Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 404 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (413)I. ÚS 22/03
PDF · 159.5 KB
No categories available
I. ÚS 22/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 22/03-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., so sídlom B.,
zastúpenej advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie
svojich ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na to, že Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným
a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 303/2001 z 20. februára 2002, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2003 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou
žiadala, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „Rozsudkom NS SR zo dňa 20. 2. 2002,
č. k. 2 Obo/2001 boli porušené základné práva sťažovateľ(ky) – právo na domáhanie sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na
povinnosť sudcu byť pri rozhodovaní viazaný zákonom – čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a právo
na to, že Národná rada SR je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. Podľa §
56 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušuje sa uznesenie KS Bratislava 49 Cb
93/00-278 zo dňa 8. 8. 2002 a uznesenie NS SR 2 Obo 259/02 zo dňa 17. 10. 2002. Podľa §
56 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušuje sa výzva KS Bratislava na zaplatenie
súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 9. 12. 2002 a sťažovateľ(ka) nie je povinn(á) zaplatiť
súdny poplatok vo výške 1.000.000 Sk za dovolanie. Prikazuje sa sporovú vec vedenú na
KS Bratislava pod sp. zn. 49 Cb 93/00 vrátiť NS SR na rozhodnutie o dovolaní
sťažovateľ(ky). Sťažovateľ(ke) sa priznáva zadosťučinenie vo výške 836.960 Sk.“
Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd „podľa § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993
Z. z. v platnom znení rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť uznesenia KS
Bratislava 49 Cb 93/00-278 zo dňa 8. 8. 2002 v spojení s uznesením NS SR č. k.
2 Obo 259/02 zo dňa 17. 10. 2002, resp. povinnosť zaplatiť súdny poplatok za dovolanie
vo výške 1.000.000 Sk titulom výzvy KS Bratislava 49 Cb 93/00-286 zo dňa 9. 12. 2002
s tým, aby súdne konanie v predmetnej veci nebolo zastavené“.
Porušenie označených základných práv sťažovateľka videla predovšetkým v tom, že
„Krajský súd Bratislava a napokon aj Najvyšší súd SR nepostupovali pri rozhodovaní o (jej)
žalobnom návrhu zákonom ustanoveným postupom, pretože neaplikovali pri rozhodovaní
vo veci hmotnoprávne ustanovenie § 351 ods. 1, § 345, § 302 z. č. 513/1991 Zb. v platnom
znení“, ďalej že „Najvyšší súd SR nerozhodoval v zmysle hmotno-právneho ustanovenia
§ 345 z. č. 513/1991 Zb. v platnom znení tak, ako ho vydal zákonodarca, resp. aplikoval
nezákonné hmotno-právne ustanovenie“ a nakoniec že „ustanovenie § 345 z. č. 513/1991
Zb. v platnom znení aplikované v horeuvedenom súdnom spore nevydal zákonodarca ale
Najvyšší súd SR“. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti príslušné rozhodnutia a iné listinné
dôkazy vzťahujúce sa na tvrdené skutočnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že žaloba sťažovateľky bola
v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 49 Cb 93/00 rozsudkom krajského súdu z 3. septembra 2001 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Obo 303/2001 z 20. februára 2002 právoplatne zamietnutá. Najvyšší súd zároveň pripustil
proti tomuto rozsudku dovolanie, ktoré sťažovateľka následne aj 29. apríla 2002 podala. Na
základe žiadosti sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 49 Cb 93/00-278 z 8. augusta
2002v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 259/02 zo 17. októbra 2002
nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie. V tejto súvislosti
ani Ministerstvo financií Slovenskej republiky nevyhovelo žiadosti sťažovateľky
o odstránenie tvrdosti zákona podľa § 18 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“). Krajský súd vyzval sťažovateľku výzvou z 9. decembra 2002 č. k.
49 Cb 93/00-286 na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 1 000 000 Sk
a v poučení uviedol: „Ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví
(§ 10 ods. 2 zák. č. 71/92 Zb. v znení zmien a doplnkov)“. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí,
že „spoločnosti, ktorá utrpela tak značnú finančnú ujmu, ktorej náhrady sa domáhala cestou
súdnej moci, by ďalšie finančné výdavky spojené s uplatnením práva vo forme zaplatenia
súdneho poplatku priviedli finančný kolaps a úpadok (...) V konečnom dôsledku teda
poplatková povinnosť dopadla na ťarchu žalobcu v dôsledku porušenia zákona zo strany
súdnej moci (...)“. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 3. februára 2003
uznesenie krajského súdu č. k. 49 Cb 93/00-288 zo 14. januára 2003, ktorým bolo konanie
zastavené. Podľa poučenia uvedeného v tomto uznesení je proti nemu možné podať
odvolanie do 15 dní od jeho doručenia.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa
čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však
v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou,
a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej
súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca
predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad
a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,
v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov
„práva na spravodlivé súdne konanie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, medzi ktoré patrí aj
právo na prístup k súdu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Právo na prístup k súdu nie je
absolútne a môže podliehať zákonom pripusteným obmedzeniam (procedural bars) vrátane
uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Obmedzenie v prístupe k súdu je však
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru len vtedy, keď sleduje legitímny cieľ a keď medzi týmto
cieľom a použitými prostriedkami existuje primeraný vzťah. V súvislosti s povinnosťou
zaplatiť súdny poplatok jeho výška určená s ohľadom na konkrétne okolnosti daného
prípadu vrátane schopnosti účastníka konania ju uhradiť a fáza konania, v ktorej je toto
obmedzenie uložené, sú faktory, ktoré sú podstatné pre posúdenie, či takýto účastník
požíval právo na prístup k súdu a jeho vec bola súdom prejednaná (pozri napr. mutatis
mutandis Kreuz c. Poľsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. júna 2001).
Vo veci sťažovateľky je táto výkladová technika relevantná v rozsahu, v akom uložené
obmedzenie (povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 000 000 Sk za dovolanie) je
prekážkou efektívnej súdnej ochrany, ktorú právam sťažovateľky uplatneným v občianskom
súdnom konaní môže poskytnúť najvyšší súd ako dovolací súd na základe dovolania, ktoré
podala v súlade s jeho pripustením podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“).
Zo sťažnosti vyplýva, že k právoplatnému skončeniu dovolacieho konania
príslušným rozhodnutím všeobecného súdu vrátane rozhodnutia o jeho zastavení v dôsledku
nezaplatenia súdneho poplatku za dovolanie doteraz nedošlo. Zo sťažnosti nevyplýva, či
sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 49 Cb 93/00-288 zo 14. januára
2003 odvolanie, ktoré jej priznáva Občiansky súdny poriadok, resp. či podala proti
právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 259/02 zo 17. októbra 2002,
ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 49 Cb 93/00-278 z 8. augusta 2002
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za dovolanie, dovolanie z dôvodov, ktoré
teraz uviedla v sťažnosti a ktorým v podstate zodpovedá dovolací dôvod podľa § 237
písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Namiesto toho sa sťažovateľka dovolala ochrany svojich práv garantovaných v ústave
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Táto sťažnosť aj
vzhľadom na požadovaný návrh na rozhodnutie však obsahuje také nedostatky, pre ktoré ju
musel ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodov
uvedených v tomto ustanovení.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automatický aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Práve o takýto prípad ide vo vzťahu k začatému
a v súčasnosti prebiehajúcemu dovolaciemu konaniu. Ústavný súd už uviedol, že
sťažovateľka má v občianskom súdnom konaní na ochranu svojich základných práv,
ktorých porušenie namietala predmetnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom,
účinné a dostupné právne prostriedky nápravy. Jej sťažnosť bola preto podaná predčasne, čo
je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy, vylučuje
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach
porušenia označených základných práv.
Pokiaľ sťažovateľka napadla v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite sťažnosti) priamo
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. „2 Obo/2001“ (správne sp. zn. „2 Obo 303/2001“)
z 20. februára 2002, ústavný súd tento rozsudok na základe predmetnej sťažnosti nemohol
preskúmavať, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto
lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd konštatuje, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť ešte pred
podaním dovolania 29. apríla 2002 a že sťažovateľka predmetnú sťažnosť podala
ústavnému súdu 15. januára 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento
typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti
posúdiť ako návrh podaný oneskorene.
Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy požadované odloženie vykonateľnosti
označeného rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu. Ostatné
návrhy na rozhodnutie (návrh na zrušenie označených rozhodnutí všeobecných súdov
a výzvy krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku, priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia) uvedené v sťažnosti sú návrhmi vo veciach, na ktorých prerokovanie má
ústavný súd právomoc len v rozsahu vymedzenom v cit. čl. 127 ods. 1 ústavy a iba vtedy, ak
sťažnosti vyhovie (čl. 127 ods. 2 ústavy). Sťažovateľka predmetnou sťažnosťou žiadnu
z týchto podmienok nesplnila.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003