Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)fd6/387619.a8db4a.pdf
PDF · 112.86 KB
No categories available
6Cdo/467/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 467/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S. T., bývajúcej v K.,
proti žalovanému Ing. J. T., bývajúcemu v Ž., zastúpenému JUDr. T. V., advokátkou so
sídlom v K., o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Košice II
pod sp.zn. 16 C 46/2011, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 26. septembra 2012 sp.zn. 8 CoP 74/2012 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 26. septembra 2012 sp.zn. 8 CoP 74/2012 v zmeňujúcom výroku a v súvisiacom výroku
o trovách odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.
Vo zvyšku dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)
rozsudkom z 9. januára 2012 č.k. 16 C 46/2011-90 zmenil rozsudok Okresného súdu
Košice II č.k. 43 C 10/2005-31 vo výroku o výživnom tak, že uložil žalovanému povinnosť
prispievať na výživu žalobkyne sumu 660 EUR mesačne od 1. apríla 2011 do budúcna, vždy
do 15. dňa príslušného mesiaca vopred k jej rukám. Zároveň rozhodol, že zmeškané výživné
za dobu od 1. apríla 2011 do 31. januára 2012 vo výške 6 600 EUR povoľuje žalovanému
splácať v pravidelných mesačných splátkach po 340 EUR popri bežnom výživnom, a to
od právoplatnosti rozsudku až do úplného zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu o zvýšenie
výživného zamietol a rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania 1 299,68 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
žalovaného rozsudkom z 26. septembra 2012 sp.zn. 8 CoP 74/2012 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výrokoch o zvýšení výživného a o trovách prvostupňového konania.
Vo výroku o dlžnom (zmeškanom) výživnom a spôsobe jeho zaplatenia prvostupňový
rozsudok zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni dlžné výživné
za dobu od 1. apríla 2011 do 31. januára 2012 vo výške 3 280,70 EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Napokon rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania 866,82 EUR na účet jej právnej zástupkyne do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Potvrdenie prvostupňového rozsudku vo výroku o zvýšení
výživného odôvodnil správnosťou skutkových i právnych záverov súdu prvého stupňa v tejto
časti. Zmenu výroku o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia odôvodnil tým, že
žalovaný v čase od 1. apríla 2011 do 31. januára 2012 platil na výživu po 331,90 EUR
mesačne, preto dlžné výživné bolo potrebné určiť ako rozdiel medzi zvýšeným výživným
a riadne plateným doterajším výživným, a že s ohľadom na pomery žalovaného, výšku dlhu
na výživnom a charakter predmetu konania, by nebolo spravodlivé priznať mu výhodu
splátok.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že mu neboli
doručené vyjadrenia žalobkyne k jeho odvolaniu, že odvolací súd na prejednanie odvolania
nenariadil pojednávanie a že zmenil prvostupňový rozsudok aj v časti splátok dlžného
výživného tak, že mu ich nepovolil, hoci žalobkyňa sa proti tomuto výroku neodvolala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta
za bodkočiarkou O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je čiastočne dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Prípustnosť dovolania podľa § 238 O.s.p. v predmetnej veci neprichádzala do úvahy.
Uvedené ustanovenie v odsekoch 1 až 3 pripúšťa dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu a za určitých podmienok aj proti potvrdzujúcemu rozsudku. V zmysle
odseku 4 tohto ustanovenia však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom
o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností
alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému
rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V preskúmavanej veci boli predmetom konania práva a povinnosti vyplývajúce
z právneho vzťahu upraveného Zákonom o rodine (vyživovacia povinnosť žalovaného
k žalobkyni – jeho plnoletej dcére), nešlo však o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských
práv a povinností alebo o pozastavenie ich výkonu, ani o priznanie rodičovských práv
a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, ani o určenie alebo zapretie rodičovstva a ani
o osvojenie. Prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia bola preto vylúčená.
Aj vo veciach upravených Zákonom o rodine (v ktorých je prípustnosť dovolania
v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčená), je však dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými
v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto
vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom –
z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci je daná existencia
takejto vady, a to vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. Touto vadou je
postihnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v časti o nepovolení splátok dlžného výživného
žalovanému.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného
podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného
zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia
v inštančnom postupe na základe riadnych alebo aj mimoriadnych opravných prostriedkov
a pod.).
Podľa názoru dovolacieho súdu procesným právom účastníka konania je i právo, aby,
okrem výnimiek stanovených zákonom, sa rozhodnutím o ním podanom odvolaní nezhoršilo
jeho právne postavenie. Z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. možno totiž vyvodiť veľmi
významný účinok odvolania, ktorým je zákaz zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius).
V zmysle tohto ustanovenia je súd rozhodujúci o odvolaní rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný. Môže teda preskúmať vec len v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha
preskúmania rozhodnutia. Týmto rozsahom nie je viazaný len v taxatívne vymedzených
prípadoch uvedených v § 212 ods. 2 O.s.p. Podstatou zákazu reformatio in peius je to, že súd
rozhodujúci o odvolaní zásadne nie je oprávnený zmeniť rozhodnutie v neprospech účastníka,
ktorý podal odvolanie, a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal (por. J. Mazák,
Základy občianskeho procesného práva, druhé vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej
literatúry IURA EDITION, spol. s r.o., rok 2004, str. 381, a tiež Vlastimil Handl – Jozef
Rubeš a kol., Občanský soudní řád – komentář, II. diel, Praha: Nakladateľstvo Panorama, rok
1985, str. 70). Zákaz reformatio in peius má povahu jednej zo základných zásad občianskeho
súdneho konania. Posúdenie, či táto zásada bola v odvolacom konaní rešpektovaná, závisí
od konkrétnych okolností každej veci, pričom rozhodujúce je porovnanie stavu nastoleného
prvostupňovým rozhodnutím so stavom po vydaní odvolacieho rozhodnutia.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa povolil žalovanému zaplatenie dlžného
výživného v splátkach, čo z povahy veci možno považovať za výhodu pre žalovaného
a nevýhodu pre žalobkyňu. Žalobkyňa proti takémuto spôsobu zaplatenia dlžného výživného
odvolanie nepodala. Ak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zvýšil
rozsah vyživovacej povinnosti žalovaného, len nesprávne vyčíslil dlžné výživné v neprospech
žalovaného, bol oprávnený zmeniť prvostupňový rozsudok v časti výšky dlžného výživného
znížením jeho rozsahu. S prihliadnutím na ním ustálenú výšku dlžného výživného však nebol
oprávnený zmeniť ho aj v časti týkajúcej povolenia žalovanému zaplatiť dlžnú sumu
v splátkach, pretože tým zjavne, v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius, zhoršil
postavenie žalovaného, a naopak zlepšil postavenie žalobkyne, hoci tá odvolanie nepodala.
Žalovaný sa rozsudkom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o možnosť plnenia v splátkach, dostal
do horšej pozície, než v ktorej by bol, ak by odvolanie nepodal. K porušeniu uvedeného
zákazu by nedošlo len v prípade, ak by odvolací súd znížil dlžné výživné na takú sumu,
pri ktorej by povolenie splátok vo výške určenej súdom prvého stupňa už nemalo zmysel.
O taký prípad však v danej veci nešlo, keďže je zrejmé, že aj pri dlžnom výživnom
3 280,70 EUR povolenie zaplatenia tejto sumy v splátkach po 340 EUR mesačne si zachováva
svoju funkciu a je výhodou, ktorá pri nedostatku odvolania žalobkyne má zostať žalovanému
zachovaná. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku o dlžnom
výživnom a o spôsobe jeho zaplatenia, ako aj v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho
konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolanie žalovaného však nebolo prípustné, a teda ani dôvodné v časti, v ktorej
smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku prvostupňového súdu. V tejto časti nebolo konanie
pred odvolacím súdom postihnuté vadou spočívajúcou v odňatí možnosti žalovanému konať
pred súdom.
Nedôvodnou bola totiž námietka žalovaného o odňatí tejto možnosti tým, že mu neboli
doručené vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 209a
ukladá súdu prvého stupňa povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie s výzvou
na možnosť sa k nemu vyjadriť, neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj
prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto výslovného zákonného príkazu
by nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu mohlo byť za určitých okolností porušením princípu
„rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by vyjadrenie k odvolaniu malo
alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V prejednávanej veci
takáto situácia nenastala. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu bolo totiž v podstate len
konštatovaním správnosti rozsudku súdu prvého stupňa a jeho skutkových a právnych záverov
vo vzťahu k odvolacím námietkam. Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku nevyplýva, že by
odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného.
Naopak je z neho zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa poukazujúc zároveň na to, že so všetkými v odvolaní namietanými
skutočnosťami sa dostatočne vysporiadal už tento súd.
Za opodstatnenú nebolo možné považovať ani dovolaciu námietku žalovaného
o odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané
bez nariadenia pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom
v čase rozhodovania, odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak
nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí
od úvahy odvolacieho súdu), alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci
nešlo o žiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený
podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom
súdu prvého stupňa spĺňa v potvrdzujúcom výroku aj požiadavky na riadne a presvedčivé
odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné
otázky a námietky týkajúce sa jednak procesného postupu súdu a jednak skutkového
a právneho posúdenia veci v tejto časti.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného vo zvyšku ako
neprípustné odmietol (§ 218 ods. l písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Keďže z dôvodu čiastočného zrušenia rozsudku odvolacieho súdu sa vec vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie, rozhodne odvolací súd znovu aj o trovách odvolacieho
konania vrátane trov dovolacieho konania.
Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. apríla 2013
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová
B – „Procesným právom účastníka konania je i právo, aby, okrem výnimiek stanovených
zákonom, sa rozhodnutím o ním podanom odvolaní nezhoršilo jeho právne postavenie (zákaz
reformatio in peius).“