Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 725/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

30. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , súdnej exekútorky,

, zastúpenej advokátom JUDr. Marošom Uhaľom,

Advokátska kancelária UHAĽ s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. -23 z 15. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2016 doručená sťažnosť , súdnej exekútorky,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -23 z 15. júla 2016 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd poverením

z 10. septembra 2010 poveril sťažovateľku ako súdnu exekútorku vykonaním exekúcie proti

(ďalej len „povinný“) na uspokojenie pohľadávky Všeobecnej

zdravotnej poisťovne, a. s. (ďalej len „oprávnený“), vo výške 427,14 € podľa exekučného

titulu. Exekučné konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn.

a sťažovateľkou ako súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX 1406/10.

3. V priebehu exekučného konania bol Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len

„reštrukturalizačný súd“) podaný návrh na povolenie reštrukturalizácie povinného

podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“). Reštrukturalizačný súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania

podľa § 113 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čím v zmysle § 114 ods. 1 písm. b)

zákona o konkurze a reštrukturalizácii došlo zo zákona k prerušeniu označeného

exekučného konania vedeného proti povinnému, a následne uznesením sp. zn.

z 3. septembra 2015 povolil reštrukturalizáciu povinného podľa § 116 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, čím v zmysle 118 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii došlo

zo zákona k zastaveniu označeného exekučného konania vedeného proti povinnému.

Podľa § 118 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povolením reštrukturalizácie

sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto konaniach už došlo

k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok

po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi.

4. Vzhľadom na to, že povolením reštrukturalizácie povinného došlo zo zákona

k zastaveniu označeného exekučného konania, sťažovateľka ako súdna exekútorka

18. decembra 2015 vrátila okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie a uplatnila si

náhradu trov exekúcie.

5. Okresný súd uznesením č. k. -13 z 28. apríla 2016 vydaným vyšším

súdnym úradníkom oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke –

sťažovateľke trovy v sume 55,50 €. Následne okresný súd vyhovel odvolaniu oprávneného

podanému proti predmetnému uzneseniu a napadnutým uznesením rozhodol tak, že náhradu

trov exekúcie súdnej exekútorke – sťažovateľke nepriznáva.

6. Okresný súd s poukazom okrem iného na právnu úpravu náhrady trov exekúcie

v prípade jej zastavenia obsiahnutú v § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku odôvodnil

svoje rozhodnutie tým, že v danom prípade neprichádza do úvahy zaviazanie oprávneného

na náhradu nevyhnutných trov exekúcie z dôvodu podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,

keďže k zastaveniu exekúcie nedošlo zavinením oprávneného.

7. Okresný súd vylúčil aj možnosť zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie

v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku (podľa ktorého oprávnený znáša trovy, ak sa

exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na náhradu trov exekúcie)

a § 203 ods. 3 Exekučného poriadku (podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na

majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený

a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške), čo odôvodnil

takto:

„Pokiaľ ide o uloženie povinnosti oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdneho

exekútora v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, analogické použitie tohto

ustanovenia by prichádzalo do úvahy len v tom prípade, keby bol na majetok dlžníka

vyhlásený konkurz, pričom takáto situácia už aj bola vyriešená novelou Exekučného

poriadku súčinnosťou od 01.01.2012, ktorým sa doplnilo

ust. § 203 ods. 3 podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného

bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného

odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Exekučný súd sa prikláňa k právnemu

názoru, ktorý vyslovil Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. -24

zo dňa 28.03.2012, konkrétne, že pokiaľ by mal zákonodarca taký právny názor a úmysel, že

oprávnený by mal znášať nevyhnutné trovy exekúcie aj v prípade povolenia

reštrukturalizácie, bol by novelizoval ust. § 203 takým spôsobom, že by bol uložil

oprávnenému povinnosť znášať nevyhnutné trovy exekúcie aj v prípade, ak bola súdom

povolená reštrukturalizácia. Je pritom potrebné brať do úvahy aj vyššie citované ust. § 120

ods. 1 ZoKR, v zmysle ktorého má aj súdny exekútor možnosť si svoju pohľadávku voči

povinnému na trovách exekúcie v prípade povolenia reštrukturalizácie povinného uplatniť

prihláškou...“

8. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie polemizuje

s možnosťou súdu rozhodnúť o trovách exekúcie v prípade exekučného konania

zastaveného zo zákona tak, že na ich náhradu nezaviaže povinného ani oprávneného,

ale rozhodne o ich nepriznaní súdnemu exekútorovi, ako to bolo v napadnutom uznesení.

Podľa sťažovateľky za stavu, keď judikatúrou bola ustálená povinnosťou súdu rozhodnúť

o trovách exekúcie aj v prípade, ak sa exekúcia zastavila zo zákona (teda nie rozhodnutím

exekučného súdu), bolo namieste, aby okresný súd rozhodol o trovách exekúcie

podľa procesného príkazu formulovaného v § 200 ods. 5 Exekučného poriadku

(podľa ktorého ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške

platí trovy exekúcie). Podľa sťažovateľky je neprípustné, aby subjektom znášajúcim trovy

exekúcie bol samotný súdny exekútor, keďže uvedené je v rozpore so zásadou znášania trov

exekúcie prioritne povinným (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku) eventuálne oprávneným

(„v prípade naplnenia hypotézy § 203 Exekučného poriadku“) a najmä je uvedené v rozpore

s ustanovením § 196 Exekučného poriadku (podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti

podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada

za stratu času). Sťažovateľka zdôraznila, že § 196 Exekučného poriadku „súdnemu

exekútorovi garantuje právo na odmenu, ktorá mu patrí za exekučnú činnosť v každom

prípade“.

9. Sťažovateľka v ďalšej svojej argumentácii namieta vnútornú rozpornosť záveru

okresného súdu o tom, že si svoje trovy mohla uplatniť voči povinnému prihláškou

v reštrukturalizačnom konaní podľa § 120 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Podľa sťažovateľky jej môže vzniknúť pohľadávka voči povinnému z titulu trov exekúcie

až rozhodnutím súdu o trovách. Súd pritom rozhoduje o trovách exekúcie až po zastavení

exekúcie zo zákona, teda po povolení reštrukturalizácie, kedy už možnosť podávania

prihlášok podľa § 120 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vylúčená, keďže ide

o pohľadávku, ktorá vznikla po začatí reštrukturalizácie v zmysle § 120 ods. 2 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii.

10. Sťažovateľka však zdôrazňuje, že v danom prípade bolo namieste zaviazať

na náhradu trov exekúcie nie povinného, ale oprávneného analogickou aplikáciu § 203

ods. 3 Exekučného poriadku, teda obdobne ako v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok

povinného v exekučnom konaní, a uviedla, že sa stotožňuje „s právnym názorom súdu

v otázke vylúčenia aplikácie § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku“, nestotožňuje sa „však

s tým, že nemožno v prípade zastavenia exekúcie pre povolenie reštrukturalizácie

na majetok povinného aplikovať § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, pretože ten upravuje

náhradu trov konania iba v prípade vyhlásenia konkurzu“. Sťažovateľka poukázala

na nejednotnú judikatúru v otázke aplikácie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku (okresný súd

v napadnutom rozhodnutí poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -24 z 28. marca 2012, sťažovateľka poukazuje na opačný názor

v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 26. marca 2013).

11. Sťažovateľka časť svojej argumentácie venovala aj nemožnosti aplikácie

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Van der Mussele v. Belgicko z dôvodu, že „činnosť súdneho exekútora nemôže byť ani len

porovnávaná s podnikateľskou činnosťou, pretože jej chýbajú základné znaky podnikania.

Rovnako nemôže byť slobodným povolaním, pretože slobodné povolanie ako také

neobmedzuje svojich členov vo vykonávaní ďalšej činnosti, funkcie, práce, ako tomu je

v prípade súdneho exekútora. Na základe uvedených skutočností je možné prijať záver,

že prípad Van der Mussele nie je možné aplikovať na rozhodovanie súdov o trovách

konania súdnych exekútorov.“.

12. Vo vzťahu k bagateľnosti veci sťažovateľka uviedla, že „napriek tomu,

že predmet konania je bagateľný, pri opakovanom rozhodovaní všeobecných súdov o tejto

otázke spôsobom, ako urobil porušovateľ, môže dôjsť a aj dochádza k neúnosným

finančným stratám u súdneho exekútora, čo ohrozuje samotný materiálny výkon exekučnej

činnosti. Práve preto považujem posúdenie obsahu tejto sťažnosti za otázku zásadného

ústavno-právneho významu.“.

13. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti uviedla:

„... apelujem touto sťažnosťou na ústavný súd, aby s poukazom na uvedené dôvody

zvážil svoje predchádzajúce rozhodnutia v otázke náhrady trov exekúcie a prehodnotil,

či nie sú dané dôvody na zmenu vlastnej judikatúry pre potreby zachovania riadneho

a spravodlivého výkonu rozhodnutia, ktoré bude v súlade s SR a Dohovorom. Mám

za to, že dôvody uvedené v tejto sťažnosti a najmä objasnenie sporného judikátu ESĽP

sú dostatočne presvedčivé na to, aby ústavný súd znovu zvážil svoju predchádzajúcu prax

v otázke náhrady trov exekúcie. Podotýkam, že zmena precedentnej záväznosti judikatúry

aj ústavného súdu je možná, najmä ak je ústavnému súdu predostretý iný náhľad

na posudzovanú vec...“

14. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie

ňou označených práv napadnutým uznesením, ako aj postupom okresného súdu a napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

18. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch. ... Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá

fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno

zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon

a všeobecné zásady medzinárodného práva. ...

20. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky ako súdnej

exekútorky, že okresný súd nesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného

poriadku dospel k ústavne nekonformnému záveru o tom, že jej v predmetnom exekučnom

konaní neprináleží náhrada trov exekučného konania. Zo sťažnosti a z jej príloh tiež

vyplýva, že konanie a rozhodnutie, v súvislosti s ktorým sťažovateľka namieta porušenie

svojich práv, sa týka trov sťažovateľky ako súdnej exekútorky vo výške 55,50 €.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba

v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli

do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam

zákonného predpisu (, , , ).

22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne

podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle.

23. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo.

24. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

(do 31. júna 2016 v ) počnúc od 1. júla 2016 Civilný

sporový poriadok v § 422 podmieňuje prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku dosiahnutím určitej stanovenej hodnoty predmetu konania, a tým vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi v dovolacom

konaní, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje

ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť

signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom

rozsahu [intenzite (, , )]. Vo veci

sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne

nejde.

25. O výnimočnosti daného prípadu nepresvedčila ústavný súd ani argumentácia

sťažovateľky. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že ani názor kontroverzný, s ktorým

možno aj nesúhlasiť, nemusí mať intenzitu ústavného porušenia. Ústavný súd opierajúc sa

o svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESĽP v danej veci nemá teda žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov okresného súdu. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho

výrok, pretože okresný súd vysvetlil, prečo súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal.

Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny

súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno

spájať s porušením jeho základného práva garantovaného v , práva

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne ani s porušením práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

26. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľku, že v iných prípadoch týkajúcich sa

totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných

právnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je úlohou ústavného súdu

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(, ). Uvedený názor platí o to viac, ak predmetom ústavnej

sťažnosti je posúdenie bagateľnej veci, ktorý sa navyše netýka rozhodnutia vo veci samej,

ale náhrady trov konania (obdobne. ).

27. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že námietky sťažovateľky

vyjadrujú iba odlišný právny názor s aplikáciou príslušných právnych predpisov

pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, avšak bez toho, aby indikovali relevantný

ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť týchto námietok s namietaným porušením

označených práv podľa a dohovoru. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa

svojou sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v spore o sumu (55,50 €), ktorá je zjavne

bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel

preto k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené

podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2016