Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 47/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej spoločnosťou WERNER & Co. s. r. o., Žltá 2/F, Bratislava, konajúcej

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Andreja Wernera, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 10. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2018 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. októbra 2017 (ďalej len „krajský súd“

a „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 6. októbra 2015 v napadnutej časti, ktorou súd prvej inštancie rozhodol tak,

že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 484 € v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia a určil, že zmluvné dojednanie časti bodu 11 uvedené

vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere

č. 609200082 z 9. júna 2010, a to „Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné

dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu

so všetkou administratívou s tým spojenou“, je neplatné z dôvodu neprijateľnosti.

3. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, pričom porušenie

označených základných práv vidí v dvoch rovinách. Podľa jej názoru „Rozsudok nie je

v časti týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnený dostatočne,

keď všeobecné súdy iba nekriticky prevzali tvrdenia žalobcu a neprihliadli a ak už aj mali

opačný právny názor resp. nevysporiadali sa so súdnou judikatúrou uvádzanou

sťažovateľom, a to napriek tomu, že išlo aj o rozhodnutia všeobecných súdov vydaných

v konaniach, ktorých účastníkom resp. sporovou stranou bol sťažovateľ a dotýkali sa čo

do druhu rovnakých zmlúv o úvere a rozsudok v časti posúdenia počiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia je arbitrárny.“.

4. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu napáda sťažovateľka touto

argumentáciou: „V danom prípade Rozsudok napriek tomu, že obsahuje právny názor

odvolacieho súdu na počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby napriek argumentácii

sťažovateľa (či už v rámci prvoinštančného alebo odvolacieho konania), ktoré spolu

obsahuje množstvo záverov súdnej judikatúry, dokonca sa špecificky dotýkajúcej

sťažovateľa a jeho zmlúv, absolútne a vôbec nereaguje ani čo i len na jeden z týchto

záverov rozhodovacej praxe a obsahuje len vlastný právny názor odvolacieho súdu (azda

s výnimkou argumentu o neaplikácii zásady neznalosť zákona neospravedlňuje v prípade

žalobcu ako spotrebiteľa) bez toho, aby sa so skoršou odlišnou rozhodovacou praxou

vysporiadal v tom zmysle, prečo sa od nej odchýlil. Najväčším nedostatkom tohto rozsudku

je úplná absencia reakcie na argumenty obsiahnuté v predloženom rozhodnutí najvyššieho

súdu, ktoré podporovalo argumentáciu sťažovateľa, aj keď išlo o dovtedy nepublikované

rozhodnutie...

Tým, že všeobecné súdy ignorovali existenciu súdnej judikatúry v prospech

sťažovateľa a na druhej strane nekriticky prevzali do odôvodnenia rozhodnutí

argumentáciu žalobcu, ktorý naviac odvíjal počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby

od konzultácie resp. upozornenia spotrebiteľského združenia (ničím nepreukázanej, pričom

naviac žalobca bol v súdnom konaní zastúpený advokátom, a nie spotrebiteľským

združením) neodôvodnene zvýhodnili žalobcu pred sťažovateľom. Nejde iba o formálne

pochybenie, pretože má ústavnoprávnu dimenziu.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka pomerne podrobne opisuje relevantnú

judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak najmä vo vzťahu

k všeobecným záverom, bez bližšej spojitosti k napádanému rozsudku krajského súdu.

5. Tvrdenú arbitrárnosť záverov rozsudku krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje

takto: «... je zrejmé, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je

dôležitý skutkový stav, a teda vedomosť oprávneného o skutočnosti a nie právna

kvalifikácia, teda vedomosť žalobcu o právnych predpisoch.

Skutkový stav tu spočíva v skutočnostiach, že a) žalobca vedel, že zmluvu

so sťažovateľom uzatvára ako spotrebiteľ (vzhľadom na to, že úver mienil použiť

na súkromný účel, a nie výkon povolania); b) žalobca vedel, že uhrádza platby

sťažovateľovi a c) žalobca vedel, kedy vrátil sťažovateľovi istinu a kedy a v akom rozsahu ju

„preplatil“.

Aj keby bola pre predmetnú vec dôležitá znalosť právnych predpisov žalobcom,

platilo by nasledovné: Podľa ustanovenia o Zbierke zákonov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov

uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to

týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je

nevyvrátiteľná.

Sťažovateľ je na základe hore uvedeného presvedčený, že námietka premlčania bola

vznesená dôvodne, a keď odvolací súd nesprávne: a) posúdil ako okamih rozhodný pre

plynutie objektívnej premlčacej doby úhrady úveru a b) posúdil ako okamih rozhodný pre

plynutie subjektívnej premlčacej doby v konaní žalobcom nepreukázané upozornenie

spotrebiteľského združenia na právnu kvalifikáciu zmluvy, ktorú žalobca uzavrel

so sťažovateľom, konal v rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou v tejto veci (dokonca sa aj

výslovne týkajúcej sťažovateľa a jeho zmlúv o úvere), a teda jeho rozhodnutie je

arbitrárne.»

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na viaceré rozhodnutia

všeobecných súdov, ktoré podľa jej názoru na základe obdobného skutkového stavu

rozhodli odlišne než krajský súd napadnutým rozsudkom.

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa , listiny a dohovoru

rozsudkom krajského súdu, zrušil napádaný rozsudok krajského súdu, vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina v čl. 36 ods. 1 zakotvuje obsahovo

zhodné základné právo.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

12. Podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že krajský súd nesprávne právne

posúdil ňou vznesenú námietku premlčania a navyše napadnutý rozsudok nedostatočne

odôvodnil, keď nedal odpovede na zásadné skutkové a právne otázky. Z uvedených

dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutého rozsudku krajského súdu v tom

smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola neodôvodnená

až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených základných práv.

13. Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky do veľkej miery kopírujú jej

odvolacie dôvody voči rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa krajský súd vysporiadal

týmto spôsobom: „Tak ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej

inštancie nezamietol návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, z dôvodu námietky

premlčania vznesenej žalovaným, ktorú považoval za nedôvodnú, správne vychádzal

z ustanovenia , . K odvolacím námietkam žalovaného

odvolací súd udáva, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods.

2 je s poukazom na uvedené potrebné viazať na okamih úhrad

žalobcom. Keďže bezdôvodné obohatenie tvorí jeden celok, rozhodujúce je kedy bezdôvodné

obohatenie skončilo. S poukazom na uvedené začala objektívna 3-ročná premlčacia lehota

plynúť od vykonania poslednej úhrady t.j. od 17. 06. 2011, odo dňa, keď k bezdôvodnému

obohateniu došlo. Návrh bol podaný v objektívnej premlčacej dobe dňa 05. 08. 2013.

Subjektívna premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia začína plynúť

odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, že bol

neoprávnený majetkový prospech získaný. Žalobca uviedol, že sa o tom, že v zmluve je

rozpor so zákonom dozvedel, vtedy, kedy mu vzhľadom na iné uzatvorené zmluvy o úvere

hrozilo, že príde o byt a v roku 2013 kontaktoval spotrebiteľské združenie, ktoré mu

poskytlo pomoc, tieto zmluvy skontrolovalo a teda vedomosť o tom, že vzniklo bezdôvodné

obohatenie a kto je za toto zodpovedný, nadobudol až v priebehu rokov 2013. Súdy

vo svojich rozhodnutiach už judikovali, že síce neznalosť zákona neospravedlňuje, avšak ide

o spotrebiteľský právny vzťah, žalovaný vystupoval a konal v právnom vzťahu

so spotrebiteľom v rozpore so zákonom, resp. v rozpore s princípmi ochrany spotrebiteľa.

Sám žalovaný tvrdí, že nejde o zmluvu bez úrokov a poplatkov, teda sám tvrdí, že, nejde

o bezdôvodné obohatenie. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalobca sa dozvedel skôr, že

došlo k bezdôvodnému obohateniu a že bol neoprávnený majetkový prospech získaný potom

(s poukazom aj na tvrdenia žalovaného) nespochybňuje skutkový záver súdu prvej inštancie,

že žalobca vedomosť o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie a kto je za toto zodpovedný

nadobudol až v priebehu rokov 2013, kedy mu vzhľadom na iné uzatvorené zmluvy o úvere

hrozilo, že príde o byt a spotrebiteľské združenie zmluvy skontrolovalo a zistil

neoprávnenosť plnenia...

Žalovaný ani v odvolacom konám nespochybnil, že v úverovej zmluve a v zmluvných

podmienkach chýba presný výpočet poplatku (uvedenie konkrétnej výšky úroku

a konkretizovanie všetkej administratívy s uvedením konkrétnej výšky poplatku za konkrétny

úkon), čo je v rozpore s povinnosťou odbornej starostlivosti dodávateľa. Žalovaný ani

v odvolacom konaní ničím nepreukázal, že by zmluvná podmienka ohľadom sporného

poplatku za úver bola individuálne dojednaná. Namiesto chýbajúcich údajov o úrokovej

sadzbe úveru a ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré sú povinne predpísané

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalovaný do samotnej zmluvy uviedol bližšie

nešpecifikovanú výšku poplatku. Takto stanovený poplatok je v hrubom nepomere

v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný namietal, že zmluvná podmienka - cena plnenia

(úroky) ako taká v zásade nemôže byť posudzovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka,

odvolací súd udáva, že v súlade s to neplatí, ak tieto zmluvné podmienky,

ktoré sú vyjadrené neurčito, nejasne a nezrozumiteľne alebo ak neboli individuálne

dojednané. Výška poplatku bola 484 €, pri úvere vo výške 500 € na jeden rok, predstavuje

96,8 % z úveru. Spotrebiteľ by mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné

plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej

výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Odvolací súd na záver dodáva, že totožná zmluvná podmienka bola už

posúdená ako neprijateľná v niekoľkých súdnych sporoch medzi týmito istými stranami

sporu, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, napríklad na rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. -182 zo dňa 21. 04. 2015 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -241 zo dňa 23. 08. 2016 a tiež

na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -122 zo dňa 16. 06. 2015

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici Č. k. -182 zo dňa

06. 04. 2017.“

14. K námietkam sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť,

že konanie a rozhodnutie, v súvislosti s ktorým sťažovateľka namieta porušenie svojich

práv, sa týka istiny vo výške 484 €. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa

ktorého ak v podmieňuje prípustnosť dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku dosiahnutím určitej stanovenej hodnoty predmetu

konania, a tým vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými

súdmi v dovolacom konaní, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch,

keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne

o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu (k intenzite ,

, ). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa

názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.

15. O výnimočnosti daného prípadu nepresvedčila ústavný súd ani argumentácia

sťažovateľky. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že ani názor kontroverzný, s ktorým

možno aj nesúhlasiť, nemusí mať intenzitu ústavného porušenia (). Vo veci

sťažovateľky je výklad subjektívnej lehoty krajským súdom založený na logických úvahách

a správnom výklade zákona. Námietka sťažovateľky vo svojej podstate smeruje k posúdeniu

skutkového stavu (kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení), nie k právnemu

výkladu inštitútu premlčania. Ústavný súd k tomu uvádza, že nie je ďalšou opravnou

inštanciou, ktorá by bola oprávnená preskúmavať a prehodnocovať skutkový stav, ako to

v konečnom dôsledku požaduje sťažovateľka. Ústavný súd opierajúc sa o svoju doterajšiu

judikatúru, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v danej veci nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov krajského súdu.

16. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy, ktorá

nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky, že

v iných prípadoch týkajúcich sa obdobnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu

interpretáciu všeobecne záväzných právnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je

úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (, ). Uvedený názor platí o to viac,

ak predmetom ústavnej sťažnosti je posúdenie bagateľnej veci (obdobne. ).

17. Ústavný súd neprisvedčuje ani námietke sťažovateľky týkajúcej sa

nedostatočného zdôvodnenia napadnutého uznesenia, sťažovateľka v tomto konaní dostala

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je dostatočne odôvodnený a má oporu

vo vykonanom dokazovaní.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019