Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 8/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Kluèku a JUDr. Viery Mrázovej

o prijatej èasti podnetu Ing. F. G., bytom G., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom, B.

vo veci porušenia ústavného práva upraveného èl. 81 ods. 1 Slovenskej

republiky Národnou radou Slovenskej republiky prijatím uznesenia è. 482

zo 4. decembra 1996 na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 1997 takto

r o z h o d o l :

1. Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia è. 482 zo 4.

decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec F. G. sa pod¾a èl. 81 ods. 1

vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej

republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, p o r u š i l a jeho ústavné

právo upravené v èl. 81 ods. 1 .

2. Vo zvyšnej èasti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len „ústavný súd“) bol

16. decembra 1996 doruèený podnet Ing. F. G., v ktorom prostredníctvom JUDr. J.

H., advokáta, B. (ïalej len „navrhovate¾“), navrhol zaèatie konania pod¾a èl. 130

ods. 3 (ïalej len „ústava“) „vo veci porušenia mojich

ústavných práv, uvedených v èl. 30 , èl. 12 ods. 1 druhej vete, èl. 16 ods. 1, èl. 81

ods. 1 v spojení s èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods. 2 “.

Navrhovate¾ v òom konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky (ïalej

len „Národná rada“) uznesením è. 482 zo 4. decembra 1996 vzala na vedomie jeho

údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu a to i napriek tomu, že sa ho nevzdal. Túto

skutoènos písomne oznámil jej predsedovi, ïalej predsedovi jej Mandátového

a imunitného výboru, ako aj ústne na schôdzi tohto výboru, èím pod¾a neho

„Národná rada SR rozhodovala v rozpore s mojou jasne prejavenou vô¾ou“.

Ako ïalej uviedol „Národná rada predovšetkým rozhodovala na základe

falošného dokumentu. Pri rokovaní Mandátového a imunitného výboru Národnej

rady SR som ešte nevedel o skutoènostiach, ktoré sa ukázali na schôdzi Národnej

rady 4. decembra 1996. Až na tejto schôdzi citoval poslanec JUDr. D. M. obsah

zmluvy, na ktorej bol môj podpis, overený dòa 27. 7. 1994 pracovníèkou verejného

notára S. B. Keïže sa pamätám, že som okrem zmluvy o pôžièke podpisoval zrejme

iba jeden dokument týkajúci sa tzv. vrátenia mandátu, ako aj po dôkladnejšom

preskúmaní môjho podpisu na vyhlásení datovanom 26. 11. 1996, dospel som k

záveru, že môj podpis je falšovaný.“

Pod¾a navrhovate¾a, ak Národná rada prijala 4. decembra 1996 uznesenie

è. 482, ktorým vzala na vedomie vzdanie sa jeho mandátu poslanca Národnej rady,

postupovala v rozpore s ustanoveniami èl. 1, èl. 2 ods. 2 .

Navrhovate¾ na základe jednotlivých skutoèností uvedených v podnete

navrhol, aby ho ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na ïalšie konanie a

aby po vykonaní príslušného zisovania a dokazovania rozhodol nálezom tohto

znenia:

„1. Ústavný súd SR zisuje, že uznesením Národnej rady Slovenskej republiky

èíslo 482 zo dòa 4. 12. 1996 boli porušené ústavné práva navrhovate¾a F. G.,

uvedené v ustanoveniach èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhej vety, èl. 16 ods. 1 a èl. 81 ods. 1

v spojení s ustanoveniami èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73 ods.

2 .

2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky èíslo 482 zo dòa 4. 12. 1996

sa zrušuje.

3. Ing. F. G., bytom G., zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej

republiky vo vo¾bách, vykonaných 30. 9. až 1. 10. 1994, je naïalej poslancom

Národnej rady Slovenskej republiky.“

Ústavný súd posúdil obsahové a procesnoformálne náležitosti podnetu a na

neverejnom zasadnutí senátu konanom 23. januára 1997 po predbežnom prerokovaní

èas podnetu, v ktorej navrhovate¾ namietal porušenie ústavných práv upravených

v èl. 30, èl. 12 ods. 1 druhá veta a èl. 16 ods. 1 v spojení s èl. 1, èl. 2 ods. 2 a èl. 73

ods. 2 odmietol pod¾a zákona Národnej

rady Slovenskej republiky è. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky è. ., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon,

pre jeho zjavnú neopodstatnenos. Èas podnetu, v ktorej navrhovate¾ namietal

porušenie ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1

prijal na konanie.

Ústavný súd 23. januára 1997 písomne vyzval Národnú radu, aby sa vyjadrila

k èasti podnetu prijatej na konanie pred ústavným súdom. Táto, ako úèastník konania,

reagovala až na jeho opakovanú výzvu z 13. februára 1997. Vo vyjadrení

z 18. februára 1997 jej predseda uviedol, že „Národná rada Slovenskej republiky sa

k predmetnej veci po prerokovaní vyjadrila schválením uznesenia zo 4. decembra

1996 è. 482, v ktorom na návrh Mandátového a imunitného výboru Národnej rady

Slovenskej republiky vzala na vedomie, že poslanec F. G. sa vzdal funkcie poslanca.“

Výzvou zo 4. februára 1997 požiadal ústavný súd JUDr. D. M., podpredsedu

Mandátového a imunitného výboru Národnej rady, aby mu predložil „Zmluvu

uzavretú pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka medzi HZDS a Ing. F. G.“ z 27. júla

1994. Adresát tejto výzvy na òu do dòa tohto rozhodnutia žiadnym spôsobom

nereagoval. V tej istej veci sa 13. februára 1997 ústavný súd obrátil na tajomníka

Hnutia za demokratické Slovensko Ing. P. K.. Tento vo svojom liste, ktorý bol

ústavnému súdu doruèený 20. februára 1997 uviedol, že „Predmetná zmluva bola

použitá pre potreby rokovania Národnej rady Slovenskej republiky a v súèasnosti sa

nenachádza v mojej dispozícii. Vychádzajúc z uvedeného nemôžem Vašej žiadosti

vyhovie.“

V uvedenej veci sa ústavný súd výzvou zo 4. februára 1997 obrátil na

Notársky úrad, JUDr. S. B., B., aby mu predložil výpis z Osvedèovacej knihy, è.

Knihy 0-II/94. Z jeho vyjadrenia zo 7. februára 1997 vyplynulo, že tento notársky

úrad 27. júla 1994 osvedèil /overil/ podpis F. G., r. è. 51-01-18/225, bytom G., v

kolónke è. 282 na „Zmluve uzavretej v zmysle § 51 Obèianskeho zákonníka medzi

HZDS a F. G.“

Ústavný súd vypoèul 17. apríla 1997 navrhovate¾a ako úèastníka konania

o prijatej èasti jeho podnetu v prítomnosti jeho právneho zástupcu. Pod¾a jeho

vyjadrenia, text listu z 26. novembra 1996 adresovaného Národnej rade, z ktorého

táto vychádzala pri prijatí uznesenia è. 482 zo 4. decembra 1996, nenapísal a ani ho

nepodpísal. Navrhovate¾ pri výsluchu uviedol, že podpis nachádzajúci sa pod textom

tohto listu môže by pod¾a jeho názoru výsledkom skenerovej techniky alebo ho

mohla napísa iná osoba. Ïalej uviedol, že autora listu z uvedeného dòa nemôže

priamo oznaèi, avšak „moje indície smerujú k tomu, že text listu a podpis na òom

napísal niekto z HZDS“. Navrhovate¾ sa pri výsluchu ïalej vyjadril k uzavretiu

zmluvy s HZDS pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka: „27. júla 1994 spolu s

viacerými ïalšími kandidátmi na funkciu poslancov Národnej rady SR za HZDS som

uzavrel zmluvu s HZDS pod¾a § 51 Obèianskeho zákonníka, na ktorej bol overený

môj podpis poverenou pracovníèkou notára JUDr. S. B. Podpísal som vyhlásenie o

vzdaní sa mandátu, èo bol samostatný dokument bez dátumu, ktorý som podpísal.

Nie som si istý, èi na predmetnom vyhlásení bol môj podpis overený prítomnou

pracovníèkou notára. Ïalej podotýkam, že uvedené dva dokumenty neboli použité pri

ukonèení môjho mandátu, pretože ich mal v úschove poslanec Národnej rady JUDr.

D. M., èo je zachytené aj v stenografickom zázname z rokovania Národnej rady 4. 12.

1996.“ V tejto súvislosti navrhovate¾ ïalej vypovedal, že „zmluvu medzi ním a

HZDS podpísal za HZDS vtedajší jeho tajomník I. L. Ja, ani ïalší sme tieto

dokumenty neobdržali, ani ich kópie. Vyhlásenie o vzdaní sa mandátu bolo prílohou

k zmluve, avšak netvorilo jej neoddelite¾nú súèas. Bolo iba technicky pripojené k

zmluve. Podpis bol overený iba na zmluve, nie na vyhlásení.“

Navrhovate¾ sa pri výsluchu na ústavnom súde 17. apríla 1997 vyjadril aj k

trestnému oznámeniu, ktoré podal na neznámu osobu pre spáchanie trestného èinu

poškodzovania cudzích práv pod¾a . V tej súvislosti

predložil ústavnému súdu uznesenie Okresnej prokuratúry v Galante è. Pr. 131/97-5 z

10. marca 1997, ktorým jej prokurátor rozhodol pod¾a § 148 ods. 1 písm. b)

zamietnu sažnos poškodeného Ing. F. G. podanú proti uzneseniu

policajného orgánu Obvodného oddelenia PZ Galanta è. z 27. februára

1997, ktorým pod¾a uložil vec, ako sažnos podanú

neoprávnenou osobou.

Ústavný súd obstaral toto uznesenie, z ktorého zistil, že policajný orgán

Obvodného oddelenia PZ Galanta požiadal Kriminalistický a expertízny ústav

Policajného zboru Bratislava o podanie odborného vyjadrenia z odboru expertíznej

techniky v zmysle . Z odborného vyjadrenia tohto

ústavu è. p.: VKE-1140/KEÚ-EXP-97 z 11. februára 1997 vyplynul jednoznaèný

záver, že sporný podpis navrhovate¾a na liste adresovanom Národnej rade

z 26. novembra 1996 je vyhotovený v tvare nacvièeného podpisu s dominantným

poèiatoèným písmenom „G“ a charakteristickou koncovou adjustáciou. Neboli

zistené znaky kopírovania, prepisovania ani mechanických zásahov. Celkovým

záverom tohto vyjadrenia je konštatovanie, že „sporné a porovnávacie podpisy boli

vyhotovené jedným pisate¾om“. Súèasou citovaného odborného posudku bola aj

analýza, popis a vzájomné porovnanie zápisu (palièkového písma) na obálke, v ktorej

sa nachádzal a bol Národnej rade doruèený list s podpisom navrhovate¾a z 26.

novembra 1996 (v ktorom bolo oznámenie o jeho vzdaní sa funkcie poslanca

Národnej rady). Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava na základe

uvedených úkonov dospel k záveru, na rozdiel od hodnotenia podpisu navrhovate¾a

na tomto liste, že existujú viaceré rozdielne znaky medzi písmom na obálke a

palièkovým písmom napísaným rukou navrhovate¾a. Na základe ich existencie preto

vo svojom odbornom posudku konštatoval, že „Ing. F. G. s najväèšou

pravdepodobnosou nie je pisate¾om sporného zápisu“ (myslí sa tým palièkovým

písmom napísaná adresa na obálke listu adresovaného predsedovi poslaneckého

klubu HZDS v Národnej rade, s dátumom vyhotovenia 26. novembra 1996). V

záujme vykonania dôkazov potrebných na zistenie skutoèného stavu veci a získania

podkladov pre svoje rozhodnutie si ústavný súd obstaral spomínané písomné

podklady od orgánov, ktoré ich vydali, resp. vypracovali.

Ústavný súd pod¾a § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

è. vyzval úèastníkov konania, aby sa v urèenej lehote písomne

vyjadrili, èi trvajú na ústnom pojednávaní, alebo èi súhlasia s upustením od neho.

Navrhovate¾ v liste doruèenom ústavnému súdu 10. februára 1997 uviedol, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci jeho podnetu. Takisto i Národná

rada Slovenskej republiky svojím listom z 18. februára 1997 oznámila, že netrvá na

ústnom pojednávaní.

II.

Pre rozhodovanie ústavného súdu o podnete navrhovate¾a boli rozhodujúce

tie právne pramene, skutkové zistenia, právne úvahy, vyhodnotenie získaných

dôkazov a ich právne posúdenie, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.

upravuje nieko¾ko spôsobov ukonèenia mandátu

poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Je to uplynutím funkèného obdobia

/èl. 73 ods. 1/, stratou mandátu v dôsledku odmietnutia s¾ubu alebo s¾ubu s

výhradou /èl. 75 ods. 2/, zánikom mandátu, ak bol poslanec právoplatne odsúdený za

obzvláš závažný úmyselný trestný èin /èl. 81 ods. 2/, a tiež vzdaním sa funkcie

poslanca /èl. 81 ods. 1/.

Navrhovate¾ v petite podnetu okrem iného žiadal, aby ústavný súd vo svojom

náleze vyslovil, že došlo k porušeniu ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1

, ku ktorému malo, pod¾a jeho názoru, dôjs prijatím uznesenia Národnej rady

è. 482 zo 4. decembra 1996. V tejto èasti bol podnet prijatý na konanie pred

ústavným súdom; v èasti, v ktorej navrhovate¾ namietal porušenie iných ústavných

práv citovaným uznesením, bol odmietnutý pod¾a § 25 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky è.

Podstata sporu medzi navrhovate¾om a Národnou radou sa sústredila na

otázku, èi sa navrhovate¾ hodnoverne a právne relevantnou formou vzdal, resp.

nevzdal funkcie poslanca Národnej rady so zrete¾om na znenie ústavného práva

upraveného v èl. 81 ods. 1 . Ústavný súd zistil, že skutoènosti súvisiace so

zánikom jeho mandátu poslanca sú obsahom celkom troch písomných vyjadrení

adresovaných navrhovate¾om Národnej rade.

Sú to tieto písomné vyjadrenia:

1. V poradí prvé písomné vyjadrenie súvisiace s ïalším trvaním funkcie

poslanca bolo doruèené Kancelárii Národnej rady 26. novembra 1996. Navrhovate¾

v òom expresis verbis vyhlásil, že sa svojho mandátu nevzdáva a zároveò s tým

vylúèil akýko¾vek protichodný prejav svojej vôle, ktorý by bol v budúcnosti

doruèený Národnej rade. Z tohto vyjadrenia vyplynulo, že nielen akýko¾vek

protichodný prejav jeho vôle vyluèuje, ale aj to, že ak by predsa bol takýto list

(prejav vôle) doruèený Národnej rade, treba ho považova vo vzahu k jeho osobe a k

jeho mandátu poslanca Národnej rady za bezpredmetný.

2. V poradí druhé písomné vyjadrenie navrhovate¾a adresované predsedovi

poslaneckého klubu HZDS v Národnej rade, bolo doruèené sekretariátu predsedu

Národnej rady 28. novembra 1996 a obsahovalo vyjadrenie o vzdaní sa funkcie

poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 . Toto vyjadrenie (prejav vôle) vzala Národná

rada uznesením è. 482 zo 4. decembra 1996 na vedomie s právnymi dôsledkami

spoèívajúcimi v zániku mandátu poslanca. Pravos tohto vyjadrenia, vrátane podpisu

na òom, ako aj písma na obálke, v ktorej bol doruèený Národnej rade (k obom bol

vypracovaný odborný posudok) navrhovate¾ viackrát poprel, oznaèiac ho za podvrh

tak pred rokovaním Národnej rady o tejto veci, ako aj po prijatí jej uznesenia è. 482,

ktorým ku dòu 4. decembra 1996 zanikol jeho mandát poslanca Národnej rady.

3. V poradí tretie písomné vyjadrenie bolo doruèené Kancelárii Národnej

rady 4. decembra 1996. Obsahovalo negáciu formy i obsahu druhého písomného

vyjadrenia, doruèeného Národnej rade 28. novembra 1996 a zároveò potvrdilo

právnu relevantnos prvého písomného vyjadrenia. V tomto písomnom vyjadrení

navrhovate¾ vyhlásil, že list, ktorého obsahom je jeho vyhlásenie o vzdaní sa

mandátu poslanca Národnej rade neposlal a opätovne vyhlásil, že mandátu poslanca

sa dobrovo¾ne nevzdá.

4. V poradí štvrté, piate a šieste vyjadrenie odznelo v rokovacej sále

Národnej rady 4. decembra 1996 na jej 21. schôdzi. Tieto verejné ústne vyjadrenia

navrhovate¾a jednak pred mandátovým a imunitným výborom (štvrté vyjadrenie),

neskôr na zaèiatku rozpravy Národnej rady o tejto otázke (piate vyjadrenie) a

napokon i v jej priebehu (šieste vyjadrenie) možno považova za písomné v tom

zmysle, že boli zachytené v zázname tejto schôdze Národnej rady, ktorý sa stal po

publikácii verejne prístupný. Vo všetkých svojich parlamentných vystúpeniach na

21. schôdzi Národnej rady 4. decembra 1996 navrhovate¾ vyjadril jednoznaènú

vô¾u vykonáva mandát a funkciu poslanca i naïalej (štvrté až šieste vyjadrenie),

resp. že sa ich dobrovo¾ne nevzdá.

Z uvedených troch písomných vyjadrení navrhovate¾a, ako aj jeho priamych

osobných vyjadrení na 21. schôdzi Národnej rady v rámci rozpravy, ktoré sú

zachytené v oficiálnom zázname z tejto schôdze, predložil podpredseda mandátového

a imunitného výboru Národnej rady na tej istej schôdzi Národnej rady iba to

navrhovate¾ove písomné vyjadrenie, ktorého obsahom malo by jeho vzdanie sa

mandátu, na ktorom pôvodne chýbali (boli vynechané) miesto a dátum. Toto písomné

vyjadrenie bolo pod¾a tvrdenia podpredsedu mandátového a imunitného výboru na

schôdzi Národnej rady 4. decembra 1996 overené notárom. Pod¾a vyjadrenia

navrhovate¾a, ktoré uviedol pri výsluchu úèastníka konania na ústavnom súde

17. apríla 1997, sa uvedené tvrdenie podpredsedu spomenutého výboru nezakladalo

na pravde, pretože bolo výsledkom falošnej argumentácie a úèelového

vysvet¾ovania situácie v Národnej rade. K tomu došlo tým, že pravos podpisu a jeho

overenie notárom na liste navrhovate¾a z 26. novembra 1996 (vyjadrenie è. 2)

preukazoval iným písomným dokumentom (zmluvou, ktorú navrhovate¾ uzavrel s

HZDS 27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutoène notárom overený).

Ústavný súd jednoznaène vychádza zo skutoènosti, ktorej nepochybnú

existenciu si osobitne, opakovane a viacerými spôsobmi preveril, že ani na jednom

z troch písomných vyjadrení (ale ani v ústnych vyjadreniach), ktoré navrhovate¾

v dòoch 26. novembra až 4. decembra 1996 doruèil Národnej rade, nebol jeho podpis

overený notárom. Tento bol overený, ako už bolo predtým uvedené, výluène iba na

zmluve uzavretej s HZDS z 27. júla 1994.

Ak teda na žiadnom z uvedených písomných vyjadrení navrhovate¾a nebol

jeho podpis overený notárom, potom ústavný súd, hodnotiac uvedený stav, musel

logicky a bez akýchko¾vek pochybností dospie k záveru, že ak napriek tomu

podpredseda mandátového a imunitného výboru Národnej rady 4. decembra 1996 v

rokovacej sále poèas svojho vystúpenia tvrdil, že Národná rada rokuje o písomnom

vzdaní sa funkcie poslanca, na ktorom je podpis jej autora (navrhovate¾a) overený

notárom, mohol toto tvrdenie preukazova (spoza reèníckeho pultu) iba tou èasou

zmluvy (pravdepodobne jej posledným listom), ktorú navrhovate¾ uzavrel s HZDS

27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutoène overený notárom. Túto zmluvu

nemožno však považova za formu prejavu vôle navrhovate¾a smerujúcu k realizácii

ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1 , t.j. k vzdaniu sa funkcie poslanca

Národnej rady.

upravuje nieko¾ko spôsobov zániku (straty) mandátu poslanca

Národnej rady. Patrí sem aj odmietnutie zloži s¾ub alebo zloženie s¾ubu s výhradou,

prípadne právoplatné odsúdenie poslanca za obzvláš závažný úmyselný trestný èin.

Mandát môže zaniknú aj tým, že poslanec sa ho vzdá na základe prejavu jeho vôle.

Prejav vôle poslanca Národnej rady, spojený s uskutoèòovaním ústavného

práva upraveného v èl. 81 ods. 1 , a to tak prejav pozitívny, ktorým poslanec

vyjadruje svoju vô¾u vzda sa funkcie poslanca, tak aj prejav negatívny, ktorým

poslanec vyjadruje svoju vô¾u nevzda sa funkcie poslanca, sú prejavom jeho

subjektívneho práva na výkon funkcie poslanca. Zvolením za poslanca Národnej

rady vzniká poslancovi nielen právo poslancom by, ale aj právo vykonáva túto

funkciu, t.j. mandát a to osobne, pod¾a svojho presvedèenia a svedomia, prièom

nie je viazaný príkazmi (reprezentatívny mandát). Mandát (t.j. právo vykonáva

funkciu poslanca) môže poslanec „strati“ priamo (odmietnutím s¾ubu poslanca alebo

vykonanie s¾ubu s výhradou (èl. 75 ods. 2 ). Mandát poslanca Národnej rady

zaniká aj vtedy, keï sa poslanec svojej funkcie poslanca v celom rozsahu vzdá.

Konkrétny následok upravený objektívnym právom, ktorý má takéto konanie

subjektu vyvola (spôsobi), predpokladá kvalifikovanos tohto konania. Inými slovami,

konanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája právny následok, t. j. právny úkon,

je vlastne kvalifikovaný prejav vôle, ktorý je schopný vyvola právom predpokladaný

právny následok. Kvalifikovanos vôle spoèíva nielen v jej vážnosti a v slobodnom

prejavení, ale aj v tom, že musí by prejavená urèitým spôsobom. Prejav vôle musí by

zrozumite¾ný a urèitý, a ak to upravuje zákon, musí by vykonaný aj v urèitej forme.

Formálnos prejavu vôle sa spája jednak s obsahom právneho úkonu (obsahové

náležitosti právneho úkonu) a jednak s jeho spôsobom vyjadrenia (písomný, ústny,

konkludentný). Ak má právny úkon vyvola právne následky pre ïalšieho úèastníka

vzahu, musí mu by doruèený (adresný právny úkon). Ak tieto následky vyvolá aj bez

oh¾adu na jeho vô¾u, t. j. na vô¾u druhého úèastníka vzahu, ide o právny úkon

jednostranný. Proces doruèovania musí však zaèa uskutoèòova ten subjekt, ktorého

právny úkon má vyvola konkrétny (želaný) právny následok (najmä vznik, zmenu

alebo zánik právneho vzahu).

Kvalitatívnymi znakmi právneho úkonu ako celku sú reálna možnos jeho

uskutoènenia (faktická realizácia - právny úkon je možný) a dovolenos takéhoto

konania, t. j. svojím obsahom alebo úèelom neodporuje zákonu alebo ho neobchádza

alebo sa neprieèi dobrým mravom, t.j. právny úkon je dovolený.

Ak právny úkon jednoznaène nemá niektorý z kvalitatívnych znakov, èo pre

potreby ústavného práva je v zmysle èl. 124 oprávnený posúdi jedine

ústavný súd, je neplatný, a ako taký nemôže vyvola tie úèinky, ktoré s ním verejné

právo, t.j. ústavné právo spája.

Ústavný súd po preskúmaní jednotlivých stránok konania Národnej rady, ako

aj prejavov vôle vykonaných navrhovate¾om v súvislosti so zánikom jeho mandátu

poslanca Národnej rady dospel k záveru, že ten prejav vôle, ktorý Národná rada vzala

na vedomie a posúdila ho ako platné (právne relevantné) vzdanie sa funkcie

poslanca, nemal jednoznaène tie kvalitatívne znaky konania (právneho úkonu), ktoré

by mohli objektívne vies k platnému vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady.

Napriek existencii celkom piatich písomne a verejne prezentovaných

a dokumentovaných prejavov vôle, ktorými navrhovate¾ dal jednoznaène najavo

(predovšetkým Národnej rade), že sa nevzdáva a do konca funkèného obdobia

Národnej rady sa ani nevzdá svojho mandátu poslanca Národnej rady, táto vzala na

vedomie len jediné jeho vyjadrenie (prejav vôle) a to vyjadrenie è. 2, ktorého

obsahom bolo vzdanie sa funkcie poslanca, a ktoré naviac navrhovate¾ v ïalších

svojich vyjadreniach oznaèil za podvrh, resp. falzifikát. Tým Národná rada

akceptovala iba jediný prejav vôle navrhovate¾a (vyjadrenie è. 2) a len tento prejav

vôle uznala za právne relevantný, t. j. taký, s ktorým objektívne právo spája

následky. Zároveò týmto postupom odmietla uzna právnu relevanciu tých prejavov

vôle navrhovate¾a, ktoré boli obsahom vyjadrení è. 1, 3, 4, 5 a 6, a to i napriek tomu,

že u týchto vyjadrení nemohli v žiadnom prípade nasta akéko¾vek pochybnosti o

hodnovernosti týchto prejavov vôle, na rozdiel od vážnych výhrad týkajúcich sa

práve vyjadrenia è. 2.

Vzdanie sa funkcie poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 je jednostranný

právny úkon poslanca, vyvolávajúci následok v práve verejnom, ktorý môže vykona

len osobne a výluène len na základe slobodne a vážne prejavenej vôle. Rozhodova

o vzdaní (nevzdaní sa) funkcie poslanca je výluèným právom poslanca, keïže

poslanec pod¾a èl. 73 ods. 2 vykonáva mandát osobne pod¾a svojho

svedomia a presvedèenia a nie je viazaný príkazmi. Preto sa ho môže vzda len

osobne, na základe vlastného a predovšetkým nespochybnite¾ného prejavu vôle.

Navrhovate¾ viackrát opakovane, jednoznaène a bez akýchko¾vek podmienok

popieral, že prejav vôle, ktorý je obsahom písomného vyjadrenia è. 2 je prejavom

jeho vôle. Ústavný súd berúc pritom do úvahy všetky fakty, ktoré v danej veci

obstaral a podrobne sa s nimi oboznámil, dospel k záveru, že vyjadrenie è. 2 (list

navrhovate¾a Národnej rade z 26. novembra 1996, ktorým jej oznámil, že sa vzdáva

funkcie poslanca) nie je svojím obsahom prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle,

považuje ho na základe viacerých skutoèností iba za fiktívny prejav vôle. Tento

záver považuje ústavný súd za opodstatnený i napriek skutoènosti, že podpis na

uvedenom liste (vyjadrenie è. 2) hodnotí ako skutoèný (pravý) podpis navrhovate¾a,

k èomu ho vedie predovšetkým výsledok skúmania a z toho vyplývajúci záver

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava v jeho

odbornom vyjadrení z 11. februára 1997. Pod¾a neho identifikaèná hodnota

zistených zhodných znakov viedla k nepochybnému záveru, že sporný podpis a

porovnávacie podpisy navrhovate¾a boli vyhotovené jedným pisate¾om. Svoje

pochybnosti o skutoènej vôli navrhovate¾a vzda sa funkcie poslanca na základe jeho

vyjadrenia è. 2 opiera ústavný súd o iné skutoènosti, ktoré s týmto fiktívnym

prejavom vôle súviseli, a to predovšetkým napísanie adresy na obálke, v ktorej bol

list doruèený Národnej rade s ve¾kou pravdepodobnosou iným pisate¾om ako bol

navrhovate¾ a dopísanie miesta a dátumu napísania tohto listu v inom èase a iným

typom písacieho stroja, ako bol napísaný text listu. Ústavný súd pri rozhodovaní o

prijatej èasti podnetu vychádzal z vysokého stupòa pravdepodobnosti, že prejav vôle

nachádzajúci sa vo vyjadrení è. 2 nebol prejavom vôle navrhovate¾a a že preto teda

išlo o „prejav vôle“ iného subjektu, ktorý však nie je známy (nebol zistený ani

orgánom èinným v trestnom konaní a ani orgánom prokuratúry). Týmto iným

subjektom nebol (a ani nemohol by) „zástupca“ navrhovate¾a v tom èase, t. j. od

26. novembra do 4. decembra 1996 poslanca Národnej rady. Zastúpenie poslanca

Národnej rady vyluèuje èl. 73 ods. 2 tým, že prikazuje vykonáva mandát

poslanca osobne (vykonávanie mandátu je nezastupite¾né).

Tým, že Národná rada odmietla vzia do úvahy iné slobodné, vážne

a predovšetkým právne relevantné vyjadrenia vôle navrhovate¾a ako jej poslanca

(najmä jeho písomné vyjadrenie è. 3) nielenže nemienila rešpektova èl. 73 ods. 2

, èím súèasne neuznala právo navrhovate¾a vykonáva mandát poslanca

osobne, ale neuznala ho ani ako právnu osobnos, subjekt práva spôsobilý vykonáva

právne úkony a vyjadrova svoju vô¾u, ktorú ak vyhovuje požiadavkám platného

práva, je nevyhnutné rešpektova.

Ústavný súd, ako už bolo predtým uvedené, považuje podpis navrhovate¾a

pod textom listu doruèeného Národnej rade 28. novembra 1996 (vyjadrenie è. 2), za

jeho skutoèný (pravý) podpis. Zároveò však opätovne konštatuje, že v podstate

všetky iné dôležité skutoènosti súvisiace s jeho vyhotovením a odoslaním Národnej

rade (písmo na obálke, v ktorej bol list poštou doruèený, na rozdiel od písomného

vyjadrenia è. 1 a 3, nebol napísaný na liste s oznaèením „Poslanec Národnej rady

Slovenskej republiky F. G.“, iný typ písma, ktorým bolo napísané miesto jeho

vyhotovenia a dátum a predovšetkým opakované verejné tvrdenia navrhovate¾a, že

tento list nenapísal a ani neodoslal Národnej rade) ho viedli k presvedèeniu, že list z

26. novembra 1996 (písomné vyjadrenie è. 2) ako celok nemožno považova za

právne relevantný prejav vôle navrhovate¾a vzda sa funkcie poslanca Národnej

rady. Ústavný súd ho nemôže považova za skutoène, slobodne a vážne prejavenú

vô¾u toho, kto ho síce podpísal, ale neodoslal adresátovi (a ani taký úmysel nemal).

Napriek tomuto konštatovaniu zaujíma svoje stanovisko k problematike, èi v

spojitosti s ústavným právom poslanca vzda sa funkcie poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1

, môže poslanec skorší prejav svojej vôle odvola, resp. vzia spä a najmä v

akom èase (lehote) môže tak urobi.

Príslušné právne predpisy kladú na formu prejavu vôle celý rad všeobecných

a v jednotlivostiach aj osobitných podmienok. Pri uskutoèòovaní ústavného práva

upraveného v èl. 81 ods. 1 pod¾a zákona Slovenskej národnej rady

è. o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov,

takouto osobitnou podmienkou je forma právneho úkonu, t. j. že poslanec sa môže

svojej funkcie vzda len písomne. Ak teda platí, že poslanec sa môže funkcie poslanca

vzda iba písomne, je zrejmé, že tento skorší prejav svojej vôle môže odvola (vzia

spä) tiež len písomne, ak právny predpis neupravuje, že tak možno urobi aj inou

formou (napr. ústne).

ani zákon è. neustanovujú žiadnu právnu skutoènos,

v dôsledku ktorej by mohlo zaniknú právo poslanca odvola skorší prejav vôle vzda sa

funkcie poslanca. Citované ustanovenie zákona è. upravuje zánik

mandátu, ktorý zanikne, ak Národná rada vzala na vedomie vzdanie sa funkcie

poslanca. Z toho vyplýva, že poslanec môže ustanoveným spôsobom vzia spä

skorší prejav vôle len do momentu ukonèenia rozpravy predchádzajúcej hlasovaniu

o prijatí uznesenia, ktorým Národná rada berie na vedomie vzdanie sa funkcie

poslanca pod¾a èl. 81 ods. 1 . Ak by teda ústavný súd vychádzal z

domnienky, že vyjadrenie è. 2 (list doruèený Národnej rade 28. novembra 1996,

ktorým jej navrhovate¾ oznámil, že sa vzdáva svojej funkcie poslanca) bolo

vyjadrením vôle navrhovate¾a, potom však tento poslanec mal aj právo toto svoje

vyjadrenie vzia spä neskorším právne rovnako relevantným vyjadrením, a to až do

ukonèenia rozpravy Národnej rady o správe mandátového a imunitného výboru o

nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov Národnej rady 4. decembra

1996. Inak povedané, ak poslanec najskôr písomnou formou prejavil svoju vô¾u vzda

sa funkcie, ale neskôr (až do ukonèenia rozpravy Národnej rady k tejto veci), právne

relevantnou formou, prejavil novú slobodnú, vážnu a urèitú vô¾u, ktorou svoj

predchádzajúci prejav vôle menil tak, že sa mandátu nevzdáva, treba takýto prejav

vôle uzna a rešpektova ho každým subjektom, vrátane Národnej rady. Opaèný prístup

v tejto veci sa pod¾a názoru ústavného súdu prieèi samotnej podstate práva a v

širších súvislostiach aj podstate právneho štátu. Ústavný súd si je vedomý, že žiaden

právny predpis neupravuje lehotu, dokedy môže poslanec vzia spä svoje vyhlásenie

(prejav vôle) o vzdaní sa funkcie poslanca, resp. nahradi ho iným neskorším.

Rovnako však v žiadnom právnom predpise nie je upravená podmienka, ktorá by

bránila ktorémuko¾vek poslancovi Národnej rady vzia spä svoj predchádzajúci

prejav vôle v spojení s uplatòovaním ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1

, z èoho možno logicky odvodi záver, že vzatie spä predtým deklarovaného

prejavu vôle sa môže vykona dovtedy, kým Národná rada nevezme uznesením

vzdanie sa funkcie poslanca na vedomie. Na základe predchádzajúcich úvah dospel

ústavný súd k záveru, že ak by aj písomné vyjadrenie è. 2 bolo skutoèným

vyjadrením vôle navrhovate¾a (za také ho 4. decembra 1996 považovala Národná

rada), potom je logicky nespochybnite¾né, že toto vyjadrenie (prejav vôle) bolo

právne relevantným spôsobom vzaté spä tým istým, k tomu jedine oprávneným

subjektom, a to jeho písomným vyjadrením è. 3 (list navrhovate¾a adresovaný

Národnej rade z 3. decembra 1996). Toto vyjadrenie spåòalo bez akýchko¾vek

pochybností náležitosti vôle subjektu (slobodná a vážna) i náležitosti prejavu vôle

(zrozumite¾nos, urèitos, forma), v danom prípade poslanca Národnej rady, na rozdiel

od viacerých sporných skutoèností evidentne existujúcich a viažúcich sa k vyjadreniu

è. 2, ktoré i napriek tomu však Národná rada uznala 4. decembra 1996 prijatím

uznesenia è. 482 za jediný, òou akceptovate¾ný prejav vôle navrhovate¾a, negujúc

pritom jeho iné, neskoršie uskutoènené prejavy vôle.

Z petitu podnetu ústavný súd zistil, že navrhovate¾ ho žiadal, aby okrem

vyslovenia toho, že uznesením Národnej rady è. 482 zo 4. decembra 1996 bolo

porušené jeho ústavné právo upravené v èl. 81 ods. 1 , toto uznesenie aj zrušil

a ïalej, aby v prijatom náleze rozhodol, že je i naïalej poslancom Národnej rady.

V predchádzajúcej èasti odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd uviedol

viacero argumentov, ktoré pod¾a jeho právneho názoru tvoria právne relevantný

základ pre prijatie rozhodnutia o vyhovení prvej èasti petitu podnetu. S oh¾adom na

túto èas petitu to teda znamená zistenie a konštatovanie, že uznesením Národnej rady

è. 482 zo 4. decembra 1996 bolo porušené ústavné právo navrhovate¾a spoèívajúce

v možnosti vzda sa funkcie poslanca právne relevantným spôsobom, upravené

v èl. 81 ods. 1 .

Ústavný súd, z dôvodov uvedených v ïalšom texte odôvodnenia, nemohol však

vyhovie petitu podnetu v celom rozsahu. Vychádzal pritom z § 31a ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky è. , pod¾a ktorého na konanie

a rozhodovanie o prijatom podnete sa primerane použijú ustanovenia tretej èasti

druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona (konanie o ústavných sažnostiach). Obsah

týchto ustanovení (§ 49 a nasl.) priamo vyluèuje možnos vyhovie tej èasti petitu

podnetu, v ktorej navrhovate¾ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie Národnej

rady è. 482 zo 4. decembra 1996. Je tomu tak preto, lebo v danom prípade nejde o

rozhodnutie orgánu uvedeného v èl. 127 ( zákona Národnej rady

Slovenskej republiky è. ). Uznesenie Národnej rady è. 482 zo 4.

decembra 1996 (ale ani žiadne iné uznesenie tohto orgánu štátnej moci) nemá vôbec

povahu rozhodnutia v zmysle èl. 127 . Okrem toho pod¾a citovaného

zákona úèastníkmi konania pred ústavným súdom sú okrem sažovate¾a aj orgán

štátnej správy alebo orgán územnej samosprávy, proti ktorému sažnos smeruje, za

ktorý však Národná rada (pod¾a èl. 72 jediný ústavodarný a zákonodarný

orgán Slovenskej republiky) nemôže by považovaná.

Rovnako nebolo možné vyhovie ani tej èasti petitu, v ktorej navrhovate¾

žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom, že „je naïalej poslancom Národnej rady“.

Ústavný súd, ktorý je pod¾a èl. 130 ods. 3 oprávnený preskúmava konanie

každého subjektu, ktorý svojím konaním môže poruši ústavné právo iného subjektu, a

v tom smere ho aj posúdi, nemôže však jeho protiprávne konanie napravi svojím

konaním, resp. rozhodnutím. Povinnos napravi svoje protiprávne konanie má ten

subjekt, ktorý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym konaním vyvolal

nežiadúci následok. V danom prípade je ním Národná rada.

Ústavný súd na základe zistených a vyhodnotených skutoèností týkajúcich sa

tak konania a postupu Národnej rady, ako aj navrhovate¾a v súvislosti so sporom

o zánik jeho mandátu poslanca Národnej rady, deduktívne odvodil nasledujúce

právne závery, resp. konštatovania.

1. Jedným zo základných znakov a predpokladov právneho štátu a zároveò

i právnej istoty ako jeho základného atribútu, je také usporiadanie štátu, v ktorom

každý, t. j. fyzická i právnická osoba môže ma dôveru v právo. Podstata právnej

istoty v jej najvšeobecnejšom vyjadrení spoèíva v tom, že ktoko¾vek sa môže

spolieha na to, že mu štát (predovšetkým nezávislé súdy) poskytne efektívnu ochranu

jeho práv, že mu štátna moc dopomôže realizova jeho subjektívne právo, ak mu v tom

bude niekto neoprávnene bráni, ako aj v tom, že ho nepostihne sankcia alebo iný

neodôvodnený dôsledok v prípade, ak všeobecne záväzný právny predpis neporušil.

Takéto konanie sa celkom oprávnene a predovšetkým oèakáva od ústavného

súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti vtedy, ak sa na neho obráti

fyzická alebo právnická osoba s návrhom, aby rozhodol o spore vzniknutom

v dôsledku realizácie niektorého ústavného práva.

2. Ústavný súd je pod¾a èl. 124 nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Do rámca tejto ochrany nesporne patrí aj ochrana ústavného práva

poslanca Národnej rady upraveného v èl. 81 ods. 1 , ktorého porušenie v

podnete namietal navrhovate¾ konaním Národnej rady tým, že akceptovala iba

jeden prejav vôle, ktorý v súvislosti so vzdaním sa funkcie poslanca jej bol doruèený

(naviac taký prejav vôle o právnej relevantnosti ktorého objektívne existujú vážne

pochybnosti), a súèasne negovaním najmenej jedného, neskoršie (ale vèas) uèineného

a v plnej miere akceptovate¾ného prejavu vôle.

3. Cie¾om, ale samozrejme aj podstatou konania pred ústavným súdom

o predmetnom podnete bola ochrana ústavnosti s oh¾adom na zachovanie

dovtedajšieho stavu, t.j. trvania mandátu poslanca Národnej rady, resp. vyslovenie

záveru o jeho nezaniknutí prijatím uznesenia è. 482 zo 4. decembra 1996.

Ustanovenie èl. 81 ods. 1 o práve poslanca Národnej rady vzda sa tejto

funkcie, s následkami spojenými s trvaním, resp. zánikom právneho vzahu medzi ním

a Národnou radou je nepochybne ústavným základom existencie tohto práva. Preto je

logicky možné namieta porušenie ústavného práva upraveného v èl. 81 ods. 1

v spojení s konkrétnymi prejavmi vôle navrhovate¾a ním uskutoènenými

od 20. novembra do 4. decembra 1996 a s nimi spojené následné konanie Národnej

rady.

4. Vzh¾adom na závažné ústavnoprávne dôsledky, ktoré má vzdanie sa

funkcie poslanca Národnej rady (osobitne s oh¾adom na èl. 73 ods. 1 ), musí

ís o jeho jednoznaèný a nepochybný (nespochybnite¾ný) prejav vôle vzda sa funkcie

poslanca v zmysle èl. 81 ods. 1 . Takému prejavu vôle vzda sa výkonu svojej

funkcie zodpovedá stav, kedy poslanec Národnej rady v období od zaslania svojho

písomného oznámenia o tom, že sa svojej funkcie vzdáva až do príslušného úkonu

Národnej rady, ktoré toto vzdanie má vzia na vedomie neprejavil aj opaènú vô¾u,

prípadne nespochybnil skutoènos, že v danom prípade nejde o prejav jeho slobodnej a

vážnej vôle smerujúci k vzdaniu sa funkcie poslanca, ale o prejav vôle niekoho iného.

V prípade, ak poslanec Národnej rady však jednoznaène popiera, resp. spochybòuje,

že v konkrétnom prípade nejde o jeho slobodne, vážne a zrozumite¾ne prejavenú

vô¾u, táto potom nie je prejavená jednoznaèným a nespochybnite¾ným spôsobom. Z

takto prejavenej vôle nemôžu preto vzniknú predvídané úèinky, upravené v

èl. 81 ods. 1. Vzh¾adom na to, že ústavné právo upravené v tomto ustanovení patrí

výluène poslancovi, musí by jednoznaène preukázané, že v konkrétnom prípade

poslanec vyjadril slobodnú, vážnu, urèitú a zákonom predpísaným spôsobom

prejavenú vô¾u vzda sa funkcie poslanca. Inými slovami, pod pojmom „poslanec sa

môže funkcie poslanca vzda“ je potrebné (vzh¾adom na mimoriadny význam

dôsledkov realizácie uvedeného ustanovenia) chápa jedine výslovný, vážne a

slobodne myslený prejav vôle poslanca Národnej rady, ktorý svoj úmysel (vyjadrený

písomnou formou) nespochybòuje, èi dokonca popiera, a to až do momentu, kým

Národná rada tento jeho jednostranný prejav vôle nezoberie na vedomie a nedoplní

poèet poslancov Národnej rady na stav urèený èl. 73 ods. 1 .

5. Rozhodujúcou skutoènosou pre prijatie rozhodnutia ústavného súdu

o podnete navrhovate¾a bolo uznanie opodstatnenosti iba takých prejavov vôle,

ktoré sú uskutoènené slobodne, vážne, urèite a zákonom upravenou formou, ktoré

svojím obsahom neodporujú alebo neobchádzajú zákon a ktoré sa neprieèia dobrým

mravom. Rozhodnutie o vzdaní sa funkcie poslanca Národnej rady je jeho

jednostranným, verejnoprávnym a výluèným ústavným právom, v ktorom ho nemôže

nikto nahradi, pretože každý poslanec pod¾a vykonáva mandát osobne, bez

viazania sa príkazmi, a preto sa ho môže iba osobne vzda, a to na základe jeho právne

nespochybite¾ného písomného prejavu vôle. V spojitosti s tým, logicky a bez výhrad

musí plati, že ak sa poslanec môže platne vzda funkcie poslanca iba písomne, je

potom nepochybné, že svoj skorší písomný prejav vôle (o vzdaní sa tejto funkcie)

môže odvola (vzia spä, nahradi) tiež iba písomne. Nikto, ani Národná rada (a to bez

oh¾adu na formu a spôsob jej konania a postupu), nemôže poslanca svojvo¾ne, t. j.

bez jeho osobne uskutoèneného a právne relevantného prejavu vôle zbavi mandátu

poslanca. Takýto postup, ak k nemu dôjde, hodnotí ústavný súd ako taký, ktorý je

v rozpore so samými základmi práva a súèasne i právneho štátu.

6. V konaní o podnete navrhovate¾a neboli zistené také skutkové okolnosti,

ktoré by mohli vyvola opodstatnené pochybnosti o jeho vôli dobrovo¾ne sa nevzda

funkcie poslanca Národnej rady. Práve naopak, ním uskutoènené prejavy vôle

jednoznaène potvrdili, že bezprostredne pred prijatím uznesenia Národnej rady è. 482

zo 4. decembra 1996 opakovane, slobodne, zrozumite¾ne a urèitým spôsobom, ako

i zákonom upravenou formou jasne a nespochybite¾ne prejavil svoju vô¾u by

i naïalej poslancom Národnej rady.

7. Nad rámec už predtým uvedeného, považuje ústavný súd uvies svoj názor

na existenciu a uplatòovanie osobitných zmlúv (záväzkov), tzv. reverzov (reverzných

zmlúv) v súvislosti so zaraïovaním vybraných kandidátov na kandidátnu listinu

príslušného politického subjektu kandidujúceho vo vo¾bách do Národnej rady.

Reverz zabezpeèovaný vo forme osobitných zmlúv (záväzkov) medzi

politickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo vo¾bách je v rozpore

s , pretože prostredníctvom neho môže príslušný politický subjekt trvale

a úèinne vyžadova od bývalého kandidáta (po vo¾bách poslanca), ktorý s ním

uzavrel tzv. reverznú zmluvu výkon mandátu výluène pod¾a straníckych príkazov a

na základe predchádzajúceho písomného vyjadrenia kandidáta o vzdaní sa funkcie

poslanca v budúcnosti pod¾a èl. 81 ods. 1 .

Zákaz reverzu vyplýva z èl. 75 ods. 2 , pod¾a ktorého s¾ub poslanca

s výhradou má za následok stratu mandátu. Okrem toho reverz je neprípustný aj

pod¾a èl. 73 ods. 2 , ktorý upravuje jedine reprezentatívny a nie imperatívny

mandát a nie je ani v súlade s èl. 75 ods. 1 , t.j. s obsahom s¾ubu poslanca

Národnej rady. Ústavný dôsledok s¾ubu ktoréhoko¾vek poslanca Národnej rady

uskutoèneného s výhradou nachádzajúcou sa v tzv. reverze pred zložením s¾ubu by

mal ma nevyhnutne za následok stratu jeho mandátu.

Na základe predchádzajúceho konštatovania, Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia s tým, že po

jeho doruèení obom úèastníkom konania nastávajú jeho úèinky iba do budúcnosti

(ex nunc).

P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 1997

JUDr. Richard Rapant

predseda senátu