Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 414/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-83 z 15. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -83 z 15. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že návrhom na vykonanie

exekúcie z 24. marca 2003 sa pôvodný veriteľ (P.) domáhal vymoženia dlžného poistného

s príslušenstvom od povinného (fyzickej osoby). Dňa 23. mája 2003 vydal Okresný súd

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) na základe žiadosti súdneho exekútora poverenie, ktorým

ho poveril vykonaním exekúcie proti povinnému.

Následne bol zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 postúpený

sťažovateľke súbor pohľadávok, súčasťou ktorých bola aj pohľadávka uplatnená návrhom

na vykonanie exekúcie pôvodným veriteľom. Pretože v priebehu exekučného konania prešlo

právo z exekučného titulu na sťažovateľku, okresný súd na základe návrhu sťažovateľky

z 24. novembra 2008 uznesením č. k. -16 zo 17. februára 2009 pripustil,

aby do konania na strane pôvodného oprávneného vstúpila ako nový účastník na strane

oprávneného sťažovateľka.

V nadväznosti na právoplatné vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie

uznesením okresného súdu č. k. -17 z 1. júla 2009 (ďalej aj „prvostupňové

uznesenie“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -51 z 25. septembra 2009 (z dôvodu, že podľa názoru konajúcich

súdov podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt bez právnej sily) okresný súd uznesením

č. k. -60 z 27. januára 2010 zaviazal sťažovateľku zaplatiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €. Krajský súd napadnutým uznesením uvedené

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka považuje označené rozhodnutie okresného súdu aj uznesenie krajského

súdu č. k. -83 z 15. júna 2010 za arbitrárne, pretože podľa jej názoru sa

najmä krajský súd ako súd odvolací vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí nevysporiadal

s ňou predloženými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, na ktoré poukázala.

Namietané uznesenie preto podľa nej nespĺňa požiadavky kladené na spravodlivý proces

a je ústavne neudržateľné.

V súvislosti s tým poukazuje sťažovateľka na to, že „Exekučný poriadok pri náhrade

trov exekúcie zásadne stojí na princípe, že trovy exekúcie znáša povinný. Iba

vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 má súd možnosť na úhradu trov zaviazať

oprávneného.“. Sťažovateľka v spojitosti s tým upriamuje pozornosť aj na judikatúru

ústavného súdu (napr. ) korešpondujúcu s judikatúrou Európskeho súde pre

ľudské práva (Van der Mussele c Belgicko), ktorá na jednej strane uznáva nárok súdneho

exekútora na úhradu trov, čo však nemusí znamenať, že tieto trovy exekútor v každom

prípade aj reálne vymôže. V zmysle uvedenej judikatúry § 203 Exekučného poriadku

obsahuje „možnosť uváženia, opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery

jeho zavinenia a napokon aj o to, že aj keby tu bolo zavinenia, rozhoduje jeho intenzita“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podmienkam ustanoveným

v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku konštatujúc, že iba v prípade ich kumulatívneho

splnenia môže súd uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy

exekúcie. Týmito podmienkami sú:

- zastavenie exekúcie,

- konanie oprávneného,

- zavinenie oprávneného,

- príčinná súvislosť medzi zavineným konaním oprávneného a zastavením exekúcie.

Sťažovateľka konštatuje, že aj v prípade, ak by boli všetky tieto podmienky

naplnené, súd by nebol povinný zaviazať ju (ako oprávnenú) na náhradu trov exekúcie

súdnemu exekútorovi. To podľa nej jednoznačne vyplýva z dikcie § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorá používa modálne sloveso „môže“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -83 zo dňa

15. 06. 2010 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia

článku 20 ods. 1 SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1

ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach,

a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

ustanovenia článku 46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -83 zo dňa

15. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , a ).

Podľa a podľa . ods. 1 listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa

oboznámil aj s vyžiadaným súdnym spisom vzťahujúcim sa na túto vec.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. -83

z 15. júna 2010, zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie v nej označených

práv týmto uznesením, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení

povinnosti oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Výhrady

sťažovateľky smerujú hlavne proti tomu, že sa krajský súd stotožnil s faktickými

a právnymi názormi a závermi okresného súdu bez toho, aby sa v odôvodnení namietaného

uznesenia vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré v konaní

predložila a na ktoré poukázala.

Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc preskúmavať aplikáciu a výklad zákona

všeobecným súdmi nie je neobmedzená, keďže jeho prioritnou úlohou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti je predovšetkým posúdiť, či sťažnosťou namietané

rozhodnutie všeobecného súdu nie je svojvoľné, či inak zjavne neodôvodnené, čo však

v prípade sťažovateľky vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu súvisiaceho spisu nezistil.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu, ktorým jej ako oprávnenej bolo uložené nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €, hoci podľa jej názoru na takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonné podmienky.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -83 z 15. júna 2010

najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia a následne zhrnul sťažovateľkou

uplatnené odvolacie dôvody takto:

„Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,

ktorý, uviedol, že § 203 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady zakotvenej v § 197 Ex. por.,

podľa ktorej náklady za výkon exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie prichádza

do úvahy iba vtedy, ak sú splnené zákonné predpoklady, t. j. ak exekučné konanie bolo

zastavené, existuje zavinenie oprávneného, a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením

oprávneného a zastavením exekúcie. V danom prípade podľa oprávneného došlo

k zastaveniu exekúcie na základe vydania uznesenia a vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.

Túto skutočnosť nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a tiež ju nemohol v žiadnom prípade

predpokladať pri podávaní svojho návrhu na vykonanie exekúcie. Vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú nemožno považovať za zavinenie oprávneného vedúce k zastaveniu

exekúcie a nakoľko k zastaveniu exekučného konania došlo na základe rozhodnutia súdu

a nie zavinením oprávneného, nemožno zaviazať oprávneného na náhradu trov súdneho

exekútora. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa

22. 10. 2008 a Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 1. 2005.

Z týchto judikátov možno podľa oprávneného konštatovať, že hoci má súdny exekútor

zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy

aj v každom prípade reálne vymôže. Následne poznamenal, že z ustanovenia § 203 Ex. por.

v znení platnom do 31. januára 2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd

uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie

procesne zavinil, prípadne, ak mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu

predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ohľadom výšky trov súdneho exekútora oprávnený

uviedol, že by ich výška mala byť primerane znížená. Nakoľko je podľa oprávneného značný

nepomer medzi počtom úkonov uskutočnených poštou súdnym exekútorom a vyčíslenými

poštovými výdavkami, mal oprávnený za to, že v prípade. ak aj v budúcnosti súdnemu

exekútorovi vznikne nárok na priznanie náhrady za poštovné výdavky, oprávnený mu

navrhol priznať len preukázané poštovné náklady. Výška trov súdneho exekútora, pokiaľ by

bola aj priznaná, by mala byť podľa neho znížená tak, aby zodpovedala platnej právnej

úprave. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti navrhol, aby odvolací súd

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Krajský súd po preskúmaní veci podľa

(ďalej len „OSP“) bez nariadenia pojednávania podľa zistil, že uznesenie

súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa ako vecne správne.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa krajský súd dodal,

„že nie je správny záver oprávneného, aby odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie

z dôvodu, že nezavinil zastavenie exekúcie. Odvolával sa na to, že k zastaveniu exekúcie

došlo rozhodnutím súdu a nie z jeho viny a túto skutočnosť podľa neho nemohol žiadnym

spôsobom ovplyvniť a predpokladať pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie. Z obsahu

spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č. k. -17 zo dňa 1. júla

2009 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ z dôvodu, že exekučný titul, ktorý má byť

podkladom pre exekúciu je pakt bez právnej sily a účinnosti. Ako vyplynulo z obchodného

registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím Ministerstva

zdravotníctva SR zo dňa 1. 7. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. 7. 1999, číslo

3215/1999-A zrušené povolenie na zriadenie rezortnej poisťovne. Uznesením Krajského

súdu v Bratislave, č. k. -30 zo dňa 20. 4. 2001 bol na majetok poisťovne vyhlásený

konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu vydal v priebehu konkurzného konania

platobný výmer, ktorý mal byť exekučným titulom pre exekúciu prebiehajúcu v tomto

konaní. Správca konkurznej podstaty má iba právo a povinnosť vykonať všetky procesné

úkony v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu, preto platobný výmer, ktorý vydal je

nulitným právnym aktom. Vyššie spomínané prvostupňové rozhodnutie potvrdil aj odvolací

súd uznesením č. k. -51 zo dňa 25. septembra 2009. Uznesenie odvolacieho

súdu nadobudlo právoplatnosť 9. 11. 2009. Súd prvého stupňa uznesením č. k.

-60 zo dňa 27. 1. 2010 zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu

exekútorovi JUDr. V. K. trovy exekúcie vo výške 64,20 eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Zároveň oprávneného správne zaviazal na náhradu trov exekúcie, pretože jeho

zavinením došlo k zastaveniu exekúcie s ohľadom na to, že za exekučný titul označil

platobný výmer, ktorý je nespôsobilým exekučným titulom, resp. nulitným aktom.“.

K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci

konajúcich súdov ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa (podľa listiny), resp.

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. , ).

Ústavný súd po posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk

dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným

spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam

a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol postup, akým k nemu dospel. K tomu je potrebné dodať, že

argumentácia sťažovateľky v sťažnosti ústavnému súdu je do značnej miery obsažnejšia,

než rozsah, v akom ju uplatnila v odvolaní z 11. februára 2010 proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -60 z 27. januára 2003. Týka sa to predovšetkým analýzy

podmienok, za ktorých môže súd uložiť oprávnenému podľa § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Z princípu subsidiarity ( ) limitujúceho vzťah ústavného súdu

ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi

musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým

spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

).

Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, a to iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danej veci

mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých

uznesením krajského súdu namieta, v rovnakom rozsahu, ako to je vymedzené

v argumentačnej báze v jej sťažnosti ústavnému súdu, už v odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu. V namietanom prípade by bola založená právomoc ústavného súdu

na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti

podľa len za predpokladu, že by námietky sťažovateľky uplatnené

v sťažnosti ústavného súdu boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom

prostriedku sťažovateľky proti prvostupňovému uzneseniu, a tým by sa stali predmetom

skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi. V okolnostiach daného prípadu to tak

nebolo.

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní

pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd jej

sťažnosť v tejto časti odmietol okrem iného aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ). Uvedené sa dotýka tej časti sťažnosti,

v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s podmienkami,

za splnenia ktorých možno uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi

nevyhnutné trovy exekúcie.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje tým, že návrh na vykonanie exekúcie nepodala

ona, ale pôvodný veriteľ, keďže vstúpila do konania namiesto pôvodného oprávneného až

v roku 2009, a preto je skutkový záver súdu prvého aj druhého stupňa, že k zastaveniu

exekúcie došlo jej zavinením, nesprávny a nepravdivý, ústavný súd k tomu uvádza, že

sťažovateľka (ako postupník) nadobudla pohľadávku, ktorej sa týka dotknuté exekučné

konanie, na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej na základe svojho vlastného

rozhodnutia 7. júla 2005 s postupcom – správcom konkurznej podstaty P. v konkurze. Keď

v nadväznosti na to podala návrh na zmenu účastníka predmetného exekučného konania

na strane oprávneného (doručený okresnému súdu 6. februára 2009) a okresný súd

uznesením č. k. -16 zo 17. februára 2009 jej vstup do konania namiesto

pôvodného oprávneného pripustil, musela si byť vedomá, že pri zmene účastníctva ostávajú

všetky účinky spojené s podaním pôvodného návrhu zachované. Sťažovateľka ako procesný

nástupca musela preto taktiež akceptovať stav konania taký, aký bol ku dňu, keď doň

vstúpila, teda i osvojiť si procesné úkony, ktoré dovtedy urobil jej právny predchodca.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako pred ním aj okresný súd)

vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný

a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie

je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie

zo štandardov spravodlivého procesu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá

zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.

Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť,

a to, že sťažnosť smeruje proti napadnutému rozhodnutiu, ktorým krajský súd potvrdil

prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €. Túto sumu možno označiť za zjavne celkom

bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä na porušení práva

na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu

o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti. Uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť sumu

64,20 € by totiž aj v prípade, že by ústavný súd zistil určité pochybenia v namietanom

rozhodnutí, mohlo predstavovať zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej

intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,

poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom

výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny (keďže ide o obsahovo identickú

právnu úpravu), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (resp. listiny)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, čo dáva do súvislosti

s namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . O prípadnom porušení

základného práva podľa , resp. listiny (rovnako tak práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením. V nadväznosti na to ústavný súd iba konštatuje, že

keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného

uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným ( listiny)

ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani

v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa a

ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ().

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa

jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a úhradu trov

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010