Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 18/98

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 16. júna 1998,

v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomíra Dobríka a sudcov JUDr. Júliusa

Černáka a JUDr. Jána Drgonca, vo veci podnetu , bytom

zastúpeného JUDr. Alžbetou Štrpkovou, advokátkou,

Bratislava, Záhradnícka 41, o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov priznaného článkom 48 ods. 2 v konaní

o náhradu škody vedenom na bývalom Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn.

a Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Slovenská republika, zastúpená Krajským súdom v Bratislave, v konaní

o náhradu škody vedenom na Krajskom súde v Bratislave (predtým na Mestskom

súde v Bratislave) pod sp. zn. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov porušila právo priznané Slovenskej

republiky.

Vo zvyšnej časti sa návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal dňa

13. februára 1998 podnet na začatie konania o porušení práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznaného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). K prieťahom v konaní došlo ako na

bývalom Mestskom súde v Bratislave, ktorý medzičasom zanikol a jeho nástupcom

sa stal Krajský súd v Bratislave, tak aj na Krajskom súde v Bratislave.

v podnete uviedol, že dňa 5. januára 1994 podal na bývalý

Mestský súd v Bratislave žalobu proti DRUDOP-u, stavebnému a opravárenskému

družstvu, Bratislava, o náhradu škody. Dňa 11. novembra 1996 prevzal oznámenie

Mestského súdu v Bratislave, že spis sp. zn. , pod ktorým súd evidoval

jeho žalobu, bol postúpený Obvodnému súdu Bratislava 2. Na jeho sťažnosť

adresovanú predsedovi mestského súdu, aby zabezpečil riadne prejednanie veci,

dostal odpoveď 16. novembra 1996. Z uvedeného vyplýva, že súd nekonal v súlade s

ustanoveniami tak, aby ochrana práv bola rýchla a

účinná a od mája 1994 až do podania podnetu na ústavný súd nebol vytýčený termín

pojednávania. Táto skutočnosť je nespochybniteľným dôkazom zbytočných

prieťahov zo strany súdu, a tým aj porušením jeho práva na verejné prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa . Na základe uvedených

skutočností navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že bolo porušené jeho

zaručené právo v a podľa výsledku konania vydať uznesenie, aby

boli uhradené jeho trovy konania pred ústavným súdom. Súčasne žiadal vysloviť, že

ďalšie konanie na Krajskom súde v Bratislave je bezpredmetné, lebo v súčasnosti už

nie je záruka vynesenia spravodlivého rozsudku.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 1998 podľa

ustanovenia o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení

podnet predbežne prerokoval. Podnet spĺňal po formálnej a

obsahovej stránke podmienky na jeho prijatie, preto podľa ustanovenia § 25 ods. 3

citovaného zákona ho prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd si vyžiadal od predsedníčky Krajského súdu v Bratislave písomné

vyjadrenie k obsahu podnetu, a to z toho dôvodu, že bývalý Mestský súd v Bratislave

medzičasom zanikol a jeho agendu prevzal Krajský súd v Bratislave, ktorý v

súčasnosti koná o žalobe . Súčasne si z Krajského súdu v

Bratislave vyžiadal spisy sp. zn. a spis bývalého Mestského súdu v

Bratislave sp. zn. Spr. 2131/96.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave v písomnom vyjadrení uviedla, že

vo veci zistené prieťahy boli objektívneho charakteru, zapríčinené enormným

preťažením sudcov na obchodnom úseku, vysokým nápadom vecí, množstvom

nevybavených starých reštančných vecí, ktoré sa vybavovali priebežne podľa

najstaršieho nápadu vecí. Uviedla ďalej počet sudcov vybavujúcich túto agendu (14)

a počet nevybavených vecí. Dňa 22. novembra 1996 došlo k zlúčeniu dvoch súdov -

bývalého Mestského súdu v Bratislave a bývalého Krajského súdu v Bratislave. Stav

sudcov Krajského súdu v Bratislave vybavujúcich obchodnú agendu k 31. decembru

1996 je 34 a počet nevybavených vecí 22.631, z toho reštančných vecí 17.367. Prácu

sudcov ovplyvňoval nielen zvýšený nápad, ale aj značná migrácia sudcov,

komplikovanosť právnej problematiky, včítane prijímania nových právnych

predpisov, ale aj nízky počet rozhodnutých vecí niektorými sudcami neefektívnym a

nesústredeným vedením konania. Na zlepšenie stavu nevybavených vecí a

predchádzaniu aj opodstatneným sťažnostiam účastníkov konania vedenie Krajského

súdu v Bratislave prijalo opatrenie, na základe ktorého sudca, u ktorého počet

rozhodnutých vecí v príslušnom mesiaci nedosiahne v agende „Cb“ samosudcovské

35 vecí, bude musieť osobitne odôvodniť svoj nízky výkon predsedovi súdu.

Z obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave ústavný súd zistil

tento skutkový stav:

podal žalobu na bývalý Mestský súd v Bratislave (neskoršie

sa zlúčil s Krajským súdom v Bratislave pod názvom Krajský súd Bratislava) 5.

januára 1994. Pôvodne Mestský súd v Bratislave konal pod sp. zn. a

neskoršie Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. .

Mestský súd v Bratislave vyzval žalobcu 25. januára 1994

na zaplatenie súdneho poplatku, zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanej strane.

Žalovaná strana sa písomne vyjadrila 21. marca 1994. Na toto vyjadrenie písomne

reagoval žalobca 9. mája 1994. Následne 8. septembra 1994 sudkyňa dala do spisu

úpravu „založ do poradia“.

Dňa 31. októbra 1996 Mestský súd v Bratislave, po viac ako dvoch rokoch od

prevzatia žaloby, odstúpil vec z príslušnosti Obvodnému súdu Bratislava 2. Tento

súd, keďže nesúhlasil s prenesením príslušnosti, vec predložil na rozhodnutie 29.

novembra 1996 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Tvrdil, že na konanie je

príslušný Krajský súd v Bratislave. Najvyšší súd Slovenskej republiky tomuto návrhu

vyhovel. Krajský súd v Bratislave uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

prevzal 2. mája 1997 a termín ústneho pojenávania určil na 4. marca 1998, teda po

desiatich mesiacoch bez toho, že by do tohto termínu vykonal nejaké procesné úkony.

Pojednávanie odročil s tým, aby žalobca doplnil svoje vyjadrenie. Žalobca nové

vyjadrenie doručil súdu 18. marca 1998. Ďalšie pojednávanie zatiaľ nebolo vytýčené.

Z obsahu spisu bývalého Mestského súdu v Bratislave Spr. 2131/96 ústavný

súd zistil, že 21. októbra 1996 žalobca podal písomnú sťažnosť

predsedovi súdu na prieťahy v súdnom konaní. Odpoveď od predsedu Mestského

súdu v Bratislave dostal 7. decembra 1996. V nej uviedol, že vec napadla na súd 5.

januára 1994 a do mája 1994 súd vykonal niektoré procesné úkony, ako je výzva na

zaplatenie súdneho poplatku, zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanej strane a následne

požiadal aj žalobcu na zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalovanej strany. Na základe

úpravy sudkyne vec bola potom „daná do poradia“, keďže sudkyňa spracovávala a

vytyčovala veci na pojednávanie postupne, podľa najstaršieho nápadu. Od 1. júna

1995 bola prijatá zmena rozvrhu práce, podľa ktorej vec sp. zn. prevzala

iná sudkyňa, ktorá okrem tejto veci prevzala okolo 1.400 nevybavených vecí.

Sudkyňa vec 31. októbra 1996 postúpila Obvodnému súdu Bratislava 2 na ďalšie

konanie z dôvodu príslušnosti.

Ústavný súd takto zistený skutkový stav s ohľadom na podnet

skúmal, aký podiel na prieťahu vo veci má súd a aký má sám ,

teda osoba, ktorá podala podnet vo veci porušenia práva zaručeného podľa čl. 48 ods.

2 . Ústavný súd je toho názoru, a nepopiera to ani predsedníčka Krajského

súdu v Bratislave, že k prieťahu v konaní na súde došlo. Účastníci sa rozchádzajú len

v tom, že kým tvrdí, že prieťah je zbytočný, predsedníčka súdu neviní

v konaní sudcov, prieťahy sú vraj objektívneho charakteru. Na druhej strane však

priznáva nízku výkonnosť niektorých sudcov a poukazuje aj na opatrenia, ktoré

vedenie súdu prijalo na zvýšenie počtu vybavených vecí.

Sťažnosť, ktorú podal, nemá povahu opravného prostriedku, ale je

právnym prostriedkom, ktorý umožňuje účastníkovi konania uchádzať sa dosiahnutia

nápravy, v tomto prípade, aby súd konal bez zbytočných prieťahov. Sťažnosť

predsedovi súdu, na ktorom pôsobí sudca, ktorého nečinnosť sa sťažnosťou namieta,

je jedným z prostriedkov dosiahnutia nápravy. Je potom na predsedovi súdu, aby

vykonal opatrenie, ktoré by zabezpečilo odstránenie prekážok, ktoré bránia v

plynulom konaní pred súdom bez toho, aby zasahoval do nezávislosti sudcu. Zákon

predsedovi súdu ako orgánu správy súdov dáva oprávnenie, aby v konaní o sťažnosti

upozornil sudcu, že má prestať porušovať účastníkove právo na verejné prerokovanie

veci bez zbytočného prieťahu. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno

zabezpečovať len nepriamo a následne formou uplatnenia kárnej zodpovednosti

sudcu v znení

Ústavný súd má oprávnenie konať o podnete najmä vtedy, ak už boli využité

zo strany účastníka právne prostriedky na dosiahnutie nápravy tam, kde sa porušuje

. No i bez tohto využitia mu nič nebráni, aby o podnete konal. Preto ústavný

súd o podnete namietajúcom porušenie práva podľa začal konať.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave o tom, či naozaj išlo o objektívne

prekážky (bez zavinenia konkrétnej osoby sudcu), ktoré zapríčiňujú prieťahy v

konaní súdu, sa vyjadrila takto:

„Predovšetkým je to vysoký počet vecí, ktoré napadli na súd. Ďalej je to

zložitosť a komplikovanosť právnej problematiky, ktorá vyplýva z prijímania nových

právnych predpisov. Napokon je to aj v nedostatočnom počte sudcov, ktorí vybavujú

súdnu agendu a v ich enormnom zaťažení.“

K prvej námietke predsedníčky Krajského súdu v Bratislave, že prieťahy na

súde sú objektívneho charakteru vo veľkom počte napadlých vecí na súd, ústavný

súd vyslovuje právny názor, že počet nevybavených vecí, o ktorých má súd

rozhodnúť, môže byť objektívnym stavom, ale tiež príčinu treba hľadať v

pretrvávajúcich nedostatkoch v organizácii práce súdu. Často sa zisťuje aj pomalosť a

nedostatočný výkon sudcov, ktorý sa odzrkadľuje v počte nevybavených vecí. Že

tomu tak je aj na Krajskom súde v Bratislave (predtým na Mestskom súde v

Bratislave), svedčí prijatie opatrenia vedenia krajského súdu. Počet nevybavených

vecí sám osebe nemusí byť vždy prekážkou, že sú prieťahy v konaní a nemusí mať

povahu okolnosti vylúčujúcej zodpovednosť za porušenie práva občana na súdne

konanie bez zbytočných prieťahov. Ak od mája 1994 do 31. októbra 1996 súd

nevykonal žiaden procesný úkon a potom odstúpil vec z príslušnosti Obvodnému

súdu Bratislava 2, nedá sa to hodnotiť inak, ako zbytočný prieťah. Inak samotná

žaloba si nevyžadovala osobitnú erudovanosť sudcu. Nešlo o právne zložitý prípad.

Zložitosť veci by mohla za istých okolností zbaviť súd zodpovednosti za

pretrvávanie právnej neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne robí úkony

prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti. V tomto prípade podľa názoru

ústavného súdu k takejto situácii nedošlo. Preto ani ďalšia námietka o zložitosti veci

nemá opodstatnenie. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je

skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci.

Z hľadiska zložitosti treba pokladať tie veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne

vyžadujú, aby sa na ten istý súbor faktov aplikovalo viac právnych noriem, alebo aby

tá istá právna norma nadobudla v interpretácii viac ako jeden význam, prípadne sa

predpokladá voľná úvaha.

Ďalšiu námietku predsedníčky Krajského súdu v Bratislave, že súd má

nedostatok sudcov na tak enormný počet nevybavených vecí, a preto sú na súde

prieťahy v konaní, podľa názoru ústavného súdu nemožno akceptovať bez toho, že by

v konkrétnom prípade nebolo objektívne zistené, či išlo o skutkove a právne zložitú

vec, či súd vykonal v rámci daných možností také procesné úkony, ktoré by urýchlili

konanie a rozhodovanie, či sudca, ktorému vec bola pridelená, mal ospravedlňujúce

prekážky, pre ktoré nemohol vo veci konať (nemoc, vojenská služba, stáž a podobne).

Nedostatočný počet sudcov môže mať síce vplyv na rýchlosť konania, ale nemusí to

byť vždy rozhodujúci faktor. Správna organizácia práce, zvýšenie efektívnosti v

práci, môže prispieť k tomu, že sa prieťahy v konaní skrátia. Ak za viac ako dva a pol

roka sa neurobí žiaden procesný úkon vo veci a ešte potom sa spis odstúpi inému

súdu z príslušnosti, čo sa mohlo vykonať dávno predtým, nemožno hodnotiť inak,

ako porušenie ústavného práva účastníka konania - .

Na strane účastníka konania ústavný súd nezistil také správanie, ktoré by

zbavovalo súd zodpovednosti za prieťahy vo veci. Proti prieťahom sa sťažoval

navrhovateľ u predsedu Mestského súdu v Bratislave.

Aj keď neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup súdu sa môže

hodnotiť ako prieťah v konaní a kde rýchlosť a účinnosť každého súdneho konania

treba hľadať v charaktere prejednávanej veci, v zložitosti veci, v nečinnosti

účastníkov konania, ale aj súdu, existujú už v praxi Európskeho súdu pre ľudské

práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnutia, ktoré k týmto problémom

zaujali právne názory (Eckle case, séria A, 1982 č. 51 s. 39).

V tomto prípade ústavný súd vyslovuje právny názor, že súdy nekonali v

súlade s , a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Pokiaľ ide o ďalšie návrhy navrhovateľa, ústavný súd poukazuje na ust. § 36

ods. 1 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení , podľa ktorého

trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza

účastník konania zo svojho. Navrhovateľ tieto trovy ani nevyčíslil.

O tom, že ďalšie konanie na Krajskom súde v Bratislave je bezpredmetné, lebo

v súčasnosti už nie je záruka vynesenia spravodlivého rozsudku, nemá ústavný súd

právomoc rozhodovať. Zasahoval by do ústavnej právomoci všeobecných súdov,

danej im .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 16. júna 1998

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ľubomír D o b r í k

predseda senátu