Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 499/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné práva a právo spoločnosti R., a. s., zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti R., a. s.,

trovy právneho zastúpenia v sume 323,48 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťosem

centov) do rúk A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 8. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 1. februára

2013 a najvyšší súd vo vyjadrení zo 7. januára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

2. Zo sťažnosti a z jej doplnenia zo 4. decembra 2012 doručeného osobne do

podateľne ústavného súdu toho istého dňa vyplýva:

2.1 Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa

27. februára 2007 uzavrela s J. S. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu, na základe ktorej sa

povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou

dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkou poskytnutú a vyčerpanú službu nezaplatila.

Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd

Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.

z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 33,99 €, úroku

z omeškania vo výške 5 % ročne a trov rozhodcovského konania. Pretože povinná

judikované dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila,

sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

2.2 Súdny exekútor 15. novembra 2010 podal Okresnému súdu Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh

sťažovateľky a exekučný titul. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho

úradníka postupoval tak, že 19. novembra 2010 vyzval súdneho exekútora zabezpečiť

úverovú zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka s povinnou, a 21. decembra 2010 vyzval

súdneho exekútora na predloženie poistných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy medzi

sťažovateľkou a povinnou. Na základe takto zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol

bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn.

z 20. januára 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon

exekúcie zamietol.

Okresný súd nepostupoval tak, že by vykonal prieskum spisových podkladov, ktoré

vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od súdneho exekútora

(nie od účastníkov konania) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli

podstatné pre rozhodnutie. Z postupu okresného súdu je zjavné, že nevychádzal z obsahu

spisu arbitrážneho súdu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré okresný

súd zhromaždil, sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom spisu arbitrážneho súdu.

K listinám, ktoré okresný súd zhromaždil prostredníctvom súdneho exekútora,

sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť. Bolo jej upreté

právo vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.

Ak okresný súd neobmedzil svoj postup iba na prieskum spisu arbitrážneho súdu,

ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného súdneho konania

nanovo skutkový stav, mal dať sťažovateľke možnosť zúčastniť sa dokazovania. Okresný

súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu arbitrážneho

súdu a dospel k úplne opačným záverom. Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu

vo veci sp. zn. . Podľa nej došlo k porušeniu jej základných práv aj tým, že za

tejto situácie jej mal okresný súd umožniť vyjadriť sa k veci.

2.3 Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-50 z 13. júla 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Napokon

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2012 doručeným právnemu

zástupcovi sťažovateľky 13. marca 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu.

3. Všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatne nové dokazovanie

skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny

súd v základnom konaní. Viedlo to k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky.

3.1 Sťažovateľka poukazuje na dnes už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu

v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to

ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre

nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie a Exekučného

poriadku takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie

dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou

ústavného súdu. Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné

ustanoveniu , resp. , ktoré by priamo

umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo bez nariadenia

pojednávania. Podľa ustanovenia sa na

exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú

ustanovenia predchádzajúcich častí, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Rozhoduje sa

však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže

dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť

pojednávanie.

Najvyšší súd neposkytol sťažovateľke súdnu ochranu či spravodlivé súdne konanie,

ale ani právo na zákonného sudcu. V odôvodnení uznesenia nijako nevysvetlil odklon

od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom dovolaní

(predtým už aj v odvolaní). Konkrétne išlo o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

. V zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. bolo povinnosťou

najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka,

ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom.

3.2 Popri procesnoprávnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor

o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť neprijateľná

pre hrubý nepomer práv povinnej v rozhodcovskom konaní v porovnaní s právami

sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Použitie

rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané. Nie každá

rozhodcovská doložka je teda automaticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver

o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej samotnej existencie, ale

z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však

exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka

vymenúva. Navyše, povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive

osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní.

Tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred

uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných

okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou doložkou mal

povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky,

čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa

o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie

na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť. Neobstojí ani tvrdenie okresného súdu, podľa

ktorého príslušný európsky predpis má byť priamo aplikovateľným prameňom

komunitárneho práva.

3.3 Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd mal správne vykonať riadne

dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel, a to za účasti oboch

účastníkov a na pojednávaní. Ak by tak konal, musel by byť správne obsadený sudcom,

a nie vyšším súdnym úradníkom. Okolnosť, že okresný súd takto nekonal, znamená

porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa .

3.4 Napokon sťažovateľka v doplneniach svojej sťažnosti poukazuje na ustanovenie

, podľa ktorého ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne

dojednané. Podľa jej názoru toto ustanovenie definuje postup, ako môže dodávateľ

realizovať svoje právo na súdnu ochranu. Všeobecné súdy však sťažovateľke neumožnili

uplatnenie tohto ustanovenia, teda aplikáciu zákonom ustanoveného postupu.

4. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod

sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn. a okresným súdom pod

sp. zn. s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu z 31. januára 2012,

krajského súdu z 13. júla 2011 a okresného súdu z 20. januára 2011 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho

zastúpenia v sume 323,52 €.

5. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. -70 zo 7. januára 2013

doručeného ústavnému súdu 16. januára 2013 vyplýva, že považuje sťažnosť za nedôvodnú.

Trvá na argumentácii uvedenej v uznesení a opakuje ju v podstatných rysoch. Zdôrazňuje,

že nález ústavného súdu vo veci sp. zn. , na ktorý sa sťažovateľka odvoláva,

rieši otázku dokazovania v štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu

rozhodovania o vydaní poverenia exekútorovi na začatie exekúcie, kedy exekučný súd

skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie a formálnu a materiálnu

stránku vykonateľnosti exekučného titulu výlučne len na podklade listín predložených

oprávneným, je nález ústavného súdu nepoužiteľný, a preto nebol ani dôvod, aby sa

všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.

6. Z repliky sťažovateľky z 5. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 5. februára

2013, ako aj z doplnenia repliky zo 7. februára 2013 doručeného ústavnému súdu osobne

do podateľne toho istého dňa vyplýva, že najvyšší súd sa k podstatným námietkam

sťažovateľky v skutočnosti nevyjadril, ale iba opakoval to, čo už uviedol v uznesení.

Jediným priamym argumentom majúcim vzťah k argumentácii sťažovateľky je reakcia

na nález ústavného súdu sp. zn. , kde najvyšší súd po prvýkrát odôvodnil svoj

odklon od zmieneného rozhodnutia ústavného súdu. Táto okolnosť preukazuje, že najvyšší

súd sa v dovolacom konaní nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľky presvedčivo

a vyčerpávajúco. Stanovisko najvyššieho súdu je neakceptovateľné, pretože

garantuje v každej fáze exekučného konania rovnakú dostupnosť a kvalitu spravodlivého

procesu. Opačný názor je bez akejkoľvek právnej opory a je len interpretačnou svojvôľou.

Iná fáza exekučného konania nemôže byť dôvodom na to, aby bol súdny proces vedený

vo vzťahu k sťažovateľke menej procesne perfektne, a teda aj menej spravodlivo. Poukazuje

aj na nález ústavného súdu sp. zn. , podľa ktorého porušením práva na súdnu

ochranu je aj príliš formalistický postup všeobecných súdov, ktoré nie sú absolútne viazané

doslovným znením zákona, ale môžu sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,

história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavných princípov.

7. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -18 z 8. novembra

2012, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu a repliku sťažovateľky aj povinnej s tým, aby

sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť

dotknutá vo svojich právach. Povinná však túto možnosť nevyužila a vo veci sa nevyjadrila.

II.

8. Z uznesenia okresného súdu č. k. -29 z 20. januára 2011 vyplýva,

že ním bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Podľa názoru okresného súdu bol na rozhodnutie sporu medzi poisťovňou

a poistníkom príslušný rozhodcovský súd, ktorý určí poisťovňa, pričom na výber

rozhodcovského súdu nemal poistník žiaden vplyv. Spotrebiteľ sa podpisom takejto

rozhodcovskej doložky reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu.

9. Z uznesenia krajského súdu č. k. -50 z 13. júla 2011 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -29 z 20. januára 2011.

Podľa názoru krajského súdu zistenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe

postačujúcim dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Poistná zmluva ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu

obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán. Takouto je rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil

svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci. Praktickým dôsledkom ustanovenia

o rozhodcovskej doložke bolo, že žalobkyni fakticky bola odopretá možnosť brániť svoje

práva pred všeobecným súdom. Žalobkyňa nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť

obsah všeobecných poistných podmienok, jedinou alternatívou bolo prijatie alebo

odmietnutie návrhu sťažovateľky ako celku. Žalobkyňa sa podpisom zmluvy, obsahom

ktorej bola aj takáto doložka, reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú obranu.

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2012 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 13. júla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu tvrdenie sťažovateľky,

podľa ktorého jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že okresný

súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, nie je dôvodná. Podľa § 115 ods. 1

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie,

ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Z tohto ustanovenia, v ktorom je

vyjadrená zásada ústnosti konania, vyplýva, že súd je povinný nariadiť pojednávanie

vo veci samej, okrem prípadov výslovne uvedených v ustanovení § 115a Občianskeho

súdneho poriadku. Nedôvodné je aj ďalšie tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého Exekučný

poriadok, ale ani iný vnútroštátny predpis či právo Európskej únie neumožňuje exekučnému

súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, a to

v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa ,

podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. V skutočnosti právomoc súdu skúmať

samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ustanovenia a

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „rozhodcovský

zákon“), a preto všeobecné súdy rozhodovali vo veci patriacej do ich právomoci. Napokon

sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie nezakladá v danom prípade

prípustnosť dovolania v zmysle .

III.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a by sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa ak tento zákon alebo osobitný

predpis neustanovuje inak súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré

predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa (v znení účinnom od 1. januára 2008) ak

dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom

a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

14. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri

rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku

vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť

sa k vykonanému dôkazu a prípadne navrhnúť dôkazy na vyvrátenie záverov okresného

súdu. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd a nereagoval naň náležite ani

najvyšší súd v napadnutom uznesení.

14.1 Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to

právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka

a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že

tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Podľa v tomto zmysle ustanovuje, že

dokazovanie sa vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez

pojednávania, čím je zároveň vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky

na rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným

procesným úkonom. Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

14.2 Uvedený záver je podstatný aj v prerokúvanej veci v tom zmysle, že nemožno

akceptovať námietku sťažovateľky, že súdy mali pred vydaním napadnutého rozhodnutia

nariadiť pojednávanie. Podstatou pojednávania je totiž účasť všetkých účastníkov, teda

v danom prípade i povinného, ktorý (ako možno očakávať) by rovnako žiadal zamietnutie

žiadosti o vydanie poverenia pre súdneho exekútora. Keďže v prerokúvanej veci zjavne súd

dospel k záveru o tom, že exekúciu na základe predloženého exekučného titulu nemožno

vykonať, prítomnosť povinného na pojednávaní by znamenala jedine to, že by sťažovateľka

proti sebe nemala len názor súdu (ktorý si súd utvoril beztak predtým, než vo veci vypočul

povinného), ale aj názor povinného. Sťažovateľka sa však v zásade nemôže v konaní

o ústavnej sťažnosti domáhať zhoršenia svojho postavenia, resp. zintenzívnenia zásahu proti

sebe, ale len jeho zlepšenia. Za týchto okolností nie je zrejmé, v čom by kontradiktórne

pojednávanie za prítomnosti povinného malo pre sťažovateľku ako oprávnenú priniesť

zlepšenie v uplatnení jej práv.

Konanie (kontradiktórneho) pojednávania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia podľa názoru ústavného súdu odporuje aj aktuálnemu zneniu § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, podľa ktorého súd „preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul“, na rozdiel od

formulácie použitej napríklad v („prejednanie veci“).

V neposlednom rade možno zo systematickej súvislosti § 44 ods. 2 a 5 Exekučného

poriadku usúdiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 je konanie o vydanie

poverenia súdnemu exekútorovi konaním jednostranným, nie kontradiktórnym, a účasť

povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde je potrebné

povinnému vytvoriť priestor na uplatnenie jeho prípadných námietok [napríklad v podobe

návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Koniec koncov, vzhľadom na účel

exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému, aby

tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie priznaného nároku.

Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného

predvolať (porov. znenie ), by však bolo, že by

sa o exekúcii dozvedel. To by mohlo v konečnom dôsledku mať za následok zmarenie účelu

exekúcie.

Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

, treba dať za pravdu názoru najvyššieho súdu vyjadrenému v jeho stanovisku,

že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej

exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto

postupom dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd

chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť

svoje protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď. V tu

prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho

na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti“ účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

„v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

„v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou .

14.3 Nenariadením pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia tak k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 nedošlo.

15. Kľúčovou otázkou v celej veci tak zostáva to, či k porušeniu mohlo dôjsť tým, že

sa sťažovateľka nemala možnosť „vyjadriť k vykonaným dôkazom“ a že pred rozhodnutím

nebola vec prerokovaná „v jej prítomnosti“.

15.1 Medzi sťažovateľkou a najvyšším súdom je sporná predovšetkým otázka, či

možno činnosť súdu pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku považovať za

dokazovanie alebo nie. Na úvod treba poznamenať, že používa

pojem dokazovanie minimálne v dvoch mierne odlišných významoch. Na jednej strane pod

pojmom dokazovanie chápe súhrn procesných úkonov, ktorými vykonáva jednotlivé dôkazy

(tak napr. v § 122 ods. 1), na druhej strane ho používa skôr na označenie určitého úseku

(fázy) konania s jasným začiatkom a koncom, kedy tieto procesné úkony prebiehajú (tak

napríklad v § 120 ods. 4). Hoci uvedené významy nie sú vo vzájomnom protiklade, môžu

spôsobovať určité posuny vo vnímaní pojmu dokazovanie v jednotlivých typoch a fázach

konania pred súdom.

Z pohľadu je potom predovšetkým podstatný prvý z uvedených

významov, pretože toto ustanovenie výslovne viaže práva účastníka nie na „dokazovanie“,

ale na „vykonanie dôkazu“. Ústavný súd preto predovšetkým posúdi, či činnosť súdu

upravená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je „vykonávaním dôkazov“, teda dokazovaním

v prvom uvedenom zmysle, aby vôbec bolo možné posúdiť, či sťažovateľke môže svedčiť

právo zaručené v uvedenom ústavnom článku.

15.2 Dokazovaním v súdnom konaní sa podľa bežných definícií právnej vedy

rozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o rozhodujúcich

okolnostiach (porov. Winterová, A., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované

a doplnené vydanie. Praha: Linde, 2011, s. 244), pričom má ísť o jediný postup, akým súd

tieto poznatky získava (tamtiež, s. 243). Podstatou dokazovania je vykonávanie dôkazov,

teda procesné získavanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých dôkazných

prostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií o okolnostiach vonkajšieho sveta.

Vo všeobecnosti platí v slovenskom procesnom práve princíp voľného dôkazu, teda

na dokazovanie ktorejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti možno použiť ktorýkoľvek vhodný

dôkazný prostriedok. Len výnimočne zákon normuje princíp tzv. viazaného dôkazu, podľa

ktorého možno určitú skutočnosť dokázať len určitým typom dôkazného prostriedku

(príklady pozri tamtiež, s. 255; v minulosti napríklad § 249 uhorského Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého zachovanie formalít pojednávania bolo možné dokazovať

len zápisnicou o pojednávaní).

Aplikujúc už uvedené stanoviská na exekučné konanie sa podľa ústavného súdu

nemožno – minimálne na účely ustanovenia – bez ďalšieho stotožniť

s názorom najvyššieho súdu (podporeným názorom českého najvyššieho súdu vyjadreným

v uznesení sp. zn. ), že súd konajúci podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku nevykonáva dokazovanie. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že úlohou súdu je

preskúmať súlad návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti o vydanie

poverenia so zákonom. Pre tento účel sa súd predovšetkým musí oboznámiť aspoň s

obsahom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý ako podanie nebol adresovaný jemu, ale

inému orgánu (súdnemu exekútorovi), a s obsahom exekučného titulu. Návrh sa podáva

písomne, podobne exekučný titul sa podľa aktuálnej právnej úpravy vydáva spravidla

písomne. Ak sa súd oboznamuje s ich obsahom, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu

listinou ( ). Z ustanovenia Exekučného

poriadku takisto vyplýva, že ide o dôkaz viazaný, keďže iným spôsobom než samotným

exekučným titulom jeho existenciu a obsah dokázať nemožno.

Záveru, že i v tejto fáze exekučného konania súd vykonáva dokazovanie (dôkazy),

nasvedčuje i znenie ustanovenia § 39 ods. 1 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého

musí návrh na vykonanie exekúcie obsahovať aj „označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený

dovoláva“. Podľa povahy veci môže ísť najmä o dôkaz o splnení podmienky podľa § 43

ods. 1 Exekučného poriadku alebo o prevode alebo prechode práva alebo povinnosti podľa

§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Na to, aby súd získal poznatky o tom, či tieto skutočnosti

nastali, musí vykonať príslušné dôkazy, teda sa s obsahom takto pripojených listín

oboznámiť. Charakter vykonávania dôkazu tejto činnosti neberie okolnosť, že sa tak deje

mimo pojednávania, pretože tento postup nie je neznámy

(porov. ustanovenie § 115a, ktoré taktiež predpokladá, že mimo pojednávania sa bude

zisťovať skutkový stav z predložených listinných dôkazov).

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že z hľadiska treba

postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora skúma obsah návrhu na

vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia ich

súladu so zákonom, považovať za vykonávanie dôkazov.

Len na dôvažok ústavný súd pripomína, že aj pri dokazovaní v exekučnom konaní,

napríklad pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia, platí ustanovenie § 121

, podľa ktorého skutočnosti všeobecne známe alebo známe

súdu z úradnej činnosti dokazovať netreba (porov. napríklad uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , s. 5, a tam citovaná prejudikatúra, podobne aj citované uznesenie

českého najvyššieho súdu sp. zn. ). Uvedené sa však nepochybne týka len

prípadu, keď je titulárny súd (teda súd, ktorý vydal exekučný titul) zhodný s exekučným

súdom. Ak sa má súd oboznámiť so spisom iného súdu, prípadne rozhodcovského súdu, ide

v tomto prípade o vykonanie dôkazu, a to dôkazu listinou. Navyše, ani ustanovenie § 121

nevylučuje dokazovanie o skutočnostiach tam uvedených

(keďže podľa neho len „dokazovať netreba“, nie však „nemožno“) ani nedáva odpoveď

na otázku, ako má súd zoznámiť účastníkov s tým, že určitú skutočnosť považuje za známu

v zmysle uvedených ustanovení a nebude o nej vykonávať dôkaz, ku ktorému by sa

účastníci inak mohli vyjadriť. Tieto otázky však nateraz nie sú predmetom prieskumu

ústavného súdu.

15.3 K dôkazom vykonaným vo „veci“ má účastník podľa už viackrát citovaného

právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby sa „vec“ prerokovala v jeho

prítomnosti. Citované ustanovenie na prvý pohľad neumožňuje akékoľvek obmedzenie

týchto práv, keďže na jednej strane v ňom nie je ustanovené nič v tomto zmysle (pričom

verejnosť súdneho pojednávania je podľa normy v ňom obsiahnutej obmedziteľná),

na druhej strane nie je vypočítaný v , a preto sa práva v ňom

zaručeného nemožno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú (zhodne už

). Judikatúra ústavného súdu však napriek tomu záruky uvedené v tomto

ustanovení neuplatňovala vždy na všetky konania, a to práve prostredníctvom interpretácie

pojmu „vec“. V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd napríklad vyslovil, že pojem

„vec“ je potrebné interpretovať ako nárok uplatnený vo veci samej, v dôsledku čoho práva

uvedené v sa v zásade netýkajú procesných rozhodnutí.

Ústavný súd nevidí dôvod odkláňať sa od tejto línie svojej judikatúry a považuje za

nevyhnutné vykladať pojem „vec“ použitý v nie procesnotechnicky, ale

funkčne. „Vecou“ v zmysle citovaného ustanovenia tak treba rozumieť určitú záležitosť,

s ktorou sa účastník obrátil na súd, prípadne o ktorej súd koná aj bez návrhu účastníka,

vymedzenú určitým skutkovým stavom a nárokom, o ktorý v nej ide, alebo očakávaným

predmetom meritórneho súdneho rozhodnutia, ak jeho predmetom nie je nárok. Naopak,

pojem „vec“ nemožno bez ďalšieho stotožňovať s jedným konaním, resp. s jednou

inštanciou v rámci prebiehajúceho konania. Nebolo by totiž účelné, aby sa všetky

komponenty práva upraveného v (právo na „verejné prerokovanie veci“,

„prítomnosť pri prerokovaní veci“ a „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“) priznávali

každému účastníkovi v každom jednotlivom konaní a na každej jednotlivej inštancii.

Účelom citovaného článku je totiž zaručiť určitú elementárnu férovosť súdneho (a iného)

rozhodovania, reprezentovanú zásadou audiatur et altera pars, ako aj verejnú kontrolu

výkonu súdnictva. Jeho účelom však nie je záruka obradného formalizmu. Preto nie je

z pohľadu nevyhnutné, aby bola každému kedykoľvek, v každej

inštancii a v každom jednotlivom konaní opakovane dávaná možnosť neustále trvať

na verejnom prerokovaní veci a vyjadrovaní sa k vykonaným dôkazom, ak predmetom

všetkých týchto konaní a inštancií je tá istá „vec“, teda ten istý nárok alebo predmet konania

založený na totožnom skutkovom stave, ku ktorým sa už účastník mohol dostatočne

vyjadriť v predchádzajúcom konaní a v ktorých nedošlo z pohľadu uvedeného práva

k žiadnej zmene. Preto možno akceptovať určité obmedzenie práv zaručených v čl. 48

ods. 2 v určitej fáze (hoci aj procesne samostatnej) alebo inštancii prerokúvania

určitej veci za predpokladu, že takéto obmedzenie je primerané a že účastník mal možnosť

tieto práva efektívne realizovať v skoršej fáze alebo inštancii prerokovania danej veci alebo

bude mať možnosť ich efektívne realizovať v jeho neskoršej fáze alebo inštancii.

Napokon v prospech mierne zúženého výkladu hovoria

i právnohistorické argumenty. Totožné ustanovenie bolo pôvodne obsiahnuté v čl. 38 ods. 2

listiny, ktorá nadobudla účinnosť 8. februára 1991, a podobne ako dnešný čl. 48 ods. 2

tiež nepripúšťalo žiadne zákonné obmedzenie. Zo stavu podústavného právneho

poriadku účinného v tom čase však možno zistiť, že už vtedy existovali početné konania,

v ktorých sa napríklad rozhodovalo bez verejného ústneho pojednávania (napríklad mnohé

správne konania, niektoré konania pred štátnym notárstvom, niektoré osobitné konania pred

súdom, prípadne aj súdny výkon rozhodnutí), a z dostupných sprievodných materiálov

k návrhu ústavného zákona, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ani z jeho

predchádzajúcich prípravných verzií nie je možné identifikovať jednoznačný zámer

vtedajšieho ústavodarcu vylúčiť ďalšiu existenciu takýchto výnimiek.

15.4 Exekučné konanie (exekúcia) predstavuje podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu (, ,

, ), v ktorej sa realizuje (súdne) rozhodnutie vydané v hlavnej

veci. Podľa názoru ústavného súdu ide teda v prípade exekúcie na základe (súdneho)

rozhodnutia, ktoré bolo vydané v určitej veci, teda o určitom nároku alebo inom predmete

konania, o tú istú (identickú) „vec“ v zmysle , ktorá už bola prerokovaná

v príslušnom hlavnom („nachádzacom“) konaní, v ktorom účastník konania už mohol

uplatniť svoje práva zaručené mu v . Ako už ústavný súd uviedol, toto

ustanovenie nemožno vykladať tak, že by dávalo rovnaké právo byť prítomný pri

prerokúvaní veci a vyjadrovať sa k nej neustále, v každej inštancii a fáze, hoci stav danej

veci by bol úplne identický.

Rozsah dokazovania, resp. potrebného zistenia skutkového stavu vo fáze exekučného

konania, v ktorej exekučný súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia, je určený ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má

exekučný súd preskúmať súlad exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu

na vykonanie exekúcie so zákonom. Z takto vymedzeného rozsahu preskúmavaných listín

(dôkazov) možno vyvodiť, že ide – minimálne v prípade, že exekučným titulom je súdne

rozhodnutie – o také dôkazy, ku ktorých obsahu sa už oprávnený buď mal možnosť

vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Exekučný titul bol totiž vydaný na podklade konania,

na ktorom sa oprávnený zúčastnil, kde mohol prednášať svoje argumenty, navrhovať

dôkazy a vyjadrovať sa k nim, návrh na vykonanie exekúcie spísal a podal sám oprávnený

(§ 37 a § 38 Exekučného poriadku) a obsah žiadosti o udelenie poverenia, ktorá beztak

vychádza spravidla len z podkladov predložených oprávneným v návrhu na vykonanie

exekúcie, môže oprávnený čiastočne ovplyvniť výberom súdneho exekútora a s jej obsahom

sa zoznámiť nahliadnutím do spisu (§ 205 a § 206 Exekučného poriadku).

Za týchto okolností možno podľa názoru ústavného súdu v zásade vychádzať z toho,

že v exekúcii, resp. pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ide o totožnú „vec“ s tou, ktorá už bola

prerokovaná v konaní, v ktorom došlo k vydaniu exekučného titulu. Preto, pokiaľ je

skutkový stav a skutkové zistenia, z ktorého exekučný súd pri tomto rozhodovaní

vychádzal, totožný so skutkovým stavom, ako bol zistený v základom konaní, možno

vychádzať z toho, že oprávnený svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ktoré sú

podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, už realizoval v základnom konaní, v dôsledku

čoho nie je nevyhnutné, aby mu exekučný súd dal takúto možnosť opätovne (t. j.

exekučnému titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia).

Z už uvedených argumentov však možno vyvodiť i medze akceptácie takéhoto

obmedzenia práv zaručených v v exekučnom konaní.

15.5 Na účely ďalšieho výkladu je najskôr potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka

vo svojej sťažnosti nespochybňuje samotný postup exekučného súdu, ktorý okrem listín

uvedených v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku použil na zisťovanie skutkového

stavu aj ďalšie listiny (v prerokúvanej veci zrejme poistnú zmluvu a všeobecné poistné

podmienky). Preto sa ani ústavný súd nebude zaoberať ústavnoprávnymi súvislosťami

otázky, či takýto postup je krytý uvedeným ustanovením a či z neho nemožno vyvodiť

obmedzenie prípustného rozsahu dôkazných prostriedkov v tejto fáze exekučného konania.

Ako už ústavný súd zdôraznil, obmedzenie základného práva vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom zaručeného v pri rozhodovaní o vydaní

poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je odôvodnené

totožnosťou „veci“ s predchádzajúcim (základným) konaním, v ktorom bol vydaný

exekučný titul. Táto totožnosť však do značnej miery predpokladá nielen totožnosť

uplatneného nároku alebo predmetu konania, ale – pri teleologickom výklade čl. 48 ods. 2

– aj podstatnú totožnosť zisteného skutkového stavu v predchádzajúcom

(základnom) konaní a exekučnom konaní. Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je totiž práve možnosť ovplyvniť skutkové zistenia, na ktorých súd zakladá svoje

rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo je účastníkovi (ako spravidla priamemu

aktérovi tých skutkových dejov, ktoré sa majú dokázať) nepochybne známejšie ako súdu.

Aktivita účastníka pri využití tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery

presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno

očakávať, a miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného

bremena daného účastníka. Preto možno očakávať podstatne vyššiu mieru aktivity tam, kde

vykonané dôkazy prima facie svedčia v neprospech účastníka, resp. jeho tvrdení, a naopak,

menšiu mieru tam, kde vykonávané dôkazy tvrdenia účastníka viac či menej presvedčivo

potvrdzujú.

Oprávnený, ktorý navrhne vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu

vydaného v jeho prospech v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz

vykonané dokazovanie v podstate preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich

aj nepreukázalo, tak aspoň ustálilo iný skutkový stav, z ktorých však jeho uplatnený nárok

vyplynul rovnako ako z ním tvrdeného skutkového stavu. S týmto očakávaním, ktoré možno

považovať za „legitímne“, oprávnený vstupuje na pole exekučného konania. Oprávnený

preto spravidla nepredpokladá zmenu skutkového stavu, ktorý vyplýva z exekučného titulu

a z ktorého podľa exekučného titulu vyplýva jeho nárok, v dôsledku čoho nevyvíja ani

procesnú aktivitu v tomto smere. Možno dokonca povedať, že oprávnený logicky očakáva,

že predmetom exekučného konania bude totožná „vec“ (v zmysle, ktorý ústavný súd vyložil

v predchádzajúcich odsekoch), ktorá už bola predmetom konania, ktoré vyústilo do vydania

exekučného titulu. Vykonávaním dôkazov v exekučnom konaní, hoc aj tých, ktoré už boli

predtým vykonané v tomto konaní, a následnou zmenou skutkového stavu, z ktorého

exekučný súd vychádza pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

v porovnaní so skutkovým stavom zisteným v predchádzajúcom konaní a vyplývajúcim

z exekučného titulu tak podľa názoru ústavného súdu zaniká totožnosť „veci“ v zmysle

. Naopak, takýto postup exekučného súdu robí v rozsahu odchylných

skutkových zistení z už raz prerokovanej veci „novú“ vec, ktorej oprávnenému znova patrí

právo na jej prerokovanie „v jeho prítomnosti“ a na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

15.6 Z predchádzajúceho výkladu tak možno uzavrieť:

Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj

v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho)

na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je

povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo

vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal

šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok

exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať

opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať

účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré

vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere,

v akom je zistený v exekučnom titule.

Je pravdou, že aktuálne znenie neobsahuje všeobecnú

úpravu postupu tzv. vypočutia mimo pojednávania, ako obsahoval napríklad § 254 ods. 1

uhorského („O žiadostiach, ktoré môžu byť podľa zákona

vybavené vypočutím odporcu bez ústneho pojednávania, predseda alebo ním poverený

sudca vypočuje odporcu písomne alebo zapísaním jeho prejavu do zápisnice.“) alebo § 68

a o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny

poriadok). Ustanovenia , podľa ktorého je súd povinný zabezpečiť účastníkom

rovnaké možnosti uplatnenia ich práv, a , podľa ktorého sa účastníci majú právo

vyjadriť k vykonaným dôkazom, v spojení s okolnosťou, že ani

Exekučný poriadok takýto postup nevylučujú, ba na niektorých miestach s ním sporadicky

počítajú (napríklad , či ), však podľa názoru

ústavného súdu poskytujú dostatočný priestor na ich ústavokonformný výklad tak, aby

postup súdu bol v súlade s viackrát citovaným ustanovením .

16. Uvedené záruky však súdy konajúce v prerokúvanej veci sťažovateľke

neposkytli.

16.1 Sťažovateľka navrhla exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým bol

rozhodcovský rozsudok. V zmysle § 21 ods. 1 rozhodcovského zákona je to v prvom rade

rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy

(doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností prerokúvanej veci je zrejmé, že

rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím

uznal aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. Vzhľadom na to, že

k sťažnosti sťažovateľky uvedený rozhodcovský rozsudok nebol priložený, nie je

ústavnému súdu známe, na akých dôkazoch a skutkových zisteniach bol jeho názor

o platnosti rozhodcovskej doložky založený. Z postupu okresného súdu je však zrejmé, že

pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského

rozsudku. Naopak, okresný súd si sám (nie od sťažovateľky) vyžiadal rovnopis uzavretej

poistnej zmluvy, túto preskúmal a na jej základe dospel k opačnému záveru o platnosti

rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Posudzovanie platnosti zmluvného dojednania, ako aj napokon každé súdne

rozhodovanie, pozostáva (okrem procesu abstraktného výkladu právnej normy) z dvoch

krokov: zistenia skutkového stavu a v jeho rámci takých skutkových okolností, ktoré sú

dôvodom aplikácie právnej normy, ktorej následkom môže byť neplatnosť zmluvného

dojednania, a subsumpcia, teda či zistené skutkové okolnosti odôvodňujú použitie právnej

normy a či obsah tejto právnej normy (v tom význame, v akom ho vyložil súd), má za

následok neplatnosť zmluvného dojednania. Preto, ak rôzne rozhodujúce orgány rozdielne

posúdia platnosť určitého dojednania, môže byť dôvodom rozdielneho posúdenia buď

rozdiel v právnom názore (teda rozdiel v názore na aplikovateľnosť danej právnej normy

alebo jej následok), alebo rozdiel v skutkových okolnostiach, z ktorých oba orgány

vychádzajú. Zostáva preto na záver posúdiť, o ktorý z uvedených prípadov ide

v prerokúvanej veci.

16.2 Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že jeho záver

o neplatnosti rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy (27. februára 2007), podľa

ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné.

Citované ustanovenie však normuje neplatnosť len ako následok neprijateľnosti zmluvnej

podmienky, nevymedzuje však pojem neprijateľnej podmienky. Inak okresný súd založil

svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre

Súdneho dvora Európskej únie k nej, avšak bez toho, aby vysvetlil, ako táto smernica

a uvedená judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch.

Uvedený nedostatok uznal vo svojom uznesení i krajský súd, ktorý sa ho pokúsil

napraviť odkazom na ustanovenia až , opäť bez citácie

konkrétneho ustanovenia, na ktorom svoj záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky –

rozhodcovskej doložky založil.

Predpokladom následku – neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4

je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka

obsiahnutá, ako spotrebiteľskej zmluvy ( ), ako aj

zistenie, že takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení

konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú

zmluvu v zmysle vymedzenom v , na druhej strane záver

o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si

vyžadujú záver o právnej povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä

zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či

daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ skutočne nemal

možnosť ovplyvniť jej obsah. Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než

dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu

existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému (exekučný) súd dospeje, ide

v jednom i druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia,

zistené z vykonaných dôkazov. Úplne mimo hlbšej úvahy ústavného súdu pritom zostávajú

v kontexte veci relatívne banálne aspekty vykonávania dôkazu listinou, ako napríklad

otázka o tom, či predložená listina je pravá, teda zhodná s tou, ktorú strany skutočne

podpísali ako prejav svojej vôle na založenie svojich záväzkov.

Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť, že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára

2008 v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci žiadneho

z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná

a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo).

Ani úprava § 53 ods. 3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka

nebola dohodnutá individuálne, však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov,

keďže v takomto prípade je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným

dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky,

nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz

opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.

16.4 Ústavný súd uzatvára, že v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri

rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje

skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti

o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými

všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto

vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom

založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili

sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37

rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda

právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu

povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila

s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje,

a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto

skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania,

vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len

týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto

vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“,

ktoré jej zaručuje .

Okresný súd svojím postupom v rozpore s znemožnil realizáciu

práva sťažovateľky na prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Nesprávny postup, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú, však konštantná

judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne považujú za odňatie možnosti konať

pred súdom (porov. napríklad , , ,

Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., a kol.: . Komentár.

Praha: C. H. BECK, 2009, s. 671), ktoré v zmysle a a

vždy zakladajú prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Opačný výklad najvyššieho súdu preto

nemožno považovať za ústavne konformný, v dôsledku čoho bolo potrebné vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Najvyššiemu súdu totiž treba podľa názoru ústavného súdu pričítať porušenie

základných práv nižšími súdmi okrem iného vtedy, keď najvyšší súd mal za predpokladu

dodržania príkazu ústavokonformného výkladu zákonných noriem (porov. čl. 152 ods. 4

) možnosť tieto odstrániť alebo napraviť svojím rozhodnutím, no neurobil tak. Preto

je v prerokúvanej veci opodstatnené vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného v najvyšším súdom napriek tomu, že pred najvyšším súdom

v zásade neprichádza do úvahy dokazovanie v merite veci ( ).

17. Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na to, že pre rozhodnutie vo veci

mala nezastupiteľný význam smernica 93/13/EHS, a preto možno odkázať aj na súvisiacu

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ten v rozsudku vo veci C-472/11, Banif Plus

Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai z 21. februára 2013 (body 29 a 30) vyslovil,

že „v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie taktiež dodržovať

požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako

je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám

patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd

dodržiavať ju predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex

offo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C-89/08 P, Zb.

s. I-11245, bod 50, ako aj bod 54).

Súdny dvor tak rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva

každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami

predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov

konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex

offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie

požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa

účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak ku skutkovým,

ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (pozri rozsudok

Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 55, ako aj bod 56)“. Z uvedeného rozsudku, ktorý bol

však prijatý až po vyhlásení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, vyplýva určitý

spôsob, akým má vnútroštátny súd postupovať pri rozhodovaní o neprijateľnosti určitej

zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, a to už aj v rámci aplikovania vnútroštátnej

právnej úpravy, ktorou bola transponovaná smernica 93/13/EHS, teda pri aplikovaní

ustanovení a nasl. . Vzhľadom na uvedené súhlasia závery

Súdneho dvora Európskej únie so závermi ústavného súdu vo vzťahu k požiadavke

zabezpečiť ochranu základného práva podľa .

18. Sťažovateľka namieta tiež porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a v listiny, ktorých znenie je v podstate totožné.

18.1 Obsahom základného práva zaručeného v je podľa

konštantnej judikatúry aj právo na riadne a príslušným procesným ustanoveniam (najmä

) zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Citované ustanovenie

pritom nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija proti Španielsku, sťažnosť č. 18390/91, rozsudok z 9. decembra 1994,

Georgiadis proti Grécku, sťažnosť č. 21522/93, rozsudok z 29. mája 1997).

18.2 Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka tak

v odvolaní aj dovolaní vytýkala súdom, že vzali do úvahy listinné dôkazy bez toho, aby ich

vykonali na pojednávaní, čo bez ich vykonania na pojednávaní nebolo prípustné. Napriek

takto konštruovaným odvolacím a dovolacím námietkam najvyšší súd k namietaným

ústavnoprávnym aspektom žiadne stanovisko nezaujal. Pritom sťažovateľka sa

argumentačne opierala najmä o nález ústavného súdu sp. zn. . Až vo vyjadrení

predsedu najvyššieho súdu v konaní vedenom ústavným súdom bol vyslovený názor, že

uvedený nález sa týka inej procesnej situácie, a preto nebolo možné naň prihliadnuť.

Možno povedať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k namietanej ústavnej

nekonformnosti postupu okresného súdu, ktorý konal a rozhodol bez nariadenia

pojednávania, znamená podľa názoru ústavného súdu arbitrárnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, a tým zásah do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1

. Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní

vedenom ústavným súdom doplnil chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom totiž nie je

možné nedostatok odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zhojiť, pretože k nemu došlo

mimo kontradiktórneho rámca dovolacieho konania. Okrem toho nejde o právny názor

senátu, ktorý vo veci rozhodoval (mutatis mutandis ).

18.3 Vzhľadom na takmer totožné znenie a listiny

platia závery vyslovené v bodoch 18.1 a 18.2 v celom rozsahu aj vo vzťahu k posledne

citovanému ustanoveniu.

19. Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch 15 až 18 možno rovnako vztiahnuť aj

na tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.1 Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje okrem iného každému právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) však pôsobnosť uvedeného ustanovenia rozšírila v tom zmysle, že toto

ustanovenie sa principiálne vzťahuje aj na exekučné konanie (pozri napr. DMD Group, a. s.,

proti Slovensku, sťažnosť č. 19334/03, rozsudok z 5. októbra 2010, ods. 47 a 48 a tam

citovaná prejudikatúra), a to aj vtedy, ak exekučným titulom je rozhodcovský nález (porov.

napr. Regent Company proti Ukrajine, sťažnosť č. 773/03, rozsudok z 3. apríla 2008,

ods. 55, 56, 59 a 60). Na druhej strane sa podľa judikatúry uvedené ustanovenie vzťahuje aj

na konania, ktorých predmetom je otázka platnosti alebo zrušenia rozhodcovského nálezu

(porov. Grécka rafinéria STRAN a Stratis Andreadis proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87,

rozsudok z 9. decembra 1994, ods. 38 až 41). Podľa názoru ústavného súdu sa potom čl. 6

ods. 1 dohovoru musí rovnako vzťahovať aj na tú fázu exekučného konania, v ktorej sa

posudzuje platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) ako predbežná otázka v rámci

skúmania vykonateľnosti rozhodcovského nálezu ako exekučného titulu, ak sa zamietavé

rozhodnutie exekučného súdu efektívne rovná právoplatnému vysloveniu neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v dôsledku toho aj nevykonateľnosti na nej založeného

rozhodcovského nálezu [k takto široko chápanému pojmu „rozhodnutie o občianskych

právach a záväzkoch“ pozri aj Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok

Veľkého senátu z 15. októbra 2009, ods. 85, a Central Mediterranean Development

Corporation Limited proti Malte (č. 2), sťažnosť č. 18544/08, rozsudok z 22. novembra

2011, ods. 23].

Zo skutkových okolností tu prerokúvanej veci je zrejmé, že okresný súd i krajský súd

odopreli vykonanie rozhodcovského rozsudku znejúceho v prospech sťažovateľky

v podstate z toho dôvodu, že rozhodcovskú doložku na ňom založenú predbežne posúdili

ako neplatnú. Podľa názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na citovanú judikatúru ESĽP

zrejmé, že na konanie pred všeobecnými súdmi sa vzťahovalo ustanovenie čl. 6 ods. 1

dohovoru.

19.2 Podľa stálej judikatúry ESĽP je obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru aj právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní, čo znamená, že každému

účastníkovi sa poskytne primeraná možnosť oboznámiť sa so stanoviskom a dôkazmi

protistrany, prípadne predloženými inými osobami alebo obstaranými súdom, a vyjadriť sa

k nim za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní

s protistranou (porov. čiastočne Grjaznov proti Rusku, sťažnosť č. 19673/03, rozsudok

z 12. júna 2012, ods. 53 a 54 a tam citovaná prejudikatúra).

Podľa toho, čo už bolo uvedené v bodoch 16.1 až 16.4 tohto nálezu, je zrejmé, že

okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní takéto podmienky nevytvorili, keď

vykonali určitý (a v okolnostiach veci rozhodujúci) dôkaz bez toho, aby dali sťažovateľke

akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. V súlade s tým, čo už bolo uvedené v bode 16.4

tohto nálezu, treba tieto porušenia rovnako pričítať najvyššiemu súdu, ktorý mal efektívne

prostriedky na ich nápravu, no nevyužil ich. Preto bolo vyslovené aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru.

19.3 K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nedostatočným odôvodnením uznesenia

najvyššieho súdu sa ústavný súd vyjadril už v bode 18.1 a 18.2 tohto nálezu.

20. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

21. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný uvedenými právnymi názormi

ústavného súdu, najmä ústavnokonformným výkladom ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku o dokazovaní a ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

III.

22. Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 323,52 €. Ústavný súd jej priznal sumu 323,48 €, a to za dva úkony právnych

služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj dva

režijné paušály po 7,63 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 53,90 € (bod

3 výroku nálezu).

Náhradu trov za ďalšie úkony právnych služieb sťažovateľka neuplatnila.

23. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013