Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 229/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya

a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Viery Zimmerman,

bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., pre namietané

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 na neverejnom

zasadnutí 27. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 p o r u š i l

základné právo Viery Zimmerman na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v , ako aj jej právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Viere Zimmerman p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania Viery

Zimmerman v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet

jej právnej zástupkyne JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Viery Zimmerman vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-37 z 18. augusta 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (zo 14. apríla 2004) Viery

Zimmerman, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z.,

Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. Er 912/96.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uvádza, že je

oprávnenou v označenom exekučnom konaní. Pôvodným oprávneným bol P. I., bytom K.

(ďalej len „pôvodný oprávnený“), ktorý postúpil predmetnú pohľadávku zmluvou

z 31. marca 1998 M. V., bytom K. (ďalej aj „oprávnený“ alebo „právny predchodca

sťažovateľky“), a ten ju zmluvou zo 6. marca 2001 postúpil sťažovateľke.

Označené exekučné konanie sa začalo 19. septembra 1996, keď bol súdnemu

exekútorovi JUDr. J. B., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „súdny exekútor“), doručený návrh

pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie na vymoženie nároku na zaplatenie

445 000 Sk na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 21. septembra 1993. Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie 27. septembra 1996. Okresný súd (v tom čase Obvodný súd Košice 2)

vydal súdnemu exekútorovi žiadané poverenie 1. októbra 1996. Súdny exekútor vydal

13. januára 1997 upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu na

nehnuteľnosti, ktoré následne doručoval účastníkom konania. Povinná vzniesla 19. februára

1997 u súdneho exekútora námietky proti exekúcii. Exekučný spis bol okresnému súdu

predložený kvôli rozhodnutiu o vznesených námietkach 27. februára 1997, súdny exekútor

si ho však neskôr (4. decembra 1997) vyžiadal späť a opätovne ho súdu predložil

14. januára 1998. O námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd podľa sťažovateľky až

uznesením č. k. -29 z 31. augusta 1998, teda po sedemnástich mesiacoch

(s výnimkou mesačnej prestávky, keď sa spis nachádzal u súdneho exekútora na základe

jeho vyžiadania), čím prvýkrát zavinil zbytočné prieťahy v označenom konaní.

Exekučný príkaz vydal súdny exekútor 17. septembra 1998. Dňa 23. septembra 1998

doručila povinná súdnemu exekútorovi podanie, ktorým žiadala o prerušenie exekučného

konania. Súdny exekútor predložil exekučný spis na rozhodnutie okresnému súdu

19. novembra 1998. Ten vrátil súdnemu exekútorovi spis 29. januára 1999 bez rozhodnutia

za účelom doplnenia „chýbajúcich dôkazov“. Spis bol okresnému súdu opätovne

predložený 23. marca 1999. Dňa 11. mája 1999 okresný súd opäť vrátil spis súdnemu

exekútorovi za účelom vybavenia dožiadania Obvodného oddelenia Policajného zboru

Košice – Staré Mesto. Spis bol okresnému súdu predložený 14. mája 1999. Podaním

z 9. decembra 1999 doručeným okresnému súdu 10. decembra 1999 navrhla povinná

zastavenie exekúcie a ďalším podaním z 3. januára 2000 doručeným okresnému súdu

5. januára 2000 navrhla prerušenie exekúcie. Právny zástupca právneho predchodcu

sťažovateľky sa k návrhom vyjadril 2. októbra 2000.

Pretože okresný súd nerozhodol ešte ani o prvom z návrhov povinnej

(z 23. septembra 1998) a spis mu bol pôvodne predložený už 19. novembra 1998, podal

2. marca 2001 právny predchodca sťažovateľky predsedovi okresného súdu sťažnosť na

prieťahy v uvedenom konaní v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov. Sťažnosť bola vybavená tak, že predseda okresného súdu

po prešetrení veci konštatoval jej opodstatnenosť, t. j. podľa jeho záveru došlo k prieťahom

v konaní.

O návrhoch povinnej okresný súd následne rozhodol uznesením č. k. -98

zo 6. augusta 2001, ktorým uvedené návrhy zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd

(s výnimkou dvoch mesiacov, keď sa spis nachádzal u súdneho exekútora) rozhodol

po tridsiatich dvoch mesiacoch, čím opäť zapríčinil zbytočné prieťahy v uvedenom konaní.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -98 zo 6. augusta 2001 podala povinná

16. augusta 2001 odvolanie, avšak bez uvedenia dôvodov. Okresný súd ju (resp. jej právnu

zástupkyňu) opakovane (10. septembra 2001 a 2. októbra 2001) vyzýval na doplnenie

odvolania. Povinná tak urobila až 11. októbra 2001, pričom zároveň vzniesla námietku

zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky na vyjadrenie k odvolaniu 18. októbra 2001. Po jeho doručení (6. novembra

2001) predložil 19. novembra 2001 spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) na rozhodnutie. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. -143

z 28. februára 2002 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí

návrhu na zastavenie exekúcie zrušil a v uvedenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie

s tým, že v ďalšom priebehu konania bude potrebné nariadiť pojednávanie a vykonať

potrebné dokazovanie týkajúce sa tvrdení povinnej. Krajský súd zároveň vrátil okresnému

súdu vec ohľadne vznesenej námietky zaujatosti ako predčasne predloženú. Spisový

materiál bol okresnému súdu vrátený 11. apríla 2002 a po jeho opätovnom predložení

rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti uznesením č. k. -158

z 30. septembra 2002 tak, že vylúčil z prejednávania veci troch sudcov okresného súdu. Spis

bol okresnému súdu vrátený 25. októbra 2002.

Okresný súd listom zo 6. decembra 2002 vyzval súdneho exekútora, aby mu oznámil,

či došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky zrážkami zo mzdy povinnej. Listom

z 28. februára 2003 urgoval odpoveď na svoju predchádzajúcu výzvu zo 6. decembra 2002.

Odpoveď súdneho exekútora mu bola doručená 10. marca 2003. Listom z 12. augusta 2003

žiadal okresný súd súdneho exekútora o oznámenie, prečo sa prestali vykonávať zrážky

zo mzdy povinnej. Súdny exekútor oznámil dôvod ukončenia zrážok zo mzdy povinnej

okresnému súdu listom z 9. septembra 2003. Okresný súd tak podľa sťažovateľky

nerozhodol o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie ani po osemnástich mesiacoch

od vrátenia spisu z krajského súdu (25. októbra 2002), čím opäť spôsobuje zbytočné

prieťahy v konaní.

Podľa právnej zástupkyne sťažovateľky nejde v danom prípade o právne alebo

skutkovo takú zložitú vec, ktorá by si vyžadovala dlhé obdobia na rozhodovanie okresného

súdu. Aj napriek tomu, že predseda okresného súdu uznal opodstatnenosť sťažnosti na

prieťahy v konaní podanej právnym predchodcom sťažovateľky, zo strany okresného súdu

dochádza opäť k zbytočným prieťahom, a to jeho nečinnosťou alebo realizáciou

neefektívnych procesných úkonov, ktoré „nevyžadujú taký dlhý čas“.

Sťažovateľka sa domnieva, že „isté prieťahy v konaní spôsobuje aj správanie

povinnej, ktorá na súd podáva podania, ktorými sa snaží účelovo oddialiť samotný výkon

rozhodnutia, avšak podľa môjho názoru, je úlohou súdu rozhodujúceho o odstránení

právnej neistoty, aby sa v súlade s právnym poriadkom vysporiadal so správaním

protistrany tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk

(slovom dvestotisíc korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke

JUDr. A. Z., K. vo výške 9.352,- Sk (...)“.

V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej

zástupkyne ústavnému súdu oznámila: „S poukazom na ustanovenie § 30 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania.“

Na základe výzvy z 19. mája 2004 predložila právna zástupkyňa sťažovateľky

ústavnému súdu kópie podaní doručených súdnemu exekútorovi 4. mája 2001 a okresnému

súdu 6. júna 2001 a 20. júla 2001, ktorými bol okresnému súdu oznámený a preukázaný

prechod práva z exekučného titulu na sťažovateľku a v ktorých sťažovateľka spolu s jej

právnym predchodcom zhodne navrhli, aby okresný súd v ďalšom priebehu konania

pokračoval so sťažovateľkou ako s oprávnenou namiesto jej právneho predchodcu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -98 zo 6. augusta 2001 predloženého právnou

zástupkyňou sťažovateľky vyplýva, že „(...) Súd (aj súdny exekútor poverený vykonaním

exekúcie) budú preto bez akéhokoľvek rozhodovania pokračovať v konaní s V. C.

(od uzavretia manželstva 28. júna 2002 používa sťažovateľka priezvisko Zimmerman,

pozn.) bytom v K., ako s oprávnenou a to namiesto pôvodného oprávneného M. V.“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. mája 2004 sa k sťažnosti sťažovateľky

vyjadril (podaním sp. zn. Spr 870/04 zo 7. júna 2004) aj okresný súd, ktorý okrem stručného

prehľadu priebehu uvedeného konania okrem iného ďalej uviedol: „(...) Z opisu priebehu

súdneho konania ako aj zo samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa

stala účastníčkou exekučného konania až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa

1. 3. 2001. Podľa nášho názoru až od tohoto dňa môže podliehať právnej ochrane ústavné

právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Domnievame sa preto,

že nie je možné zaoberať sa otázkou porušenia práv sťažovateľky za obdobie pred 1. 3.

2001, pretože nie je možné na základe hmotnoprávnej singulárnej sukcesie vstúpiť do

ústavných práv iného účastníka.

V období od 1. 3. 2001 do 11. 4. 2002, teda od vstupu sťažovateľky do konania

po doručenie uznesenia krajského súdu, postupoval súd v konaní bez prieťahov, v ďalšom

období boli zabezpečované dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, momentálne je postup

súdu v konaní ovplyvnený objektívnou skutočnosťou a to dlhodobou práceneschopnosťou

zákonného sudcu, pričom poukazujeme aj na .“

Listom sp. zn. Spr 1282/04 z 13. septembra 2004 okresný súd ústavnému súdu

oznámil: „... podľa v znení neskorších predpisov

súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Pokiaľ ide o predmet konania zotrvávame na našom písomnom vyjadrení k sťažnosti

zo dňa 7. 6. 2004 sp. zn. Spr. 870/04 a navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

ústavnej sťažnosti nevyhovel.“

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 27. septembra 1996 požiadal súdny exekútor Obvodný súd Košice 2 o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Obvodný súd Košice 2 vydal 1. októbra 1996 súdnemu

exekútorovi žiadané poverenie.

Dňa 27. februára 1997 predložil súdny exekútor okresnému súdu spis s námietkami

proti exekúcii, ktoré podala povinná. Uznesením okresného súdu č. k. -29

z 31. augusta 1998 boli námietky povinnej proti exekúcii zamietnuté a exekúcia bola

čiastočne zastavená. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 1998. Dňa

23. septembra bol súdnemu exekútorovi doručený návrh povinnej z 18. septembra 1998 na

prerušenie exekučného konania. Dňa 19. novembra 1998 predložil súdny exekútor

okresnému súdu exekučný spis.

Okresný súd vrátil 25. januára 1999 súdnemu exekútorovi exekučný spis za účelom

doplnenia podkladov najmä vzhľadom na singulárnu sukcesiu na strane oprávneného

(postúpenie pohľadávky pôvodným oprávneným právnemu predchodcovi sťažovateľky,

ku ktorému malo medzičasom dôjsť). Súdny exekútor spis opäť predložil okresnému súdu

23. marca 1999.

Dňa 10. decembra 1999 podala povinná návrh na zastavenie exekúcie

s odôvodnením, že po vydaní exekučného titulu zanikol nárok oprávneného zaplatením

pohľadávky. V prílohe predložila listinné dôkazy preukazujúce podľa jej názoru zánik

vymáhanej pohľadávky. Na dokázanie svojho tvrdenia navrhla ako dôkaz aj spis Okresného

súdu Košice I sp. zn. .

Zákonný sudca dal 13. decembra 1999 pokyn súdnej kancelárii vyžiadať spis

Okresného súdu Košice I sp. zn. . Dňa 23. decembra 1999 bolo okresnému súdu

doručené oznámenie Okresného súdu Košice I, že požadovaný spis nemôžu zaslať, pretože

vo veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.

Dňa 5. januára 2000 bol okresnému súdu doručený návrh povinnej na prerušenie

exekúcie. Na základe pokynov zákonného sudcu z 11. januára 2000 a z 22. augusta 2000

okresný súd opakovane žiadal zaslať spis Okresného súdu Košice I sp. zn. . Na

základe pokynu zákonného sudcu z 22. júna 2000 okresný súd opakovane žiadal zaslať

spisy Okresného súdu Košice I sp. zn. a , ktoré mali podľa podania

právnej zástupkyne povinnej z 18. januára 2000 obsahovať listiny dôležité pre dokazovanie

v predmetnej veci. Žiadané spisy boli okresnému súdu predložené 22. augusta 2000

a 28. augusta 2000. Spisy boli okresným súdom vrátené v priebehu augusta 2000

a 30. augusta 2000 bol právnej zástupkyni oprávneného doručený rovnopis návrhu povinnej

na zastavenie konania s tým, aby sa k nemu vyjadrila v lehote 10 dní. Žiadané vyjadrenie

bolo okresnému súdu doručené 2. októbra 2000 (po jeho urgencii z 25. septembra 2000).

Dňa 10. mája 2001 doručil súdny exekútor okresnému súdu podanie právnej

zástupkyne oprávneného (doručené súdnemu exekútorovi 4. mája 2001), v ktorom navrhla

vstup sťažovateľky do konania ako oprávnenej namiesto jej právneho predchodcu, a to na

základe zmluvy o postúpení vymáhanej pohľadávky zo 6. marca 2001. Zároveň predložila

súhlas sťažovateľky s pristúpením do konania, zmluvu o postúpení pohľadávky zo 6. marca

2001 a plnomocenstvo udelené jej sťažovateľkou na zastupovanie vo veci.

Pokynom zo 16. mája 2001 dal zákonný sudca úpravou súdnej kancelárii pokyn na

predvolanie právnej zástupkyne oprávneného na informatívny výsluch na 23. máj 2001.

Zásielka sa vrátila nedoručená. Okresný súd opakoval predvolanie tentoraz na 5. jún 2001.

Z úradného záznamu zákonného sudcu spísaného 5. júna 2001 vyplýva, že sa na

okresný súd dostavila právna zástupkyňa oprávneného, ktorá odstránila vady podania

doručeného súdnemu exekútorovi 4. mája 2001. Sudca ju vyzval, aby do 7 dní upresnila, či

navrhuje pristúpenie sťažovateľky do konania na strane oprávneného alebo žiada, aby táto

vstúpila do konania namiesto dovtedajšieho oprávneného. Zároveň jej zákonný sudca uložil

v stanovenej lehote predložiť doklady preukazujúce splnenie povinnosti podľa čl. III bodu 2

zmluvy o postúpení pohľadávky zo 6. marca 2001.

Dňa 6. júna 2001 doručila osobne právna zástupkyňa oprávneného okresnému súdu

podanie, v ktorom v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v mene oprávneného navrhla,

aby „označená exekúcia pre vymoženie 445 000,- Sk bola vykonaná v prospech V. C., rod

M.“, a teda aby sa táto stala oprávnenou v ďalšom konaní. Spolu s vyjadrením boli

predložené i požadované listinné dôkazy. Dňa 20. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené

ďalšie doplňujúce podanie týkajúce sa uvedeného návrhu.

Uznesením č. k. -98 zo 6. augusta 2001 okresný súd zamietol návrh

povinnej z 18. septembra 1998 na prerušenie exekučného konania, návrh povinnej

z 3. januára 2000 na prerušenie exekúcie, ako aj návrh povinnej z 9. decembra 1999 na

zastavenie exekúcie zrážkami zo mzdy a predajom spoluvlastníckeho podielu na

nehnuteľnosti. Rozhodnutie bolo doručené súdnemu exekútorovi 10. augusta 2001, právnej

zástupkyni sťažovateľky 11. augusta 2001 a právnej zástupkyni povinnej 13. augusta 2001.

Dňa 14. augusta 2001 predložil súdny exekútor opäť exekučný spis okresnému súdu,

aby rozhodol o námietkach povinnej voči znaleckému posudku týkajúceho sa ocenenia

nehnuteľnosti.

Právna zástupkyňa povinnej doručila okresnému súdu 16. augusta 2001 odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -98 zo 6. augusta 2001. Okresný súd

opakovane vyzýval povinnú, resp. jej právnu zástupkyňu na doplnenie odôvodnenia

odvolania (výzvou právnej zástupkyni povinnej z 10. septembra 2001 a uznesením č. k.

Er 912/96-129 z 2. októbra 2001). Odvolanie doplnila právna zástupkyňa povinnej podaním

doručeným okresnému súdu 11. októbra 2001, v ktorom taktiež vzniesla námietku zaujatosti

sudcov okresného súdu.

Dňa 13. októbra 2001 uložil zákonný sudca súdnej kancelárii zaslať odvolanie

právnej zástupkyni sťažovateľky na vyjadrenie a zabezpečiť písomné vyjadrenia všetkých

sudcov okresného súdu k námietke zaujatosti vznesenej povinnou. Stanovisko právnej

zástupkyne sťažovateľky bolo okresnému súdu doručené 6. novembra 2001. Vec bola

predložená krajskému súdu 19. novembra 2001.

Krajský súd uznesením č. k. -143 z 28. februára 2002 zrušil uznesenie

okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a v rozsahu

zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením č. k. -153

z 28. februára 2002 vo veci námietky zaujatosti vznesenej povinnou vec vrátil okresnému

súdu ako predčasne predloženú. Okresnému súdu boli predmetné uznesenia doručené

11. apríla 2002. Pokynom z 22. júla 2002 uložil zákonný sudca doručiť rozhodnutia

súdnemu exekútorovi, právnym zástupkyniam účastníkov konania a zaobstarať doplnenie

vyjadrení sudcov, ktorí vyslovili, že sa cítia byť vo veci zaujatí, o odôvodnenie. Spis bol

opäť predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 4. septembra 2002.

Krajský súd uznesením č. k. -158 z 30. septembra 2002 vylúčil troch sudcov

okresného súdu z prejednania veci. Okresnému súdu bolo uznesenie doručené 25. októbra

2002, súdnemu exekútorovi a právnym zástupkyniam účastníkov konania v priebehu

novembra 2002.

Dňa 6. decembra 2002 vyzval okresný súd súdneho exekútora, aby v lehote 30 dní

oznámil, či došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky zrážkami zo mzdy povinnej,

v prípade, že sa tak stalo, aby súdny exekútor oznámil bližšie informácie a predložil

príslušné dôkazy. Výzva bola doručená 9. decembra 2002 .

Na výzvu okresného súdu súdny exekútor v stanovenej lehote nereagoval, a tak mu

bola 28. februára 2003 zasielaná urgencia, aby sa vyjadril v lehote 15 dní. Urgencia bola

doručená 7. marca 2003.

Dňa 10. marca 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie súdneho exekútora

v súlade s výzvou a urgenciou okresného súdu zo 6. decembra 2002 a z 28. februára 2003.

Spolu s vyjadrením súdny exekútor doručil okresnému súdu aj exekučný príkaz sp. zn.

EX 3050/96 z 12. decembra 1997, doklady o úhradách a iné potrebné dôkazy.

Listom z 12. augusta 2003 vyzval okresný súd súdneho exekútora, aby konkretizoval

dôvody, pre ktoré sa zrážky zo mzdy povinnej prestali od 11. januára 2001 vykonávať,

a to v lehote 7 dní. Výzva bola doručená 3. septembra 2003. V ten istý deň okresný súd

vyzval sťažovateľku, aby v lehote 15 dní oznámila, kto ju zastupuje alebo v budúcnosti

bude zastupovať (zásielka sa vrátila 17. septembra 2003 nedoručená). Zákonný sudca uložil

taktiež vyžiadať spisy Okresného súdu Košice I sp. zn. ,

a . Od 25. augusta 2003 do 29. septembra 2003 bol spis zapožičaný Okresnému

súdu Košice I.

Na výzvu okresného súdu reagoval súdny exekútor oznámením z 9. septembra 2003

(doručeným okresnému súdu 18. septembra 2003), z ktorého vyplýva, že zrážky zo mzdy

u povinnej sa od 11. januára 2001 nerealizovali z dôvodu ukončenia jej pracovného pomeru

a vzhľadom na to, že nový zamestnávateľ povinnej nebol súdnemu exekútorovi známy.

Dňa 23. októbra 2003 žiadal okresný súd spisy Okresného súdu Košice I sp. zn.

, a . Na žiadosť o zaslanie spisov bolo okresnému súdu

1. decembra 2003 oznámené, že vec sp. zn. nie je právoplatne ukončená (spis

bol na lehote do 10. decembra), a 8. decembra 2003 bolo oznámené, že spis sp. zn.

bol 26. septembra 2003 predložený krajskému súdu z dôvodu odvolania a do

toho dňa sa späť nevrátil.

Dňa 5. februára 2004 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Košice I (ku konaniu

vedenému pod sp. zn. ) a odtiaľ bol vyžiadaný 16. apríla 2004. Dňa 3. mája 2004

zaslal okresný súd predmetný spis Okresnému súdu Košice I (ku konaniu vedenému pod

sp. zn. ). Spis bol okresnému súdu vrátený sprievodným listom zo 17. mája

2004.

III.

1. 1. Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho

vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže nútený

výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

), pričom v takéto konania z povinnosti súdov konať bez

zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by

právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval,

aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon

rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle

čl. 6 dohovoru (obdobne ).

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv zo strany okresného súdu

v exekučnom konaní sp. zn. Er 912/96 v súvislosti s jeho rozhodovaním o návrhoch

povinnej na prerušenie exekučného konania z 18. septembra 1998 a z 3. januára 2000, ako

aj o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999. Sťažovateľka sa stala

účastníčkou konania 6. júna 2001, keď bol vo vzťahu k okresnému súdu vykonaný

relevantný procesný úkon a bola preukázaná singulárna sukcesia, na základe ktorej sa

sťažovateľka stala oprávnenou ohľadne vymáhaného nároku.

V prípade procesného nástupníctva skúma ústavný súd možné porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania (napr.

, ). V rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa

prerokovala na konajúcom súde bez zbytočných prieťahov – však prihliada aj na deň začatia

konania na uvedenom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do okamihu, keď sa

sťažovateľ stal účastníkom posudzovaného konania (pozri uznesenie o prijatí sp. zn.

).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom

porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. ).

1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bol návrh povinnej

na prerušenie exekučného konania z 18. septembra 1998 predložený okresnému súdu

súdnym exekútorom 19. novembra 1998, návrh povinnej na zastavenie exekúcie

z 9. decembra 1999 doručený okresnému súdu 10. decembra 1999, ako aj ďalší návrh

povinnej na prerušenie exekučného konania z 3. januára 2000 doručený okresnému súdu

5. januára 2000.

Vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne tvrdení povinnej o prevzatí

záväzku vyplývajúceho z exekučného titulu právnym predchodcom sťažovateľky. Podľa

názoru ústavného súdu však skutkovou zložitosťou veci nemožno v danom prípade rozumne

zdôvodniť dobu trvania konania o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie presahujúcu štyri

a pol roka. Z hľadiska právneho sa v konaní nevyskytli také otázky, ktoré by boli dôvodom

kvalifikovať vec ako osobitne právne zložitú.

1. 3. Z obsahu súdneho spisu ani z ďalších listinných dôkazov nezistil ústavný súd

žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že správanie sťažovateľky, resp. jej

právnej zástupkyne v posudzovanom konaní prispelo k predĺženiu doby prerokovania

uvedenej veci. Takúto námietku nevzniesol nakoniec ani okresný súd, proti ktorému

sťažnosť smeruje.

1. 4. Ústavný súd preto skúmal existenciu namietaných zbytočných prieťahov

v označenom konaní aj použitím ďalšieho kritéria, ktorým bol postup okresného súdu

v predmetnej veci.

V čase, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou posudzovaného konania, prejednával

okresný súd návrh povinnej na prerušenie exekúcie z 18. septembra 1998 približne dva a pol

roka, návrh povinnej na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999 približne jeden a pol roka

a návrh povinnej na prerušenie exekúcie z 3. januára 2000 približne rok a päť mesiacov.

O všetkých troch návrhoch rozhodol okresný súd uznesením zo 6. augusta 2001, teda

do dvoch mesiacov od vstupu sťažovateľky do konania.

Na základe odvolania povinnej však krajský súd uznesením z 28. februára 2002

rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie

zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom priebehu

konania bude potrebné nariadiť pojednávanie a vykonať potrebné dokazovanie týkajúce sa

tvrdení povinnej. Po doručení uznesenia krajského súdu okresný súd doplnil podklady

týkajúce sa konania o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu a vec opätovne predložil

nadriadenému krajskému súdu. Po rozhodnutí krajského súdu a vrátení spisu okresnému

súdu 25. októbra 2002 by za ústavne súladný postup vo veci vzhľadom na základné právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej dobe bolo

možné považovať taký postup okresného súdu, ktorý by sústredene a pokiaľ možno čo

najviac plynule smeroval k zabezpečeniu podkladov potrebných na doplnenie dokazovania,

ako aj k vytýčeniu pojednávania a k následnému rozhodnutiu vo veci. Okresný súd síce

v novembri 2002 a v decembri 2002 realizoval jednoduchšie procesné úkony spojené

s doručením rozhodnutia krajského súdu a s výzvou súdnemu exekútorovi na oznámenie

stavu vymáhania nároku vyplývajúceho z exekučného titulu, účinné procesné kroky

k doplneniu dokazovania (na pojednávaní) ohľadne tvrdení povinnej v zmysle záverov

odvolacieho súdu však až do predloženia spisu ústavnému súdu 14. júna 2004 nerealizoval

s výnimkou žiadosti o predloženie spisov Okresného súdu Košice I sp. zn. ,

14 C 442/98 a z 23. októbra 2003.

V situácii, keď sa doba konania pred okresným súdom o návrhu povinnej na

zastavenie exekúcie blížila trom rokom (a doba exekučného konania pre vymoženie

predmetnej pohľadávky štyrom rokom), nemožno takýto postup okresného súdu považovať

za súladný s označenými základnými právami sťažovateľky.

Ústavný súd dospel k záveru, že najneskôr od 10. marca 2003, keď bola okresnému

súdu doručená odpoveď súdneho exekútora na výzvu zo 6. decembra 2002, do predloženia

spisu ústavnému súdu 14. júna 2004 (spolu jeden rok a tri mesiace) dochádzalo

k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní. V dôsledku uvedených zbytočných

prieťahov bolo porušené právo sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Argumentáciu predsedu okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti

sťažovateľky týkajúcu sa dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu s poukazom na

ústavný súd neakceptoval, pretože v konaní o sťažnosti podľa

týkajúcej sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov súdom posudzuje ústavný súd zodpovednosť súdu, proti ktorému sťažnosť

smeruje, ako orgánu verejnej moci, nie prípadnú individuálnu zodpovednosť sudcu či iného

pracovníka súdu za zavinenie zbytočných prieťahov. Ani právo na zákonného sudcu (čl. 48

ods. 1 ) nevylučuje zo strany všeobecného sudu prijatie primeraných opatrení v rámci

rozvrhu práce na prejednanie veci náhradným samosudcom (resp. senátom), ak vec nemôže

prejednať samosudca (resp. senát), ktorý vo veci konal, z dôvodu závažnej prekážky

dlhodobého charakteru brániacej mu vo výkone sudcovskej činnosti.

2. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému

súdu domáhala. Ústavný súd môže zároveň zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

jej veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu, prikázal

okresnému súdu, aby v ďalšom priebehu posudzovaného konania konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 200 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpela v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno

napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto

porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú

nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu

20 000 Sk (bod 3 výrokovej časti nálezu). Táto suma zohľadňuje charakter posudzovaného

konania (podľa názoru ústavného súdu požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri

rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na

jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“,

ktoré mu predchádzalo – napr. ), dobu posudzovaného konania, dĺžku

zbytočných prieťahov v konaní (jeden rok a tri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu

sťažovateľky spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty ohľadne vymoženia nároku

priznaného právoplatným rozhodnutím. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné

zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

4. Sťažovateľka žiadala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila výšku

uplatnených trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné

podanie sťažnosti zo 14. apríla 2004) a režijný paušál sumou 9 352 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia

, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle je

ochrana základných ľudských práv a slobôd. Predmet tohto konania je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,

ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou

predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (, ).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní

pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný

súd preto v súlade s ustanovením priznal náhradu trov

právneho zastúpenia sťažovateľky, ktorá bola v konaní úspešná, vo výške 9 340 Sk (bod 4

výrokovej časti nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004