Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 295/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Staromestská 3, Bratislava, IČO 46076760,

zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 31. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s.,

Staromestská 3, Bratislava, IČO 46076760 (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. júla 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní v exekučnej veci

sťažovateľky ako oprávnenej proti povinnej (ďalej len „povinná“)

vedenej na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

si sťažovateľka vymáhala svoju pohľadávku judikovanú zmenkovým platobným rozkazom,

ktorý bol vydaný na základe zmenky vystavenej z dôvodu zabezpečenia plnenia z úveru

na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Sťažovateľka v súlade

s novelou o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) prijatou zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v zákonom

ustanovenej lehote doplnila návrh na začatie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa

vlastného vzťahu s povinnou. Uznesením sp. zn. zo 16. marca 2017

okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.

3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom

rozporovala existenciu podmienok pre zastavenie exekúcie. Napadnutým uznesením

krajského súdu bolo rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie potvrdené.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzovala z Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,CSP“) a ktorého prípustnosť bola

preukázaná aj rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Najvyšší súd však dovolanie

sťažovateľky odmietol, aplikujúc § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, ktorý vylučuje

dovolanie proti uzneseniu v exekučných veciach začatých od 1. apríla 2017.

4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri aplikácii § 202 ods. 4 Exekučného

poriadku pochybil, pretože uvedené ustanovenie aplikoval v priamom rozpore

s prechodnými ustanoveniami k novej právnej úprave Exekučného poriadku účinnej

od 1. apríla 2017, podľa ktorých exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. S poukazom na uvedené sa exekučné konanie

vedené pod sp. zn. naďalej spravuje ustanoveniami Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. marca 2017, a preto je aplikácia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku

v danej veci zo zákona vylúčená. Podľa sťažovateľky „zákonodarca žiadnu výnimku

z uplatňovania všeobecného prechodného ustanovenia vo vzťahu k opravným prostriedkom

proti rozhodnutiam súdu v exekučných konaniach neurčil, potom právne predpisy účinné

do 31.03.2017 je nevyhnutné aplikovať aj na všetky opravné konania uskutočňované v

rámci exekučných konaní, začatých pred 01.04.2017. Na tomto mieste tiež zdôrazňujeme,

že Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.03.2017 použitie dovolania ako

(mimoriadneho) opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu v exekučnom konaní

nevylučoval.“. Z tohto dôvodu právny názor najvyššieho súdu v napadnutom uznesení

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď opravné konanie chápe ako samostatné

konanie existujúce mimo exekučného konania.

Sťažovateľka pri podaní dovolania vychádzala zo skoršej rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu (napr. uznesenia sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ), v ktorej najvyšší súd konštatoval,

že vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku sa na exekučné

konania začaté do 31. marca 2017 nevzťahuje § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 1. apríla 2017. Tento právny názor plne akceptoval aj ústavný súd v uznesení

sp. zn. , ktorým odmietol ústavnú sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu

nevyužitia možnosti podať dovolanie. Pokiaľ senát najvyššieho súdu konajúci v exekučnej

veci sťažovateľky dospel k odlišnému právnemu názoru od právneho názoru vyjadreného

v rozhodnutiach iného senátu najvyššieho súdu, mal postúpiť vec na prejednanie

a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa . Sťažovateľka poukázala

aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , ktorým ústavný súd prijal

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť v obdobnom prípade.

Sťažovateľka zastáva názor, že odmietnutie jej dovolania najvyšším súdom

podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, teda na základe vedomej aplikácie nesprávneho

právneho predpisu, nemožno kvalifikovať inak ako odmietnutie spravodlivosti a porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka uviedla, že toto

rozhodnutie je arbitrárne a nie je riadne odôvodnené, pretože krajský súd sa nevysporiadal

s konkrétnymi podstatnými tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v odvolaní. Krajský súd

podľa sťažovateľky nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v zastavení exekúcie

bez splnenia zákonom ustanovených podmienok porušil jej základné právo na súdnu

ochranu. Tým, že krajský súd neskúmal, či okresný súd v konaní o zastavení exekúcie

prihliadol na všetky sťažovateľkou navrhované dôkazy, vec nesprávne právne posúdil

a rozhodol v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku.

6. Sťažovateľka v odvolaní tiež namietala, že okresný súd ignoroval zákonom

ustanovené účinky právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, a tiež

argumentovala rozporom konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku s

a ich retroaktívnym pôsobením. Právne posúdenie namietanej retroaktivity odvolacím

súdom je podľa sťažovateľky v rozpore s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít

(napr. nález sp. zn. ). Sťažovateľka tiež argumentovala, že zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zákonodarca

nariadil opätovný prieskum všetkých exekučných titulov vyplývajúcich zo zmenky, ktoré

boli vydané pred účinnosťou tohto zákona, a uložil oprávnenému pod hrozbou zastavenia

exekúcie opätovne vecne obhajovať už raz judikovaný nárok. Dôsledky zásahu zákonodarcu

si podľa sťažovateľky vyžadujú konkrétne odpovede na podstatné právne argumenty.

Sťažovateľka tiež uviedla, že dotknutá právna úprava zlyháva pri testoch legality, legitimity,

ako aj proporcionality, ktoré aplikuje ústavný súd pri posudzovaní súladu právnych

predpisov s . Podľa názoru sťažovateľky právna úprava zabezpečujúca ochranu

spotrebiteľa nemá a nemôže byť odrazom svojvôle zákonodarcu a musí rešpektovať

základné princípy právneho štátu. Podľa sťažovateľky dotknutou novelou Exekučného

poriadku dostali exekučné súdy právomoc silnejšiu, akou disponuje ústavný súd, pretože

dostali právomoc vecne preskúmať právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutia

v prostredí vykonávacieho konania, teda bez návrhu, bez pojednávania, bez možnosti

účastníkov vyjadriť sa. Sťažovateľka zdôraznila, že záujem na ochrane spotrebiteľa nie je

a nemôže byť nadradený základným právam a slobodám a základným princípom právneho

štátu zakotveným v ústave, a preto zákonodarca nemôže narušiť právnu istotu nastolenú

právoplatným rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 243f Exekučného poriadku tak odporuje

zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty, ktoré pokiaľ nerešpektoval zákonodarca, mali

ich zohľadňovať všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením Najvyššieho

súdu SR zo dňa 31.05.2019, sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 31.07.2017, sp. zn. porušené BOLO.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2019, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.07.2017, sp. zn. sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť spoločnosti

RECLAIM, a. s. náhradu trov konania vo výške 832,18 Eur.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

14. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť podľa v spojení s a a nasl.

a sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom v zmysle .

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu

16. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

17. Jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej

oneskorene podľa . V prípade podania ústavnej

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

18. Z predloženého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bolo vydané 31. júla 2017.

Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala 27. októbra 2017

dovolanie, v nadväznosti na čo odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa doručenia uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu,

t. j. od 16. júla 2019.

19. Ústavný súd opakovane uvádza, že v prípadoch uplatnenia dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv

sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť,

je dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ). To však neplatí v prípadoch, v ktorých

je neprípustnosť dovolania daná ex lege, kde dovolanie nemožno považovať za účinný

prostriedok nápravy (, , ).

20. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemôže vysloviť záver o splnení

podmienky stanovenej , teda že ústavná sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, z dôvodu, že v danom prípade

neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo podané proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu. V predmetnej veci bola prípustnosť dovolania

ex lege vylúčená priamo § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.

21. V danej veci lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2017 začala plynúť právoplatnosťou

tohto rozhodnutia (18. októbra 2017, pozn.). Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť

13. septembra 2019, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 124

.

22. S poukazom na uvedené tak v okolnostiach daného prípadu nemožno dovolanie

považovať za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane práv sťažovateľky zaručených jej

, v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať

od právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu, čo má za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola sťažovateľkou

podaná oneskorene (obdobne , ).

23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie

označených práv v súlade s odmietol z dôvodu,

že bola podaná oneskorene.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

24. Podstata ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť

§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktorý sa vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu nemal použiť, keďže exekučné konanie začalo za účinnosti

predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté ako neprípustné,

pretože podanie dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je vylúčené.

25. Ústavný súd konštatuje, že pri uplatňovaní právomocí v zmysle nie

je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, , , ,

z novších napr. , ).

26. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

sťažovateľky bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem

na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv

sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu

v ňom uvedené je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie

konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým

uznesením.

27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

28. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom

sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom

z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.

29. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu

vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľky. Z vyplýva, že podľa tohto zákona sa

postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ , Správny

súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti

dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle rozumie aj Exekučný poriadok.

30. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie

ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní

nie je prípustné.

Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne

podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až § 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

31. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami (resp. Exekučného

poriadku), ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci

().

32. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené (, ).

33. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„V tu posudzovanej veci je dovolaním oprávneného napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu, č. k. -75, vydané dňa 31. 07. 2017, teda už za účinnosti

ust. Exekučného poriadku v znení novelizovanom ,

ktoré vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní.

Dovolanie oprávneného zo dňa 26. 10, 2017 bolo podané na príslušnej pošte dňa

27. 10. 2017 a prvoinštančnému súdu bolo doručené dňa 30. 10. 2017 (č. 1. 83).

Vo vzťahu k riešeniu otázky aplikácie ust. § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 01. 04. 2017, na dovolacie konanie zaujal najvyšší súd vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach (porovnaj uznesenia najvyššieho súdu,

sp. zn. z 20. 12. 2017, sp. zn. z 12. 12. 2017,

sp. zn. z 20. 01. 2019, sp. zn. zo 04. 12. 2018

a sp. zn. z 27. 09. 2017) záver o potrebe použitia princípu okamžitej

aplikability uvedenej právnej normy. Uvedený záver bol vyhodnotený ako ústavne

konformný a udržateľný aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v uzneseniach,

sp. zn. z 12. 04. 2018, sp. zn. zo 17. 07. 2018

a sp. zn. z 15. 08. 2018 a náleze, sp. zn. zo 14. 11.2018.

Z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané a dovolacie konanie bolo

začaté až po nadobudnutí účinnosti novely Exekučného poriadku, ktorá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní výslovne vylučuje, najvyšší súd

dovolanie oprávneného podľa odmietol, pretože smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

34. Najvyšší súd poukázal na to, že § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v prechodnom

ustanovení vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčil

žiadne pravidlo a keďže uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu boli

vydané už za jeho účinnosti, je potrebné vychádzať z princípu jeho okamžitej aplikability.

35. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou § 202

ods. 4 Exekučného poriadku viacerými rozhodnutiami (napr. sp. zn. ,

, , , a najmä

sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2018) judikoval, že jej použitie je nevyhnutné,

ak sú kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie

začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané

za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017.

V prípade sťažovateľky tieto podmienky zjavne splnené boli.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017 došlo

súčasne k ustáleniu právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva

na otázku prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 2

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým do 31. marca 2017 rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m)

Exekučného poriadku tak, že prípustnosť dovolania je vylúčená. Predmetné rozhodnutie

podľa názoru ústavného súdu predstavuje judikatúrny smer, ktorý síce nie je formálne

záväzný, ale nie je ani bez normatívneho významu pre ďalší vývoj rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu, ktorá sa už prejavila v súdnej praxi

().

36. Podľa judikatúry ústavného súdu účelom princípu okamžitej aplikability

procesných noriem, teda použiteľnosti „nových“ procesných ustanovení na konania začaté

a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých

konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú

pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení (,

).

37. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane dospel

k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných konaniach za totožných

skutkových a právnych okolností, ako je to v práve posudzovanej ústavnej sťažnosti,

čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. , ,

, , ). Pokiaľ sťažovateľka vo svojej

argumentácii poukazuje na skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 31. januára 2018, v ktorom ústavný súd zaujal opačný právny názor, keď odmietol ústavnú

sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia podania dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekučnom konaní, ústavný

súd dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných

veciach vyvoláva až rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé

rozhodnutie vybočujúce z určitej línie rozhodovania, ako to bolo v prípade sťažovateľkou

uvádzaného rozhodnutia ústavného súdu (tiež ).

38. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným (mutatis mutandis ).

39. Ústavný súd považuje v zmysle uvedeného spôsob, akým najvyšší súd odôvodnil

aplikovanie „nového“ ustanovenia o dovolaní v Exekučnom poriadku, za ústavne

konformný a konštatuje, že mu nemožno vytknúť vady, ktoré by viedli k porušeniu

sťažovateľkou označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje

znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery

považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

40. Pokiaľ sťažovateľka spája porušenie svojich práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu s ústavnosťou aplikovanej právnej úpravy na jej vec, ústavný súd uvádza,

že pri rozhodovaní orgánov verejnej moci sa uplatňuje prezumpcia ústavnosti právnych

predpisov až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ich neústavnosti

() a v konaní o sťažnosti podľa nie je ústavný súd

oprávnený rozhodovať o ústavnosti právnych predpisov, ich častí alebo niektorých ich

ustanovení. Túto svoju právomoc môže uplatniť len v konaní o súlade právnych predpisov

(). Toto konanie môže začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania

pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom ich

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom (,

, , ), t. j. (ako už bolo uvedené) v konaní

o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou

disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa ().

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd tvrdenou neústavnosťou označených

ustanovení Exekučného poriadku nezaoberal.

41. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

42. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutých uznesení, priznanie trov konania)

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu