Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 251/2015
PDF · 184.97 KB
No categories available
I. ÚS 251/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou , ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012,
Ex 2133/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 294,08 € (slovom dvestodeväťdesiatštyri eur a osem centov)
na účet jej advokátky , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012
od 14. septembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde
13. júla 2012 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, ktorý bol na tomto súde
vedený pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012. Okresný súd 14. septembra 2012 vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor 15. októbra 2012
vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal 22. októbra 2012.
Povinný vzniesol 23. októbra 2012 námietky proti exekúcii, ktoré odôvodnil tým,
že mu upovedomenie o začatí exekúcie nebolo účinne doručené do vlastných rúk. Súdny
exekútor následne 26. októbra 2012 postúpil námietku okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Okresný súd uznesením č. k. 36 Er 1939/2012-29, Ex 2133/2012 zo 14. decembra
2012 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu
podala 21. januára 2012 v zákonnej lehote odvolanie.
Okresný súd spis v predmetnej veci bezodkladne neodstúpil Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľky. Podľa zistenia
sťažovateľky je spis v predmetnej veci od 6. februára 2013 u .
Sťažovateľka 24. apríla 2015 podala sťažnosť na prieťahy v tejto veci adresovanú
predsedovi okresného súdu a vykonala opravu podanej sťažnosti v označení čísla
exekučného spisu, čím odstránila chybu v písaní.
Podľa sťažovateľky predmetná vec nie je právne ani skutkovo zložitá, avšak napriek
tomu trvá uvedené konanie neprimerane dlho v dôsledku „fatálnej nečinnosti“ okresného
súdu a jeho dĺžka je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná (neospravedlniteľná).
Sťažovateľka svojím správaním podľa nej k prieťahom v predmetnom konaní neprispela.
Stav právnej neistoty o výsledok predmetného konania vinou nečinnosti okresného
súdu spôsobil u sťažovateľky spôsobil vznik nemajetkovej ujmy, pretože predmetná vec má
pre ňu z hľadiska hodnoty predmetu konania mimoriadny význam.
Konanie v predmetnej veci v dôsledku neefektívneho konania a hrubej nečinnosti
okresného súdu trvá dosiaľ viac ako 2 roky a 9 mesiacov.
Sťažovateľka požiadala o priznanie sumy 2 500 € v dôsledku porušenia
ňou označených práv, ktorá je podľa nej súladná s rozhodovacou praxou a judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a v tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella p. Taliansku z 29. 3. 2006, sťažnosť č. 64890/01,
a rozhodnutie ESĽP vo veci Martin Castro a iní p. Portugalsku z 10. 6. 2008, sťažnosť
č. 33729/06, podľa ktorých primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy
je 1 000 € až 1 500 € za rok trvania konania, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 193/2011 z 25. apríla 2012.
Sťažovateľka taktiež poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Peter Poláčik
p. Slovensku z 15. 11. 2005, v ktorom ESĽP považoval dĺžku exekučného konania v trvaní
viac ako 2,5 roka za neprimeranú, skonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku
neprerokovania exekučnej veci v primeranej lehote a sťažovateľovi priznal odškodnenie
ako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho základného práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v sume 2 400 €.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že ňou označené práva boli postupom okresného súdu v predmetnom
konaní porušené, prikáže okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných
prieťahov a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenia v sume 2 500 €
a náhradu trov právneho zastupovania pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 251/2015-12 z 10. júna 2015 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného
súdu podaním sp. zn. Spr. 3455/2015 z 12. novembra 2015, v ktorom uviedol,
že nerozporuje v sťažnosti sťažovateľkou uvedené skutkové okolnosti a pri preskúmaní
predmetného spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy
v konaní je dôvodná, avšak uvedený prieťah vzniknutý po doručení odvolania sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2012 bol odstránený predložením
kompletného spisového materiálu spolu s odvolaním krajskému súdu na rozhodnutie
15. júna 2015. Predseda okresného súdu taktiež ústavnému súdu navrhol,
aby pri rozhodovaní o tejto sťažnosti prihliadol na to, že k prieťahom v konaní došlo
z dôvodu enormne vysokého nápadu v exekučnom súdnom oddelení, ktorý predstavuje
približne 1200 návrhov mesačne. Zároveň uviedol, že súhlasí, aby ústavný súd vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania.
Sťažovateľka na vyjadrenie okresného súdu reagovala prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podaním z 30. novembra 2015, v ktorom ústavnému súdu oznámila,
že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od uskutočnenia verejného ústneho pojednávania
v predmetnej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,
ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v namietanom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého hneď ako sa konanie začne, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť
len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04),
keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie
podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania
z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP
by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok
umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán.
Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu
v zmysle čl. 6 dohovoru (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie
spravidla treba považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej
(skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného
konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý
je podkladom na nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto
nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný
voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného,
keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené
v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd je teda toho názoru, že namietané konanie
nemožno hodnotiť z právneho, ale ani skutkového hľadiska ako zložité.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom
konaní po preskúmaní spisu v predmetnej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil nič, čo by
svedčilo o tom, že sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu tohto konania, t. j.
nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky, a ani
okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľke nevyčítal žiaden podiel
na doterajšej dĺžke predmetného konania.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej
veci. Pri skúmaní uvedeného postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z priebehu
predmetného konania popísaného vo vyjadrení okresného súdu z 12. novembra 2015
a z k nemu priloženému stanovisku zákonnej sudkyne, ale aj zo spisového materiálu
v predmetnej veci.
Ústavný súd zistil, že okresný súd 14. decembra 2012 svojím uznesením rozhodol
o námietkach povinného proti exekúcii, ktoré mu boli predložené súdnym exekútorom
26. októbra 2012. V období od 21. januára 2013 (okresnému súdu bolo doručené odvolanie
oprávnenej proti uzneseniu zo 14. decembra 2012) až do 28. apríla 2015 (pokyn súdnej
kancelárii zaslať podané odvolanie oprávnenej povinnému, aby sa k nemu v lehote 10 dní
vyjadril, a následne predložiť predmetnú vec krajskému súdu), t. j. v období trvajúcom viac
ako 2 roky a 5 mesiacov v tejto veci okresný súd nevykonal žiadny procesný úkon
smerujúci k jej rozhodnutiu. Okresný súd bol v uvedenom období nečinný bez toho, aby
jeho ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka, pričom táto doba významným spôsobom
ovplyvnila celkovú dĺžku predmetného konania a možno ju označiť za dlhotrvajúci
zbytočný prieťah v konaní. Označené obdobie ako prieťah vzniknutý v predmetnom konaní
uznal aj predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu
z 12. novembra 2015.
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by
mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99)
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát povinnosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Tento právny názor je konformný
s judikatúrou ESĽP.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala okrem vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd
na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu vo veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. 36 Er 1939/2012, Ex 2133/2012 urýchlene konať.
Z odpovede predsedu okresného súdu, ako aj zo spisu okresného súdu v danej veci
je zrejmé, že 15. júna 2015 bol spis v tejto veci spolu s podaným odvolaním odstúpený
krajskému súdu, t. j. uvedeným procesným úkonom došlo k odstráneniu prieťahov v
postupe okresného súdu, a s prihliadnutím na túto skutočnosť sa požiadavka sťažovateľky,
aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných
prieťahov, stala bezpredmetnou, a preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 500 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým charakter uvedeného konania, resp. jeho predmet,
správanie sťažovateľky, ktorým nijako neprispela k predĺženiu konania, ústavný súd
považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou . Sťažovateľka si uplatnila trovy
konania spolu v sume 294,08 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu (2 x 139,83
€ + 2 x 8,39 €).
Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky si úhradu trov právneho
zastúpenia uplatnila iba v sume 294,08 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti,
túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde v časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015