a § 159 ods. 4 Trestného poriadku uložil vec, ako sažnos podanú
neoprávnenou osobou.
Ústavný súd obstaral toto uznesenie, z ktorého zistil, že policajný orgán
Obvodného oddelenia PZ Galanta požiadal Kriminalistický a expertízny ústav
Policajného zboru Bratislava o podanie odborného vyjadrenia z odboru expertíznej
techniky v zmysle § 105 ods. 1 Trestného poriadku. Z odborného vyjadrenia tohto
ústavu è. p.: VKE-1140/KEÚ-EXP-97 z 11. februára 1997 vyplynul jednoznaèný
záver, že sporný podpis navrhovate¾a na liste adresovanom Národnej rade
z 26. novembra 1996 je vyhotovený v tvare nacvièeného podpisu s dominantným
poèiatoèným písmenom „G“ a charakteristickou koncovou adjustáciou. Neboli
zistené znaky kopírovania, prepisovania ani mechanických zásahov. Celkovým
záverom tohto vyjadrenia je konštatovanie, že „sporné a porovnávacie podpisy boli
vyhotovené jedným pisate¾om“. Súèasou citovaného odborného posudku bola aj
analýza, popis a vzájomné porovnanie zápisu (palièkového písma) na obálke, v ktorej
sa nachádzal a bol Národnej rade doruèený list s podpisom navrhovate¾a z 26.
novembra 1996 (v ktorom bolo oznámenie o jeho vzdaní sa funkcie poslanca
Národnej rady). Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava na základe
uvedených úkonov dospel k záveru, na rozdiel od hodnotenia podpisu navrhovate¾a
na tomto liste, že existujú viaceré rozdielne znaky medzi písmom na obálke a
palièkovým písmom napísaným rukou navrhovate¾a. Na základe ich existencie preto
vo svojom odbornom posudku konštatoval, že „Ing. F. G. s najväèšou
pravdepodobnosou nie je pisate¾om sporného zápisu“ (myslí sa tým palièkovým
písmom napísaná adresa na obálke listu adresovaného predsedovi poslaneckého
klubu HZDS v Národnej rade, s dátumom vyhotovenia 26. novembra 1996). V
záujme vykonania dôkazov potrebných na zistenie skutoèného stavu veci a získania
podkladov pre svoje rozhodnutie si ústavný súd obstaral spomínané písomné
podklady od orgánov, ktoré ich vydali, resp. vypracovali.
Ústavný súd pod¾a § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
è. 38/1993 Z. z. vyzval úèastníkov konania, aby sa v urèenej lehote písomne
vyjadrili, èi trvajú na ústnom pojednávaní, alebo èi súhlasia s upustením od neho.
Navrhovate¾ v liste doruèenom ústavnému súdu 10. februára 1997 uviedol, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci jeho podnetu. Takisto i Národná
rada Slovenskej republiky svojím listom z 18. februára 1997 oznámila, že netrvá na
ústnom pojednávaní.
II.
Pre rozhodovanie ústavného súdu o podnete navrhovate¾a boli rozhodujúce
tie právne pramene, skutkové zistenia, právne úvahy, vyhodnotenie získaných
dôkazov a ich právne posúdenie, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Ústava Slovenskej republiky upravuje nieko¾ko spôsobov ukonèenia mandátu
poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Je to uplynutím funkèného obdobia
/èl. 73 ods. 1/, stratou mandátu v dôsledku odmietnutia s¾ubu alebo s¾ubu s
výhradou /èl. 75 ods. 2/, zánikom mandátu, ak bol poslanec právoplatne odsúdený za
obzvláš závažný úmyselný trestný èin /èl. 81 ods. 2/, a tiež vzdaním sa funkcie
poslanca /èl. 81 ods. 1/.
Navrhovate¾ v petite podnetu okrem iného žiadal, aby ústavný súd vo svojom
náleze vyslovil, že došlo k porušeniu ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1
ústavy, ku ktorému malo, pod¾a jeho názoru, dôjs prijatím uznesenia Národnej rady
è. 482 zo 4. decembra 1996. V tejto èasti bol podnet prijatý na konanie pred
ústavným súdom; v èasti, v ktorej navrhovate¾ namietal porušenie iných ústavných
práv citovaným uznesením, bol odmietnutý pod¾a § 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z.
Podstata sporu medzi navrhovate¾om a Národnou radou sa sústredila na
otázku, èi sa navrhovate¾ hodnoverne a právne relevantnou formou vzdal, resp.
nevzdal funkcie poslanca Národnej rady so zrete¾om na znenie ústavného práva
upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy. Ústavný súd zistil, že skutoènosti súvisiace so
zánikom jeho mandátu poslanca sú obsahom celkom troch písomných vyjadrení
adresovaných navrhovate¾om Národnej rade.
Sú to tieto písomné vyjadrenia:
1. V poradí prvé písomné vyjadrenie súvisiace s ïalším trvaním funkcie
poslanca bolo doruèené Kancelárii Národnej rady 26. novembra 1996. Navrhovate¾
v òom expresis verbis vyhlásil, že sa svojho mandátu nevzdáva a zároveò s tým
vylúèil akýko¾vek protichodný prejav svojej vôle, ktorý by bol v budúcnosti
doruèený Národnej rade. Z tohto vyjadrenia vyplynulo, že nielen akýko¾vek
protichodný prejav jeho vôle vyluèuje, ale aj to, že ak by predsa bol takýto list
(prejav vôle) doruèený Národnej rade, treba ho považova vo vzahu k jeho osobe a k
jeho mandátu poslanca Národnej rady za bezpredmetný.
2. V poradí druhé písomné vyjadrenie navrhovate¾a adresované predsedovi
poslaneckého klubu HZDS v Národnej rade, bolo doruèené sekretariátu predsedu
Národnej rady 28. novembra 1996 a obsahovalo vyjadrenie o vzdaní sa funkcie
poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy. Toto vyjadrenie (prejav vôle) vzala Národná
rada uznesením è. 482 zo 4. decembra 1996 na vedomie s právnymi dôsledkami
spoèívajúcimi v zániku mandátu poslanca. Pravos tohto vyjadrenia, vrátane podpisu
na òom, ako aj písma na obálke, v ktorej bol doruèený Národnej rade (k obom bol
vypracovaný odborný posudok) navrhovate¾ viackrát poprel, oznaèiac ho za podvrh
tak pred rokovaním Národnej rady o tejto veci, ako aj po prijatí jej uznesenia è. 482,
ktorým ku dòu 4. decembra 1996 zanikol jeho mandát poslanca Národnej rady.
3. V poradí tretie písomné vyjadrenie bolo doruèené Kancelárii Národnej
rady 4. decembra 1996. Obsahovalo negáciu formy i obsahu druhého písomného
vyjadrenia, doruèeného Národnej rade 28. novembra 1996 a zároveò potvrdilo
právnu relevantnos prvého písomného vyjadrenia. V tomto písomnom vyjadrení
navrhovate¾ vyhlásil, že list, ktorého obsahom je jeho vyhlásenie o vzdaní sa
mandátu poslanca Národnej rade neposlal a opätovne vyhlásil, že mandátu poslanca
sa dobrovo¾ne nevzdá.
4. V poradí štvrté, piate a šieste vyjadrenie odznelo v rokovacej sále
Národnej rady 4. decembra 1996 na jej 21. schôdzi. Tieto verejné ústne vyjadrenia
navrhovate¾a jednak pred mandátovým a imunitným výborom (štvrté vyjadrenie),
neskôr na zaèiatku rozpravy Národnej rady o tejto otázke (piate vyjadrenie) a
napokon i v jej priebehu (šieste vyjadrenie) možno považova za písomné v tom
zmysle, že boli zachytené v zázname tejto schôdze Národnej rady, ktorý sa stal po
publikácii verejne prístupný. Vo všetkých svojich parlamentných vystúpeniach na
21. schôdzi Národnej rady 4. decembra 1996 navrhovate¾ vyjadril jednoznaènú
vô¾u vykonáva mandát a funkciu poslanca i naïalej (štvrté až šieste vyjadrenie),
resp. že sa ich dobrovo¾ne nevzdá.
Z uvedených troch písomných vyjadrení navrhovate¾a, ako aj jeho priamych
osobných vyjadrení na 21. schôdzi Národnej rady v rámci rozpravy, ktoré sú
zachytené v oficiálnom zázname z tejto schôdze, predložil podpredseda mandátového
a imunitného výboru Národnej rady na tej istej schôdzi Národnej rady iba to
navrhovate¾ove písomné vyjadrenie, ktorého obsahom malo by jeho vzdanie sa
mandátu, na ktorom pôvodne chýbali (boli vynechané) miesto a dátum. Toto písomné
vyjadrenie bolo pod¾a tvrdenia podpredsedu mandátového a imunitného výboru na
schôdzi Národnej rady 4. decembra 1996 overené notárom. Pod¾a vyjadrenia
navrhovate¾a, ktoré uviedol pri výsluchu úèastníka konania na ústavnom súde
17. apríla 1997, sa uvedené tvrdenie podpredsedu spomenutého výboru nezakladalo
na pravde, pretože bolo výsledkom falošnej argumentácie a úèelového
vysvet¾ovania situácie v Národnej rade. K tomu došlo tým, že pravos podpisu a jeho
overenie notárom na liste navrhovate¾a z 26. novembra 1996 (vyjadrenie è. 2)
preukazoval iným písomným dokumentom (zmluvou, ktorú navrhovate¾ uzavrel s
HZDS 27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutoène notárom overený).
Ústavný súd jednoznaène vychádza zo skutoènosti, ktorej nepochybnú
existenciu si osobitne, opakovane a viacerými spôsobmi preveril, že ani na jednom
z troch písomných vyjadrení (ale ani v ústnych vyjadreniach), ktoré navrhovate¾
v dòoch 26. novembra až 4. decembra 1996 doruèil Národnej rade, nebol jeho podpis
overený notárom. Tento bol overený, ako už bolo predtým uvedené, výluène iba na
zmluve uzavretej s HZDS z 27. júla 1994.
Ak teda na žiadnom z uvedených písomných vyjadrení navrhovate¾a nebol
jeho podpis overený notárom, potom ústavný súd, hodnotiac uvedený stav, musel
logicky a bez akýchko¾vek pochybností dospie k záveru, že ak napriek tomu
podpredseda mandátového a imunitného výboru Národnej rady 4. decembra 1996 v
rokovacej sále poèas svojho vystúpenia tvrdil, že Národná rada rokuje o písomnom
vzdaní sa funkcie poslanca, na ktorom je podpis jej autora (navrhovate¾a) overený
notárom, mohol toto tvrdenie preukazova (spoza reèníckeho pultu) iba tou èasou
zmluvy (pravdepodobne jej posledným listom), ktorú navrhovate¾ uzavrel s HZDS
27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutoène overený notárom. Túto zmluvu
nemožno však považova za formu prejavu vôle navrhovate¾a smerujúcu k realizácii
ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, t.j. k vzdaniu sa funkcie poslanca
Národnej rady.
Ústava upravuje nieko¾ko spôsobov zániku (straty) mandátu poslanca
Národnej rady. Patrí sem aj odmietnutie zloži s¾ub alebo zloženie s¾ubu s výhradou,
prípadne právoplatné odsúdenie poslanca za obzvláš závažný úmyselný trestný èin.
Mandát môže zaniknú aj tým, že poslanec sa ho vzdá na základe prejavu jeho vôle.
Prejav vôle poslanca Národnej rady, spojený s uskutoèòovaním ústavného
práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, a to tak prejav pozitívny, ktorým poslanec
vyjadruje svoju vô¾u vzda sa funkcie poslanca, tak aj prejav negatívny, ktorým
poslanec vyjadruje svoju vô¾u nevzda sa funkcie poslanca, sú prejavom jeho
subjektívneho práva na výkon funkcie poslanca. Zvolením za poslanca Národnej
rady vzniká poslancovi nielen právo poslancom by, ale aj právo vykonáva túto
funkciu, t.j. mandát a to osobne, pod¾a svojho presvedèenia a svedomia, prièom
nie je viazaný príkazmi (reprezentatívny mandát). Mandát (t.j. právo vykonáva
funkciu poslanca) môže poslanec „strati“ priamo (odmietnutím s¾ubu poslanca alebo
vykonanie s¾ubu s výhradou (èl. 75 ods. 2 ústavy). Mandát poslanca Národnej rady
zaniká aj vtedy, keï sa poslanec svojej funkcie poslanca v celom rozsahu vzdá.
Konkrétny následok upravený objektívnym právom, ktorý má takéto konanie
subjektu vyvola (spôsobi), predpokladá kvalifikovanos tohto konania. Inými slovami,
konanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája právny následok, t. j. právny úkon,
je vlastne kvalifikovaný prejav vôle, ktorý je schopný vyvola právom predpokladaný
právny následok. Kvalifikovanos vôle spoèíva nielen v jej vážnosti a v slobodnom
prejavení, ale aj v tom, že musí by prejavená urèitým spôsobom. Prejav vôle musí by
zrozumite¾ný a urèitý, a ak to upravuje zákon, musí by vykonaný aj v urèitej forme.
Formálnos prejavu vôle sa spája jednak s obsahom právneho úkonu (obsahové
náležitosti právneho úkonu) a jednak s jeho spôsobom vyjadrenia (písomný, ústny,
konkludentný). Ak má právny úkon vyvola právne následky pre ïalšieho úèastníka
vzahu, musí mu by doruèený (adresný právny úkon). Ak tieto následky vyvolá aj bez
oh¾adu na jeho vô¾u, t. j. na vô¾u druhého úèastníka vzahu, ide o právny úkon
jednostranný. Proces doruèovania musí však zaèa uskutoèòova ten subjekt, ktorého
právny úkon má vyvola konkrétny (želaný) právny následok (najmä vznik, zmenu
alebo zánik právneho vzahu).
Kvalitatívnymi znakmi právneho úkonu ako celku sú reálna možnos jeho
uskutoènenia (faktická realizácia - právny úkon je možný) a dovolenos takéhoto
konania, t. j. svojím obsahom alebo úèelom neodporuje zákonu alebo ho neobchádza
alebo sa neprieèi dobrým mravom, t.j. právny úkon je dovolený.
Ak právny úkon jednoznaène nemá niektorý z kvalitatívnych znakov, èo pre
potreby ústavného práva je v zmysle èl. 124 ústavy oprávnený posúdi jedine
ústavný súd, je neplatný, a ako taký nemôže vyvola tie úèinky, ktoré s ním verejné
právo, t.j. ústavné právo spája.
Ústavný súd po preskúmaní jednotlivých stránok konania Národnej rady, ako
aj prejavov vôle vykonaných navrhovate¾om v súvislosti so zánikom jeho mandátu
poslanca Národnej rady dospel k záveru, že ten prejav vôle, ktorý Národná rada vzala
na vedomie a posúdila ho ako platné (právne relevantné) vzdanie sa funkcie
poslanca, nemal jednoznaène tie kvalitatívne znaky konania (právneho úkonu), ktoré
by mohli objektívne vies k platnému vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady.
Napriek existencii celkom piatich písomne a verejne prezentovaných
a dokumentovaných prejavov vôle, ktorými navrhovate¾ dal jednoznaène najavo
(predovšetkým Národnej rade), že sa nevzdáva a do konca funkèného obdobia
Národnej rady sa ani nevzdá svojho mandátu poslanca Národnej rady, táto vzala na
vedomie len jediné jeho vyjadrenie (prejav vôle) a to vyjadrenie è. 2, ktorého
obsahom bolo vzdanie sa funkcie poslanca, a ktoré naviac navrhovate¾ v ïalších
svojich vyjadreniach oznaèil za podvrh, resp. falzifikát. Tým Národná rada
akceptovala iba jediný prejav vôle navrhovate¾a (vyjadrenie è. 2) a len tento prejav
vôle uznala za právne relevantný, t. j. taký, s ktorým objektívne právo spája
následky. Zároveò týmto postupom odmietla uzna právnu relevanciu tých prejavov
vôle navrhovate¾a, ktoré boli obsahom vyjadrení è. 1, 3, 4, 5 a 6, a to i napriek tomu,
že u týchto vyjadrení nemohli v žiadnom prípade nasta akéko¾vek pochybnosti o
hodnovernosti týchto prejavov vôle, na rozdiel od vážnych výhrad týkajúcich sa
práve vyjadrenia è. 2.
Vzdanie sa funkcie poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy je jednostranný
právny úkon poslanca, vyvolávajúci následok v práve verejnom, ktorý môže vykona
len osobne a výluène len na základe slobodne a vážne prejavenej vôle. Rozhodova
o vzdaní (nevzdaní sa) funkcie poslanca je výluèným právom poslanca, keïže
poslanec pod¾a èl. 73 ods. 2 ústavy vykonáva mandát osobne pod¾a svojho
svedomia a presvedèenia a nie je viazaný príkazmi. Preto sa ho môže vzda len
osobne, na základe vlastného a predovšetkým nespochybnite¾ného prejavu vôle.
Navrhovate¾ viackrát opakovane, jednoznaène a bez akýchko¾vek podmienok
popieral, že prejav vôle, ktorý je obsahom písomného vyjadrenia è. 2 je prejavom
jeho vôle. Ústavný súd berúc pritom do úvahy všetky fakty, ktoré v danej veci
obstaral a podrobne sa s nimi oboznámil, dospel k záveru, že vyjadrenie è. 2 (list
navrhovate¾a Národnej rade z 26. novembra 1996, ktorým jej oznámil, že sa vzdáva
funkcie poslanca) nie je svojím obsahom prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle,
považuje ho na základe viacerých skutoèností iba za fiktívny prejav vôle. Tento
záver považuje ústavný súd za opodstatnený i napriek skutoènosti, že podpis na
uvedenom liste (vyjadrenie è. 2) hodnotí ako skutoèný (pravý) podpis navrhovate¾a,
k èomu ho vedie predovšetkým výsledok skúmania a z toho vyplývajúci záver
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava v jeho
odbornom vyjadrení z 11. februára 1997. Pod¾a neho identifikaèná hodnota
zistených zhodných znakov viedla k nepochybnému záveru, že sporný podpis a
porovnávacie podpisy navrhovate¾a boli vyhotovené jedným pisate¾om. Svoje
pochybnosti o skutoènej vôli navrhovate¾a vzda sa funkcie poslanca na základe jeho
vyjadrenia è. 2 opiera ústavný súd o iné skutoènosti, ktoré s týmto fiktívnym
prejavom vôle súviseli, a to predovšetkým napísanie adresy na obálke, v ktorej bol
list doruèený Národnej rade s ve¾kou pravdepodobnosou iným pisate¾om ako bol
navrhovate¾ a dopísanie miesta a dátumu napísania tohto listu v inom èase a iným
typom písacieho stroja, ako bol napísaný text listu. Ústavný súd pri rozhodovaní o
prijatej èasti podnetu vychádzal z vysokého stupòa pravdepodobnosti, že prejav vôle
nachádzajúci sa vo vyjadrení è. 2 nebol prejavom vôle navrhovate¾a a že preto teda
išlo o „prejav vôle“ iného subjektu, ktorý však nie je známy (nebol zistený ani
orgánom èinným v trestnom konaní a ani orgánom prokuratúry). Týmto iným
subjektom nebol (a ani nemohol by) „zástupca“ navrhovate¾a v tom èase, t. j. od
26. novembra do 4. decembra 1996 poslanca Národnej rady. Zastúpenie poslanca
Národnej rady vyluèuje èl. 73 ods. 2 ústavy tým, že prikazuje vykonáva mandát
poslanca osobne (vykonávanie mandátu je nezastupite¾né).
Tým, že Národná rada odmietla vzia do úvahy iné slobodné, vážne
a predovšetkým právne relevantné vyjadrenia vôle navrhovate¾a ako jej poslanca
(najmä jeho písomné vyjadrenie è. 3) nielenže nemienila rešpektova èl. 73 ods. 2
ústavy, èím súèasne neuznala právo navrhovate¾a vykonáva mandát poslanca
osobne, ale neuznala ho ani ako právnu osobnos, subjekt práva spôsobilý vykonáva
právne úkony a vyjadrova svoju vô¾u, ktorú ak vyhovuje požiadavkám platného
práva, je nevyhnutné rešpektova.
Ústavný súd, ako už bolo predtým uvedené, považuje podpis navrhovate¾a
pod textom listu doruèeného Národnej rade 28. novembra 1996 (vyjadrenie è. 2), za
jeho skutoèný (pravý) podpis. Zároveò však opätovne konštatuje, že v podstate
všetky iné dôležité skutoènosti súvisiace s jeho vyhotovením a odoslaním Národnej
rade (písmo na obálke, v ktorej bol list poštou doruèený, na rozdiel od písomného
vyjadrenia è. 1 a 3, nebol napísaný na liste s oznaèením „Poslanec Národnej rady
Slovenskej republiky F. G.“, iný typ písma, ktorým bolo napísané miesto jeho
vyhotovenia a dátum a predovšetkým opakované verejné tvrdenia navrhovate¾a, že
tento list nenapísal a ani neodoslal Národnej rade) ho viedli k presvedèeniu, že list z
26. novembra 1996 (písomné vyjadrenie è. 2) ako celok nemožno považova za
právne relevantný prejav vôle navrhovate¾a vzda sa funkcie poslanca Národnej
rady. Ústavný súd ho nemôže považova za skutoène, slobodne a vážne prejavenú
vô¾u toho, kto ho síce podpísal, ale neodoslal adresátovi (a ani taký úmysel nemal).
Napriek tomuto konštatovaniu zaujíma svoje stanovisko k problematike, èi v
spojitosti s ústavným právom poslanca vzda sa funkcie poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1
ústavy, môže poslanec skorší prejav svojej vôle odvola, resp. vzia spä a najmä v
akom èase (lehote) môže tak urobi.
Príslušné právne predpisy kladú na formu prejavu vôle celý rad všeobecných
a v jednotlivostiach aj osobitných podmienok. Pri uskutoèòovaní ústavného práva
upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy pod¾a § 9 zákona Slovenskej národnej rady
è. 45/1989 Zb. o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov,
takouto osobitnou podmienkou je forma právneho úkonu, t. j. že poslanec sa môže
svojej funkcie vzda len písomne. Ak teda platí, že poslanec sa môže funkcie poslanca
vzda iba písomne, je zrejmé, že tento skorší prejav svojej vôle môže odvola (vzia
spä) tiež len písomne, ak právny predpis neupravuje, že tak možno urobi aj inou
formou (napr. ústne).
Ústava ani zákon è. 45/1989 Zb. neustanovujú žiadnu právnu skutoènos,
v dôsledku ktorej by mohlo zaniknú právo poslanca odvola skorší prejav vôle vzda sa
funkcie poslanca. Citované ustanovenie zákona è. 45/1989 Zb. upravuje zánik
mandátu, ktorý zanikne, ak Národná rada vzala na vedomie vzdanie sa funkcie
poslanca. Z toho vyplýva, že poslanec môže ustanoveným spôsobom vzia spä
skorší prejav vôle len do momentu ukonèenia rozpravy predchádzajúcej hlasovaniu
o prijatí uznesenia, ktorým Národná rada berie na vedomie vzdanie sa funkcie
poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy. Ak by teda ústavný súd vychádzal z
domnienky, že vyjadrenie è. 2 (list doruèený Národnej rade 28. novembra 1996,
ktorým jej navrhovate¾ oznámil, že sa vzdáva svojej funkcie poslanca) bolo
vyjadrením vôle navrhovate¾a, potom však tento poslanec mal aj právo toto svoje
vyjadrenie vzia spä neskorším právne rovnako relevantným vyjadrením, a to až do
ukonèenia rozpravy Národnej rady o správe mandátového a imunitného výboru o
nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov Národnej rady 4. decembra
1996. Inak povedané, ak poslanec najskôr písomnou formou prejavil svoju vô¾u vzda
sa funkcie, ale neskôr (až do ukonèenia rozpravy Národnej rady k tejto veci), právne
relevantnou formou, prejavil novú slobodnú, vážnu a urèitú vô¾u, ktorou svoj
predchádzajúci prejav vôle menil tak, že sa mandátu nevzdáva, treba takýto prejav
vôle uzna a rešpektova ho každým subjektom, vrátane Národnej rady. Opaèný prístup
v tejto veci sa pod¾a názoru ústavného súdu prieèi samotnej podstate práva a v
širších súvislostiach aj podstate právneho štátu. Ústavný súd si je vedomý, že žiaden
právny predpis neupravuje lehotu, dokedy môže poslanec vzia spä svoje vyhlásenie
(prejav vôle) o vzdaní sa funkcie poslanca, resp. nahradi ho iným neskorším.
Rovnako však v žiadnom právnom predpise nie je upravená podmienka, ktorá by
bránila ktorémuko¾vek poslancovi Národnej rady vzia spä svoj predchádzajúci
prejav vôle v spojení s uplatòovaním ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1
ústavy, z èoho možno logicky odvodi záver, že vzatie spä predtým deklarovaného
prejavu vôle sa môže vykona dovtedy, kým Národná rada nevezme uznesením
vzdanie sa funkcie poslanca na vedomie. Na základe predchádzajúcich úvah dospel
ústavný súd k záveru, že ak by aj písomné vyjadrenie è. 2 bolo skutoèným
vyjadrením vôle navrhovate¾a (za také ho 4. decembra 1996 považovala Národná
rada), potom je logicky nespochybnite¾né, že toto vyjadrenie (prejav vôle) bolo
právne relevantným spôsobom vzaté spä tým istým, k tomu jedine oprávneným
subjektom, a to jeho písomným vyjadrením è. 3 (list navrhovate¾a adresovaný
Národnej rade z 3. decembra 1996). Toto vyjadrenie spåòalo bez akýchko¾vek
pochybností náležitosti vôle subjektu (slobodná a vážna) i náležitosti prejavu vôle
(zrozumite¾nos, urèitos, forma), v danom prípade poslanca Národnej rady, na rozdiel
od viacerých sporných skutoèností evidentne existujúcich a viažúcich sa k vyjadreniu
è. 2, ktoré i napriek tomu však Národná rada uznala 4. decembra 1996 prijatím
uznesenia è. 482 za jediný, òou akceptovate¾ný prejav vôle navrhovate¾a, negujúc
pritom jeho iné, neskoršie uskutoènené prejavy vôle.
Z petitu podnetu ústavný súd zistil, že navrhovate¾ ho žiadal, aby okrem
vyslovenia toho, že uznesením Národnej rady è. 482 zo 4. decembra 1996 bolo
porušené jeho ústavné právo upravené v èl. 81 ods. 1 ústavy, toto uznesenie aj zrušil
a ïalej, aby v prijatom náleze rozhodol, že je i naïalej poslancom Národnej rady.
V predchádzajúcej èasti odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd uviedol
viacero argumentov, ktoré pod¾a jeho právneho názoru tvoria právne relevantný
základ pre prijatie rozhodnutia o vyhovení prvej èasti petitu podnetu. S oh¾adom na
túto èas petitu to teda znamená zistenie a konštatovanie, že uznesením Národnej rady
è. 482 zo 4. decembra 1996 bolo porušené ústavné právo navrhovate¾a spoèívajúce
v možnosti vzda sa funkcie poslanca právne relevantným spôsobom, upravené
v èl. 81 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd, z dôvodov uvedených v ïalšom texte odôvodnenia, nemohol však
vyhovie petitu podnetu v celom rozsahu. Vychádzal pritom z § 31a ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z., pod¾a ktorého na konanie
a rozhodovanie o prijatom podnete sa primerane použijú ustanovenia tretej èasti
druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona (konanie o ústavných sažnostiach). Obsah
týchto ustanovení (§ 49 a nasl.) priamo vyluèuje možnos vyhovie tej èasti petitu
podnetu, v ktorej navrhovate¾ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie Národnej
rady è. 482 zo 4. decembra 1996. Je tomu tak preto, lebo v danom prípade nejde o
rozhodnutie orgánu uvedeného v èl. 127 ústavy (§ 49 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z.). Uznesenie Národnej rady è. 482 zo 4.
decembra 1996 (ale ani žiadne iné uznesenie tohto orgánu štátnej moci) nemá vôbec
povahu rozhodnutia v zmysle èl. 127 ústavy. Okrem toho pod¾a § 51 citovaného
zákona úèastníkmi konania pred ústavným súdom sú okrem sažovate¾a aj orgán
štátnej správy alebo orgán územnej samosprávy, proti ktorému sažnos smeruje, za
ktorý však Národná rada (pod¾a èl. 72 ústavy jediný ústavodarný a zákonodarný
orgán Slovenskej republiky) nemôže by považovaná.
Rovnako nebolo možné vyhovie ani tej èasti petitu, v ktorej navrhovate¾
žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že „je naïalej poslancom Národnej rady“.
Ústavný súd, ktorý je pod¾a èl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený preskúmava konanie
každého subjektu, ktorý svojím konaním môže poruši ústavné právo iného subjektu, a
v tom smere ho aj posúdi, nemôže však jeho protiprávne konanie napravi svojím
konaním, resp. rozhodnutím. Povinnos napravi svoje protiprávne konanie má ten
subjekt, ktorý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym konaním vyvolal
nežiadúci následok. V danom prípade je ním Národná rada.
Ústavný súd na základe zistených a vyhodnotených skutoèností týkajúcich sa
tak konania a postupu Národnej rady, ako aj navrhovate¾a v súvislosti so sporom
o zánik jeho mandátu poslanca Národnej rady, deduktívne odvodil nasledujúce
právne závery, resp. konštatovania.
1. Jedným zo základných znakov a predpokladov právneho štátu a zároveò
i právnej istoty ako jeho základného atribútu, je také usporiadanie štátu, v ktorom
každý, t. j. fyzická i právnická osoba môže ma dôveru v právo. Podstata právnej
istoty v jej najvšeobecnejšom vyjadrení spoèíva v tom, že ktoko¾vek sa môže
spolieha na to, že mu štát (predovšetkým nezávislé súdy) poskytne efektívnu ochranu
jeho práv, že mu štátna moc dopomôže realizova jeho subjektívne právo, ak mu v tom
bude niekto neoprávnene bráni, ako aj v tom, že ho nepostihne sankcia alebo iný
neodôvodnený dôsledok v prípade, ak všeobecne záväzný právny predpis neporušil.
Takéto konanie sa celkom oprávnene a predovšetkým oèakáva od ústavného
súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti vtedy, ak sa na neho obráti
fyzická alebo právnická osoba s návrhom, aby rozhodol o spore vzniknutom
v dôsledku realizácie niektorého ústavného práva.
2. Ústavný súd je pod¾a èl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Do rámca tejto ochrany nesporne patrí aj ochrana ústavného práva
poslanca Národnej rady upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie v
podnete namietal navrhovate¾ konaním Národnej rady tým, že akceptovala iba
jeden prejav vôle, ktorý v súvislosti so vzdaním sa funkcie poslanca jej bol doruèený
(naviac taký prejav vôle o právnej relevantnosti ktorého objektívne existujú vážne
pochybnosti), a súèasne negovaním najmenej jedného, neskoršie (ale vèas) uèineného
a v plnej miere akceptovate¾ného prejavu vôle.
3. Cie¾om, ale samozrejme aj podstatou konania pred ústavným súdom
o predmetnom podnete bola ochrana ústavnosti s oh¾adom na zachovanie
dovtedajšieho stavu, t.j. trvania mandátu poslanca Národnej rady, resp. vyslovenie
záveru o jeho nezaniknutí prijatím uznesenia è. 482 zo 4. decembra 1996.
Ustanovenie èl. 81 ods. 1 ústavy o práve poslanca Národnej rady vzda sa tejto
funkcie, s následkami spojenými s trvaním, resp. zánikom právneho vzahu medzi ním
a Národnou radou je nepochybne ústavným základom existencie tohto práva. Preto je
logicky možné namieta porušenie ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 ústavy
v spojení s konkrétnymi prejavmi vôle navrhovate¾a ním uskutoènenými
od 20. novembra do 4. decembra 1996 a s nimi spojené následné konanie Národnej
rady.
4. Vzh¾adom na závažné ústavnoprávne dôsledky, ktoré má vzdanie sa
funkcie poslanca Národnej rady (osobitne s oh¾adom na èl. 73 ods. 1 ústavy), musí
ís o jeho jednoznaèný a nepochybný (nespochybnite¾ný) prejav vôle vzda sa funkcie
poslanca v zmysle èl. 81 ods. 1 ústavy. Takému prejavu vôle vzda sa výkonu svojej
funkcie zodpovedá stav, kedy poslanec Národnej rady v období od zaslania svojho
písomného oznámenia o tom, že sa svojej funkcie vzdáva až do príslušného úkonu
Národnej rady, ktoré toto vzdanie má vzia na vedomie neprejavil aj opaènú vô¾u,
prípadne nespochybnil skutoènos, že v danom prípade nejde o prejav jeho slobodnej a
vážnej vôle smerujúci k vzdaniu sa funkcie poslanca, ale o prejav vôle niekoho iného.
V prípade, ak poslanec Národnej rady však jednoznaène popiera, resp. spochybòuje,
že v konkrétnom prípade nejde o jeho slobodne, vážne a zrozumite¾ne prejavenú
vô¾u, táto potom nie je prejavená jednoznaèným a nespochybnite¾ným spôsobom. Z
takto prejavenej vôle nemôžu preto vzniknú ústavou predvídané úèinky, upravené v
èl. 81 ods. 1. Vzh¾adom na to, že ústavné právo upravené v tomto ustanovení patrí
výluène poslancovi, musí by jednoznaène preukázané, že v konkrétnom prípade
poslanec vyjadril slobodnú, vážnu, urèitú a zákonom predpísaným spôsobom
prejavenú vô¾u vzda sa funkcie poslanca. Inými slovami, pod pojmom „poslanec sa
môže funkcie poslanca vzda“ je potrebné (vzh¾adom na mimoriadny význam
dôsledkov realizácie uvedeného ustanovenia) chápa jedine výslovný, vážne a
slobodne myslený prejav vôle poslanca Národnej rady, ktorý svoj úmysel (vyjadrený
písomnou formou) nespochybòuje, èi dokonca popiera, a to až do momentu, kým
Národná rada tento jeho jednostranný prejav vôle nezoberie na vedomie a nedoplní
poèet poslancov Národnej rady na stav urèený èl. 73 ods. 1 ústavy.
5. Rozhodujúcou skutoènosou pre prijatie rozhodnutia ústavného súdu
o podnete navrhovate¾a bolo uznanie opodstatnenosti iba takých prejavov vôle,
ktoré sú uskutoènené slobodne, vážne, urèite a zákonom upravenou formou, ktoré
svojím obsahom neodporujú alebo neobchádzajú zákon a ktoré sa neprieèia dobrým
mravom. Rozhodnutie o vzdaní sa funkcie poslanca Národnej rady je jeho
jednostranným, verejnoprávnym a výluèným ústavným právom, v ktorom ho nemôže
nikto nahradi, pretože každý poslanec pod¾a ústavy vykonáva mandát osobne, bez
viazania sa príkazmi, a preto sa ho môže iba osobne vzda, a to na základe jeho právne
nespochybite¾ného písomného prejavu vôle. V spojitosti s tým, logicky a bez výhrad
musí plati, že ak sa poslanec môže platne vzda funkcie poslanca iba písomne, je
potom nepochybné, že svoj skorší písomný prejav vôle (o vzdaní sa tejto funkcie)
môže odvola (vzia spä, nahradi) tiež iba písomne. Nikto, ani Národná rada (a to bez
oh¾adu na formu a spôsob jej konania a postupu), nemôže poslanca svojvo¾ne, t. j.
bez jeho osobne uskutoèneného a právne relevantného prejavu vôle zbavi mandátu
poslanca. Takýto postup, ak k nemu dôjde, hodnotí ústavný súd ako taký, ktorý je
v rozpore so samými základmi práva a súèasne i právneho štátu.
6. V konaní o podnete navrhovate¾a neboli zistené také skutkové okolnosti,
ktoré by mohli vyvola opodstatnené pochybnosti o jeho vôli dobrovo¾ne sa nevzda
funkcie poslanca Národnej rady. Práve naopak, ním uskutoènené prejavy vôle
jednoznaène potvrdili, že bezprostredne pred prijatím uznesenia Národnej rady è. 482
zo 4. decembra 1996 opakovane, slobodne, zrozumite¾ne a urèitým spôsobom, ako
i zákonom upravenou formou jasne a nespochybite¾ne prejavil svoju vô¾u by
i naïalej poslancom Národnej rady.
7. Nad rámec už predtým uvedeného, považuje ústavný súd uvies svoj názor
na existenciu a uplatòovanie osobitných zmlúv (záväzkov), tzv. reverzov (reverzných
zmlúv) v súvislosti so zaraïovaním vybraných kandidátov na kandidátnu listinu
príslušného politického subjektu kandidujúceho vo vo¾bách do Národnej rady.
Reverz zabezpeèovaný vo forme osobitných zmlúv (záväzkov) medzi
politickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo vo¾bách je v rozpore
s ústavou, pretože prostredníctvom neho môže príslušný politický subjekt trvale
a úèinne vyžadova od bývalého kandidáta (po vo¾bách poslanca), ktorý s ním
uzavrel tzv. reverznú zmluvu výkon mandátu výluène pod¾a straníckych príkazov a
na základe predchádzajúceho písomného vyjadrenia kandidáta o vzdaní sa funkcie
poslanca v budúcnosti pod¾a èl. 81 ods. 1 ústavy.
Zákaz reverzu vyplýva z èl. 75 ods. 2 ústavy, pod¾a ktorého s¾ub poslanca
s výhradou má za následok stratu mandátu. Okrem toho reverz je neprípustný aj
pod¾a èl. 73 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje jedine reprezentatívny a nie imperatívny
mandát a nie je ani v súlade s èl. 75 ods. 1 ústavy, t.j. s obsahom s¾ubu poslanca
Národnej rady. Ústavný dôsledok s¾ubu ktoréhoko¾vek poslanca Národnej rady
uskutoèneného s výhradou nachádzajúcou sa v tzv. reverze pred zložením s¾ubu by
mal ma nevyhnutne za následok stratu jeho mandátu.
Na základe predchádzajúceho konštatovania, Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia s tým, že po
jeho doruèení obom úèastníkom konania nastávajú jeho úèinky iba do budúcnosti
(ex nunc).
P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 1997
JUDr. Richard Rapant
predseda senátu