Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 400/2026
PDF · 155.01 KB
No categories available
I. ÚS 400/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským, Farská 40, Nitra, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ek/931/2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu (ďalej aj „exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ek/931/2025. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že súdna exekútorka JUDr. Petra Hadina vydala 13. júna 2025 upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. 334EX/565/25 na vymoženie nepeňažného nároku (preložiť kamenný múrik o 2,5 metra od spoločnej hranice do vnútra parcely) a na vymoženie trov exekúcie oprávnených, ktoré mali svoj pôvod v exekučnom titule, ktorým je rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 7C/79/2022-355 z 25. novembra 2024. Proti tomuto upovedomeniu podal sťažovateľ ako povinný v exekučnom konaní v zákonnej lehote (30. júna 2025) návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 3Ek/931/2025 z 19. januára 2026 tak, že ho zamietol a sťažovateľovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej ale do podania jeho ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté.
3. Ústavný súd telefonickým dožiadaním v informačnej kancelárii exekučného súdu 25. júna 2026 zistil, že o predmetnej sťažnosti stále nebolo zákonnou sudkyňou rozhodnuté.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal v prvom rade samotnú dĺžku konania, t. j. že o jeho návrhu na zastavenie exekúcie z 30. júna 2025 bolo rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom až o necelých 7 mesiacov (19. januára 2026) a rozhodovanie o jeho sťažnosti už trvá takmer 4 mesiace. Celková dĺžka konania o jeho návrhu na zastavenie exekúcie tak už v momente podania jeho ústavnej sťažnosti atakuje 11 mesiacov. Predmetné konanie sťažovateľ pritom nepovažoval za zložité a jeho prístup ku konaniu bol aktívny. Vinu za túto neprimeranú dĺžku konania, a teda aj za porušenie sťažovateľom označených práv nesie iba exekučný súd.
5. Sťažovateľ si uplatnil finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur, ktorého výšku odôvodnil tým, že prieťahy v napadnutom konaní negatívne ovplyvňujú, ako k nemu pristupujú tretie osoby a subjekty. Napríklad uviedol, že v predmetnom období mal záujem stať sa spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, no obchodná spoločnosť zaoberajúca sa predajom už vyhotovených obchodných spoločností mu po preverení oznámila záver o nemožnosti nadobudnutia obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, a to práve z dôvodu vedenia exekučného konania proti nemu. Taktiež z rovnakého dôvodu mal sťažovateľovi byť zamietnutý spotrebiteľský úver na kúpu motorového vozidla od spoločnosti HOME CREDIT. Podľa sťažovateľa ak by exekučný súd konal bez prieťahov – v prípade jeho úspechu by bola exekúcia zastavená a v prípade jeho neúspechu by vedel, že sa musí podriadiť výkonu rozhodnutia a splnil by, na čo bol zaviazaný v exekučnom titule. Pre prieťahy na strane exekučného súdu tak mal sťažovateľ byť takmer rok vystavený nevýhodnému postaveniu povinného v exekučnom konaní.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým postupom okresného súdu došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
9. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03 a III. ÚS 125/07).
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov opakovane konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
11. Zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie nebolo právoplatne rozhodnuté ani po roku od jeho podania. Tento stav, samozrejme, nie je ideálny, ale v prípade sťažovateľa existujú okolnosti, ktoré musel ústavný súd zobrať do úvahy pri posúdení potenciálneho porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V prvom rade sťažovateľom podaný návrh na zastavenie exekúcie má odkladný účinok, pretože bol podaný v zákonnej lehote a išlo o prvý návrh na zastavenie exekúcie (§ 61k ods. 2, 3 a 4 Exekučného poriadku). Z tohto dôvodu sťažovateľ nebol, resp. nie je vystavený negatívnym dôsledkom prebiehajúcej exekúcie, čo však nezbavuje exekučný súd o návrhoch na zastavenie exekúcie, ktoré majú odkladný účinok, rozhodovať prednostne (§ 61l ods. 1 Exekučného poriadku). V druhom rade sťažovateľ mal už v momente podania ústavnej sťažnosti k dispozícii prvostupňové rozhodnutie o svojom návrhu na zastavenie exekúcie, a teda jeho právna neistota týkajúca sa postoja exekučného súdu k jeho argumentom na zastavenie exekúcie bola znížená. A napokon v treťom rade ústavný súd podotýka, že jeho postavenie povinného v exekučnom konaní (s negatívami, na ktoré sťažovateľ poukázal vo svojej ústavnej sťažnosti, pozn.) je primárne dôsledkom jeho rozhodnutia nerešpektovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu a až sekundárne dôsledkom dĺžky rozhodovania o jeho návrhu na zastavenie exekúcie zo strany okresného súdu.
12. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania (ktorá v momente rozhodovania ústavného súdu predstavuje 1 rok, pozn.), ako aj už uvedené okolnosti musel ústavný súd konštatovať, že nečinnosť exekučného súdu v tomto prípade nemožno zatiaľ považovať za takú významnú, aby jej bolo možné pripísať ústavnoprávnu relevanciu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
13. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
14. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že ak by exekučný súd v ďalšom priebehu napadnutého konania pokračoval v spôsobovaní prieťahov neprimeranej a neakceptovateľnej intenzity, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde a nebráni sťažovateľovi, aby po splnení všetkých zákonných podmienok adresoval ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu