Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 573 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (769)III. ÚS 229/04
PDF · 339.32 KB
No categories available
III. ÚS 229/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya
a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Viery Zimmerman,
bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., pre namietané
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 na neverejnom
zasadnutí 27. októbra 2004 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 p o r u š i l
základné právo Viery Zimmerman na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Viere Zimmerman p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania Viery
Zimmerman v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet
jej právnej zástupkyne JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti Viery Zimmerman vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 229/04-37 z 18. augusta 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (zo 14. apríla 2004) Viery
Zimmerman, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z.,
Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. Er 912/96.
Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uvádza, že je
oprávnenou v označenom exekučnom konaní. Pôvodným oprávneným bol P. I., bytom K.
(ďalej len „pôvodný oprávnený“), ktorý postúpil predmetnú pohľadávku zmluvou
z 31. marca 1998 M. V., bytom K. (ďalej aj „oprávnený“ alebo „právny predchodca
sťažovateľky“), a ten ju zmluvou zo 6. marca 2001 postúpil sťažovateľke.
Označené exekučné konanie sa začalo 19. septembra 1996, keď bol súdnemu
exekútorovi JUDr. J. B., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „súdny exekútor“), doručený návrh
pôvodného oprávneného na vykonanie exekúcie na vymoženie nároku na zaplatenie
445 000 Sk na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný rozsudok okresného súdu
sp. zn. 20 C 456/93 z 21. septembra 1993. Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie 27. septembra 1996. Okresný súd (v tom čase Obvodný súd Košice 2)
vydal súdnemu exekútorovi žiadané poverenie 1. októbra 1996. Súdny exekútor vydal
13. januára 1997 upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnosti, ktoré následne doručoval účastníkom konania. Povinná vzniesla 19. februára
1997 u súdneho exekútora námietky proti exekúcii. Exekučný spis bol okresnému súdu
predložený kvôli rozhodnutiu o vznesených námietkach 27. februára 1997, súdny exekútor
si ho však neskôr (4. decembra 1997) vyžiadal späť a opätovne ho súdu predložil
14. januára 1998. O námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd podľa sťažovateľky až
uznesením č. k. Er 912/96-29 z 31. augusta 1998, teda po sedemnástich mesiacoch
(s výnimkou mesačnej prestávky, keď sa spis nachádzal u súdneho exekútora na základe
jeho vyžiadania), čím prvýkrát zavinil zbytočné prieťahy v označenom konaní.
Exekučný príkaz vydal súdny exekútor 17. septembra 1998. Dňa 23. septembra 1998
doručila povinná súdnemu exekútorovi podanie, ktorým žiadala o prerušenie exekučného
konania. Súdny exekútor predložil exekučný spis na rozhodnutie okresnému súdu
19. novembra 1998. Ten vrátil súdnemu exekútorovi spis 29. januára 1999 bez rozhodnutia
za účelom doplnenia „chýbajúcich dôkazov“. Spis bol okresnému súdu opätovne
predložený 23. marca 1999. Dňa 11. mája 1999 okresný súd opäť vrátil spis súdnemu
exekútorovi za účelom vybavenia dožiadania Obvodného oddelenia Policajného zboru
Košice – Staré Mesto. Spis bol okresnému súdu predložený 14. mája 1999. Podaním
z 9. decembra 1999 doručeným okresnému súdu 10. decembra 1999 navrhla povinná
zastavenie exekúcie a ďalším podaním z 3. januára 2000 doručeným okresnému súdu
5. januára 2000 navrhla prerušenie exekúcie. Právny zástupca právneho predchodcu
sťažovateľky sa k návrhom vyjadril 2. októbra 2000.
Pretože okresný súd nerozhodol ešte ani o prvom z návrhov povinnej
(z 23. septembra 1998) a spis mu bol pôvodne predložený už 19. novembra 1998, podal
2. marca 2001 právny predchodca sťažovateľky predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v uvedenom konaní v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov. Sťažnosť bola vybavená tak, že predseda okresného súdu
po prešetrení veci konštatoval jej opodstatnenosť, t. j. podľa jeho záveru došlo k prieťahom
v konaní.
O návrhoch povinnej okresný súd následne rozhodol uznesením č. k. Er 912/96-98
zo 6. augusta 2001, ktorým uvedené návrhy zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd
(s výnimkou dvoch mesiacov, keď sa spis nachádzal u súdneho exekútora) rozhodol
po tridsiatich dvoch mesiacoch, čím opäť zapríčinil zbytočné prieťahy v uvedenom konaní.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001 podala povinná
16. augusta 2001 odvolanie, avšak bez uvedenia dôvodov. Okresný súd ju (resp. jej právnu
zástupkyňu) opakovane (10. septembra 2001 a 2. októbra 2001) vyzýval na doplnenie
odvolania. Povinná tak urobila až 11. októbra 2001, pričom zároveň vzniesla námietku
zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky na vyjadrenie k odvolaniu 18. októbra 2001. Po jeho doručení (6. novembra
2001) predložil 19. novembra 2001 spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) na rozhodnutie. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. 16 Co 486/01-143
z 28. februára 2002 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí
návrhu na zastavenie exekúcie zrušil a v uvedenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie
s tým, že v ďalšom priebehu konania bude potrebné nariadiť pojednávanie a vykonať
potrebné dokazovanie týkajúce sa tvrdení povinnej. Krajský súd zároveň vrátil okresnému
súdu vec ohľadne vznesenej námietky zaujatosti ako predčasne predloženú. Spisový
materiál bol okresnému súdu vrátený 11. apríla 2002 a po jeho opätovnom predložení
rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti uznesením č. k. 15 Nc 59/02-158
z 30. septembra 2002 tak, že vylúčil z prejednávania veci troch sudcov okresného súdu. Spis
bol okresnému súdu vrátený 25. októbra 2002.
Okresný súd listom zo 6. decembra 2002 vyzval súdneho exekútora, aby mu oznámil,
či došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky zrážkami zo mzdy povinnej. Listom
z 28. februára 2003 urgoval odpoveď na svoju predchádzajúcu výzvu zo 6. decembra 2002.
Odpoveď súdneho exekútora mu bola doručená 10. marca 2003. Listom z 12. augusta 2003
žiadal okresný súd súdneho exekútora o oznámenie, prečo sa prestali vykonávať zrážky
zo mzdy povinnej. Súdny exekútor oznámil dôvod ukončenia zrážok zo mzdy povinnej
okresnému súdu listom z 9. septembra 2003. Okresný súd tak podľa sťažovateľky
nerozhodol o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie ani po osemnástich mesiacoch
od vrátenia spisu z krajského súdu (25. októbra 2002), čím opäť spôsobuje zbytočné
prieťahy v konaní.
Podľa právnej zástupkyne sťažovateľky nejde v danom prípade o právne alebo
skutkovo takú zložitú vec, ktorá by si vyžadovala dlhé obdobia na rozhodovanie okresného
súdu. Aj napriek tomu, že predseda okresného súdu uznal opodstatnenosť sťažnosti na
prieťahy v konaní podanej právnym predchodcom sťažovateľky, zo strany okresného súdu
dochádza opäť k zbytočným prieťahom, a to jeho nečinnosťou alebo realizáciou
neefektívnych procesných úkonov, ktoré „nevyžadujú taký dlhý čas“.
Sťažovateľka sa domnieva, že „isté prieťahy v konaní spôsobuje aj správanie
povinnej, ktorá na súd podáva podania, ktorými sa snaží účelovo oddialiť samotný výkon
rozhodnutia, avšak podľa môjho názoru, je úlohou súdu rozhodujúceho o odstránení
právnej neistoty, aby sa v súlade s právnym poriadkom vysporiadal so správaním
protistrany tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní“.
Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk
(slovom dvestotisíc korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke
JUDr. A. Z., K. vo výške 9.352,- Sk (...)“.
V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej
zástupkyne ústavnému súdu oznámila: „S poukazom na ustanovenie § 30 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania.“
Na základe výzvy z 19. mája 2004 predložila právna zástupkyňa sťažovateľky
ústavnému súdu kópie podaní doručených súdnemu exekútorovi 4. mája 2001 a okresnému
súdu 6. júna 2001 a 20. júla 2001, ktorými bol okresnému súdu oznámený a preukázaný
prechod práva z exekučného titulu na sťažovateľku a v ktorých sťažovateľka spolu s jej
právnym predchodcom zhodne navrhli, aby okresný súd v ďalšom priebehu konania
pokračoval so sťažovateľkou ako s oprávnenou namiesto jej právneho predchodcu.
Z uznesenia okresného súdu č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001 predloženého právnou
zástupkyňou sťažovateľky vyplýva, že „(...) Súd (aj súdny exekútor poverený vykonaním
exekúcie) budú preto bez akéhokoľvek rozhodovania pokračovať v konaní s V. C.
(od uzavretia manželstva 28. júna 2002 používa sťažovateľka priezvisko Zimmerman,
pozn.) bytom v K., ako s oprávnenou a to namiesto pôvodného oprávneného M. V.“.
Na základe výzvy ústavného súdu z 19. mája 2004 sa k sťažnosti sťažovateľky
vyjadril (podaním sp. zn. Spr 870/04 zo 7. júna 2004) aj okresný súd, ktorý okrem stručného
prehľadu priebehu uvedeného konania okrem iného ďalej uviedol: „(...) Z opisu priebehu
súdneho konania ako aj zo samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa
stala účastníčkou exekučného konania až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
1. 3. 2001. Podľa nášho názoru až od tohoto dňa môže podliehať právnej ochrane ústavné
právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Domnievame sa preto,
že nie je možné zaoberať sa otázkou porušenia práv sťažovateľky za obdobie pred 1. 3.
2001, pretože nie je možné na základe hmotnoprávnej singulárnej sukcesie vstúpiť do
ústavných práv iného účastníka.
V období od 1. 3. 2001 do 11. 4. 2002, teda od vstupu sťažovateľky do konania
po doručenie uznesenia krajského súdu, postupoval súd v konaní bez prieťahov, v ďalšom
období boli zabezpečované dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, momentálne je postup
súdu v konaní ovplyvnený objektívnou skutočnosťou a to dlhodobou práceneschopnosťou
zákonného sudcu, pričom poukazujeme aj na čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Listom sp. zn. Spr 1282/04 z 13. septembra 2004 okresný súd ústavnému súdu
oznámil: „... podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov
súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Pokiaľ ide o predmet konania zotrvávame na našom písomnom vyjadrení k sťažnosti
zo dňa 7. 6. 2004 sp. zn. Spr. 870/04 a navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
ústavnej sťažnosti nevyhovel.“
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Dňa 27. septembra 1996 požiadal súdny exekútor Obvodný súd Košice 2 o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Obvodný súd Košice 2 vydal 1. októbra 1996 súdnemu
exekútorovi žiadané poverenie.
Dňa 27. februára 1997 predložil súdny exekútor okresnému súdu spis s námietkami
proti exekúcii, ktoré podala povinná. Uznesením okresného súdu č. k. Er 912/96-29
z 31. augusta 1998 boli námietky povinnej proti exekúcii zamietnuté a exekúcia bola
čiastočne zastavená. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 1998. Dňa
23. septembra bol súdnemu exekútorovi doručený návrh povinnej z 18. septembra 1998 na
prerušenie exekučného konania. Dňa 19. novembra 1998 predložil súdny exekútor
okresnému súdu exekučný spis.
Okresný súd vrátil 25. januára 1999 súdnemu exekútorovi exekučný spis za účelom
doplnenia podkladov najmä vzhľadom na singulárnu sukcesiu na strane oprávneného
(postúpenie pohľadávky pôvodným oprávneným právnemu predchodcovi sťažovateľky,
ku ktorému malo medzičasom dôjsť). Súdny exekútor spis opäť predložil okresnému súdu
23. marca 1999.
Dňa 10. decembra 1999 podala povinná návrh na zastavenie exekúcie
s odôvodnením, že po vydaní exekučného titulu zanikol nárok oprávneného zaplatením
pohľadávky. V prílohe predložila listinné dôkazy preukazujúce podľa jej názoru zánik
vymáhanej pohľadávky. Na dokázanie svojho tvrdenia navrhla ako dôkaz aj spis Okresného
súdu Košice I sp. zn. 7 T 428/98.
Zákonný sudca dal 13. decembra 1999 pokyn súdnej kancelárii vyžiadať spis
Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 428/98. Dňa 23. decembra 1999 bolo okresnému súdu
doručené oznámenie Okresného súdu Košice I, že požadovaný spis nemôžu zaslať, pretože
vo veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.
Dňa 5. januára 2000 bol okresnému súdu doručený návrh povinnej na prerušenie
exekúcie. Na základe pokynov zákonného sudcu z 11. januára 2000 a z 22. augusta 2000
okresný súd opakovane žiadal zaslať spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 428/98. Na
základe pokynu zákonného sudcu z 22. júna 2000 okresný súd opakovane žiadal zaslať
spisy Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 553/94 a 14 C 442/98, ktoré mali podľa podania
právnej zástupkyne povinnej z 18. januára 2000 obsahovať listiny dôležité pre dokazovanie
v predmetnej veci. Žiadané spisy boli okresnému súdu predložené 22. augusta 2000
a 28. augusta 2000. Spisy boli okresným súdom vrátené v priebehu augusta 2000
a 30. augusta 2000 bol právnej zástupkyni oprávneného doručený rovnopis návrhu povinnej
na zastavenie konania s tým, aby sa k nemu vyjadrila v lehote 10 dní. Žiadané vyjadrenie
bolo okresnému súdu doručené 2. októbra 2000 (po jeho urgencii z 25. septembra 2000).
Dňa 10. mája 2001 doručil súdny exekútor okresnému súdu podanie právnej
zástupkyne oprávneného (doručené súdnemu exekútorovi 4. mája 2001), v ktorom navrhla
vstup sťažovateľky do konania ako oprávnenej namiesto jej právneho predchodcu, a to na
základe zmluvy o postúpení vymáhanej pohľadávky zo 6. marca 2001. Zároveň predložila
súhlas sťažovateľky s pristúpením do konania, zmluvu o postúpení pohľadávky zo 6. marca
2001 a plnomocenstvo udelené jej sťažovateľkou na zastupovanie vo veci.
Pokynom zo 16. mája 2001 dal zákonný sudca úpravou súdnej kancelárii pokyn na
predvolanie právnej zástupkyne oprávneného na informatívny výsluch na 23. máj 2001.
Zásielka sa vrátila nedoručená. Okresný súd opakoval predvolanie tentoraz na 5. jún 2001.
Z úradného záznamu zákonného sudcu spísaného 5. júna 2001 vyplýva, že sa na
okresný súd dostavila právna zástupkyňa oprávneného, ktorá odstránila vady podania
doručeného súdnemu exekútorovi 4. mája 2001. Sudca ju vyzval, aby do 7 dní upresnila, či
navrhuje pristúpenie sťažovateľky do konania na strane oprávneného alebo žiada, aby táto
vstúpila do konania namiesto dovtedajšieho oprávneného. Zároveň jej zákonný sudca uložil
v stanovenej lehote predložiť doklady preukazujúce splnenie povinnosti podľa čl. III bodu 2
zmluvy o postúpení pohľadávky zo 6. marca 2001.
Dňa 6. júna 2001 doručila osobne právna zástupkyňa oprávneného okresnému súdu
podanie, v ktorom v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v mene oprávneného navrhla,
aby „označená exekúcia pre vymoženie 445 000,- Sk bola vykonaná v prospech V. C., rod
M.“, a teda aby sa táto stala oprávnenou v ďalšom konaní. Spolu s vyjadrením boli
predložené i požadované listinné dôkazy. Dňa 20. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené
ďalšie doplňujúce podanie týkajúce sa uvedeného návrhu.
Uznesením č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001 okresný súd zamietol návrh
povinnej z 18. septembra 1998 na prerušenie exekučného konania, návrh povinnej
z 3. januára 2000 na prerušenie exekúcie, ako aj návrh povinnej z 9. decembra 1999 na
zastavenie exekúcie zrážkami zo mzdy a predajom spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnosti. Rozhodnutie bolo doručené súdnemu exekútorovi 10. augusta 2001, právnej
zástupkyni sťažovateľky 11. augusta 2001 a právnej zástupkyni povinnej 13. augusta 2001.
Dňa 14. augusta 2001 predložil súdny exekútor opäť exekučný spis okresnému súdu,
aby rozhodol o námietkach povinnej voči znaleckému posudku týkajúceho sa ocenenia
nehnuteľnosti.
Právna zástupkyňa povinnej doručila okresnému súdu 16. augusta 2001 odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001. Okresný súd
opakovane vyzýval povinnú, resp. jej právnu zástupkyňu na doplnenie odôvodnenia
odvolania (výzvou právnej zástupkyni povinnej z 10. septembra 2001 a uznesením č. k.
Er 912/96-129 z 2. októbra 2001). Odvolanie doplnila právna zástupkyňa povinnej podaním
doručeným okresnému súdu 11. októbra 2001, v ktorom taktiež vzniesla námietku zaujatosti
sudcov okresného súdu.
Dňa 13. októbra 2001 uložil zákonný sudca súdnej kancelárii zaslať odvolanie
právnej zástupkyni sťažovateľky na vyjadrenie a zabezpečiť písomné vyjadrenia všetkých
sudcov okresného súdu k námietke zaujatosti vznesenej povinnou. Stanovisko právnej
zástupkyne sťažovateľky bolo okresnému súdu doručené 6. novembra 2001. Vec bola
predložená krajskému súdu 19. novembra 2001.
Krajský súd uznesením č. k. 16 Co 486/01-143 z 28. februára 2002 zrušil uznesenie
okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 15 Nc 16/02-153
z 28. februára 2002 vo veci námietky zaujatosti vznesenej povinnou vec vrátil okresnému
súdu ako predčasne predloženú. Okresnému súdu boli predmetné uznesenia doručené
11. apríla 2002. Pokynom z 22. júla 2002 uložil zákonný sudca doručiť rozhodnutia
súdnemu exekútorovi, právnym zástupkyniam účastníkov konania a zaobstarať doplnenie
vyjadrení sudcov, ktorí vyslovili, že sa cítia byť vo veci zaujatí, o odôvodnenie. Spis bol
opäť predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 4. septembra 2002.
Krajský súd uznesením č. k. 15 Nc 59/02-158 z 30. septembra 2002 vylúčil troch sudcov
okresného súdu z prejednania veci. Okresnému súdu bolo uznesenie doručené 25. októbra
2002, súdnemu exekútorovi a právnym zástupkyniam účastníkov konania v priebehu
novembra 2002.
Dňa 6. decembra 2002 vyzval okresný súd súdneho exekútora, aby v lehote 30 dní
oznámil, či došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky zrážkami zo mzdy povinnej,
v prípade, že sa tak stalo, aby súdny exekútor oznámil bližšie informácie a predložil
príslušné dôkazy. Výzva bola doručená 9. decembra 2002 .
Na výzvu okresného súdu súdny exekútor v stanovenej lehote nereagoval, a tak mu
bola 28. februára 2003 zasielaná urgencia, aby sa vyjadril v lehote 15 dní. Urgencia bola
doručená 7. marca 2003.
Dňa 10. marca 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie súdneho exekútora
v súlade s výzvou a urgenciou okresného súdu zo 6. decembra 2002 a z 28. februára 2003.
Spolu s vyjadrením súdny exekútor doručil okresnému súdu aj exekučný príkaz sp. zn.
EX 3050/96 z 12. decembra 1997, doklady o úhradách a iné potrebné dôkazy.
Listom z 12. augusta 2003 vyzval okresný súd súdneho exekútora, aby konkretizoval
dôvody, pre ktoré sa zrážky zo mzdy povinnej prestali od 11. januára 2001 vykonávať,
a to v lehote 7 dní. Výzva bola doručená 3. septembra 2003. V ten istý deň okresný súd
vyzval sťažovateľku, aby v lehote 15 dní oznámila, kto ju zastupuje alebo v budúcnosti
bude zastupovať (zásielka sa vrátila 17. septembra 2003 nedoručená). Zákonný sudca uložil
taktiež vyžiadať spisy Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 553/94, 14 C 442/98
a 7 T 428/98. Od 25. augusta 2003 do 29. septembra 2003 bol spis zapožičaný Okresnému
súdu Košice I.
Na výzvu okresného súdu reagoval súdny exekútor oznámením z 9. septembra 2003
(doručeným okresnému súdu 18. septembra 2003), z ktorého vyplýva, že zrážky zo mzdy
u povinnej sa od 11. januára 2001 nerealizovali z dôvodu ukončenia jej pracovného pomeru
a vzhľadom na to, že nový zamestnávateľ povinnej nebol súdnemu exekútorovi známy.
Dňa 23. októbra 2003 žiadal okresný súd spisy Okresného súdu Košice I sp. zn.
16 C 553/94, 14 C 442/98 a 7 T 428/98. Na žiadosť o zaslanie spisov bolo okresnému súdu
1. decembra 2003 oznámené, že vec sp. zn. 16 C 553/94 nie je právoplatne ukončená (spis
bol na lehote do 10. decembra), a 8. decembra 2003 bolo oznámené, že spis sp. zn.
14 C 442/98 bol 26. septembra 2003 predložený krajskému súdu z dôvodu odvolania a do
toho dňa sa späť nevrátil.
Dňa 5. februára 2004 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Košice I (ku konaniu
vedenému pod sp. zn. 2 T 11/03) a odtiaľ bol vyžiadaný 16. apríla 2004. Dňa 3. mája 2004
zaslal okresný súd predmetný spis Okresnému súdu Košice I (ku konaniu vedenému pod
sp. zn. 19 C 514/99). Spis bol okresnému súdu vrátený sprievodným listom zo 17. mája
2004.
III.
1. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho
vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch (...).“
V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez
zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by
právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval,
aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon
rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle
čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv zo strany okresného súdu
v exekučnom konaní sp. zn. Er 912/96 v súvislosti s jeho rozhodovaním o návrhoch
povinnej na prerušenie exekučného konania z 18. septembra 1998 a z 3. januára 2000, ako
aj o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999. Sťažovateľka sa stala
účastníčkou konania 6. júna 2001, keď bol vo vzťahu k okresnému súdu vykonaný
relevantný procesný úkon a bola preukázaná singulárna sukcesia, na základe ktorej sa
sťažovateľka stala oprávnenou ohľadne vymáhaného nároku.
V prípade procesného nástupníctva skúma ústavný súd možné porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania (napr.
III. ÚS 209/03, III. ÚS 193/03). V rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa
prerokovala na konajúcom súde bez zbytočných prieťahov – však prihliada aj na deň začatia
konania na uvedenom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do okamihu, keď sa
sťažovateľ stal účastníkom posudzovaného konania (pozri uznesenie o prijatí sp. zn.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom
porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. III. ÚS 175/04).
1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bol návrh povinnej
na prerušenie exekučného konania z 18. septembra 1998 predložený okresnému súdu
súdnym exekútorom 19. novembra 1998, návrh povinnej na zastavenie exekúcie
z 9. decembra 1999 doručený okresnému súdu 10. decembra 1999, ako aj ďalší návrh
povinnej na prerušenie exekučného konania z 3. januára 2000 doručený okresnému súdu
5. januára 2000.
Vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne tvrdení povinnej o prevzatí
záväzku vyplývajúceho z exekučného titulu právnym predchodcom sťažovateľky. Podľa
názoru ústavného súdu však skutkovou zložitosťou veci nemožno v danom prípade rozumne
zdôvodniť dobu trvania konania o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie presahujúcu štyri
a pol roka. Z hľadiska právneho sa v konaní nevyskytli také otázky, ktoré by boli dôvodom
kvalifikovať vec ako osobitne právne zložitú.
1. 3. Z obsahu súdneho spisu ani z ďalších listinných dôkazov nezistil ústavný súd
žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že správanie sťažovateľky, resp. jej
právnej zástupkyne v posudzovanom konaní prispelo k predĺženiu doby prerokovania
uvedenej veci. Takúto námietku nevzniesol nakoniec ani okresný súd, proti ktorému
sťažnosť smeruje.
1. 4. Ústavný súd preto skúmal existenciu namietaných zbytočných prieťahov
v označenom konaní aj použitím ďalšieho kritéria, ktorým bol postup okresného súdu
v predmetnej veci.
V čase, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou posudzovaného konania, prejednával
okresný súd návrh povinnej na prerušenie exekúcie z 18. septembra 1998 približne dva a pol
roka, návrh povinnej na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999 približne jeden a pol roka
a návrh povinnej na prerušenie exekúcie z 3. januára 2000 približne rok a päť mesiacov.
O všetkých troch návrhoch rozhodol okresný súd uznesením zo 6. augusta 2001, teda
do dvoch mesiacov od vstupu sťažovateľky do konania.
Na základe odvolania povinnej však krajský súd uznesením z 28. februára 2002
rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie
zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom priebehu
konania bude potrebné nariadiť pojednávanie a vykonať potrebné dokazovanie týkajúce sa
tvrdení povinnej. Po doručení uznesenia krajského súdu okresný súd doplnil podklady
týkajúce sa konania o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu a vec opätovne predložil
nadriadenému krajskému súdu. Po rozhodnutí krajského súdu a vrátení spisu okresnému
súdu 25. októbra 2002 by za ústavne súladný postup vo veci vzhľadom na základné právo
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej dobe bolo
možné považovať taký postup okresného súdu, ktorý by sústredene a pokiaľ možno čo
najviac plynule smeroval k zabezpečeniu podkladov potrebných na doplnenie dokazovania,
ako aj k vytýčeniu pojednávania a k následnému rozhodnutiu vo veci. Okresný súd síce
v novembri 2002 a v decembri 2002 realizoval jednoduchšie procesné úkony spojené
s doručením rozhodnutia krajského súdu a s výzvou súdnemu exekútorovi na oznámenie
stavu vymáhania nároku vyplývajúceho z exekučného titulu, účinné procesné kroky
k doplneniu dokazovania (na pojednávaní) ohľadne tvrdení povinnej v zmysle záverov
odvolacieho súdu však až do predloženia spisu ústavnému súdu 14. júna 2004 nerealizoval
s výnimkou žiadosti o predloženie spisov Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 553/94,
14 C 442/98 a 7 T 428/98 z 23. októbra 2003.
V situácii, keď sa doba konania pred okresným súdom o návrhu povinnej na
zastavenie exekúcie blížila trom rokom (a doba exekučného konania pre vymoženie
predmetnej pohľadávky štyrom rokom), nemožno takýto postup okresného súdu považovať
za súladný s označenými základnými právami sťažovateľky.
Ústavný súd dospel k záveru, že najneskôr od 10. marca 2003, keď bola okresnému
súdu doručená odpoveď súdneho exekútora na výzvu zo 6. decembra 2002, do predloženia
spisu ústavnému súdu 14. júna 2004 (spolu jeden rok a tri mesiace) dochádzalo
k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní. V dôsledku uvedených zbytočných
prieťahov bolo porušené právo sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).
Argumentáciu predsedu okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti
sťažovateľky týkajúcu sa dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu s poukazom na
čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd neakceptoval, pretože v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy týkajúcej sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov súdom posudzuje ústavný súd zodpovednosť súdu, proti ktorému sťažnosť
smeruje, ako orgánu verejnej moci, nie prípadnú individuálnu zodpovednosť sudcu či iného
pracovníka súdu za zavinenie zbytočných prieťahov. Ani právo na zákonného sudcu (čl. 48
ods. 1 ústavy) nevylučuje zo strany všeobecného sudu prijatie primeraných opatrení v rámci
rozvrhu práce na prejednanie veci náhradným samosudcom (resp. senátom), ak vec nemôže
prejednať samosudca (resp. senát), ktorý vo veci konal, z dôvodu závažnej prekážky
dlhodobého charakteru brániacej mu vo výkone sudcovskej činnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému
súdu domáhala. Ústavný súd môže zároveň zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu, prikázal
okresnému súdu, aby v ďalšom priebehu posudzovaného konania konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia
vo výške 200 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpela v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu
20 000 Sk (bod 3 výrokovej časti nálezu). Táto suma zohľadňuje charakter posudzovaného
konania (podľa názoru ústavného súdu požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri
rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na
jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“,
ktoré mu predchádzalo – napr. III. ÚS 15/03), dobu posudzovaného konania, dĺžku
zbytočných prieťahov v konaní (jeden rok a tri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu
sťažovateľky spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty ohľadne vymoženia nároku
priznaného právoplatným rozhodnutím. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné
zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).
4. Sťažovateľka žiadala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila výšku
uplatnených trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné
podanie sťažnosti zo 14. apríla 2004) a režijný paušál sumou 9 352 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je
ochrana základných ľudských práv a slobôd. Predmet tohto konania je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,
ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou
predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní
pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný
súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov
právneho zastúpenia sťažovateľky, ktorá bola v konaní úspešná, vo výške 9 340 Sk (bod 4
výrokovej časti nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2004