Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 116 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (121)II. ÚS 349/08
PDF · 206.52 KB
No categories available
II. ÚS 349/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.
D. A., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a porušenia čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Daňového úradu Košice I pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2008
doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy postupom
Daňového úradu Košice I (ďalej len „daňový úrad“) pri výkone daňovej kontroly na daň
z pridanej hodnoty.
Sťažovateľka sťažnosť pred ústavným súdom odôvodnila takto: „Sťažovateľ je
akciovou spoločnosťou, ktorá 13 rokov podniká na území SR predovšetkým s hutnými
výrobkami.
Sťažovateľ z územia tretích krajín... doviezol tovar, ktorý uskladnil v colnom sklade,
ktorý bol povolený Colnými orgánmi podľa platných predpisov SR. Tento tovar predal
v colnom sklade ďalšiemu slovenskému subjektu bez dane z pridanej hodnoty...
Správcom dane z pridanej hodnoty pri dovoze je Colný úrad, a nie Daňové
riaditeľstvo SR, pretože tento tovar nebol nikdy prepustený do voľného obehu. ...
V súčasnosti u sťažovateľa už skoro rok prebieha Daňová kontrola, zameraná práve
na predaj takéhoto tovaru umiestneného v colnom sklade a pod colnými režimami, ktorá nie
je vykonávaná v súlade s platnými právnymi predpismi SR, ale na základe Metodického
pokynu MF SR k uplatňovaniu ustanovení § 19 - 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Daňový úrad Košice I pod č. k. 695/320/22600/08/VAS z 2. 4. 2008 vydal
rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým sťažovateľovi zakázal nakladať s jeho
dopravnými prostriedkami a strojmi, ktoré konkrétne aj pomenoval vo svojom rozhodnutí
s odôvodnením, že predpokladá dorubenie dane z pridanej hodnoty k vykonávanej kontrole.
Správca dane s prihliadnutím na vyššie uvedené nemôže mať žiaden právny dôvod
domnievať sa, že bude predpokladané dorubenie dane.
Sťažovateľ má poznatky o tom, že porušovateľ vyššie naznačeným smerom postupuje
aj voči iným podnikateľským subjektom, čím narušuje hospodársku súťaž a podnikateľský
rozvoj týchto subjektov. ...
Sťažovateľ poukazuje na nasledovné ustanovenia Colného kódexu spoločenstva,
ktorý je Nariadením Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. 20. 1992 záväzný pre všetky krajiny
spoločenstva.
Podľa čl. 98 ods. 1 písm. a) citovaného Nariadenia režim colné uskladňovanie
umožňuje uskladňovať v colnom sklade tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, bez toho,
aby tento tovar podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam.
Podľa čl. 99 citovaného Nariadenia skladovateľom je osoba, ktorej bolo udelené
povolenie na prevádzkovanie colného skladu. Ukladateľom je osoba, viazaná colným
vyhlásením, na základe ktorej bol tovar prepustený do režimu colné uskladňovanie, alebo
osoba, na ktorú boli prevedené práva alebo povinnosti tejto osoby.
S vyššie uvedeným sa stotožnila aj právna úprava v ustanovení § 12 zákona 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení, podľa ktorého sa pri dovoze tovaru do
tuzemska na DPH vzťahujú ustanovenia colných predpisov ak zákon o DPH neustanovuje
inak. Uvedené sa tak vzťahuje na vznik colného dlhu v nadväznosti na vznik daňovej
povinnosti podľa § 21 zákona o DPH, ako aj na podmienky, za akých sa určuje
a zabezpečuje colný dlh a teda aj vypočíta a zabezpečí DPH vrátane splatnosti DPH.
Pri prepustení tovaru do režimu colného uskladňovania colný dlh (clo, DPH)
nevzniká, colná hodnota sa neurčuje. Colný dlh vznikne až následne prepustením tovaru do
režimu voľný obeh, pričom toto colné vyhlásenie môže podať ukladateľ tovaru, alebo osoba,
na ktorú boli prevedené práva, alebo povinnosti tejto osoby. Až v colnom vyhlásení, ktorým
je navrhnuté prepustenie tovaru do režimu voľný obeh, je nutné deklarovanie colnej
hodnoty napr. formou predloženia faktúry. ...
Sťažovateľ tvrdí, že až prijatie colného vyhlásenia na prepustenie dovážaného
zahraničného tovaru do voľného obehu je zdaniteľným plnením podľa Colného zákona
Európskeho spoločenstva a súčasne aj zákona o DPH. Toto platí bez ohľadu na
jednorázovú, alebo viacnásobnú zmenu vlastníctva k dovážanému tovaru, pokiaľ má tento
colný štatút tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva a je pod colným dohľadom na území
SR, t. j. dovážaný tovar je v colných režimoch v podmienečnom systéme oslobodenia od cla
a dovozných poplatkov.
Colné režimy v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom sú výdobytkom
medzinárodnej harmonizácie colných predpisov a podpory ekonomických procesov
(skladovanie, prepracovanie a spracovanie) vykonávaných na zahraničnom tovare na území
štátov, ktorý tovar je podmienečne oslobodený od cla a všetkých dovozných poplatkov a
daní, ako aj obchodno-politických opatrení. Tento duch podpory medzinárodných operácií
je zakotvený aj v zákone o DPH, okrem iného v § 12 zákona 222/2004 Z. z.
V podmienkach SR sú colné orgány správcom DPH pri dovoze tovaru a nakoľko
nakladanie s tovarom v colných režimoch s podmienečným oslobodením nie je explicitne
upravené v zákone o DPH, uplatní sa na predmetné skutočnosti úprava podľa colného
zákona Európskeho spoločenstva na základe § 12 zákona 222/2004 Z. z.
Daňová povinnosť nevzniká medzi predávajúcim a kupujúcim na dovážanom tovare
umiestnenom v colných režimoch na území SR, aj keď sú obaja zdaniteľnými osobami podľa
zákona o DPH, pokiaľ súčasne nedôjde k prepusteniu tovaru do voľného obehu v SR. ...
Daňové úrady v SR pri aplikácii ustanovení § 19 - 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o
DPH v znení neskorších predpisov vytvorili situáciu na hranici s kompetenčným konfliktom
vo vzťahu k colným úradom SR.
Táto aplikácia vychádza z nesprávneho Metodického pokynu k uplatňovaniu
ustanovení § 19 - 21 citovaného zákona vydaného Ministerstvom financií SR.
Podľa článku III. Citovaného Metodického pokynu, je nesprávne určená daňová
povinnosť pri dovoze tovaru a tým daňové úrady v SR nesprávne uplatňujú ustanovenie § 21
zákona o DPH.
Táto aplikácia súvisí s nesprávnym výkladom, uplatnením a spájaním § 85 ods. 15
zákona o DPH účinného od 1. 5. 2004 s § 21 citovaného zákona, keď sa tvrdí, že na predaj
tovaru v colnom sklade, ktorý bol prepustený do režimu uskladňovania v colnom sklade po
30. 4. 2004 vrátane, sa použijú ustanovenia nového zákona o DPH, v zmysle ktorého pri
predaji tovaru v colnom sklade vzniká daňová povinnosť.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka „navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil
že boli porušené jeho základné práva a slobody podľa čl. 46 odst. 1, 2, 3, čl. 55 ods. 2),
Ústavy SR, článok 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR podľa § 56 ods. 3 písm. c) Zákona
o ústavnom súde zakázal Daňovému úradu Košice I. porušovať základné práva a slobody
sťažovateľovi a podľa § 56 ods. 3 písm. d) Zákona o ústavnom súde prikázal Daňovému
úradu Košice I. aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia § 21 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nespájal s ustanovením § 85 ods. 15
citovaného zákona, lebo pri predaji tovaru v colnom sklade a colných režimoch
s podmienečným oslobodením nevzniká daňová povinnosť.
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, že boli porušené základné
práva a slobody podľa čl. 46 odst. 1, 2, 3, čl. 55 ods.2), Ústavy SR, článok 14 Európskeho
dohovoru o ľudských právach aj ďalších podnikateľských subjektov.
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR podľa § 56 ods. 3 písm. c) Zákona o
ústavnom súde zakázal Daňovým úradom v SR porušovať základné práva a slobody
podnikateľských subjektov a podľa § 56 ods. 3 písm. d) Zákona o ústavnom súde prikázal
Daňovým úradom v SR, aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia § 21 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nespájali s ustanovením § 85
ods. 15 citovaného zákona, lebo pri predaji tovaru v colnom sklade a colných režimoch
s podmienečným oslobodením nevzniká daňová povinnosť.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie
daňového úradu sp. zn. 695/320/22600/08/Vas z 2. apríla 2008 o predbežnom opatrení, od
ktorého právoplatnosti (5. apríla 2008) odvodzuje dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti
pred ústavným súdom, ako aj prípustnosť tejto sťažnosti v súvislosti s vyčerpaním všetkých
jej dostupných opravných a iných právnych prostriedkov na ochranu jej základných práv,
vzhľadom na nemožnosť podania opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu
daňového úradu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku
súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, práva zaručeného v čl. 14
dohovoru a k porušeniu čl. 55 ods. 2 ústavy došlo nesprávnym výkladom a aplikáciou
zákonných ustanovení § 21 a § 85 ods. 15 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a ich „spájaním“
daňovým úradom pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty, ktorá je
realizovaná u sťažovateľky. Potvrdzuje to aj formuláciou petitu sťažnosti (ktorým je
ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), podľa ktorého
sťažovateľka žiada prikázať daňovému úradu, aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia §
21 zákona o DPH tento nespájal s ustanovením § 85 ods. 15 tohto zákona.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľka namieta porušenie ňou
označených základných práv postupom správneho orgánu – daňového úradu, ktorý sa tohto
porušenia mal dopustiť nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovení právnych predpisov
v priebehu výkonu ešte stále neukončenej daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty.
Sťažovateľka tak v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nemala a nemohla mať
vedomosť o tom, s akým výsledkom bude daňová kontrola ukončená. Jej výsledok dokonca
nemožno s určitosťou predpokladať ani na základe vydaného predbežného opatrenia
daňového úradu č. j. 695/320/22600/08/Vas z 2. apríla 2008, ktorým daňový úrad zakázal
sťažovateľke nakladať s majetkom uvedeným v rozhodnutí.
1. Podľa názoru ústavného súdu s prihliadnutím na povahu základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy až na základe prípadného konečného
právoplatného rozhodnutia daňového úradu v tejto veci (nie teda len ukončením daňovej
kontroly, ktorá môže a pravdepodobne aj bude mať za následok ďalšie konanie) bude
možné posúdiť, či jeho postupom v rámci výkonu daňovej kontroly došlo k porušeniu
sťažovateľkou označených základných práv. Z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľky
v konaní pred ústavným súdom javí ako predčasne podaná.
Navyše treba dodať, že sťažovateľka v prípade jej presvedčenia o nesprávnom
výklade ustanovení zákona a ich následnej nesprávnej aplikácii v priebehu daňového
konania (čo však bude odzrkadlené až v právoplatnom rozhodnutí daňového úradu), bude
môcť využiť opravné prostriedky (riadne opravné prostriedky v zmysle príslušných
ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov), ktorými sa zároveň bude
môcť domáhať aj nápravy prípadného porušenia jej základných práv v takom zmysle, ako
ich v súčasnosti namieta v sťažnosti pred ústavným súdom. V konečnom dôsledku nie je
vylúčené, aby o sťažovateľkou namietaných otázkach napokon rozhodoval a rozhodol
všeobecný súd v rámci správneho súdnictva, ktorého povinnosťou je rovnako poskytnúť
sťažovateľke ochranu jej základných práv a slobôd.
Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv
alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za
predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných
práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96).
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 269/07, I. ÚS
183/07).
2. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv rozhodnutím
o predbežnom opatrení č. j. 695/320/22600/08/Vas z 2. apríla 2008, ústavný súd
poznamenáva, že účel predbežného opatrenia v posudzovanej veci sa dosahuje bez ujmy na
práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie
predbežného opatrenia v žiadnom prípade podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby
správny orgán – daňový úrad – poskytol v konečnom dôsledku ochranu – za splnenia
zákonných predpokladov – aj právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej
sťažnosti. Inak povedané, obsah predbežného opatrenia nevylučuje právo na meritórnu
ochranu tých práv, ktorých porušenie sa namietlo v sťažnosti, pretože predbežné opatrenie
je len zabezpečovacím prostriedkom, ktorý nemôže byť prekážkou uplatnenia nároku na
v tomto prípade inú právnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).
3. Ústavný súd ďalej konštatuje, že postup daňového úradu v označenom konaní
nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 14
dohovoru v spojení s čl. 55 ods. 2 ústavy. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľkou
nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 55 ods. 2
ústavy zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých
situáciách a že takto voči nej v danej veci postupoval daňový úrad. Subjektívny názor
sťažovateľky na jej diskrimináciu nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej
mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších požiadavkách
sťažovateľky uvedených v sťažnosti (zrušenie rozhodnutia daňového úradu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2008