Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 15/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2002 v senáte

zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. V.

K. a J. K., obaja bytom S., zastúpených komerčnou právničkou JUDr. J. O., K., vo veci

porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v postupom Okresného súdu v Trebišove v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trebišove vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š i l

právo MUDr. V. K a J. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v .

2. Okresnému súdu v Trebišove v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u je konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. MUDr. V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,--

Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trebišove p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,-- Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trebišove p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 zo 6. marca 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MUDr. V. K. a J. K., obaja bytom S. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených komerčnou právničkou JUDr. J. O., K., vo veci porušenia ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.

2 (ďalej len „“) postupom Okresného súdu v Trebišove

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

o opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd,

zastúpený predsedom súdu, vyjadrením sp. zn. Spr. 227/02 z 25. marca 2002 a sťažovatelia,

zastúpení svojou právnou zástupkyňou, stanoviskami zo 16. a 25. apríla 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom sťažnosti boli tvrdenia sťažovateľov o porušení práva na prerokovanie

ich veci bez zbytočných prieťahov týkajúcej sa konania o odstránenie zásahu do

vlastníckeho práva a náhradu škody vedeného na okresnom súde pod sp. zn. .

Sťažovatelia tvrdili, že „K podaniu tejto sťažnosti sme boli nútení pristúpiť aj

v dôsledku toho, že naše doterajšie návrhy na odstránenie prieťahov adresované Okresnému

súdu Trebišov, Krajskému súdu Košice, Ministerstvu spravodlivosti, Bratislava neviedli

k žiadnej náprave, aby konanie prebehlo v intenciách článku 44 a najmä článku 48

SR“.

Podľa už vyššie citovaného vyjadrenia okresného súdu: „Návrh navrhovateľov nie je

dôvodný, pretože v konaní Okresného súdu Trebišov spisovej značky nedošlo

k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu práv účastníkov tohto konania upravených

SR.“ Okresný súd je toho názoru, že „Primeranosť dĺžky konania sa

posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej, právnej a procesnej“, a tvrdí,

že „Vec spisovej značky je z tohto hľadiska posudzovaná ako vec s vysokým

stupňom skutkovej zložitosti. Ide o zisťovanie príčin znečisťovania zdroja pitnej vody,

pričom účastníci nie sú osoby s primeranou odbornosťou, ktoré by dokázali s určitosťou

prednášať logické odôvodnenia svojich tvrdení. Posúdenie polohy, spôsobu budovania

a používania podzemných stavieb (studňa, žumpa, kanalizácia a pod.) vyžaduje pred

nariadením znaleckého dokazovania zhromažďovanie značného množstva listinných

a svedeckých dôkazov a ich následné predbežné vyhodnocovanie súdom, čo je z časového

hľadiska náročné na plynulosť postupu sudcu v konaní“.

Okresný súd ďalej tvrdí, že právna zložitosť posudzovanej veci „sa prejavuje

v posúdení vlastníckych a užívacích vzťahov pozemkov a stavieb a s tým súvisiace

posudzovanie dodržiavania práv a povinností ich prevádzkovateľov. Ide zrejme o kumuláciu

vlastníckych a zodpovedných vzťahov s atypickými nárokmi na plnenie“.

Procesná zložitosť je podľa názoru okresného súdu „daná procesným postupom

účastníkov, napr. zmena návrhu v priebehu konania, kumulácia žiadosti o vylúčenie sudcov

so zmenou miestnej príslušnosti súdu z dôvodov vhodnosti, rozhodovania o povinnosti

účastníkov zložiť zálohu na trovy dôkazov, vymáhanie záloh v konaní o výkon rozhodnutia,

rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a pod.“

V závere svojho vyjadrenia vyslovuje okresný súd názor, že „na konštatovanie

vzniku prieťahu v zmysle SR musí byť preukázané závažné prekročenie

určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov

prekročenia tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera

zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu. Z uvedenej analýzy všetkých kritérií,

rozhodujúcich pre posúdenie primeranosti dĺžky súdneho konania, vyplýva, že niet

dostatočne závažných dôvodov na konštatovanie porušenia Slovenskej

republiky“.

Okrem vyššie uvedeného okresný súd svoju obranu podporil vysokým nápadom vecí

rôznych druhov agend (civilnej, obchodnej, trestnej, exekučnej a výkonu rozhodnutí)

vybavovaných zákonným sudcom v rokoch 1994 až 1999. Od roku 2000 zákonný sudca

vybavuje trestnú agendu a dokončuje dovtedy nevybavené veci iných agend.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na toto vyjadrenie okresného súdu uviedla,

že vyjadrenie „je totožné s jeho vyjadrením zo dňa 7. 8. 2000 k nášmu podnetu na

Ministerstvo spravodlivosti v roku 2000, kde už vtedy sme sa domáhali odstránenia

prieťahov v tomto konaní. Sú tam uvedené nepresnosti, ktoré podstatným spôsobom

ovplyvnili rýchlosť konania, pretože do dnešného dňa sa neuskutočnila obhliadka na mieste

samom, ako to aj súd vo vyjadrení uviedol, hoci to nariadil na pojednávaní ešte 11. 5. 1998,

pričom sme vyhoveli výzve súdu a dňa 27. 5. 1998 sme aj požadovanú sumu 500,-- Sk

uhradili.

Bolo preto povinnosťou sudcu hneď nariadiť pojednávanie a obhliadku na mieste

samom a nie až 18. 2. 1999, kedy v podstate znovu pojednávanie odročil na vykonanie

obhliadky a vypracovanie znaleckého posudku. Až po šiestich mesiacoch súd nariadil

znalecké dokazovanie a uložil znalcovi podať znalecký posudok.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že od zaplatenia poplatku za obhliadku dňa 27. 5.

1998 do 18. 8. 1999, t. j. po viac ako 14-tich mesiacoch sa vo veci vôbec nepokračovalo“.

Predovšetkým z týchto dôvodov sa sťažovatelia domáhali odňatia veci zákonnému

sudcovi.

Podľa sťažovateľov ďalšie zdôvodnenia okresného súdu „o zložitosti skutkovej

a právnej sú len všeobecnými nekonkrétnymi konštatovaniami, ktoré pre predmetnú

záležitosť sú irelevantné.

Podľa súdy v konaní postupujú tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná

a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Vyžaduje to však

predovšetkým aktivitu a iniciatívu zo strany konajúceho sudcu, ktorá v našom prípade

absentuje. Vychádzame z vyššie uvedenej skutočnosti, že za štyri roky od zaplatenia

poplatku za obhliadku na mieste sa do dnešného dňa táto nerealizovala, hoci pri nej by sa na

mieste samom mohla podstatným spôsobom vec náležite objasniť a rozhodnúť. Ide tu aj

o súčinnosť so žalobou proti tretiemu účastníkovi konania Mestskému úradu Sečovce, ktoré

sa od podania žaloby v roku 1996 vôbec ešte ani nezačalo.

Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že nemožno sa stotožniť s argumentáciou

uvedenou vo vyjadrení, že nejde o prieťahy podľa SR, pretože ide

o závažné prieťahy, ktoré nám už 6 rokov znepríjemňujú a strpčujú život s dopadom na naše

zdravie a vysoký vek“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci sťažovateľov.

Žalobou doručenou okresnému súdu 31. mája 1996 sa sťažovatelia domáhali

odstránenia zásahu do vlastníckeho práva a náhrady škody proti svojim susedom J. B.

a manželke (ďalej len „žalovaní 1, 2“) a mestu S. (ďalej len „žalovaný 3“).

V mesiacoch jún 1996 až máj 1997 vykonával okresný súd práce súvisiace

s prípravou pojednávania, ktoré sa konalo 5. mája 1997 a ktoré pre neprítomnosť

žalovaných 1, 2 odročil na 6. jún 1997. Až na tomto pojednávaní bola žalovanému 3 žaloba

predložená na vyjadrenie a z dôvodu neprítomnosti sťažovateľov a ich právneho zástupcu

bolo toto pojednávanie odročené.

Na pojednávaní konanom 15. októbra 1997 za neprítomnosti žalovaných 1, 2, ako aj

ich právneho zástupcu boli vypočutí sťažovatelia a právny zástupca žalovaného 3, ktorý

žiadal žalobu zamietnuť. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalovaný 1 bude

predvedený políciou a sťažovateľom bolo uložené predložiť ďalšie doklady podporujúce ich

tvrdenia prednesené na tomto pojednávaní.

Na pojednávaní konanom 17. apríla 1998 za účasti sťažovateľov, právneho zástupcu

žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. So súhlasom žalovaných

sťažovatelia vzali žalobu späť v bode 2 petitu. Súčasne bolo sťažovateľom uložené oznámiť

mená a adresy svedkov na podporu ich tvrdení (požadované bolo oznámené okresnému

súdu 27. apríla 1998).

Pojednávanie bolo odročené na 11. máj 1998. Na tomto pojednávaní za prítomnosti

sťažovateľov, právneho zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 boli vypočutí svedkovia

a sťažovateľom bola uložená povinnosť zložiť zálohu na výkon obhliadky na mieste samom

(záloha uhradená 29. mája 1998).

Na pojednávaní konanom 18. februára 1999 za prítomnosti sťažovateľov, právneho

zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 bol vypočutý ďalší svedok a pojednávanie bolo

odročené na neurčito za účelom vykonania obhliadky na mieste samom.

Uznesením z 18. augusta 1999 pribral okresný súd do konania znalca z odboru

geológie a 16. septembra 1999 mu doručil súdny spis.

Znalec predložil 21. októbra 1999 znalecký posudok okresnému súdu, ktorý ho

doručil 18. januára 2000 sťažovateľom.

Na pojednávaní konanom 9. mája 2000 za prítomnosti sťažovateľov a právneho

zástupcu žalovaných 1, 2 bol vypočutý znalec a pojednávanie bolo odročené na neurčito za

účelom ďalšieho znaleckého dokazovania.

Okresný súd 29. mája 2000 požiadal odbor životného prostredia Okresného úradu v

Trebišove o vykonanie stavebného šetrenia týkajúceho sa hospodárskych objektov

žalovaných 1, 2.

Sťažovatelia 24. mája 2000 požiadali Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) o zmenu sudcu a miesta prejednávania ich sporu (pre nedôveru a predpojatosť). Ich

žiadosť bola postúpená okresnému súdu 16. októbra 2000 na ďalší procesný postup.

Uznesením krajského súdu č. k. -110 z 27. októbra 2000 nebol zákonný sudca

vylúčený. Súčasne bola okresnému súdu vec postúpená na vykonanie úkonov súvisiacich

s návrhom na prikázanie veci inému súdu. Sťažovatelia 20. januára 2001 ako vhodný súd

navrhli Okresný súd Michalovce.

V mesiacoch marec a apríl 2001 sa okresný súd zaoberal zabezpečovaním úhrady

zálohy na znalcovské od žalovaných 1, 2.

Dňa 6. júna 2001 okresný súd doručil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie

o návrhu na postúpenie veci. Po zadovážení si stanovísk žalovaných 1, 2 a 3 krajský súd

uznesením č. k. -129 z 20. júla 2001 návrhu sťažovateľov na delegovanie veci

Okresnému súdu Michalovce nevyhovel.

Sťažovatelia 26. septembra 2001 žiadali nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie,

lebo nesúhlasili so závermi znaleckého posudku znalca z oboru geológie (z r. 1999).

Okresný súd 30. októbra 2001 vyzval sťažovateľov na zaplatenie 15 000,-- Sk ako zálohy na

znalecké dokazovanie. Sťažovatelia 16. novembra 2001 požiadali okresný súd

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Po zadovážení podkladov okresný súd uznesením č. k.

-147 z 12. marca 2002 nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych

poplatkov. Na základe odvolania podaného proti tomuto uzneseniu bol príslušný spis 2. júla

2002 postúpený odvolaciemu súdu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,

svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal. Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vzhľadom na ich „vysoký vek a zlý zdravotný

stav“ rozhodol, že „...právo navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené podľa nečinnosťou Okresného súdu

v Trebišove v konaní o odstránenie zásahu do vlastníckeho práva a náhradu škody bolo

porušené a prikázal Okresnému súdu v Trebišove, aby pokračoval v konaní sp. zn.

a konal vo veci odstránenia zásahu do vlastníckeho práva a náhradu škody“.

V stanovisku zo 16. apríla 2002 sťažovatelia rozšírili petit svojej sťažnosti: „Súčasne

uplatňujeme aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za sťažené životné podmienky, keďže

pre nemožnosť plnohodnotného využívania našej studne, ktorá je znehodnocovaná

porušovaním susedových povinností a ktorá sa dá používať po nadmernom chlorovaní len

pre hygienické účely, takže pitnú vodu musíme už 6 rokov donášať z verejného vodovodu.“

Ďalším podaním právneho zástupcu sťažovateľov konkretizovali výšku primeraného

finančného zadosťučinenia, a to 20 000,-- Sk pre každého zo sťažovateľov.

Okresný súd, ako je to už vyššie uvedené, tvrdil, že „návrh navrhovateľov nie je

dôvodný...“, že v posudzovanej veci „...nedošlo k zbytočným prieťahom, a teda ani

k porušeniu práv účastníkov tohto konania upravených SR“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného v nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu

(, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do

úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (, a iné)

relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. je

rozhodovanie o odstránení zásahov do vlastníckeho práva.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných sťažovateľmi, okresným súdom a z obsahu

spisu zistil skutočnosti odôvodňujúce záver o určitej zložitosti veci. Aj napriek tomu však

podľa právneho názoru ústavného súdu právna a faktická zložitosť sporu nezbavuje sudcu

ústavnej zodpovednosti za nečinnosť (). Nepriaznivo na dĺžku konania pôsobili

predovšetkým skutočnosti, ako napr. predloženie žaloby žalovanému 3 na vyjadrenie 6. júna

1997 (t. j. po uplynutí vyše roka od podania žaloby), nariadenie znaleckého dokazovania

18. augusta 1999 (t. j. po vyše 3 rokoch od podania žaloby), vyžiadanie odborného posudku

od odboru životného prostredia Okresného úradu v Trebišove 29. mája 2000 (t. j. po

uplynutí skoro 4 rokov), nevykonanie ohliadky na mieste samom od odročenia pojednávania

18. februára 1999 za účelom jej výkonu doposiaľ.

Ústavný súd uznáva, že na rozhodnutie predmetného občianskoprávneho sporu sú

potrebné výsledky znaleckých dokazovaní, ktorých získanie môže vplývať na priebeh

a dĺžku konania, a tým spôsobiť aj určitú faktickú zložitosť veci, to však nemôže podľa

názoru ústavného súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania, ktoré k dnešnému dňu trvá

viac ako šesť rokov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd

konštatuje, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu

pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom. Prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov

konania, nemajú povahu zbytočných prieťahov (napr. , ).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pritom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky

okolnosti daného prípadu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr.

, , ) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu

účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä

v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa

povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa

na okresnom súde začalo 31. mája 1996 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho

rozhodnutia vo veci samej, trvá k dnešnému dňu vyše šesť rokov. Podľa názoru ústavného

súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2

akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu

takýmto prípadom nie je.

Ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvnili

doterajšiu dĺžku konania a ktoré vo svojom súhrne treba považovať za zbytočné prieťahy

v zmysle . Ide predovšetkým o obdobie od 15. októbra 1997 do 17. apríla

1998 (t. j. 6 mesiacov), o obdobie od 11. mája 1998 do 18. februára 1999 (t. j. vyše 9

mesiacov) a o obdobie od 18. februára 1999 do 16. septembra 1999 (t. j. cca 7 mesiacov), čo

vo svojom súhrne predstavuje približne 22 mesiacov.

Tieto obdobia nečinnosti nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval procesný

postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa sťažovatelia obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť

je konkretizovaná jednak v ústave a jednak v príslušných ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne

príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy

a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.

, , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na

zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu, ktorá bola príčinou

neprimeranej lehoty prerokovávania tejto konkrétnej veci, je porušením základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd

považoval za potrebné v zmysle ustanovenia

prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania, tak aby nedochádzalo k porušovaniu práva

garantovaného a práva na spravodlivý proces. Podľa

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa v konaní postupuje súd v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti súčasne uplatnili aj „nárok na priznanie

nemajetkovej ujmy za sťažené životné podmienky, keďže pre nemožnosť plnohodnotného

využívania našej studne, ktorá je znehodnocovaná porušovaním susedových povinností,

a ktorá sa dá používať po nadmernom chlorovaní len pre hygienické účely, takže pitnú vodu

musíme už 6 rokov donášať z verejného vodovodu“. Z tohto titulu sťažovatelia žiadali po 20

000,-- Sk pre každého z nich.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým

v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.

To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie

do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy

primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej

ujmy. Ústavný súd v súlade s návrhom sťažovateľov považoval v tomto prípade za

primerané priznať sumu 20 000,-- Sk pre každého zo sťažovateľov. Táto suma zohľadňuje

jednak dĺžku prieťahov a jednak okolnosti, ktoré uviedli sťažovatelia na zdôvodnenie

svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom

primerane vychádzal aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v obdobnej

veci priznal sťažovateľom aj odškodnenie morálnej ujmy s odôvodnením, že „obava zo

znečistenia ich studne ich nútila zásobovať sa inde – pomocou vedier, plechoviek a fliaš –

a odôvodnila ich obavu z veľkej straty hodnoty ich vlastníctva; absencia prístupu na súd

zvýšila ich úzkosť, ktorú pociťovali viac ako desať rokov žijúc v obavách zo znečisťovania“

(rozsudok z 25. novembra 1993 vo veci Zander v. Švédsko).

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2002