Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 22/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., so sídlom B.,

zastúpenej advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie

svojich ústavných práv podľa a

a právo na to, že Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným

a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2003 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou

žiadala, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „Rozsudkom NS SR zo dňa 20. 2. 2002,

č. k. boli porušené základné práva sťažovateľ(ky) – právo na domáhanie sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva – SR, právo na

povinnosť sudcu byť pri rozhodovaní viazaný zákonom – SR a právo

na to, že Národná rada SR je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. Podľa §

56 ods. 2 z. č. v platnom znení zrušuje sa uznesenie KS Bratislava 49 Cb

93/00-278 zo dňa 8. 8. 2002 a uznesenie NS SR zo dňa 17. 10. 2002. Podľa §

56 ods. 2 z. č. v platnom znení zrušuje sa výzva KS Bratislava na zaplatenie

súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 9. 12. 2002 a sťažovateľ(ka) nie je povinn(á) zaplatiť

súdny poplatok vo výške 1.000.000 Sk za dovolanie. Prikazuje sa sporovú vec vedenú na

KS Bratislava pod sp. zn. vrátiť NS SR na rozhodnutie o dovolaní

sťažovateľ(ky). Sťažovateľ(ke) sa priznáva zadosťučinenie vo výške 836.960 Sk.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd „podľa

Z. z. v platnom znení rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť uznesenia KS

Bratislava -278 zo dňa 8. 8. 2002 v spojení s uznesením NS SR č. k.

zo dňa 17. 10. 2002, resp. povinnosť zaplatiť súdny poplatok za dovolanie

vo výške 1.000.000 Sk titulom výzvy KS Bratislava -286 zo dňa 9. 12. 2002

s tým, aby súdne konanie v predmetnej veci nebolo zastavené“.

Porušenie označených základných práv sťažovateľka videla predovšetkým v tom, že

„Krajský súd Bratislava a napokon aj Najvyšší súd SR nepostupovali pri rozhodovaní o (jej)

žalobnom návrhu zákonom ustanoveným postupom, pretože neaplikovali pri rozhodovaní

vo veci hmotnoprávne ustanovenie , , z. č. v platnom

znení“, ďalej že „Najvyšší súd SR nerozhodoval v zmysle hmotno-právneho ustanovenia

z. č. v platnom znení tak, ako ho vydal zákonodarca, resp. aplikoval

nezákonné hmotno-právne ustanovenie“ a nakoniec že „ustanovenie § 345 z. č. 513/1991

Zb. v platnom znení aplikované v horeuvedenom súdnom spore nevydal zákonodarca ale

Najvyšší súd SR“. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti príslušné rozhodnutia a iné listinné

dôkazy vzťahujúce sa na tvrdené skutočnosti.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že žaloba sťažovateľky bola

v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. rozsudkom krajského súdu z 3. septembra 2001 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. februára 2002 právoplatne zamietnutá. Najvyšší súd zároveň pripustil

proti tomuto rozsudku dovolanie, ktoré sťažovateľka následne aj 29. apríla 2002 podala. Na

základe žiadosti sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -278 z 8. augusta

2002v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. októbra 2002

nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie. V tejto súvislosti

ani Ministerstvo financií Slovenskej republiky nevyhovelo žiadosti sťažovateľky

o odstránenie tvrdosti zákona podľa

o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“). Krajský súd vyzval sťažovateľku výzvou z 9. decembra 2002 č. k.

-286 na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 1 000 000 Sk

a v poučení uviedol: „Ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví

(§ 10 ods. 2 zák. č. 71/92 Zb. v znení zmien a doplnkov)“. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí,

že „spoločnosti, ktorá utrpela tak značnú finančnú ujmu, ktorej náhrady sa domáhala cestou

súdnej moci, by ďalšie finančné výdavky spojené s uplatnením práva vo forme zaplatenia

súdneho poplatku priviedli finančný kolaps a úpadok (...) V konečnom dôsledku teda

poplatková povinnosť dopadla na ťarchu žalobcu v dôsledku porušenia zákona zo strany

súdnej moci (...)“. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 3. februára 2003

uznesenie krajského súdu č. k. -288 zo 14. januára 2003, ktorým bolo konanie

zastavené. Podľa poučenia uvedeného v tomto uznesení je proti nemu možné podať

odvolanie do 15 dní od jeho doručenia.

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu. Zároveň je v zmysle možné domáhať sa práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však

v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ,

a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej

súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca

predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, medzi ktoré patrí aj

právo na prístup k súdu (mutatis mutandis ). Právo na prístup k súdu nie je

absolútne a môže podliehať zákonom pripusteným obmedzeniam (procedural bars) vrátane

uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Obmedzenie v prístupe k súdu je však

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru len vtedy, keď sleduje legitímny cieľ a keď medzi týmto

cieľom a použitými prostriedkami existuje primeraný vzťah. V súvislosti s povinnosťou

zaplatiť súdny poplatok jeho výška určená s ohľadom na konkrétne okolnosti daného

prípadu vrátane schopnosti účastníka konania ju uhradiť a fáza konania, v ktorej je toto

obmedzenie uložené, sú faktory, ktoré sú podstatné pre posúdenie, či takýto účastník

požíval právo na prístup k súdu a jeho vec bola súdom prejednaná (pozri napr. mutatis

mutandis Kreuz c. Poľsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. júna 2001).

Vo veci sťažovateľky je táto výkladová technika relevantná v rozsahu, v akom uložené

obmedzenie (povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 000 000 Sk za dovolanie) je

prekážkou efektívnej súdnej ochrany, ktorú právam sťažovateľky uplatneným v občianskom

súdnom konaní môže poskytnúť najvyšší súd ako dovolací súd na základe dovolania, ktoré

podala v súlade s jeho pripustením podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti vyplýva, že k právoplatnému skončeniu dovolacieho konania

príslušným rozhodnutím všeobecného súdu vrátane rozhodnutia o jeho zastavení v dôsledku

nezaplatenia súdneho poplatku za dovolanie doteraz nedošlo. Zo sťažnosti nevyplýva, či

sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu č. k. -288 zo 14. januára

2003 odvolanie, ktoré jej priznáva , resp. či podala proti

právoplatnému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. októbra 2002,

ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. -278 z 8. augusta 2002

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za dovolanie, dovolanie z dôvodov, ktoré

teraz uviedla v sťažnosti a ktorým v podstate zodpovedá dovolací dôvod podľa § 237

písm. f) , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Namiesto toho sa sťažovateľka dovolala ochrany svojich práv garantovaných v ústave

sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa . Táto sťažnosť aj

vzhľadom na požadovaný návrh na rozhodnutie však obsahuje také nedostatky, pre ktoré ju

musel ústavný súd odmietnuť podľa z dôvodov

uvedených v tomto ustanovení.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automatický aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ). Práve o takýto prípad ide vo vzťahu k začatému

a v súčasnosti prebiehajúcemu dovolaciemu konaniu. Ústavný súd už uviedol, že

sťažovateľka má v občianskom súdnom konaní na ochranu svojich základných práv,

ktorých porušenie namietala predmetnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom,

účinné a dostupné právne prostriedky nápravy. Jej sťažnosť bola preto podaná predčasne, čo

je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z , vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv.

Pokiaľ sťažovateľka napadla v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite sťažnosti) priamo

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. „2 Obo/2001“ (správne sp. zn. „2 Obo 303/2001“)

z 20. februára 2002, ústavný súd tento rozsudok na základe predmetnej sťažnosti nemohol

preskúmavať, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto

lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd konštatuje, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť ešte pred

podaním dovolania 29. apríla 2002 a že sťažovateľka predmetnú sťažnosť podala

ústavnému súdu 15. januára 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento

typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti

posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy požadované odloženie vykonateľnosti

označeného rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu. Ostatné

návrhy na rozhodnutie (návrh na zrušenie označených rozhodnutí všeobecných súdov

a výzvy krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku, priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia) uvedené v sťažnosti sú návrhmi vo veciach, na ktorých prerokovanie má

ústavný súd právomoc len v rozsahu vymedzenom v cit. a iba vtedy, ak

sťažnosti vyhovie ( ). Sťažovateľka predmetnou sťažnosťou žiadnu

z týchto podmienok nesplnila.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003