Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 412/2014
PDF · 300.19 KB
No categories available
II. ÚS 412/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou WERNER & Co, s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Andrej Werner, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:
2.1 Sťažovateľka ako podnikateľský subjekt poskytuje okrem iného spotrebiteľské
úvery vo forme pôžičiek a úverov. Na tento účel používala minimálne v rokoch 2003 až
2008 zmluvné formuláre, ktoré v sebe okrem iného obsahovali klauzulu, ktorou prijímateľ
úveru (dlžník) udeľuje menovite určenému advokátovi druhové splnomocnenie na
uskutočnenie určitých zabezpečovacích úkonov (okrem iného záložných zmlúv na
nehnuteľnosti) medzi ním (dlžníkom) ako poskytovateľom zabezpečenia (záložcom)
a sťažovateľkou ako prijímateľkou zabezpečenia (záložnou veriteľkou). Neplatnosť tohto
splnomocnenia pre rozpor záujmov splnomocniteľa a splnomocnenca bola konštatovaná
okrem iného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 Sžr 19/2010 a jednému z advokátov, ktorý bol v týchto klauzulách predtlačený,
bolo v roku 2009 uložené disciplinárne opatrenie (verejné napomenutie) zo strany
Slovenskej advokátskej komory. Neskôr bola uvedená klauzula zrejme modifikovaná v tom
zmysle, že meno advokáta v nej nie je predtlačené, ale dopĺňa sa pri alebo po podpise
zmluvného formulára.
2.2 S odkazom na uvedený postup sťažovateľky bol proti nej 4. júla 2011 podaný
návrh na vydanie predbežného opatrenia. V ňom sa navrhovateľka – Asociácia... (ďalej len
„asociácia“ alebo „navrhovateľka“), domáhala, aby súd nariadil sťažovateľke „zdržať sa
výkonu záložného práva zo záložných zmlúv uzavretých medzi odporcom (t. j.
sťažovateľkou, pozn.) a spotrebiteľmi, ktoré za spotrebiteľov podpísala osoba, ktorá bola
v zmluve o úvere predformulovaná alebo dodatočne v zmluve o úvere uvedená na návrh
odporcu“; v podstate zhodný petit formulovala asociácia aj vo vzťahu k zabezpečovaciemu
prevodu práva k nehnuteľnosti.
V dôvodoch návrhu asociácia uviedla, že vykonáva činnosť zameranú na kolektívnu
ochranu práv spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Sťažovateľka podľa nej
vo svojich zmluvách nerešpektuje „inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa“ (napr.
používa zjavne neprimerané sankcie z omeškania vo výške 91,25 % dlžnej istiny ročne či
rozhodcovskú doložku), „pristupuje k spotrebiteľovi bez odbornej starostlivosti“ a údajne
čelí podozreniam z obchádzania príslušných predpisov. V zmluvách o úvere sťažovateľka
údajne presadzuje ňou vybraného advokáta napriek zjavnej kolízii záujmov, ktorý získava
„plnú moc takmer nad celým majetkom spotrebiteľa“, pričom v praxi sa vraj „zaťažovali
vždy nehnuteľnosti spotrebiteľov, ktoré slúžili ako ich obydlia“. Podľa asociácie sú
v katastri nehnuteľností zapísané tisíce takýchto záložných práv a zabezpečovacích
prevodov práva, ktoré tam boli vložené bez toho, aby správy katastra skúmali platnosť
splnomocňujúcich doložiek. Až rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 19/2010 bola
táto prax správ katastra zvrátená. Asociácia v ďalšej časti návrhu uviedla ďalšie nekalé
obchodné praktiky, ktoré mala sťažovateľka používať a na ktorých nezákonnosť poukázala
Európska komisia v liste adresovanom Slovenskej republike, ktoré však s prerokúvanou
vecou priamo nesúvisia. Asociácii sa podľa jej tvrdení ozývajú desiatky spotrebiteľov,
ktorým boli zaslané výzvy sťažovateľky na splnenie ich dlhu pod hrozbou dobrovoľnej
dražby; tento postup je podľa asociácie hromadný a sťažovateľka ho uplatňuje v prípadoch,
v ktorých so svojimi nárokmi neuspela v exekúcii (táto bola súdom zastavená). Na základe
uvedených skutočností dospela asociácia k záveru, že dôvody nariadenia predbežného
opatrenia sú dané. V závere odkázala na čl. 38 Charty základných práv Európskej únie,
čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 7
smernice 93/13/EHS, rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-40/08, Asturcom
Telecommunicaciones SL proti Christina Rodríguez Nogueira, C-429/05, Max Rampion,
Marie-Jeanna Godard, proti Franfinance SA, a jeho uznesenie C-76/10, Pohotovosť s. r. o.
proti I. K. Vo veci samej sa asociácia plánovala domáhať „zdržania sa konania odporcu,
ktoré spočíva v dojednávaní splnomocnenia formou zmluvnej podmienky používanej
vo formulárových zmluvách a konania, ktorým odporca určuje splnomocnencov, ktorí majú
konať v záujme spotrebiteľov“, a to podľa § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.
2.3 Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.
10 C 121/2011-52 návrhu v podstate vyhovel a predbežné opatrenie vydal. V odôvodnení po
rekapitulácii obsahu návrhu, obsahu spornej klauzuly úverovej zmluvy, obsahu
predžalobnej výzvy sťažovateľky z 2. mája 2011 a citácii príslušných zákonných ustanovení
dospel k záveru, že návrh asociácie je dôvodný. Podľa okresného súdu je povaha a náplň
činnosti asociácie nesporná, jej návrh sleduje dočasnú úpravu pomerov, uzatváranie
namietaných zmlúv bolo osvedčené, rovnako tak pokračovanie sťažovateľky vo výkone
záložného práva a zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva z nich. Podľa okresného
súdu existuje dôvodná obava, že sťažovateľka bude v týchto konaniach pokračovať, čo
môže viesť k ohrozeniu práv a oprávnených záujmov spotrebiteľov a spôsobiť im
nenapraviteľné ujmy v ich majetkovej sfére (strata vlastníckeho práva).
2.4 Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom navrhla zmeniť
ho v zmysle zamietnutie návrhu asociácie a v dôvodoch vzniesla tieto námietky:
a) Okresný súd podľa nej nebol miestne príslušný, pretože podľa § 84 a § 85 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) mal byť na konanie príslušný Okresný súd
Bratislava I ako všeobecný súd sťažovateľky. Ustanovenia o výlučnej (§ 88 OSP) ani
o voliteľnej príslušnosti (§ 87 OSP) sa tu neuplatnili. V dôsledku toho je vydané uznesenie
nezákonné.
b) Asociácia nebola na podanie návrhu legitimovaná. Podľa § 25 ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa mal súd jej oprávnenie skúmať, no k návrhu nebol priložený žiaden
doklad, ktorý by takéto skúmanie umožnil. Navyše, spotrebiteľské združenia podľa § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie sú podľa sťažovateľky oprávnené uplatňovať
návrhy na vydanie predbežných opatrení.
c) Nárok na poskytnutie predbežnej ochrany nebol zo strany asociácie dostatočne
osvedčený, pretože rozsudok sp. zn. 10 Sžr 19/2010 sa týka zmlúv z roku 2006, resp. 2008,
a len záložnej zmluvy, verejné napomenutie sa týka roku 2003, len jedného z advokátov
používaných v zmluvných formulároch a len záložnej zmluvy (tým nie je splnená
podmienka aktuálnosti skutkového stavu pre nariadenie predbežného opatrenia) a list
Európskej komisie je na prerokúvanú vec neaplikovateľný. V konaní tak nebolo osvedčené,
že by sťažovateľka na základe namietanej dokumentácie robila kroky k realizácii záložného
práva. Uznesenie okresného súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
a nezrozumiteľnosť, vychádza výlučne z (neosvedčených) tvrdení asociácie. Navyše sa
netýka len advokáta, ale akejkoľvek „osoby“, čo je v rozpore s tvrdenou praxou dopĺňať do
zmluvných formulárov advokátov, a tiež nie je nijako obmedzené na tie záložné zmluvy,
ktoré sa týkajú nehnuteľností (hoci návrh sa týkal len nich). Konečne, žiaden
z predložených dokumentov nemá súvis so zabezpečovacím prevodom práva.
d) Sťažovateľka osobitne namietla, že jej nebola doručená príloha návrhu
(predžalobná výzva z 2. mája 2011, no ani formulár zmluvy o úvere), ku ktorej sa tak
nemohla vôbec vyjadriť.
e) Podľa sťažovateľky je petit predbežného opatrenia identický s návrhom vo veci
samej, čo je podľa judikatúry neprípustné, čo podporila odkazom na uznesenie Krajského
súdu v Trnave v inom konaní proti nej ako odporkyni.
2.4 Krajský súd svojím uznesením č. k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011
odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a napadnuté uznesenie potvrdil, pričom v odôvodnení po
zopakovaní priebehu konania v podstatných častiach uviedol:
„Z obsahu podaného návrhu vyplýva, že tento návrh... podala Asociácia užívateľov
služieb... Navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva činnosť zameranú na
kolektívnu ochranu práv spotrebiteľa. Ide o združenie vytvorené a zriadené v zmysle zákona
83/1990 Zb... Má teda oprávnenie zastupovať spotrebiteľov a domáhať sa v ich mene
ochrany práv pre všetkých spotrebiteľov, ktorých sa predmet konania týka. V tejto súvislosti
treba poukázať na ust. § 3 ods. 5 a § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Zb. zákonov. Ak sa
združenie môže domáhať ochrany práv spotrebiteľov na súde, potom sa môže domáhať aj
vydania predbežného opatrenia v súlade s ust. § 76 a. nasl. O. s. p. v spojení s § 3 ods. 5
Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ podal návrh na Okresný súd v Banskej
Bystrici...
Podľa ust § 87 písm. f) O. s. p popri všeobecnom súde odporcu je na konanie
príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej
zmluvy.
... Vo veci samej sa bude teda domáhať navrhovateľ zdržania sa takého konania
odporcu, ktoré vyplýva z obsahu spotrebiteľských zmlúv. V takomto prípade prichádza do
úvahy popri všeobecnom súde odporcu na konanie aj príslušnosť daná na výber podľa ust.
§ 87 písm. f) O. s. p. Ak návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný potom na
Okresnom súde v Banskej Bystrici, kde má sídlo navrhovateľ, ktorý podáva návrh na
vydanie predbežného opatrenia v mene viacerých spotrebiteľov zo spotrebiteľských zmlúv,
tak tento postup navrhovateľa považuje aj krajský súd za správny, lebo si zvolil podaním
návrhu príslušnosť danú na výber podľa ust. § 87 písm. f) O. s. p. Pokiaľ preto namietal
odporca, že vo veci vydania predbežného opatrenia konal nepríslušný súd, nepovažuje
krajský súd túto námietku za dôvodnú.
Predbežným opatrením sa majú len dočasne upraviť práva účastníkov konania do tej
doby, pokiaľ vo veci samej nebude rozhodnuté súdom o nároku navrhovateľa.
Tým, že navrhovateľ zastrašuje v danej veci viacerých spotrebiteľov, ktorých sa
dotýkajú nároky zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi nimi na jednej strane
a odporcom na strane druhej tak ak hrozí z takéhoto právneho vzťahu porušenie ochrany
práv spotrebiteľa bolo možné v danej veci podať návrh na vydanie predbežného opatrenia.
Ak do svojich zmlúv dal odporca klauzulu, ktorou presadzuje ním vybraného advokáta
alebo zástupcu, aby zastupoval druhú stranu spotrebiteľa pri uzatváraní záložnej zmluvy
alebo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, či spísanie notárskej zápisnice, ako
exekučného titulu na celý majetok spotrebiteľa tak potom treba vyvodiť, že existujú dôvodné
pochybnosti o skutočnej vôli spotrebiteľa uzatvoriť takéto zmluvy s následnými negatívnymi
účinkami na vlastnícke právo spotrebiteľa k jeho majetku. Potom z takto uzatváraných
zmlúv hrozí, že pri nesplnení si povinnosti jednej zmluvnej strany spotrebiteľa môže
odporca sa domáhať postihu majetku spotrebiteľa. Ak teda hrozí, že dôjde k poškodzovaniu
majetkových práv spotrebiteľov a to najmä vlastníckeho práva vo veľkom rozsahu, tak
potom z tejto dôvodnej obavy navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia,
ktorým chce zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľov, ktorých sa nevýhodné zmluvy
uzatvorené s odporcom dotýkajú. Pokiaľ za daných okolností okresný súd nariadil vo veci
predbežné opatrenie tak považuje aj krajský súd postup súdu prvého stupňa za vecne
správny.
Pokiaľ odporca v podanom odvolaní namietal, že by výrok návrhu, ktorý bude
podávaný vo veci samej mal kopírovať výrok, ktorým sa domáha navrhovateľ vydania
predbežného opatrenia, tak z obsahu podaného návrhu, najmä jeho záveru vyplýva, že
takéhoto výroku sa navrhovateľ podaným návrhom vo veci samej nemieni domáhať.“
3. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu smeruje včas podaná sťažnosť
sťažovateľky.
3.1 V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka opakuje časť svojej argumentácie
z odvolania proti uzneseniu okresného súdu (pozri bod 2.3), a to nedostatok aktívnej
legitimácie asociácie kvôli nepreukázaniu postavenia združenia podľa § 25 zákona
o ochrane spotrebiteľa [bod 2.3 písm. b)], neaktuálny skutkový stav, neosvedčenie výkonu
záložného práva, rozšírenie výroku na každú fyzickú osobu a na všetky záložné zmluvy
a žiaden súvis so zabezpečovacím prevodom práva [bod 2.3 písm. c)], nedoručenie časti
príloh, a tým sťaženie obrany sťažovateľky [bod 2.3 písm. d)]. K záverom krajského súdu
o miestnej príslušnosti okresného súdu založenej na ustanovení § 87 písm. f) OSP
sťažovateľka uviedla, že sa týka len spotrebiteľa – fyzickej osoby, nie spotrebiteľských
združení, o čom svedčí aj dôvodová správa k zákonu č. 348/2008 Z. z., ktorým bolo toto
ustanovenie doplnené. Spotrebiteľské združenie v prerokúvanej veci koná vo vlastnom
mene, nie v mene spotrebiteľov (§ 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa), ako nesprávne
uviedol krajský súd. Výklad sťažovateľky je podľa nej aj eurokonformný, pretože
kolektívne spotrebiteľské záujmy, ktoré uplatňuje spotrebiteľské združenie vo vlastnom
mene, nie sú len súhrnom záujmov individuálnych spotrebiteľov. Nedostatok miestnej
príslušnosti považuje sťažovateľka za zásah do jej základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.
3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. októbra 2011, č. k.
14Co/346/2011-85 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.
júla 2011, č. k. 10C/121/2011-52 porušené bolo;
2. Základné právo sťažovateľa spočívajúce v zákaze odňatia jeho zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. októbra 2011, č. k.
14Co/346/2011-85 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.
júla 2011, č. k. 10C/121/2011-52 porušené bolo;
3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. októbra 2011, č. k.
14Co/346/2011-85 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšie
konanie;
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. Ústavný súd vo všeobecnej rovine poznamenáva, že postup okresného súdu
i krajského súdu, resp. najmä odôvodnenia ich uznesení možno považovať iba za
minimalistickú.
5.1 Oba súdy totiž len minimalisticky trvali na splnení predpokladov vydania
predbežného opatrenia a považovali ho za potrebné vydať bez ohľadu na kvalitu
odôvodnenia návrhu a preukázanie jednotlivých skutočností. Ústavný súd síce uznáva, že
ochrana spotrebiteľa je jedným z cieľov Európskej únie (porov. čl. 169 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie) a že k realizácii tohto cieľa sú povinné prostredníctvom únijnokonformného
výkladu národného práva prispievať aj súdy členských štátov. Zároveň však ústavný súd
považuje za potrebné pripomenúť všeobecným súdom, že nie sú (politickými) orgánmi
verejnej správy, nerealizujú verejnú politiku v oblasti ochrany spotrebiteľa a prostriedky ich
pôsobenia sú a zostávajú súkromnoprávneho charakteru.
V zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je úlohou súdov rozhodovanie
sporov, a to na základe konkrétnych a dokázaných alebo aspoň osvedčených skutkových
tvrdení (§ 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1, resp. § 75 ods. 2 OSP). V sporovom konaní,
ktoré je založené na návrhu osoby aktívne legitimovanej (medzi nimi napríklad aj
spotrebiteľské združenie v zmysle § 3 ods. 5 a § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa), síce
súdy môžu a v niektorých prípadoch dokonca musia na určité skutočnosti prihliadať
z úradnej povinnosti, aj keď ich účastník netvrdí alebo nenamieta. Súdy sú však vždy
povinné mať na zreteli, že takýto postup principiálne narúša ústavne zakotvenú zásadu
rovnosti účastníkov (§ 18 OSP, čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie), a preto musí byť odôvodnený osobitosťami určitého druhu vecí či druhu
účastníkov [v prípade spotrebiteľských vecí ide spravidla o slabšie postavenie spotrebiteľa
voči dodávateľovi pri dojednávaní a presadzovaní svojich práv, porov. z posledného
obdobia v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora zo 14. 3. 2013, C-415/11, Mohamed
Aziz proti Caixa d’Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa), ods. 58].
K voľbe takéhoto postupu musia preto súdy pristupovať obozretne, najmä nesmú konkrétne
nedostatky v tvrdeniach či dôkazoch účastníkov nad rámec, ktorý im dovoľuje zákon alebo
iné vo veci aplikovateľné právne predpisy, a na základe iných kritérií než ustanovených
zákonom, nahrádzať, prekonávať či dopĺňať vlastnými úvahami o správnosti či vhodnosti
určitého opatrenia alebo postupu. Podobne nesmú súdy takýmto spôsobom nahrádzať
zdanlivé či nimi pociťované nedostatky v činnosti orgánov verejnoprávnej regulácie pri
vyhľadávaní a potieraní toho, čo je (oprávnene či neoprávnene) vnímané ako spoločenský
problém. Odhliadnuc od toho, že takéto konanie súdov by odporovalo ich viazanosti
zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy), je identifikácia „spoločenských neduhov“ a nástrojov ich
potierania úlohou demokraticky legitimovaného parlamentu. Navyše, z viacerých
právnopolitických dôvodov je ochrana verejného záujmu identifikovaného a stelesneného
v aktoch zákonodarcu (napríklad ochrana spotrebiteľa) zverená regulačným orgánom
verejnej správy, ktoré na to spravidla disponujú vhodnejšími podmienkami a nástrojmi
[širšie odborné zázemie, inšpekčné a kontrolné právomoci, širšia paleta nápravných opatrení
a pod.; porov. napr. Safjan, M., Gorywoda, L., Jańczuk, A. Taking Collective Interest of
Consumers Seriously: A View from Poland. EUI Working Papers, Law, č. 2008/26, s. 10].
Z rovnakých dôvodov možno mať pochybnosti o tom, či je úlohou spotrebiteľských
združení nahrádzať takúto všeobecnú preventívnu a postihovú činnosť (takáto úloha
nevyplýva ani z práva Európskej únie, pozri v tomto smere napríklad rozsudok Súdneho
dvora z 27. 2. 2014, C-470/12, Pohotovosť, s. r. o., proti Miroslavovi Vašutovi, ako aj
stanovisko generálneho advokáta v tejto veci z 12. 12. 2013, ods. 60 a nasl.).
5.2 V prerokúvanej veci sa uznesenia okresného súdu i krajského súdu pohybujú na
hranici aplikácie práva a sudcovského aktivizmu pri potieraní spoločenských problémov.
Je to zrejme spôsobené aj úrovňou samotného návrhu asociácie, ktorý namiesto podrobného
odôvodnenia podmienok predbežného opatrenia (osvedčenie vlastnej aktívnej legitimácie
aspoň odkazom na verejný register, v ktorom je asociácia vedená, preukázanie viacerých
záložných zmlúv uzavretých v dôsledku tvrdenej nekalej podmienky, na základe ktorých
sťažovateľka hrozí výkonom záložného práva, viacerých zodpovedajúcich predžalobných
výziev spotrebiteľom, preukázanie zmlúv o zabezpečovacom prevode práva) odkazuje na
jednu vzorovú zmluvu, jednu výzvu, následne mnoho iných s vecou nesúvisiacich
neprijateľných klauzúl. Účel tejto časti návrhu je nejasný a zdá sa, že jeho cieľom je
v podstate len posilniť presvedčenie o tom, že podnikanie sťažovateľky je nekalé, a tým
utvrdiť súdy v tom, že dočasná ochrana pred jej konaním je potrebná.
5.3 Osobitne nejasný je vôbec zmysel samotného predbežného opatrenia, ktoré nemá
nijaký zjavný súvis s meritórnym konaním. Účelom predbežného opatrenia má byť dočasná
úprava pomerov účastníkov, ktorá bude neskôr nahradená konečnou a stálou úpravou
v meritórnom rozhodnutí. Iným dôvodom predbežného opatrenia môže byť zachovanie
status quo, ktoré má umožniť výkon meritórneho rozhodnutia (porov. text § 74 ods. 1 OSP;
tiež Salač, J. In: Winterová, A., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydanie,
doplnené o predpisy európskeho práva. Praha : LINDE 2011, s. 325). Ak sa ale asociácia
v merite veci domáha, aby bolo sťažovateľke zakázané dojednávanie nových záložných,
resp. zabezpečovacích zmlúv na základe predtlačeného splnomocnenia vo formulárovej
zmluve, potom nie je zrejmé, ako tomuto meritórnemu rozhodnutiu pomôže zákaz výkonu
záložného, resp. zabezpečovacieho práva z už skôr uzavretých záložných zmlúv. Z opačnej
strany – ak aj súdy vyhovejú žalobe asociácie v merite veci a zakážu sťažovateľke
dohadovať nové záložné a zabezpečovacie zmluvy, predbežné opatrenie zanikne – a nie je
vôbec zrejmé, aký bude po tomto meritórnom rozhodnutí ďalší osud výkonu záložného
práva na základe skôr dojednaných záložných, resp. zabezpečovacích zmlúv, ktoré boli
zakázané predbežným opatrením okresného súdu, potvrdeným napadnutým uznesením
krajského súdu. Paradoxne však sťažovateľka v tomto smere žiadnu argumentáciu
nepredniesla.
5.4 Komplikovanou a všeobecnými súdmi taktiež vôbec neriešenou otázkou (čo je
však rovnako dané absenciou námietok sťažovateľky v tomto smere) je, či pojem
„kolektívne záujmy spotrebiteľov“ použitý v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorých ochrany sa môže domáhať spotrebiteľské združenie, zahŕňa aj individuálne nároky
spotrebiteľov z už uzavretých spotrebiteľských zmlúv. Táto otázka súvisí vôbec
s konceptom kolektívnych spotrebiteľských záujmov a jeho vzťahom k individuálnym
nárokom (porov. už cit. stanovisko generálneho advokáta z 12. 12. 2013 vo veci C-470/12,
ods. 62). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
predstavuje implementáciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES o súdnych
príkazoch (správnejší preklad by bol zrejme „o zdržovacích rozhodnutiach“, pozn.)
na ochranu spotrebiteľských záujmov (Ú. v. EÚ, L 110, 1. 5. 2009, s. 10) v platnom znení
(ďalej len „smernica 2009/22/ES“), resp. jej predchodkyne, smernice č. 98/27/ES, v ktorých
je koncept kolektívnych záujmov spotrebiteľov použitý, bolo by zo strany krajského súdu
žiaduce, aby pri odôvodnení aktívnej legitimácie preskúmal aj výklad uvedeného pojmu
v práve Európskej únie, prípadne aby o jeho výklad požiadal Súdny dvor (čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie).
6. Rovnaké pravidlá ako pre všeobecné súdy však platia v podstate aj pre ústavný
súd. Ani úlohou ústavného súdu nie je odstraňovanie neduhov v rozhodovaní a činnosti
súdov, ale ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy) a v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
osobitne ochrana jednotlivcov pred ústavne neakceptovateľnými zásahmi do ich základných
práv a slobôd zaručených ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Pri tom sa
spravuje nielen ústavou samotnou, ale aj zákonom o ústavnom súde, ktoré upravujú
podmienky, za ktorých môže ústavný súd do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
zasiahnuť.
6.1 Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zaujíma mimoriadne zdržanlivý
postoj voči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sa len rozhoduje o predbežných
opatreniach, hoci dôvody tejto zdržanlivosti nie sú v judikatúre ustálené. Na jednej strane
ústavný súd zdôrazňuje dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na
zrušenie predbežného opatrenia v konaní podľa § 77 ods. 2 OSP (II. ÚS 81/07), na druhej
strane však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom
opatrení s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému
základnému právu vo veci samej (porov. II. ÚS 222/04, ako aj II. ÚS 349/08). Rovnako
však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového
stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich na účely
účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. v tomto smere I. ÚS 102/05 a v ňom citovaná
prejudikatúra). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí
o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov.
už cit. II. ÚS 222/04). Táto zdržanlivosť je čiastočne odôvodnená aj nižšou zodpovednosťou
súdov za objektívnu správnosť predbežných opatrení, čo vyplýva z obmedzeného podkladu,
na základe ktorého sa o nich rozhoduje, ako aj z primárnej zodpovednosti ich navrhovateľa
za ich obsah a prípadnú ujmu (porov. napr. aj II. ÚS 570/2013).
6.2 Podobný prístup možno vysledovať v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské
práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa postupne vyvinula v tom smere, že
predmetom ochrany tohto ustanovenia môžu byť aj konania o predbežných opatreniach,
avšak nemusia sa v nich uplatňovať všetky požiadavky citovaného ustanovenia na
spravodlivé súdne konanie (rozsudok Veľkej komory z 15. 10. 2009, Micallef proti Malte,
sťažnosť č. 17056/06, najmä ods. 86).
7. Po preskúmaní uznesení okresného súdu i krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že napriek ich nedostatkom opísaným v bode 5 sa pohybujú na hranici, ale predsa
v rámci ústavnej akceptovateľnosti. Čiastočne je to spôsobené tiež tým, že na niektoré
námietky sťažovateľky nie je možné pred ústavným súdom prihliadať.
7.1 Predpokladmi prípustnosti sťažnosti je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov. To však sťažovateľka vo vzťahu k dvom
námietkam, ktoré uplatňuje v ústavnej sťažnosti, nesplnila.
a) Ustanovenie § 237 písm. g) OSP pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 OSP), ak bol súd nesprávne obsadený. Najvyšší súd pri
skúmaní uvedeného dovolacieho dôvodu skúma okrem iného aj to, či vo veci rozhodoval
súd vecne a miestne príslušný (porov. napríklad 3 Cdo 33/2012, 7 Cdo 112/2011,
v rovnakom zmysle aj R 38/2011). Prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 237
OSP je pritom založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolanie z týchto
dôvodov je prípustné aj proti takým rozsudkom a uzneseniam, proti ktorým inak
ustanovenia § 238 a § 239 OSP podanie dovolania nedovoľujú. Ustanovenie § 243b ods. 2
v spojení s § 243d ods. 1 OSP potom poskytuje najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu
účinné prostriedky, ktorými môže odstrániť negatívne dôsledky zásahu do práv
sťažovateľky. Namietaný nedostatok miestnej príslušnosti okresného súdu a krajského súdu
tak sťažovateľka mohla a mala uplatniť podaním dovolania proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011, a to napriek tomu, že dovolanie proti
uzneseniam o predbežnom opatrení je inak ustanovením § 239 ods. 3 OSP vylúčené. Keďže
tak neurobila, je táto časť jej sťažnosti neprípustná a musí byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde bez ohľadu na to, ako racionálna sa ústavnému súdu javí
argumentácia sťažovateľky [najmä pokiaľ ide o účel § 87 písm. f) OSP; porov. k riešeniu
podobnej otázky aj rozsudok z 5. 12. 2013, C-413/12, Asociación de Consumidores
Independientes de Castilla y León proti Anuntis Segundamano España].
b) Rovnako je neprípustná námietka sťaženia obrany sťažovateľky tým, že jej neboli
doručené všetky prílohy k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Nesprávny postup
súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu
procesné predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda
zhodne považujú za odňatie možnosti konať pred súdom (porov. napríklad 3 Cdo 132/2012,
5 Cdo 375/2012, 6 Cdo 467/2012, Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., a kol.
Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK 2009, s. 671), čo v zmysle
§ 237 písm. f) a § 243b ods. 1 a 2 OSP vždy zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
Sťažovateľka tak mohla aj tento nedostatok namietnuť v dovolaní proti uzneseniu krajského
súdu, čo však neurobila. Preto treba jej sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7.2 Aktívna legitimácia asociácie podľa názoru ústavného súdu vyplýva z § 3 ods. 5
a § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré boli vydané na vykonanie smernice 2009/22/ES,
resp. smernice 98/27/ES. Jej dôkazom je to, že asociácia bola v rozhodnom čase podania
návrhu uvedená v zozname uverejnenom v súlade s čl. 4 ods. 3 citovanej smernice (pozri
oznámenie Komisie, Ú. v. EÚ, C 158, 27. 5. 2011, s. 1, konkrétne na s. 38). Názor
krajského súdu, že oprávnenie domáhať sa vydania predbežného opatrenia ako akcesorický
procesný nárok patrí za určených podmienok každému, komu patrí hmotné právo (resp. kto
ho osvedčí), teda aj asociácii, ktorej patria meritórne zdržovacie nároky podľa § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa, taktiež sám osebe nie je arbitrárny.
7.3 Skutkový stav potrebný na rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia je
daný navrhovaným obsahom predbežného opatrenia. V prerokúvanej veci sa asociácia
domáhala zákazu výkonu záložného práva len z takých záložných zmlúv (a zmlúv
o zabezpečovacom prevode práva), ktoré boli uzatvárané na základe splnomocnenia
predtlačeného vo formulári spotrebiteľskej zmluvy. V konaní bolo rozsudkami všeobecných
súdov (napr. 10 Sžr 19/2010) preukázané, že sťažovateľka v určitom čase takéto zmluvné
formuláre používala a že táto klauzula (splnomocnenie) bola považovaná za neplatnú. Tieto
právne názory všeobecných súdov sťažovateľka nespochybňovala a dôvod spochybňovať
ich nemá ani ústavný súd. Podobne bolo preukázané, že sťažovateľka zaslala aspoň jednému
záložcovi a dlžníkovi predžalobnú výzvu s upozornením na možnosť uplatnenia záložného
práva. Nie je arbitrárny alebo zjavne protiústavný záver, že vzhľadom na časový sled
používania uvedených zmluvných formulárov, následného uzatvárania záložných zmlúv na
základe splnomocnenia v nich obsiahnutého a zasielané predžalobné výzvy ide skutočne
o výkon záložného práva a zabezpečovacieho prevodu práve na základe zmlúv uzavretých
uvedeným spôsobom. Potom je ale z obsahu predbežného opatrenia zrejmé, že zakázalo
skutočne len to konanie, ktoré je založené na zmluvách, ktoré už všeobecnými súdmi boli
považované za neplatné. Naopak, predbežným opatrením nebolo postihnuté žiadne iné
konanie sťažovateľky, pokiaľ sa ho nedotýkali uvedené nedostatky. Predbežné opatrenie tak
sťažovateľke nebráni vo výkone záložného práva či zabezpečovacieho prevodu práva
zo zmlúv uzavretých so spotrebiteľmi na základe splnomocnenia, ktoré nebolo obsiahnuté
v zmluvnom formulári, prípadne zo zmlúv podpísaných spotrebiteľmi osobne. Ústavný súd
nevidí vo výsledku nič arbitrárneho ani zjavne protiústavného v tom, že sa výrok týka aj
zabezpečovacieho prevodu práva, keďže hospodárska podstata tohto inštitútu a záložného
práva je veľmi podobná a z hľadiska dôvodov neplatnosti, ktoré sťažovateľke vyčítala
asociácia (používanie predtlačených splnomocnení v texte zmluvného formulára), je situácia
pri výkone jedného i druhého vo vzťahu k dotknutému spotrebiteľovi vo výsledku rovnaká.
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému „rozšíreniu“ výroku
na splnomocnenia, v ktorých bola uvedená alebo doplnená fyzická osoba, nielen advokát.
Je totiž zrejmé, že všeobecné súdy považovali za neakceptovateľné a neplatné
splnomocnenie obsiahnuté v zmluvnom formulári, v ktorom bol predtlačený alebo
sťažovateľkou doplnený advokát, ktorému profesijné predpisy ukladajú vo vzťahu
ku klientom viaceré povinnosti (napríklad zákaz konfliktu záujmov, § 21 a § 22 ods. 1
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 5
Advokátskeho poriadku schváleného 16. júna 2007 a zodpovedajúce ustanovenia neskorších
Advokátskych poriadkov), za ktorých porušenie by advokáta mohol brať na zodpovednosť
nielen klient (ktorým v danej veci je a zostáva splnomocňujúci spotrebiteľ), ale aj Slovenská
advokátska komora. Potom ale táto neplatnosť musí o to viac platiť v prípadoch, ak
predtlačené splnomocnenia neboli udeľované advokátovi, ale iným fyzickým osobám, ktoré
(okrem všeobecného ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) žiadne takéto
profesijné povinnosti neobmedzujú a voči ktorým je tak omnoho ťažšie zmysluplne vyvodiť
akúkoľvek zodpovednosť.
Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľka mohla v konaní pred krajským súdom
pokúsiť preukázať, že dôvody nariadenia predbežného opatrenia nie sú dané, a to napríklad
tým, že by preukázala nepoužívanie sporných záložných zmlúv a zmlúv o zabezpečovacom
prevode práva, ich nahradenie novými, uzavretými iným než uvedeným nezákonným
spôsobom, prípadne by preukázala zánik uvedených zabezpečovacích práv založených na
problematických zmluvách. Takýto postup mohol výrazne spochybniť predpoklady
nariadenia predbežného opatrenia a krajský súd by bol povinný sa s nimi vyrovnať.
Za situácie, že to sťažovateľka neurobila, však podľa ústavného súdu uznesenie krajského
súdu č. k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011 nemožno považovať za arbitrárne alebo
zjavne neústavné, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Z uvedeného odôvodnenia je zrejmé, že sťažnosť je v časti, v ktorej namieta
porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny miestnou nepríslušnosťou okresného
súdu a v ktorej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru nedoručením niektorých príloh zo strany okresného súdu, neprípustná v zmysle
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Vo zvyšnej časti je zasa zjavne neopodstatnená, keďže
napadnuté uznesenie, ktorým bolo potvrdené predbežné opatrenie, nie je zjavne protiústavné
ani arbitrárne. Neprípustnosť a zjavná neopodstatnenosť sú dôvody, ktoré v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde opodstatňujú odmietnutie sťažnosti sťažovateľky. Preto bolo
na neverejnom zasadnutí senátu pri jej predbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014