Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 92 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (97)I. ÚS 235/07
PDF · 162.13 KB
No categories available
I. ÚS 235/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 235/07-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod
sp. zn. 4 CoE 27/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2007 faxom a 16. októbra 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským
súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 CoE 27/2007. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2007.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor listom z 10. januára 2007
vyčíslil Okresnému súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) trovy exekúcie.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 1404/2002 z 22. januára 2007 bola exekúcia
zastavená a oprávnený bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume
2 904 Sk. Sťažovateľ podal proti uzneseniu odvolanie. Uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 CoE 27/2007 z 27. júna 2007 bolo uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku
o trovách exekúcie potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 15. augusta 2007.
Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených
článkov ústavy a dohovoru. Sťažovateľovi totiž nebola priznaná odmena v súlade
s vyčíslením, ktoré podal, a v súlade so zákonom. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov
exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej
veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené,
ale to, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“) za počet hodín účelne
vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez
ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Podľa
názoru sťažovateľa je povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade
s ich obsahom, zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia
okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona č. 233/1999
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
a § 14 tarify. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Preto uznesenie krajského súdu
je zjavne arbitrárne, pričom účinok jeho interpretácie a aplikácie je nezlučiteľný
s označenými základnými právami sťažovateľa.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 4 CoE 27/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 27. júna 2007 zrušené a vec vrátená
na ďalšie konanie. Ďalej požaduje, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať
v porušovaní označených práv sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov
konania.
2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoE 27/2007-20 z 27. júna 2007 vyplýva,
že bolo ním potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 1404/2002-11 z 22. januára
2007. Podľa názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne, a to napriek právnemu
názoru vyplývajúcemu z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Okresný súd
odmenu správne vyčíslil. Sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti
presahujúcich jednu hodinu nie je v rozpore s dotknutými právnymi normami a krajský súd
sa prikláňa k takto vyčíslenej odmene. Z ustanovenia § 14 ods. 1 tarify, podľa ktorej
je základná hodinová sadzba 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno vyvodiť iba to, že ak
základná hodinová sadzba je 200 Sk, potom táto odmena nepatrí exekútorovi vtedy, ak úkon
exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena sa určuje za jednotlivé úkony a potom
prichádza do úvahy sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti
nepresahujúcich jednu hodinu.
3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyplýva,
že uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 14. marca 2005 bola exekúcia
zastavená, pričom oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie v sume 1 568 Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume
2 708 Sk priznal iba 1 568 Sk, lebo bol toho názoru, že súdny exekútor účelne vynaložil
na exekúciu iba štyri hodiny. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia
§ 14 ods. 2 prvej vety tarify, podľa ktorej základná hodinová sadzba je 200 Sk za každú
aj začatú hodinu, možno jazykovým výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba
odmeny súdneho exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej
činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú
hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony. Sčítanie času trvania
jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore
s citovanými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu
dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právoplatné uznesenie okresného
súdu zrušil.
4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007 vyplýva,
že uznesením Okresného súdu Žilina bola exekúcia zastavená, pričom oprávnenému bola
uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 4 620 Sk.
Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal iba 4 620 Sk, lebo bol
toho názoru, že za výkon exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených
na exekúciu prislúcha iba odmena vo sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne
vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých
úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach, pričom preskúmal aj účelnosť času
vynaloženého súdnym exekútorom na vykonanie toho-ktorého úkonu. Tento postup
súdneho exekútora je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a gramatického
výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) tarify vyplýva, že pri výpočte odmeny
sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých
úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný
na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca
vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu
úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) tarify formuláciu ako v písm.
b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) tarify
sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu
hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety
tarify. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej
činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 tarify, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1
písm. a) tarify. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti skúmania
účelnosti vynaloženého času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdov. Práve účelnosť
hodín vynaložených na exekúciu je predpokladom na priznanie odmeny exekútora. Trovy
exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie
zodpovednosť za ich správnosť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
Výklad príslušných ustanovení tarify uvedený v uznesení krajského súdu je celkom
zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno
považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj
výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.
Podľa zistenia ústavného súdu nie je jednotná v spornej otázke ani rozhodovacia prax
senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým
spôsobom.
Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,
lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu
(mutatis mutandis I. ÚS 199/07).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2007