Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 235/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu

vlastníckeho práva podľa a a 3 ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2007 faxom a 16. októbra 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu

vlastníckeho práva podľa a a 3 (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským

súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor listom z 10. januára 2007

vyčíslil Okresnému súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) trovy exekúcie.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. januára 2007 bola exekúcia

zastavená a oprávnený bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume

2 904 Sk. Sťažovateľ podal proti uzneseniu odvolanie. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 27. júna 2007 bolo uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku

o trovách exekúcie potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 15. augusta 2007.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených

článkov a dohovoru. Sťažovateľovi totiž nebola priznaná odmena v súlade

s vyčíslením, ktoré podal, a v súlade so zákonom. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov

exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej

veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené,

ale to, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“) za počet hodín účelne

vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez

ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Podľa

názoru sťažovateľa je povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade

s ich obsahom, zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia

okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

a § 14 tarify. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Preto uznesenie krajského súdu

je zjavne arbitrárne, pričom účinok jeho interpretácie a aplikácie je nezlučiteľný

s označenými základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie z 27. júna 2007 zrušené a vec vrátená

na ďalšie konanie. Ďalej požaduje, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať

v porušovaní označených práv sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov

konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. -20 z 27. júna 2007 vyplýva,

že bolo ním potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -11 z 22. januára

2007. Podľa názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne, a to napriek právnemu

názoru vyplývajúcemu z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Okresný súd

odmenu správne vyčíslil. Sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti

presahujúcich jednu hodinu nie je v rozpore s dotknutými právnymi normami a krajský súd

sa prikláňa k takto vyčíslenej odmene. Z ustanovenia § 14 ods. 1 tarify, podľa ktorej

je základná hodinová sadzba 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno vyvodiť iba to, že ak

základná hodinová sadzba je 200 Sk, potom táto odmena nepatrí exekútorovi vtedy, ak úkon

exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena sa určuje za jednotlivé úkony a potom

prichádza do úvahy sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti

nepresahujúcich jednu hodinu.

3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyplýva,

že uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 14. marca 2005 bola exekúcia

zastavená, pričom oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi

trovy exekúcie v sume 1 568 Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume

2 708 Sk priznal iba 1 568 Sk, lebo bol toho názoru, že súdny exekútor účelne vynaložil

na exekúciu iba štyri hodiny. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia

§ 14 ods. 2 prvej vety tarify, podľa ktorej základná hodinová sadzba je 200 Sk za každú

aj začatú hodinu, možno jazykovým výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba

odmeny súdneho exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej

činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú

hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony. Sčítanie času trvania

jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore

s citovanými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právoplatné uznesenie okresného

súdu zrušil.

4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007 vyplýva,

že uznesením Okresného súdu Žilina bola exekúcia zastavená, pričom oprávnenému bola

uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 4 620 Sk.

Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal iba 4 620 Sk, lebo bol

toho názoru, že za výkon exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených

na exekúciu prislúcha iba odmena vo sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne

vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých

úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach, pričom preskúmal aj účelnosť času

vynaloženého súdnym exekútorom na vykonanie toho-ktorého úkonu. Tento postup

súdneho exekútora je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a gramatického

výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) tarify vyplýva, že pri výpočte odmeny

sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých

úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný

na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca

vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu

úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) tarify formuláciu ako v písm.

b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) tarify

sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu

hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety

tarify. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej

činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 tarify, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1

písm. a) tarify. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti skúmania

účelnosti vynaloženého času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdov. Práve účelnosť

hodín vynaložených na exekúciu je predpokladom na priznanie odmeny exekútora. Trovy

exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie

zodpovednosť za ich správnosť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamietol mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , , ).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Výklad príslušných ustanovení tarify uvedený v uznesení krajského súdu je celkom

zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno

považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj

výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je jednotná v spornej otázke ani rozhodovacia prax

senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým

spôsobom.

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,

lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu

(mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007