Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 206/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie a 2 Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

faxom a 7. mája 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že platobným výmerom Daňového úradu Košice V (ďalej len

„úrad“) sp. zn. /ZIM z 3. novembra 2006 bol sťažovateľovi určený rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2001 v sume 76 946 Sk.

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn.

I/223/3970 77376/2007/991545 r z 12. októbra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté

ako nedôvodné. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júla 2009 bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie právoplatného

rozhodnutia riaditeľstva zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. mája 2010 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že rozhodnutie riaditeľstva bolo

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd poukázal na záver ústavného

súdu obsiahnutý v náleze č. k. z 10. decembra 2009, keďže predmetom

súdneho prieskumu je aj v tejto veci rovnaká otázka, akou sa ústavný súd zaoberal

v predmetnom náleze. Na výkon daňovej kontroly boli poverení a daňovú kontrolu aj

realizovali pracovníci iného daňového úradu než bol príslušný správca dane. Úrad

nepostupoval tak, že by boli jeho namietaní zamestnanci z daňového konania vylúčení

zákonným postupom, ale bez takéhoto rozhodnutia kontrolu vykonali zamestnanci iného

daňového úradu. Následným novým rozhodnutím riaditeľstva sp. zn. I/223/20205

r z 13. decembra 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti platobnému

výmeru úradu znova zamietnuté. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2012 boli rozhodnutie riaditeľstva a platobný výmer úradu zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Na základe odvolania riaditeľstva rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2013 bol rozsudok krajského súdu zmenený a žaloba

sťažovateľa bola zamietnutá. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený

6. marca 2013.

Pre posúdenie sťažnosti považuje sťažovateľ za významné aj ďalšie konania, ktoré sa

týkali daňovej kontroly, v dôsledku ktorej bola sťažovateľovi vyrubená daň z pridanej

hodnoty. Ide predovšetkým o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla

2007, ktorým bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. z 30. novembra

2006 tak, že rozhodnutie riaditeľstva sp. zn. z 10. júla 2006 zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetom súdneho prieskumu bola námietka sťažovateľa

proti postupu zamestnankýň správcu dane (v skutočnosti miestne nepríslušného správcu

dane), ktorá spočívala v tom, že tieto zamestnankyne nerešpektovali povinnosti správcu

dane ukončiť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov. Najvyšší súd sa nestotožnil

s právnym názorom krajského súdu, resp. riaditeľstva, podľa ktorého má ísť iba o

poriadkovú lehotu ako opatrenie proti nečinnosti správcu dane. V skutočnosti ide o lehotu

na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon

daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane. Daňová kontrola predstavuje zásah

do súkromno právnej sféry, a preto musí byť proporcionálny. Nie je možné ani zamieňať

daňovú kontrolu s daňovým konaním. Daňová kontrola predchádza vyrubovaciemu

daňovému konaniu.

Pre posúdenie sťažnosti je podľa sťažovateľa zásadný nález ústavného súdu sp. zn. II.

ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorým bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006. Predmetom konania bolo porušenie práv

sťažovateľa, v ktorom sa rozhodovalo o jeho námietke proti postupu úradu, ktorý poveril

na výkon daňovej kontroly sťažovateľa zamestnankyne miestne nepríslušného správcu dane.

Kontrola predchádzala vydaniu rozhodnutia napadnutého v súdnom konaní. Podľa názoru

ústavného súdu súčasťou zákonom ustáleného postupu pri domáhaní sa práva na inom

orgáne Slovenskej republiky podľa je i právo účastníka daňového

konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak má preto dôjsť k zmene

miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom

uvedeným v zákone.

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013 došlo k porušeniu jeho označených práv.

Ako to vyplýva zo skutkových okolností, u sťažovateľa prebiehala kontrola dane

z pridanej hodnoty, pričom kontrolovaným obdobím bolo aj obdobie, ktoré je predmetom

posudzovania v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok napadnutý sťažnosťou. Predmetom

konania pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom boli otázky týkajúce sa zákonnosti

kontroly vo vzťahu k tomu, či bola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného správcu

dane, ako aj so zreteľom na to, či bola vykonávaná v zákonných lehotách. Pokiaľ ide

o zloženie kontrolnej skupiny, týmto aspektom kontroly sa zaoberal ústavný súd v náleze

sp. zn. z 10. decembra 2009. Vyslovil názor na výkon daňovej kontroly

zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane. Otázkou lehoty, v ktorej je

správca dane povinný vykonať daňovú kontrolu, sa zaoberal najvyšší súd vo svojom

rozsudku sp. zn. z 19. apríla 2007.

Spomínané závery ústavného súdu zobral do úvahy najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 13. mája 2010, keď, rozhodujúc o žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiu

riaditeľstva, ktorým potvrdilo vyrubenie dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi za

zdaňovacie obdobie marec 2001 (ten istý platobný výmer úradu, ktorý je predmetom

súčasného konania), rozhodnutie riaditeľstva zrušil so zreteľom na to, že daňová kontrola

u sťažovateľa bola realizovaná v rozpore so zákonom, keďže ju vykonávali zamestnanci

miestne nepríslušného správcu dane. Najvyšší súd teda v tej istej veci, rozhodujúc o skoršej

žalobe sťažovateľa, vyslovil jednoznačný, zrozumiteľný a nespochybniteľný právny záver.

Naproti tomu v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou dospel najvyšší súd k opačnému

záveru, a to bez toho, aby boli akokoľvek zmenené skutkové okolnosti veci. Nález

ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009, ktorý označil zloženie kontrolnej

skupiny za obchádzanie zákona vo vzťahu k miestnej príslušnosti, považoval za ojedinelé

vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ústavného súdu. Naproti tomu svoj vlastný

právny názor vyslovený v skoršom rozsudku ignoroval.

4

Aj keď zo žiadneho ustanovenia nevyplýva viazanosť

všeobecných súdov rozhodnutím ústavného súdu vydaným v konaní o individuálnych

sťažnostiach (s výnimkou toho konania, v ktorom bol takýto nález vydaný), nie je možné

priznať najvyššiemu súdu možnosť svojvoľne posudzovať, či určitý postup orgánov verejnej

správy je porušením zakotvených práv účastníka konania, ak o tejto veci existuje

meritórne rozhodnutie ústavného súdu. V danom prípade bolo možné aplikovať ustanovenie

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). So zreteľom na postavenie

ústavného súdu, ktorému prislúcha ochrana ústavnosti, nie je vecou najvyššieho súdu

posudzovať a hodnotiť rozhodnutie ústavného súdu, či dokonca ho označiť za ojedinelé

vybočenie. Najvyšší súd konal svojvoľne, nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušením

legitímneho očakávania sťažovateľa, podľa ktorého v jeho veci bude všeobecný súd

rešpektovať stanovisko ústavného súdu. Stav, keď rozhodnutia toho istého súdu v tej istej

veci posudzujúce tie isté skutkové a právne okolnosti sú zásadne odlišné, je v priamom

rozpore s požiadavkou právnej istoty, ktorej imanentnou súčasťou je právo účastníka

konania, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania mohli mať

dôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené.

Najvyšší súd nevenoval žiadnu pozornosť žalobným námietkam sťažovateľa, ktorý

poukazoval na to, že rozhodnutie riaditeľstva vychádza z absurdnej konštrukcie, podľa

ktorej kontrolná skupina nevykonávala takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť za

vykonanie daňovej kontroly, a to aj napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovala

so sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly.

Riaditeľstvo použilo túto konštrukciu preto, lebo si bolo vedomé, že právny a skutkový

záver, podľa ktorého došlo k splneniu podmienok pre určenie dane na základe pomôcok,

musí zodpovedať prezumpcii, že boli naplnené kogentné podmienky, za ktorých možno

daňovému subjektu určiť daň podľa pomôcok. Medzi týmito podmienkami je aj tá, že

daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu.

Podľa názoru najvyššieho súdu riaditeľstvu neprislúchalo podrobnejšie preverovanie

zákonnosti priebehu daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok sťažovateľa proti

všetkým zamestnancom úradu a ani vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa proti

postupu zamestnanca správcu dane, keďže daň bola určená podľa pomôcok. Tento názor

najvyššieho súdu je v rozpore s inými názormi vyslovenými najvyšším súdom v iných

veciach, napr. vo veci sp. zn. M Sždo V 1/00. Zákonným predpokladom určenia dane podľa

pomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly. Takýto dôsledok je

však možný len v situácii, ak daňová kontrola, ktorú daňový subjekt znemožnil, nebola

nezákonná. Sťažovateľ nepripúšťa, že by jeho konaním došlo k znemožneniu výkonu

daňovej kontroly.

Ďalšou nezrozumiteľnou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je

konštatovanie, podľa ktorého ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a 2 . Pravdou je opak, pretože ústavný súd v náleze

z 10. decembra 2009 porušenie týchto práv vyslovil. Preto nie je zrozumiteľné

a pochopiteľné, čo týmto konštatovaním najvyšší súd mienil.

Pokiaľ najvyšší súd argumentuje okrem iného aj rozhodnutím vo veci sp. zn.

, má takáto argumentácia zjavne logické nedostatky. Najvyšší súd totiž ako

dôkaz neodôvodnenosti sťažovateľovej námietky o nesprávnom zložení kontrolnej skupiny

uvádza také rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré práve rozhodnutie riaditeľstva o zamietnutí

sťažovateľovej námietky vznesenej z dôvodu nesprávneho zloženia kontrolnej skupiny

zrušilo. Zjednodušene povedané, najvyšší súd dôvodí o správnosti zloženia kontrolnej

skupiny a používa pritom také svoje rozhodnutie, v ktorom vyslovil práve opačný právny

názor.

Ani výpočet ďalších uznesení ústavného súdu o odmietnutí sťažností podaných

sťažovateľom v iných právnych veciach nemá pre posudzovanú vec žiadny právny význam.

Uznesenia ústavného súdu o odmietnutí sťažností totiž znamenajú, že ústavný súd sa

podstatou sťažností nezaoberal, teda nerozhodol o tom, či práva sťažovateľa boli alebo

6

neboli porušené. Preto tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého v iných veciach nebolo

vyslovené porušenie práv sťažovateľa, je nezrozumiteľné.

Arbitrárnosť a ústavná nekonformnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

vyplýva aj zo skutočnosti, že rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 20. marca 2012 boli zmenené rozsudky krajského súdu vo veciach

sťažovateľa. Týkali sa jeho žalôb smerujúcich proti rozhodnutiam riaditeľstva o potvrdení

platobných výmerov, ktorými boli sťažovateľovi vyrubené pokuty z rozdielu dane z pridanej

hodnoty priznanej daňovými priznaniami sťažovateľa a platobnými výmermi vydanými na

základe tej istej kontroly, resp. pomôcok. V obidvoch prípadoch išlo o rozhodnutia

riaditeľstva vydané na základe právoplatných platobných výmerov podrobených súdnemu

prieskumu, v rámci ktorého žaloby sťažovateľa proti nim boli zamietnuté. Napriek tomu

najvyšší súd skonštatoval v obidvoch rozhodnutiach, že aj keď rozhodnutia po uložení

pokuty majú svoj skutkový základ v právoplatných rozhodnutiach o určení dane z pridanej

hodnoty, ktoré nie sú zrušené, ústavný aspekt nálezu ústavného súdu sp. zn. z

10. decembra 2009 nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný nález, ktorý sa

zásadne vyslovil k rozhodovacej praxi daňových orgánov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a 2 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. s tým, aby bol rozsudok

najvyššieho súdu z 31. januára 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a aby

bolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa.

Napokon sa domáha náhrady všetkých trov konania.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. z 29. marca 2012 tak, že

žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia riaditeľstva (ktorého právomoci od 1. januára

2012 prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v Bratislave) sp. zn.

I/223/20205 r z 13. decembra 2010 bola zamietnutá.

Podľa názoru najvyššieho súdu ako sporná otázka vyvstáva otázka posúdenia

absolútnej povinnosti riaditeľstva zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určenie dane

podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie dane

podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Na margo sťažovateľom

namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny najvyšší súd dáva do pozornosti

neskoršie uznesenie ústavného súdu č. k. 19 z 13. apríla 2011, ktorým bola

odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnená. Uvedeným rozsudkom

najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 22. februára 2006 tak, že

zrušil rozhodnutie riaditeľstva a vec vrátil na ďalšie konanie. Zrušeným rozhodnutím

riaditeľstvo nevyhovelo námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca

správcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Ústavný súd pritom citoval právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej

námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane podanej sťažovateľom, a preto v ďalšom

konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal námietky zaujatosti v čase

predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Právny názor najvyššieho súdu nebol ústavným súdom spochybnený. Tento právny názor

najvyššieho súdu vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového

úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly zaradených pre

výkon štátnej služby u iného správcu dane bol ústavným súdom považovaný aj v iných

rozhodnutiach za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti

a ústavnej nekonformnosti (, ,

a ). V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd

nevyslovil namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa a 2 .

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu ústavného súdu č. k.

8

z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej

judikatúry ústavného súdu. V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného

rozhodnutia najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2010 zrušil

rozhodnutie riaditeľstva z 12. októbra 2007, ktorým riaditeľstvo zamietlo odvolanie

sťažovateľa proti platobnému výmeru úradu o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie marec 2001.V tomto rozsudku najvyšší súd poukázal na záver

ústavného súdu obsiahnutý v náleze č. k. z 10. decembra 2009. Ako

vyplýva z obsahu teraz preskúmavaného rozhodnutia riaditeľstva, riaditeľstvo sa dostatočne

vysporiadalo s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok.

Riaditeľstvu však neprislúcha v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane

podľa pomôcok podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej

kontroly, preverovanie existencie námietok podaných sťažovateľom voči všetkým

zamestnancom úradu a vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa proti postupu riaditeľa

úradu, ako to vyplýva z intencií rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010. V súvislosti s poukazom sťažovateľa na právny názor obsiahnutý

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2007 o trvaní zákonnej lehoty

na vykonanie daňovej kontroly treba poznamenať, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt

na výkon daňovej kontroly ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu

a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné udržiavať. Z argumentácie

sťažovateľa vyplýva, že tento právny názor najvyššieho súdu používa na obhajobu svojho

tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej

hodnoty podľa pomôcok, keďže podľa názoru sťažovateľa po márnom uplynutí lehoty na

vykonanie daňovej kontroly už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať

so správcom dane. Avšak v kontexte so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu

so správcom dane, so zákonnými povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu

v priebehu daňovej kontroly, ako aj s dôkazným bremenom ťažiacim daňový subjekt

nemožno bezvýhradne súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, a to predovšetkým

s prihliadnutím na osobité okolnosti v priebehu daňovej kontroly a úroveň súčinnosti

sťažovateľa s orgánmi daňovej správy, ako aj s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu

judikatúru najvyššieho súdu vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí riaditeľstva

zamietajúcich odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiam o určení dane z pridanej hodnoty

podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia december 2000 a apríl, máj, júl a august 2001.

V konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia

dane podľa pomôcok sa lehoty určené na vykonanie kontroly nevzťahujú. V prípade, keď

daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú

súčinnosť, vyplývajú preňho príslušné zákonné dôsledky. Sťažovateľovi nič nebránilo pred

určením dane podľa pomôcok predložiť správcovi dane daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

daňového konania. Treba poukázať aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. februára 2012 týkajúci sa určenia dane z pridanej hodnoty sťažovateľa podľa pomôcok

za zdaňovacie obdobie február 2001, o ktorej bolo rozhodnuté zhodne s teraz skúmanou

vecou. Uznesením ústavného súdu č. k. z 19. júna 2012 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, pričom podľa názoru

ústavného súdu dôvody rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenie návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

10

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej najvyšší súd nerešpektoval právne závery

vyplývajúce z nálezu ústavného súdu č. k. z 10. decembra 2009.

Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu treba považovať za dostatočné

a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Napokon nie sú ani v nesúlade s označeným nálezom ústavného súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označeného

článku .

Ústavný súd dodáva, že sa touto problematikou podrobne zaoberal vo svojom

uznesení č. k. 17 z 9. júla 2014, ktorým odmietol ako zjavne

neopodstatnenú sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf

8/2013 z 29. januára 2014. Prijaté závery obstoja aj v danom prípade a možno ich zhrnúť

takto:

Potom, ako bol nálezom č. k. z 10. decembra 2009 zrušený

pôvodný odvolací rozsudok najvyššieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,

v novom odvolacom konaní ďalším rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu tak, že rozhodnutie

riaditeľstva bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd zaujal

právny názor, podľa ktorého je potrebné po skutkovej stránke spoľahlivo zistiť a posúdiť, či

sťažovateľ naozaj uplatnil námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom správcu dane,

lebo iba v takom prípade môžu platiť smerodajné právne závery vyslovené v náleze

ústavného súdu.

Uznesením ústavného súdu č. k. 19 z 13. apríla 2011 bola ako

zjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uvedenému novému

odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu. Následne riaditeľstvo prípismi z 1. februára 2011 a

z 13. apríla 2011 sťažovateľovi oznámilo, že podľa jeho zistenia sťažovateľ nepodal

námietky proti všetkým zamestnancom správcu dane, pretože namietol iba tých, ktorí boli

12

poverení vykonaním kontrol, ako aj osobu riaditeľa. Z tohto dôvodu nie je potrebné

rozhodovať o námietkach sťažovateľa formou rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným stanoviskom sťažovateľ nepreukázal, že by podal žalobu

proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa .

Možno preto dospieť k záveru, že vo svetle výsledkov dokazovania vykonaného

v rámci správneho konania po vydaní nálezu ústavného súdu sa nepreukázalo tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015