Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 156/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2004 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,

Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -241

z 12. júla 2001 a jeho rozsudkom č. k. -149, -149 z 29. januára

2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2003

doručená (na poštovú prepravu odovzdaná 29. mája 2003) sťažnosť PhDr. R. B., B. (ďalej

len „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska

kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský

súd“) č. k. -241 z 12. júla 2001 a jeho rozsudkom č. k. -149,

-149 z 29. januára 2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že :

„Predmetom tejto sťažnosti je porušenie práva sťažovateľa podľa Čl. 20 ods. 1

, a to práva vlastniť a nadobúdať majetok, postupom Krajského

súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. , a vo veci vedenej

pod sp. zn. . (...)

Sťažovateľ spolu so súhlasom vtedajšej manželky p. Mgr. B., t. č. V., podal dňa

30. 11. 1994 v súlade s žiadosť o prevod vlastníctva

bytu č. 29 na Rovniankovej ul. č. 13 v B.

Po podaní žiadosti o prevod vlastníctva bytu bolo manželstvo sťažovateľa a p. V.

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. zo dňa 10. 07. 1996, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 21. 08. 1996, rozvedené. Rozvodom manželstva došlo

k zániku bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov a od tohto dňa nadobúdajú veci do

výlučného vlastníctva alebo podielového spoluvlastníctva.

P. V. následne podala dňa 12. 11. 1996 návrh na zrušenie práva spoločného nájmu

predmetného bytu. Napriek tomu, že podmienky na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva

bytu boli splnené, p. V. oznámila prenajímateľovi bytu, že nesúhlasí s prevodom bytu do

právoplatného skončenia konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, na základe

čoho obec odmietla uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu do skončenia súdneho

konania.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn. zrušil

účastníkom právo spoločného nájmu bytu a rozhodol, že predmetný byt bude naďalej užívať

ako výlučný nájomca p. V., pričom sťažovateľ je povinný byt vypratať najneskôr do 15 dní

po zabezpečení bytovej náhrady, a to náhradného bytu.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn. tak,

že prvostupňový rozsudok potvrdil. (...)

Sťažovateľ podal dňa 22. 01. 2001 žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie

zmluvy. Žalobu odôvodnil tým, že napriek tomu, že spolu s písomným súhlasom vtedajšej

manželky p. B., t. č. V. podal dňa 30. 11. 1994 žiadosť o prevod vlastníctva bytu č. 29 na

Rovniankovej ul. č. 13 v B., pričom podmienky na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva

bytu boli splnené, obec odmietla uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu.

Okresný súd Bratislava V rozhodol o návrhu rozsudkom zo dňa 25. 10. 2001, sp. zn.

tak, že návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. , zo dňa

29. 01. 2003 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil. (...)

Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi opakovane namietal, že jeho základné

právo podľa Čl. 20 ods. 1 je porušované (v odvolaní zo dňa 05. 12. 2001, v žalobe

zo dňa 22. 01. 2001). Všeobecné súdy (Okresný súd Bratislava V a Krajský súd

v Bratislave) však argumentáciu sťažovateľa nielenže neakceptovali, ale sa ňou vôbec

nezaoberali. (...)

Je zrejmé, že postupom všeobecných súdov nebola poskytnutá ochrana základného

práva sťažovateľa, aj keď tomu tak malo byť. Všeobecné súdy boli zodpovedné za dodržanie

základného práva sťažovateľa. Keďže tak neučinili, jediným reparačným právnym

inštitútom, ktorým disponuje sťažovateľ, je iniciovanie preskúmania jeho záležitosti

Ústavným súdom. Preto považujem právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o tejto sťažnosti

za danú. (...)

Sťažovateľ sa v konaní podľa bránil v rámci konania

o zrušenie spoločného nájmu bytu:

- vyjadrením k návrhu na začatie konania zo dňa 17. 11. 1997,

- odvolaním proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 23. 02. 2001,

a v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy:

- návrhom na začatie konania zo dňa 22. 01. 2001,

- odvolaním proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 06. 12. 2001,

- doplnením odvolania zo dňa 31. 12. 2001.

Sťažovateľ tak využil všetky právne prostriedky, ktoré mu priznáva Občiansky súdny

poriadok pri uplatňovaní svojho práva. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že predmetom tejto

sťažnosti nie je posúdenie dokazovania, resp. priebehu konania pred všeobecnými súdmi.

Jej predmetom je ochrana základného práva, ktoré sťažovateľovi priznáva . Cieľom

je reparácia postavenia sťažovateľa, keď tento sa oproti pôvodnej pozícii (nájomca

obecného bytu, ktorý disponuje zákonným predkupným právom; žiadateľ o prevod bytu do

vlastníctva) ocitol prakticky bez garancie sociálnej istoty bývania. Medzičasom sa totiž

výlučným vlastníkom predmetného bytu stala p. V., pričom sťažovateľ je titulom

právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn.

povinný byt vypratať po zabezpečení náhradného bytu.

Na základe návrhu p. V. je proti sťažovateľovi vedené na Okresnom súde Bratislava

V konanie o vypratanie nehnuteľnosti. Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa

24. 04. 2003, sp. zn. -20 rozhodol tak, že nariadil výkon rozhodnutia. (...)

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom nebolo k dnešnému dňu

rozhodnuté. (...)

Predmetom tejto sťažnosti však nie je otázka ústavnosti vykonávacieho konania,

ktoré je proti sťažovateľovi vedené. Slúži iba na ilustráciu postavenia sťažovateľa ako

človeka, ktorý napriek tomu, že využil všetky dostupné procesné inštitúty, nedokázal obhájiť

porušenie svojho základného práva. Naznačená disproporcia medzi pôvodným a súčasným

postavením sťažovateľa je totiž podľa môjho názoru spôsobená tým, že všeobecné súdy

procesným postupom negarantovali sťažovateľovi prístup k vlastníctvu, resp. k právu

nadobúdať vlastníctvo.

Vo veci Ústavný súd uviedol, že každý má právo vlastniť majetok.

Tento článok nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samo, ale právo byť

vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.

Vo veci Ústavný súd uviedol, že Čl. 20 ods. 1 zabezpečuje

každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok

uvedených v Ústave alebo v ďalších zákonoch.

Úprava práv a povinností obcou vo veciach nadobúdania vlastníctva bytov

a nebytových priestorov nad rámec splnomocnenia o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov zasahuje aj do práva občana na

prístup k majetku. (...)

Ustanovenie v platnom znení zakladá

obligatórnu povinnosť obce uzavrieť s nájomcom bytu zmluvu o prevode vlastníctva bytu do

dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona

v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov. Túto

povinnosť nemá obec pri domoch, v ktorých boli byty vyňaté z prevodu vlastníctva podľa

§ 31.

Odporca podal s písomným súhlasom navrhovateľky dňa 30. 11. 1994 v súlade s ust.

§ 29a ods. 1 cit. zák. žiadosť o prevod vlastníctva predmetného bytu. Zákonodarca taxatívne

stanovil prípady, kedy obec povinnosť uzatvoriť zmluvu a previesť vlastnícke právo na

nájomcu nemá. Vo výpočte dôvodov na neuskutočnenie prevodu vlastníctva k bytu sa však

nenachádza prípad, keď po podaní žiadosti spoločných nájomcov o uzavretie zmluvy

o prevode bytu do vlastníctva došlo k rozvodu ich manželstva, spoloční nájomcovia sa

nevedia dohodnúť na ďalšom nakladaní s bytom a jeden z nich podá na súd žalobu

o zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Zastávam stanovisko, že postup obce (akceptovaný všeobecnými súdmi) nebol

súladný s cit. zákonom, a preto sťažovateľ nemal zabezpečené rovnaké predpoklady

a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva.

Tým bolo právo sťažovateľa podľa Čl. 20 ods. 1 , v širšom kontexte vykladané

samotným Ústavným súdom ako právo nadobúdať vlastníctvo, porušené. (...)

V prípade, ak by sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd so sťažnosťou o porušení

svojho práva podľa Čl. 20 ods. 1 , po tom, ako krajský súd potvrdil rozsudok

Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 02. 2001, sp. zn. o zrušení spoločného

nájmu, Ústavný súd by sťažnosť odmietol ako predčasne podanú. V čase, keď rozsudok

Krajského súdu nadobudol právoplatnosť, totiž ešte nebolo konanie o nahradenie

vyhlásenia vôle skončené. Ústavný súd by v tom prípade správne argumentoval tým, že

v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle môže sťažovateľ dosiahnuť nápravu – tým, že by súd

jeho návrhu vyhovel. V takom prípade (nahradením vôle) by sa sťažovateľ dostal do pozície

zmluvnej strany v zmluve, ktorou by bolo vlastníctvo bytu na neho prevedené. Jeho

ústavnému právu podľa Čl. 20 by tak bolo učinené zadosť.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ musel počkať na právoplatné skončenie konania

o nahradení vôle. Až skončením tohto konania sa ocitol v situácii, keď neúspešne namietal

porušenie ústavného práva a všeobecné súdy mu ochranu neposkytli. Vo vzťahu k porušeniu

práva zaručeného Čl. 20 ide medzi konaniami o nahradení vyhlásenia vôle a o zrušenie

spoločného nájmu o príčinnú súvislosť.

Do pozície aktívne nelegitimovaného sa sťažovateľ v konaní o nahradenie vyhlásenia

vôle dostal až po tom, ako súd právoplatne skončil konanie o zrušenie spoločného nájmu.

Keďže sťažovateľ v obidvoch konaniach argumentoval porušením práva podľa Čl. 20 v ich

vzájomnej súvislosti, dôvodnou sa táto sťažnosť stala až právoplatnosťou rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 29. 01. 2003.

Preto sťažovateľ v petite sťažnosti argumentuje vzájomnou súvislosťou predmetných

konaní. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti vydal toto uznesenie:

Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť o porušení základných práv

sťažovateľa podľa rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 29. 01. 2003 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn. .

Po konaní vo veci samej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

vydal tento nález:

1. Základné právo sťažovateľa, a to právo vlastniť a nadobúdať majetok, bolo

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa

29. 01. 2003 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

; a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn.

a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

porušené.

2. Podľa , zákona o organizácii Ústavného súdu

SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 29. 01. 2003

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 07. 2001, sp. zn. zrušuje.

3. Podľa , zákona o organizácii

Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný

súd prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci vedenej pod sp. zn. ,

a vo veci vedenej pod sp. zn. konal v súlade s Občianskym

súdnym poriadkom a .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -241 z 12. júla 2001 a jeho rozsudkom č. k.

149, -149 z 29. januára 2003 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

.

1. K námietke porušenia základného práva podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -241 z 12. júla 2001

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa je podanie

sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť

porušené označené základné právo. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že zákon o ústavnom

súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty ani odpustiť (pozri napr. ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, že podstatou tvrdení sťažovateľa

o porušení jeho základných práv garantovaných v sú skutočnosti, ku

ktorým došlo najneskôr nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -241, a to dňom 11. septembra 2001, ako aj na to, že v čase, keď bola

predmetná sťažnosť adresovaná ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu, t. j.

29. mája 2003, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom,

bolo potrebné návrh sťažovateľa v tejto časti posúdiť ako sťažnosť podanú oneskorene

podľa .

Neobstojí tvrdenie sťažovateľa o tom, že „(...) sťažovateľ musel počkať na

právoplatné skončenie konania o nahradení vôle. Až skončením tohto konania sa ocitol

v situácii, keď neúspešne namietal porušenie ústavného práva a všeobecné súdy mu

ochranu neposkytli,“ pretože obe napadnuté konania sú samostatnými konaniami, na ktoré

sa autonómne viažu aj práva a povinnosti účastníkov týchto konaní.

2. K námietke porušenia základného práva podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -149, -149 z 29. januára 2003

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia jeho „práva vlastniť

a nadobúdať majetok“ podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 29. januára 2003 č. k. -149, -149, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ síce tvrdí, že „všeobecné súdy procesným postupom negarantovali sťažovateľovi

prístup k vlastníctvu, resp. k právu nadobúdať vlastníctvo“, avšak konanie pred krajským

súdom ani jeho rozsudok nenapadol z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 , ktorý je primárnou ústavnou bázou pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na

súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

50 ). Sťažovateľ teda nenamietal, že by v konaní pred krajským súdom nemohol

riadne uplatniť svoje návrhy na dokazovanie alebo sa vyjadriť k právnej argumentácii

druhého účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na

spravodlivé súdne konanie.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorej

ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci

ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom

prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa sú zlučiteľné s citovanými článkami .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ „podal s písomným súhlasom

navrhovateľky dňa 30. 11. 1994 v súlade s ust. § 29a ods. 1 cit. zák. žiadosť o prevod

vlastníctva predmetného bytu. Zákonodarca taxatívne stanovil prípady, kedy obec

povinnosť uzatvoriť zmluvu a previesť vlastnícke právo na nájomcu nemá. Vo výpočte

dôvodov na neuskutočnenie prevodu vlastníctva k bytu sa však nenachádza prípad, keď po

podaní žiadosti spoločných nájomcov o uzavretie zmluvy o prevode bytu do vlastníctva

došlo k rozvodu ich manželstva, spoloční nájomcovia sa nevedia dohodnúť na ďalšom

nakladaní s bytom a jeden z nich podá na súd žalobu o zrušenie práva spoločného nájmu

bytu.

Zastávam stanovisko, že postup obce (akceptovaný všeobecnými súdmi) nebol

súladný s cit. zákonom, a preto sťažovateľ nemal zabezpečené rovnaké predpoklady

a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva.

Tým bolo právo sťažovateľa podľa , v širšom kontexte vykladané

samotným Ústavným súdom ako právo nadobúdať vlastníctvo, porušené.“

Podstatou tvrdení sťažovateľa je vlastne jeho nesúhlas s hodnotením vykonaného

dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Avšak skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd

bol v danej veci toho názoru, že „Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľovi a vedľajšej

účastníčke vzniklo právo spoločného nájmu bytu nachádzajúceho sa v B. na

ul. Rovniankovej 13 v zmysle § 703 ods. 1 Obč. zák., ktoré bolo po rozvode ich manželstva

zrušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 2. 2001 č. k. -204

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 7. 2001 č. k.

241 s tým, že výlučnou nájomníčkou tohto bytu sa stala vedľajšia účastníčka. Predmetný byt

by tak bol mohol previesť len do vlastníctva vedľajšej účastníčky ako nájomníčky bytu

v zmysle odporca 1/ ako vlastník domu () a len

vo vzťahu k nej bol povinný odporca 2/ splniť si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 29a

ods. 1 Námietka navrhovateľa, že žiadosť o prevod vlastníctva bytu

podal ešte za trvania manželstva, nebola dôvodná, pretože túto žiadosť podal sám bez

súhlasu vedľajšej účastníčky (v tom čase jeho manželky) v rozpore s § 701 ods. 1 a 2, a

§ 145 ods. 1 Obč. zák., pretože išlo o byt v spoločnom nájme manželov a po rozvode

manželstva navrhovateľa a vedľajšej účastníčky by bola mohla obec previesť predmetný byt

do ich podielového spoluvlastníctva, avšak vedľajšia účastníčka s tým nesúhlasila.

V priebehu odvolacieho konania sa navyše vedľajšia účastníčka stala vlastníčkou

predmetného bytu, a to na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26. 6. 2002, ktorú bola ako

výlučná nájomníčka bytu oprávnená uzavrieť, takže s prihliadnutím na ust. § 154 ods. 1

návrh navrhovateľa postráda právny základ.

Okrem toho návrh navrhovateľa nebol dôvodný aj pre nedostatok jeho aktívnej

legitimácie od začiatku konania ( ), pretože v čase podania návrhu boli

spoločnými nájomcami bytu navrhovateľ a vedľajšia účastníčka, návrh však podal len

navrhovateľ, hoci z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného nájmu bytu sú oprávnení

a povinní nájomcovia spoločne a nerozdielne (§ 701 ods. 2 Obč. zák.)“.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

posúdenie „nároku“ uplatneného sťažovateľom krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku

a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s označeným článkom , teda v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému

súdu dospieť k záveru o porušení „práva sťažovateľa vlastniť a nadobúdať majetok“ podľa

. Vzhľadom na uvedené v tejto časti je podľa názoru ústavného súdu

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2004