Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 644 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1010)I. ÚS 39/00
PDF · 185.13 KB
No categories available
I. ÚS 39/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní prerokoval prijatý
podnet bytom zastúpeného JUDr. V. S., advokátom, K, vo veci
porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
15 C 712/90 a takto
rozhodol:
Okresný súd Košice I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 712/90
p o r u š i l právo aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 28. júna 2000 sp. zn. I. ÚS 39/00 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie podnet ., bytom (ďalej len
„navrhovateľ“), vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 712/90, ktorého
ochrany sa navrhovateľ dovolával podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“).
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja
účastníci konania: Okresný súd Košice I (ďalej len „odporca“), zastúpený predsedom
súdu JUDr. A. M., stanoviskom z 29. 5. 2000 a 19. 7. 2000, a navrhovateľ, zastúpený
svojím právnym zástupcom, vyjadrením z 5. 9. 2000.
Podľa § 30 zákona o ústavnom súde sa o prijatom podnete koná ústne
pojednávanie. Zákon však umožňuje, aby ústavný súd v prípade, „ak od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“, od neho upustil. Môže však
tak urobiť len „so súhlasom účastníkov konania“ (ods. 1 a 2 cit. ustanovenia).
Zatiaľ čo odporca súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej
veci, zástupca navrhovateľa navrhol jeho konanie „v záujme úplného a objektívneho
objasnenia veci“.
Nakoľko s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len
jeden z účastníkov konania, ústavný súd ho nariadil bez ohľadu na to, či s ohľadom na
okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov k nemu možno
„očakávať ďalšie objasnenie veci“.
Ústne pojednávanie sa konalo len za účasti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu 24. októbra 2000, na ktorom zástupca odporcu svoju neúčasť ospravedlnil
a navrhol ho vykonať v jeho neprítomnosti.
Predmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľa o porušení jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo veci jeho žalobného návrhu
z 23. 5. 1988, ktorým uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 44 254,80 Kčs
pôvodne ešte na Mestskom súde v Košiciach (sp. zn. 15 C 1362/88), konanie o ktorom
je teraz vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 712/90.
Navrhovateľ konkrétne uviedol, že aj keď ide o pomerne bežný súdny spor
o náhradu škody, tento doposiaľ nie je právoplatne ukončený aj napriek tomu, že od
podania návrhu uplynulo vyše 11 rokov a že na súdne prieťahy v tomto konaní
v záujme zjednania nápravy upozornil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a predsedu Okresného súdu Košice I, ktorý uznal jeho sťažnosť za
dôvodnú. Odvtedy viackrát písomne a telefonicky urgoval u sudcov zlepšenie ich
činnosti v tomto konaní. Keďže všetky jeho kroky boli neúčinné, po strate trpezlivosti
a v hlbokom presvedčení, že doterajším neospravedlniteľne zdĺhavým konaním
dotknutého súdu boli porušené jeho ústavné i základné ľudské práva a slobody,
domáha sa nápravy prostredníctvom ústavného súdu.
Podľa stanoviska odporcu predmetom konania je náhrada škody. Ide
o komplikovanú vec, v ktorej je uplatnených sedem rôznych nárokov. Vo veci
rozhodol súd prvého stupňa 29. 12. 1993. Voči rozsudku bolo podané odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach 27. 2. 1995 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa bol v časti potvrdený a v časti zrušený. Zrušené návrhy sa týkajú náhrady škody
za poškodenie rodinného domu, náhrady škody za poškodené zariadenie a montáž
brány. Po zrušení veci sa vykonávalo ďalšie dokazovanie (znalecké posudky, výsluchy
svedkov) a vec nie je doposiaľ rozhodnutá. Pojednávanie z 26. 6. 2000 bolo pre
práceneschopnosť sudkyne odročené na 25. 9. 2000.
Odporca uznal, že v doterajšom priebehu konania došlo k prieťahom v konaní.
Podľa jeho názoru tieto boli zapríčinené vykonanými procesnými úkonmi, značnou
zaťaženosťou súdu a tiež vybavujúcej sudkyne.
Zástupca navrhovateľa v reakcii z 5. 9. 2000 na toto stanovisko odporcu
uviedol, že uvedené tvrdenia sú vzhľadom na determinujúce okolnosti celej záležitosti
právne neopodstatnené, pretože
- účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa vydania rozhodnutia.
K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
nestačí, aby súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich
počet),
- aj keď neexistuje časová hranica, ktorá by ohraničovala proces a v ktorej by
súd mal povinnosť právoplatne vec rozhodnúť, nie je možné si to vysvetľovať tak, že
súd si sám určí, kedy a aký úkon vykoná, pričom by nemusel rešpektovať čl. 48 ods. 2
ústavy, t. j. konať bez neodôvodnených prieťahov,
- priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo
objektívne realizovalo,
- právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy
v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu
samotnej podstaty veci, neodborným využitím času určeného na pojednávanie
a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných
skutočností pre toto dokazovanie,
- v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom
konaní.
Z týchto dôvodov navrhol rozhodnúť tak, že „Okresný súd Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 712/90 p o r u š i l právo na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky“.
Na ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa k tomu dodal, že vyššie uvedené
vyjadrenie vychádza z doterajších rozhodnutí ústavného súdu. Predmetné konanie
stále nie je skončené, pretože pojednávanie z 25. 9. 2000 bolo pre neúčasť zástupcu
odporcu v prvom rade odročené na 30. 10. 2000.
II.
Na základe spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 712/90 a vyjadrení
účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:
Dňa 23. 5. 1988 navrhovateľ podal na Mestský súd v Košiciach žalobu na
začatie občianskoprávneho konania, ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady škody proti
dvom právnickým osobám (ďalej len „odporca v prvom rade, odporca v druhom
rade“) a jednej fyzickej osobe (ďalej len „odporca v treťom rade“) na tom skutkovom
základe, že odporca v treťom rade 5. 6. 1987 odcudzil nákladné motorové vozidlo
odporcu v druhom rade, s ktorým pod vplyvom alkoholu havaroval a nárazom do jeho
domu mu spôsobil značnú škodu, za čo bol odsúdený rozsudkom Mestského súdu
v Košiciach z 10. 2. 1998 sp. zn. 7 T 9/88 pre trestný čin neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla a opilstva. Navrhovateľ ako poškodená osoba bol
odkázaný so svojím nárokom na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Navrhovateľ uplatnil náhradu škody voči odporcovi v prvom rade z titulu jeho
zodpovednosti za škodu na základe zmluvného poistenia poškodenej nehnuteľnosti
a zo zákonného poistenia motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, voči
odporcovi v druhom rade z titulu jeho zodpovednosti za škodu ako prevádzateľa
motorového vozidla a voči odporcovi v treťom rade z titulu jeho zodpovednosti za
škodu ako priameho škodcu.
Bývalý Mestský súd v Košiciach v tejto veci pôvodne vedenej pod sp. zn.
15 C 917/88 uskutočnil pojednávania 4. 4., 3. 5. a 1. 6. 1989, 22. 3. a 23. 9. 1990
a 11. 5. 1992, vykonal znalecké dokazovanie na zistenie škody na nehnuteľnosti, na
hnuteľných veciach a na poľnohospodárskych veciach znalcom z odboru ekonomiky
pripustil späťvzatie návrhu a zastavil konanie v časti, v ktorej odporca
v prvom rade medzičasom náhradu škody plnil navrhovateľovi, a vo zvyšku
uplatneného nároku vec opakovane vylúčil na samostatné konanie, ktoré viedol ďalej
pod sp. zn. 15 C 917/89 a sp. zn. 15 C 712/90, pod ktorou v súčasnosti vo veci koná
Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“).
Na žiadosť okresného súdu z 2. 3. 1993 odporca v prvom rade 28. 7. 1993
oznámil meno likvidátora, ktorý stanovil výšku škody.
Po vykonaní pojednávania 21. 9. a 1. 11. 1993 okresný súd 3. 11. 1993 vyniesol
rozsudok, proti ktorému podali odvolanie navrhovateľ a odporca v prvom rade, ktorý
dôvody odvolania doručil okresnému súdu 8. 2. 1994.
Dňa 30. 1. 1995 okresný súd dal doručiť odvolanie odporcu v prvom rade
ostatným účastníkom, ktorých zároveň vyzval, aby sa k nemu vyjadrili, a 27. 2. 1995
predložil vec za účelom rozhodnutia o podaných odvolaniach Krajskému súdu
v Košiciach, ktorý po zadovážení poistnej zmluvy navrhovateľa a informácii
o právnom nástupníctve odporcu v druhom rade vyniesol 24. 8. 1995 rozsudok,
ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sčasti potvrdil, sčasti zmenil
a zamietol, resp. odmietol, a sčasti zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, ktorý spis od neho prevzal 26. 9. 1995.
Dňa 26. 10. 1995 navrhovateľ podal návrh na doplnenie dokazovania. V dňoch
18. 12. 1995 a 23. 4. 1996 sa konali pojednávania, medzi ktorými okresný súd
poskytol účastníkom na ich žiadosť 15-dňovú lehotu na uzavretie veci zmierom. Dňa
2. 5. 1996 sa odporca v prvom rade vyjadril k podaniu navrhovateľa.
Pojednávanie z 8. 10. 1996 bolo odročené z dôvodu neúčasti odporcu v prvom
rade na 2. 12. 1996, na ktorom okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie
znalcom z odboru stavebníctva za účelom zistenia výšky škody.
Dňa 2. 12. 1997 okresný súd vypracoval uznesenie o ustanovení kontrolného
znalca, ktorý znalecký posudok podal 31. 12. 1997. Medzitým navrhovateľ žiadal
o odňatie veci tomuto znalcovi a o vylúčenie konajúcej sudkyne, za účelom čoho bol
spis od 12. 1. 1998 do 12. 3. 1998 na Krajskom súde v Košiciach, ktorý namietanú
sudkyňu uznesením z ďalšieho konania vo veci vylúčil.
Dňa 23. 7. 1998 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili
k znaleckému posudku z 31. 12. 1997. Navrhovateľ sa vyjadril 3. 8. 1998.
Pojednávanie z 26. 10. 1998 bolo odročené na 30. 11. 1998, ktoré po výsluchu
dvoch svedkov k výške škody bolo odročené na ďalšie pojednávanie 8. 2. 1999. Toto
pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na
22. 3. 1999, ktoré bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavil odporca v druhom rade.
Dňa 20. 7. 1999 okresný súd ustanovil znalca z odboru textílie na
určenie charakteru a rozsahu škody, ktorá vznikla na zničených veciach a zariadeniach
prednej izby rodinného domu. Znalecký posudok bol podaný 17. 9. 1999.
Listom z 13. 3. 2000 odporca v prvom rade žiadal okresný súd o zaslanie tohto
znaleckého posudku za účelom jeho preštudovania a vyjadrenia sa k nemu.
Okresný súd nariadil pojednávanie na 28. 3. 2000, ktoré z dôvodu
práceneschopnosti konajúcej sudkyne bolo odročené na 2. 5. 2000.
Toto pojednávanie bolo po vyjadrení účastníkov a prednesení návrhu odporcu
v prvom rade, aby súd vyzval znalca na vyjadrenie sa k výške škody a aby
bol znovu predvolaný odporca v druhom rade, odročené na 26. 6. 2000, ktoré bolo pre
práceneschopnosť sudkyne odročené na 25. 9. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené
na 30. 10. 2000.
III.
Skutkovým základom predmetného návrhu je tvrdenie navrhovateľa, že konanie
vo veci Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 712/90 trvá neprimerane dlho.
Navrhovateľ v tejto súvislosti pôvodne namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny. Neskôr jeho právny zástupca v žiadosti o rozhodnutie (pozri podanie
z 5. 9. 2000) označil za porušený článok len čl. 48 ods. 2 ústavy.
Nakoľko v obsahu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny nie sú významové
rozdiely, ústavný súd sa pri posudzovaní predmetného návrhu obmedzil len na
príslušný článok ústavy, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...)
prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.
Odporca uznal, že v predmetnom konaní došlo k prieťahom, ale ospravedlnil
ich komplikovanosťou veci, vykonanými procesnými úkonmi a značnou zaťaženosťou
súdu a vybavujúcej sudkyne.
Článok 48 ods. 2 ústavy v citovanej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre
všetky súdne konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania,
vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis
mutandis, II. ÚS 26/95), pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti. Inými slovami, ústava vo svojom
siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu osobitný
význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by
mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť
a dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie
napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti
v primeranej lehote (I. ÚS 21/00).
Dôraz, aký ústava kladie na požiadavku prerokovania veci bez zbytočných
prieťahov, možno vyzdvihnúť aj s ohľadom na tú skutočnosť, že v čl. 46 ods. 3, t. j.
v rámci úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu v siedmom oddiele druhej hlavy,
do ktorej patrí aj čl. 48 ods. 2, bolo na ústavné právo povýšené právo „na náhradu
škody spôsobenej (...) nesprávnym úradným postupom“.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa
účastníka konania a postup súdu (pozri rozhodnutie I. ÚS 3/00 a v ňom citovanú
predchádzajúcu judikatúru). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj
v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je
občianskoprávne konanie, ktoré sa síce začalo 23. 5. 1988, teda pred viac ako
dvanástimi rokmi, a je k dnešnému dňu neskončené na súde prvého stupňa, avšak
vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že
neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno
skúmať, či došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, sa začalo len 15. februárom 1993 (mutatis mutandis, I. ÚS 3/97).
Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo
teda 7 rokov a 8 mesiacov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že
ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv podľa
čl. 130 ods. 3 ústavy pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom
hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods.
2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ohľadne ktorého sa zdá, že účastníci majú
protichodné stanoviská, ústavný súd pripúšťa, že vzhľadom na početnosť uplatnených
nárokov, pluralitu subjektov na strane žalovaných a nutnosť posúdenia skutočností, na
ktoré treba odborné znalosti, konanie o náhradu škody vykazuje určitú zložitosť.
Avšak tento argument odporcu má malú váhu, ak sa prihliadne na to, že mu
predchádzalo trestné konanie, v ktorom už bolo právoplatne zistené, ako k vzniku
uplatnenej náhrady škody došlo a kto ju spôsobil, a že v následnom občianskoprávnom
konaní, na ktoré bol navrhovateľ odkázaný, prakticky jedinou skutočne spornou
otázkou zostávala výška škody. Okrem toho, tak ako to uviedol vo svojom stanovisku
odporca, po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach 22. 8. 1995 boli predmetom
ďalšieho konania na súde prvého stupňa už len nároky na náhradu škody za
poškodenie rodinného domu, náhradu za poškodenie zariadenia a montáž brány. Ani
v tom prípade, že zostávajúce nároky vyžadovali samostatné odborné posúdenie
vrátane prípadného kontrolného posúdenia, nemôže táto skutočnosť sama osebe
odôvodniť trvanie konania ešte ďalších päť rokov. Napokon po vyhotovení uznesenia
o ustanovení kontrolného znalca tento podal znalecký posudok do jedného
mesiaca a ďalšia znalkyňa ho podala do dvoch mesiacov, takže táto
skutočnosť nemohla v žiadnom prípade ovplyvniť uvedenú zdĺhavosť konania.
S poukazom na uvedené zložitosťou veci nemožno podľa názoru ústavného
súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania.
2. Pokiaľ ide o správanie sa účastníka konania, t. j. navrhovateľa, ústavný súd
konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom. Napokon odporca sa zohľadnenia tohto kritéria vo svoj
prospech ani nedovolával.
3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu ako posledné hodnotiace kritérium,
ústavný súd pripomína, že ho bude hodnotiť len za obdobie po 15. februári 1993, ale
pri celkovom posúdení zohľadní aj stav konania k tomuto dátumu.
V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmetné
konanie trvá vyše 12 rokov a je stále na súde prvého stupňa nerozhodnuté vo veci
samej. Je síce pravda, že, tak ako to pripomenul zástupca navrhovateľa, konanie bez
zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95), avšak treba
upresniť, že konanie, ktoré trvá na súde prvého stupňa dvanásť rokov bez rozhodnutia
vo veci samej, možno spravidla už len na základe jeho posúdenia v globále považovať
za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť
konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery,
že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej
podstate.
Tak ako to už bolo uvedené, relevantné obdobie, v ktorom ústavný súd
preskúmal postup okresného súdu, presahuje 7 rokov a 8 mesiacov, čo je zdĺhavosť
konania, ktorú možno z hľadiska citovaného článku akceptovať len vo výnimočných
prípadoch (I. ÚS 21/00).
Odporca prieťahy v konaní ospravedlnil značnou zaťaženosťou súdu
a vybavujúcej sudkyne. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť
vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas
a adekvátne opatrenia. Odporca vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto
prípad (pozri tiež II. ÚS 48/96).
Ústavný súd konštatuje, že okrem obdobia, kedy vo veci konal Krajský súd
v Košiciach ako odvolací súd (od 27. 2. 1995 do 26. 9. 1995, resp. od 12. 1. 1998 do
12. 3. 1998, t. j. celkom 9 mesiacov), celé relevantné obdobie sa týka konania
okresného súdu. V tomto období ústavný súd zistil opakované prípady nečinnosti,
ktoré neboli odporcom vysvetlené a ktoré ústavný súd považuje za zbytočné prieťahy.
Ide o obdobie od 15. 3. 1993 do 21. 9. 1993 (šesť mesiacov); od 8. 2. 1994, kedy
odporca v prvom rade doručil okresnému súdu dôvody odvolania, do 30. 1. 1995, kedy
okresný súd dal toto odvolanie doručiť navrhovateľovi (vyše 11 mesiacov); od
2. 5. 1996, kedy odporca v prvom rade podal vyjadrenie, do 8. 10. 1996, kedy okresný
súd uskutočnil pojednávanie (5 mesiacov); od 2. 12. 1996, kedy okresný súd nariadil
kontrolné znalecké dokazovanie, do 2. 12. 1997, kedy príslušné uznesenie vyhotovil
(12 mesiacov); od 30. 11. 1998, kedy bolo odročené pojednávanie, do 20. 7. 1999,
kedy okresný súd ustanovil ďalšieho súdneho znalca (vyše 7 mesiacov); od 17. 9.1999,
kedy súdna znalkyňa podala znalecký posudok, do 28. 3. 2000, kedy okresný súd
nariadil pojednávanie (vyše 6 mesiacov).
Podľa názoru ústavného súdu práve tieto obdobia nečinnosti okresného súdu,
ktoré sa v súhrne rovnajú skoro 4 rokom, mali rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť
namietaného konania.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatoval porušenie práva
navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu
ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.