Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 412/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou

kanceláriou WERNER & Co, s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Andrej Werner, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a , a Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -85 z 28. októbra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

podľa (ďalej len „“), ktorou namieta porušenie

základných práv zaručených v a , a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-85 z 28. októbra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľka ako podnikateľský subjekt poskytuje okrem iného spotrebiteľské

úvery vo forme pôžičiek a úverov. Na tento účel používala minimálne v rokoch 2003 až

2008 zmluvné formuláre, ktoré v sebe okrem iného obsahovali klauzulu, ktorou prijímateľ

úveru (dlžník) udeľuje menovite určenému advokátovi druhové splnomocnenie na

uskutočnenie určitých zabezpečovacích úkonov (okrem iného záložných zmlúv na

nehnuteľnosti) medzi ním (dlžníkom) ako poskytovateľom zabezpečenia (záložcom)

a sťažovateľkou ako prijímateľkou zabezpečenia (záložnou veriteľkou). Neplatnosť tohto

splnomocnenia pre rozpor záujmov splnomocniteľa a splnomocnenca bola konštatovaná

okrem iného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. a jednému z advokátov, ktorý bol v týchto klauzulách predtlačený,

bolo v roku 2009 uložené disciplinárne opatrenie (verejné napomenutie) zo strany

Slovenskej advokátskej komory. Neskôr bola uvedená klauzula zrejme modifikovaná v tom

zmysle, že meno advokáta v nej nie je predtlačené, ale dopĺňa sa pri alebo po podpise

zmluvného formulára.

2.2 S odkazom na uvedený postup sťažovateľky bol proti nej 4. júla 2011 podaný

návrh na vydanie predbežného opatrenia. V ňom sa navrhovateľka – Asociácia... (ďalej len

„asociácia“ alebo „navrhovateľka“), domáhala, aby súd nariadil sťažovateľke „zdržať sa

výkonu záložného práva zo záložných zmlúv uzavretých medzi odporcom (t. j.

sťažovateľkou, pozn.) a spotrebiteľmi, ktoré za spotrebiteľov podpísala osoba, ktorá bola

v zmluve o úvere predformulovaná alebo dodatočne v zmluve o úvere uvedená na návrh

odporcu“; v podstate zhodný petit formulovala asociácia aj vo vzťahu k zabezpečovaciemu

prevodu práva k nehnuteľnosti.

V dôvodoch návrhu asociácia uviedla, že vykonáva činnosť zameranú na kolektívnu

ochranu práv spotrebiteľa podľa o ochrane spotrebiteľa

a o zmene o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Sťažovateľka podľa nej

vo svojich zmluvách nerešpektuje „inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa“ (napr.

používa zjavne neprimerané sankcie z omeškania vo výške 91,25 % dlžnej istiny ročne či

rozhodcovskú doložku), „pristupuje k spotrebiteľovi bez odbornej starostlivosti“ a údajne

čelí podozreniam z obchádzania príslušných predpisov. V zmluvách o úvere sťažovateľka

údajne presadzuje ňou vybraného advokáta napriek zjavnej kolízii záujmov, ktorý získava

„plnú moc takmer nad celým majetkom spotrebiteľa“, pričom v praxi sa vraj „zaťažovali

vždy nehnuteľnosti spotrebiteľov, ktoré slúžili ako ich obydlia“. Podľa asociácie sú

v katastri nehnuteľností zapísané tisíce takýchto záložných práv a zabezpečovacích

prevodov práva, ktoré tam boli vložené bez toho, aby správy katastra skúmali platnosť

splnomocňujúcich doložiek. Až rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. bola

táto prax správ katastra zvrátená. Asociácia v ďalšej časti návrhu uviedla ďalšie nekalé

obchodné praktiky, ktoré mala sťažovateľka používať a na ktorých nezákonnosť poukázala

Európska komisia v liste adresovanom Slovenskej republike, ktoré však s prerokúvanou

vecou priamo nesúvisia. Asociácii sa podľa jej tvrdení ývajú desiatky spotrebiteľov,

ktorým boli zaslané výzvy sťažovateľky na splnenie ich dlhu pod hrozbou dobrovoľnej

dražby; tento postup je podľa asociácie hromadný a sťažovateľka ho uplatňuje v prípadoch,

v ktorých so svojimi nárokmi neuspela v exekúcii (táto bola súdom zastavená). Na základe

uvedených skutočností dospela asociácia k záveru, že dôvody nariadenia predbežného

opatrenia sú dané. V závere odkázala na čl. 38 Charty základných práv Európskej únie,

čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 7

smernice 93/13/EHS, rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-40/08, Asturcom

Telecommunicaciones SL proti Christina Rodríguez Nogueira, C-429/05, Max Rampion,

Marie-Jeanna Godard, proti Franfinance SA, a jeho uznesenie C-76/10, Pohotovosť s. r. o.

proti I. K. Vo veci samej sa asociácia plánovala domáhať „zdržania sa konania odporcu,

ktoré spočíva v dojednávaní splnomocnenia formou zmluvnej podmienky používanej

vo formulárových zmluvách a konania, ktorým odporca určuje splnomocnencov, ktorí majú

konať v záujme spotrebiteľov“, a to podľa § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.

2.3 Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.

-52 návrhu v podstate vyhovel a predbežné opatrenie vydal. V odôvodnení po

rekapitulácii obsahu návrhu, obsahu spornej klauzuly úverovej zmluvy, obsahu

predžalobnej výzvy sťažovateľky z 2. mája 2011 a citácii príslušných zákonných ustanovení

dospel k záveru, že návrh asociácie je dôvodný. Podľa okresného súdu je povaha a náplň

činnosti asociácie nesporná, jej návrh sleduje dočasnú úpravu pomerov, uzatváranie

namietaných zmlúv bolo osvedčené, rovnako tak pokračovanie sťažovateľky vo výkone

záložného práva a zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva z nich. Podľa okresného

súdu existuje dôvodná obava, že sťažovateľka bude v týchto konaniach pokračovať, čo

môže viesť k ohrozeniu práv a oprávnených záujmov spotrebiteľov a spôsobiť im

nenapraviteľné ujmy v ich majetkovej sfére (strata vlastníckeho práva).

2.4 Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom navrhla zmeniť

ho v zmysle zamietnutie návrhu asociácie a v dôvodoch vzniesla tieto námietky:

a) Okresný súd podľa nej nebol miestne príslušný, pretože podľa § 84 a § 85 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) mal byť na konanie príslušný Okresný súd

Bratislava I ako všeobecný súd sťažovateľky. Ustanovenia o výlučnej ( ) ani

o voliteľnej príslušnosti ( ) sa tu neuplatnili. V dôsledku toho je vydané uznesenie

nezákonné.

b) Asociácia nebola na podanie návrhu legitimovaná. Podľa § 25 ods. 1 zákona

o ochrane spotrebiteľa mal súd jej oprávnenie skúmať, no k návrhu nebol priložený žiaden

doklad, ktorý by takéto skúmanie umožnil. Navyše, spotrebiteľské združenia podľa § 3

ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie sú podľa sťažovateľky oprávnené uplatňovať

návrhy na vydanie predbežných opatrení.

c) Nárok na poskytnutie predbežnej ochrany nebol zo strany asociácie dostatočne

osvedčený, pretože rozsudok sp. zn. sa týka zmlúv z roku 2006, resp. 2008,

a len záložnej zmluvy, verejné napomenutie sa týka roku 2003, len jedného z advokátov

používaných v zmluvných formulároch a len záložnej zmluvy (tým nie je splnená

podmienka aktuálnosti skutkového stavu pre nariadenie predbežného opatrenia) a list

Európskej komisie je na prerokúvanú vec neaplikovateľný. V konaní tak nebolo osvedčené,

že by sťažovateľka na základe namietanej dokumentácie robila kroky k realizácii záložného

práva. Uznesenie okresného súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a nezrozumiteľnosť, vychádza výlučne z (neosvedčených) tvrdení asociácie. Navyše sa

netýka len advokáta, ale akejkoľvek „osoby“, čo je v rozpore s tvrdenou praxou dopĺňať do

zmluvných formulárov advokátov, a tiež nie je nijako obmedzené na tie záložné zmluvy,

ktoré sa týkajú nehnuteľností (hoci návrh sa týkal len nich). Konečne, žiaden

z predložených dokumentov nemá súvis so zabezpečovacím prevodom práva.

d) Sťažovateľka osobitne namietla, že jej nebola doručená príloha návrhu

(predžalobná výzva z 2. mája 2011, no ani formulár zmluvy o úvere), ku ktorej sa tak

nemohla vôbec vyjadriť.

e) Podľa sťažovateľky je petit predbežného opatrenia identický s návrhom vo veci

samej, čo je podľa judikatúry neprípustné, čo podporila odkazom na uznesenie Krajského

súdu v Trnave v inom konaní proti nej ako odporkyni.

2.4 Krajský súd svojím uznesením č. k. -85 z 28. októbra 2011

odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a napadnuté uznesenie potvrdil, pričom v odôvodnení po

zopakovaní priebehu konania v podstatných častiach uviedol:

„Z obsahu podaného návrhu vyplýva, že tento návrh... podala Asociácia užívateľov

služieb... Navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva činnosť zameranú na

kolektívnu ochranu práv spotrebiteľa. Ide o združenie vytvorené a zriadené v zmysle zákona

.. Má teda oprávnenie zastupovať spotrebiteľov a domáhať sa v ich mene

ochrany práv pre všetkých spotrebiteľov, ktorých sa predmet konania týka. V tejto súvislosti

treba poukázať na ust. a zákonov. Ak sa

združenie môže domáhať ochrany práv spotrebiteľov na súde, potom sa môže domáhať aj

vydania predbežného opatrenia v súlade s ust. a. nasl. v spojení s

..

Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ podal návrh na Okresný súd v Banskej

Bystrici...

Podľa ust § 87 písm. f) O. s. p popri všeobecnom súde odporcu je na konanie

príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej

zmluvy.

... Vo veci samej sa bude teda domáhať navrhovateľ zdržania sa takého konania

odporcu, ktoré vyplýva z obsahu spotrebiteľských zmlúv. V takomto prípade prichádza do

úvahy popri všeobecnom súde odporcu na konanie aj príslušnosť daná na výber podľa ust.

Ak návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný potom na

Okresnom súde v Banskej Bystrici, kde má sídlo navrhovateľ, ktorý podáva návrh na

vydanie predbežného opatrenia v mene viacerých spotrebiteľov zo spotrebiteľských zmlúv,

tak tento postup navrhovateľa považuje aj krajský súd za správny, lebo si zvolil podaním

návrhu príslušnosť danú na výber podľa ust. Pokiaľ preto namietal

odporca, že vo veci vydania predbežného opatrenia konal nepríslušný súd, nepovažuje

krajský súd túto námietku za dôvodnú.

Predbežným opatrením sa majú len dočasne upraviť práva účastníkov konania do tej

doby, pokiaľ vo veci samej nebude rozhodnuté súdom o nároku navrhovateľa.

Tým, že navrhovateľ zastrašuje v danej veci viacerých spotrebiteľov, ktorých sa

dotýkajú nároky zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi nimi na jednej strane

a odporcom na strane druhej tak ak hrozí z takéhoto právneho vzťahu porušenie ochrany

práv spotrebiteľa bolo možné v danej veci podať návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Ak do svojich zmlúv dal odporca klauzulu, ktorou presadzuje ním vybraného advokáta

alebo zástupcu, aby zastupoval druhú stranu spotrebiteľa pri uzatváraní záložnej zmluvy

alebo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, či spísanie notárskej zápisnice, ako

exekučného titulu na celý majetok spotrebiteľa tak potom treba vyvodiť, že existujú dôvodné

pochybnosti o skutočnej vôli spotrebiteľa uzatvoriť takéto zmluvy s následnými negatívnymi

účinkami na vlastnícke právo spotrebiteľa k jeho majetku. Potom z takto uzatváraných

zmlúv hrozí, že pri nesplnení si povinnosti jednej zmluvnej strany spotrebiteľa môže

odporca sa domáhať postihu majetku spotrebiteľa. Ak teda hrozí, že dôjde k poškodzovaniu

majetkových práv spotrebiteľov a to najmä vlastníckeho práva vo veľkom rozsahu, tak

potom z tejto dôvodnej obavy navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia,

ktorým chce zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľov, ktorých sa nevýhodné zmluvy

uzatvorené s odporcom dotýkajú. Pokiaľ za daných okolností okresný súd nariadil vo veci

predbežné opatrenie tak považuje aj krajský súd postup súdu prvého stupňa za vecne

správny.

Pokiaľ odporca v podanom odvolaní namietal, že by výrok návrhu, ktorý bude

podávaný vo veci samej mal kopírovať výrok, ktorým sa domáha navrhovateľ vydania

predbežného opatrenia, tak z obsahu podaného návrhu, najmä jeho záveru vyplýva, že

takéhoto výroku sa navrhovateľ podaným návrhom vo veci samej nemieni domáhať.“

3. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu smeruje včas podaná sťažnosť

sťažovateľky.

3.1 V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka opakuje časť svojej argumentácie

z odvolania proti uzneseniu okresného súdu (pozri bod 2.3), a to nedostatok aktívnej

legitimácie asociácie kvôli nepreukázaniu postavenia združenia podľa § 25 zákona

o ochrane spotrebiteľa [bod 2.3 písm. b)], neaktuálny skutkový stav, neosvedčenie výkonu

záložného práva, rozšírenie výroku na každú fyzickú osobu a na všetky záložné zmluvy

a žiaden súvis so zabezpečovacím prevodom práva [bod 2.3 písm. c)], nedoručenie časti

príloh, a tým sťaženie obrany sťažovateľky [bod 2.3 písm. d)]. K záverom krajského súdu

o miestnej príslušnosti okresného súdu založenej na ustanovení

sťažovateľka uviedla, že sa týka len spotrebiteľa – fyzickej osoby, nie spotrebiteľských

združení, o čom svedčí aj dôvodová správa k , ktorým bolo toto

ustanovenie doplnené. Spotrebiteľské združenie v prerokúvanej veci koná vo vlastnom

mene, nie v mene spotrebiteľov (§ 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa), ako nesprávne

uviedol krajský súd. Výklad sťažovateľky je podľa nej aj eurokonformný, pretože

kolektívne spotrebiteľské záujmy, ktoré uplatňuje spotrebiteľské združenie vo vlastnom

mene, nie sú len súhrnom záujmov individuálnych spotrebiteľov. Nedostatok miestnej

príslušnosti považuje sťažovateľka za zásah do jej základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v .

3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. októbra 2011, č. k.

-85 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.

júla 2011, č. k. -52 porušené bolo;

2. Základné právo sťažovateľa spočívajúce v zákaze odňatia jeho zákonnému sudcovi

podľa a Listiny základných práv a

slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. októbra 2011, č. k.

-85 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.

júla 2011, č. k. -52 porušené bolo;

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. októbra 2011, č. k.

-85 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšie

konanie;

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

5. Ústavný súd vo všeobecnej rovine poznamenáva, že postup okresného súdu

i krajského súdu, resp. najmä odôvodnenia ich uznesení možno považovať iba za

minimalistickú.

5.1 Oba súdy totiž len minimalisticky trvali na splnení predpokladov vydania

predbežného opatrenia a považovali ho za potrebné vydať bez ohľadu na kvalitu

odôvodnenia návrhu a preukázanie jednotlivých skutočností. Ústavný súd síce uznáva, že

ochrana spotrebiteľa je jedným z cieľov Európskej únie (porov. čl. 169 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie) a že k realizácii tohto cieľa sú povinné prostredníctvom únijnokonformného

výkladu národného práva prispievať aj súdy členských štátov. Zároveň však ústavný súd

považuje za potrebné pripomenúť všeobecným súdom, že nie sú (politickými) orgánmi

verejnej správy, nerealizujú verejnú politiku v oblasti ochrany spotrebiteľa a prostriedky ich

pôsobenia sú a zostávajú súkromnoprávneho charakteru.

V zmysle je úlohou súdov rozhodovanie

sporov, a to na základe konkrétnych a dokázaných alebo aspoň osvedčených skutkových

tvrdení ( v spojení s , resp. ). V sporovom konaní,

ktoré je založené na návrhu osoby aktívne legitimovanej (medzi nimi napríklad aj

spotrebiteľské združenie v zmysle § 3 ods. 5 a § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa), síce

súdy môžu a v niektorých prípadoch dokonca musia na určité skutočnosti prihliadať

z úradnej povinnosti, aj keď ich účastník netvrdí alebo nenamieta. Súdy sú však vždy

povinné mať na zreteli, že takýto postup principiálne narúša ústavne zakotvenú zásadu

rovnosti účastníkov ( , , ako aj Charty základných práv

Európskej únie), a preto musí byť odôvodnený osobitosťami určitého druhu vecí či druhu

účastníkov [v prípade spotrebiteľských vecí ide spravidla o slabšie postavenie spotrebiteľa

voči dodávateľovi pri dojednávaní a presadzovaní svojich práv, porov. z posledného

obdobia v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora zo 14. 3. 2013, C-415/11, Mohamed

Aziz proti Caixa d’Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa), ods. 58].

K voľbe takéhoto postupu musia preto súdy pristupovať obozretne, najmä nesmú konkrétne

nedostatky v tvrdeniach či dôkazoch účastníkov nad rámec, ktorý im dovoľuje zákon alebo

iné vo veci aplikovateľné právne predpisy, a na základe iných kritérií než ustanovených

zákonom, nahrádzať, prekonávať či dopĺňať vlastnými úvahami o správnosti či vhodnosti

určitého opatrenia alebo postupu. Podobne nesmú súdy takýmto spôsobom nahrádzať

zdanlivé či nimi pociťované nedostatky v činnosti orgánov verejnoprávnej regulácie pri

vyhľadávaní a potieraní toho, čo je (oprávnene či neoprávnene) vnímané ako spoločenský

problém. Odhliadnuc od toho, že takéto konanie súdov by odporovalo ich viazanosti

zákonom ( ), je identifikácia „spoločenských neduhov“ a nástrojov ich

potierania úlohou demokraticky legitimovaného parlamentu. Navyše, z viacerých

právnopolitických dôvodov je ochrana verejného záujmu identifikovaného a stelesneného

v aktoch zákonodarcu (napríklad ochrana spotrebiteľa) zverená regulačným orgánom

verejnej správy, ktoré na to spravidla disponujú vhodnejšími podmienkami a nástrojmi

[širšie odborné zázemie, inšpekčné a kontrolné právomoci, širšia paleta nápravných opatrení

a pod.; porov. napr. Safjan, M., Gorywoda, L., Jańczuk, A. Taking Collective Interest of

Consumers Seriously: A View from Poland. EUI Working Papers, Law, č. 2008/26, s. 10].

Z rovnakých dôvodov možno mať pochybnosti o tom, či je úlohou spotrebiteľských

združení nahrádzať takúto všeobecnú preventívnu a postihovú činnosť (takáto úloha

nevyplýva ani z práva Európskej únie, pozri v tomto smere napríklad rozsudok Súdneho

dvora z 27. 2. 2014, C-470/12, Pohotovosť, s. r. o., proti Miroslavovi Vašutovi, ako aj

stanovisko generálneho advokáta v tejto veci z 12. 12. 2013, ods. 60 a nasl.).

5.2 V prerokúvanej veci sa uznesenia okresného súdu i krajského súdu pohybujú na

hranici aplikácie práva a sudcovského aktivizmu pri potieraní spoločenských problémov.

Je to zrejme spôsobené aj úrovňou samotného návrhu asociácie, ktorý namiesto podrobného

odôvodnenia podmienok predbežného opatrenia (osvedčenie vlastnej aktívnej legitimácie

aspoň odkazom na verejný register, v ktorom je asociácia vedená, preukázanie viacerých

záložných zmlúv uzavretých v dôsledku tvrdenej nekalej podmienky, na základe ktorých

sťažovateľka hrozí výkonom záložného práva, viacerých zodpovedajúcich predžalobných

výziev spotrebiteľom, preukázanie zmlúv o zabezpečovacom prevode práva) odkazuje na

jednu vzorovú zmluvu, jednu výzvu, následne mnoho iných s vecou nesúvisiacich

neprijateľných klauzúl. Účel tejto časti návrhu je nejasný a zdá sa, že jeho cieľom je

v podstate len posilniť presvedčenie o tom, že podnikanie sťažovateľky je nekalé, a tým

utvrdiť súdy v tom, že dočasná ochrana pred jej konaním je potrebná.

5.3 Osobitne nejasný je vôbec zmysel samotného predbežného opatrenia, ktoré nemá

nijaký zjavný súvis s meritórnym konaním. Účelom predbežného opatrenia má byť dočasná

úprava pomerov účastníkov, ktorá bude neskôr nahradená konečnou a stálou úpravou

v meritórnom rozhodnutí. Iným dôvodom predbežného opatrenia môže byť zachovanie

status quo, ktoré má umožniť výkon meritórneho rozhodnutia (porov. text ;

tiež Salač, J. In: Winterová, A., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydanie,

doplnené o predpisy európskeho práva. Praha : LINDE 2011, s. 325). Ak sa ale asociácia

v merite veci domáha, aby bolo sťažovateľke zakázané dojednávanie nových záložných,

resp. zabezpečovacích zmlúv na základe predtlačeného splnomocnenia vo formulárovej

zmluve, potom nie je zrejmé, ako tomuto meritórnemu rozhodnutiu pomôže zákaz výkonu

záložného, resp. zabezpečovacieho práva z už skôr uzavretých záložných zmlúv. Z opačnej

strany – ak aj súdy vyhovejú žalobe asociácie v merite veci a zakážu sťažovateľke

dohadovať nové záložné a zabezpečovacie zmluvy, predbežné opatrenie zanikne – a nie je

vôbec zrejmé, aký bude po tomto meritórnom rozhodnutí ďalší osud výkonu záložného

práva na základe skôr dojednaných záložných, resp. zabezpečovacích zmlúv, ktoré boli

zakázané predbežným opatrením okresného súdu, potvrdeným napadnutým uznesením

krajského súdu. Paradoxne však sťažovateľka v tomto smere žiadnu argumentáciu

nepredniesla.

5.4 Komplikovanou a všeobecnými súdmi taktiež vôbec neriešenou otázkou (čo je

však rovnako dané absenciou námietok sťažovateľky v tomto smere) je, či pojem

„kolektívne záujmy spotrebiteľov“ použitý v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa,

ktorých ochrany sa môže domáhať spotrebiteľské združenie, zahŕňa aj individuálne nároky

spotrebiteľov z už uzavretých spotrebiteľských zmlúv. Táto otázka súvisí vôbec

s konceptom kolektívnych spotrebiteľských záujmov a jeho vzťahom k individuálnym

nárokom (porov. už cit. stanovisko generálneho advokáta z 12. 12. 2013 vo veci C-470/12,

ods. 62). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa

predstavuje implementáciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES o súdnych

príkazoch (správnejší preklad by bol zrejme „o zdržovacích rozhodnutiach“, pozn.)

na ochranu spotrebiteľských záujmov (Ú. v. EÚ, L 110, 1. 5. 2009, s. 10) v platnom znení

(ďalej len „smernica 2009/22/ES“), resp. jej predchodkyne, smernice č. 98/27/ES, v ktorých

je koncept kolektívnych záujmov spotrebiteľov použitý, bolo by zo strany krajského súdu

žiaduce, aby pri odôvodnení aktívnej legitimácie preskúmal aj výklad uvedeného pojmu

v práve Európskej únie, prípadne aby o jeho výklad požiadal Súdny dvor (čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie).

6. Rovnaké pravidlá ako pre všeobecné súdy však platia v podstate aj pre ústavný

súd. Ani úlohou ústavného súdu nie je odstraňovanie neduhov v rozhodovaní a činnosti

súdov, ale ochrana ústavnosti ( ) a v konaní o sťažnosti podľa

osobitne ochrana jednotlivcov pred ústavne neakceptovateľnými zásahmi do ich základných

práv a slobôd zaručených a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Pri tom sa

spravuje nielen samotnou, ale aj , ktoré upravujú

podmienky, za ktorých môže ústavný súd do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

zasiahnuť.

6.1 Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zaujíma mimoriadne zdržanlivý

postoj voči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sa len rozhoduje o predbežných

opatreniach, hoci dôvody tejto zdržanlivosti nie sú v judikatúre ustálené. Na jednej strane

ústavný súd zdôrazňuje dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na

zrušenie predbežného opatrenia v konaní podľa (), na druhej

strane však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom

opatrení s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému

základnému právu vo veci samej (porov. , ako aj ). Rovnako

však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového

stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich na účely

účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. v tomto smere a v ňom citovaná

prejudikatúra). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí

o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov.

už cit. ). Táto zdržanlivosť je čiastočne odôvodnená aj nižšou zodpovednosťou

súdov za objektívnu správnosť predbežných opatrení, čo vyplýva z obmedzeného podkladu,

na základe ktorého sa o nich rozhoduje, ako aj z primárnej zodpovednosti ich navrhovateľa

za ich obsah a prípadnú ujmu (porov. napr. aj ).

6.2 Podobný prístup možno vysledovať v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa postupne vyvinula v tom smere, že

predmetom ochrany tohto ustanovenia môžu byť aj konania o predbežných opatreniach,

avšak nemusia sa v nich uplatňovať všetky požiadavky citovaného ustanovenia na

spravodlivé súdne konanie (rozsudok Veľkej komory z 15. 10. 2009, Micallef proti Malte,

sťažnosť č. 17056/06, najmä ods. 86).

7. Po preskúmaní uznesení okresného súdu i krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že napriek ich nedostatkom opísaným v bode 5 sa pohybujú na hranici, ale predsa

v rámci ústavnej akceptovateľnosti. Čiastočne je to spôsobené tiež tým, že na niektoré

námietky sťažovateľky nie je možné pred ústavným súdom prihliadať.

7.1 Predpokladmi prípustnosti sťažnosti je podľa

vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov. To však sťažovateľka vo vzťahu k dvom

námietkam, ktoré uplatňuje v ústavnej sťažnosti, nesplnila.

a) Ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu ( ), ak bol súd nesprávne obsadený. Najvyšší súd pri

skúmaní uvedeného dovolacieho dôvodu skúma okrem iného aj to, či vo veci rozhodoval

súd vecne a miestne príslušný (porov. napríklad , ,

v rovnakom zmysle aj R 38/2011). Prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 237

je pritom založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolanie z týchto

dôvodov je prípustné aj proti takým rozsudkom a uzneseniam, proti ktorým inak

ustanovenia a podanie dovolania nedovoľujú. Ustanovenie

v spojení s potom poskytuje najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu

účinné prostriedky, ktorými môže odstrániť negatívne dôsledky zásahu do práv

sťažovateľky. Namietaný nedostatok miestnej príslušnosti okresného súdu a krajského súdu

tak sťažovateľka mohla a mala uplatniť podaním dovolania proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -85 z 28. októbra 2011, a to napriek tomu, že dovolanie proti

uzneseniam o predbežnom opatrení je inak ustanovením vylúčené. Keďže

tak neurobila, je táto časť jej sťažnosti neprípustná a musí byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2

bez ohľadu na to, ako racionálna sa ústavnému súdu javí

argumentácia sťažovateľky [najmä pokiaľ ide o účel ; porov. k riešeniu

podobnej otázky aj rozsudok z 5. 12. 2013, C-413/12, Asociación de Consumidores

Independientes de Castilla y León proti Anuntis Segundamano España].

b) Rovnako je neprípustná námietka sťaženia obrany sťažovateľky tým, že jej neboli

doručené všetky prílohy k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Nesprávny postup

súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

procesné predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda

zhodne považujú za odňatie možnosti konať pred súdom (porov. napríklad ,

, , Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., a kol.

. Komentár. Praha : C. H. BECK 2009, s. 671), čo v zmysle

a a vždy zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

Sťažovateľka tak mohla aj tento nedostatok namietnuť v dovolaní proti uzneseniu krajského

súdu, čo však neurobila. Preto treba jej sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú

podľa .

7.2 Aktívna legitimácia asociácie podľa názoru ústavného súdu vyplýva z § 3 ods. 5

a § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré boli vydané na vykonanie smernice 2009/22/ES,

resp. smernice 98/27/ES. Jej dôkazom je to, že asociácia bola v rozhodnom čase podania

návrhu uvedená v zozname uverejnenom v súlade s čl. 4 ods. 3 citovanej smernice (pozri

oznámenie Komisie, Ú. v. EÚ, C 158, 27. 5. 2011, s. 1, konkrétne na s. 38). Názor

krajského súdu, že oprávnenie domáhať sa vydania predbežného opatrenia ako akcesorický

procesný nárok patrí za určených podmienok každému, komu patrí hmotné právo (resp. kto

ho osvedčí), teda aj asociácii, ktorej patria meritórne zdržovacie nároky podľa § 3 ods. 5

zákona o ochrane spotrebiteľa, taktiež sám osebe nie je arbitrárny.

7.3 Skutkový stav potrebný na rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia je

daný navrhovaným obsahom predbežného opatrenia. V prerokúvanej veci sa asociácia

domáhala zákazu výkonu záložného práva len z takých záložných zmlúv (a zmlúv

o zabezpečovacom prevode práva), ktoré boli uzatvárané na základe splnomocnenia

predtlačeného vo formulári spotrebiteľskej zmluvy. V konaní bolo rozsudkami všeobecných

súdov (napr. ) preukázané, že sťažovateľka v určitom čase takéto zmluvné

formuláre používala a že táto klauzula (splnomocnenie) bola považovaná za neplatnú. Tieto

právne názory všeobecných súdov sťažovateľka nespochybňovala a dôvod spochybňovať

ich nemá ani ústavný súd. Podobne bolo preukázané, že sťažovateľka zaslala aspoň jednému

záložcovi a dlžníkovi predžalobnú výzvu s upozornením na možnosť uplatnenia záložného

práva. Nie je arbitrárny alebo zjavne protiústavný záver, že vzhľadom na časový sled

používania uvedených zmluvných formulárov, následného uzatvárania záložných zmlúv na

základe splnomocnenia v nich obsiahnutého a zasielané predžalobné výzvy ide skutočne

o výkon záložného práva a zabezpečovacieho prevodu práve na základe zmlúv uzavretých

uvedeným spôsobom. Potom je ale z obsahu predbežného opatrenia zrejmé, že zakázalo

skutočne len to konanie, ktoré je založené na zmluvách, ktoré už všeobecnými súdmi boli

považované za neplatné. Naopak, predbežným opatrením nebolo postihnuté žiadne iné

konanie sťažovateľky, pokiaľ sa ho nedotýkali uvedené nedostatky. Predbežné opatrenie tak

sťažovateľke nebráni vo výkone záložného práva či zabezpečovacieho prevodu práva

zo zmlúv uzavretých so spotrebiteľmi na základe splnomocnenia, ktoré nebolo obsiahnuté

v zmluvnom formulári, prípadne zo zmlúv podpísaných spotrebiteľmi osobne. Ústavný súd

nevidí vo výsledku nič arbitrárneho ani zjavne protiústavného v tom, že sa výrok týka aj

zabezpečovacieho prevodu práva, keďže hospodárska podstata tohto inštitútu a záložného

práva je veľmi podobná a z hľadiska dôvodov neplatnosti, ktoré sťažovateľke vyčítala

asociácia (používanie predtlačených splnomocnení v texte zmluvného formulára), je situácia

pri výkone jedného i druhého vo vzťahu k dotknutému spotrebiteľovi vo výsledku rovnaká.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému „rozšíreniu“ výroku

na splnomocnenia, v ktorých bola uvedená alebo doplnená fyzická osoba, nielen advokát.

Je totiž zrejmé, že všeobecné súdy považovali za neakceptovateľné a neplatné

splnomocnenie obsiahnuté v zmluvnom formulári, v ktorom bol predtlačený alebo

sťažovateľkou doplnený advokát, ktorému profesijné predpisy ukladajú vo vzťahu

ku klientom viaceré povinnosti (napríklad zákaz konfliktu záujmov, § 21 a § 22 ods. 1

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 5

Advokátskeho poriadku schváleného 16. júna 2007 a zodpovedajúce ustanovenia neskorších

Advokátskych poriadkov), za ktorých porušenie by advokáta mohol brať na zodpovednosť

nielen klient (ktorým v danej veci je a zostáva splnomocňujúci spotrebiteľ), ale aj Slovenská

advokátska komora. Potom ale táto neplatnosť musí o to viac platiť v prípadoch, ak

predtlačené splnomocnenia neboli udeľované advokátovi, ale iným fyzickým osobám, ktoré

(okrem všeobecného ustanovenia ) žiadne takéto

profesijné povinnosti neobmedzujú a voči ktorým je tak omnoho ťažšie zmysluplne vyvodiť

akúkoľvek zodpovednosť.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľka mohla v konaní pred krajským súdom

pokúsiť preukázať, že dôvody nariadenia predbežného opatrenia nie sú dané, a to napríklad

tým, že by preukázala nepoužívanie sporných záložných zmlúv a zmlúv o zabezpečovacom

prevode práva, ich nahradenie novými, uzavretými iným než uvedeným nezákonným

spôsobom, prípadne by preukázala zánik uvedených zabezpečovacích práv založených na

problematických zmluvách. Takýto postup mohol výrazne spochybniť predpoklady

nariadenia predbežného opatrenia a krajský súd by bol povinný sa s nimi vyrovnať.

Za situácie, že to sťažovateľka neurobila, však podľa ústavného súdu uznesenie krajského

súdu č. k. -85 z 28. októbra 2011 nemožno považovať za arbitrárne alebo

zjavne neústavné, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

8. Z uvedeného odôvodnenia je zrejmé, že sťažnosť je v časti, v ktorej namieta

porušenie a listiny miestnou nepríslušnosťou okresného

súdu a v ktorej namieta porušenie , listiny a

dohovoru nedoručením niektorých príloh zo strany okresného súdu, neprípustná v zmysle

. Vo zvyšnej časti je zasa zjavne neopodstatnená, keďže

napadnuté uznesenie, ktorým bolo potvrdené predbežné opatrenie, nie je zjavne protiústavné

ani arbitrárne. Neprípustnosť a zjavná neopodstatnenosť sú dôvody, ktoré v zmysle § 25

ods. 2 opodstatňujú odmietnutie sťažnosti sťažovateľky. Preto bolo

na neverejnom zasadnutí senátu pri jej predbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014