Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/108/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO : 36 432 105,

zastúpenej advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI s. r. o., so sídlom v Bratislave,

Klariská č. 7, IČO : 36 715 638, proti povinnej M. Č., bývajúcej v K., o vymoženie 315,37 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 12. januára 2012 sp. zn. 5

CoE 106/2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 12. januára

2012 sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Kežmarok z 24. októbra 2011

č. k. -14 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Kežmarok na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 11. júla 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 315,37 € s príslušenstvom a trov exekúcie na podklade exekučného titulu,

ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta č. 7, zo 17. januára 2011 sp. zn. BB0210097, ktorým bola žalovanej M. Č.

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., istinu 315,37 €

s príslušenstvom a trovy konania. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Kežmarok o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

2

Okresný súd Kežmarok uznesením z 24. októbra 2011 č. k. -14

exekučné konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere

č. 7066253307 z 18. júna 2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej

a povinnou) a následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi,

ktorú mu poskytujú ustanovenia a a Smernica 93/13/EHS

v dôsledku neprijateľnej podmienky v čl. 11.2 obchodných podmienok, pretože voľba riešenia

sporov v rozhodcovskom konaní bola dojednaná jednostranne, povinná nemala možnosť

zmeniť znenie rozhodcovskej doložky a založiť rozhodovanie sporu štátnym súdom.

Rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou spotrebiteľskej zmluvy, nebola s povinnou

dohodnutá individuálne, pretože bola upravená v obchodných podmienkach, povinná nemohla

ovplyvniť ich obsah, mohla buď celú zmluvu akceptovať, alebo ju odmietnuť. Z tohto dôvodu

exekučný súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú a výkon práv z nej priečiaci

sa dobrým mravom. V zmysle ustanovenia

o rozhodcovskom konaní, exekúciu zastavil. O trovách exekučného konania rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. januára 2012 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ( ) a oprávnenej

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení s

), pretože odvolanie oprávnenej nepovažoval za dôvodné, pokiaľ išlo o námietku

o prekročení rozsahu právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul (v danom

prípade rozhodcovský rozsudok). Na zdôraznenie správnosti uviedol, že súd prvého stupňa

postupoval správne, pokiaľ skúmal rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve ako zmluvu

spotrebiteľskú, t. j. z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom

a spotrebiteľom. Rozsah tohto oprávnenia súdu vyvodzoval z ustanovenia § 44 Exekučného

poriadku, tiež z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a Smernice rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že obsah

rozhodcovskej doložky nebol individuálne dohodnutý, čo spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach strán. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil

svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je podľa § 53 ods. 3 Občianskeho

zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy) neplatná. Tomu

nasvedčuje aj novela , ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku

v ustanovení (za neprijateľné podmienky uvedené

v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne

v rozhodcovskom konaní). Pokiaľ z týchto dôvodov súd prvého stupňa exekučné konanie

zastavil, jeho rozhodnutie a závery odvolací súd považoval za vecne správne (§ 219 ods. 1

).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne navrhla, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu

i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho

prípustnosť vyvodila z , , (v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom) a dôvodnosť z až c/ (v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku

„res iudicata“ dovolateľka vysvetlila tak, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom

vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený

preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu z pohľadu obsahu

zmluvy o úvere (vrátane dojednaných všeobecných obchodných podmienok) a rozhodovať

o neprijateľnosti zmluvných dojednaní – najmä o neprijateľnosti (resp. neplatnosti)

rozhodcovskej doložky. Rozhodnutie o nekalosti rozhodcovskej doložky súd rieši

v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo povinná nevyužila. Na jeho

preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je

podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,

považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského

rozsudku na základe vydania právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie a nevydaní

poverenia na vykonanie exekúcie. Nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi videla

predovšetkým v posúdení otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej

zmluve vo svetle právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovenia § 93b ods. 1, ods. 2 zákona

č. o bankách v znení účinnom do 30. novembra 2009, v závere o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky, vo výklade ustanovenia ,

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V dôvodoch

dovolania podrobne rozobrala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania,

a ozrejmila význam ochrany práv spotrebiteľa.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v zmysle

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (viď ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a Podľa

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa Podľa je dovolanie prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v a , proti ktorým zákon

pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na uvedené, dovolanie oprávnenej by mohlo byť procesne prípustné

(i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či

konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1

Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

, ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne

vymenovaných v (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(napr. R 117/1999, R 34/1995). Treba ale uviesť, že z hľadiska sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/

), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod

v zmysle nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je však významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne aj došlo.

K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania

v zmysle , na ktorú poukazuje ustanovenie , zakladá

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto ani z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, 1/ či v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie ( ),

2/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/

), 3/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (

písm. f/ ).

1. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. d/ v podstate založila na tvrdení, že rozhodcovský rozsudok predstavuje

prekážku veci rozsúdenej (res iudicata) a preto exekučnému súdu v exekučnom konaní nie

je dovolené poprieť jeho právoplatnosť a vykonateľnosť – a tak vstupovať do ukončeného

konania – hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ) v takom prípade nejde

o námietku veci rozsúdenej (res iudicata, resp. litispendenciu), ale o námietku inú, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na prekročenie miery prieskumného oprávnenia exekučného

súdu pri posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov výkonu exekúcie v rozhodnutí

o (ne)vydaní poverenia na vykonanie exekúcie; v takom prípade môže ísť o inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Na túto

by mohol dovolací súd vziať zreteľ len v prípade prípustného dovolania, čo však nie je tento

prípad.

Ustanovenie dopadá na prípady, v ktorých súd rozhodol napriek

tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne rozhodnutej ( ) alebo

prv začatého konania ( ). Ak súd zistí, že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne

rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví ( ).

Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide

o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť

predmetu konania, opierajúceho sa o rovnaké skutkové okolnosti.

Základom pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej

(res iudicata), alebo či ide o prekážku začatého konania (litispendencia), je kolízia – stret

súdnych konaní alebo ich vecných výsledkov. Exekučné konanie z hľadiska jeho charakteru

a zmyslu, sa začleňuje medzi vykonávacie konania, v ktorom sa uspokojujú oprávnenia

priznané individuálnymi aktmi aplikácie práva a teda sa autoritatívne nerozhoduje

o hmotných právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov. Z uvedeného hľadiska

exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/

vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu, teda ani k rozhodcovskému konaniu,

v ktorom sa právo ešte len nachádza (hľadá), t. j. ktorého účastníci za participácie zvolených

rozhodcov dobrovoľne na seba preberajú hmotné práva a povinnosti. Verifikáciou toho záveru

je fakt, že Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 3 pripúšťa existenciu tzv. prekážky

litispendencie, avšak len pokiaľ ide o neskôr začaté iné exekučné konanie. Obsah spisu,

rovnako ani obsah dovolania nedáva podklad pre záver, že začatiu exekučného konania

v tejto veci (vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. ) predchádzalo

iné exekučné (vykonávacie) konanie začaté v tej istej veci – t. j. medzi oprávnenou

BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., a povinnou M. Č., o vymoženie 315,37 €

s príslušenstvom a trov exekúcie, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok zo 17. januára 2011 sp. zn. BB0210097 vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. Vzhľadom

na uvedené nie je možné prisvedčiť dovolateľke, že konanie je zaťažené vadou v zmysle

2. V zmysle je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Občiansko-súdne konanie

(základné ale i vykonávacie) začína na návrh ( a ), mimo prípadov konaní,

ktoré súd začína aj bez návrhu ( ). Ustanovenie preto dopadá

len na prípady, kedy súd začal, prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný

(žiadny) návrh na začatie konania. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným

nedostatkom podmienky konania.

Exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou, jej vyjadrením je i to, že

exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku). Ak exekučné

konanie napriek tomu prebieha, je treba konanie v ktoromkoľvek jeho štádiu zastaviť (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku); v inom prípade trpí vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. e/

O taký prípad, ale v prejednávanej veci nejde. Predmetné exekučné konanie začalo

11. júla 2011, kedy bol návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie doručený súdnemu

exekútorovi JUDr. Andrejovi Dembickému (viď č. l. 2-10 spisu). Z týchto dôvodov dospel

dovolací súd k záveru, že predmetné exekučné konanie netrpí vadou konania v zmysle § 237

písm. e/

3. Dovolateľka existenciu procesnej vady konania uvedenej v

videla v tom, že súdy nesprávne rozhodli o zastavení exekúcie a pritom nevyhoveli jej

žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme

možnosť konať pred ním a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia priznané mu

právnymi predpismi za účelom zabezpečenia účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov.

V danom prípade oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor

požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim

postupom exekučného súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku bolo 1/ preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, 2/ preskúmanie návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a 3/ rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúc z výsledkov uskutočneného preskúmania.

Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo zamietne

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti

súdneho exekútora (o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) exekučné konanie zastavil

podľa , odvolací súd jeho postup považoval za správny

a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Uvedeným

postupom súdov bola podľa názoru dovolacieho súdu oprávnenej odňatá možnosť realizovať

tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto

konanie dostalo na základe procesných úkonov oprávnenej a súdneho exekútora.

Podľa súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

9

konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Citované ustanovenie (týkajúce sa prípadov

zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon

rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu

rozhodcovského rozsudku (v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením

súdu, pozri znenie „proti ktorému bol nariadený výkon“). Z toho, že citované ustanovenie

inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa

Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie sa toto

ustanovenie vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej exekučné konanie po podaní návrhu

na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo znenia ustanovenia možno vyvodiť, že sa týka

rovnakej procesnej situácie, odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov uvedených

v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastavuje výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva záver, že zastavenie exekučného konania podľa

neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného

súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku).

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súdy nižších stupňov neprípustne „preskočili“

postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné konanie zastavili podľa § 45

ods. 2 v procesnej situácii, v ktorej neboli dané procesné predpoklady

pre takýto postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je

vykonateľným exekučným titulom (správnosť tohto záveru nebola v dovolacom konaní

posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

10

zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a nie konanie zastaviť podľa § 45 ods. 2 zákona

č. (obdobne sp. zn. ).

So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že v danej veci došlo k závažnej procesnej vade konania

v zmysle , ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, ale tiež jeho dôvodnosť.

4. Z dôvodov uvedených vyššie (viď bod 3) dospel dovolací súd k záveru, že v konaní

na súdoch nižšieho stupňa bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ , preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou konania

postihnuté ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie súdu

prvého stupňa (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. januára 2013

JUDr. Daniela Švecová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová