Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 124 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (133)II. ÚS 118/08
PDF · 313.75 KB
No categories available
II. ÚS 118/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa
a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009
prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžo KS 43/2006 p o r u š i l základné právo JUDr. Ing. K. M. na inú právnu ochranu na
inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006
z 27. septembra 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. Ing. K. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 381,66
€ (slovom tristoosemdesiatjeden eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 118/08-26 z 13. marca 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing.
K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
3 Sžo KS 43/2006.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní
z 18. novembra 2008, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 3. novembra 2008 vyslovili súhlas,
aby sa upustilo od ústneho pojednávania.
Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je súdnym exekútorom. Riaditeľ
Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) vydal 11. apríla 2005 poverenie na výkon
opakovanej daňovej kontroly sp. zn. 709/320/11004/2005, ktorým poveril tri pracovníčky
Daňového úradu P. vykonaním kontroly dane z pridanej hodnoty u sťažovateľa.
Oznámeniami daňového úradu sp. zn. 709/320/11453/05/KLE z 13. apríla 2005 a sp. zn.
709/320/1451/05/KLE z 13. apríla 2005 bolo sťažovateľovi dané na vedomie, že kontrola sa
začne 16. mája 2005 a že ju vykonajú uvedené pracovníčky Daňového úradu P. Obe
oznámenia boli podpísané riaditeľom daňového úradu. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, aby
daňovú kontrolu vykonával daňový úrad prostredníctvom pracovníčok zaradených na výkon
práce na Daňovom úrade P., a o tejto jeho námietke bol spísaný záznam 25. mája 2005.
Obsahoval tak vyjadrenie sťažovateľa, ako aj pracovníčok Daňového úradu P. Sťažovateľ
30. mája 2005 podal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) písomnú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom
konaní (predstaveného), a to pre prekročenie právomoci v riadiacej činnosti. Rozhodnutím
daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 podľa § 50
ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o správe daní“) nebolo námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu
dane–riaditeľa daňového úradu, vyhovené. Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal
sťažovateľ žalobu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a navrhol, aby
bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 S 54/2005 z 22. februára 2006 bola žaloba sťažovateľa
zamietnutá. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 bol rozsudok krajského
súdu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 26. februára 2007.
Podľa presvedčenia sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho
základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru. V konaní pred všeobecnými súdmi išlo
o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým tento nevyhovel námietke
sťažovateľa voči postupu riaditeľa daňového úradu, ktorý poveril vykonaním daňovej
kontroly zamestnankyne Daňového úradu P. Sťažovateľ v žalobe poukázal na to, že
rozhodnutie daňového riaditeľstva trpí vadami uvedenými v § 250j písm. a), b) a c)
Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd nad rámec dôvodov rozsudku krajského súdu
poukázal na to, že zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o daňových orgánoch“) nadobudol účinnosť 1. mája 2001 a upravil organizáciu
a pôsobnosť orgánov daňovej správy, ako aj zamestnanecký pomer zamestnancov
k daňovému riaditeľstvu. Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní
je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej
daňovú kontrolu v mene správcu dane na základe poverenia príslušného predstaviteľa
správcu dane. Ak preto daňové riaditeľstvo vyhovelo žiadosti riaditeľa daňového úradu
a umožnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej daňovým úradom
ako správcom dane zúčastnili zamestnanci daňovej správy, pôsobiaci síce na inom daňovom
úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu, nedošlo tým k zmene
miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonávať daňovú kontrolu
a nedošlo ani k obchádzaniu ustanovenia zákona o správe daní o miestnej príslušnosti
správcu dane. Uvedeným postupom sťažovateľ nebol ukrátený na svojich subjektívnych
právach, pretože daňovú kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane
prostredníctvom zamestnancov, ktorí mohli byť len zamestnancami daňového riaditeľstva,
a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom opakovanej daňovej kontroly mohol
vzniesť priamo námietku zaujatosti. Uvedené závery najvyššieho súdu sú v podstate celým
odôvodnením jeho rozsudku. Sťažovateľ ich nepovažuje za správne a za ústavne konformné
v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd interpretoval
a aplikoval zákony spôsobom, ktorý je vo svojich dôsledkoch nezlučiteľný s ústavou
a dohovorom.
Podstatou sporu boli dve otázky. Predovšetkým bolo treba posúdiť, či je možné, aby
daňovú kontrolu v mene daňového úradu riadil, rozhodnutia v rámci nej vydával
a rozhodoval o námietkach sťažovateľa riaditeľ miestne príslušného daňového úradu, a to za
situácie, keď kontrola bola vykonávaná zamestnancami iného daňového úradu vzhľadom na
existenciu pochybností o nezaujatosti pracovníkov miestne príslušného daňového úradu.
Daňové riaditeľstvo totiž vo svojom rozhodnutí, ktorým nevyhovelo námietke sťažovateľa,
výslovne poukázalo na to, že dôvodom namietaného postupu bola skutočnosť, že sťažovateľ
spochybnil nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu. Preto miestne
príslušný daňový úrad požiadal daňové riaditeľstvo o zabezpečenie výkonu opakovanej
daňovej kontroly zamestnancami iného daňového úradu, ktorý sa nenachádza v územnej
pôsobnosti pracoviska K. Je preto nesporné, že vzhľadom na námietky sťažovateľa
spochybňujúce nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu daňové
riaditeľstvo považovalo vzhľadom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o správe daní za
nemožné, aby bola daňová kontrola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného
daňového úradu. Napriek tomu však z výkonu daňovej kontroly nebol vyňatý a vylúčený
riaditeľ daňového úradu, ktorého je potrebné rovnako považovať za zamestnanca správcu
dane. Všeobecné súdy sa touto žalobnou námietkou nezaoberali a nevyporiadali sa s ňou.
Preto sťažovateľ opakovane poukazuje na to, že o jeho námietkach z 25. mája 2005
rozhodoval zamestnanec správcu dane–riaditeľ daňového úradu, teda zamestnanec, ktorý
bol z takéhoto rozhodovania v zmysle § 24 ods. 1 a § 15 ods. 17 zákona o správe daní
vylúčený. Takýto postup, keď napriek akceptovaným pochybnostiam o nezaujatosti nebol
následný postup daňového riaditeľstva považovaný za nezákonný, je porušením označených
základných práv. Ďalšou otázkou bolo, či je vôbec možné vykonať daňovú kontrolu
zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je miestne príslušný. Sťažovateľ napádal
tento postup tak v námietkach, ako aj v žalobe a tvrdil, že uvedeným postupom sa mala
vykonávať u neho daňová kontrola miestne nepríslušným správcom dane, resp. že postup
daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení zákona o správe daní
o miestnej príslušnosti v daňovom konaní. Daňové riaditeľstvo argumentovalo s poukazom
na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch, podľa ktorého je daňové
riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov, a preto nedošlo
k pochybeniu, ak kontrolu mali vykonať osoby, ktoré síce neboli zamestnancami daňového
úradu, ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. Túto argumentáciu si osvojil aj
najvyšší súd. Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona
o daňových orgánoch upravuje iba štátnozamestnanecký právny vzťah medzi daňovým
riaditeľstvom a zamestnancami daňových úradov, ale je bez akéhokoľvek relevantného
vzťahu k otázke miestnej príslušnosti a k otázke, kto je osobou oprávnenou konať v mene
miestne príslušného správcu dane. Napokon aj citované ustanovenie zakotvuje, že daňové
riaditeľstvo je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Pokiaľ by výklad okruhu
osôb, ktoré sú oprávnené vystupovať ako zamestnanci miestne príslušného daňového úradu,
bol taký, ako to uvádza najvyšší súd, potom by bol výraz „zamestnanci daňových orgánov“
použitý v citovanom zákonnom ustanovení absolútne nezrozumiteľný. Ak sú totiž určité
osoby zamestnancami daňového riaditeľstva, nemôžu byť zároveň zamestnancami iného
orgánu, ktorý má právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že definíciou daňového riaditeľstva
ako zamestnávateľa všetkých zamestnancov daňových orgánov nie je možné vysvetliť to, či
zamestnanci jedného daňového úradu môžu vykonávať právomoci zamestnancov iného
daňového úradu. Postupom aplikovaným v prípade sťažovateľa boli obídené ustanovenia
zákona o správe daní, a to predovšetkým ustanovenia § 3 ods. 1 a § 24 ods. 1, 4 a 5.
Najvyšší súd v snahe urobiť svoj právny názor akceptovateľným nahrádza v odôvodnení
rozsudku pojem „zamestnanec daňového úradu“ vykonštruovaným pojmom „zamestnanci
daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere
k daňovému riaditeľstvu“. Zákon však takýto pojem nepozná. Ak by sa prijal argument,
podľa ktorého ktorýkoľvek zamestnanec ktoréhokoľvek daňového orgánu je oprávnený
z titulu svojho postavenia zamestnanca daňového riaditeľstva vykonávať oprávnenia
zamestnanca správcu dane na ktoromkoľvek daňovom orgáne, potom by bolo zbytočné
a absurdné zdôvodňovať, prečo vôbec došlo k povereniu vykonať daňovú kontrolu
u sťažovateľa zamestnancami Daňového úradu P. Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva
na jednej strane, že takýto postup bol v súlade so zákonom o správe daní, no na druhej
strane sa uvádzajú dôvody, pre ktoré k výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne
príslušného daňového úradu došlo. Pri akceptovaní argumentácie najvyššieho súdu by
miestne príslušný daňový úrad mohol daňovú kontrolu vykonať aj prostredníctvom
zamestnanca colného úradu, colného riaditeľstva, resp. obce. Pre posúdenie dodržania
správnosti postupu v predmetnej veci však nie je podstatné, kto je zamestnávateľom
zamestnanca daňového úradu, ale o zamestnanca ktorého daňového úradu ide. Preto
ústavným právom sťažovateľa bolo, aby daňovú kontrolu vykonávali uňho zamestnanci
miestne príslušného daňového úradu, a pokiaľ títo z dôvodu uvedeného v § 24 ods. 1 zákona
o správe daní ju vykonávať nemohli, aby boli z vykonávania kontroly vylúčení a miestna
príslušnosť bola v zmysle § 4 ods. 1 zákona o správe daní delegovaná inému daňovému
úradu. Iný postup nemožno považovať za správny. V prospech argumentácie sťažovateľa
svedčí skutočnosť, že rozhodnutím daňového riaditeľstva z 28. februára 2007 na základe
návrhu daňového úradu bola delegovaná miestna príslušnosť vo veci sťažovateľa ako
daňového subjektu na Daňový úrad K., keďže vyjadrenia sťažovateľa o zaujatosti
zamestnancov daňového úradu a námietky proti jeho postupu sú opodstatnené na
delegovanie miestnej príslušnosti.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod
sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 27. septembra 2006
zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk a náhradu trov konania.
Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 3. novembra 2008 doručeného
ústavnému súdu 6. novembra 2008 vyplýva, že označené práva sťažovateľa neboli
porušené. Najvyšší súd sa plne stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktorý dospel
k záveru, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nie je namietaný postup riaditeľa
daňového úradu nezákonný, a pokiaľ daňové riaditeľstvo námietkam sťažovateľa
nevyhovelo, nerozhodlo v rozpore so zákonom, pričom krajský súd svoje rozhodnutie aj
náležite odôvodnil. Záver krajského súdu, podľa ktorého poverením zamestnancov
Daňového úradu P. na vykonanie daňovej kontroly nemohlo dôjsť k porušeniu práv
sťažovateľa, je vyjadrený aj v záveroch rozhodnutia najvyššieho súdu. Miestna príslušnosť
daňového úradu ako správcu dane vo vzťahu k sťažovateľovi ako daňovému subjektu bola
zachovaná aj napriek tomu, že na úkony daňovej kontroly boli riaditeľom daňového úradu
poverení so súhlasom daňového riaditeľstva zamestnanci, ktorých pracoviskom je Daňový
úrad P. Podľa § 1a písm. j) zákona o správe daní zamestnancom správcu dane je
zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo. Tvrdenie sťažovateľa, podľa
ktorého jeho právom vyplývajúcim z čl. 46 ods. 2 ústavy bolo, aby daňovú kontrolu
vykonávali uňho zamestnanci daňového úradu, treba považovať za neakceptovateľné, lebo
takéto subjektívne právo z ústavy, ale ani zo zákona o správe daní nevyplýva. Nezodpovedá
obsahu spisov tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého o jeho námietkach proti postupu
v daňovej kontrole rozhodol riaditeľ daňového úradu, ktorý bol z takéhoto konania
vylúčený. Rozhodnutie o vylúčení riaditeľa v skutočnosti však neexistovalo. Niet žiadneho
dôvodu spájať neskoršie rozhodnutie z 20. marca 2007 o delegovaní miestnej príslušnosti
vo veci sťažovateľa ako daňového subjektu na Daňový úrad P. s doterajším konaním, ktoré
sa týkalo námietok proti postupu riaditeľa daňového úradu, a vnímať to ako potvrdenie
oprávnenosti ním uplatňovaného nároku na personálne zloženie a určenie kontrolnej
skupiny.
Z vyjadrenia sťažovateľa z 18. novembra 2008 doručeného ústavnému súdu faxom
toho istého dňa a osobne do podateľne 19. novembra 2008 vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí
so závermi najvyššieho súdu. Trvá na tom, že sa najvyšší súd nevysporiadal so všetkými
jeho odvolacími námietkami. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že správou daní sa rozumie aj
daňová kontrola. Pokiaľ je v daňovom konaní oprávnený vykonávať určité úkony správca
dane, musí ísť o miestne príslušného správcu dane. So zreteľom na túto okolnosť termín
„zamestnanec správcu dane“ použitý v zákone o správe daní nie je možné vykladať
v intenciách zákona o daňových orgánoch. Napokon požaduje z titulu náhrady trov
právneho zastúpenia priznanie sumy 11 498 Sk.
II.
Z poverenia na výkon opakovanej daňovej kontroly sp. zn. 709/320/11004/2005
z 11. apríla 2005 vyplýva, že riaditeľ daňového úradu poveril v zmysle § 4 ods. 3 písm. a)
bodu 7 zákona o daňových orgánoch a § 15 zákona o správe daní štyri pracovníčky
Daňového úradu P. vykonaním opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
u sťažovateľa ako daňového subjektu.
Z dvoch oznámení daňového úradu o výkone daňovej kontroly sp. zn.
709/320/11453/05/KLE a sp. zn. 709/320/11451/05/KLE z 13. apríla 2005 vyplýva, že
daňová kontrola u sťažovateľa týkajúca sa rôznych zdaňovacích období začne 16. mája
2005, pričom výkonom kontroly sú poverené štyri pracovníčky Daňového úradu P.
Zo záznamu spísaného 25. mája 2005 na exekútorskom úrade sťažovateľa vyplýva,
že sťažovateľ namietal účasť zamestnancov nie miestne príslušného správcu dane na
daňovej kontrole.
Z podania sťažovateľa z 30. mája 2005 adresovaného daňovému riaditeľstvu
vyplýva, že namieta postup zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (predstaveného)
spočívajúci v prekročení jeho právomocí v riadiacej činnosti tým, že výkonom daňovej
kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom daňovom úrade.
Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r
z 27. júna 2005 vyplýva, že námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 proti postupu
zamestnanca správcu dane–riaditeľa daňového úradu, v daňovom konaní sa nevyhovuje.
Podľa názoru daňového riaditeľstva námietky sťažovateľa týkajúce sa prekročenia
právomocí riaditeľa daňového úradu nie sú opodstatnené. V zmysle zákona
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) služobným úradom všetkých
zamestnancov daňových orgánov v Slovenskej republike je daňové riaditeľstvo.
Zamestnancom správcu dane je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové
riaditeľstvo [§ 1a písm. j) zákona o správe daní]. Z toho vyplýva, že zamestnanec daňových
orgánov môže byť vyslaný na služobnú cestu pre účely vykonania daňovej kontroly
v pôsobnosti daňového riaditeľstva. Nariadiť výkon služobnej cesty zamestnancovi, v rámci
ktorej má vykonať daňovú kontrolu, pre výkon ktorej je príslušný iný daňový úrad, mu
môže jeho určený predstavený, ktorý je oprávnený dávať mu pokyny. V takomto prípade sa
vysielanému zamestnancovi uloží povinnosť plniť na služobnej ceste príkazy riaditeľa
miestne príslušného daňového úradu podľa § 9 zákona o štátnej službe. Predstaveným je
nadriadený štátny zamestnanec, ktorý je oprávnený dávať podriadenému pokyny. Služobné
predpisy určujú v medziach zákona o štátnej službe (§ 11 ods. 1) podrobnosti vykonávania
štátnej služby, určujú rozsah oprávnenia predstavených dávať pokyny a plniť úlohy
služobného úradu. Takým služobným predpisom je organizačný poriadok daňových
orgánov. Podľa tohto poriadku daňový úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ.
Na základe uvedeného je možné, aby riaditeľ daňového úradu riadil zamestnancov
v priamej riadiacej pôsobnosti riaditeľov iných daňových úradov, pokiaľ títo zamestnanci sú
vyslaní na služobnú cestu do obvodu územnej pôsobnosti daňového úradu, ktorý riadi, pre
účely vykonania daňovej kontroly. Tento služobný predpis nie je v rozpore so zákonom.
Všetci zamestnanci správcu dane, ktorých zamestnávateľom je daňové riaditeľstvo, sú
povinní zachovávať daňové tajomstvo. Sprístupnenie daňového tajomstva inému správcovi
dane na účely správy daní, medzi ktoré patrí aj daňová kontrola, sa nepovažuje za porušenie
daňového tajomstva. Vykonávať daňovú kontrolu je oprávnený správca dane, ktorým je
daňový úrad príslušný pre výkon správy daní podľa zákona o správe daní a v zmysle § 4
ods. 3 zákona o daňových orgánoch. Keďže miestne príslušný správca dane požiadal
v prípade sťažovateľa daňové riaditeľstvo o zabezpečenie výkonu opakovanej daňovej
kontroly zamestnancami iného daňového úradu, ktorý sa nenachádza v územnej pôsobnosti
pracoviska K., daňové riaditeľstvo žiadosti vyhovelo a požiadalo o vykonanie kontroly
zamestnancami Daňového úradu P. Týmto postupom nedošlo k delegovaniu miestnej
príslušnosti v zmysle § 4 zákona o správe daní, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Miestne
príslušným správcom dane zostal i naďalej daňový úrad s tým, že kontrolu vykonávajú
poverení zamestnanci Daňového úradu P. Celá dokumentácia týkajúca sa daňovej kontroly
musí byť vyhotovená v mene miestne príslušného daňového úradu. Akýkoľvek iný postup
by bol v rozpore so zákonom o správe daní. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že
sťažovateľ spochybnil nezaujatosť pracovníkov miestne príslušného daňového úradu.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 S 54/2005-37 z 22. februára 2006 vyplýva, že
žaloba sťažovateľa proti daňovému riaditeľstvu o preskúmanie rozhodnutia z 27. júna 2005
bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v konaní nebolo sporné, že riaditeľ daňového
úradu požiadal daňové riaditeľstvo o vykonanie daňových kontrol u sťažovateľa
zamestnancami iného daňového úradu, pričom daňové riaditeľstvo tejto žiadosti vyhovelo.
Zaoberať sa motívom takéhoto konania riaditeľa daňového úradu je pre posúdenie
zákonnosti rozhodnutia právne bezvýznamné. Rozhodujúce je iba to, či riaditeľ daňového
úradu bol oprávnený poveriť zamestnancov Daňového úradu P. vykonaním daňových
kontrol u sťažovateľa a či nevyhovením námietke sťažovateľa proti tomuto postupu
riaditeľa daňového úradu došlo k ukráteniu sťažovateľa na jeho právach. Daňový úrad bol
oprávnený realizovať daňovú kontrolu voči sťažovateľovi. Daňové riaditeľstvo je v zmysle
§ 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov.
Preto riaditeľ daňového úradu bol oprávnený na základe súhlasu daňového riaditeľstva
poveriť vykonaním daňových kontrol u sťažovateľa zamestnancov Daňového úradu P.
Poverení zamestnanci Daňového úradu P. mali realizovať svoje oprávnenia v rámci daňovej
kontroly u sťažovateľa v mene miestne príslušného správcu dane–daňového úradu. Preto
poverením zamestnancov Daňového úradu P. vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa
nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže organizačný
poriadok daňových orgánov vydaný daňovým riaditeľstvom v roku 2005 ako služobný
predpis v zmysle § 11 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe je normatívnym správnym aktom
(nie teda individuálnym správnym aktom), nemôže podliehať súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve. Súd sa rovnako nemôže zaoberať námietkami sťažovateľa týkajúcimi
sa porušenia práv zamestnancov Daňového úradu P. z dôvodu, že služobný predpis nemôže
rozšíriť povinnosti štátneho zamestnanca o povinnosť vykonávať pokyny iného štátneho
zamestnanca, ktorý nie je jeho nadriadeným. Žiaden subjekt nie je totiž aktívne
legitimovaný na podanie žaloby v správnom súdnictve v prospech inej osoby.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006
vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 54/2005-37 z 22. februára
2006. Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový stav veci nie je medzi účastníkmi sporný.
Pokiaľ ide o právne posúdenie, t. j. či daňové riaditeľstvo rozhodlo v súlade so zákonom
o námietkach sťažovateľa proti postupu riaditeľa daňového úradu, dospel aj najvyšší súd
k záveru, že v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nie je namietaný postup nezákonný,
a pokiaľ daňové riaditeľstvo námietkam nevyhovelo, nerozhodlo v rozpore so zákonom.
Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu a osobitne
poukazuje na to, že výkon daňovej kontroly uskutočňoval miestne príslušný správca dane,
pričom v jeho mene riaditeľ daňového úradu určil–poveril zamestnancov daňovej správy na
vykonanie daňovej kontroly. Podľa § 3 ods. 1 zákona o daňových orgánoch daňové
riaditeľstvo sa zriaďuje pre územné obvody všetkých daňových úradov a je
zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov. Podľa § 1a písm. j) zákona o správe
daní zamestnancom správcu dane je zamestnanec, ktorého zamestnávateľom je daňové
riaditeľstvo, colný úrad, colné riaditeľstvo alebo obec. Najvyšší súd preto nad rámec
dôvodov uvedených krajským súdom poukazuje tiež na to, že zákon o daňových orgánoch
nadobudol účinnosť 1. mája 2001 a upravil organizáciu a pôsobnosť orgánov daňovej
správy, ako aj zamestnanecký pomer zamestnancov k daňovému riaditeľstvu a niektoré
osobitosti ich postavenia. Pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní
je potrebné vykladať tak, ako to zodpovedá procesnému postaveniu osoby vykonávajúcej
daňovú kontrolu v mene správcu dane na základe poverenia príslušného predstaviteľa
správcu dane. Ak potom daňové riaditeľstvo vyhovelo žiadosti riaditeľa daňového úradu
a umožnilo, aby sa na výkone opakovanej daňovej kontroly nariadenej daňovým úradom
ako správcom dane zúčastnili zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom
úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu, nedošlo k zmene miestnej
príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu a nedošlo ani
k obchádzaniu ustanovenia zákona o miestnej príslušnosti správcu dane. Uvedeným
postupom nebol sťažovateľ ukrátený na svojich subjektívnych právach, pretože daňovú
kontrolu mal vykonať miestne príslušný správca dane zamestnancami, ktorí mohli byť len
zamestnancami daňového riaditeľstva, a aj voči týmto zamestnancom povereným výkonom
opakovanej daňovej kontroly mohol vzniesť priamo námietku zaujatosti.
Z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007
vyplýva, že sa v zmysle § 4 ods. 1 zákona o správe daní vyhovelo návrhu daňového úradu
na delegovanie miestnej príslušnosti a miestna príslušnosť na správu daní sťažovateľa ako
daňového subjektu sa delegovala z daňového úradu na Daňový úrad K. odo dňa
nasledujúceho po dni doručenia rozhodnutia. Podľa názoru daňového riaditeľstva uvádzané
dôvody, ktorými sú vyjadrenia sťažovateľa o zaujatosti zamestnancov daňového úradu
a námietky proti postupu daňového úradu pri rozhodovaní, sú opodstatnené na delegovanie
miestnej príslušnosti v súlade so zásadami daňového konania uvedenými v § 2 zákona
o správe daní.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak
tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak
miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa
obvykle zdržuje.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane je z daňového
konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich
zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Podľa § 24 ods. 4 zákona o správe daní zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú
pochybnosti, smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len
nevyhnutné úkony.
Podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní o vylúčení zamestnanca z daňového konania
rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení
i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane
rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti
vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca,
rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podľa názoru sťažovateľa postup riaditeľa daňového úradu, ktorý so súhlasom
daňového riaditeľstva poveril vykonaním daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnankyne
Daňového úradu P., treba považovať za porušenie označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
Najvyšší súd trvá na tom, že uvedený postup bol v plnom súlade so zákonom,
a nemožno ho preto považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkové okolnosti
daného prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril
vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov Daňového
úradu P. Ako to vyplýva z rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-
40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak preto, že sťažovateľ predtým spochybnil
nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto postupu mal
riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov
Daňového úradu P.
„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený
v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ (I. ÚS 26/94)
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní
sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo
účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako
je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene
miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom
uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú
všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.
Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je
podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane,
ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca
dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť
správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho
zamestnancov.
Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu
u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že
sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo
zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe
daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním
daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona
o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá
orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný
postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To
znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle
§ 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia
o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania
a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému
vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej
správy.
Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu
ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane
a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal
miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali
zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového
konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho
súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe
daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie
základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky
a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažuje za potrebné osobitne sa
zaoberať namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
prvej vety dohovoru.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom
bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (bod 2 výroku
nálezu).
Sťažovateľ požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia advokátkou v celkovej
sume 11 498 Sk.
Ústavný súd považoval požiadavku za dôvodnú a priznal sumu 381,66 € ako
protihodnotu čiastky 11 498 Sk. Ide o 2 úkony právnych služieb v roku 2007 po 2 970 Sk
(prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť), 1 úkon v roku 2008, a to 3 176 Sk (replika),
2 režijné paušály po 178 Sk a 1 režijný paušál 190 Sk, ako aj daň z pridanej hodnoty v sume
1 836 Sk (bod 3 výroku nálezu).
Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 100 000 Sk.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či
opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere
kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením rozsudku najvyššieho
súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke
sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009