Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 358/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Šinkovic, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -139

z 10. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. júla 2018

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len ,,listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -139 z 10. apríla 2018 (ďalej

len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prvým výrokom napadnutého

rozsudku krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len

,,okresný súd“) č. k. -88 z 8. júna 2017, ktorým bola sťažovateľka ako

žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi sumu 641,80 € spolu s úrokom z omeškania vo výške

8,75 % ročne z dlžnej sumy od 7. júla 2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku a zároveň ním bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v celom

rozsahu. Druhým výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu bola sťažovateľka

zaviazaná žalobcovi nahradiť trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Sťažovateľka

ústavnú sťažnosť podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako celku, teda proti

obom jeho výrokom.

3. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnutý rozsudok

krajského súdu vychádza z nesprávneho zodpovedania jednotlivých nosných otázok sporu,

namietala, že ako okresný súd, tak aj následne krajský súd v napadnutom rozsudku

krajského súdu vychádzali z prezumpcie úmyslu bezdôvodného obohatenia na strane

sťažovateľky. K tomu uviedla, že prezumpcia úmyslu bezdôvodne sa obohacovať na strane

sťažovateľky ako dodávateľa v spotrebiteľskom vzťahu bez toho, aby bol riadne zistený

skutkový stav, na základe ktorého by takýto záver vychádzal, nie je prípustná a podľa

názoru sťažovateľky dosahuje až intenzitu svojvôle. Dodala, že ak bol napadnutý rozsudok

krajského súdu založený na takejto prezumpcii, je zaťažené vadou namietaného porušenia

sťažovateľkou základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

2

4. Sťažovateľka ďalej namieta nesprávne určenie počiatku plynutia subjektívnej

premlčacej lehoty zo strany krajského súdu v napadnutom rozsudku krajského súdu,

keď krajský súd jej plynutie viazal na moment, kedy sa žalobca dozvedel právny názor

zo strany spotrebiteľského združenia o bezodplatnosti úveru. Namieta, že v danom prípade

ide o odklon od ustálenej praxe v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“), podľa ktorého je pre zistenie počiatku plynutia subjektívnej

premlčacej lehoty podstatné zistenie skutkového stavu, odklon od ktorého nebol krajským

súdom v napadnutom rozsudku krajského súdu nijak zdôvodnený. Taktiež namieta záver

krajského súdu, podľa ktorého absentuje údaj o RPMN v zmluve o revolvingovom, teda

opakovane čerpanom a splácanom spotrebiteľskom úvere, ktorý bol poskytnutý na základe

zmluvy uzavretej na dobu neurčitú. Podľa sťažovateľky názor krajského súdu, že táto

zmluva musí obsahovať tie isté náležitosti ako zmluva o bežnom spotrebiteľskom úvere

s vopred známym počtom splátok a termínom ukončenia zmluvného vzťahu, je neprípustný

a formalistický. V tejto otázke namieta arbitrárnosť a svojvôľu napadnutého rozsudku

krajského súdu.

5. Sťažovateľka tiež namietla, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k odklonu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu týkajúcej sa výkladu v čase

rozhodovania, o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktorý zo strany krajského súdu nebol nijak zdôvodnený.

Zároveň vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta aj neprípustný

a neodôvodnený formalizmus spočívajúci v tom, že vychádza z názoru, podľa ktorého

v zmluve uzavretej na dobu neurčitú, ako ide v prípade revolvingového úveru, je nutné

uviesť presnú dobu trvania zmluvy a presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru. To odôvodňuje tým, že v prípade revolvingového úveru sa presná konečná splatnosť

tohto úveru, ako ani doba trvania zmluvy, nedá určiť. Ako posledný bod sťažovateľka

uviedla, že konštatácia krajského súdu o úplnej alebo čiastočnej nečitateľnosti ustanovení

zmluvy je neprípustným zásahom do zmluvnej slobody a autonómie zmluvných strán,

ktorým sa v čase jej podpisu zmluva nejavila ako akokoľvek nečitateľná.

6. V závere sťažovateľka zhrnula dôvody podania ústavnej sťažnosti proti

napadnutému rozsudku krajského súdu takto:

,,Napádané rozhodnutie predstavuje nezákonné rozhodnutie, ktoré vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a je postavené na mylnom, miestami

až arbitrárnom vyriešení základných právnych otázok sporu.

Napádané rozhodnutie tak dosahuje intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k procesným právam Sťažovateľky na riadne (preskúmateľné) odôvodnenie

súdneho rozhodnutia bez skutkových a právnych omylov.“

Doplnila, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné

považovať za jasné a presvedčivé, ktoré by riadnym, vyčerpávajúcim, zrozumiteľným

a zároveň správnym spôsobom zodpovedalo všetky zásadné otázky sporu, a túto absenciu

náležitého odôvodnenia je podľa názoru sťažovateľky možné považovať až za ,,denegatio

iustitiae“, teda popretie spravodlivosti.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. -139 zo dňa

10.04.2018 bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46

ods. 1 SR a v Listiny a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. -139 zo dňa 10.04.2018 ruší a vec vracia

Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

4

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

6

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu namieta jeho nezákonnosť vychádzajúcu z nesprávneho právneho posúdenia

veci, absenciu riadneho odôvodnenia a jeho arbitrárnosť, ako aj odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v obdobných veciach.

17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. III.

ÚS 635/2016).

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom ().

19. Skutočnosť, že sťažovateľka s názorom krajského súdu nesúhlasí, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu a ani sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m.

).

20. Ústavný súd pripomína, že v aktuálnej právnej úprave Civilného sporového

poriadku je v § 422 zavedené kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus.

Táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie

dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú

().

21. V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) vyhodnotil predmet

sporu tak, že ide o vec nižšieho významu (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho,

že ak vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní [podanie dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422 ods. 1

písm. a) neprípustné], bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd

v prípadoch, ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom

ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak ústavná sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu – intenzite (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu však vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad nejde.

22. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že ani názor kontroverzný, s ktorým možno

aj nesúhlasiť, nemusí mať intenzitu ústavného porušenia (). Ústavný súd

8

opierajúc sa o svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva v danej veci nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych

záverov krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu

právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Pokiaľ ide o argumentáciu

sťažovateľky, že v iných prípadoch týkajúcich sa obdobnej problematiky použili všeobecné

súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych predpisov, ústavný súd zastáva

názor, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,

lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.

Uvedený názor platí o to viac, ak predmetom ústavnej sťažnosti je posúdenie bagateľnej

veci ().

23. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019