Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 118/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa

a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

3 Sžo KS 43/2006 p o r u š i l základné právo JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na

inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy podľa a 2 .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. septembra 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. Ing. K. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 381,66

€ (slovom tristoosemdesiatjeden eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-26 z 13. marca 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing.

K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

3 Sžo KS 43/2006.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní

z 18. novembra 2008, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 3. novembra 2008 vyslovili súhlas,

aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je súdnym exekútorom. Riaditeľ

Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) vydal 11. apríla 2005 poverenie na výkon

opakovanej daňovej kontroly sp. zn. , ktorým poveril tri pracovníčky

Daňového úradu P. vykonaním kontroly dane z pridanej hodnoty u sťažovateľa.

Oznámeniami daňového úradu sp. zn. /KLE z 13. apríla 2005 a sp. zn.

/KLE z 13. apríla 2005 bolo sťažovateľovi dané na vedomie, že kontrola sa

začne 16. mája 2005 a že ju vykonajú uvedené pracovníčky Daňového úradu P. Obe

oznámenia boli podpísané riaditeľom daňového úradu. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, aby

daňovú kontrolu vykonával daňový úrad prostredníctvom pracovníčok zaradených na výkon

práce na Daňovom úrade P., a o tejto jeho námietke bol spísaný záznam 25. mája 2005.

Obsahoval tak vyjadrenie sťažovateľa, ako aj pracovníčok Daňového úradu P. Sťažovateľ

30. mája 2005 podal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) písomnú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom

konaní (predstaveného), a to pre prekročenie právomoci v riadiacej činnosti. Rozhodnutím

daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 podľa § 50

ods. 3 o správe daní a poplatkov a o

zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o správe daní“) nebolo námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu

dane–riaditeľa daňového úradu, vyhovené. Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal

sťažovateľ žalobu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a navrhol, aby

bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. februára 2006 bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2006 bol rozsudok krajského

súdu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 26. februára 2007.

Podľa presvedčenia sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a prvej vety dohovoru. V konaní pred všeobecnými súdmi išlo

o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým tento nevyhovel námietke

sťažovateľa voči postupu riaditeľa daňového úradu, ktorý poveril vykonaním daňovej

kontroly zamestnankyne Daňového úradu P. Sťažovateľ v žalobe poukázal na to, že

rozhodnutie daňového riaditeľstva trpí vadami uvedenými v § 250j písm. a), b) a c)

. Najvyšší súd nad rámec dôvodov rozsudku krajského súdu

poukázal na to, že o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa

o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o daňových orgánoch“) nadobudol účinnosť 1. mája 2001 a upravil organizáciu

a pôsobnosť orgánov daňovej správy, ako aj zamestnanecký pomer zamestnancov

k daňovému riaditeľstvu. Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní

je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej

daňovú kontrolu v mene správcu dane na základe poverenia príslušného predstaviteľa

správcu dane. Ak preto daňové riaditeľstvo vyhovelo žiadosti riaditeľa daňového úradu

a umožnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej daňovým úradom

ako správcom dane zúčastnili zamestnanci daňovej správy, pôsobiaci síce na inom daňovom

úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu, nedošlo tým k zmene

miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonávať daňovú kontrolu

a nedošlo ani k obchádzaniu ustanovenia zákona o správe daní o miestnej príslušnosti

správcu dane. Uvedeným postupom sťažovateľ nebol ukrátený na svojich subjektívnych

právach, pretože daňovú kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane

prostredníctvom zamestnancov, ktorí mohli byť len zamestnancami daňového riaditeľstva,

a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol

vzniesť priamo námietku zaujatosti. Uvedené závery najvyššieho súdu sú v podstate celým

odôvodnením jeho rozsudku. Sťažovateľ ich nepovažuje za správne a za ústavne konformné

v zmysle . Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd interpretoval

a aplikoval zákony spôsobom, ktorý je vo svojich dôsledkoch nezlučiteľný s

a dohovorom.

Podstatou sporu boli dve otázky. Predovšetkým bolo treba posúdiť, či je možné, aby

daňovú kontrolu v mene daňového úradu riadil, rozhodnutia v rámci nej vydával

a rozhodoval o námietkach sťažovateľa riaditeľ miestne príslušného daňového úradu, a to za

situácie, keď kontrola bola vykonávaná zamestnancami iného daňového úradu vzhľadom na

existenciu pochybností o nezaujatosti pracovníkov miestne príslušného daňového úradu.

Daňové riaditeľstvo totiž vo svojom rozhodnutí, ktorým nevyhovelo námietke sťažovateľa,

výslovne poukázalo na to, že dôvodom namietaného postupu bola skutočnosť, že sťažovateľ

spochybnil nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu. Preto miestne

príslušný daňový úrad požiadal daňové riaditeľstvo o zabezpečenie výkonu opakovanej

daňovej kontroly zamestnancami iného daňového úradu, ktorý sa nenachádza v územnej

pôsobnosti pracoviska K. Je preto nesporné, že vzhľadom na námietky sťažovateľa

spochybňujúce nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu daňové

riaditeľstvo považovalo vzhľadom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o správe daní za

nemožné, aby bola daňová kontrola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného

daňového úradu. Napriek tomu však z výkonu daňovej kontroly nebol vyňatý a vylúčený

riaditeľ daňového úradu, ktorého je potrebné rovnako považovať za zamestnanca správcu

dane. Všeobecné súdy sa touto žalobnou námietkou nezaoberali a nevyporiadali sa s ňou.

Preto sťažovateľ opakovane poukazuje na to, že o jeho námietkach z 25. mája 2005

rozhodoval zamestnanec správcu dane–riaditeľ daňového úradu, teda zamestnanec, ktorý

bol z takéhoto rozhodovania v zmysle § 24 ods. 1 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní

vylúčený. Takýto postup, keď napriek akceptovaným pochybnostiam o nezaujatosti nebol

následný postup daňového riaditeľstva považovaný za nezákonný, je porušením označených

základných práv. Ďalšou otázkou bolo, či je vôbec možné vykonať daňovú kontrolu

zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je miestne príslušný. Sťažovateľ napádal

tento postup tak v námietkach, ako aj v žalobe a tvrdil, že uvedeným postupom sa mala

vykonávať u neho daňová kontrola miestne nepríslušným správcom dane, resp. že postup

daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení zákona o správe daní

o miestnej príslušnosti v daňovom konaní. Daňové riaditeľstvo argumentovalo s poukazom

na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch, podľa ktorého je daňové

riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov, a preto nedošlo

k pochybeniu, ak kontrolu mali vykonať osoby, ktoré síce neboli zamestnancami daňového

úradu, ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. Túto argumentáciu si osvojil aj

najvyšší súd. Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona

o daňových orgánoch upravuje iba štátnozamestnanecký právny vzťah medzi daňovým

riaditeľstvom a zamestnancami daňových úradov, ale je bez akéhokoľvek relevantného

vzťahu k otázke miestnej príslušnosti a k otázke, kto je osobou oprávnenou konať v mene

miestne príslušného správcu dane. Napokon aj citované ustanovenie zakotvuje, že daňové

riaditeľstvo je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Pokiaľ by výklad okruhu

osôb, ktoré sú oprávnené vystupovať ako zamestnanci miestne príslušného daňového úradu,

bol taký, ako to uvádza najvyšší súd, potom by bol výraz „zamestnanci daňových orgánov“

použitý v citovanom zákonnom ustanovení absolútne nezrozumiteľný. Ak sú totiž určité

osoby zamestnancami daňového riaditeľstva, nemôžu byť zároveň zamestnancami iného

orgánu, ktorý má právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že definíciou daňového riaditeľstva

ako zamestnávateľa všetkých zamestnancov daňových orgánov nie je možné vysvetliť to, či

zamestnanci jedného daňového úradu môžu vykonávať právomoci zamestnancov iného

daňového úradu. Postupom aplikovaným v prípade sťažovateľa boli obídené ustanovenia

zákona o správe daní, a to predovšetkým ustanovenia § 3 ods. 1 a § 24 ods. 1, 4 a 5.

Najvyšší súd v snahe urobiť svoj právny názor akceptovateľným nahrádza v odôvodnení

rozsudku pojem „zamestnanec daňového úradu“ vykonštruovaným pojmom „zamestnanci

daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere

k daňovému riaditeľstvu“. Zákon však takýto pojem nepozná. Ak by sa prijal argument,

podľa ktorého ktorýkoľvek zamestnanec ktoréhokoľvek daňového orgánu je oprávnený

z titulu svojho postavenia zamestnanca daňového riaditeľstva vykonávať oprávnenia

zamestnanca správcu dane na ktoromkoľvek daňovom orgáne, potom by bolo zbytočné

a absurdné zdôvodňovať, prečo vôbec došlo k povereniu vykonať daňovú kontrolu

u sťažovateľa zamestnancami Daňového úradu P. Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva

na jednej strane, že takýto postup bol v súlade so zákonom o správe daní, no na druhej

strane sa uvádzajú dôvody, pre ktoré k výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne

príslušného daňového úradu došlo. Pri akceptovaní argumentácie najvyššieho súdu by

miestne príslušný daňový úrad mohol daňovú kontrolu vykonať aj prostredníctvom

zamestnanca colného úradu, colného riaditeľstva, resp. obce. Pre posúdenie dodržania

správnosti postupu v predmetnej veci však nie je podstatné, kto je zamestnávateľom

zamestnanca daňového úradu, ale o zamestnanca ktorého daňového úradu ide. Preto

ústavným právom sťažovateľa bolo, aby daňovú kontrolu vykonávali uňho zamestnanci

miestne príslušného daňového úradu, a pokiaľ títo z dôvodu uvedeného v § 24 ods. 1 zákona

o správe daní ju vykonávať nemohli, aby boli z vykonávania kontroly vylúčení a miestna

príslušnosť bola v zmysle § 4 ods. 1 zákona o správe daní delegovaná inému daňovému

úradu. Iný postup nemožno považovať za správny. V prospech argumentácie sťažovateľa

svedčí skutočnosť, že rozhodnutím daňového riaditeľstva z 28. februára 2007 na základe

návrhu daňového úradu bola delegovaná miestna príslušnosť vo veci sťažovateľa ako

daňového subjektu na Daňový úrad K., keďže vyjadrenia sťažovateľa o zaujatosti

zamestnancov daňového úradu a námietky proti jeho postupu sú opodstatnené na

delegovanie miestnej príslušnosti.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 a 2 a prvej vety dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 27. septembra 2006

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 3. novembra 2008 doručeného

ústavnému súdu 6. novembra 2008 vyplýva, že označené práva sťažovateľa neboli

porušené. Najvyšší súd sa plne stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktorý dospel

k záveru, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nie je namietaný postup riaditeľa

daňového úradu nezákonný, a pokiaľ daňové riaditeľstvo námietkam sťažovateľa

nevyhovelo, nerozhodlo v rozpore so zákonom, pričom krajský súd svoje rozhodnutie aj

náležite odôvodnil. Záver krajského súdu, podľa ktorého poverením zamestnancov

Daňového úradu P. na vykonanie daňovej kontroly nemohlo dôjsť k porušeniu práv

sťažovateľa, je vyjadrený aj v záveroch rozhodnutia najvyššieho súdu. Miestna príslušnosť

daňového úradu ako správcu dane vo vzťahu k sťažovateľovi ako daňovému subjektu bola

zachovaná aj napriek tomu, že na úkony daňovej kontroly boli riaditeľom daňového úradu

poverení so súhlasom daňového riaditeľstva zamestnanci, ktorých pracoviskom je Daňový

úrad P. Podľa § 1a písm. j) zákona o správe daní zamestnancom správcu dane je

zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo. Tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého jeho právom vyplývajúcim z bolo, aby daňovú kontrolu

vykonávali uňho zamestnanci daňového úradu, treba považovať za neakceptovateľné, lebo

takéto subjektívne právo z , ale ani zo zákona o správe daní nevyplýva. Nezodpovedá

obsahu spisov tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého o jeho námietkach proti postupu

v daňovej kontrole rozhodol riaditeľ daňového úradu, ktorý bol z takéhoto konania

vylúčený. Rozhodnutie o vylúčení riaditeľa v skutočnosti však neexistovalo. Niet žiadneho

dôvodu spájať neskoršie rozhodnutie z 20. marca 2007 o delegovaní miestnej príslušnosti

vo veci sťažovateľa ako daňového subjektu na Daňový úrad P. s doterajším konaním, ktoré

sa týkalo námietok proti postupu riaditeľa daňového úradu, a vnímať to ako potvrdenie

oprávnenosti ním uplatňovaného nároku na personálne zloženie a určenie kontrolnej

skupiny.

Z vyjadrenia sťažovateľa z 18. novembra 2008 doručeného ústavnému súdu faxom

toho istého dňa a osobne do podateľne 19. novembra 2008 vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí

so závermi najvyššieho súdu. Trvá na tom, že sa najvyšší súd nevysporiadal so všetkými

jeho odvolacími námietkami. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že správou daní sa rozumie aj

daňová kontrola. Pokiaľ je v daňovom konaní oprávnený vykonávať určité úkony správca

dane, musí ísť o miestne príslušného správcu dane. So zreteľom na túto okolnosť termín

„zamestnanec správcu dane“ použitý v zákone o správe daní nie je možné vykladať

v intenciách zákona o daňových orgánoch. Napokon požaduje z titulu náhrady trov

právneho zastúpenia priznanie sumy 11 498 Sk.

II.

Z poverenia na výkon opakovanej daňovej kontroly sp. zn.

z 11. apríla 2005 vyplýva, že riaditeľ daňového úradu poveril v zmysle § 4 ods. 3 písm. a)

bodu 7 zákona o daňových orgánoch a § 15 zákona o správe daní štyri pracovníčky

Daňového úradu P. vykonaním opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty

u sťažovateľa ako daňového subjektu.

Z dvoch oznámení daňového úradu o výkone daňovej kontroly sp. zn.

/KLE a sp. zn. /KLE z 13. apríla 2005 vyplýva, že

daňová kontrola u sťažovateľa týkajúca sa rôznych zdaňovacích období začne 16. mája

2005, pričom výkonom kontroly sú poverené štyri pracovníčky Daňového úradu P.

Zo záznamu spísaného 25. mája 2005 na exekútorskom úrade sťažovateľa vyplýva,

že sťažovateľ namietal účasť zamestnancov nie miestne príslušného správcu dane na

daňovej kontrole.

Z podania sťažovateľa z 30. mája 2005 adresovaného daňovému riaditeľstvu

vyplýva, že namieta postup zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (predstaveného)

spočívajúci v prekročení jeho právomocí v riadiacej činnosti tým, že výkonom daňovej

kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom daňovom úrade.

Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r

z 27. júna 2005 vyplýva, že námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 proti postupu

zamestnanca správcu dane–riaditeľa daňového úradu, v daňovom konaní sa nevyhovuje.

Podľa názoru daňového riaditeľstva námietky sťažovateľa týkajúce sa prekročenia

právomocí riaditeľa daňového úradu nie sú opodstatnené. V zmysle zákona

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) služobným úradom všetkých

zamestnancov daňových orgánov v Slovenskej republike je daňové riaditeľstvo.

Zamestnancom správcu dane je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové

riaditeľstvo [§ 1a písm. j) zákona o správe daní]. Z toho vyplýva, že zamestnanec daňových

orgánov môže byť vyslaný na služobnú cestu pre účely vykonania daňovej kontroly

v pôsobnosti daňového riaditeľstva. Nariadiť výkon služobnej cesty zamestnancovi, v rámci

ktorej má vykonať daňovú kontrolu, pre výkon ktorej je príslušný iný daňový úrad, mu

môže jeho určený predstavený, ktorý je oprávnený dávať mu pokyny. V takomto prípade sa

vysielanému zamestnancovi uloží povinnosť plniť na služobnej ceste príkazy riaditeľa

miestne príslušného daňového úradu podľa § 9 zákona o štátnej službe. Predstaveným je

nadriadený štátny zamestnanec, ktorý je oprávnený dávať podriadenému pokyny. Služobné

predpisy určujú v medziach zákona o štátnej službe (§ 11 ods. 1) podrobnosti vykonávania

štátnej služby, určujú rozsah oprávnenia predstavených dávať pokyny a plniť úlohy

služobného úradu. Takým služobným predpisom je organizačný poriadok daňových

orgánov. Podľa tohto poriadku daňový úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ.

Na základe uvedeného je možné, aby riaditeľ daňového úradu riadil zamestnancov

v priamej riadiacej pôsobnosti riaditeľov iných daňových úradov, pokiaľ títo zamestnanci sú

vyslaní na služobnú cestu do obvodu územnej pôsobnosti daňového úradu, ktorý riadi, pre

účely vykonania daňovej kontroly. Tento služobný predpis nie je v rozpore so zákonom.

Všetci zamestnanci správcu dane, ktorých zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo, sú

povinní zachovávať daňové tajomstvo. Sprístupnenie daňového tajomstva inému správcovi

dane na účely správy daní, medzi ktoré patrí aj daňová kontrola, sa nepovažuje za porušenie

daňového tajomstva. Vykonávať daňovú kontrolu je oprávnený správca dane, ktorým je

daňový úrad príslušný pre výkon správy daní podľa zákona o správe daní a v zmysle § 4

ods. 3 zákona o daňových orgánoch. Keďže miestne príslušný správca dane požiadal

v prípade sťažovateľa daňové riaditeľstvo o zabezpečenie výkonu opakovanej daňovej

kontroly zamestnancami iného daňového úradu, ktorý sa nenachádza v územnej pôsobnosti

pracoviska K., daňové riaditeľstvo žiadosti vyhovelo a požiadalo o vykonanie kontroly

zamestnancami Daňového úradu P. Týmto postupom nedošlo k delegovaniu miestnej

príslušnosti v zmysle § 4 zákona o správe daní, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Miestne

príslušným správcom dane zostal i naďalej daňový úrad s tým, že kontrolu vykonávajú

poverení zamestnanci Daňového úradu P. Celá dokumentácia týkajúca sa daňovej kontroly

musí byť vyhotovená v mene miestne príslušného daňového úradu. Akýkoľvek iný postup

by bol v rozpore so zákonom o správe daní. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že

sťažovateľ spochybnil nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -37 z 22. februára 2006 vyplýva, že

žaloba sťažovateľa proti daňovému riaditeľstvu o preskúmanie rozhodnutia z 27. júna 2005

bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v konaní nebolo sporné, že riaditeľ daňového

úradu požiadal daňové riaditeľstvo o vykonanie daňových kontrol u sťažovateľa

zamestnancami iného daňového úradu, pričom daňové riaditeľstvo tejto žiadosti vyhovelo.

Zaoberať sa motívom takéhoto konania riaditeľa daňového úradu je pre posúdenie

zákonnosti rozhodnutia právne bezvýznamné. Rozhodujúce je iba to, či riaditeľ daňového

úradu bol oprávnený poveriť zamestnancov Daňového úradu P. vykonaním daňových

kontrol u sťažovateľa a či nevyhovením námietke sťažovateľa proti tomuto postupu

riaditeľa daňového úradu došlo k ukráteniu sťažovateľa na jeho právach. Daňový úrad bol

oprávnený realizovať daňovú kontrolu voči sťažovateľovi. Daňové riaditeľstvo je v zmysle

§ 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov.

Preto riaditeľ daňového úradu bol oprávnený na základe súhlasu daňového riaditeľstva

poveriť vykonaním daňových kontrol u sťažovateľa zamestnancov Daňového úradu P.

Poverení zamestnanci Daňového úradu P. mali realizovať svoje oprávnenia v rámci daňovej

kontroly u sťažovateľa v mene miestne príslušného správcu dane–daňového úradu. Preto

poverením zamestnancov Daňového úradu P. vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa

nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa podľa . Keďže organizačný

poriadok daňových orgánov vydaný daňovým riaditeľstvom v roku 2005 ako služobný

predpis v zmysle § 11 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe je normatívnym správnym aktom

(nie teda individuálnym správnym aktom), nemôže podliehať súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve. Súd sa rovnako nemôže zaoberať námietkami sťažovateľa týkajúcimi

sa porušenia práv zamestnancov Daňového úradu P. z dôvodu, že služobný predpis nemôže

rozšíriť povinnosti štátneho zamestnanca o povinnosť vykonávať pokyny iného štátneho

zamestnanca, ktorý nie je jeho nadriadeným. Žiaden subjekt nie je totiž aktívne

legitimovaný na podanie žaloby v správnom súdnictve v prospech inej osoby.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2006

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -37 z 22. februára

2006. Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový stav veci nie je medzi účastníkmi sporný.

Pokiaľ ide o právne posúdenie, t. j. či daňové riaditeľstvo rozhodlo v súlade so zákonom

o námietkach sťažovateľa proti postupu riaditeľa daňového úradu, dospel aj najvyšší súd

k záveru, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nie je namietaný postup nezákonný,

a pokiaľ daňové riaditeľstvo námietkam nevyhovelo, nerozhodlo v rozpore so zákonom.

Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu a osobitne

poukazuje na to, že výkon daňovej kontroly uskutočňoval miestne príslušný správca dane,

pričom v jeho mene riaditeľ daňového úradu určil–poveril zamestnancov daňovej správy na

vykonanie daňovej kontroly. Podľa § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch daňové

riaditeľstvo sa zriaďuje pre územné obvody všetkých daňových úradov a je

zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Podľa § 1a písm. j) zákona o správe

daní zamestnancom správcu dane je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové

riaditeľstvo, colný úrad, colné riaditeľstvo alebo obec. Najvyšší súd preto nad rámec

dôvodov uvedených krajským súdom poukazuje tiež na to, že zákon o daňových orgánoch

nadobudol účinnosť 1. mája 2001 a upravil organizáciu a pôsobnosť orgánov daňovej

správy, ako aj zamestnanecký pomer zamestnancov k daňovému riaditeľstvu a niektoré

osobitosti ich postavenia. Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní

je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej

daňovú kontrolu v mene správcu dane na základe poverenia príslušného predstaviteľa

správcu dane. Ak potom daňové riaditeľstvo vyhovelo žiadosti riaditeľa daňového úradu

a umožnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej daňovým úradom

ako správcom dane zúčastnili zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom

úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu, nedošlo k zmene miestnej

príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu a nedošlo ani

k obchádzaniu ustanovenia zákona o miestnej príslušnosti správcu dane. Uvedeným

postupom nebol sťažovateľ ukrátený na svojich subjektívnych právach, pretože daňovú

kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane zamestnancami, ktorí mohli byť len

zamestnancami daňového riaditeľstva, a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom

opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti.

Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. z 28. februára 2007

vyplýva, že sa v zmysle § 4 ods. 1 zákona o správe daní vyhovelo návrhu daňového úradu

na delegovanie miestnej príslušnosti a miestna príslušnosť na správu daní sťažovateľa ako

daňového subjektu sa delegovala z daňového úradu na Daňový úrad K. odo dňa

nasledujúceho po dni doručenia rozhodnutia. Podľa názoru daňového riaditeľstva uvádzané

dôvody, ktorými sú vyjadrenia sťažovateľa o zaujatosti zamestnancov daňového úradu

a námietky proti postupu daňového úradu pri rozhodovaní, sú opodstatnené na delegovanie

miestnej príslušnosti v súlade so zásadami daňového konania uvedenými v § 2 zákona

o správe daní.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak

tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak

miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa

obvykle zdržuje.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane je z daňového

konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o správe daní zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú

pochybnosti, smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len

nevyhnutné úkony.

Podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní o vylúčení zamestnanca z daňového konania

rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení

i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane

rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti

vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca,

rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podľa názoru sťažovateľa postup riaditeľa daňového úradu, ktorý so súhlasom

daňového riaditeľstva poveril vykonaním daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnankyne

Daňového úradu P., treba považovať za porušenie označených práv podľa

a dohovoru.

Najvyšší súd trvá na tom, že uvedený postup bol v plnom súlade so zákonom,

a nemožno ho preto považovať za porušenie označených práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkové okolnosti

daného prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril

vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov Daňového

úradu P. Ako to vyplýva z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-

40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak preto, že sťažovateľ predtým spochybnil

nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto postupu mal

riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov

Daňového úradu P.

„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený

v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené

relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ ()

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní

sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa je i právo

účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako

je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene

miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom

uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú

všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je

podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane,

ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca

dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť

správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho

zamestnancov.

Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu

u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo

zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe

daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním

daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona

o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá

orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný

postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To

znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle

§ 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia

o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania

a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému

vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej

správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu

ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane

a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal

miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali

zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového

konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho

súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe

daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie

základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky

a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažuje za potrebné osobitne sa

zaoberať namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

prvej vety dohovoru.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom

bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (bod 2 výroku

nálezu).

Sťažovateľ požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia advokátkou v celkovej

sume 11 498 Sk.

Ústavný súd považoval požiadavku za dôvodnú a priznal sumu 381,66 € ako

protihodnotu čiastky 11 498 Sk. Ide o 2 úkony právnych služieb v roku 2007 po 2 970 Sk

(prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť), 1 úkon v roku 2008, a to 3 176 Sk (replika),

2 režijné paušály po 178 Sk a 1 režijný paušál 190 Sk, ako aj daň z pridanej hodnoty v sume

1 836 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 100 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením rozsudku najvyššieho

súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke

sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009