Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 426 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (431)I. ÚS 15/02
PDF · 239.57 KB
No categories available
I. ÚS 15/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 15/02-38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2002 v senáte
zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. V.
K. a J. K., obaja bytom S., zastúpených komerčnou právničkou JUDr. J. O., K., vo veci
porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trebišove v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 741/96 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Trebišove vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 741/96 p o r u š i l
právo MUDr. V. K a J. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu v Trebišove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 741/96
p r i k a z u je konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. MUDr. V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,--
Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trebišove p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. J. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,-- Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trebišove p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 15/02-11 zo 6. marca 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MUDr. V. K. a J. K., obaja bytom S. (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených komerčnou právničkou JUDr. J. O., K., vo veci porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trebišove
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 741/96.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
o opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd,
zastúpený predsedom súdu, vyjadrením sp. zn. Spr. 227/02 z 25. marca 2002 a sťažovatelia,
zastúpení svojou právnou zástupkyňou, stanoviskami zo 16. a 25. apríla 2002.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
Predmetom sťažnosti boli tvrdenia sťažovateľov o porušení práva na prerokovanie
ich veci bez zbytočných prieťahov týkajúcej sa konania o odstránenie zásahu do
vlastníckeho práva a náhradu škody vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 741/96.
Sťažovatelia tvrdili, že „K podaniu tejto sťažnosti sme boli nútení pristúpiť aj
v dôsledku toho, že naše doterajšie návrhy na odstránenie prieťahov adresované Okresnému
súdu Trebišov, Krajskému súdu Košice, Ministerstvu spravodlivosti, Bratislava neviedli
k žiadnej náprave, aby konanie prebehlo v intenciách článku 44 a najmä článku 48 Ústavy
SR“.
Podľa už vyššie citovaného vyjadrenia okresného súdu: „Návrh navrhovateľov nie je
dôvodný, pretože v konaní Okresného súdu Trebišov spisovej značky 10 C 741/96 nedošlo
k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu práv účastníkov tohto konania upravených
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“ Okresný súd je toho názoru, že „Primeranosť dĺžky konania sa
posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej, právnej a procesnej“, a tvrdí,
že „Vec spisovej značky 10 C 741/96 je z tohto hľadiska posudzovaná ako vec s vysokým
stupňom skutkovej zložitosti. Ide o zisťovanie príčin znečisťovania zdroja pitnej vody,
pričom účastníci nie sú osoby s primeranou odbornosťou, ktoré by dokázali s určitosťou
prednášať logické odôvodnenia svojich tvrdení. Posúdenie polohy, spôsobu budovania
a používania podzemných stavieb (studňa, žumpa, kanalizácia a pod.) vyžaduje pred
nariadením znaleckého dokazovania zhromažďovanie značného množstva listinných
a svedeckých dôkazov a ich následné predbežné vyhodnocovanie súdom, čo je z časového
hľadiska náročné na plynulosť postupu sudcu v konaní“.
Okresný súd ďalej tvrdí, že právna zložitosť posudzovanej veci „sa prejavuje
v posúdení vlastníckych a užívacích vzťahov pozemkov a stavieb a s tým súvisiace
posudzovanie dodržiavania práv a povinností ich prevádzkovateľov. Ide zrejme o kumuláciu
vlastníckych a zodpovedných vzťahov s atypickými nárokmi na plnenie“.
Procesná zložitosť je podľa názoru okresného súdu „daná procesným postupom
účastníkov, napr. zmena návrhu v priebehu konania, kumulácia žiadosti o vylúčenie sudcov
so zmenou miestnej príslušnosti súdu z dôvodov vhodnosti, rozhodovania o povinnosti
účastníkov zložiť zálohu na trovy dôkazov, vymáhanie záloh v konaní o výkon rozhodnutia,
rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a pod.“
V závere svojho vyjadrenia vyslovuje okresný súd názor, že „na konštatovanie
vzniku prieťahu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR musí byť preukázané závažné prekročenie
určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov
prekročenia tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera
zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu. Z uvedenej analýzy všetkých kritérií,
rozhodujúcich pre posúdenie primeranosti dĺžky súdneho konania, vyplýva, že niet
dostatočne závažných dôvodov na konštatovanie porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Okrem vyššie uvedeného okresný súd svoju obranu podporil vysokým nápadom vecí
rôznych druhov agend (civilnej, obchodnej, trestnej, exekučnej a výkonu rozhodnutí)
vybavovaných zákonným sudcom v rokoch 1994 až 1999. Od roku 2000 zákonný sudca
vybavuje trestnú agendu a dokončuje dovtedy nevybavené veci iných agend.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na toto vyjadrenie okresného súdu uviedla,
že vyjadrenie „je totožné s jeho vyjadrením zo dňa 7. 8. 2000 k nášmu podnetu na
Ministerstvo spravodlivosti v roku 2000, kde už vtedy sme sa domáhali odstránenia
prieťahov v tomto konaní. Sú tam uvedené nepresnosti, ktoré podstatným spôsobom
ovplyvnili rýchlosť konania, pretože do dnešného dňa sa neuskutočnila obhliadka na mieste
samom, ako to aj súd vo vyjadrení uviedol, hoci to nariadil na pojednávaní ešte 11. 5. 1998,
pričom sme vyhoveli výzve súdu a dňa 27. 5. 1998 sme aj požadovanú sumu 500,-- Sk
uhradili.
Bolo preto povinnosťou sudcu hneď nariadiť pojednávanie a obhliadku na mieste
samom a nie až 18. 2. 1999, kedy v podstate znovu pojednávanie odročil na vykonanie
obhliadky a vypracovanie znaleckého posudku. Až po šiestich mesiacoch súd nariadil
znalecké dokazovanie a uložil znalcovi podať znalecký posudok.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že od zaplatenia poplatku za obhliadku dňa 27. 5.
1998 do 18. 8. 1999, t. j. po viac ako 14-tich mesiacoch sa vo veci vôbec nepokračovalo“.
Predovšetkým z týchto dôvodov sa sťažovatelia domáhali odňatia veci zákonnému
sudcovi.
Podľa sťažovateľov ďalšie zdôvodnenia okresného súdu „o zložitosti skutkovej
a právnej sú len všeobecnými nekonkrétnymi konštatovaniami, ktoré pre predmetnú
záležitosť sú irelevantné.
Podľa § 6 OSP súdy v konaní postupujú tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná
a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Vyžaduje to však
predovšetkým aktivitu a iniciatívu zo strany konajúceho sudcu, ktorá v našom prípade
absentuje. Vychádzame z vyššie uvedenej skutočnosti, že za štyri roky od zaplatenia
poplatku za obhliadku na mieste sa do dnešného dňa táto nerealizovala, hoci pri nej by sa na
mieste samom mohla podstatným spôsobom vec náležite objasniť a rozhodnúť. Ide tu aj
o súčinnosť so žalobou proti tretiemu účastníkovi konania Mestskému úradu Sečovce, ktoré
sa od podania žaloby v roku 1996 vôbec ešte ani nezačalo.
Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že nemožno sa stotožniť s argumentáciou
uvedenou vo vyjadrení, že nejde o prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože ide
o závažné prieťahy, ktoré nám už 6 rokov znepríjemňujú a strpčujú život s dopadom na naše
zdravie a vysoký vek“.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci sťažovateľov.
Žalobou doručenou okresnému súdu 31. mája 1996 sa sťažovatelia domáhali
odstránenia zásahu do vlastníckeho práva a náhrady škody proti svojim susedom J. B.
a manželke (ďalej len „žalovaní 1, 2“) a mestu S. (ďalej len „žalovaný 3“).
V mesiacoch jún 1996 až máj 1997 vykonával okresný súd práce súvisiace
s prípravou pojednávania, ktoré sa konalo 5. mája 1997 a ktoré pre neprítomnosť
žalovaných 1, 2 odročil na 6. jún 1997. Až na tomto pojednávaní bola žalovanému 3 žaloba
predložená na vyjadrenie a z dôvodu neprítomnosti sťažovateľov a ich právneho zástupcu
bolo toto pojednávanie odročené.
Na pojednávaní konanom 15. októbra 1997 za neprítomnosti žalovaných 1, 2, ako aj
ich právneho zástupcu boli vypočutí sťažovatelia a právny zástupca žalovaného 3, ktorý
žiadal žalobu zamietnuť. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalovaný 1 bude
predvedený políciou a sťažovateľom bolo uložené predložiť ďalšie doklady podporujúce ich
tvrdenia prednesené na tomto pojednávaní.
Na pojednávaní konanom 17. apríla 1998 za účasti sťažovateľov, právneho zástupcu
žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. So súhlasom žalovaných
sťažovatelia vzali žalobu späť v bode 2 petitu. Súčasne bolo sťažovateľom uložené oznámiť
mená a adresy svedkov na podporu ich tvrdení (požadované bolo oznámené okresnému
súdu 27. apríla 1998).
Pojednávanie bolo odročené na 11. máj 1998. Na tomto pojednávaní za prítomnosti
sťažovateľov, právneho zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 boli vypočutí svedkovia
a sťažovateľom bola uložená povinnosť zložiť zálohu na výkon obhliadky na mieste samom
(záloha uhradená 29. mája 1998).
Na pojednávaní konanom 18. februára 1999 za prítomnosti sťažovateľov, právneho
zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 bol vypočutý ďalší svedok a pojednávanie bolo
odročené na neurčito za účelom vykonania obhliadky na mieste samom.
Uznesením z 18. augusta 1999 pribral okresný súd do konania znalca z odboru
geológie a 16. septembra 1999 mu doručil súdny spis.
Znalec predložil 21. októbra 1999 znalecký posudok okresnému súdu, ktorý ho
doručil 18. januára 2000 sťažovateľom.
Na pojednávaní konanom 9. mája 2000 za prítomnosti sťažovateľov a právneho
zástupcu žalovaných 1, 2 bol vypočutý znalec a pojednávanie bolo odročené na neurčito za
účelom ďalšieho znaleckého dokazovania.
Okresný súd 29. mája 2000 požiadal odbor životného prostredia Okresného úradu v
Trebišove o vykonanie stavebného šetrenia týkajúceho sa hospodárskych objektov
žalovaných 1, 2.
Sťažovatelia 24. mája 2000 požiadali Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) o zmenu sudcu a miesta prejednávania ich sporu (pre nedôveru a predpojatosť). Ich
žiadosť bola postúpená okresnému súdu 16. októbra 2000 na ďalší procesný postup.
Uznesením krajského súdu č. k. 11 Nc 65/00-110 z 27. októbra 2000 nebol zákonný sudca
vylúčený. Súčasne bola okresnému súdu vec postúpená na vykonanie úkonov súvisiacich
s návrhom na prikázanie veci inému súdu. Sťažovatelia 20. januára 2001 ako vhodný súd
navrhli Okresný súd Michalovce.
V mesiacoch marec a apríl 2001 sa okresný súd zaoberal zabezpečovaním úhrady
zálohy na znalcovské od žalovaných 1, 2.
Dňa 6. júna 2001 okresný súd doručil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie
o návrhu na postúpenie veci. Po zadovážení si stanovísk žalovaných 1, 2 a 3 krajský súd
uznesením č. k. 11 Nc 29/01-129 z 20. júla 2001 návrhu sťažovateľov na delegovanie veci
Okresnému súdu Michalovce nevyhovel.
Sťažovatelia 26. septembra 2001 žiadali nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie,
lebo nesúhlasili so závermi znaleckého posudku znalca z oboru geológie (z r. 1999).
Okresný súd 30. októbra 2001 vyzval sťažovateľov na zaplatenie 15 000,-- Sk ako zálohy na
znalecké dokazovanie. Sťažovatelia 16. novembra 2001 požiadali okresný súd
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Po zadovážení podkladov okresný súd uznesením č. k.
10 C 741/96-147 z 12. marca 2002 nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych
poplatkov. Na základe odvolania podaného proti tomuto uzneseniu bol príslušný spis 2. júla
2002 postúpený odvolaciemu súdu.
III.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,
svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal. Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vzhľadom na ich „vysoký vek a zlý zdravotný
stav“ rozhodol, že „...právo navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu
v Trebišove v konaní o odstránenie zásahu do vlastníckeho práva a náhradu škody bolo
porušené a prikázal Okresnému súdu v Trebišove, aby pokračoval v konaní sp. zn.
10 C 741/96 a konal vo veci odstránenia zásahu do vlastníckeho práva a náhradu škody“.
V stanovisku zo 16. apríla 2002 sťažovatelia rozšírili petit svojej sťažnosti: „Súčasne
uplatňujeme aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za sťažené životné podmienky, keďže
pre nemožnosť plnohodnotného využívania našej studne, ktorá je znehodnocovaná
porušovaním susedových povinností a ktorá sa dá používať po nadmernom chlorovaní len
pre hygienické účely, takže pitnú vodu musíme už 6 rokov donášať z verejného vodovodu.“
Ďalším podaním právneho zástupcu sťažovateľov konkretizovali výšku primeraného
finančného zadosťučinenia, a to 20 000,-- Sk pre každého zo sťažovateľov.
Okresný súd, ako je to už vyššie uvedené, tvrdil, že „návrh navrhovateľov nie je
dôvodný...“, že v posudzovanej veci „...nedošlo k zbytočným prieťahom, a teda ani
k porušeniu práv účastníkov tohto konania upravených čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do
úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 741/96 je
rozhodovanie o odstránení zásahov do vlastníckeho práva.
Ústavný súd zo skutočností uvádzaných sťažovateľmi, okresným súdom a z obsahu
spisu zistil skutočnosti odôvodňujúce záver o určitej zložitosti veci. Aj napriek tomu však
podľa právneho názoru ústavného súdu právna a faktická zložitosť sporu nezbavuje sudcu
ústavnej zodpovednosti za nečinnosť (I. ÚS 47/95). Nepriaznivo na dĺžku konania pôsobili
predovšetkým skutočnosti, ako napr. predloženie žaloby žalovanému 3 na vyjadrenie 6. júna
1997 (t. j. po uplynutí vyše roka od podania žaloby), nariadenie znaleckého dokazovania
18. augusta 1999 (t. j. po vyše 3 rokoch od podania žaloby), vyžiadanie odborného posudku
od odboru životného prostredia Okresného úradu v Trebišove 29. mája 2000 (t. j. po
uplynutí skoro 4 rokov), nevykonanie ohliadky na mieste samom od odročenia pojednávania
18. februára 1999 za účelom jej výkonu doposiaľ.
Ústavný súd uznáva, že na rozhodnutie predmetného občianskoprávneho sporu sú
potrebné výsledky znaleckých dokazovaní, ktorých získanie môže vplývať na priebeh
a dĺžku konania, a tým spôsobiť aj určitú faktickú zložitosť veci, to však nemôže podľa
názoru ústavného súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania, ktoré k dnešnému dňu trvá
viac ako šesť rokov.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd
konštatuje, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom. Prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov
konania, nemajú povahu zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pritom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti daného prípadu.
Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr.
I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu
účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä
v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa
povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa
na okresnom súde začalo 31. mája 1996 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho
rozhodnutia vo veci samej, trvá k dnešnému dňu vyše šesť rokov. Podľa názoru ústavného
súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2
ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu
takýmto prípadom nie je.
Ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvnili
doterajšiu dĺžku konania a ktoré vo svojom súhrne treba považovať za zbytočné prieťahy
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide predovšetkým o obdobie od 15. októbra 1997 do 17. apríla
1998 (t. j. 6 mesiacov), o obdobie od 11. mája 1998 do 18. februára 1999 (t. j. vyše 9
mesiacov) a o obdobie od 18. februára 1999 do 16. septembra 1999 (t. j. cca 7 mesiacov), čo
vo svojom súhrne predstavuje približne 22 mesiacov.
Tieto obdobia nečinnosti nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa sťažovatelia obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť
je konkretizovaná jednak v ústave a jednak v príslušných ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy
a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.
II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na
zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu, ktorá bola príčinou
neprimeranej lehoty prerokovávania tejto konkrétnej veci, je porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd
považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania, tak aby nedochádzalo k porušovaniu práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces. Podľa § 100 ods. 1 OSP
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti súčasne uplatnili aj „nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy za sťažené životné podmienky, keďže pre nemožnosť plnohodnotného
využívania našej studne, ktorá je znehodnocovaná porušovaním susedových povinností,
a ktorá sa dá používať po nadmernom chlorovaní len pre hygienické účely, takže pitnú vodu
musíme už 6 rokov donášať z verejného vodovodu“. Z tohto titulu sťažovatelia žiadali po 20
000,-- Sk pre každého z nich.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým
v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.
To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie
do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej
ujmy. Ústavný súd v súlade s návrhom sťažovateľov považoval v tomto prípade za
primerané priznať sumu 20 000,-- Sk pre každého zo sťažovateľov. Táto suma zohľadňuje
jednak dĺžku prieťahov a jednak okolnosti, ktoré uviedli sťažovatelia na zdôvodnenie
svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom
primerane vychádzal aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v obdobnej
veci priznal sťažovateľom aj odškodnenie morálnej ujmy s odôvodnením, že „obava zo
znečistenia ich studne ich nútila zásobovať sa inde – pomocou vedier, plechoviek a fliaš –
a odôvodnila ich obavu z veľkej straty hodnoty ich vlastníctva; absencia prístupu na súd
zvýšila ich úzkosť, ktorú pociťovali viac ako desať rokov žijúc v obavách zo znečisťovania“
(rozsudok z 25. novembra 1993 vo veci Zander v. Švédsko).
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2002