Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 269/2010
PDF · 246.57 KB
No categories available
IV. ÚS 269/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A.C. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára
2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 07. 08. 2009... sa sťažovateľ
domáhal vymoženia sumy 719,14 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu
na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok RK-74/N/08/GR zo dňa 14.07.2008,
právoplatný dňa 31.07.2008 a vykonateľný dňa 04.08.2008.
Uznesením, sp. zn. 2Er/997/2009-1 1 zo dňa 04. 01. 2010 Okresný súd Brezno
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti 299,24 EUR a úroku z
omeškania prevyšujúceho 8,5% ročne s odôvodnením, podľa ktorého zmluvná pokuta zo
zmluvy o revolvingovom úvere predstavuje neprijateľnú podmienku, je neplatná a tiež
priznaný nárok na zaplatenie úroku z omeškania prevyšuje najvyššiu zákonnú hranicu
určenú podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Svoje závery založil na predpoklade, že bolo
povinnosťou súdu preskúmať exekučný titul vzhľadom k tomu, že ide o rozhodcovský
rozsudok a aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak by exekučný titul vykazoval vady
podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú správnosť
exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu,
ktorý ho vydal a tiež aj na nesprávnosť skutkových a právnych záverov samotného
exekučného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12CoE/23/2010-48 zo dňa
17.02.2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, pričom o.i.
uviedol že „rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie
poverenia a návrhu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje samotný charakter
exekučného konania, kedy cieľom je nútené uspokojenie judikovaného práva oprávneného a
konajúci súd preto má možnosť oboznámiť sa s priebehom základného konania len v
obmedzenom rozsahu a to na podklade exekučného titulu. Kým formálna právoplatnosť
rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné
riadnym opravným prostriedkom, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z vážnych
dôvodov z nej existujú výnimky. Z uvedenej úvahy vychádzal odvolací súd v tom, že účinky
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je treba na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo
vzťahu k exekučnému súdu.“
V sťažnosti sťažovateľka poukazuje na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), podľa ktorého
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh
účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, «… že v tomto prípade došlo k zamietnutiu
žiadosti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenie však nedáva
exekučnému súdu, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, preskúmavať exekučný titul,
ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí
o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého
plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom
nevyplýva len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z
vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na
podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:
a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...
b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia
objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi.
Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah
preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného
titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.
Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať
právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie
hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t.j. konanie vo
veci samej) ako také, čo je dané
i. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 57 ods. 3 zákona o
rozhodcovskom konaní k ust. § 159 ods. 3 O.s.p...
ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30.06.2009 a v znení po
01.07.2009.
Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení
zákona do 30.06.2009, dôvodom podania návrhu a zrušenia rozhodcovského rozsudku
nemohli byť dôvody týkajúce sa samotného právneho dôvodu priznaného plnenia, od
01.07.2009 by takáto možnosť mohla byť pripustená v obmedzenej miere výlučne na základe
doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným faktom pre
exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva
je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len
obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podanej účastníkom konania, v rámci právom osobitne upraveného typu konania.
Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre plnenie (v tomto prípade
zmluvou) je teda mysliteľné len za predpokladu realizácie príslušného procesného
oprávnenia účastníkom a naopak, bez jeho využitia je posudzovanie zmluvy prekročením
oprávnenia exekučného súdu.
iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného...
Krajský súd v Banskej Bystrici nesprávne stotožňuje rozpor plnenia priznaného
exekučným titulom ako plnenia objektívne (ne)možného, plnenia právom (ne)dovoleného
alebo plnenia v (ne)súlade s dobrými mravmi a eventuálne rozpor právneho úkonu (na
ktorého základe konajúci orgán toto plnenie priznáva) s dobrými mravmi, zákonom...
Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by išlo
o plnenie objektívne (ne)možné (ust. § 575 Občianskeho zákonníka, § 352 ods.2
Obchodného zákonníka), právom (ne)dovolené (napr. rozsudok zaväzujúci na plnenie, ktoré
môže byť len vo vlastníctve štátu prípadne zákonom určených subjektov, napr. čl. 4 Ústavy
Slovenskej republiky) či v súlade (rozpore) s dobrými mravmi (napr. zaplatenie plnenia
šikanóznym spôsobom). Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom"" koncentruje postup súdu výlučne na samotné plnenie ako také.
Uvedená otázka má pritom charakter ústavnoprávneho „sporu“ nakoľko súvisí nielen s
článkom 46 ods. 1 Ústavy, ale aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy.
Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci v
rozhodcovskom konaní možno jednoznačne vysledovať nielen z vnútroštátnej úpravy, ale aj
v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod CM0/08 (A.
proti C.), kde vo vzťahu k prípadu obdobnému ako je rozhodcovský rozsudok RK-
74/N/08/GR uvádza
a) v bode 40 odôvodnenia V predloženom prípade sa rozhodcovský rozsudok stal
právoplatným, lebo dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu na jeho
zrušenie v lehote, ktorá je na tento účel stanovená.
b) v bode 47 odôvodnenia V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za
okolností ako v základnom konaní nemožno vykladať tak, že vnútroštátny (národný) súd
naprával opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako
to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku M., ale ani aby úplne
nahrádzal celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovaného vo
veci samej, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o zrušenie
rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.
Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-74/N/08/GR povinný v žalobnej odpovedi
podanej v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení
svoje povinnosti nespochybňoval a následne nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené v kontexte bodu 47 odôvodnenia
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 40/08, ako aj vnútroštátnej právnej
úpravy znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v
predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v
..merite veci“, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul s náležitosťami v zmysle bodu
3 písmeno a) tejto sťažnosti. Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a
protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy.
Nedostatok oprávnenia súdu v exekučnom konaní preskúmavať ex offo ustanovenia
spotrebiteľskej zmluvy pritom nevyplýva len zo spomenutého rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie C - 40/08, ale ho možno ďalej odvodiť aj z rozhodnutia C 168/05 vo veci M.,
v ktorom bolo ustálené že „Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je
podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku,
hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale
výlučne v rámci žaloby o zrušenie.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ (predtým ESD)
vychádzal (aj keď len implicitne) pre posúdenie nekalosti podmienky z nutnosti príslušnej
procesnej aktivity spotrebiteľa...
Z vyššie označenej argumentácie podporenej aktuálnou rozhodovacou činnosťou
Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že výklad právomoci exekučného súdu Krajským
súdom v Banskej Bystrici a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou
úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 Ústavy SR.“
Sťažovateľka uvádza, že v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, že „z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom
a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel k vyššie
uvedenému záveru (najmä na základe čoho odvolací súd a aj súd prvého stupňa stotožňujú
vo svojej rozhodovacej činnosti zákonný pojem „plnenie priznané exekučným titulom“ s
pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“)...
Sťažovateľ v otázke neexistencie právomoci exekučného súdu na postup, aký je
uvedený v uznesení Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2Er/997/2009-11 v odvolaní uviedol
rozsiahlu argumentáciu založenú na podrobnej analýze platnej právnej úpravy, ktorú
odvolací súd jednoduchým konštatovaním prehliadol. Nakoľko odvolaním vymedzená
základná otázka, a to rozsah právomoci exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského
rozsudku a jeho preskúmavaní pre celé odvolacie konanie bola prioritná, odpoveď
odvolacieho súdu v zdôvodnení napadnutého uznesenia je nedostatočná, pretože podľa §
157 ods. 2 O. s. p. je súd povinný uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé...
Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci V. proti Holandsku zo dňa 19.4.1994,
sťažnosť č. 16034/90, § 61 uvádza, že: „... povinnosť súdu rozhodnutie odôvodniť nemožno
síce chápať tak, že musí byť na každý argument strany podrobne reagované. Na druhej
strane, pokiaľ sú v prejednávanej veci vznesené závažné právne argumenty, je treba, aby sa
s nimi súd vyporiadal.“...
Považujeme za nesporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici túto povinnosť nesplnil a
tak zásadným spôsobom porušil článok 46 ods. 1 Ústavy SR.».
V súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka konštatuje, že
«...neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu
bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek pasivite v období
predchádzajúcom exekučnému konaniu (teda nesplnenia povinnosti z exekučného titulu
resp. nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku) bol postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby v žalobnej odpovedi vznášal skutkové i
právne námietky spochybňujúce jeho povinnosti. Pri spochybňovaní zmluvných dojednaní v
základnom konaní zo strany povinného by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k takýmto
argumentom vyjadriť, kým v tomto prípade jediným právom na „vyjadrenie“ bolo
odvolanie...
Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici nemajúci oporu v zákone nesporne a jednoznačne vedie k
záveru, že konštatovanie“ žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno
vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený
na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri
prejednávaní a rozhodovaní vecí." bolo porušené v neprospech sťažovateľa.“
„Uznesením sp. zn. 12CoE/23/2010-48 zo dňa 17.02.2010 Krajský súd v Banskej
Bystrici porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy tým, že v rozpore s
ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere a
nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne
ukončenej veci. Krajský súd v Banskej Bystrici týmto rozhodnutím akceptoval porušenie
uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2Er/997/2009-l 1 zo dňa
04.01. 2010, a rovnako sám sa zaoberal preskúmavaním zmlúv...
Krajský súd v Banskej Bystrici konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy a
ustanoveniami zákona o povinnosti náležite svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá bola
precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej svojím postupom sám porušil a tiež akceptoval
porušenie zákonnej úpravy rovnosti účastníkov a s tým spojenej dispozičnej zásady v
neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
porušené.»
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti P . B., IČO: ... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
12CoE/23/2010 - 48 zo dňa 17.02.2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P. ,B., IČO: ... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
12CoE/23/2010 - 48 zo dňa 17.02.2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12CoE/23/2010 - 48 zo dňa
17.02.2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR
vrátane DPH (slovom tristotri eur šestnásť eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského
súdu č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (návrhu na vykonanie exekúcie) vecne posúdili
a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to
sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,
teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu
č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 201 je svojvoľné a že by zasahovalo do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom
znení, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto
právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom
znení, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška,
ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, Smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných
dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny
s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení
a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v
konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú
neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo
potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010