Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 41/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 18. januára 2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 19. júla 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. januára 2012

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. júla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s D. H. (ďalej len „povinný“) poistnú

zmluvu č. 4449000010 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory

súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka

si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej

boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C

1379/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné

poistné v sume 51,19 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením

sp. zn. z 18. januára 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd

v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré

vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od exekútora

(nie od účastníkov konania) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli

podstatné pre jeho rozhodnutie... Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd

nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav...

Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti

listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu a uznesením sp. zn. z 19. júla 2012 uznesenie okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné

a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky

spočívať v tom, že „nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd vychádzal, keď uviedol, že exekučný

súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z

akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania... Je potrebné

zdôrazniť, že na základe dokazovania, ktoré exekučný súd vykonal, mienil posúdiť

rozhodcovskú doložku ex offo ako neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, teda v

úplnom rozpore so záverom rozhodcovského súdu v exekučnom titule, pričom vopred s

týmto oprávneného neoboznámil ani mu nedal možnosť sa k takémuto posúdeniu vyjadriť.

Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených sťažovateľom, a dospel

k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou

práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mal oprávnený možnosť sa k takému

posúdeniu vyjadriť, najmä ak oprávnený dôvodne očakával nariadenie exekúcie

na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tomto smere

je rozhodnutie exekučného súdu rozhodnutím prekvapivým, a teda je porušením práva

na spravodlivý proces“.

Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi

formulovanými v ňou podanom dovolaní a podporujúcimi právny názor o potrebe

nariadenia pojednávania. Poukazuje pritom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. tvrdiac, že výsledkom postupu exekučného súdu je faktická

nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho účinkov. Opodstatnenosť

podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení ústavného súdu

sp. zn. z 3. júla 2012 a sp. zn. z 7. novembra 2012 a nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013.

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne

konštatoval, že nie je dôvodná ani námietka sťažovateľky týkajúca sa nedostatočnej

odôvodnenosti rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v danej veci. Okresný súd, ktorý

kvalifikoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú, teda takú, ktorá spôsobuje hrubý

nepomer medzi právami oprávneného a povinného v rozhodcovskom konaní, v neprospech

povinného, rovnako ani krajský súd podľa sťažovateľky neobjasnili, „v akej časti

procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu hrubo

a značne nerovnovážne oproti oprávnenému znevýhodnený... Záver o nekalom charaktere

rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových

okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré môžu spôsobiť, že procesné postavenie

spotrebiteľa môže byť v hrubom nepomere ku procesnému postaveniu dodávateľa“.

Povinnosť preskúmania skutkového stavu pri rozhodovaní o nekalej povahe zmluvnej

podmienky vyplýva podľa sťažovateľky aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

[ďalej len „Súdny dvor“ (napr. rozsudok Asturcom C-40/08, Pannon GSM C-243/08)].

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne

ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť,

že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky

ako predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považoval rozhodcovskú doložku za platnú

z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa a nasl. “. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal

argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka

dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná

za neprijateľnú podmienku.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe právoplatného

rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v postavení

oprávneného v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia

pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský spis), čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a touto jej argumentáciou sa ani nezaoberali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti

uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní)

a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne napr.

, ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku, na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. z 8. marca 2010, ktorý

vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom

napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval okresný súd exekučný titul

za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku

brániacu vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie

je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d)

a f) (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho napadnutého rozhodnutia

uviedol:

«V prejednávanej veci nie sú žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným

uzavreli poistnú zmluvu, pričom povinný v tomto právnom vzťahu vystupoval ako fyzická

osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní

poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná

zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú

formulárovú zmluvu.

Súd prvého stupňa správne posúdil rozpor exekučného titulu so zákonom v súlade

s ustanovením / o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Zákona o rozhodcovskom konaní“). Odvolateľom namietané

prekročenie právomoci exekučného súdu nebolo opodstatnené. Oprávnenosť exekučného

súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vyplýva z ust. § 45

Zákona rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Citované ustanovenie v sebe

zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu resp. súdu

rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia, ktorú mu dal zákonodarca zreteľným

vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu

ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád

uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou spochybňujúcou právomoc exekučného

súdu preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky. S otázkou, či je exekučný súd

v exekučnom konaní oprávnený preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky, sa zaoberal

aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach. Uznesením

sp. zn. -18 zo 7. októbra 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol

sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ktorou namietala porušenie svojich základných

práv na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a na rovnosť

účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Prievidza o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s vysloveným názorom,

že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto nie

je spôsobilým exekučným titulom. V sťažnosti sťažovateľka tvrdila práve to, že exekučný súd

nie je v exekučnom konaní oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keďže

tak možno urobiť len na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že o sťažnosti (totožnej) sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu už rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami

sp. zn. , , , . Aj keď Ústavný

súd podľa dôvodov svojho rozhodnutia neposudzoval, či a do akej miery bol napadnutý

výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je

interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 46 ods. 1 , ústavný súd nepovažoval

rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne za svojvoľné, zasahujúce do základného práva

sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 a vyslovil tiež, že z pohľadu Ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Ústavný súd

konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu označil Ústavný súd

za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení (predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní, a Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych

noriem ako o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov, Smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na zásadné stanovisko vyslovené

Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. -19.

V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44

ods. 2 pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už

zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru),

exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych

zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.

Vyššie uvedenými otázkami sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí

sp. zn. z 13. októbra 2011 a vyslovil, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými

stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú

v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní

(§ 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu

osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona

č. 244/2002 Zákona o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú

formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených

listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,

ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli

(§ 4 ods. 2 Zákona a rozhodcovskom konaní). Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,

nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie

ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť

rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného,

v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal

rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku

žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Pri riešení otázky, čí rozhodcovský

rozsudok vydal rozhodcovský súd, s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd

viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,

so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (viď uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. ).

Pri preskúmavaní teraz posudzovanej veci odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi

nebola uzatvorená samostatná rozhodcovská zmluva, ktorá by obsahovala dohodu o riešení

vzniknutých sporov v rozhodcovskom konaní. Ďalej zistil, že text „rozhodcovskej doložky“

je uvedený v závere Všeobecných poistných podmienok. Táto časť zmluvy je označená

ako „osobitné zmluvné dojednania v poistnej zmluve“. Podľa bodu 2. b) sa všetky spory

zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní v zmysle XV. časti Všeobecných

poistných podmienok pred rozhodcovským súdom. Toto ustanovenie sa má chápať

ako rozhodcovská doložka.

Podľa názoru odvolacieho súdu však takúto podmienku v štandardnej formulárovej

zmluve alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do zmluvy, ktorá

vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,

nemožno považovať za individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku a bráni, tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom

pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej veci si teda, podľa názoru

krajského súdu povinný rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu

vyvolanému dodávateľom. Za právne bezvýznamné je potrebné označiť tvrdenie

o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach

k zmluve. Z týchto osobitných zmluvných dojednaní by mohlo vyplývať, že sa účastníci

(lepšie povedané oprávnený) len opätovne snažili dohodnúť povinnosť v prípade

akéhokoľvek sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu už raz dohodnutému

vo Všeobecných poistných podmienkach. Z osobitných zmluvných dojednaní nevyplýva,

aby v prípade ich nepodpísania povinným mala stratiť platnosť časť XV. Všeobecných

poistných podmienok týkajúca sa rozhodcovského konania. Preto bez ohľadu na to, či by

povinný osobitné zmluvné dojednania podpísal alebo nie, jeho povinnosťou vyplývajúcou

zo Všeobecných poistných podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takúto

duplicitnú úpravu riešenia sporov vo Všeobecných poistných podmienkach a osobitných

zmluvných dojednaniach nemožno označiť inak ako za zavádzajúcu a mätúcu.

Osobitné individuálne vyjednanie sa má pritom sledovať z pohľadu ochrany

spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú

klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi

– povinnému predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok vo vzťahu

ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných

zmluvných podmienok. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne

sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka

je formulovaná v rámci, štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver,

že oprávnený preukázal osobitný spôsob Vyjednania resp. že by si povinný sám vymieňoval

rozhodcovské konanie ( ).

Pri právnom hodnotení spotrebiteľských zmlúv je nutné mať aj na pamäti, že hlava

piata „spotrebiteľské zmluvy“ v časti prvej implementuje smernice

ES, a ako vyplýva z rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EU (najmä C-106/89, C-334-92,

C- 91-92) pokiaľ vnútroštátny súd (súd členského štátu) aplikuje svoj právny poriadok,

je vždy povinný interpretovať svoje právo v súlade s obsahom smerníc ES a ich účelom.

Súdny dvor EU v veci C-240/98 (oceáno Grupo Editorial SA v Rocio Murciono Quintero)

rozhodol o predbežnej otázke tak, že ochrany poskytovanej spotrebiteľom Smernicou Rady

93/13/EHS môže byť dosiahnuté len vtedy, ak vnútroštátny súd sám z úradnej moci

prihliadne k neprimeraným podmienkam dohodnutým v spotrebiteľských zmluvách.

Podobné závery prijal ESD aj vo veci predbežnej otázky predloženej týmto odvolacím

súdom vo veci C-76/10. Z uvedeného výkladu Smernice, obsiahnutého v označených

rozhodnutiach ESD, je zrejmé, že ak je rozhodcovská doložka neplatná z dôvodu

neprimeranej podmienky, spôsobujúcej významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán v neprospech spotrebiteľa, sú vnútroštátne súdy povinné prihliadať na túto

neplatnosť, aj keď neplatnosť rozhodcovskej doložky neuplatnil spotrebiteľ.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne

dojednaná, je neprimeraná, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech

spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2 vety prvej Smernice podmienka je vždy považovaná

za nedojednanú individuálne, ak bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať

žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou.

I toto potvrdzuje vyššie uvedený záver o správnosti výkladu ustanovenia § 53 ods. 1

(účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy), ak bolo

konštatované, že nešlo o individuálne dojednanie právomoci rozhodcovského súdu.

Ak dohodou mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu, ktorý nenachádza právo,

len na základe zmluvy sa účastníci vzdávajú ochrany svojich práv zo strany štátu tak, že ich

záväzkový vzťah dotvára rozhodcovský súd alebo rozhodca, treba uviesť, že takáto dohoda

zakladá aj výrazný nepomer v právach v neprospech spotrebiteľa, pretože rozhodca nie je

povinný z úradnej moci prihliadať na tie jeho práva, ktoré je povinný vziať na zreteľ

všeobecný súd.

Nadriadený súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že

účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ považuje

aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z tohto

ustanovenia, zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzatvorenej

po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných podmienkach inkorporovaných v zmluve, ktorá

nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby

spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej

vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom. Na iné vyhodnotenie takejto

neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007.

účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré

neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné

podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných, strán

v neprospech spotrebiteľa. s takýmito neprijateľnými podmienkami

spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti.

Keďže ustanovenie nikdy nebolo zaradené medzi

prípady relatívnej neplatnosti ( ), išlo o neplatnosť absolútnu,

pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej

povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,

pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad a to právoplatný a vykonateľný

exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať

len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č.

v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom,

že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom

alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej

zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§

4 ods. 1 v znení neskorších predpisov), akýkoľvek rozhodcovský

rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

K námietke oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie

a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému, ako účastníkovi konania

nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde

o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov.

Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov,

oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín

jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že

exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplné zistil skutkový stav, lebo

vykonal dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho, aby

nariadil pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť

ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke“. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä

presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil».

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za neodôvodnené a nespreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.

Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 18. januára 2012. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú

z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť

ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Vo svojej ustálenej

judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd tiež zdôrazňuje,

že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše,

úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom

(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský a najvyšší). Z hľadiska princípu materiálnej

pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci

inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v tejto

sťažnosti (bod 13), aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania

pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru,

že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky

poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky

a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov

v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného

práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená

na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( ).

Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne

aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K podobnému názoru – ako v tejto veci – ústavný súd dospel aj v konaní

o iných obdobných sťažnostiach (, , m. m ,

, , , ,

resp. ) a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani

skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn.

inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne

prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel

sťažovateľke – okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn.

(išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej

veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu

zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. , ,

m. m , , , ,

, ) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona

o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov

(k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými rozhodnutiami

o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstanenosti, keďže ide o kvázimeritórne

rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho

považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného

súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým

záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne –

diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov, a aj to

zákonom predvídaným spôsobom ( ). Pokiaľ takáto zmena nie je

náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou, možno

ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje

arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá

spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo

odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [ ], že súdy

zaťažili konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom [ ].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá

vzhľadom na judikatúru ústavného súdu () tvrdila, že jej vec mala byť

prerokovaná v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako

tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší

súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

„Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

ž ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora

o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávnenej a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali

„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku

neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia

jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť

ani jej neplatnosť. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal

iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle

O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide totiž tiež

v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím

sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd

preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi, uvedenými v odôvodneniach

rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol

a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemá ich postup za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať ( )...

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej, spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,

ale je mimoriadnym opravným prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení, urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného

dokazovania“.

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva

a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými aspektmi. Na podporu svojho

tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých dochádza ku skúmaniu súdnej či arbitrážnej

doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj pojednávanie,

sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora (C-473/00, C-40/08, C-243/08,

C-137/08), v dôsledku čoho dospela k záveru, že „Aj zo samotnej judikatúry ESD teda

vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania a riadne

zisteného skutkového stavu. Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený, pretože súdy

riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia

a za účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili

pojednávanie“.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaní nezaoberal

označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných

práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú

právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje

lepšie procesné postavenie účastníka (v danom prípade priznaním práva na verejné

prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza k preskúmaniu

doložiek v spotrebiteľských zmluvách). Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd

konštatuje, že identifikácia obsahovej odlišnosti úniovej a vnútroštátnej právnej úpravy

počas predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia

základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej

by bolo potrebné zisťovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami

sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014