Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 368/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu

podľa a na rovnosť účastníkov v konaní podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-38 z 8. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-38 z 8. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená

doručila súdnemu exekútorovi Mgr. D. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 30. novembra 2009

návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 1 260,94 €

s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

č. k. RK-600/08/GR z 10. októbra 2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý

nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2008 a stal sa vykonateľným 10. novembra 2008

(ďalej len „exekučný titul“).

Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -11

zo 7. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádzajúc z toho, že

rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie

je spôsobilým exekučným titulom.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote

odvolanie, v rámci ktorého namietala oprávnenie exekučného súdu posudzovať platnosť

rozhodcovskej doložky, keďže v konaní podľa o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) tak

možno urobiť len na základe žaloby podľa § 40 tohto zákona. Poukázala aj na z jej pohľadu

nesprávne a skresľujúce závery exekučného súdu založené na neúplnom a nedostatočnom

oboznámení sa so samotným znením rozhodcovskej doložky.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 8. júla 2010 potvrdil odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu.

Uznesenie okresného súdu č. k. -11 zo 7. apríla 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -38 z 8. júla 2010 nadobudli

právoplatnosť 28. júla 2010.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa jej argumentmi o nedostatku právomoci

exekučného súdu preskúmať a zaoberať sa platnosťou dohody o rozhodcovskej doložke

nevysporiadal vôbec napriek tomu, že to malo pre posúdenie veci podstatný význam, a preto

išlo o skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa sťažovateľky „Dôsledkom postupu porušovateľa je, že námietku nedostatku

právomoci a porušenie zákona prvostupňovým súdom vôbec neriešil, keďže sám neuviedol

k tejto otázke nič, a zároveň sa ani reálne nemohol stotožniť s dôvodmi k tejto otázke

v uznesení súdu prvého stupňa, kde sa neuvádzajú.“.

Sťažovateľka k tejto námietke ešte uvádza, že namietané uznesenie krajského súdu

rovnako, ako aj uznesenie prvostupňového súdu nerieši otázku právomoci, „keďže výlučné

odcitovanie zákona nie je riešením ani v zmysle ust. , ktoré vyžaduje

uvedenie právneho posúdenia, t. j. právneho posúdenia právomoci exekučného súdu

na postup, ktorý sťažovateľ podaným odvolaním namietal“. V nadväznosti na to

sťažovateľka vyslovuje názor, že „Nezohľadnenie odvolania porušovateľa v časti

namietajúcej nedostatok právomoci predstavuje porušenie práva na súdnu ochranu

ohľadne práva na relevantné zdôvodnenie rozhodnutia ako nástroja postupu súdu

z hľadiska jeho nezávislosti, dodržiavania a aplikácie zákona.“.

Sťažnosť pre porušenie a uznesením krajského súdu

č. k. -38 z 8. júla 2010 sťažovateľka ďalej odôvodnila takto:

«Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie

poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení

o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45…

Z citácie ustanovení zákona v uznesení Krajského súdu v Trenčíne – porušovateľa

v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa domnieva sťažovateľ, že k zamietnutiu dôvodov

došlo podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK…

Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah

preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného

titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.

Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať

právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie

hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie

vo veci samej) ako také…

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy,

ak by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými

mravmi...

Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má

len vykonať… Predmetné ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavaného oprávnenia

exekučného súdu je potrebné vykladať z hľadiska určenia toho, čo sa má vykonať –

„plnenie na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok“...

Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci – v rozpore

s názorom Súdneho dvora EÚ...»

Podľa sťažovateľky ak spotrebiteľ nepodá žalobu o preskúmanie rozhodcovského

rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú

pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn.

RK-600/08/GR povinný nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle

uvedeného zákona. Uvedené… znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať

pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať

rozhodcovský rozsudok v merite veci. Postup nad rámec uvedeného je postupom

nezákonným a protiústavným v zmysle .“.

V spojitosti s tým sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora

Európskej únie C-168/05 vo veci Mostaza.

K namietanému porušeniu základného práva podľa napokon

sťažovateľka uviedla, že „Z vyššie uvedenej argumentácie podporovanej aktuálnou

rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že predpokladaný postup

(vzhľadom na spôsob odôvodnenia rozhodnutia porušovateľom spočívajúci v citácii

zákonných ustanovení) v otázke právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Trenčíne

a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením

. Keďže právo na zákonom upravený postup štátneho orgánu je súčasťou

práva na súdnu ochranu, postup porušovateľa v rozpore s SR

a Exekučným poriadkom je porušením tohto práva.“.

K namietanému porušeniu sťažovateľka okrem iného uviedla:

«Postupom Krajského súdu v Trenčíne bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený.

Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek namietaniu

platnosti rozhodcovskej doložky v samotnom rozhodcovskom konaní alebo nepodaní návrhu

na začatie konania podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom

Krajského súdu v Trenčíne postavený do pozície ako keby žalobu, resp. námietku podal,

teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým

prvým úkonom malo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by

však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii

porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou

Krajského súdu v Trenčíne nemá oporu v zákone a jednoznačne vedie k záveru, že

konštatovanie „žiadne ustanovenie nemožno vykladať

a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor

druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri

prejednávaní a rozhodovaní veci“ bolo porušené v neprospech sťažovateľa.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -38

zo dňa 08. 07. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -38 zo dňa

08. 07. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v v Trenčíne č. k. -38 zo dňa

08. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby –

prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %

DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu č. k. -38 z 8. júla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len

víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tohto svojho ústavného poslania a postavenia nie je úlohou

ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -11 zo 7. apríla 2010 uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola

zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako

správne potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho vecným posúdením a rozhodnutím o časti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so záverom, že rozhodcovský rozsudok bol

vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným

titulom. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného

dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ,

), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia

svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj uznesenie okresného súdu

č. k. -11 zo 7. apríla 2010. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu

je aj právny názor, podľa ktorého „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa v napadnutom uznesení

stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd považuje za dôvodné citovať

relevantnú časť označeného rozhodnutia okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

„V predmetnej veci vydal rozsudok JUDr. G. R., ktorého vopred stanovil oprávnený.

Rozhodca, ktorého si vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného

rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej

sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Tak tomu bolo aj v predmetnej veci,

pretože rozhodca súčasne doručoval žalovanému výzvu na vyjadrenie sa k žalobe a zároveň

doručil ihneď aj rozhodcovský rozsudok. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť

ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania ( o rozhodcovskom konaní) dochádza

k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.

Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako

aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené

vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok

z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb.

s 1-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s 1-10421, bod

25).

Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti

rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom

Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená

predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993

o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez

účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky

obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu

prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej

doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom

podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci

obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.“

V nadväznosti na uvedené nemôže ústavný súd súhlasiť s názorom sťažovateľky,

podľa ktorej „Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa o nedostatku právomoci

exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody o rozhodcovskej doložke

nevyporiadal vôbec, napriek tomu že pre posúdenie veci to malo podstatný význam...“.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je

napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je

interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z . Ústavný súd nedospel k záveru,

že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. -38 z 8. júla 2010 bolo

svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa . Podľa

názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a § 53

ods. 5 v znení neskorších predpisov a na túto

právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem, ako

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom

znení, smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu

relevantných dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu z 8. júla 2010 aj náležite

odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky podľa .

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani

v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010