Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 139 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (144)II. ÚS 272/06
PDF · 259.83 KB
No categories available
II. ÚS 272/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2006
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 a
takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. júla 2006
doručené podanie Ing. P. M., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
M. K., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Slovenskej informačnej služby.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Dňa 19. 05. 2004 som prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu
na Krajský súd v Bratislave proti Slovenskej informačnej službe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Slovenskej informačnej služby zo dňa 24. 03. 2004, č. p. PK-21-5/2004. Žaloba
bola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená Krajskému súdu v Žiline, ktorý ju rozsudkom
zo dňa 31. 01. 2005 č. 25 S 58/04 zamietol. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že som si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal som tvrdenia obsiahnuté v žalobe.
Zároveň však v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že „Je pravdou, že k preukázaniu týchto
tvrdení, žalobca navrhoval v žalobe vykonať dôkazy (výsluch svedkov) a je tiež pravdou,
že správne orgány v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonali.“ Z uvedeného vyplýva,
že prvostupňový súd sa nie len že nezaoberal mojimi vyjadreniami ale ani nevykonal
dôkazy, ktoré som navrhoval vykonať, najmä od Slovenskej informačnej služby nevyžiadal
záznam z operatívnej porady riaditeľa SIS č. p. 77/32-D-43-45/2003 zo dňa 8. 4. 2003,
ktorý SIS nepredložila, aj keď som to navrhoval a súd viackrát žiadal.
Riaditeľ SIS na tejto porade z pozície svojej funkcie vydal pokyn, ktorý nemá oporu v
zákone, aby príslušníkom SIS, ktorí v minulosti pôsobili v ŠtB, VKR a spravodajských
útvarov PS a OŠH bol ukončený služobný pomer. Naopak, súd sa stotožnil s účelovými a
nepravdivými tvrdeniami žalovaného, ktorý navyše manipuloval s dôkazmi, ako napr. s
mojou žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorú predložil neúplnú a pozmenenú.
Ďalej žalovaný k priebehu porady, na ktorej bol vykonávaný nátlak na moju osobu,
predložil písomnosť č. p. 63/980-37-5/2004, podpísanú príslušníkom žalovaného P., ktorý
sa však predmetnej porady vôbec nezúčastnil. Nepravdivé skutočnosti sú uvedené aj v
písomnosti č. p. 77/33-132-16/2005-PRAV zo dňa 24. 01. 2005 (strana 76 spisu) týkajúcej
sa spoločnosti T., že žalobca vedome zamlčal svoju podnikateľskú činnosť, čím súd aj
Slovenskú informačnú službu zavádzal... z ktorého nepravdivého tvrdenia je odvodená
značná časť argumentácie krajského ale aj najvyššieho súdu. Vzhľadom k tomu, že som
nebol pozbavený mlčanlivosti tak, ako som požadoval, nemohol som sa k tejto písomnosti
riadne vyjadriť. Navrhol som však vykonať dokazovanie listinami, založenými u žalovaného
pod č. p. 63/920-D-70-3/2003-S a 63/920-108/2003, z ktorých je zrejmé, že v súvislosti so
spoločnosťou T. som si plnil len svoje služobné povinnosti. So súhlasom nadriadených som
podnikal od začiatku môjho služobného pomeru, teda aj pred založením spoločnosti T.,
príslušné písomnosti sú založené v SIS. Založenie tejto spoločnosti v žiadnom prípade teda
nemôže svedčiť o tom, že som už dlhšie nechcel zotrvať v služobnom pomere a bol som
rozhodnutý odísť ešte pred podaním žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorý
názor si osvojil Najvyšší súd na základe nepravdivej informácie od žalovaného. Uvedeným
postupom žalovaný úmyselne zavádzal súd. Krajský súd nevyhovel mojej požiadavke o
zabezpečenie zbavenia mlčanlivosti mojej osoby u riaditeľa Slovenskej informačnej služby.
Z tohto dôvodu boli moje možnosti obrany proti nepravdivým vyjadreniam žalovaného
značne obmedzené. Postupom krajského súdu mi bola odoprená možnosť účinne si brániť
svoje práva a právom chránené záujmy.
Podľa ustanovenia § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. v znení
neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „O. s. p.“) „súd rozhodne na základe skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti.“ „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“
Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorým bola moja žaloba
zamietnutá, nebolo v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, dňa 18. 04. 2005
som proti nemu podal odvolanie. Predmetom odvolania boli najme vyššie uvedené
nedostatky konania, následkom ktorých bolo vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní rozhodol Rozsudkom zo dňa 14. 03. 2006,
č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Rozhodnutie Najvyššieho súdu rovnako vychádza z nedostatočne zisteného
skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia veci. Mám zato, že ak by
boli vykonané všetky dôkazy, ktorých vykonanie som navrhoval, bolo by jednoznačne
preukázané, že zo strany žalovaného bol vyvíjaný nátlak na moju osobu v súvislosti
s podaním žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru. Konanie na prvostupňovom ale
aj na odvolacom súde však bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Postupom súdu bola porušená rovnosť účastníkov konania, čím som
sa dostal do nevýhodnej pozície. Na jednej strane neboli rešpektované moje požiadavky
na zabezpečenie a vykonanie dôkazov, ktoré som sám zo svojej pozície nemal možnosť súdu
predložiť, keďže sa jedná o utajované písomnosti, ktoré sa nachádzajú v SIS a na druhej
strane som sa nemohol vyjadrovať k účelovým a nepravdivým tvrdeniam žalovaného, keďže
som nebol zbavený mlčanlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil názor, že „... sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že konal
neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov
a aktuálnej situácie u žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho
subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej
Štátnej bezpečnosti a k jej pracovníkom nepotvrdzuje, že bol skutočne donútený podať
žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len
na jeho rozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne
potvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom
skutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti
rozhodnutý odísť, svedčí aj skutočnosť, že od 22. októbra 2003 sa stal spoločníkom
a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.“
V súvislosti s názorom najvyššieho súdu a ním vyvodených záverov, poukazujem
na nasledovné skutočnosti:
Pokiaľ najvyšší súd pod možnosťou voľby mal na mysli ukončenie služobného
pomeru podľa ustanovenia § 191 alebo podľa ustanovenia § 192 zákona č. 73/1998 Z. z.
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v platnom znení, tak
možnosť voľby som nepochybne mal, avšak to nebolo predmetom konania. Predmetom
konania bolo posúdenie, či som mal možnosť voľby medzi ukončením a neukončením
služobného pomeru. Z vyjadrení žalovaného založených písomne do spisového materiálu
alebo prednesených na pojednávaní, ktoré sa konalo na prvostupňovom súde dňa
21. 01. 2005 možno jednoznačne preukázať, že táto možnosť voľby mi umožnená nebola
(strana 4 zápisnice „... majú všetci prítomní len dve možnosti odchodu zo služobného
pomeru...“).
Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že viacerí bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti si
žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru nepodali, nie je to pravda. Všetci zúčastnení
na pracovnej porade si predmetnú žiadosť k stanovenému termínu podali. Podľa záznamu
zo dňa 22. 10. 2003, č. p. 63/920-21-3/2003, ktorý som sám napísal len z toho dôvodu, že
bol na mňa a ostatných zúčastnených vyvíjaný nátlak, v diskusii na uvedenú tému vystúpili
všetci prítomní s tým, že v prípade podania si žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sa
jedná len o splnenie pokynu nadriadeného. Pokyn nadriadeného mi bol aj písomne
potvrdený v súlade s § 48, odst. 4 zákona č. 73/98 priamym nadriadeným v zmysle § 4
zákona č. 73/98. V zápisnici z pojednávania na Krajskom súde dňa 21. 1. 2005 na str. 6 som
na otázku súdu uviedol, že som postupoval v súlade s týmto ustanovením. Tvrdenia
žalovaného k tomuto pokynu na pojednávaní dňa 14. 3. 2006 na Najvyššom súde sú účelové
a zavádzajúce. Všetci, uviedli, že majú záujem naďalej zotrvať v služobnom pomere
príslušníka SIS a pokračovať v plnení služobných úloh v rozpracovaných akciách.
Prítomným boli na tejto porade rozdané žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru
a zároveň určený termín do kedy tieto žiadosti majú odovzdať. Ako dôkaz uvedeného
priebehu porady som tiež navrhoval vypočuť svedkov, ktorí boli na porade prítomní.
Uvedený dôkaz však vykonaný nebol.
Rovnako nepravdivé sú tvrdenia žalovaného, ako som už uviedol, ktoré si osvojil aj
súd, týkajúce sa spoločnosti T. Mnou navrhované dôkazy na vyvrátenie týchto tvrdení súd
nevykonal.
Žalovaný tiež účelovo argumentuje právnou úpravou, ktorá v tom čase platná
nebola. Podľa názoru žalovaného, činnosť v bývalých zložkách ŠtB predstavovala
bezpečnostné riziko. Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v tom čase „Za
bezpečnostné riziko podľa odseku 1 sa považuje a) činnosť proti záujmom Slovenskej
republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických
záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika
zaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv, b) úmyselné porušenie právnych predpisov,
v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, alebo zistenie
skutočností, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť a ovplyvniteľnosť osoby a môžu ovplyvniť
schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach.“ Navyše dňa 21. 10. 2003
bol vydaný zákon č. 432/2003 Z. z., ktorým sa okrem iného mení ustanovenie § 76 ods. 4
zákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností tak, že osobám, ktoré boli
k 1. novembru 2001 určené na oboznamovanie sa so štátnym tajomstvom v období
po 1. januári 1997, sa považujú za oprávnené osoby pre stupeň utajenia Prísne tajné alebo
Tajné podľa tohto zákona do 31. 10. 2004, ak nenastanú iné okolnosti na zánik oprávnenia.
V zmysle uvedeného v danej dobe neexistovali žiadne zákonné prekážky pre zotrvanie mojej
osoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2004. V zmysle ustanovenia § 14 ods. 1
tohto zákona za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne
zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej
bezpečnosti. Pre posúdenie právneho stavu prejednávanej veci je uvedené ustanovenie
absolútne irelevantné. Rovnako sú v tejto súvislosti právne irelevantné aj spojenia ako
budúci zámer zákonodarcu a pod. Harmonogramy odchodu bývalých príslušníkov ŠtB
zo služobného pomeru, pracovné porady, termíny na podanie žiadostí atď. boli len
nátlakovými aktivitami žalovaného na ukončenie služobného pomeru s dotknutými
príslušníkmi. Vzhľadom k tomu, že na ukončenie služobného pomeru príslušníkov, ktorí
v pôsobili v zložkách ŠtB neboli v tom čase zákonné predpoklady, žalovaný mi túto
povinnosť uložil príkazom. Absolútne nesúhlasím s názorom najvyššieho súdu, že sa jedná
iba o moje subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie. Ďalšou formou nátlaku
bola kontrola inšpekcie SIS, o ktorej bol spracovaný protokol č. p. 25-119-17/2003-Dok-
2003, z ktorého vyplynulo porušenie ustanovenia § 3, ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z.
o správe majetku štátu a ustanovenie § 10 ods. 1, 47 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z. z.
o rozpočtových pravidlách, čím som mal zároveň porušiť § 48 ods. 3 písm. a) a h) zákona
č. 73/1998 Z. z. a teda v spojení s § 17 cit. zákona aj služobnú prísahu. K protokolu
o kontrole som podal dve písomné stanoviská, ktoré boli mojimi nadriadenými akceptované,
no napriek tomu žalovaný podal na moju osobu trestné oznámenie pre spáchanie trestného
činu podvodu, neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla a zneužívania
právomoci verejného činiteľa. Trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom PZ Úradom
justičnej a kriminálnej polície, Bratislava III pod ČVS: ORP-1533/1-OSV- B3-2003 bolo
uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 30. 05. 2005, č. k. 2 PV 1707/03-42
zastavené. Najvyšší súd uvedené skutočnosti nezobral na zreteľ a nezohľadnil ich pri
posudzovaní celkového skutkového stavu.
Podľa § 101 ods. 1 O. s. p. „Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol
účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.“
Podľa § 129 ods. 2 O. s. p. „Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto
má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu
alebo právnickej osoby.“
Podľa § 132 O. s. p. „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.“
Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. „Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.“
Podľa § 213 ods. 2, 3 O. s. p. „Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,
hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.“
Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. „Súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.“
Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp.
rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené
v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ako aj upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za porušenie môjho základného práva
považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Mám zato, že na preukázanie neplatnosti
právneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny,
ktorými sú najmä záznam zo dňa 22. 10. 2003 a na neho nadväzujúca žiadosť o prepustenie
zo služobného pomeru. Ukončenie činnosti bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti v SIS
bola v tom období verejne diskutovaná téma, pričom z vyjadrení najvyšších ústavných
predstaviteľov a riaditeľa SIS bolo zrejmé, že títo príslušníci musia ukončiť služobný pomer
k SIS, a to aj napriek tomu, že takýto postup bol v rozpore s v tom čase platnou právnou
úpravou.
Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že
o ochrane mnou označeného základného práva (slobody) nerozhoduje iný súd.
Pri uplatnení ochrany môjho základného práva (slobody) som využil všetky právne
prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil
podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov.
Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti som dodržal, pretože
od doručenia mi právoplatného rozhodnutia/oznámenia opatrenia/upovedomenia o inom
zásahu/do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace.
Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní
sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného
zákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti a aby rozhodol, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky porušil moje základné právo (slobodu).
Žiadam tiež, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhl. MS
SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších zmien a doplnkov v sume 4.228,- Sk, a to za dva úkony právnej služby
á 1.950,- Sk a dva režijné paušály á 164,- Sk.
Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal
tento nález:
1. Základné právo (sloboda) Ing. P. M. upravené v čl. 46 a nas. Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005
(rozhodnutím č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 z 14. 03. 2006) porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005
z 14. 03. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Ing. P. M. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 4.228,- Sk, ktoré je Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. č. 262 225
3589/1100 vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou
založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc
rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom práva na súdnu
a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdnej
ochrane a k súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142
ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému, aby
sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak
fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu (napr. II. ÚS 251/03) sa však právo na súdnu ochranu nestotožňuje s procesným
úspechom.
Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,
avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými
v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmať len to, či
sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych
úprav.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa
preskúmal, či postup a rozhodnutie najvyššieho súdu neboli svojvoľné a či mali oporu
v zákone.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že namietané rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 25 S 58/2004-89 z 31. januára 2005, ktorým
tento súd zamietol jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej
informačnej služby.
Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v zmysle § 212 OSP dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné, keď konštatoval, že:
«Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73 /1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR
a Železničnej polície v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon“) policajt musí byť
uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného
pomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému, inak je neplatná.
Rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením oznámi nadriadený
policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie
zo služobného pomeru (§ 191 ods. 8 zákona).
Personálnym rozkazom z 20. novembra 2003 č. 1259 bola akceptovaná žiadosť
žalobcu z 27. októbra 2003 o uvoľnenie zo služobného pomeru. V podanom odvolaní
z 9. januára 2004 žalobca uviedol, že žiadosť nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod
nátlakom a z donútenia. Odvolanie žalobcu bolo rozhodnutím žalovanej z 24. marca 2004
č. PK-21-5/2004 zamietnuté a personálny rozkaz z 20. novembra 2003 bol potvrdený.
V odvolacom konaní predložil žalobca odvolaciemu súdu „písomné potvrdenie
pokynu na predloženie žiadosti o ukončenie pracovného pomeru“ z 22. apríla 2003
a z 22. októbra 2003. Zástupca žalovanej na pojednávaní k predloženým listinám uviedol,
že tieto neobsahujú povinné administratívne náležitosti, nepreukazujú svoj pôvod, teda že
boli skutočne vydané a podpísané žalovanou. Pripustil možnosť, že boli spísané
a vyhotovené až po podaní žiadosti a pre potreby súdneho konania. Osoba, ktorá podpísala
predložené listiny, nie je riaditeľom príslušnej sekcie. Iba riaditeľ sekcie bol jediný
oprávnený vydať rozkaz a písomne potvrdiť, že na jeho splnení trvá.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že konal
neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov
a aktuálnej situácie žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho subjektívne
hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej Štátnej
bezpečnosti a k jej pracovníkom nepotvrdzuje, že bol skutočne donútený podať žiadosť
o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len na jeho
rozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne
potvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom
skutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti
rozhodnutý odísť, svedčí aj skutočnosť, že od 22. októbra 2003 sa stal spoločníkom
a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.
Odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, sú
nedôvodné. Krajský súd dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym právnym
záverom. Svoj rozsudok náležite a logicky odôvodnil. Nebolo úlohou krajského súdu
vykonávať rozsiahle dokazovanie, ako sa mylne žalobca domnieva. Krajský súd v súlade
s § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho priadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovanej a bolo na jeho vôli vykonať dôkazy
nevyhnutné na preskúmanie tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho
poriadku rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2005 č. 25 S 58/2004-89 ako
vecne správny potvrdil.»
Najvyšší súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V jeho rozhodnutí sú uvedené
skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj
rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.
Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je zjavné, že tento sa zaoberal
námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by závery
najvyššieho súdu v označenej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s článkami ústavy a dohovoru, ktoré označil sťažovateľ.
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje
také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo
ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Právo
na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že súd vysloví svoj právny názor, na jeho
základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv takým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym ich porušovaním.
Sťažovateľ bol v predmetnom spore žalobcom, najvyšší súd o jeho veci na základe
odvolania konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať
na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP,
ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených
v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného
súdu.
Ústavný súd nie je taktiež zásadne oprávnený ani povinný opätovne sa venovať
námietkam, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ak boli
prerokované a tieto súdy o nich rozhodli.
Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal
v sťažnosti taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery
najvyššieho súdu o relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského
súdu, alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach
prípadu vecnú nesprávnosť, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
či arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ nepreukázal, že prípadná vecná
nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04).
Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľom odvolacím
súdom také nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení
citovaných v napadnutom rozhodnutí a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by bolo
spôsobilé vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.
Skutočnosti označené v sťažnosti teda ústavnému súdu neumožnili dospieť k záveru
o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého
rozhodnutia najvyššieho súdu, z jeho právnych východísk a záverov, a konštatujúc, že
účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom
označenými základnými právami, zaručenými v označenom článku ústavy, resp. dohovoru,
odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok bolo už rozhodovanie o ďalších nárokoch
uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2006