Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (55)I. ÚS 41/2014
PDF · 320.33 KB
No categories available
I. ÚS 41/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,
Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami Okresného súdu Prešov
sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoE 19/2012
z 19. júla 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 429/2012
z 30. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej
len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 18 CoE 19/2012 z 19. júla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 429/2012
z 30. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s D. H. (ďalej len „povinný“) poistnú
zmluvu č. 4449000010 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory
súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka
si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej
boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C
1379/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné
poistné v sume 51,19 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením
sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd
v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré
vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od exekútora
(nie od účastníkov konania) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli
podstatné pre jeho rozhodnutie... Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd
nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav...
Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti
listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu a uznesením sp. zn. 18 CoE 19/2012 z 19. júla 2012 uznesenie okresného
súdu potvrdil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd
odmietol ako neprípustné.
Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné
a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky
spočívať v tom, že „nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd vychádzal, keď uviedol, že exekučný
súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z
akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania... Je potrebné
zdôrazniť, že na základe dokazovania, ktoré exekučný súd vykonal, mienil posúdiť
rozhodcovskú doložku ex offo ako neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, teda v
úplnom rozpore so záverom rozhodcovského súdu v exekučnom titule, pričom vopred s
týmto oprávneného neoboznámil ani mu nedal možnosť sa k takémuto posúdeniu vyjadriť.
Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených sťažovateľom, a dospel
k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou
práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mal oprávnený možnosť sa k takému
posúdeniu vyjadriť, najmä ak oprávnený dôvodne očakával nariadenie exekúcie
na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tomto smere
je rozhodnutie exekučného súdu rozhodnutím prekvapivým, a teda je porušením práva
na spravodlivý proces“.
Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi
formulovanými v ňou podanom dovolaní a podporujúcimi právny názor o potrebe
nariadenia pojednávania. Poukazuje pritom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04 tvrdiac, že výsledkom postupu exekučného súdu je faktická
nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho účinkov. Opodstatnenosť
podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 7. novembra 2012 a nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013.
Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne
konštatoval, že nie je dôvodná ani námietka sťažovateľky týkajúca sa nedostatočnej
odôvodnenosti rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v danej veci. Okresný súd, ktorý
kvalifikoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú, teda takú, ktorá spôsobuje hrubý
nepomer medzi právami oprávneného a povinného v rozhodcovskom konaní, v neprospech
povinného, rovnako ani krajský súd podľa sťažovateľky neobjasnili, „v akej časti
procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu hrubo
a značne nerovnovážne oproti oprávnenému znevýhodnený... Záver o nekalom charaktere
rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré môžu spôsobiť, že procesné postavenie
spotrebiteľa môže byť v hrubom nepomere ku procesnému postaveniu dodávateľa“.
Povinnosť preskúmania skutkového stavu pri rozhodovaní o nekalej povahe zmluvnej
podmienky vyplýva podľa sťažovateľky aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
[ďalej len „Súdny dvor“ (napr. rozsudok Asturcom C-40/08, Pannon GSM C-243/08)].
V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne
ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť,
že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky
ako predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považoval rozhodcovskú doložku za platnú
z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa § 52 a nasl. OZ“. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal
argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka
dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná
za neprijateľnú podmienku.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe právoplatného
rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v postavení
oprávneného v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia
pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský spis), čím jej
odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a touto jej argumentáciou sa ani nezaoberali.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského
súdu
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti
uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53
a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť
dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní)
a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne napr.
I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku, na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 1379/2009 z 8. marca 2010, ktorý
vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom
napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval okresný súd exekučný titul
za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie
je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d)
a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho napadnutého rozhodnutia
uviedol:
«V prejednávanej veci nie sú žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným
uzavreli poistnú zmluvu, pričom povinný v tomto právnom vzťahu vystupoval ako fyzická
osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní
poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná
zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú
formulárovú zmluvu.
Súd prvého stupňa správne posúdil rozpor exekučného titulu so zákonom v súlade
s ustanovením § 45/zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákona o rozhodcovskom konaní“). Odvolateľom namietané
prekročenie právomoci exekučného súdu nebolo opodstatnené. Oprávnenosť exekučného
súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vyplýva z ust. § 45
Zákona rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Citované ustanovenie v sebe
zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia, ktorú mu dal zákonodarca zreteľným
vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu
ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád
uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou spochybňujúcou právomoc exekučného
súdu preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky. S otázkou, či je exekučný súd
v exekučnom konaní oprávnený preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky, sa zaoberal
aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach. Uznesením
sp. zn. IV. ÚS 368/2010-18 zo 7. októbra 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol
sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ktorou namietala porušenie svojich základných
práv na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť
účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Prievidza o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s vysloveným názorom,
že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto nie
je spôsobilým exekučným titulom. V sťažnosti sťažovateľka tvrdila práve to, že exekučný súd
nie je v exekučnom konaní oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keďže
tak možno urobiť len na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že o sťažnosti (totožnej) sťažovateľky
analogického skutkového a právneho obsahu už rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami
sp. zn. I. ÚS 202/2010, IV. ÚS 269/2010, I. ÚS 284/2010, IV. ÚS 310/2010. Aj keď Ústavný
súd podľa dôvodov svojho rozhodnutia neposudzoval, či a do akej miery bol napadnutý
výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je
interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov
spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 46 ods. 1 Ústavy, ústavný súd nepovažoval
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne za svojvoľné, zasahujúce do základného práva
sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a vyslovil tiež, že z pohľadu Ústavného súdu
nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Ústavný súd
konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu označil Ústavný súd
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení (predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych
noriem ako zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov, Smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na zásadné stanovisko vyslovené
Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11-19.
V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44
ods. 2 pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už
zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru),
exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych
zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.
Vyššie uvedenými otázkami sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011 a vyslovil, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú
v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní
(§ 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Zákona o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú
formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli
(§ 4 ods. 2 Zákona a rozhodcovskom konaní). Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie
ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného,
v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal
rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku
žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Pri riešení otázky, čí rozhodcovský
rozsudok vydal rozhodcovský súd, s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd
viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,
so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (viď uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011).
Pri preskúmavaní teraz posudzovanej veci odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi
nebola uzatvorená samostatná rozhodcovská zmluva, ktorá by obsahovala dohodu o riešení
vzniknutých sporov v rozhodcovskom konaní. Ďalej zistil, že text „rozhodcovskej doložky“
je uvedený v závere Všeobecných poistných podmienok. Táto časť zmluvy je označená
ako „osobitné zmluvné dojednania v poistnej zmluve“. Podľa bodu 2. b) sa všetky spory
zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní v zmysle XV. časti Všeobecných
poistných podmienok pred rozhodcovským súdom. Toto ustanovenie sa má chápať
ako rozhodcovská doložka.
Podľa názoru odvolacieho súdu však takúto podmienku v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do zmluvy, ktorá
vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
nemožno považovať za individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku a bráni, tomu,
aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom
pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V predmetnej veci si teda, podľa názoru
krajského súdu povinný rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu
vyvolanému dodávateľom. Za právne bezvýznamné je potrebné označiť tvrdenie
o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach
k zmluve. Z týchto osobitných zmluvných dojednaní by mohlo vyplývať, že sa účastníci
(lepšie povedané oprávnený) len opätovne snažili dohodnúť povinnosť v prípade
akéhokoľvek sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu už raz dohodnutému
vo Všeobecných poistných podmienkach. Z osobitných zmluvných dojednaní nevyplýva,
aby v prípade ich nepodpísania povinným mala stratiť platnosť časť XV. Všeobecných
poistných podmienok týkajúca sa rozhodcovského konania. Preto bez ohľadu na to, či by
povinný osobitné zmluvné dojednania podpísal alebo nie, jeho povinnosťou vyplývajúcou
zo Všeobecných poistných podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takúto
duplicitnú úpravu riešenia sporov vo Všeobecných poistných podmienkach a osobitných
zmluvných dojednaniach nemožno označiť inak ako za zavádzajúcu a mätúcu.
Osobitné individuálne vyjednanie sa má pritom sledovať z pohľadu ochrany
spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú
klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi
– povinnému predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok vo vzťahu
ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných
zmluvných podmienok. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne
sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka
je formulovaná v rámci, štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver,
že oprávnený preukázal osobitný spôsob Vyjednania resp. že by si povinný sám vymieňoval
rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).
Pri právnom hodnotení spotrebiteľských zmlúv je nutné mať aj na pamäti, že hlava
piata „spotrebiteľské zmluvy“ v časti prvej Občianskeho zákonníka implementuje smernice
ES, a ako vyplýva z rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EU (najmä C-106/89, C-334-92,
C- 91-92) pokiaľ vnútroštátny súd (súd členského štátu) aplikuje svoj právny poriadok,
je vždy povinný interpretovať svoje právo v súlade s obsahom smerníc ES a ich účelom.
Súdny dvor EU v veci C-240/98 (oceáno Grupo Editorial SA v Rocio Murciono Quintero)
rozhodol o predbežnej otázke tak, že ochrany poskytovanej spotrebiteľom Smernicou Rady
93/13/EHS môže byť dosiahnuté len vtedy, ak vnútroštátny súd sám z úradnej moci
prihliadne k neprimeraným podmienkam dohodnutým v spotrebiteľských zmluvách.
Podobné závery prijal ESD aj vo veci predbežnej otázky predloženej týmto odvolacím
súdom vo veci C-76/10. Z uvedeného výkladu Smernice, obsiahnutého v označených
rozhodnutiach ESD, je zrejmé, že ak je rozhodcovská doložka neplatná z dôvodu
neprimeranej podmienky, spôsobujúcej významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán v neprospech spotrebiteľa, sú vnútroštátne súdy povinné prihliadať na túto
neplatnosť, aj keď neplatnosť rozhodcovskej doložky neuplatnil spotrebiteľ.
Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dojednaná, je neprimeraná, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech
spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2 vety prvej Smernice podmienka je vždy považovaná
za nedojednanú individuálne, ak bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať
žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou.
I toto potvrdzuje vyššie uvedený záver o správnosti výkladu ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy), ak bolo
konštatované, že nešlo o individuálne dojednanie právomoci rozhodcovského súdu.
Ak dohodou mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu, ktorý nenachádza právo,
len na základe zmluvy sa účastníci vzdávajú ochrany svojich práv zo strany štátu tak, že ich
záväzkový vzťah dotvára rozhodcovský súd alebo rozhodca, treba uviesť, že takáto dohoda
zakladá aj výrazný nepomer v právach v neprospech spotrebiteľa, pretože rozhodca nie je
povinný z úradnej moci prihliadať na tie jeho práva, ktoré je povinný vziať na zreteľ
všeobecný súd.
Nadriadený súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že Občiansky zákonník
účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ považuje
aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z tohto
ustanovenia, zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzatvorenej
po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných podmienkach inkorporovaných v zmluve, ktorá
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom. Na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007.
Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré
neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných, strán
v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami
spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti.
Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi
prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka ), išlo o neplatnosť absolútnu,
pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej
povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad a to právoplatný a vykonateľný
exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať
len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č.
244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom,
že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej
zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§
4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov), akýkoľvek rozhodcovský
rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
K námietke oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie
a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému, ako účastníkovi konania
nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde
o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov.
Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov,
oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín
jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že
exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplné zistil skutkový stav, lebo
vykonal dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho, aby
nariadil pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť
ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke“. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä
presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil».
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za neodôvodnené a nespreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.
Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 Er 298/2011 z 18. januára 2012. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú
z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť
ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej
judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje,
že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše,
úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska
formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom
(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský a najvyšší). Z hľadiska princípu materiálnej
pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci
inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v tejto
sťažnosti (bod 13), aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania
pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.
Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru,
že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor
napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky
poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní
vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky
a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)
a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov
v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného
práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená
na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci
konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou
svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. K podobnému názoru – ako v tejto veci – ústavný súd dospel aj v konaní
o iných obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012,
II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013,
resp. III. ÚS 455/2013) a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani
skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012
inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne
prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel
sťažovateľke – okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn.
II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej
veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu
zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012,
m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012,
III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona
o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov
(k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými rozhodnutiami
o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstanenosti, keďže ide o kvázimeritórne
rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho
považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného
súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým
záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne –
diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov, a aj to
zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ takáto zmena nie je
náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou, možno
ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje
arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá
spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo
odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy
zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne
právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá
vzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť
prerokovaná v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako
tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší
súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:
„Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 ž § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie
splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora
o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávnenej a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali
„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku
neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia
jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť
ani jej neplatnosť. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal
iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide totiž tiež
v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím
sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd
preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi, uvedenými v odôvodneniach
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012,
sp. zn. 3 Cdo 14672011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011,
sp. zn. 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemá ich postup za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.)...
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej, spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,
ale je mimoriadnym opravným prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení, urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného
dokazovania“.
Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva
a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými aspektmi. Na podporu svojho
tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých dochádza ku skúmaniu súdnej či arbitrážnej
doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj pojednávanie,
sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora (C-473/00, C-40/08, C-243/08,
C-137/08), v dôsledku čoho dospela k záveru, že „Aj zo samotnej judikatúry ESD teda
vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania a riadne
zisteného skutkového stavu. Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený, pretože súdy
riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a za účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili
pojednávanie“.
Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaní nezaoberal
označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných
práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú
právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje
lepšie procesné postavenie účastníka (v danom prípade priznaním práva na verejné
prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza k preskúmaniu
doložiek v spotrebiteľských zmluvách). Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd
konštatuje, že identifikácia obsahovej odlišnosti úniovej a vnútroštátnej právnej úpravy
počas predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia
základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej
by bolo potrebné zisťovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami
sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o porušení týchto práv.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014