Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 120 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (125)I. ÚS 358/2019
PDF · 184.46 KB
No categories available
I. ÚS 358/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Šinkovic, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19 Co 196/2017-139
z 10. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. júla 2018
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len ,,listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 19 Co 196/2017-139 z 10. apríla 2018 (ďalej
len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prvým výrokom napadnutého
rozsudku krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len
,,okresný súd“) č. k. 5 C 193/2016-88 z 8. júna 2017, ktorým bola sťažovateľka ako
žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi sumu 641,80 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne z dlžnej sumy od 7. júla 2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a zároveň ním bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v celom
rozsahu. Druhým výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu bola sťažovateľka
zaviazaná žalobcovi nahradiť trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Sťažovateľka
ústavnú sťažnosť podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako celku, teda proti
obom jeho výrokom.
3. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnutý rozsudok
krajského súdu vychádza z nesprávneho zodpovedania jednotlivých nosných otázok sporu,
namietala, že ako okresný súd, tak aj následne krajský súd v napadnutom rozsudku
krajského súdu vychádzali z prezumpcie úmyslu bezdôvodného obohatenia na strane
sťažovateľky. K tomu uviedla, že prezumpcia úmyslu bezdôvodne sa obohacovať na strane
sťažovateľky ako dodávateľa v spotrebiteľskom vzťahu bez toho, aby bol riadne zistený
skutkový stav, na základe ktorého by takýto záver vychádzal, nie je prípustná a podľa
názoru sťažovateľky dosahuje až intenzitu svojvôle. Dodala, že ak bol napadnutý rozsudok
krajského súdu založený na takejto prezumpcii, je zaťažené vadou namietaného porušenia
sťažovateľkou základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.
2
4. Sťažovateľka ďalej namieta nesprávne určenie počiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty zo strany krajského súdu v napadnutom rozsudku krajského súdu,
keď krajský súd jej plynutie viazal na moment, kedy sa žalobca dozvedel právny názor
zo strany spotrebiteľského združenia o bezodplatnosti úveru. Namieta, že v danom prípade
ide o odklon od ustálenej praxe v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“), podľa ktorého je pre zistenie počiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty podstatné zistenie skutkového stavu, odklon od ktorého nebol krajským
súdom v napadnutom rozsudku krajského súdu nijak zdôvodnený. Taktiež namieta záver
krajského súdu, podľa ktorého absentuje údaj o RPMN v zmluve o revolvingovom, teda
opakovane čerpanom a splácanom spotrebiteľskom úvere, ktorý bol poskytnutý na základe
zmluvy uzavretej na dobu neurčitú. Podľa sťažovateľky názor krajského súdu, že táto
zmluva musí obsahovať tie isté náležitosti ako zmluva o bežnom spotrebiteľskom úvere
s vopred známym počtom splátok a termínom ukončenia zmluvného vzťahu, je neprípustný
a formalistický. V tejto otázke namieta arbitrárnosť a svojvôľu napadnutého rozsudku
krajského súdu.
5. Sťažovateľka tiež namietla, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
k odklonu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu týkajúcej sa výkladu v čase
rozhodovania, § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktorý zo strany krajského súdu nebol nijak zdôvodnený.
Zároveň vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta aj neprípustný
a neodôvodnený formalizmus spočívajúci v tom, že vychádza z názoru, podľa ktorého
v zmluve uzavretej na dobu neurčitú, ako ide v prípade revolvingového úveru, je nutné
uviesť presnú dobu trvania zmluvy a presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. To odôvodňuje tým, že v prípade revolvingového úveru sa presná konečná splatnosť
tohto úveru, ako ani doba trvania zmluvy, nedá určiť. Ako posledný bod sťažovateľka
uviedla, že konštatácia krajského súdu o úplnej alebo čiastočnej nečitateľnosti ustanovení
zmluvy je neprípustným zásahom do zmluvnej slobody a autonómie zmluvných strán,
ktorým sa v čase jej podpisu zmluva nejavila ako akokoľvek nečitateľná.
6. V závere sťažovateľka zhrnula dôvody podania ústavnej sťažnosti proti
napadnutému rozsudku krajského súdu takto:
,,Napádané rozhodnutie predstavuje nezákonné rozhodnutie, ktoré vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a je postavené na mylnom, miestami
až arbitrárnom vyriešení základných právnych otázok sporu.
Napádané rozhodnutie tak dosahuje intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces
vo vzťahu k procesným právam Sťažovateľky na riadne (preskúmateľné) odôvodnenie
súdneho rozhodnutia bez skutkových a právnych omylov.“
Doplnila, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné
považovať za jasné a presvedčivé, ktoré by riadnym, vyčerpávajúcim, zrozumiteľným
a zároveň správnym spôsobom zodpovedalo všetky zásadné otázky sporu, a túto absenciu
náležitého odôvodnenia je podľa názoru sťažovateľky možné považovať až za ,,denegatio
iustitiae“, teda popretie spravodlivosti.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/196/2017-139 zo dňa
10.04.2018 bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a v čl. 36 ods. 1 Listiny a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/196/2017-139 zo dňa 10.04.2018 ruší a vec vracia
Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
4
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného
súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
6
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu namieta jeho nezákonnosť vychádzajúcu z nesprávneho právneho posúdenia
veci, absenciu riadneho odôvodnenia a jeho arbitrárnosť, ako aj odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v obdobných veciach.
17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. III.
ÚS 635/2016).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (III. ÚS 368/2018).
19. Skutočnosť, že sťažovateľka s názorom krajského súdu nesúhlasí, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu a ani sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m.
20. Ústavný súd pripomína, že v aktuálnej právnej úprave Civilného sporového
poriadku je v § 422 zavedené kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus.
Táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie
dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú
21. V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil predmet
sporu tak, že ide o vec nižšieho významu (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho,
že ak Civilný sporový poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní [podanie dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422 ods. 1
písm. a) Civilného sporového poriadku neprípustné], bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd
v prípadoch, ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom
ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu – intenzite (m. m. III. ÚS 368/2018).
Podľa názoru ústavného súdu však vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad nejde.
22. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že ani názor kontroverzný, s ktorým možno
aj nesúhlasiť, nemusí mať intenzitu ústavného porušenia (I. ÚS 725/2016). Ústavný súd
8
opierajúc sa o svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v danej veci nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych
záverov krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu
právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Pokiaľ ide o argumentáciu
sťažovateľky, že v iných prípadoch týkajúcich sa obdobnej problematiky použili všeobecné
súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych predpisov, ústavný súd zastáva
názor, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,
lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.
Uvedený názor platí o to viac, ak predmetom ústavnej sťažnosti je posúdenie bagateľnej
veci (I. ÚS 430/2018).
23. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019