Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)I. ÚS 47/2019
PDF · 198.68 KB
No categories available
I. ÚS 47/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej spoločnosťou WERNER & Co. s. r. o., Žltá 2/F, Bratislava, konajúcej
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Andreja Wernera, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 Co 48/2016 z 10. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2018 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 48/2016 z 10. októbra 2017 (ďalej len „krajský súd“
a „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 C 181/2013
z 6. októbra 2015 v napadnutej časti, ktorou súd prvej inštancie rozhodol tak,
že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 484 € v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia a určil, že zmluvné dojednanie časti bodu 11 uvedené
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere
č. 609200082 z 9. júna 2010, a to „Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné
dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou“, je neplatné z dôvodu neprijateľnosti.
3. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, pričom porušenie
označených základných práv vidí v dvoch rovinách. Podľa jej názoru „Rozsudok nie je
v časti týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnený dostatočne,
keď všeobecné súdy iba nekriticky prevzali tvrdenia žalobcu a neprihliadli a ak už aj mali
opačný právny názor resp. nevysporiadali sa so súdnou judikatúrou uvádzanou
sťažovateľom, a to napriek tomu, že išlo aj o rozhodnutia všeobecných súdov vydaných
v konaniach, ktorých účastníkom resp. sporovou stranou bol sťažovateľ a dotýkali sa čo
do druhu rovnakých zmlúv o úvere a rozsudok v časti posúdenia počiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia je arbitrárny.“.
4. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu napáda sťažovateľka touto
argumentáciou: „V danom prípade Rozsudok napriek tomu, že obsahuje právny názor
odvolacieho súdu na počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby napriek argumentácii
sťažovateľa (či už v rámci prvoinštančného alebo odvolacieho konania), ktoré spolu
obsahuje množstvo záverov súdnej judikatúry, dokonca sa špecificky dotýkajúcej
sťažovateľa a jeho zmlúv, absolútne a vôbec nereaguje ani čo i len na jeden z týchto
záverov rozhodovacej praxe a obsahuje len vlastný právny názor odvolacieho súdu (azda
s výnimkou argumentu o neaplikácii zásady neznalosť zákona neospravedlňuje v prípade
žalobcu ako spotrebiteľa) bez toho, aby sa so skoršou odlišnou rozhodovacou praxou
vysporiadal v tom zmysle, prečo sa od nej odchýlil. Najväčším nedostatkom tohto rozsudku
je úplná absencia reakcie na argumenty obsiahnuté v predloženom rozhodnutí najvyššieho
súdu, ktoré podporovalo argumentáciu sťažovateľa, aj keď išlo o dovtedy nepublikované
rozhodnutie...
Tým, že všeobecné súdy ignorovali existenciu súdnej judikatúry v prospech
sťažovateľa a na druhej strane nekriticky prevzali do odôvodnenia rozhodnutí
argumentáciu žalobcu, ktorý naviac odvíjal počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
od konzultácie resp. upozornenia spotrebiteľského združenia (ničím nepreukázanej, pričom
naviac žalobca bol v súdnom konaní zastúpený advokátom, a nie spotrebiteľským
združením) neodôvodnene zvýhodnili žalobcu pred sťažovateľom. Nejde iba o formálne
pochybenie, pretože má ústavnoprávnu dimenziu.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka pomerne podrobne opisuje relevantnú
judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak najmä vo vzťahu
k všeobecným záverom, bez bližšej spojitosti k napádanému rozsudku krajského súdu.
5. Tvrdenú arbitrárnosť záverov rozsudku krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje
takto: «... je zrejmé, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je
dôležitý skutkový stav, a teda vedomosť oprávneného o skutočnosti a nie právna
kvalifikácia, teda vedomosť žalobcu o právnych predpisoch.
Skutkový stav tu spočíva v skutočnostiach, že a) žalobca vedel, že zmluvu
so sťažovateľom uzatvára ako spotrebiteľ (vzhľadom na to, že úver mienil použiť
na súkromný účel, a nie výkon povolania); b) žalobca vedel, že uhrádza platby
sťažovateľovi a c) žalobca vedel, kedy vrátil sťažovateľovi istinu a kedy a v akom rozsahu ju
„preplatil“.
Aj keby bola pre predmetnú vec dôležitá znalosť právnych predpisov žalobcom,
platilo by nasledovné: Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov
uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to
týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je
nevyvrátiteľná.
Sťažovateľ je na základe hore uvedeného presvedčený, že námietka premlčania bola
vznesená dôvodne, a keď odvolací súd nesprávne: a) posúdil ako okamih rozhodný pre
plynutie objektívnej premlčacej doby úhrady úveru a b) posúdil ako okamih rozhodný pre
plynutie subjektívnej premlčacej doby v konaní žalobcom nepreukázané upozornenie
spotrebiteľského združenia na právnu kvalifikáciu zmluvy, ktorú žalobca uzavrel
so sťažovateľom, konal v rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou v tejto veci (dokonca sa aj
výslovne týkajúcej sťažovateľa a jeho zmlúv o úvere), a teda jeho rozhodnutie je
arbitrárne.»
Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na viaceré rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré podľa jej názoru na základe obdobného skutkového stavu
rozhodli odlišne než krajský súd napadnutým rozsudkom.
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
rozsudkom krajského súdu, zrušil napádaný rozsudok krajského súdu, vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina v čl. 36 ods. 1 zakotvuje obsahovo
zhodné základné právo.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
12. Podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že krajský súd nesprávne právne
posúdil ňou vznesenú námietku premlčania a navyše napadnutý rozsudok nedostatočne
odôvodnil, keď nedal odpovede na zásadné skutkové a právne otázky. Z uvedených
dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutého rozsudku krajského súdu v tom
smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola neodôvodnená
až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených základných práv.
13. Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky do veľkej miery kopírujú jej
odvolacie dôvody voči rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa krajský súd vysporiadal
týmto spôsobom: „Tak ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej
inštancie nezamietol návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, z dôvodu námietky
premlčania vznesenej žalovaným, ktorú považoval za nedôvodnú, správne vychádzal
z ustanovenia § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. K odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd udáva, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka je s poukazom na uvedené potrebné viazať na okamih úhrad
žalobcom. Keďže bezdôvodné obohatenie tvorí jeden celok, rozhodujúce je kedy bezdôvodné
obohatenie skončilo. S poukazom na uvedené začala objektívna 3-ročná premlčacia lehota
plynúť od vykonania poslednej úhrady t.j. od 17. 06. 2011, odo dňa, keď k bezdôvodnému
obohateniu došlo. Návrh bol podaný v objektívnej premlčacej dobe dňa 05. 08. 2013.
Subjektívna premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia začína plynúť
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, že bol
neoprávnený majetkový prospech získaný. Žalobca uviedol, že sa o tom, že v zmluve je
rozpor so zákonom dozvedel, vtedy, kedy mu vzhľadom na iné uzatvorené zmluvy o úvere
hrozilo, že príde o byt a v roku 2013 kontaktoval spotrebiteľské združenie, ktoré mu
poskytlo pomoc, tieto zmluvy skontrolovalo a teda vedomosť o tom, že vzniklo bezdôvodné
obohatenie a kto je za toto zodpovedný, nadobudol až v priebehu rokov 2013. Súdy
vo svojich rozhodnutiach už judikovali, že síce neznalosť zákona neospravedlňuje, avšak ide
o spotrebiteľský právny vzťah, žalovaný vystupoval a konal v právnom vzťahu
so spotrebiteľom v rozpore so zákonom, resp. v rozpore s princípmi ochrany spotrebiteľa.
Sám žalovaný tvrdí, že nejde o zmluvu bez úrokov a poplatkov, teda sám tvrdí, že, nejde
o bezdôvodné obohatenie. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalobca sa dozvedel skôr, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a že bol neoprávnený majetkový prospech získaný potom
(s poukazom aj na tvrdenia žalovaného) nespochybňuje skutkový záver súdu prvej inštancie,
že žalobca vedomosť o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie a kto je za toto zodpovedný
nadobudol až v priebehu rokov 2013, kedy mu vzhľadom na iné uzatvorené zmluvy o úvere
hrozilo, že príde o byt a spotrebiteľské združenie zmluvy skontrolovalo a zistil
neoprávnenosť plnenia...
Žalovaný ani v odvolacom konám nespochybnil, že v úverovej zmluve a v zmluvných
podmienkach chýba presný výpočet poplatku (uvedenie konkrétnej výšky úroku
a konkretizovanie všetkej administratívy s uvedením konkrétnej výšky poplatku za konkrétny
úkon), čo je v rozpore s povinnosťou odbornej starostlivosti dodávateľa. Žalovaný ani
v odvolacom konaní ničím nepreukázal, že by zmluvná podmienka ohľadom sporného
poplatku za úver bola individuálne dojednaná. Namiesto chýbajúcich údajov o úrokovej
sadzbe úveru a ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré sú povinne predpísané
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalovaný do samotnej zmluvy uviedol bližšie
nešpecifikovanú výšku poplatku. Takto stanovený poplatok je v hrubom nepomere
v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný namietal, že zmluvná podmienka - cena plnenia
(úroky) ako taká v zásade nemôže byť posudzovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka,
odvolací súd udáva, že v súlade s § 53 ods. 1 OZ to neplatí, ak tieto zmluvné podmienky,
ktoré sú vyjadrené neurčito, nejasne a nezrozumiteľne alebo ak neboli individuálne
dojednané. Výška poplatku bola 484 €, pri úvere vo výške 500 € na jeden rok, predstavuje
96,8 % z úveru. Spotrebiteľ by mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné
plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej
výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Odvolací súd na záver dodáva, že totožná zmluvná podmienka bola už
posúdená ako neprijateľná v niekoľkých súdnych sporoch medzi týmito istými stranami
sporu, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, napríklad na rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 14C/181/2013-182 zo dňa 21. 04. 2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14CO/740/2015-241 zo dňa 23. 08. 2016 a tiež
na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/185/2013-122 zo dňa 16. 06. 2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici Č. k. 16Co/773/2015-182 zo dňa
06. 04. 2017.“
14. K námietkam sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť,
že konanie a rozhodnutie, v súvislosti s ktorým sťažovateľka namieta porušenie svojich
práv, sa týka istiny vo výške 484 €. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa
ktorého ak Civilný sporový poriadok v § 422 podmieňuje prípustnosť dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku dosiahnutím určitej stanovenej hodnoty predmetu
konania, a tým vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými
súdmi v dovolacom konaní, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch,
keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne
o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu (k intenzite IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa
názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
15. O výnimočnosti daného prípadu nepresvedčila ústavný súd ani argumentácia
sťažovateľky. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že ani názor kontroverzný, s ktorým
možno aj nesúhlasiť, nemusí mať intenzitu ústavného porušenia (I. ÚS 725/2016). Vo veci
sťažovateľky je výklad subjektívnej lehoty krajským súdom založený na logických úvahách
a správnom výklade zákona. Námietka sťažovateľky vo svojej podstate smeruje k posúdeniu
skutkového stavu (kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení), nie k právnemu
výkladu inštitútu premlčania. Ústavný súd k tomu uvádza, že nie je ďalšou opravnou
inštanciou, ktorá by bola oprávnená preskúmavať a prehodnocovať skutkový stav, ako to
v konečnom dôsledku požaduje sťažovateľka. Ústavný súd opierajúc sa o svoju doterajšiu
judikatúru, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v danej veci nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov krajského súdu.
16. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy, ktorá
nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky, že
v iných prípadoch týkajúcich sa obdobnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu
interpretáciu všeobecne záväzných právnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je
úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo
zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Uvedený názor platí o to viac,
ak predmetom ústavnej sťažnosti je posúdenie bagateľnej veci (obdobne. I. ÚS 157/08).
17. Ústavný súd neprisvedčuje ani námietke sťažovateľky týkajúcej sa
nedostatočného zdôvodnenia napadnutého uznesenia, sťažovateľka v tomto konaní dostala
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je dostatočne odôvodnený a má oporu
vo vykonanom dokazovaní.
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2019