Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 251/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou , ,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

, Ex 2133/2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. ,

Ex 2133/2012 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia spolu v sume 294,08 € (slovom dvestodeväťdesiatštyri eur a osem centov)

na účet jej advokátky , ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , Ex 2133/2012

od 14. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde

13. júla 2012 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, ktorý bol na tomto súde

vedený pod sp. zn. , Ex 2133/2012. Okresný súd 14. septembra 2012 vydal

súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor 15. októbra 2012

vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal 22. októbra 2012.

Povinný vzniesol 23. októbra 2012 námietky proti exekúcii, ktoré odôvodnil tým,

že mu upovedomenie o začatí exekúcie nebolo účinne doručené do vlastných rúk. Súdny

exekútor následne 26. októbra 2012 postúpil námietku okresnému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Okresný súd uznesením č. k. -29, Ex 2133/2012 zo 14. decembra

2012 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu

podala 21. januára 2012 v zákonnej lehote odvolanie.

Okresný súd spis v predmetnej veci bezodkladne neodstúpil Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľky. Podľa zistenia

sťažovateľky je spis v predmetnej veci od 6. februára 2013 u .

Sťažovateľka 24. apríla 2015 podala sťažnosť na prieťahy v tejto veci adresovanú

predsedovi okresného súdu a vykonala opravu podanej sťažnosti v označení čísla

exekučného spisu, čím odstránila chybu v písaní.

Podľa sťažovateľky predmetná vec nie je právne ani skutkovo zložitá, avšak napriek

tomu trvá uvedené konanie neprimerane dlho v dôsledku „fatálnej nečinnosti“ okresného

súdu a jeho dĺžka je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná (neospravedlniteľná).

Sťažovateľka svojím správaním podľa nej k prieťahom v predmetnom konaní neprispela.

Stav právnej neistoty o výsledok predmetného konania vinou nečinnosti okresného

súdu spôsobil u sťažovateľky spôsobil vznik nemajetkovej ujmy, pretože predmetná vec má

pre ňu z hľadiska hodnoty predmetu konania mimoriadny význam.

Konanie v predmetnej veci v dôsledku neefektívneho konania a hrubej nečinnosti

okresného súdu trvá dosiaľ viac ako 2 roky a 9 mesiacov.

Sťažovateľka požiadala o priznanie sumy 2 500 € v dôsledku porušenia

ňou označených práv, ktorá je podľa nej súladná s rozhodovacou praxou a judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a v tejto súvislosti poukázala

na rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella p. Taliansku z 29. 3. 2006, sťažnosť č. 64890/01,

a rozhodnutie ESĽP vo veci Martin Castro a iní p. Portugalsku z 10. 6. 2008, sťažnosť

č. 33729/06, podľa ktorých primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy

je 1 000 € až 1 500 € za rok trvania konania, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012.

Sťažovateľka taktiež poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Peter Poláčik

p. Slovensku z 15. 11. 2005, v ktorom ESĽP považoval dĺžku exekučného konania v trvaní

viac ako 2,5 roka za neprimeranú, skonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku

neprerokovania exekučnej veci v primeranej lehote a sťažovateľovi priznal odškodnenie

ako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho základného práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v sume 2 400 €.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že ňou označené práva boli postupom okresného súdu v predmetnom

konaní porušené, prikáže okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných

prieťahov a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenia v sume 2 500 €

a náhradu trov právneho zastupovania pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 10. júna 2015 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného

súdu podaním sp. zn. Spr. 3455/2015 z 12. novembra 2015, v ktorom uviedol,

že nerozporuje v sťažnosti sťažovateľkou uvedené skutkové okolnosti a pri preskúmaní

predmetného spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy

v konaní je dôvodná, avšak uvedený prieťah vzniknutý po doručení odvolania sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2012 bol odstránený predložením

kompletného spisového materiálu spolu s odvolaním krajskému súdu na rozhodnutie

15. júna 2015. Predseda okresného súdu taktiež ústavnému súdu navrhol,

aby pri rozhodovaní o tejto sťažnosti prihliadol na to, že k prieťahom v konaní došlo

z dôvodu enormne vysokého nápadu v exekučnom súdnom oddelení, ktorý predstavuje

približne 1200 návrhov mesačne. Zároveň uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Sťažovateľka na vyjadrenie okresného súdu reagovala prostredníctvom svojho

právneho zástupcu podaním z 30. novembra 2015, v ktorom ústavnému súdu oznámila,

že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od uskutočnenia verejného ústneho pojednávania

v predmetnej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,

ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu

na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého hneď ako sa konanie začne, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť

len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (, ),

keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie

podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, ), pričom v takéto konania

z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP

by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok

umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán.

Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu

v zmysle čl. 6 dohovoru (, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie

spravidla treba považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej

(skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného

konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý

je podkladom na nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto

nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný

voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného,

keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené

v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd je teda toho názoru, že namietané konanie

nemožno hodnotiť z právneho, ale ani skutkového hľadiska ako zložité.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom

konaní po preskúmaní spisu v predmetnej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil nič, čo by

svedčilo o tom, že sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu tohto konania, t. j.

nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky, a ani

okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľke nevyčítal žiaden podiel

na doterajšej dĺžke predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej

veci. Pri skúmaní uvedeného postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z priebehu

predmetného konania popísaného vo vyjadrení okresného súdu z 12. novembra 2015

a z k nemu priloženému stanovisku zákonnej sudkyne, ale aj zo spisového materiálu

v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že okresný súd 14. decembra 2012 svojím uznesením rozhodol

o námietkach povinného proti exekúcii, ktoré mu boli predložené súdnym exekútorom

26. októbra 2012. V období od 21. januára 2013 (okresnému súdu bolo doručené odvolanie

oprávnenej proti uzneseniu zo 14. decembra 2012) až do 28. apríla 2015 (pokyn súdnej

kancelárii zaslať podané odvolanie oprávnenej povinnému, aby sa k nemu v lehote 10 dní

vyjadril, a následne predložiť predmetnú vec krajskému súdu), t. j. v období trvajúcom viac

ako 2 roky a 5 mesiacov v tejto veci okresný súd nevykonal žiadny procesný úkon

smerujúci k jej rozhodnutiu. Okresný súd bol v uvedenom období nečinný bez toho, aby

jeho ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka, pričom táto doba významným spôsobom

ovplyvnila celkovú dĺžku predmetného konania a možno ju označiť za dlhotrvajúci

zbytočný prieťah v konaní. Označené obdobie ako prieťah vzniknutý v predmetnom konaní

uznal aj predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu

z 12. novembra 2015.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by

mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. , , )

nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,

že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet

pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát povinnosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Tento právny názor je konformný

s judikatúrou ESĽP.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , Ex 2133/2012 došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru.

III.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala okrem vyslovenia porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, aby ústavný súd

na základe prikázal okresnému súdu vo veci vedenej na tomto súde

pod sp. zn. , Ex 2133/2012 urýchlene konať.

Z odpovede predsedu okresného súdu, ako aj zo spisu okresného súdu v danej veci

je zrejmé, že 15. júna 2015 bol spis v tejto veci spolu s podaným odvolaním odstúpený

krajskému súdu, t. j. uvedeným procesným úkonom došlo k odstráneniu prieťahov v

postupe okresného súdu, a s prihliadnutím na túto skutočnosť sa požiadavka sťažovateľky,

aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných

prieťahov, stala bezpredmetnou, a preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

2 500 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým charakter uvedeného konania, resp. jeho predmet,

správanie sťažovateľky, ktorým nijako neprispela k predĺženiu konania, ústavný súd

považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou . Sťažovateľka si uplatnila trovy

konania spolu v sume 294,08 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu (2 x 139,83

€ + 2 x 8,39 €).

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky si úhradu trov právneho

zastúpenia uplatnila iba v sume 294,08 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti,

túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde v časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie

nad ústavným súdom priznanú sumu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015