Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 272/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 a

takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. júla 2006

doručené podanie Ing. P. M., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

M. K., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Slovenskej informačnej služby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Dňa 19. 05. 2004 som prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu

na Krajský súd v Bratislave proti Slovenskej informačnej službe o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Slovenskej informačnej služby zo dňa 24. 03. 2004, č. p. PK-21-5/2004. Žaloba

bola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená Krajskému súdu v Žiline, ktorý ju rozsudkom

zo dňa 31. 01. 2005 č. zamietol. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že som si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal som tvrdenia obsiahnuté v žalobe.

Zároveň však v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že „Je pravdou, že k preukázaniu týchto

tvrdení, žalobca navrhoval v žalobe vykonať dôkazy (výsluch svedkov) a je tiež pravdou,

že správne orgány v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonali.“ Z uvedeného vyplýva,

že prvostupňový súd sa nie len že nezaoberal mojimi vyjadreniami ale ani nevykonal

dôkazy, ktoré som navrhoval vykonať, najmä od Slovenskej informačnej služby nevyžiadal

záznam z operatívnej porady riaditeľa SIS č. p. zo dňa 8. 4. 2003,

ktorý SIS nepredložila, aj keď som to navrhoval a súd viackrát žiadal.

Riaditeľ SIS na tejto porade z pozície svojej funkcie vydal pokyn, ktorý nemá oporu v

zákone, aby príslušníkom SIS, ktorí v minulosti pôsobili v ŠtB, VKR a spravodajských

útvarov PS a OŠH bol ukončený služobný pomer. Naopak, súd sa stotožnil s účelovými a

nepravdivými tvrdeniami žalovaného, ktorý navyše manipuloval s dôkazmi, ako napr. s

mojou žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorú predložil neúplnú a pozmenenú.

Ďalej žalovaný k priebehu porady, na ktorej bol vykonávaný nátlak na moju osobu,

predložil písomnosť č. p. 63/980-37-5/2004, podpísanú príslušníkom žalovaného P., ktorý

sa však predmetnej porady vôbec nezúčastnil. Nepravdivé skutočnosti sú uvedené aj v

písomnosti č. p. 77/33-132-16/2005-PRAV zo dňa 24. 01. 2005 (strana 76 spisu) týkajúcej

sa spoločnosti T., že žalobca vedome zamlčal svoju podnikateľskú činnosť, čím súd aj

Slovenskú informačnú službu zavádzal... z ktorého nepravdivého tvrdenia je odvodená

značná časť argumentácie krajského ale aj najvyššieho súdu. Vzhľadom k tomu, že som

nebol pozbavený mlčanlivosti tak, ako som požadoval, nemohol som sa k tejto písomnosti

riadne vyjadriť. Navrhol som však vykonať dokazovanie listinami, založenými u žalovaného

pod č. p. a 63/920-108/2003, z ktorých je zrejmé, že v súvislosti so

spoločnosťou T. som si plnil len svoje služobné povinnosti. So súhlasom nadriadených som

podnikal od začiatku môjho služobného pomeru, teda aj pred založením spoločnosti T.,

príslušné písomnosti sú založené v SIS. Založenie tejto spoločnosti v žiadnom prípade teda

nemôže svedčiť o tom, že som už dlhšie nechcel zotrvať v služobnom pomere a bol som

rozhodnutý odísť ešte pred podaním žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorý

názor si osvojil Najvyšší súd na základe nepravdivej informácie od žalovaného. Uvedeným

postupom žalovaný úmyselne zavádzal súd. Krajský súd nevyhovel mojej požiadavke o

zabezpečenie zbavenia mlčanlivosti mojej osoby u riaditeľa Slovenskej informačnej služby.

Z tohto dôvodu boli moje možnosti obrany proti nepravdivým vyjadreniam žalovaného

značne obmedzené. Postupom krajského súdu mi bola odoprená možnosť účinne si brániť

svoje práva a právom chránené záujmy.

Podľa ustanovenia a v znení

neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „“) „súd rozhodne na základe skutkového

stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi

účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné

pochybnosti.“ „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorým bola moja žaloba

zamietnutá, nebolo v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, dňa 18. 04. 2005

som proti nemu podal odvolanie. Predmetom odvolania boli najme vyššie uvedené

nedostatky konania, následkom ktorých bolo vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní rozhodol Rozsudkom zo dňa 14. 03. 2006,

č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie

potvrdil. Rozhodnutie Najvyššieho súdu rovnako vychádza z nedostatočne zisteného

skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia veci. Mám zato, že ak by

boli vykonané všetky dôkazy, ktorých vykonanie som navrhoval, bolo by jednoznačne

preukázané, že zo strany žalovaného bol vyvíjaný nátlak na moju osobu v súvislosti

s podaním žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru. Konanie na prvostupňovom ale

aj na odvolacom súde však bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Postupom súdu bola porušená rovnosť účastníkov konania, čím som

sa dostal do nevýhodnej pozície. Na jednej strane neboli rešpektované moje požiadavky

na zabezpečenie a vykonanie dôkazov, ktoré som sám zo svojej pozície nemal možnosť súdu

predložiť, keďže sa jedná o utajované písomnosti, ktoré sa nachádzajú v SIS a na druhej

strane som sa nemohol vyjadrovať k účelovým a nepravdivým tvrdeniam žalovaného, keďže

som nebol zbavený mlčanlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil názor, že „... sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že konal

neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov

a aktuálnej situácie u žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho

subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej

Štátnej bezpečnosti a k jej pracovníkom nepotvrdzuje, že bol skutočne donútený podať

žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len

na jeho rozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne

potvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom

skutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti

rozhodnutý odísť, svedčí aj skutočnosť, že od 22. októbra 2003 sa stal spoločníkom

a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.“

V súvislosti s názorom najvyššieho súdu a ním vyvodených záverov, poukazujem

na nasledovné skutočnosti:

Pokiaľ najvyšší súd pod možnosťou voľby mal na mysli ukončenie služobného

pomeru podľa ustanovenia alebo podľa ustanovenia

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v platnom znení, tak

možnosť voľby som nepochybne mal, avšak to nebolo predmetom konania. Predmetom

konania bolo posúdenie, či som mal možnosť voľby medzi ukončením a neukončením

služobného pomeru. Z vyjadrení žalovaného založených písomne do spisového materiálu

alebo prednesených na pojednávaní, ktoré sa konalo na prvostupňovom súde dňa

21. 01. 2005 možno jednoznačne preukázať, že táto možnosť voľby mi umožnená nebola

(strana 4 zápisnice „... majú všetci prítomní len dve možnosti odchodu zo služobného

pomeru...“).

Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že viacerí bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti si

žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru nepodali, nie je to pravda. Všetci zúčastnení

na pracovnej porade si predmetnú žiadosť k stanovenému termínu podali. Podľa záznamu

zo dňa 22. 10. 2003, č. p. 63/920-21-3/2003, ktorý som sám napísal len z toho dôvodu, že

bol na mňa a ostatných zúčastnených vyvíjaný nátlak, v diskusii na uvedenú tému vystúpili

všetci prítomní s tým, že v prípade podania si žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sa

jedná len o splnenie pokynu nadriadeného. Pokyn nadriadeného mi bol aj písomne

potvrdený v súlade s § 48, odst. 4 zákona č. 73/98 priamym nadriadeným v zmysle § 4

zákona č. 73/98. V zápisnici z pojednávania na Krajskom súde dňa 21. 1. 2005 na str. 6 som

na otázku súdu uviedol, že som postupoval v súlade s týmto ustanovením. Tvrdenia

žalovaného k tomuto pokynu na pojednávaní dňa 14. 3. 2006 na Najvyššom súde sú účelové

a zavádzajúce. Všetci, uviedli, že majú záujem naďalej zotrvať v služobnom pomere

príslušníka SIS a pokračovať v plnení služobných úloh v rozpracovaných akciách.

Prítomným boli na tejto porade rozdané žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru

a zároveň určený termín do kedy tieto žiadosti majú odovzdať. Ako dôkaz uvedeného

priebehu porady som tiež navrhoval vypočuť svedkov, ktorí boli na porade prítomní.

Uvedený dôkaz však vykonaný nebol.

Rovnako nepravdivé sú tvrdenia žalovaného, ako som už uviedol, ktoré si osvojil aj

súd, týkajúce sa spoločnosti T. Mnou navrhované dôkazy na vyvrátenie týchto tvrdení súd

nevykonal.

Žalovaný tiež účelovo argumentuje právnou úpravou, ktorá v tom čase platná

nebola. Podľa názoru žalovaného, činnosť v bývalých zložkách ŠtB predstavovala

bezpečnostné riziko. Podľa ustanovenia o ochrane

utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v tom čase „Za

bezpečnostné riziko podľa odseku 1 sa považuje a) činnosť proti záujmom Slovenskej

republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických

záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika

zaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv, b) úmyselné porušenie právnych predpisov,

v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, alebo zistenie

skutočností, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť a ovplyvniteľnosť osoby a môžu ovplyvniť

schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach.“ Navyše dňa 21. 10. 2003

bol vydaný , ktorým sa okrem iného mení ustanovenie

o ochrane utajovaných skutočností tak, že osobám, ktoré boli

k 1. novembru 2001 určené na oboznamovanie sa so štátnym tajomstvom v období

po 1. januári 1997, sa považujú za oprávnené osoby pre stupeň utajenia Prísne tajné alebo

Tajné podľa tohto zákona do 31. 10. 2004, ak nenastanú iné okolnosti na zánik oprávnenia.

V zmysle uvedeného v danej dobe neexistovali žiadne zákonné prekážky pre zotrvanie mojej

osoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím zákona

č. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2004. V zmysle ustanovenia § 14 ods. 1

tohto zákona za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne

zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej

bezpečnosti. Pre posúdenie právneho stavu prejednávanej veci je uvedené ustanovenie

absolútne irelevantné. Rovnako sú v tejto súvislosti právne irelevantné aj spojenia ako

budúci zámer zákonodarcu a pod. Harmonogramy odchodu bývalých príslušníkov ŠtB

zo služobného pomeru, pracovné porady, termíny na podanie žiadostí atď. boli len

nátlakovými aktivitami žalovaného na ukončenie služobného pomeru s dotknutými

príslušníkmi. Vzhľadom k tomu, že na ukončenie služobného pomeru príslušníkov, ktorí

v pôsobili v zložkách ŠtB neboli v tom čase zákonné predpoklady, žalovaný mi túto

povinnosť uložil príkazom. Absolútne nesúhlasím s názorom najvyššieho súdu, že sa jedná

iba o moje subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie. Ďalšou formou nátlaku

bola kontrola inšpekcie SIS, o ktorej bol spracovaný protokol č. p. 25-119-17/2003-Dok-

2003, z ktorého vyplynulo porušenie ustanovenia , ods. 2

o správe majetku štátu a ustanovenie , ods. 1

o rozpočtových pravidlách, čím som mal zároveň porušiť § 48 ods. 3 písm. a) a h) zákona

č. a teda v spojení s cit. zákona aj služobnú prísahu. K protokolu

o kontrole som podal dve písomné stanoviská, ktoré boli mojimi nadriadenými akceptované,

no napriek tomu žalovaný podal na moju osobu trestné oznámenie pre spáchanie trestného

činu podvodu, neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla a zneužívania

právomoci verejného činiteľa. Trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom PZ Úradom

justičnej a kriminálnej polície, Bratislava III pod ČVS: ORP-1533/1-OSV- B3-2003 bolo

uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 30. 05. 2005, č. k. -42

zastavené. Najvyšší súd uvedené skutočnosti nezobral na zreteľ a nezohľadnil ich pri

posudzovaní celkového skutkového stavu.

Podľa „Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol

účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia

dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.“

Podľa „Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto

má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu

alebo právnickej osoby.“

Podľa „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.“

Podľa „Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.“

Podľa , „Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním

ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,

hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.“

Podľa „Súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.“

Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp.

rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené

v a nasl. ako aj upravené v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za porušenie môjho základného práva

považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu. Mám zato, že na preukázanie neplatnosti

právneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny,

ktorými sú najmä záznam zo dňa 22. 10. 2003 a na neho nadväzujúca žiadosť o prepustenie

zo služobného pomeru. Ukončenie činnosti bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti v SIS

bola v tom období verejne diskutovaná téma, pričom z vyjadrení najvyšších ústavných

predstaviteľov a riaditeľa SIS bolo zrejmé, že títo príslušníci musia ukončiť služobný pomer

k SIS, a to aj napriek tomu, že takýto postup bol v rozpore s v tom čase platnou právnou

úpravou.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že

o ochrane mnou označeného základného práva (slobody) nerozhoduje iný súd.

Pri uplatnení ochrany môjho základného práva (slobody) som využil všetky právne

prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil

podmienku ustanovenú v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov.

Zákonom ustanovenú lehotu (

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti som dodržal, pretože

od doručenia mi právoplatného rozhodnutia/oznámenia opatrenia/upovedomenia o inom

zásahu/do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace.

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní

sťažnosti podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného

zákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti a aby rozhodol, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky porušil moje základné právo (slobodu).

Žiadam tiež, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhl. MS

SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších zmien a doplnkov v sume 4.228,- Sk, a to za dva úkony právnej služby

á 1.950,- Sk a dva režijné paušály á 164,- Sk.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal

tento nález:

1. Základné právo (sloboda) Ing. P. M. upravené v a nas. Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005

(rozhodnutím č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 z 14. 03. 2006) porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005

z 14. 03. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. P. M. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 4.228,- Sk, ktoré je Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. č. 262 225

3589/1100 vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom práva na súdnu

a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdnej

ochrane a k súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142

. Právo zaručené a dohovoru zaručuje každému, aby

sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak

fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí

umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu (napr. ) sa však právo na súdnu ochranu nestotožňuje s procesným

úspechom.

Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,

avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými

v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmať len to, či

sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych

úprav.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa

preskúmal, či postup a rozhodnutie najvyššieho súdu neboli svojvoľné a či mali oporu

v zákone.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -89 z 31. januára 2005, ktorým

tento súd zamietol jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej

informačnej služby.

Najvyšší súd ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v zmysle dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné, keď konštatoval, že:

«Podľa § 191 ods. 1 zákona č. Z. z. o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR

a Železničnej polície v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon“) policajt musí byť

uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného

pomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému, inak je neplatná.

Rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením oznámi nadriadený

policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie

zo služobného pomeru (§ 191 ods. 8 zákona).

Personálnym rozkazom z 20. novembra 2003 č. 1259 bola akceptovaná žiadosť

žalobcu z 27. októbra 2003 o uvoľnenie zo služobného pomeru. V podanom odvolaní

z 9. januára 2004 žalobca uviedol, že žiadosť nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod

nátlakom a z donútenia. Odvolanie žalobcu bolo rozhodnutím žalovanej z 24. marca 2004

č. PK-21-5/2004 zamietnuté a personálny rozkaz z 20. novembra 2003 bol potvrdený.

V odvolacom konaní predložil žalobca odvolaciemu súdu „písomné potvrdenie

pokynu na predloženie žiadosti o ukončenie pracovného pomeru“ z 22. apríla 2003

a z 22. októbra 2003. Zástupca žalovanej na pojednávaní k predloženým listinám uviedol,

že tieto neobsahujú povinné administratívne náležitosti, nepreukazujú svoj pôvod, teda že

boli skutočne vydané a podpísané žalovanou. Pripustil možnosť, že boli spísané

a vyhotovené až po podaní žiadosti a pre potreby súdneho konania. Osoba, ktorá podpísala

predložené listiny, nie je riaditeľom príslušnej sekcie. Iba riaditeľ sekcie bol jediný

oprávnený vydať rozkaz a písomne potvrdiť, že na jeho splnení trvá.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že konal

neslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov

a aktuálnej situácie žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho subjektívne

hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej Štátnej

bezpečnosti a k jej pracovníkom nepotvrdzuje, že bol skutočne donútený podať žiadosť

o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len na jeho

rozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne

potvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom

skutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti

rozhodnutý odísť, svedčí aj skutočnosť, že od 22. októbra 2003 sa stal spoločníkom

a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.

Odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, sú

nedôvodné. Krajský súd dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym právnym

záverom. Svoj rozsudok náležite a logicky odôvodnil. Nebolo úlohou krajského súdu

vykonávať rozsiahle dokazovanie, ako sa mylne žalobca domnieva. Krajský súd v súlade

s § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho priadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovanej a bolo na jeho vôli vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho

poriadku rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2005 č. -89 ako

vecne správny potvrdil.»

Najvyšší súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V jeho rozhodnutí sú uvedené

skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj

rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je zjavné, že tento sa zaoberal

námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by závery

najvyššieho súdu v označenej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s článkami a dohovoru, ktoré označil sťažovateľ.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje

také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. dohovoru alebo

ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov ( až 50 ). Právo

na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že súd vysloví svoj právny názor, na jeho

základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv takým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym ich porušovaním.

Sťažovateľ bol v predmetnom spore žalobcom, najvyšší súd o jeho veci na základe

odvolania konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa ,

ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených

v až 50 , ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného

súdu.

Ústavný súd nie je taktiež zásadne oprávnený ani povinný opätovne sa venovať

námietkam, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ak boli

prerokované a tieto súdy o nich rozhodli.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

v sťažnosti taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery

najvyššieho súdu o relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského

súdu, alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach

prípadu vecnú nesprávnosť, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

či arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ nepreukázal, že prípadná vecná

nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľom odvolacím

súdom také nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení

citovaných v napadnutom rozhodnutí a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by bolo

spôsobilé vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom , resp. dohovoru.

Skutočnosti označené v sťažnosti teda ústavnému súdu neumožnili dospieť k záveru

o porušení základného práva podľa a dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého

rozhodnutia najvyššieho súdu, z jeho právnych východísk a záverov, a konštatujúc, že

účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom

označenými základnými právami, zaručenými v označenom článku , resp. dohovoru,

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok bolo už rozhodovanie o ďalších nárokoch

uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2006