Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 79 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (101)IV. ÚS 368/2010
PDF · 269.3 KB
No categories available
IV. ÚS 368/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).
Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená
doručila súdnemu exekútorovi Mgr. D. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 30. novembra 2009
návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 1 260,94 €
s príslušenstvom proti povinnej na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku
č. k. RK-600/08/GR z 10. októbra 2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý
nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2008 a stal sa vykonateľným 10. novembra 2008
(ďalej len „exekučný titul“).
Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 15 Er/2609/2009-11
zo 7. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádzajúc z toho, že
rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie
je spôsobilým exekučným titulom.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote
odvolanie, v rámci ktorého namietala oprávnenie exekučného súdu posudzovať platnosť
rozhodcovskej doložky, keďže v konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) tak
možno urobiť len na základe žaloby podľa § 40 tohto zákona. Poukázala aj na z jej pohľadu
nesprávne a skresľujúce závery exekučného súdu založené na neúplnom a nedostatočnom
oboznámení sa so samotným znením rozhodcovskej doložky.
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE/255/2010 z 8. júla 2010 potvrdil odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu.
Uznesenie okresného súdu č. k. 15 Er/2609/2009-11 zo 7. apríla 2010 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010 nadobudli
právoplatnosť 28. júla 2010.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa jej argumentmi o nedostatku právomoci
exekučného súdu preskúmať a zaoberať sa platnosťou dohody o rozhodcovskej doložke
nevysporiadal vôbec napriek tomu, že to malo pre posúdenie veci podstatný význam, a preto
išlo o skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Podľa sťažovateľky „Dôsledkom postupu porušovateľa je, že námietku nedostatku
právomoci a porušenie zákona prvostupňovým súdom vôbec neriešil, keďže sám neuviedol
k tejto otázke nič, a zároveň sa ani reálne nemohol stotožniť s dôvodmi k tejto otázke
v uznesení súdu prvého stupňa, kde sa neuvádzajú.“.
Sťažovateľka k tejto námietke ešte uvádza, že namietané uznesenie krajského súdu
rovnako, ako aj uznesenie prvostupňového súdu nerieši otázku právomoci, „keďže výlučné
odcitovanie zákona nie je riešením ani v zmysle ust. § 157 ods. 1 O. s. p., ktoré vyžaduje
uvedenie právneho posúdenia, t. j. právneho posúdenia právomoci exekučného súdu
na postup, ktorý sťažovateľ podaným odvolaním namietal“. V nadväznosti na to
sťažovateľka vyslovuje názor, že „Nezohľadnenie odvolania porušovateľa v časti
namietajúcej nedostatok právomoci predstavuje porušenie práva na súdnu ochranu
ohľadne práva na relevantné zdôvodnenie rozhodnutia ako nástroja postupu súdu
z hľadiska jeho nezávislosti, dodržiavania a aplikácie zákona.“.
Sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu
č. k. 5 CoE/225/2010-38 z 8. júla 2010 sťažovateľka ďalej odôvodnila takto:
«Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45…
Z citácie ustanovení zákona v uznesení Krajského súdu v Trenčíne – porušovateľa
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa domnieva sťažovateľ, že k zamietnutiu dôvodov
došlo podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK…
Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah
preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného
titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.
Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať
právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie
hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie
vo veci samej) ako také…
Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy,
ak by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými
mravmi...
Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má
len vykonať… Predmetné ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavaného oprávnenia
exekučného súdu je potrebné vykladať z hľadiska určenia toho, čo sa má vykonať –
„plnenie na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok“...
Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci – v rozpore
s názorom Súdneho dvora EÚ...»
Podľa sťažovateľky ak spotrebiteľ nepodá žalobu o preskúmanie rozhodcovského
rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú
pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn.
RK-600/08/GR povinný nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle
uvedeného zákona. Uvedené… znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať
pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať
rozhodcovský rozsudok v merite veci. Postup nad rámec uvedeného je postupom
nezákonným a protiústavným v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.“.
V spojitosti s tým sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie C-168/05 vo veci Mostaza.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napokon
sťažovateľka uviedla, že „Z vyššie uvedenej argumentácie podporovanej aktuálnou
rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že predpokladaný postup
(vzhľadom na spôsob odôvodnenia rozhodnutia porušovateľom spočívajúci v citácii
zákonných ustanovení) v otázke právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Trenčíne
a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením
čl. 2 ods. 2 Ústavy. Keďže právo na zákonom upravený postup štátneho orgánu je súčasťou
práva na súdnu ochranu, postup porušovateľa v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
a Exekučným poriadkom je porušením tohto práva.“.
K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka okrem iného uviedla:
«Postupom Krajského súdu v Trenčíne bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený.
Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek namietaniu
platnosti rozhodcovskej doložky v samotnom rozhodcovskom konaní alebo nepodaní návrhu
na začatie konania podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom
Krajského súdu v Trenčíne postavený do pozície ako keby žalobu, resp. námietku podal,
teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým
prvým úkonom malo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by
však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii
porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko...
Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou
Krajského súdu v Trenčíne nemá oporu v zákone a jednoznačne vedie k záveru, že
konštatovanie „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať
a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor
druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri
prejednávaní a rozhodovaní veci“ bolo porušené v neprospech sťažovateľa.»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:
„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5 CoE/255/2010-38
zo dňa 08. 07. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/255/2010-38 zo dňa
08. 07. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v v Trenčíne č. k. 5 CoE/255/2010-38 zo dňa
08. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby –
prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %
DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho
právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského
súdu č. k. 5 CoE/255/2010-38 z 8. júla 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len
víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tohto svojho ústavného poslania a postavenia nie je úlohou
ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 15 Er/2609/2009-11 zo 7. apríla 2010 uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola
zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako
správne potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho vecným posúdením a rozhodnutím o časti
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so záverom, že rozhodcovský rozsudok bol
vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným
titulom. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného
dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou
príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.
Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky
analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval
svojimi skoršími uzneseniami (napr. I. ÚS 202/2010, IV. ÚS 269/2010, I. ÚS 284/2010,
IV. ÚS 310/2010), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia
svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.
Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj uznesenie okresného súdu
č. k. 15 Er/2609/2009-11 zo 7. apríla 2010. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu
je aj právny názor, podľa ktorého „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa v napadnutom uznesení
stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd považuje za dôvodné citovať
relevantnú časť označeného rozhodnutia okresného súdu, v ktorej sa uvádza:
„V predmetnej veci vydal rozsudok JUDr. G. R., ktorého vopred stanovil oprávnený.
Rozhodca, ktorého si vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného
rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej
sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Tak tomu bolo aj v predmetnej veci,
pretože rozhodca súčasne doručoval žalovanému výzvu na vyjadrenie sa k žalobe a zároveň
doručil ihneď aj rozhodcovský rozsudok. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť
ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) dochádza
k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako
aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené
vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok
z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb.
s 1-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s 1-10421, bod
25).
Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená
predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993
o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez
účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu
prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej
doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom
podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.“
V nadväznosti na uvedené nemôže ústavný súd súhlasiť s názorom sťažovateľky,
podľa ktorej „Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa o nedostatku právomoci
exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody o rozhodcovskej doložke
nevyporiadal vôbec, napriek tomu že pre posúdenie veci to malo podstatný význam...“.
V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je
napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je
interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov
spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru,
že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 5 CoE/225/2010-38 z 8. júla 2010 bolo
svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa
názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a § 53
ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a na túto
právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem, ako zákon č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom
znení, smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu
relevantných dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu z 8. júla 2010 aj náležite
odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec
použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým
uznesením krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia
krajského súdu), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010