Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7a3/388266.d444c3.pdf
PDF · 127.9 KB
No categories available
7Cdo/146/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 146/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom V.,
IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X.,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. D., proti povinnej B., bývajúcej V., o vymoženie
21,63 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3 Er 134/2011,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2012 sp. zn.
10 CoE 71/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. februára
2012 sp. zn. 10 CoE 71/2011 a uznesenie Okresného súdu Kežmarok z 26. októbra 2011 č. k.
3 Er 134/2011-22 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Kežmarok na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 21,63 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice s.r.o. z 8. marca 2010
sp. zn. 3C/1208/2009. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Kežmarok o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Kežmarok uznesením z 26. októbra 2011 č. k. 3 Er 134/2011-22
exekučné konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca oprávnenej uzavrel s povinnou poistnú zmluvu
z 29. septembra 2008, ktorej súčasťou boli všeobecné poistné podmienky. Mal za to, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Povinná nemohla
všeobecné podmienky ovplyvniť, nakoľko boli vopred pripravené pre veľký počet
spotrebiteľov. V XV. časti zmluvných dojednaní všeobecných podmienok je upravená
rozhodcovská doložka tak, že všetky vzájomné spory medzi účastníkmi zmluvy sa rozhodnú
v konaní pred rozhodcovským súdom. Táto doložka preto v zmysle § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka bráni tomu, aby na jej základe vydaný rozhodcovský rozsudok
mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal,
mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa jej podrobiť a tým mu bola znemožnená voľba
rozhodnutia sporu štátnym súdom. Rozhodcovský súd preto svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Nakoľko sa neprijateľná doložka prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky sa prieči dobrým mravom, súd konanie podľa § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
Krajský súd v Prešove (na odvolanie oprávnenej) uznesením z 8. februára 2012 sp. zn.
10 CoE 71/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); účastníkom
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa správne
posúdil rozpor exekučného titulu so zákonom v súlade s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. a § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Namietané prekročenie právomoci exekučného súdu nebolo
opodstatnené, oprávnenosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul vyplýva z vyššie
uvedeného ustanovenia s poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky a najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 202/2010, IV. ÚS 269/2010,
IV. ÚS 55/11, 3 Cdo 146/2011). V súvislosti s odvolacími námietkami oprávnenej odvolací
súd doplnil dôvody konštatovaním, že je nepochybné, že právny predchodca oprávnenej
s povinnou uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, pričom ide o štandardnú formulárovú zmluvu.
Podmienku uvedenú v jej všeobecných poistných podmienkach, že spory s dodávateľom
môže spotrebiteľ riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní, nemožno považovať
za individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, preto je neplatná (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka ) a vnútroštátne súdy sú povinné prihliadať na neplatnosť, aj keď si ju spotrebiteľ
neuplatnil (podľa rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EU vo veciach C- 106/89, C- 334/92,
C- 91/92, C- 240/98. K námietke, že súd mal vo veci vykonávať dokazovanie a nariadiť
pojednávanie odvolací súd uviedol, že oprávnenej nebola v konaní odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania a súd môže
rozhodnúť aj na základe listinných dôkazov, pričom nebola žiadna pochybnosť o správnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa
názoru oprávnenej Exekučný poriadok, ani iný právny predpis vnútroštátneho práva, či práva
EÚ, neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky. Takáto právomoc exekučných súdov nevyplýva ani zo smernice 93/13/EHS
ani z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Uviedla, že ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/
zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje exekučnému súdu vecne preskúmať správnosť výroku
rozhodnutia iba pre rozpor plnenia priznaného výrokom rozhodcovského rozsudku
so zákonom, dobrými mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie je objektívne nemožné.
V takýchto prípadoch prichádza do úvahy zastavenie exekučného konania. Mala za to,
že skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá
žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že súdy jej odňali
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru oprávnenej tým, že súd
prvého stupňa zastavil exekučné konanie, pričom odvolací súd toto uznesenie potvrdil,
bez toho, aby pre vydanie takýchto uznesení boli splnené podmienky, došlo k porušeniu čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, lebo takýmito rozhodnutiami sa jej v exekučnom konaní odoprelo právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide tak o vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
oprávnenej konať pred súdom. Taktiež namietala, že i keď sa v exekučnom konaní
vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Nenariadením pojednávania jej tak
odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež k tomu, prečo rozhodcovskú
doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve považuje
jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú podmienku. Za dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. označila arbitrárnosť rozhodnutia (nepreskúmateľnosť).
Podľa názoru oprávnenej súdy dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli
k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené nevydať poverenie
na vykonanie exekúcie resp. zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
advokátom v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., proti ktorým zákon
pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na uvedené by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné
(i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať,
či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 239 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(napr. R 117/1999, R 34/1995). Treba ale uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne aj došlo.
K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania
v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon
prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p.)
a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2
O.s.p.).
V prejednávanom prípade procesná prípustnosť dovolania nie je založená v zmysle
§ 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., preto dovolaciemu súdu nie je daná právna možnosť podrobiť
napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z hľadiska dôvodov uvedených v ustanovení
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tak, ako to navrhuje dovolateľka.
Vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a existencia týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom
i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom
zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Odvolací súd však zistil, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej
v § 237 písm. f/ O.s.p. a to tým, že súdy nesprávne rozhodli o zastavení exekúcie a pritom
nerozhodli o žiadosti oprávnenej o udelenie poverenia súdnej exekútorke na vykonanie
exekúcie.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme
možnosť konať pred ním a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia priznané
mu právnymi predpismi za účelom zabezpečenia účinnej ochrany práv a oprávnených
záujmov.
V danom prípade oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor
požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim
postupom exekučného súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo 1/ preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, 2/ preskúmanie návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a 3/ rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúc z výsledkov uskutočneného preskúmania.
Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo zamietne žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie podľa § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. zastavil; odvolací súd jeho postup považoval za správny
a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Uvedeným
postupom súdov však bola podľa názoru dovolacieho súdu oprávnenej odňatá možnosť
realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého
sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov oprávnenej a súdneho exekútora.
Zachovanie procesných práv priznaných účastníkom nemožno pominúť odvolaním
sa na zásadu hospodárnosti konania; jej interpretácia sa nesmie dostať do rozporu
so zákonom ustanoveným procesným postupom súdu, ktorý sa musí dodržať. Na podporu
prezentovaného názoru dovolací súd poukazuje, že Občianskoprávne kolégium Najvyššieho
súdu dňa 29. mája 2013 prijalo rozhodnutie na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v znení jeho právnej vety: “Zastavenie
exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred
rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku).“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. novembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 57/2012).
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku (v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu,
pozri znenie „proti ktorému bol nariadený výkon“). Z toho, že citované ustanovenie inak
nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie sa toto
ustanovenie vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej exekučné konanie po podaní návrhu
na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že sa týka
rovnakej procesnej situácie, odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov uvedených
v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastavuje výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva záver, že zastavenie exekučného konania podľa
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného
súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku).
Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súdy nižších stupňov neprípustne „preskočili“
postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné konanie zastavili podľa § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej neboli dané procesné
predpoklady pre takýto postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský
rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom (správnosť tohto záveru nebola
v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a nie konanie zastaviť
podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne sp. zn. 7 Cdo 57/2012,
7 Cdo 108/2012, 7 Cdo 74/ 2012).
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
O.s.p., preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou konania postihnuté
ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová