Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 269/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A.C. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -48 zo 17. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -48 zo 17. februára

2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 07. 08. 2009... sa sťažovateľ

domáhal vymoženia sumy 719,14 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu

na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok RK-74/N/08/GR zo dňa 14.07.2008,

právoplatný dňa 31.07.2008 a vykonateľný dňa 04.08.2008.

Uznesením, sp. zn. zo dňa 04. 01. 2010 Okresný súd Brezno

zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti 299,24 EUR a úroku z

omeškania prevyšujúceho 8,5% ročne s odôvodnením, podľa ktorého zmluvná pokuta zo

zmluvy o revolvingovom úvere predstavuje neprijateľnú podmienku, je neplatná a tiež

priznaný nárok na zaplatenie úroku z omeškania prevyšuje najvyššiu zákonnú hranicu

určenú podľa nariadenia vlády č. Svoje závery založil na predpoklade, že bolo

povinnosťou súdu preskúmať exekučný titul vzhľadom k tomu, že ide o rozhodcovský

rozsudok a aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak by exekučný titul vykazoval vady

podľa o rozhodcovskom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom

namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú správnosť

exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu,

ktorý ho vydal a tiež aj na nesprávnosť skutkových a právnych záverov samotného

exekučného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. -48 zo dňa

17.02.2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, pričom o.i.

uviedol že „rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie

poverenia a návrhu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje samotný charakter

exekučného konania, kedy cieľom je nútené uspokojenie judikovaného práva oprávneného a

konajúci súd preto má možnosť oboznámiť sa s priebehom základného konania len v

obmedzenom rozsahu a to na podklade exekučného titulu. Kým formálna právoplatnosť

rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné

riadnym opravným prostriedkom, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z vážnych

dôvodov z nej existujú výnimky. Z uvedenej úvahy vychádzal odvolací súd v tom, že účinky

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je treba na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo

vzťahu k exekučnému súdu.“

V sťažnosti sťažovateľka poukazuje na

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), podľa ktorého

súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh

účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie

o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, «… že v tomto prípade došlo k zamietnutiu

žiadosti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenie však nedáva

exekučnému súdu, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, preskúmavať exekučný titul,

ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí

o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého

plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom

nevyplýva len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z

vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na

podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia

objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi.

Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah

preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného

titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.

Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať

právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie

hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t.j. konanie vo

veci samej) ako také, čo je dané

i. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 57 ods. 3 zákona o

rozhodcovskom konaní k ust. ..

ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30.06.2009 a v znení po

01.07.2009.

Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení

zákona do 30.06.2009, dôvodom podania návrhu a zrušenia rozhodcovského rozsudku

nemohli byť dôvody týkajúce sa samotného právneho dôvodu priznaného plnenia, od

01.07.2009 by takáto možnosť mohla byť pripustená v obmedzenej miere výlučne na základe

doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným faktom pre

exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva

je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len

obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podanej účastníkom konania, v rámci právom osobitne upraveného typu konania.

Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre plnenie (v tomto prípade

zmluvou) je teda mysliteľné len za predpokladu realizácie príslušného procesného

oprávnenia účastníkom a naopak, bez jeho využitia je posudzovanie zmluvy prekročením

oprávnenia exekučného súdu.

iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného...

Krajský súd v Banskej Bystrici nesprávne stotožňuje rozpor plnenia priznaného

exekučným titulom ako plnenia objektívne (ne)možného, plnenia právom (ne)dovoleného

alebo plnenia v (ne)súlade s dobrými mravmi a eventuálne rozpor právneho úkonu (na

ktorého základe konajúci orgán toto plnenie priznáva) s dobrými mravmi, zákonom...

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by išlo

o plnenie objektívne (ne)možné (ust. ,

), právom (ne)dovolené (napr. rozsudok zaväzujúci na plnenie, ktoré

môže byť len vo vlastníctve štátu prípadne zákonom určených subjektov, napr.

Slovenskej republiky) či v súlade (rozpore) s dobrými mravmi (napr. zaplatenie plnenia

šikanóznym spôsobom). Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom"" koncentruje postup súdu výlučne na samotné plnenie ako také.

Uvedená otázka má pritom charakter ústavnoprávneho „sporu“ nakoľko súvisí nielen s

článkom 46 ods. 1 , ale aj s článkom 2 ods. 2 .

Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci v

rozhodcovskom konaní možno jednoznačne vysledovať nielen z vnútroštátnej úpravy, ale aj

v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod CM0/08 (A.

proti C.), kde vo vzťahu k prípadu obdobnému ako je rozhodcovský rozsudok RK-

74/N/08/GR uvádza

a) v bode 40 odôvodnenia V predloženom prípade sa rozhodcovský rozsudok stal

právoplatným, lebo dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu na jeho

zrušenie v lehote, ktorá je na tento účel stanovená.

b) v bode 47 odôvodnenia V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za

okolností ako v základnom konaní nemožno vykladať tak, že vnútroštátny (národný) súd

naprával opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako

to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku M., ale ani aby úplne

nahrádzal celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovaného vo

veci samej, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o zrušenie

rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.

Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-74/N/08/GR povinný v žalobnej odpovedi

podanej v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení

svoje povinnosti nespochybňoval a následne nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené v kontexte bodu 47 odôvodnenia

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 40/08, ako aj vnútroštátnej právnej

úpravy znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v

predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v

..merite veci“, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul s náležitosťami v zmysle bodu

3 písmeno a) tejto sťažnosti. Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a

protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 .

Nedostatok oprávnenia súdu v exekučnom konaní preskúmavať ex offo ustanovenia

spotrebiteľskej zmluvy pritom nevyplýva len zo spomenutého rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie C - 40/08, ale ho možno ďalej odvodiť aj z rozhodnutia C 168/05 vo veci M.,

v ktorom bolo ustálené že „Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je

podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej

zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku,

hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale

výlučne v rámci žaloby o zrušenie.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ (predtým ESD)

vychádzal (aj keď len implicitne) pre posúdenie nekalosti podmienky z nutnosti príslušnej

procesnej aktivity spotrebiteľa...

Z vyššie označenej argumentácie podporenej aktuálnou rozhodovacou činnosťou

Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že výklad právomoci exekučného súdu Krajským

súdom v Banskej Bystrici a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou

úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 SR.“

Sťažovateľka uvádza, že v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods.

1 , že „z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom

a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel k vyššie

uvedenému záveru (najmä na základe čoho odvolací súd a aj súd prvého stupňa stotožňujú

vo svojej rozhodovacej činnosti zákonný pojem „plnenie priznané exekučným titulom“ s

pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“)...

Sťažovateľ v otázke neexistencie právomoci exekučného súdu na postup, aký je

uvedený v uznesení Okresného súdu Brezno, sp. zn. -11 v odvolaní uviedol

rozsiahlu argumentáciu založenú na podrobnej analýze platnej právnej úpravy, ktorú

odvolací súd jednoduchým konštatovaním prehliadol. Nakoľko odvolaním vymedzená

základná otázka, a to rozsah právomoci exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského

rozsudku a jeho preskúmavaní pre celé odvolacie konanie bola prioritná, odpoveď

odvolacieho súdu v zdôvodnení napadnutého uznesenia je nedostatočná, pretože podľa §

157 ods. 2 je súd povinný uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé...

Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci V. proti Holandsku zo dňa 19.4.1994,

sťažnosť č. 16034/90, § 61 uvádza, že: „... povinnosť súdu rozhodnutie odôvodniť nemožno

síce chápať tak, že musí byť na každý argument strany podrobne reagované. Na druhej

strane, pokiaľ sú v prejednávanej veci vznesené závažné právne argumenty, je treba, aby sa

s nimi súd vyporiadal.“...

Považujeme za nesporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici túto povinnosť nesplnil a

tak zásadným spôsobom porušil SR.».

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľka konštatuje, že

«...neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu

bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek pasivite v období

predchádzajúcom exekučnému konaniu (teda nesplnenia povinnosti z exekučného titulu

resp. nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku) bol postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby v žalobnej odpovedi vznášal skutkové i

právne námietky spochybňujúce jeho povinnosti. Pri spochybňovaní zmluvných dojednaní v

základnom konaní zo strany povinného by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k takýmto

argumentom vyjadriť, kým v tomto prípade jediným právom na „vyjadrenie“ bolo

odvolanie...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici nemajúci oporu v zákone nesporne a jednoznačne vedie k

záveru, že konštatovanie“ žiadne ustanovenie nemožno

vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený

na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri

prejednávaní a rozhodovaní vecí." bolo porušené v neprospech sťažovateľa.“

„Uznesením sp. zn. -48 zo dňa 17.02.2010 Krajský súd v Banskej

Bystrici porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 tým, že v rozpore s

ustanovením článku 2 ods. 2 SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere a

nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne

ukončenej veci. Krajský súd v Banskej Bystrici týmto rozhodnutím akceptoval porušenie

uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu Brezno, sp. zn. zo dňa

04.01. 2010, a rovnako sám sa zaoberal preskúmavaním zmlúv...

Krajský súd v Banskej Bystrici konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 a

ustanoveniami zákona o povinnosti náležite svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá bola

precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské

práva.

Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej svojím postupom sám porušil a tiež akceptoval

porušenie zákonnej úpravy rovnosti účastníkov a s tým spojenej dispozičnej zásady v

neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3

porušené.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P . B., IČO: ... podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

- 48 zo dňa 17.02.2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P. ,B., IČO: ... podľa článku 47 ods. 3

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

- 48 zo dňa 17.02.2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. - 48 zo dňa

17.02.2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eur šestnásť eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , , ,

).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu č. k. -48 zo 17. februára 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (návrhu na vykonanie exekúcie) vecne posúdili

a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to

sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,

teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu

č. k. -48 zo 17. februára 201 je svojvoľné a že by zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom

znení, a o rozhodcovskom konaní v platnom

znení, a v platnom znení, a na túto

právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom

znení, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa stanovuje výška,

ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, Smernice Rady

Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných

dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd

považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny

s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení

a vylučujúci porušenie základného práva podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v

konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani

v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo

potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010