Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1029 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2552)II. ÚS 499/2012
PDF · 377.98 KB
No categories available
II. ÚS 499/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012
p o r u š i l základné práva a právo spoločnosti R., a. s., zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 5/2012
z 31. januára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti R., a. s.,
trovy právneho zastúpenia v sume 323,48 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťosem
centov) do rúk A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 499/2012-18 z 8. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 1. februára
2013 a najvyšší súd vo vyjadrení zo 7. januára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
2. Zo sťažnosti a z jej doplnenia zo 4. decembra 2012 doručeného osobne do
podateľne ústavného súdu toho istého dňa vyplýva:
2.1 Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa
27. februára 2007 uzavrela s J. S. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu, na základe ktorej sa
povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou
dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkou poskytnutú a vyčerpanú službu nezaplatila.
Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd
Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 488/2009
z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 33,99 €, úroku
z omeškania vo výške 5 % ročne a trov rozhodcovského konania. Pretože povinná
judikované dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila,
sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.
2.2 Súdny exekútor 15. novembra 2010 podal Okresnému súdu Lučenec (ďalej len
„okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh
sťažovateľky a exekučný titul. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho
úradníka postupoval tak, že 19. novembra 2010 vyzval súdneho exekútora zabezpečiť
úverovú zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka s povinnou, a 21. decembra 2010 vyzval
súdneho exekútora na predloženie poistných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy medzi
sťažovateľkou a povinnou. Na základe takto zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol
bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 17 Er 1074/2010
z 20. januára 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon
exekúcie zamietol.
Okresný súd nepostupoval tak, že by vykonal prieskum spisových podkladov, ktoré
vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od súdneho exekútora
(nie od účastníkov konania) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli
podstatné pre rozhodnutie. Z postupu okresného súdu je zjavné, že nevychádzal z obsahu
spisu arbitrážneho súdu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré okresný
súd zhromaždil, sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom spisu arbitrážneho súdu.
K listinám, ktoré okresný súd zhromaždil prostredníctvom súdneho exekútora,
sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť. Bolo jej upreté
právo vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.
Ak okresný súd neobmedzil svoj postup iba na prieskum spisu arbitrážneho súdu,
ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného súdneho konania
nanovo skutkový stav, mal dať sťažovateľke možnosť zúčastniť sa dokazovania. Okresný
súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu arbitrážneho
súdu a dospel k úplne opačným záverom. Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu
vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04. Podľa nej došlo k porušeniu jej základných práv aj tým, že za
tejto situácie jej mal okresný súd umožniť vyjadriť sa k veci.
2.3 Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
15 CoE 139/2011-50 z 13. júla 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Napokon
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 doručeným právnemu
zástupcovi sťažovateľky 13. marca 2012 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti
uzneseniu krajského súdu.
3. Všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatne nové dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny
súd v základnom konaní. Viedlo to k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky.
3.1 Sťažovateľka poukazuje na dnes už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu
v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to
ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre
nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného
poriadku takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie
dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou
ústavného súdu. Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné
ustanoveniu § 115a, resp. § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by priamo
umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo bez nariadenia
pojednávania. Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sa na
exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Rozhoduje sa
však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže
dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť
pojednávanie.
Najvyšší súd neposkytol sťažovateľke súdnu ochranu či spravodlivé súdne konanie,
ale ani právo na zákonného sudcu. V odôvodnení uznesenia nijako nevysvetlil odklon
od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom dovolaní
(predtým už aj v odvolaní). Konkrétne išlo o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 60/04. V zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/06 bolo povinnosťou
najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka,
ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom.
3.2 Popri procesnoprávnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor
o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť neprijateľná
pre hrubý nepomer práv povinnej v rozhodcovskom konaní v porovnaní s právami
sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Použitie
rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané. Nie každá
rozhodcovská doložka je teda automaticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Záver
o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej samotnej existencie, ale
z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však
exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka
vymenúva. Navyše, povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive
osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní.
Tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred
uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných
okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou doložkou mal
povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky,
čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa
o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie
na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť. Neobstojí ani tvrdenie okresného súdu, podľa
ktorého príslušný európsky predpis má byť priamo aplikovateľným prameňom
komunitárneho práva.
3.3 Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd mal správne vykonať riadne
dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel, a to za účasti oboch
účastníkov a na pojednávaní. Ak by tak konal, musel by byť správne obsadený sudcom,
a nie vyšším súdnym úradníkom. Okolnosť, že okresný súd takto nekonal, znamená
porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
3.4 Napokon sťažovateľka v doplneniach svojej sťažnosti poukazuje na ustanovenie
§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané. Podľa jej názoru toto ustanovenie definuje postup, ako môže dodávateľ
realizovať svoje právo na súdnu ochranu. Všeobecné súdy však sťažovateľke neumožnili
uplatnenie tohto ustanovenia, teda aplikáciu zákonom ustanoveného postupu.
4. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod
sp. zn. 2 Cdo 5/2012, krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 139/2011 a okresným súdom pod
sp. zn. 17 Er 1074/2010 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu z 31. januára 2012,
krajského súdu z 13. júla 2011 a okresného súdu z 20. januára 2011 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho
zastúpenia v sume 323,52 €.
5. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2012-70 zo 7. januára 2013
doručeného ústavnému súdu 16. januára 2013 vyplýva, že považuje sťažnosť za nedôvodnú.
Trvá na argumentácii uvedenej v uznesení a opakuje ju v podstatných rysoch. Zdôrazňuje,
že nález ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva,
rieši otázku dokazovania v štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu
rozhodovania o vydaní poverenia exekútorovi na začatie exekúcie, kedy exekučný súd
skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie a formálnu a materiálnu
stránku vykonateľnosti exekučného titulu výlučne len na podklade listín predložených
oprávneným, je nález ústavného súdu nepoužiteľný, a preto nebol ani dôvod, aby sa
všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.
6. Z repliky sťažovateľky z 5. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 5. februára
2013, ako aj z doplnenia repliky zo 7. februára 2013 doručeného ústavnému súdu osobne
do podateľne toho istého dňa vyplýva, že najvyšší súd sa k podstatným námietkam
sťažovateľky v skutočnosti nevyjadril, ale iba opakoval to, čo už uviedol v uznesení.
Jediným priamym argumentom majúcim vzťah k argumentácii sťažovateľky je reakcia
na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04, kde najvyšší súd po prvýkrát odôvodnil svoj
odklon od zmieneného rozhodnutia ústavného súdu. Táto okolnosť preukazuje, že najvyšší
súd sa v dovolacom konaní nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľky presvedčivo
a vyčerpávajúco. Stanovisko najvyššieho súdu je neakceptovateľné, pretože ústava
garantuje v každej fáze exekučného konania rovnakú dostupnosť a kvalitu spravodlivého
procesu. Opačný názor je bez akejkoľvek právnej opory a je len interpretačnou svojvôľou.
Iná fáza exekučného konania nemôže byť dôvodom na to, aby bol súdny proces vedený
vo vzťahu k sťažovateľke menej procesne perfektne, a teda aj menej spravodlivo. Poukazuje
aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010, podľa ktorého porušením práva na súdnu
ochranu je aj príliš formalistický postup všeobecných súdov, ktoré nie sú absolútne viazané
doslovným znením zákona, ale môžu sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavných princípov.
7. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 499/2012-18 z 8. novembra
2012, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu a repliku sťažovateľky aj povinnej s tým, aby
sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť
dotknutá vo svojich právach. Povinná však túto možnosť nevyužila a vo veci sa nevyjadrila.
II.
8. Z uznesenia okresného súdu č. k. 17 Er 1074/2010-29 z 20. januára 2011 vyplýva,
že ním bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Podľa názoru okresného súdu bol na rozhodnutie sporu medzi poisťovňou
a poistníkom príslušný rozhodcovský súd, ktorý určí poisťovňa, pričom na výber
rozhodcovského súdu nemal poistník žiaden vplyv. Spotrebiteľ sa podpisom takejto
rozhodcovskej doložky reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu.
9. Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 CoE 139/2011-50 z 13. júla 2011 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er 1074/2010-29 z 20. januára 2011.
Podľa názoru krajského súdu zistenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe
postačujúcim dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Poistná zmluva ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu
obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán. Takouto je rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil
svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci. Praktickým dôsledkom ustanovenia
o rozhodcovskej doložke bolo, že žalobkyni fakticky bola odopretá možnosť brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. Žalobkyňa nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť
obsah všeobecných poistných podmienok, jedinou alternatívou bolo prijatie alebo
odmietnutie návrhu sťažovateľky ako celku. Žalobkyňa sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej bola aj takáto doložka, reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú obranu.
10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
15 CoE 139/2011 z 13. júla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu tvrdenie sťažovateľky,
podľa ktorého jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že okresný
súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, nie je dôvodná. Podľa § 115 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie,
ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Z tohto ustanovenia, v ktorom je
vyjadrená zásada ústnosti konania, vyplýva, že súd je povinný nariadiť pojednávanie
vo veci samej, okrem prípadov výslovne uvedených v ustanovení § 115a Občianskeho
súdneho poriadku. Nedôvodné je aj ďalšie tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého Exekučný
poriadok, ale ani iný vnútroštátny predpis či právo Európskej únie neumožňuje exekučnému
súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, a to
v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. V skutočnosti právomoc súdu skúmať
samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „rozhodcovský
zákon“), a preto všeobecné súdy rozhodovali vo veci patriacej do ich právomoci. Napokon
sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie nezakladá v danom prípade
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
III.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a by sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré
predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 2008) ak
dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri
rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku
vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť
sa k vykonanému dôkazu a prípadne navrhnúť dôkazy na vyvrátenie záverov okresného
súdu. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd a nereagoval naň náležite ani
najvyšší súd v napadnutom uznesení.
14.1 Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to
právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka
a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že
tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Podľa § 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v tomto zmysle ustanovuje, že
dokazovanie sa vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez
pojednávania, čím je zároveň vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky
na rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným
procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
14.2 Uvedený záver je podstatný aj v prerokúvanej veci v tom zmysle, že nemožno
akceptovať námietku sťažovateľky, že súdy mali pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nariadiť pojednávanie. Podstatou pojednávania je totiž účasť všetkých účastníkov, teda
v danom prípade i povinného, ktorý (ako možno očakávať) by rovnako žiadal zamietnutie
žiadosti o vydanie poverenia pre súdneho exekútora. Keďže v prerokúvanej veci zjavne súd
dospel k záveru o tom, že exekúciu na základe predloženého exekučného titulu nemožno
vykonať, prítomnosť povinného na pojednávaní by znamenala jedine to, že by sťažovateľka
proti sebe nemala len názor súdu (ktorý si súd utvoril beztak predtým, než vo veci vypočul
povinného), ale aj názor povinného. Sťažovateľka sa však v zásade nemôže v konaní
o ústavnej sťažnosti domáhať zhoršenia svojho postavenia, resp. zintenzívnenia zásahu proti
sebe, ale len jeho zlepšenia. Za týchto okolností nie je zrejmé, v čom by kontradiktórne
pojednávanie za prítomnosti povinného malo pre sťažovateľku ako oprávnenú priniesť
zlepšenie v uplatnení jej práv.
Konanie (kontradiktórneho) pojednávania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia podľa názoru ústavného súdu odporuje aj aktuálnemu zneniu § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého súd „preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul“, na rozdiel od
formulácie použitej napríklad v § 115 Občianskeho súdneho poriadku („prejednanie veci“).
V neposlednom rade možno zo systematickej súvislosti § 44 ods. 2 a 5 Exekučného
poriadku usúdiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 je konanie o vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi konaním jednostranným, nie kontradiktórnym, a účasť
povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde je potrebné
povinnému vytvoriť priestor na uplatnenie jeho prípadných námietok [napríklad v podobe
návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Koniec koncov, vzhľadom na účel
exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému, aby
tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie priznaného nároku.
Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného
predvolať (porov. znenie § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), by však bolo, že by
sa o exekúcii dozvedel. To by mohlo v konečnom dôsledku mať za následok zmarenie účelu
exekúcie.
Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 60/04, treba dať za pravdu názoru najvyššieho súdu vyjadrenému v jeho stanovisku,
že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej
exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto
postupom dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd
chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť
svoje protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď. V tu
prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho
na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec
prerokovaná v „prítomnosti“ účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
„v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
„v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať
za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy.
14.3 Nenariadením pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia tak k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nedošlo.
15. Kľúčovou otázkou v celej veci tak zostáva to, či k porušeniu mohlo dôjsť tým, že
sa sťažovateľka nemala možnosť „vyjadriť k vykonaným dôkazom“ a že pred rozhodnutím
nebola vec prerokovaná „v jej prítomnosti“.
15.1 Medzi sťažovateľkou a najvyšším súdom je sporná predovšetkým otázka, či
možno činnosť súdu pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku považovať za
dokazovanie alebo nie. Na úvod treba poznamenať, že Občiansky súdny poriadok používa
pojem dokazovanie minimálne v dvoch mierne odlišných významoch. Na jednej strane pod
pojmom dokazovanie chápe súhrn procesných úkonov, ktorými vykonáva jednotlivé dôkazy
(tak napr. v § 122 ods. 1), na druhej strane ho používa skôr na označenie určitého úseku
(fázy) konania s jasným začiatkom a koncom, kedy tieto procesné úkony prebiehajú (tak
napríklad v § 120 ods. 4). Hoci uvedené významy nie sú vo vzájomnom protiklade, môžu
spôsobovať určité posuny vo vnímaní pojmu dokazovanie v jednotlivých typoch a fázach
konania pred súdom.
Z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy je potom predovšetkým podstatný prvý z uvedených
významov, pretože toto ustanovenie výslovne viaže práva účastníka nie na „dokazovanie“,
ale na „vykonanie dôkazu“. Ústavný súd preto predovšetkým posúdi, či činnosť súdu
upravená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je „vykonávaním dôkazov“, teda dokazovaním
v prvom uvedenom zmysle, aby vôbec bolo možné posúdiť, či sťažovateľke môže svedčiť
právo zaručené v uvedenom ústavnom článku.
15.2 Dokazovaním v súdnom konaní sa podľa bežných definícií právnej vedy
rozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o rozhodujúcich
okolnostiach (porov. Winterová, A., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované
a doplnené vydanie. Praha: Linde, 2011, s. 244), pričom má ísť o jediný postup, akým súd
tieto poznatky získava (tamtiež, s. 243). Podstatou dokazovania je vykonávanie dôkazov,
teda procesné získavanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých dôkazných
prostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií o okolnostiach vonkajšieho sveta.
Vo všeobecnosti platí v slovenskom procesnom práve princíp voľného dôkazu, teda
na dokazovanie ktorejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti možno použiť ktorýkoľvek vhodný
dôkazný prostriedok. Len výnimočne zákon normuje princíp tzv. viazaného dôkazu, podľa
ktorého možno určitú skutočnosť dokázať len určitým typom dôkazného prostriedku
(príklady pozri tamtiež, s. 255; v minulosti napríklad § 249 uhorského Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého zachovanie formalít pojednávania bolo možné dokazovať
len zápisnicou o pojednávaní).
Aplikujúc už uvedené stanoviská na exekučné konanie sa podľa ústavného súdu
nemožno – minimálne na účely ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy – bez ďalšieho stotožniť
s názorom najvyššieho súdu (podporeným názorom českého najvyššieho súdu vyjadreným
v uznesení sp. zn. 20 Cdo 1020/99), že súd konajúci podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevykonáva dokazovanie. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že úlohou súdu je
preskúmať súlad návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti o vydanie
poverenia so zákonom. Pre tento účel sa súd predovšetkým musí oboznámiť aspoň s
obsahom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý ako podanie nebol adresovaný jemu, ale
inému orgánu (súdnemu exekútorovi), a s obsahom exekučného titulu. Návrh sa podáva
písomne, podobne exekučný titul sa podľa aktuálnej právnej úpravy vydáva spravidla
písomne. Ak sa súd oboznamuje s ich obsahom, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu
listinou (§ 129 Občianskeho súdneho poriadku). Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku takisto vyplýva, že ide o dôkaz viazaný, keďže iným spôsobom než samotným
exekučným titulom jeho existenciu a obsah dokázať nemožno.
Záveru, že i v tejto fáze exekučného konania súd vykonáva dokazovanie (dôkazy),
nasvedčuje i znenie ustanovenia § 39 ods. 1 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého
musí návrh na vykonanie exekúcie obsahovať aj „označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený
dovoláva“. Podľa povahy veci môže ísť najmä o dôkaz o splnení podmienky podľa § 43
ods. 1 Exekučného poriadku alebo o prevode alebo prechode práva alebo povinnosti podľa
§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Na to, aby súd získal poznatky o tom, či tieto skutočnosti
nastali, musí vykonať príslušné dôkazy, teda sa s obsahom takto pripojených listín
oboznámiť. Charakter vykonávania dôkazu tejto činnosti neberie okolnosť, že sa tak deje
mimo pojednávania, pretože tento postup nie je Občianskemu súdnemu poriadku neznámy
(porov. ustanovenie § 115a, ktoré taktiež predpokladá, že mimo pojednávania sa bude
zisťovať skutkový stav z predložených listinných dôkazov).
Na základe uvedeného možno uzavrieť, že z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy treba
postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora skúma obsah návrhu na
vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia ich
súladu so zákonom, považovať za vykonávanie dôkazov.
Len na dôvažok ústavný súd pripomína, že aj pri dokazovaní v exekučnom konaní,
napríklad pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia, platí ustanovenie § 121
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého skutočnosti všeobecne známe alebo známe
súdu z úradnej činnosti dokazovať netreba (porov. napríklad uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 M Cdo 15/2012, s. 5, a tam citovaná prejudikatúra, podobne aj citované uznesenie
českého najvyššieho súdu sp. zn. 20 Cdo 1020/99). Uvedené sa však nepochybne týka len
prípadu, keď je titulárny súd (teda súd, ktorý vydal exekučný titul) zhodný s exekučným
súdom. Ak sa má súd oboznámiť so spisom iného súdu, prípadne rozhodcovského súdu, ide
v tomto prípade o vykonanie dôkazu, a to dôkazu listinou. Navyše, ani ustanovenie § 121
Občianskeho súdneho poriadku nevylučuje dokazovanie o skutočnostiach tam uvedených
(keďže podľa neho len „dokazovať netreba“, nie však „nemožno“) ani nedáva odpoveď
na otázku, ako má súd zoznámiť účastníkov s tým, že určitú skutočnosť považuje za známu
v zmysle uvedených ustanovení a nebude o nej vykonávať dôkaz, ku ktorému by sa
účastníci inak mohli vyjadriť. Tieto otázky však nateraz nie sú predmetom prieskumu
ústavného súdu.
15.3 K dôkazom vykonaným vo „veci“ má účastník podľa už viackrát citovaného
čl. 48 ods. 2 ústavy právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby sa „vec“ prerokovala v jeho
prítomnosti. Citované ustanovenie na prvý pohľad neumožňuje akékoľvek obmedzenie
týchto práv, keďže na jednej strane v ňom nie je ustanovené nič v tomto zmysle (pričom
verejnosť súdneho pojednávania je podľa normy v ňom obsiahnutej obmedziteľná),
na druhej strane čl. 48 ods. 2 nie je vypočítaný v čl. 51 ods. 1 ústavy, a preto sa práva v ňom
zaručeného nemožno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú (zhodne už
PL. ÚS 14/98). Judikatúra ústavného súdu však napriek tomu záruky uvedené v tomto
ustanovení neuplatňovala vždy na všetky konania, a to práve prostredníctvom interpretácie
pojmu „vec“. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 87/97 ústavný súd napríklad vyslovil, že pojem
„vec“ je potrebné interpretovať ako nárok uplatnený vo veci samej, v dôsledku čoho práva
uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa v zásade netýkajú procesných rozhodnutí.
Ústavný súd nevidí dôvod odkláňať sa od tejto línie svojej judikatúry a považuje za
nevyhnutné vykladať pojem „vec“ použitý v čl. 48 ods. 2 ústavy nie procesnotechnicky, ale
funkčne. „Vecou“ v zmysle citovaného ustanovenia tak treba rozumieť určitú záležitosť,
s ktorou sa účastník obrátil na súd, prípadne o ktorej súd koná aj bez návrhu účastníka,
vymedzenú určitým skutkovým stavom a nárokom, o ktorý v nej ide, alebo očakávaným
predmetom meritórneho súdneho rozhodnutia, ak jeho predmetom nie je nárok. Naopak,
pojem „vec“ nemožno bez ďalšieho stotožňovať s jedným konaním, resp. s jednou
inštanciou v rámci prebiehajúceho konania. Nebolo by totiž účelné, aby sa všetky
komponenty práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na „verejné prerokovanie veci“,
„prítomnosť pri prerokovaní veci“ a „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“) priznávali
každému účastníkovi v každom jednotlivom konaní a na každej jednotlivej inštancii.
Účelom citovaného článku je totiž zaručiť určitú elementárnu férovosť súdneho (a iného)
rozhodovania, reprezentovanú zásadou audiatur et altera pars, ako aj verejnú kontrolu
výkonu súdnictva. Jeho účelom však nie je záruka obradného formalizmu. Preto nie je
z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy nevyhnutné, aby bola každému kedykoľvek, v každej
inštancii a v každom jednotlivom konaní opakovane dávaná možnosť neustále trvať
na verejnom prerokovaní veci a vyjadrovaní sa k vykonaným dôkazom, ak predmetom
všetkých týchto konaní a inštancií je tá istá „vec“, teda ten istý nárok alebo predmet konania
založený na totožnom skutkovom stave, ku ktorým sa už účastník mohol dostatočne
vyjadriť v predchádzajúcom konaní a v ktorých nedošlo z pohľadu uvedeného práva
k žiadnej zmene. Preto možno akceptovať určité obmedzenie práv zaručených v čl. 48
ods. 2 ústavy v určitej fáze (hoci aj procesne samostatnej) alebo inštancii prerokúvania
určitej veci za predpokladu, že takéto obmedzenie je primerané a že účastník mal možnosť
tieto práva efektívne realizovať v skoršej fáze alebo inštancii prerokovania danej veci alebo
bude mať možnosť ich efektívne realizovať v jeho neskoršej fáze alebo inštancii.
Napokon v prospech mierne zúženého výkladu čl. 48 ods. 2 ústavy hovoria
i právnohistorické argumenty. Totožné ustanovenie bolo pôvodne obsiahnuté v čl. 38 ods. 2
listiny, ktorá nadobudla účinnosť 8. februára 1991, a podobne ako dnešný čl. 48 ods. 2
ústavy tiež nepripúšťalo žiadne zákonné obmedzenie. Zo stavu podústavného právneho
poriadku účinného v tom čase však možno zistiť, že už vtedy existovali početné konania,
v ktorých sa napríklad rozhodovalo bez verejného ústneho pojednávania (napríklad mnohé
správne konania, niektoré konania pred štátnym notárstvom, niektoré osobitné konania pred
súdom, prípadne aj súdny výkon rozhodnutí), a z dostupných sprievodných materiálov
k návrhu ústavného zákona, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ani z jeho
predchádzajúcich prípravných verzií nie je možné identifikovať jednoznačný zámer
vtedajšieho ústavodarcu vylúčiť ďalšiu existenciu takýchto výnimiek.
15.4 Exekučné konanie (exekúcia) predstavuje podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04), v ktorej sa realizuje (súdne) rozhodnutie vydané v hlavnej
veci. Podľa názoru ústavného súdu ide teda v prípade exekúcie na základe (súdneho)
rozhodnutia, ktoré bolo vydané v určitej veci, teda o určitom nároku alebo inom predmete
konania, o tú istú (identickú) „vec“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá už bola prerokovaná
v príslušnom hlavnom („nachádzacom“) konaní, v ktorom účastník konania už mohol
uplatniť svoje práva zaručené mu v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ako už ústavný súd uviedol, toto
ustanovenie nemožno vykladať tak, že by dávalo rovnaké právo byť prítomný pri
prerokúvaní veci a vyjadrovať sa k nej neustále, v každej inštancii a fáze, hoci stav danej
veci by bol úplne identický.
Rozsah dokazovania, resp. potrebného zistenia skutkového stavu vo fáze exekučného
konania, v ktorej exekučný súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia, je určený ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má
exekučný súd preskúmať súlad exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu
na vykonanie exekúcie so zákonom. Z takto vymedzeného rozsahu preskúmavaných listín
(dôkazov) možno vyvodiť, že ide – minimálne v prípade, že exekučným titulom je súdne
rozhodnutie – o také dôkazy, ku ktorých obsahu sa už oprávnený buď mal možnosť
vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Exekučný titul bol totiž vydaný na podklade konania,
na ktorom sa oprávnený zúčastnil, kde mohol prednášať svoje argumenty, navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, návrh na vykonanie exekúcie spísal a podal sám oprávnený
(§ 37 a § 38 Exekučného poriadku) a obsah žiadosti o udelenie poverenia, ktorá beztak
vychádza spravidla len z podkladov predložených oprávneným v návrhu na vykonanie
exekúcie, môže oprávnený čiastočne ovplyvniť výberom súdneho exekútora a s jej obsahom
sa zoznámiť nahliadnutím do spisu (§ 205 a § 206 Exekučného poriadku).
Za týchto okolností možno podľa názoru ústavného súdu v zásade vychádzať z toho,
že v exekúcii, resp. pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ide o totožnú „vec“ s tou, ktorá už bola
prerokovaná v konaní, v ktorom došlo k vydaniu exekučného titulu. Preto, pokiaľ je
skutkový stav a skutkové zistenia, z ktorého exekučný súd pri tomto rozhodovaní
vychádzal, totožný so skutkovým stavom, ako bol zistený v základom konaní, možno
vychádzať z toho, že oprávnený svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ktoré sú
podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, už realizoval v základnom konaní, v dôsledku
čoho nie je nevyhnutné, aby mu exekučný súd dal takúto možnosť opätovne (t. j.
exekučnému titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia).
Z už uvedených argumentov však možno vyvodiť i medze akceptácie takéhoto
obmedzenia práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy v exekučnom konaní.
15.5 Na účely ďalšieho výkladu je najskôr potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka
vo svojej sťažnosti nespochybňuje samotný postup exekučného súdu, ktorý okrem listín
uvedených v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku použil na zisťovanie skutkového
stavu aj ďalšie listiny (v prerokúvanej veci zrejme poistnú zmluvu a všeobecné poistné
podmienky). Preto sa ani ústavný súd nebude zaoberať ústavnoprávnymi súvislosťami
otázky, či takýto postup je krytý uvedeným ustanovením a či z neho nemožno vyvodiť
obmedzenie prípustného rozsahu dôkazných prostriedkov v tejto fáze exekučného konania.
Ako už ústavný súd zdôraznil, obmedzenie základného práva vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy pri rozhodovaní o vydaní
poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je odôvodnené
totožnosťou „veci“ s predchádzajúcim (základným) konaním, v ktorom bol vydaný
exekučný titul. Táto totožnosť však do značnej miery predpokladá nielen totožnosť
uplatneného nároku alebo predmetu konania, ale – pri teleologickom výklade čl. 48 ods. 2
ústavy – aj podstatnú totožnosť zisteného skutkového stavu v predchádzajúcom
(základnom) konaní a exekučnom konaní. Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je totiž práve možnosť ovplyvniť skutkové zistenia, na ktorých súd zakladá svoje
rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo je účastníkovi (ako spravidla priamemu
aktérovi tých skutkových dejov, ktoré sa majú dokázať) nepochybne známejšie ako súdu.
Aktivita účastníka pri využití tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery
presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno
očakávať, a miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného
bremena daného účastníka. Preto možno očakávať podstatne vyššiu mieru aktivity tam, kde
vykonané dôkazy prima facie svedčia v neprospech účastníka, resp. jeho tvrdení, a naopak,
menšiu mieru tam, kde vykonávané dôkazy tvrdenia účastníka viac či menej presvedčivo
potvrdzujú.
Oprávnený, ktorý navrhne vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
vydaného v jeho prospech v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz
vykonané dokazovanie v podstate preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich
aj nepreukázalo, tak aspoň ustálilo iný skutkový stav, z ktorých však jeho uplatnený nárok
vyplynul rovnako ako z ním tvrdeného skutkového stavu. S týmto očakávaním, ktoré možno
považovať za „legitímne“, oprávnený vstupuje na pole exekučného konania. Oprávnený
preto spravidla nepredpokladá zmenu skutkového stavu, ktorý vyplýva z exekučného titulu
a z ktorého podľa exekučného titulu vyplýva jeho nárok, v dôsledku čoho nevyvíja ani
procesnú aktivitu v tomto smere. Možno dokonca povedať, že oprávnený logicky očakáva,
že predmetom exekučného konania bude totožná „vec“ (v zmysle, ktorý ústavný súd vyložil
v predchádzajúcich odsekoch), ktorá už bola predmetom konania, ktoré vyústilo do vydania
exekučného titulu. Vykonávaním dôkazov v exekučnom konaní, hoc aj tých, ktoré už boli
predtým vykonané v tomto konaní, a následnou zmenou skutkového stavu, z ktorého
exekučný súd vychádza pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
v porovnaní so skutkovým stavom zisteným v predchádzajúcom konaní a vyplývajúcim
z exekučného titulu tak podľa názoru ústavného súdu zaniká totožnosť „veci“ v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy. Naopak, takýto postup exekučného súdu robí v rozsahu odchylných
skutkových zistení z už raz prerokovanej veci „novú“ vec, ktorej oprávnenému znova patrí
právo na jej prerokovanie „v jeho prítomnosti“ a na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
15.6 Z predchádzajúceho výkladu tak možno uzavrieť:
Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj
v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho)
na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je
povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo
vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal
šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok
exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať
opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať
účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré
vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere,
v akom je zistený v exekučnom titule.
Je pravdou, že aktuálne znenie Občianskeho súdneho poriadku neobsahuje všeobecnú
úpravu postupu tzv. vypočutia mimo pojednávania, ako obsahoval napríklad § 254 ods. 1
uhorského Občianskeho súdneho poriadku („O žiadostiach, ktoré môžu byť podľa zákona
vybavené vypočutím odporcu bez ústneho pojednávania, predseda alebo ním poverený
sudca vypočuje odporcu písomne alebo zapísaním jeho prejavu do zápisnice.“) alebo § 68
a § 69 zákona č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny
poriadok). Ustanovenia § 18 OSP, podľa ktorého je súd povinný zabezpečiť účastníkom
rovnaké možnosti uplatnenia ich práv, a § 123 OSP, podľa ktorého sa účastníci majú právo
vyjadriť k vykonaným dôkazom, v spojení s okolnosťou, že Občiansky súdny poriadok ani
Exekučný poriadok takýto postup nevylučujú, ba na niektorých miestach s ním sporadicky
počítajú (napríklad § 75 ods. 9, § 101 ods. 3 či § 213 ods. 2 OSP), však podľa názoru
ústavného súdu poskytujú dostatočný priestor na ich ústavokonformný výklad tak, aby
postup súdu bol v súlade s viackrát citovaným ustanovením čl. 48 ods. 2 ústavy.
16. Uvedené záruky však súdy konajúce v prerokúvanej veci sťažovateľke
neposkytli.
16.1 Sťažovateľka navrhla exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok. V zmysle § 21 ods. 1 rozhodcovského zákona je to v prvom rade
rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy
(doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností prerokúvanej veci je zrejmé, že
rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím
uznal aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. Vzhľadom na to, že
k sťažnosti sťažovateľky uvedený rozhodcovský rozsudok nebol priložený, nie je
ústavnému súdu známe, na akých dôkazoch a skutkových zisteniach bol jeho názor
o platnosti rozhodcovskej doložky založený. Z postupu okresného súdu je však zrejmé, že
pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského
rozsudku. Naopak, okresný súd si sám (nie od sťažovateľky) vyžiadal rovnopis uzavretej
poistnej zmluvy, túto preskúmal a na jej základe dospel k opačnému záveru o platnosti
rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Posudzovanie platnosti zmluvného dojednania, ako aj napokon každé súdne
rozhodovanie, pozostáva (okrem procesu abstraktného výkladu právnej normy) z dvoch
krokov: zistenia skutkového stavu a v jeho rámci takých skutkových okolností, ktoré sú
dôvodom aplikácie právnej normy, ktorej následkom môže byť neplatnosť zmluvného
dojednania, a subsumpcia, teda či zistené skutkové okolnosti odôvodňujú použitie právnej
normy a či obsah tejto právnej normy (v tom význame, v akom ho vyložil súd), má za
následok neplatnosť zmluvného dojednania. Preto, ak rôzne rozhodujúce orgány rozdielne
posúdia platnosť určitého dojednania, môže byť dôvodom rozdielneho posúdenia buď
rozdiel v právnom názore (teda rozdiel v názore na aplikovateľnosť danej právnej normy
alebo jej následok), alebo rozdiel v skutkových okolnostiach, z ktorých oba orgány
vychádzajú. Zostáva preto na záver posúdiť, o ktorý z uvedených prípadov ide
v prerokúvanej veci.
16.2 Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že jeho záver
o neplatnosti rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy (27. februára 2007), podľa
ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné.
Citované ustanovenie však normuje neplatnosť len ako následok neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, nevymedzuje však pojem neprijateľnej podmienky. Inak okresný súd založil
svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie k nej, avšak bez toho, aby vysvetlil, ako táto smernica
a uvedená judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch.
Uvedený nedostatok uznal vo svojom uznesení i krajský súd, ktorý sa ho pokúsil
napraviť odkazom na ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, opäť bez citácie
konkrétneho ustanovenia, na ktorom svoj záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky –
rozhodcovskej doložky založil.
Predpokladom následku – neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka
obsiahnutá, ako spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj
zistenie, že takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení
konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver
o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si
vyžadujú záver o právnej povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä
zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či
daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ skutočne nemal
možnosť ovplyvniť jej obsah. Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než
dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu
existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému (exekučný) súd dospeje, ide
v jednom i druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia,
zistené z vykonaných dôkazov. Úplne mimo hlbšej úvahy ústavného súdu pritom zostávajú
v kontexte veci relatívne banálne aspekty vykonávania dôkazu listinou, ako napríklad
otázka o tom, či predložená listina je pravá, teda zhodná s tou, ktorú strany skutočne
podpísali ako prejav svojej vôle na založenie svojich záväzkov.
Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť, že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára
2008 Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci žiadneho
z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná
a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo).
Ani úprava § 53 ods. 3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka
nebola dohodnutá individuálne, však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov,
keďže v takomto prípade je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným
dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky,
nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz
opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.
16.4 Ústavný súd uzatvára, že v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri
rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje
skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti
o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými
všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto
vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom
založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili
sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37
rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda
právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu
povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila
s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje,
a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto
skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania,
vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len
týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto
vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“,
ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Okresný súd svojím postupom v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy znemožnil realizáciu
práva sťažovateľky na prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Nesprávny postup, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú, však konštantná
judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne považujú za odňatie možnosti konať
pred súdom (porov. napríklad 3 Cdo 132/2012, 5 Cdo 375/2012, 6 Cdo 467/2012,
Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár.
Praha: C. H. BECK, 2009, s. 671), ktoré v zmysle § 237 písm. f) a § 243b ods. 1 a 2 OSP
vždy zakladajú prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Opačný výklad najvyššieho súdu preto
nemožno považovať za ústavne konformný, v dôsledku čoho bolo potrebné vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Najvyššiemu súdu totiž treba podľa názoru ústavného súdu pričítať porušenie
základných práv nižšími súdmi okrem iného vtedy, keď najvyšší súd mal za predpokladu
dodržania príkazu ústavokonformného výkladu zákonných noriem (porov. čl. 152 ods. 4
ústavy) možnosť tieto odstrániť alebo napraviť svojím rozhodnutím, no neurobil tak. Preto
je v prerokúvanej veci opodstatnené vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom napriek tomu, že pred najvyšším súdom
v zásade neprichádza do úvahy dokazovanie v merite veci (§ 243a ods. 2 OSP).
17. Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na to, že pre rozhodnutie vo veci
mala nezastupiteľný význam smernica 93/13/EHS, a preto možno odkázať aj na súvisiacu
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ten v rozsudku vo veci C-472/11, Banif Plus
Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai z 21. februára 2013 (body 29 a 30) vyslovil,
že „v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie taktiež dodržovať
požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako
je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám
patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd
dodržiavať ju predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex
offo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C-89/08 P, Zb.
s. I-11245, bod 50, ako aj bod 54).
Súdny dvor tak rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva
každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami
predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov
konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex
offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie
požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa
účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak ku skutkovým,
ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (pozri rozsudok
Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 55, ako aj bod 56)“. Z uvedeného rozsudku, ktorý bol
však prijatý až po vyhlásení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, vyplýva určitý
spôsob, akým má vnútroštátny súd postupovať pri rozhodovaní o neprijateľnosti určitej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, a to už aj v rámci aplikovania vnútroštátnej
právnej úpravy, ktorou bola transponovaná smernica 93/13/EHS, teda pri aplikovaní
ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené súhlasia závery
Súdneho dvora Európskej únie so závermi ústavného súdu vo vzťahu k požiadavke
zabezpečiť ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
18. Sťažovateľka namieta tiež porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ktorých znenie je v podstate totožné.
18.1 Obsahom základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa
konštantnej judikatúry aj právo na riadne a príslušným procesným ustanoveniam (najmä
§ 157 ods. 2 OSP) zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Citované ustanovenie
pritom nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija proti Španielsku, sťažnosť č. 18390/91, rozsudok z 9. decembra 1994,
Georgiadis proti Grécku, sťažnosť č. 21522/93, rozsudok z 29. mája 1997).
18.2 Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka tak
v odvolaní aj dovolaní vytýkala súdom, že vzali do úvahy listinné dôkazy bez toho, aby ich
vykonali na pojednávaní, čo bez ich vykonania na pojednávaní nebolo prípustné. Napriek
takto konštruovaným odvolacím a dovolacím námietkam najvyšší súd k namietaným
ústavnoprávnym aspektom žiadne stanovisko nezaujal. Pritom sťažovateľka sa
argumentačne opierala najmä o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04. Až vo vyjadrení
predsedu najvyššieho súdu v konaní vedenom ústavným súdom bol vyslovený názor, že
uvedený nález sa týka inej procesnej situácie, a preto nebolo možné naň prihliadnuť.
Možno povedať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k namietanej ústavnej
nekonformnosti postupu okresného súdu, ktorý konal a rozhodol bez nariadenia
pojednávania, znamená podľa názoru ústavného súdu arbitrárnosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, a tým zásah do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy. Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní
vedenom ústavným súdom doplnil chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom totiž nie je
možné nedostatok odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zhojiť, pretože k nemu došlo
mimo kontradiktórneho rámca dovolacieho konania. Okrem toho nejde o právny názor
senátu, ktorý vo veci rozhodoval (mutatis mutandis II. ÚS 433/2012).
18.3 Vzhľadom na takmer totožné znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
platia závery vyslovené v bodoch 18.1 a 18.2 v celom rozsahu aj vo vzťahu k posledne
citovanému ustanoveniu.
19. Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch 15 až 18 možno rovnako vztiahnuť aj
na tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19.1 Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje okrem iného každému právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach a záväzkoch. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) však pôsobnosť uvedeného ustanovenia rozšírila v tom zmysle, že toto
ustanovenie sa principiálne vzťahuje aj na exekučné konanie (pozri napr. DMD Group, a. s.,
proti Slovensku, sťažnosť č. 19334/03, rozsudok z 5. októbra 2010, ods. 47 a 48 a tam
citovaná prejudikatúra), a to aj vtedy, ak exekučným titulom je rozhodcovský nález (porov.
napr. Regent Company proti Ukrajine, sťažnosť č. 773/03, rozsudok z 3. apríla 2008,
ods. 55, 56, 59 a 60). Na druhej strane sa podľa judikatúry uvedené ustanovenie vzťahuje aj
na konania, ktorých predmetom je otázka platnosti alebo zrušenia rozhodcovského nálezu
(porov. Grécka rafinéria STRAN a Stratis Andreadis proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87,
rozsudok z 9. decembra 1994, ods. 38 až 41). Podľa názoru ústavného súdu sa potom čl. 6
ods. 1 dohovoru musí rovnako vzťahovať aj na tú fázu exekučného konania, v ktorej sa
posudzuje platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) ako predbežná otázka v rámci
skúmania vykonateľnosti rozhodcovského nálezu ako exekučného titulu, ak sa zamietavé
rozhodnutie exekučného súdu efektívne rovná právoplatnému vysloveniu neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v dôsledku toho aj nevykonateľnosti na nej založeného
rozhodcovského nálezu [k takto široko chápanému pojmu „rozhodnutie o občianskych
právach a záväzkoch“ pozri aj Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok
Veľkého senátu z 15. októbra 2009, ods. 85, a Central Mediterranean Development
Corporation Limited proti Malte (č. 2), sťažnosť č. 18544/08, rozsudok z 22. novembra
2011, ods. 23].
Zo skutkových okolností tu prerokúvanej veci je zrejmé, že okresný súd i krajský súd
odopreli vykonanie rozhodcovského rozsudku znejúceho v prospech sťažovateľky
v podstate z toho dôvodu, že rozhodcovskú doložku na ňom založenú predbežne posúdili
ako neplatnú. Podľa názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na citovanú judikatúru ESĽP
zrejmé, že na konanie pred všeobecnými súdmi sa vzťahovalo ustanovenie čl. 6 ods. 1
dohovoru.
19.2 Podľa stálej judikatúry ESĽP je obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru aj právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní, čo znamená, že každému
účastníkovi sa poskytne primeraná možnosť oboznámiť sa so stanoviskom a dôkazmi
protistrany, prípadne predloženými inými osobami alebo obstaranými súdom, a vyjadriť sa
k nim za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s protistranou (porov. čiastočne Grjaznov proti Rusku, sťažnosť č. 19673/03, rozsudok
z 12. júna 2012, ods. 53 a 54 a tam citovaná prejudikatúra).
Podľa toho, čo už bolo uvedené v bodoch 16.1 až 16.4 tohto nálezu, je zrejmé, že
okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní takéto podmienky nevytvorili, keď
vykonali určitý (a v okolnostiach veci rozhodujúci) dôkaz bez toho, aby dali sťažovateľke
akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. V súlade s tým, čo už bolo uvedené v bode 16.4
tohto nálezu, treba tieto porušenia rovnako pričítať najvyššiemu súdu, ktorý mal efektívne
prostriedky na ich nápravu, no nevyužil ich. Preto bolo vyslovené aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru.
19.3 K porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nedostatočným odôvodnením uznesenia
najvyššieho súdu sa ústavný súd vyjadril už v bode 18.1 a 18.2 tohto nálezu.
20. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
21. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný uvedenými právnymi názormi
ústavného súdu, najmä ústavnokonformným výkladom ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku o dokazovaní a ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
III.
22. Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom
vo výške 323,52 €. Ústavný súd jej priznal sumu 323,48 €, a to za dva úkony právnych
služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj dva
režijné paušály po 7,63 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 53,90 € (bod
3 výroku nálezu).
Náhradu trov za ďalšie úkony právnych služieb sťažovateľka neuplatnila.
23. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013