Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 159 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (164)IV. ÚS 414/2010
PDF · 272.17 KB
No categories available
IV. ÚS 414/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že návrhom na vykonanie
exekúcie z 24. marca 2003 sa pôvodný veriteľ (P.) domáhal vymoženia dlžného poistného
s príslušenstvom od povinného (fyzickej osoby). Dňa 23. mája 2003 vydal Okresný súd
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) na základe žiadosti súdneho exekútora poverenie, ktorým
ho poveril vykonaním exekúcie proti povinnému.
Následne bol zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 postúpený
sťažovateľke súbor pohľadávok, súčasťou ktorých bola aj pohľadávka uplatnená návrhom
na vykonanie exekúcie pôvodným veriteľom. Pretože v priebehu exekučného konania prešlo
právo z exekučného titulu na sťažovateľku, okresný súd na základe návrhu sťažovateľky
z 24. novembra 2008 uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-16 zo 17. februára 2009 pripustil,
aby do konania na strane pôvodného oprávneného vstúpila ako nový účastník na strane
oprávneného sťažovateľka.
V nadväznosti na právoplatné vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie
uznesením okresného súdu č. k. 23 Er/1549/2003-17 z 1. júla 2009 (ďalej aj „prvostupňové
uznesenie“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 4 CoE/110/2009-51 z 25. septembra 2009 (z dôvodu, že podľa názoru konajúcich
súdov podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt bez právnej sily) okresný súd uznesením
č. k. 23 Er/1549/2003-60 z 27. januára 2010 zaviazal sťažovateľku zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €. Krajský súd napadnutým uznesením uvedené
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka považuje označené rozhodnutie okresného súdu aj uznesenie krajského
súdu č. k. 16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010 za arbitrárne, pretože podľa jej názoru sa
najmä krajský súd ako súd odvolací vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí nevysporiadal
s ňou predloženými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, na ktoré poukázala.
Namietané uznesenie preto podľa nej nespĺňa požiadavky kladené na spravodlivý proces
a je ústavne neudržateľné.
V súvislosti s tým poukazuje sťažovateľka na to, že „Exekučný poriadok pri náhrade
trov exekúcie zásadne stojí na princípe, že trovy exekúcie znáša povinný. Iba
vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 má súd možnosť na úhradu trov zaviazať
oprávneného.“. Sťažovateľka v spojitosti s tým upriamuje pozornosť aj na judikatúru
ústavného súdu (napr. II. ÚS 272/08) korešpondujúcu s judikatúrou Európskeho súde pre
ľudské práva (Van der Mussele c Belgicko), ktorá na jednej strane uznáva nárok súdneho
exekútora na úhradu trov, čo však nemusí znamenať, že tieto trovy exekútor v každom
prípade aj reálne vymôže. V zmysle uvedenej judikatúry § 203 Exekučného poriadku
obsahuje „možnosť uváženia, opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery
jeho zavinenia a napokon aj o to, že aj keby tu bolo zavinenia, rozhoduje jeho intenzita“.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podmienkam ustanoveným
v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku konštatujúc, že iba v prípade ich kumulatívneho
splnenia môže súd uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie. Týmito podmienkami sú:
- zastavenie exekúcie,
- konanie oprávneného,
- zavinenie oprávneného,
- príčinná súvislosť medzi zavineným konaním oprávneného a zastavením exekúcie.
Sťažovateľka konštatuje, že aj v prípade, ak by boli všetky tieto podmienky
naplnené, súd by nebol povinný zaviazať ju (ako oprávnenú) na náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi. To podľa nej jednoznačne vyplýva z dikcie § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktorá používa modálne sloveso „môže“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/104/2010-83 zo dňa
15. 06. 2010 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia
článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1
ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach,
a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/104/2010-83 zo dňa
15. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11. ods. 1 listiny každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa
oboznámil aj s vyžiadaným súdnym spisom vzťahujúcim sa na túto vec.
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE/104/2010-83
z 15. júna 2010, zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie v nej označených
práv týmto uznesením, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení
povinnosti oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Výhrady
sťažovateľky smerujú hlavne proti tomu, že sa krajský súd stotožnil s faktickými
a právnymi názormi a závermi okresného súdu bez toho, aby sa v odôvodnení namietaného
uznesenia vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré v konaní
predložila a na ktoré poukázala.
Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc preskúmavať aplikáciu a výklad zákona
všeobecným súdmi nie je neobmedzená, keďže jeho prioritnou úlohou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti je predovšetkým posúdiť, či sťažnosťou namietané
rozhodnutie všeobecného súdu nie je svojvoľné, či inak zjavne neodôvodnené, čo však
v prípade sťažovateľky vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu súvisiaceho spisu nezistil.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým jej ako oprávnenej bolo uložené nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €, hoci podľa jej názoru na takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonné podmienky.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010
najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia a následne zhrnul sťažovateľkou
uplatnené odvolacie dôvody takto:
„Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
ktorý, uviedol, že § 203 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady zakotvenej v § 197 Ex. por.,
podľa ktorej náklady za výkon exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie prichádza
do úvahy iba vtedy, ak sú splnené zákonné predpoklady, t. j. ak exekučné konanie bolo
zastavené, existuje zavinenie oprávneného, a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením
oprávneného a zastavením exekúcie. V danom prípade podľa oprávneného došlo
k zastaveniu exekúcie na základe vydania uznesenia a vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.
Túto skutočnosť nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a tiež ju nemohol v žiadnom prípade
predpokladať pri podávaní svojho návrhu na vykonanie exekúcie. Vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú nemožno považovať za zavinenie oprávneného vedúce k zastaveniu
exekúcie a nakoľko k zastaveniu exekučného konania došlo na základe rozhodnutia súdu
a nie zavinením oprávneného, nemožno zaviazať oprávneného na náhradu trov súdneho
exekútora. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 272/2008 zo dňa
22. 10. 2008 a Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/2005 zo dňa 13. 1. 2005.
Z týchto judikátov možno podľa oprávneného konštatovať, že hoci má súdny exekútor
zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy
aj v každom prípade reálne vymôže. Následne poznamenal, že z ustanovenia § 203 Ex. por.
v znení platnom do 31. januára 2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd
uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie
procesne zavinil, prípadne, ak mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu
predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ohľadom výšky trov súdneho exekútora oprávnený
uviedol, že by ich výška mala byť primerane znížená. Nakoľko je podľa oprávneného značný
nepomer medzi počtom úkonov uskutočnených poštou súdnym exekútorom a vyčíslenými
poštovými výdavkami, mal oprávnený za to, že v prípade. ak aj v budúcnosti súdnemu
exekútorovi vznikne nárok na priznanie náhrady za poštovné výdavky, oprávnený mu
navrhol priznať len preukázané poštovné náklady. Výška trov súdneho exekútora, pokiaľ by
bola aj priznaná, by mala byť podľa neho znížená tak, aby zodpovedala platnej právnej
úprave. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“
Krajský súd po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP zistil, že uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa krajský súd dodal,
„že nie je správny záver oprávneného, aby odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie
z dôvodu, že nezavinil zastavenie exekúcie. Odvolával sa na to, že k zastaveniu exekúcie
došlo rozhodnutím súdu a nie z jeho viny a túto skutočnosť podľa neho nemohol žiadnym
spôsobom ovplyvniť a predpokladať pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie. Z obsahu
spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-17 zo dňa 1. júla
2009 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ z dôvodu, že exekučný titul, ktorý má byť
podkladom pre exekúciu je pakt bez právnej sily a účinnosti. Ako vyplynulo z obchodného
registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím Ministerstva
zdravotníctva SR zo dňa 1. 7. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. 7. 1999, číslo
3215/1999-A zrušené povolenie na zriadenie rezortnej poisťovne. Uznesením Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 7 K 70/01-30 zo dňa 20. 4. 2001 bol na majetok poisťovne vyhlásený
konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu vydal v priebehu konkurzného konania
platobný výmer, ktorý mal byť exekučným titulom pre exekúciu prebiehajúcu v tomto
konaní. Správca konkurznej podstaty má iba právo a povinnosť vykonať všetky procesné
úkony v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu, preto platobný výmer, ktorý vydal je
nulitným právnym aktom. Vyššie spomínané prvostupňové rozhodnutie potvrdil aj odvolací
súd uznesením č. k. 4 CoE/110/2009-51 zo dňa 25. septembra 2009. Uznesenie odvolacieho
súdu nadobudlo právoplatnosť 9. 11. 2009. Súd prvého stupňa uznesením č. k.
23 Er/1549/2003-60 zo dňa 27. 1. 2010 zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu
exekútorovi JUDr. V. K. trovy exekúcie vo výške 64,20 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň oprávneného správne zaviazal na náhradu trov exekúcie, pretože jeho
zavinením došlo k zastaveniu exekúcie s ohľadom na to, že za exekučný titul označil
platobný výmer, ktorý je nespôsobilým exekučným titulom, resp. nulitným aktom.“.
K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci
konajúcich súdov ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podľa čl. 36 ods. 1 listiny), resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, I. ÚS 359/09).
Ústavný súd po posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk
dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným
spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam
a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol postup, akým k nemu dospel. K tomu je potrebné dodať, že
argumentácia sťažovateľky v sťažnosti ústavnému súdu je do značnej miery obsažnejšia,
než rozsah, v akom ju uplatnila v odvolaní z 11. februára 2010 proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 23 Er/1549/2003-60 z 27. januára 2003. Týka sa to predovšetkým analýzy
podmienok, za ktorých môže súd uložiť oprávnenému podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.
Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu
ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi
musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, a to iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danej veci
mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých
uznesením krajského súdu namieta, v rovnakom rozsahu, ako to je vymedzené
v argumentačnej báze v jej sťažnosti ústavnému súdu, už v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu. V namietanom prípade by bola založená právomoc ústavného súdu
na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za predpokladu, že by námietky sťažovateľky uplatnené
v sťažnosti ústavného súdu boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom
prostriedku sťažovateľky proti prvostupňovému uzneseniu, a tým by sa stali predmetom
skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi. V okolnostiach daného prípadu to tak
nebolo.
Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní
pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd jej
sťažnosť v tejto časti odmietol okrem iného aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedené sa dotýka tej časti sťažnosti,
v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s podmienkami,
za splnenia ktorých možno uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
nevyhnutné trovy exekúcie.
Pokiaľ sťažovateľka argumentuje tým, že návrh na vykonanie exekúcie nepodala
ona, ale pôvodný veriteľ, keďže vstúpila do konania namiesto pôvodného oprávneného až
v roku 2009, a preto je skutkový záver súdu prvého aj druhého stupňa, že k zastaveniu
exekúcie došlo jej zavinením, nesprávny a nepravdivý, ústavný súd k tomu uvádza, že
sťažovateľka (ako postupník) nadobudla pohľadávku, ktorej sa týka dotknuté exekučné
konanie, na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej na základe svojho vlastného
rozhodnutia 7. júla 2005 s postupcom – správcom konkurznej podstaty P. v konkurze. Keď
v nadväznosti na to podala návrh na zmenu účastníka predmetného exekučného konania
na strane oprávneného (doručený okresnému súdu 6. februára 2009) a okresný súd
uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-16 zo 17. februára 2009 jej vstup do konania namiesto
pôvodného oprávneného pripustil, musela si byť vedomá, že pri zmene účastníctva ostávajú
všetky účinky spojené s podaním pôvodného návrhu zachované. Sťažovateľka ako procesný
nástupca musela preto taktiež akceptovať stav konania taký, aký bol ku dňu, keď doň
vstúpila, teda i osvojiť si procesné úkony, ktoré dovtedy urobil jej právny predchodca.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako pred ním aj okresný súd)
vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie
je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie
zo štandardov spravodlivého procesu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá
zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.
Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť,
a to, že sťažnosť smeruje proti napadnutému rozhodnutiu, ktorým krajský súd potvrdil
prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €. Túto sumu možno označiť za zjavne celkom
bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä na porušení práva
na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu
o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti. Uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť sumu
64,20 € by totiž aj v prípade, že by ústavný súd zistil určité pochybenia v namietanom
rozhodnutí, mohlo predstavovať zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej
intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom
výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).
Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú
právnu úpravu), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, čo dáva do súvislosti
s namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 listiny (rovnako tak práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať
zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V nadväznosti na to ústavný súd iba konštatuje, že
keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného
uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny)
ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani
v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11
ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (IV. ÚS 368/2010).
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa
jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a úhradu trov
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010