Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 629/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., Ul. 17. novembra 3215, Čadca, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia (ďalej len „“) a základných práv vlastniť majetok podľa a na súdnu ochranu podľa rozhodnutím všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov konania.

II.

Skutkové východiská

2. Sťažovateľka bola žalovanou v konaní sp. zn. vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Okresný súd rozsudkom z 27. februára 2023 zrušil podielové spoluvlastníctvo sporových strán k nehnuteľnostiam – rodinnému domu v katastrálnom území Povina a vyporiadanie vykonal tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorý je povinný zaplatiť žalovanej primeranú náhradu 39 288 eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Pri vyporiadaní prihliadal na skutočnosti, že žalobca je väčšinovým spoluvlastníkom nehnuteľností a sťažovateľka svojím konaním sa sama zbavila inej možnosti bývania. Pri vyporiadaní nie je možné prihliadať len na to, že v dome dosiaľ býva sťažovateľka so spoločným synom strán sporu, vzhľadom na to, že išlo o partnerov, ktorí sa rozišli. To, že žalobca sa odsťahoval zo spoločného rodinného domu, nemôže byť dôvodom, pre ktorý by bol znevýhodnený pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Sťažovateľka, ktorá žiadala prihliadať na reálne investície, nepodala vzájomnú žalobu, súd preto konštatoval, že v danom prípade nemohlo dôjsť k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva v širšom slova zmysle, keďže podľa judikatúry do úvahy takéto vyporiadanie prichádza len na návrh účastníka alebo na vzájomný návrh odporcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení, že vo väčšom rozsahu sa finančne podieľala na nadobudnutí a prestavbe rodinného domu, nepredložila žiaden dôkaz a ani nenavrhla doplniť dokazovanie, takže neuniesla dôkazné bremeno. Súd pri určovaní primeranej náhrady vychádzal z predloženého znaleckého posudku, ktorého zadávateľkou bola sťažovateľka.

4. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -396 z 19. júna 2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacej námietke, že okresný súd nerozhodol o vložených investíciách do spoločných nehnuteľností, uviedol, že sťažovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 26. mája 2022 síce uviedla finančné čiastky, ktoré mala výlučne sama vynaložiť do výstavby/prestavby domu a jeho zariadenia, tieto však žiadala iba zohľadniť pri stanovení primeranej náhrady za vyporiadanie nehnuteľností. Ani z ďalších podaní a jej vyjadrení na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 27. februára 2023 nevyplýva, že by podala návrh na zaplatenie týchto investícií formou žaloby alebo vzájomnej žaloby. Sťažovateľka začala produkovať dôkazy o vložených investíciách až v rámci odvolania, na ktoré nebolo možné prihliadať jednak z dôvodu nepodania vzájomnej žaloby, ako aj z dôvodu, že ide o novoty v zmysle 366 (ďalej len ,P“) a nejde o žiadnu výnimku uvedenú v tomto ustanovení. K zamietnutiu návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom sťažovateľky súd prvej inštancie správne aplikoval sudcovskú koncentráciu v zmysle 153 , o ktorej bola sťažovateľka riadne poučená v rámci výzvy na vyjadrenie k žalobe. Vo vyjadrení k žalobe nežiadala vykonať dokazovanie svojím výsluchom a navyše na preukázanie svojich tvrdení ani neprodukovala a nenavrhovala žiadne ďalšie dôkazy. Návrh vykonať dôkaz jej výsluchom podal jej právny zástupca na pojednávaní 27. februára 2023, ktorého sa sťažovateľka nezúčastnila, a aj keď svoju neúčasť ospravedlnila, dôvod neúčasti nepreukázala. Takto sama zavinila, že jej výsluch pred súdom nebol vykonaný. Navyše, len samotným výsluchom sťažovateľky by neboli náležite preukázané jej tvrdenia (napr. o vnesených nákladoch do spoločnej nehnuteľnosti). Vo vzťahu ku konaniu právneho zástupcu sťažovateľky krajský súd zdôraznil, že ide o právny vzťah medzi ňou a jej právnym zástupcom, a uvedené nie je možné hodnotiť ako odvolacie dôvody s poukazom na a na uplynutie odvolacej lehoty.

5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie. Uplatnený dovolací dôvod v zmysle vymedzila tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jej odvolacou námietkou vzájomnej žaloby, a to tým, že nebola vyzvaná na odstránenie vád podania, aj keď sa vyjadrila, že žiada, aby jej žalobca zaplatil vložené investície už počas súdneho konania. Súd si teda nesplnil svoju poučovaciu povinnosť. V rámci vád zmätočnosti namietala nevykonanie

dokazovania v tomto smere, a to výsluchom jej samotnej, keď podľa nej tento návrh na vykonanie dokazovania bol zamietnutý predčasne.

6. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol. Konštatoval nedôvodnosť námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa v bodoch 9 až 18 vyjadril k podstatným odvolacím námietkam sťažovateľky. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov uviedol, že nevykonanie navrhovaného dôkazu (výsluchu sťažovateľky) krajský súd zdôvodnil jeho nadbytočnosťou, ktorú dostatočne odôvodnil, čím vyhovel kritériám judikatúry ústavného súdu i najvyššieho súdu. Doplnil, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom, ktorý môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak ( ). Vzhľadom na prejednaciu zásadu strany sporu zodpovedajú za unesenie dôkazného bremena. Dôkazom je výsluch strany iba vtedy, ak ho súd ako procesný prostriedok nariadi. K námietke nedostatočného sa vysporiadania s odvolacou námietkou vzájomnej žaloby sťažovateľky, vo vzťahu ku ktorej si súd nesplnil svoju poučovaciu povinnosť, najvyšší súd poukázal na body 9 až 12 odvolacieho rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil. V prípade sťažovateľky nešlo o nejasné alebo neúplné podanie, keď krajský súd konštatoval, že vo svojich vyjadreniach uviedla finančné čiastky, ktoré mala sama výlučne vynaložiť do výstavby/prestavby domu a jeho zariadenia, tieto však žiadala iba zohľadniť pri určení primeranej náhrady za vyporiadanie nehnuteľnosti. Nevyplývalo z nich, že by podala návrh na zaplatenie týchto investícií formou žaloby, resp. vzájomnej žaloby, preto nebolo povinnosťou súdov žalovanú poučovať v zmysle . Zdôraznil, že poučovacia povinnosť sa týka len poučenia o procesných právach a povinnostiach. Preto je vylúčené, aby súd poučoval strany o hmotnom práve, t. j. napr. o možnosti vzniesť námietku premlčania.

III.

Argumentácia sťažovateľky

7. Sťažovateľka preukazuje predloženým znaleckým posudkom č. 6/2026, že plnomocenstvo na jej zastupovanie v súdnom konaní, ako ani vyjadrenie k žalobe z 26. mája 2022 spísané v jej mene nebolo ňou podpísané. Právny zástupca sťažovateľky konal v súdnom konaní na základe plnomocenstva, ktoré mu sťažovateľka neudelila. Právny zástupca ani nemal vôľu si riadne plniť povinnosti právneho zástupcu, vo veci nenapísal dupliku, vyjadrenie k žalobe bolo spísané v mene sťažovateľky, žiadosti o odročenie pojednávania sťažovateľka nikdy vlastnoručne nepodpísala. Vo vyjadrení k žalobe absentovali akékoľvek návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré sa týkali vložených investícií, návrh na vykonanie dôkazu výsluchom sťažovateľky, predloženie dôkazov týkajúcich sa vložených investícií. Sťažovateľke boli odňaté de facto procesné práva, predovšetkým vyjadriť sa k žalobe, právo na predloženie dôkazov, de facto nemohla vykonávať svoje procesné práva ako strana sporu. Vzhľadom na koncentračnú zásadu sťažovateľka tieto procesné práva nemohla uplatňovať v odvolacom konaní.

8. Sťažovateľka v rámci odvolacieho konania poukazovala na to, že jej právny zástupca ju nezastupoval riadne a falšoval jej podpis. Následkom tohto konania je, že sťažovateľka nemohla uplatniť vzájomnú žalobu. Na túto skutočnosť nereflektoval žiadny z konajúcich súdov. Sťažovateľka dala súdu na vedomie, že zjavným spôsobom bol spáchaný trestný čin, o čom predkladá v súčasnosti aj dôkaz, pričom ak do konania bolo predložené plnomocenstvo, kde nie je

pravý podpis sťažovateľky, celá jej procesná obrana vrátane vyjadrenia k žalobe nemôže niesť znaky platných procesných úkonov.

9. Sťažovateľka kritizuje záver súdov o nadbytočnosti jej výsluchu ako strany sporu, hoci výsluch by preukázal ňou tvrdené skutočnosti o vložených investíciách do spoločnej nehnuteľnosti. Súdy sa mali zaoberať vyporiadaním v širšom zmysle. Záver najvyššieho súdu, ktorý nevyhodnotil podanie sťažovateľky podľa obsahu a nepostupoval v súlade s eventuálne podľa a podľa , považuje za protiústavný. Sťažovateľka navrhovala prihliadať na vložené investície, tieto vyčíslila, preukázala na pojednávaní, o jej návrhu však nebolo žiadnym spôsobom rozhodnuté. Najvyšší súd neprihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä na správanie žalobcu voči sťažovateľke a najmä na záujem maloletého dieťaťa, ktoré malo v nehnuteľnosti evidovaný trvalý pobyt.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

11. Posúdenie, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. , , ). Prípustnosť dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia (napr. , ). Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (, ).

12. Ťažisková kritika sťažovateľky je nedôvodná, pretože je zodpovednosťou výlučne sporovej strany, akého právneho zástupcu si zvolí. Zlá voľba nemôže ísť na ťarchu konajúcich súdov v tom zmysle, že porušili práva takej sporovej strany. Z vecného hľadiska si sťažovateľka môže uplatňovať svoje nároky z titulu ňou vložených investícií do spoločnej nehnuteľnosti aj v samostatnom konaní (bod 11 odvolacieho rozhodnutia), k čomu zrejme aj dochádza, ako to vyplýva z bodu 18.4 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (odkaz na prebiehajúce a aktuálne prerušené konanie vedené na Okresnom súde Žilina, sp. zn. ). Za týchto okolností potom nebolo dôvodné očakávať, aby súdy konajúce o žalobe na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prelamovali procesné pravidlá, ktoré v záujme rýchlosti a efektívnosti konania limitujú procesné práva sporovej strany podávať vzájomnú žalobu či navrhovať a predkladať dôkazy len z dôvodu neférového správania právneho zástupcu sťažovateľky, ktoré navyše v tom čase zostávalo tiež len v rovine sťažovateľkiných tvrdení. V takejto situácii potom nie je dôvod, aby ústavný súd vyhodnocoval znalecký posudok, ktorý podľa sťažovateľky má preukazovať falšovanie jej podpisu, ani aby ho vyhodnotil tak, ako to sťažovateľka očakáva, a aby dokonca na základe toho zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Najvyšší súd mohol vecne riešiť dovolanie iba v medziach jeho dôvodov. Išlo o sťažovateľkou tvrdenú zmätočnosť, ktorej existencia mala byť daná v dôsledku opomenutých dôkazov. Na túto dovolaciu námietku ale

najvyšší súd riadne odpovedal a korektne konštatoval súlad s procesnými normami , ktoré koncentrujú konanie na prvej inštancii. Tejto argumentácii najvyššieho súdu nemožno nič vytknúť.

13. Pokiaľ ide o údajné protiprávne konanie (falšovanie podpisu) právnym zástupcom, sťažovateľka evidentne (podľa príloh ústavnej sťažnosti) podala trestné oznámenie. Vec je teda v štádiu preverovania a až v závislosti od toho, ako bude o trestnom oznámení rozhodnuté, možno produkovať ďalšie úvahy o právnej ochrane sťažovateľky ako prípadnej poškodenej (napr. v rámci obnovy konania, príp. náhrady škody, ak bola spôsobená, a pod.). Nápravu však nemožno dosahovať zo strany ústavného súdu tým, že bude konštatovať porušenie práv sťažovateľky ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím, ktoré v okamihu jeho prijatia bolo odrazom rešpektovania procesných noriem , v rámci ktorých sa sťažovateľka môže domáhať svojho základného práva na súdnu ochranu ( ).

14. Sťažnostná argumentácia je v podstatných námietkach totožná s námietkami uplatnenými v konaní pred odvolacím súdom, na ktorú najvyšší súd poskytol relevantnú odpoveď (v bodoch 20.9 až 22.2 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Záver najvyššieho súdu v kontexte dôvodov a odpovedí na jednotlivé námietky sťažovateľky je ústavne akceptovateľný a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné.

15. Najvyšší súd tak podľa názoru ústavného súdu uviedol dostatočné, presvedčivé a ústavne udržateľné dôvody, prečo prípustnosť dovolania z ustanovenia nevyplývala. Ústavný súd uzatvára, že v napadnutom dovolanie odmietajúcom uznesení nezistil pochybenia v intenzite zakladajúcej rozpor s označenými právami sťažovateľky. K namietanému porušeniu ústavný súd dodáva, že zásady v ňom uvedené sa priamo neaplikujú v konaní o ústavnej sťažnosti, keďže nemožno považovať za zakotvujúci základné právo, ktoré podlieha ochrane v konaní o ústavnej sťažnosti (, , , , , ). Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť ako celok odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2026

Robert Šorl

predseda senátu