Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 295/2019
PDF · 269.9 KB
No categories available
II. ÚS 295/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Staromestská 3, Bratislava, IČO 46076760,
zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 CoE 120/2017 z 31. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Oboer 35/2018 z 31. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s.,
Staromestská 3, Bratislava, IČO 46076760 (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 120/2017 z 31. júla 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Oboer 35/2018 z 31. mája 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní v exekučnej veci
sťažovateľky ako oprávnenej proti povinnej (ďalej len „povinná“)
vedenej na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 Er 2719/2013
si sťažovateľka vymáhala svoju pohľadávku judikovanú zmenkovým platobným rozkazom,
ktorý bol vydaný na základe zmenky vystavenej z dôvodu zabezpečenia plnenia z úveru
na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Sťažovateľka v súlade
s novelou zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) prijatou zákonom
č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v zákonom
ustanovenej lehote doplnila návrh na začatie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa
vlastného vzťahu s povinnou. Uznesením sp. zn. 15 Er 2719/2013 zo 16. marca 2017
okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom
rozporovala existenciu podmienok pre zastavenie exekúcie. Napadnutým uznesením
krajského súdu bolo rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie potvrdené.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,CSP“) a ktorého prípustnosť bola
preukázaná aj rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Najvyšší súd však dovolanie
sťažovateľky odmietol, aplikujúc § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, ktorý vylučuje
dovolanie proti uzneseniu v exekučných veciach začatých od 1. apríla 2017.
4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri aplikácii § 202 ods. 4 Exekučného
poriadku pochybil, pretože uvedené ustanovenie aplikoval v priamom rozpore
s prechodnými ustanoveniami k novej právnej úprave Exekučného poriadku účinnej
od 1. apríla 2017, podľa ktorých exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. S poukazom na uvedené sa exekučné konanie
vedené pod sp. zn. 15 Er 2719/2013 naďalej spravuje ustanoveniami Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. marca 2017, a preto je aplikácia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku
v danej veci zo zákona vylúčená. Podľa sťažovateľky „zákonodarca žiadnu výnimku
z uplatňovania všeobecného prechodného ustanovenia vo vzťahu k opravným prostriedkom
proti rozhodnutiam súdu v exekučných konaniach neurčil, potom právne predpisy účinné
do 31.03.2017 je nevyhnutné aplikovať aj na všetky opravné konania uskutočňované v
rámci exekučných konaní, začatých pred 01.04.2017. Na tomto mieste tiež zdôrazňujeme,
že Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.03.2017 použitie dovolania ako
(mimoriadneho) opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu v exekučnom konaní
nevylučoval.“. Z tohto dôvodu právny názor najvyššieho súdu v napadnutom uznesení
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď opravné konanie chápe ako samostatné
konanie existujúce mimo exekučného konania.
Sťažovateľka pri podaní dovolania vychádzala zo skoršej rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu (napr. uznesenia sp. zn. 3 Oboer 1/2017, sp. zn. 3 Oboer 5/2017,
sp. zn. 3 Oboer 10/2017, sp. zn. 3 Oboer 15/2017), v ktorej najvyšší súd konštatoval,
že vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku sa na exekučné
konania začaté do 31. marca 2017 nevzťahuje § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 1. apríla 2017. Tento právny názor plne akceptoval aj ústavný súd v uznesení
sp. zn. I. ÚS 45/2018, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu
nevyužitia možnosti podať dovolanie. Pokiaľ senát najvyššieho súdu konajúci v exekučnej
veci sťažovateľky dospel k odlišnému právnemu názoru od právneho názoru vyjadreného
v rozhodnutiach iného senátu najvyššieho súdu, mal postúpiť vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa § 48 CSP. Sťažovateľka poukázala
aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 550/2018, ktorým ústavný súd prijal
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť v obdobnom prípade.
Sťažovateľka zastáva názor, že odmietnutie jej dovolania najvyšším súdom
podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, teda na základe vedomej aplikácie nesprávneho
právneho predpisu, nemožno kvalifikovať inak ako odmietnutie spravodlivosti a porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka uviedla, že toto
rozhodnutie je arbitrárne a nie je riadne odôvodnené, pretože krajský súd sa nevysporiadal
s konkrétnymi podstatnými tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v odvolaní. Krajský súd
podľa sťažovateľky nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v zastavení exekúcie
bez splnenia zákonom ustanovených podmienok porušil jej základné právo na súdnu
ochranu. Tým, že krajský súd neskúmal, či okresný súd v konaní o zastavení exekúcie
prihliadol na všetky sťažovateľkou navrhované dôkazy, vec nesprávne právne posúdil
a rozhodol v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku.
6. Sťažovateľka v odvolaní tiež namietala, že okresný súd ignoroval zákonom
ustanovené účinky právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, a tiež
argumentovala rozporom konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku s ústavou
a ich retroaktívnym pôsobením. Právne posúdenie namietanej retroaktivity odvolacím
súdom je podľa sťažovateľky v rozpore s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít
(napr. nález sp. zn. PL. ÚS 115/2011). Sťažovateľka tiež argumentovala, že zákonom
č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zákonodarca
nariadil opätovný prieskum všetkých exekučných titulov vyplývajúcich zo zmenky, ktoré
boli vydané pred účinnosťou tohto zákona, a uložil oprávnenému pod hrozbou zastavenia
exekúcie opätovne vecne obhajovať už raz judikovaný nárok. Dôsledky zásahu zákonodarcu
si podľa sťažovateľky vyžadujú konkrétne odpovede na podstatné právne argumenty.
Sťažovateľka tiež uviedla, že dotknutá právna úprava zlyháva pri testoch legality, legitimity,
ako aj proporcionality, ktoré aplikuje ústavný súd pri posudzovaní súladu právnych
predpisov s ústavou. Podľa názoru sťažovateľky právna úprava zabezpečujúca ochranu
spotrebiteľa nemá a nemôže byť odrazom svojvôle zákonodarcu a musí rešpektovať
základné princípy právneho štátu. Podľa sťažovateľky dotknutou novelou Exekučného
poriadku dostali exekučné súdy právomoc silnejšiu, akou disponuje ústavný súd, pretože
dostali právomoc vecne preskúmať právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutia
v prostredí vykonávacieho konania, teda bez návrhu, bez pojednávania, bez možnosti
účastníkov vyjadriť sa. Sťažovateľka zdôraznila, že záujem na ochrane spotrebiteľa nie je
a nemôže byť nadradený základným právam a slobodám a základným princípom právneho
štátu zakotveným v ústave, a preto zákonodarca nemôže narušiť právnu istotu nastolenú
právoplatným rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 243f Exekučného poriadku tak odporuje
zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty, ktoré pokiaľ nerešpektoval zákonodarca, mali
ich zohľadňovať všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.05.2019, sp. zn. 4Oboer/35/2018 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 31.07.2017, sp. zn. 4CoE/120/2017 porušené BOLO.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2019, sp. zn. 4Oboer/35/2018
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.07.2017, sp. zn. 4CoE/120/2017 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť spoločnosti
RECLAIM, a. s. náhradu trov konania vo výške 832,18 Eur.“
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
14. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122 a nasl.
zákona o ústavnom súde a sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom v zmysle § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
krajského súdu
16. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
17. Jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej
oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde. V prípade podania ústavnej
sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 695/2014).
18. Z predloženého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bolo vydané 31. júla 2017.
Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala 27. októbra 2017
dovolanie, v nadväznosti na čo odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa doručenia uznesenia najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu,
t. j. od 16. júla 2019.
19. Ústavný súd opakovane uvádza, že v prípadoch uplatnenia dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv
sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť,
je dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v zásade zachovaná
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). To však neplatí v prípadoch, v ktorých
je neprípustnosť dovolania daná ex lege, kde dovolanie nemožno považovať za účinný
prostriedok nápravy (III. ÚS 674/2014, II. ÚS 462/2018, I. ÚS 312/2019).
20. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemôže vysloviť záver o splnení
podmienky stanovenej § 124 zákona o ústavnom súde, teda že ústavná sťažnosť proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, z dôvodu, že v danom prípade
neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo podané proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu. V predmetnej veci bola prípustnosť dovolania
ex lege vylúčená priamo § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.
21. V danej veci lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2017 začala plynúť právoplatnosťou
tohto rozhodnutia (18. októbra 2017, pozn.). Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť
13. septembra 2019, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 124
22. S poukazom na uvedené tak v okolnostiach daného prípadu nemožno dovolanie
považovať za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane práv sťažovateľky zaručených jej
ústavou, v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať
od právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu, čo má za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola sťažovateľkou
podaná oneskorene (obdobne I. ÚS 88/2019, I. ÚS 312/2019).
23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie
označených práv v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu,
že bola podaná oneskorene.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
najvyššieho súdu
24. Podstata ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť
§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktorý sa vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu nemal použiť, keďže exekučné konanie začalo za účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté ako neprípustné,
pretože podanie dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je vylúčené.
25. Ústavný súd konštatuje, že pri uplatňovaní právomocí v zmysle čl. 127 ústavy nie
je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
z novších napr. II. ÚS 206/2015, I. ÚS 41/2019).
26. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
sťažovateľky bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem
na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv
sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu
v ňom uvedené je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie
konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým
uznesením.
27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 389/09,
28. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom
sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom
z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
29. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu
vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľky. Z § 2 CSP vyplýva, že podľa tohto zákona sa
postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny
súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti
dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle § 2 CSP rozumie aj Exekučný poriadok.
30. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie
ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní
nie je prípustné.
Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne
podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až § 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
31. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti
a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (resp. Exekučného
poriadku), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.
Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť
dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
32. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (I. ÚS 145/2010, III. ÚS 276/2018).
33. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„V tu posudzovanej veci je dovolaním oprávneného napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu, č. k. 4CoE/120/2017-75, vydané dňa 31. 07. 2017, teda už za účinnosti
ust. § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení novelizovanom zákonom č. 2/2017 Z. z.,
ktoré vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní.
Dovolanie oprávneného zo dňa 26. 10, 2017 bolo podané na príslušnej pošte dňa
27. 10. 2017 a prvoinštančnému súdu bolo doručené dňa 30. 10. 2017 (č. 1. 83).
Vo vzťahu k riešeniu otázky aplikácie ust. § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01. 04. 2017, na dovolacie konanie zaujal najvyšší súd vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach (porovnaj uznesenia najvyššieho súdu,
sp. zn. 8ECdo/17/2017 z 20. 12. 2017, sp. zn. 3ECdo/16/2017 z 12. 12. 2017,
sp. zn. 5Oboer/25/2018 z 20. 01. 2019, sp. zn. 2Oboer/13/2018 zo 04. 12. 2018
a sp. zn. 6ECdo/15/2017 z 27. 09. 2017) záver o potrebe použitia princípu okamžitej
aplikability uvedenej právnej normy. Uvedený záver bol vyhodnotený ako ústavne
konformný a udržateľný aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v uzneseniach,
sp. zn. II. ÚS 185/2018 z 12. 04. 2018, sp. zn. III. ÚS 276/2018 zo 17. 07. 2018
a sp. zn. I. ÚS 281/2018 z 15. 08. 2018 a náleze, sp. zn. I. ÚS 259/2018 zo 14. 11.2018.
Z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané a dovolacie konanie bolo
začaté až po nadobudnutí účinnosti novely Exekučného poriadku, ktorá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní výslovne vylučuje, najvyšší súd
dovolanie oprávneného podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“
34. Najvyšší súd poukázal na to, že § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v prechodnom
ustanovení vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčil
žiadne pravidlo a keďže uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu boli
vydané už za jeho účinnosti, je potrebné vychádzať z princípu jeho okamžitej aplikability.
35. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou § 202
ods. 4 Exekučného poriadku viacerými rozhodnutiami (napr. sp. zn. 6 ECdo 3/2017,
6 ECdo 7/2017, 6 ECdo 9/2017, 6 ECdo 11/2017, 6 ECdo 13/2017 a najmä
sp. zn. 6 ECdo 15/2017, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2018) judikoval, že jej použitie je nevyhnutné,
ak sú kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie
začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané
za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017.
V prípade sťažovateľky tieto podmienky zjavne splnené boli.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 15/2017 z 27. septembra 2017 došlo
súčasne k ustáleniu právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva
na otázku prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 2
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým do 31. marca 2017 rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m)
Exekučného poriadku tak, že prípustnosť dovolania je vylúčená. Predmetné rozhodnutie
podľa názoru ústavného súdu predstavuje judikatúrny smer, ktorý síce nie je formálne
záväzný, ale nie je ani bez normatívneho významu pre ďalší vývoj rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu, ktorá sa už prejavila v súdnej praxi
36. Podľa judikatúry ústavného súdu účelom princípu okamžitej aplikability
procesných noriem, teda použiteľnosti „nových“ procesných ustanovení na konania začaté
a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých
konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú
pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení (II. ÚS 185/2018,
37. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane dospel
k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných konaniach za totožných
skutkových a právnych okolností, ako je to v práve posudzovanej ústavnej sťažnosti,
čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. II. ÚS 185/2018, I. ÚS 281/2018,
III. ÚS 276/2018, III. ÚS 177/2018, I. ÚS 74/2019). Pokiaľ sťažovateľka vo svojej
argumentácii poukazuje na skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 45/2018
z 31. januára 2018, v ktorom ústavný súd zaujal opačný právny názor, keď odmietol ústavnú
sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia podania dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekučnom konaní, ústavný
súd dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných
veciach vyvoláva až rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé
rozhodnutie vybočujúce z určitej línie rozhodovania, ako to bolo v prípade sťažovateľkou
uvádzaného rozhodnutia ústavného súdu (tiež I. ÚS 312/2019).
38. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
39. Ústavný súd považuje v zmysle uvedeného spôsob, akým najvyšší súd odôvodnil
aplikovanie „nového“ ustanovenia o dovolaní v Exekučnom poriadku, za ústavne
konformný a konštatuje, že mu nemožno vytknúť vady, ktoré by viedli k porušeniu
sťažovateľkou označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje
znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery
považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
40. Pokiaľ sťažovateľka spája porušenie svojich práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu s ústavnosťou aplikovanej právnej úpravy na jej vec, ústavný súd uvádza,
že pri rozhodovaní orgánov verejnej moci sa uplatňuje prezumpcia ústavnosti právnych
predpisov až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ich neústavnosti
(III. ÚS 361/06) a v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je ústavný súd
oprávnený rozhodovať o ústavnosti právnych predpisov, ich častí alebo niektorých ich
ustanovení. Túto svoju právomoc môže uplatniť len v konaní o súlade právnych predpisov
(IV. ÚS 2/08). Toto konanie môže začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania
pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom ich
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom (II. ÚS 66/01,
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07), t. j. (ako už bolo uvedené) v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou
disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (II. ÚS 59/2016).
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd tvrdenou neústavnosťou označených
ustanovení Exekučného poriadku nezaoberal.
41. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
42. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutých uznesení, priznanie trov konania)
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu