Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 39/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní prerokoval prijatý

podnet bytom zastúpeného JUDr. V. S., advokátom, K, vo veci

porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a v Listiny základných práv

a slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

15 C 712/90 a takto

rozhodol:

Okresný súd Košice I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

p o r u š i l právo aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 28. júna 2000 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na konanie podnet ., bytom (ďalej len

„navrhovateľ“), vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , ktorého

ochrany sa navrhovateľ dovolával podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“).

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja

účastníci konania: Okresný súd Košice I (ďalej len „odporca“), zastúpený predsedom

súdu JUDr. A. M., stanoviskom z 29. 5. 2000 a 19. 7. 2000, a navrhovateľ, zastúpený

svojím právnym zástupcom, vyjadrením z 5. 9. 2000.

Podľa sa o prijatom podnete koná ústne

pojednávanie. Zákon však umožňuje, aby ústavný súd v prípade, „ak od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“, od neho upustil. Môže však

tak urobiť len „so súhlasom účastníkov konania“ (ods. 1 a 2 cit. ustanovenia).

Zatiaľ čo odporca súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej

veci, zástupca navrhovateľa navrhol jeho konanie „v záujme úplného a objektívneho

objasnenia veci“.

Nakoľko s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len

jeden z účastníkov konania, ústavný súd ho nariadil bez ohľadu na to, či s ohľadom na

okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov k nemu možno

„očakávať ďalšie objasnenie veci“.

Ústne pojednávanie sa konalo len za účasti navrhovateľa a jeho právneho

zástupcu 24. októbra 2000, na ktorom zástupca odporcu svoju neúčasť ospravedlnil

a navrhol ho vykonať v jeho neprítomnosti.

Predmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľa o porušení jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo veci jeho žalobného návrhu

z 23. 5. 1988, ktorým uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 44 254,80 Kčs

pôvodne ešte na Mestskom súde v Košiciach (sp. zn. ), konanie o ktorom

je teraz vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. .

Navrhovateľ konkrétne uviedol, že aj keď ide o pomerne bežný súdny spor

o náhradu škody, tento doposiaľ nie je právoplatne ukončený aj napriek tomu, že od

podania návrhu uplynulo vyše 11 rokov a že na súdne prieťahy v tomto konaní

v záujme zjednania nápravy upozornil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky a predsedu Okresného súdu Košice I, ktorý uznal jeho sťažnosť za

dôvodnú. Odvtedy viackrát písomne a telefonicky urgoval u sudcov zlepšenie ich

činnosti v tomto konaní. Keďže všetky jeho kroky boli neúčinné, po strate trpezlivosti

a v hlbokom presvedčení, že doterajším neospravedlniteľne zdĺhavým konaním

dotknutého súdu boli porušené jeho ústavné i základné ľudské práva a slobody,

domáha sa nápravy prostredníctvom ústavného súdu.

Podľa stanoviska odporcu predmetom konania je náhrada škody. Ide

o komplikovanú vec, v ktorej je uplatnených sedem rôznych nárokov. Vo veci

rozhodol súd prvého stupňa 29. 12. 1993. Voči rozsudku bolo podané odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach 27. 2. 1995 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa bol v časti potvrdený a v časti zrušený. Zrušené návrhy sa týkajú náhrady škody

za poškodenie rodinného domu, náhrady škody za poškodené zariadenie a montáž

brány. Po zrušení veci sa vykonávalo ďalšie dokazovanie (znalecké posudky, výsluchy

svedkov) a vec nie je doposiaľ rozhodnutá. Pojednávanie z 26. 6. 2000 bolo pre

práceneschopnosť sudkyne odročené na 25. 9. 2000.

Odporca uznal, že v doterajšom priebehu konania došlo k prieťahom v konaní.

Podľa jeho názoru tieto boli zapríčinené vykonanými procesnými úkonmi, značnou

zaťaženosťou súdu a tiež vybavujúcej sudkyne.

Zástupca navrhovateľa v reakcii z 5. 9. 2000 na toto stanovisko odporcu

uviedol, že uvedené tvrdenia sú vzhľadom na determinujúce okolnosti celej záležitosti

právne neopodstatnené, pretože

- účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa vydania rozhodnutia.

K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu. Preto na splnenie základného práva podľa

nestačí, aby súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich

počet),

- aj keď neexistuje časová hranica, ktorá by ohraničovala proces a v ktorej by

súd mal povinnosť právoplatne vec rozhodnúť, nie je možné si to vysvetľovať tak, že

súd si sám určí, kedy a aký úkon vykoná, pričom by nemusel rešpektovať čl. 48 ods. 2

, t. j. konať bez neodôvodnených prieťahov,

- priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo

objektívne realizovalo,

- právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy

v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu

samotnej podstaty veci, neodborným využitím času určeného na pojednávanie

a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných

skutočností pre toto dokazovanie,

- v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom

konaní.

Z týchto dôvodov navrhol rozhodnúť tak, že „Okresný súd Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š i l právo na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov upravené v prvá veta Slovenskej

republiky“.

Na ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa k tomu dodal, že vyššie uvedené

vyjadrenie vychádza z doterajších rozhodnutí ústavného súdu. Predmetné konanie

stále nie je skončené, pretože pojednávanie z 25. 9. 2000 bolo pre neúčasť zástupcu

odporcu v prvom rade odročené na 30. 10. 2000.

II.

Na základe spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. a vyjadrení

účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Dňa 23. 5. 1988 navrhovateľ podal na Mestský súd v Košiciach žalobu na

začatie občianskoprávneho konania, ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady škody proti

dvom právnickým osobám (ďalej len „odporca v prvom rade, odporca v druhom

rade“) a jednej fyzickej osobe (ďalej len „odporca v treťom rade“) na tom skutkovom

základe, že odporca v treťom rade 5. 6. 1987 odcudzil nákladné motorové vozidlo

odporcu v druhom rade, s ktorým pod vplyvom alkoholu havaroval a nárazom do jeho

domu mu spôsobil značnú škodu, za čo bol odsúdený rozsudkom Mestského súdu

v Košiciach z 10. 2. 1998 sp. zn. pre trestný čin neoprávneného používania

cudzieho motorového vozidla a opilstva. Navrhovateľ ako poškodená osoba bol

odkázaný so svojím nárokom na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Navrhovateľ uplatnil náhradu škody voči odporcovi v prvom rade z titulu jeho

zodpovednosti za škodu na základe zmluvného poistenia poškodenej nehnuteľnosti

a zo zákonného poistenia motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, voči

odporcovi v druhom rade z titulu jeho zodpovednosti za škodu ako prevádzateľa

motorového vozidla a voči odporcovi v treťom rade z titulu jeho zodpovednosti za

škodu ako priameho škodcu.

Bývalý Mestský súd v Košiciach v tejto veci pôvodne vedenej pod sp. zn.

uskutočnil pojednávania 4. 4., 3. 5. a 1. 6. 1989, 22. 3. a 23. 9. 1990

a 11. 5. 1992, vykonal znalecké dokazovanie na zistenie škody na nehnuteľnosti, na

hnuteľných veciach a na poľnohospodárskych veciach znalcom z odboru ekonomiky

pripustil späťvzatie návrhu a zastavil konanie v časti, v ktorej odporca

v prvom rade medzičasom náhradu škody plnil navrhovateľovi, a vo zvyšku

uplatneného nároku vec opakovane vylúčil na samostatné konanie, ktoré viedol ďalej

pod sp. zn. a sp. zn. , pod ktorou v súčasnosti vo veci koná

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“).

Na žiadosť okresného súdu z 2. 3. 1993 odporca v prvom rade 28. 7. 1993

oznámil meno likvidátora, ktorý stanovil výšku škody.

Po vykonaní pojednávania 21. 9. a 1. 11. 1993 okresný súd 3. 11. 1993 vyniesol

rozsudok, proti ktorému podali odvolanie navrhovateľ a odporca v prvom rade, ktorý

dôvody odvolania doručil okresnému súdu 8. 2. 1994.

Dňa 30. 1. 1995 okresný súd dal doručiť odvolanie odporcu v prvom rade

ostatným účastníkom, ktorých zároveň vyzval, aby sa k nemu vyjadrili, a 27. 2. 1995

predložil vec za účelom rozhodnutia o podaných odvolaniach Krajskému súdu

v Košiciach, ktorý po zadovážení poistnej zmluvy navrhovateľa a informácii

o právnom nástupníctve odporcu v druhom rade vyniesol 24. 8. 1995 rozsudok,

ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sčasti potvrdil, sčasti zmenil

a zamietol, resp. odmietol, a sčasti zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, ktorý spis od neho prevzal 26. 9. 1995.

Dňa 26. 10. 1995 navrhovateľ podal návrh na doplnenie dokazovania. V dňoch

18. 12. 1995 a 23. 4. 1996 sa konali pojednávania, medzi ktorými okresný súd

poskytol účastníkom na ich žiadosť 15-dňovú lehotu na uzavretie veci zmierom. Dňa

2. 5. 1996 sa odporca v prvom rade vyjadril k podaniu navrhovateľa.

Pojednávanie z 8. 10. 1996 bolo odročené z dôvodu neúčasti odporcu v prvom

rade na 2. 12. 1996, na ktorom okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie

znalcom z odboru stavebníctva za účelom zistenia výšky škody.

Dňa 2. 12. 1997 okresný súd vypracoval uznesenie o ustanovení kontrolného

znalca, ktorý znalecký posudok podal 31. 12. 1997. Medzitým navrhovateľ žiadal

o odňatie veci tomuto znalcovi a o vylúčenie konajúcej sudkyne, za účelom čoho bol

spis od 12. 1. 1998 do 12. 3. 1998 na Krajskom súde v Košiciach, ktorý namietanú

sudkyňu uznesením z ďalšieho konania vo veci vylúčil.

Dňa 23. 7. 1998 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili

k znaleckému posudku z 31. 12. 1997. Navrhovateľ sa vyjadril 3. 8. 1998.

Pojednávanie z 26. 10. 1998 bolo odročené na 30. 11. 1998, ktoré po výsluchu

dvoch svedkov k výške škody bolo odročené na ďalšie pojednávanie 8. 2. 1999. Toto

pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na

22. 3. 1999, ktoré bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavil odporca v druhom rade.

Dňa 20. 7. 1999 okresný súd ustanovil znalca z odboru textílie na

určenie charakteru a rozsahu škody, ktorá vznikla na zničených veciach a zariadeniach

prednej izby rodinného domu. Znalecký posudok bol podaný 17. 9. 1999.

Listom z 13. 3. 2000 odporca v prvom rade žiadal okresný súd o zaslanie tohto

znaleckého posudku za účelom jeho preštudovania a vyjadrenia sa k nemu.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 28. 3. 2000, ktoré z dôvodu

práceneschopnosti konajúcej sudkyne bolo odročené na 2. 5. 2000.

Toto pojednávanie bolo po vyjadrení účastníkov a prednesení návrhu odporcu

v prvom rade, aby súd vyzval znalca na vyjadrenie sa k výške škody a aby

bol znovu predvolaný odporca v druhom rade, odročené na 26. 6. 2000, ktoré bolo pre

práceneschopnosť sudkyne odročené na 25. 9. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené

na 30. 10. 2000.

III.

Skutkovým základom predmetného návrhu je tvrdenie navrhovateľa, že konanie

vo veci Okresného súdu Košice I sp. zn. trvá neprimerane dlho.

Navrhovateľ v tejto súvislosti pôvodne namietal porušenie a

ods. 2 listiny. Neskôr jeho právny zástupca v žiadosti o rozhodnutie (pozri podanie

z 5. 9. 2000) označil za porušený článok len .

Nakoľko v obsahu a listiny nie sú významové

rozdiely, ústavný súd sa pri posudzovaní predmetného návrhu obmedzil len na

príslušný článok , podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...)

prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Odporca uznal, že v predmetnom konaní došlo k prieťahom, ale ospravedlnil

ich komplikovanosťou veci, vykonanými procesnými úkonmi a značnou zaťaženosťou

súdu a vybavujúcej sudkyne.

Článok 48 ods. 2 v citovanej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre

všetky súdne konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania,

vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis

mutandis, ), pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku

prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti. Inými slovami, vo svojom

siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu osobitný

význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by

mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť

a dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie

napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti

v primeranej lehote ().

Dôraz, aký kladie na požiadavku prerokovania veci bez zbytočných

prieťahov, možno vyzdvihnúť aj s ohľadom na tú skutočnosť, že v čl. 46 ods. 3, t. j.

v rámci úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu v siedmom oddiele druhej hlavy,

do ktorej patrí aj čl. 48 ods. 2, bolo na ústavné právo povýšené právo „na náhradu

škody spôsobenej (...) nesprávnym úradným postupom“.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa

účastníka konania a postup súdu (pozri rozhodnutie a v ňom citovanú

predchádzajúcu judikatúru). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj

v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je

občianskoprávne konanie, ktoré sa síce začalo 23. 5. 1988, teda pred viac ako

dvanástimi rokmi, a je k dnešnému dňu neskončené na súde prvého stupňa, avšak

vzhľadom na to, že nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že

neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno

skúmať, či došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2

, sa začalo len 15. februárom 1993 (mutatis mutandis, ).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo

teda 7 rokov a 8 mesiacov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že

ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv podľa

pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom

hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo

k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods.

2 , nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ohľadne ktorého sa zdá, že účastníci majú

protichodné stanoviská, ústavný súd pripúšťa, že vzhľadom na početnosť uplatnených

nárokov, pluralitu subjektov na strane žalovaných a nutnosť posúdenia skutočností, na

ktoré treba odborné znalosti, konanie o náhradu škody vykazuje určitú zložitosť.

Avšak tento argument odporcu má malú váhu, ak sa prihliadne na to, že mu

predchádzalo trestné konanie, v ktorom už bolo právoplatne zistené, ako k vzniku

uplatnenej náhrady škody došlo a kto ju spôsobil, a že v následnom občianskoprávnom

konaní, na ktoré bol navrhovateľ odkázaný, prakticky jedinou skutočne spornou

otázkou zostávala výška škody. Okrem toho, tak ako to uviedol vo svojom stanovisku

odporca, po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach 22. 8. 1995 boli predmetom

ďalšieho konania na súde prvého stupňa už len nároky na náhradu škody za

poškodenie rodinného domu, náhradu za poškodenie zariadenia a montáž brány. Ani

v tom prípade, že zostávajúce nároky vyžadovali samostatné odborné posúdenie

vrátane prípadného kontrolného posúdenia, nemôže táto skutočnosť sama osebe

odôvodniť trvanie konania ešte ďalších päť rokov. Napokon po vyhotovení uznesenia

o ustanovení kontrolného znalca tento podal znalecký posudok do jedného

mesiaca a ďalšia znalkyňa ho podala do dvoch mesiacov, takže táto

skutočnosť nemohla v žiadnom prípade ovplyvniť uvedenú zdĺhavosť konania.

S poukazom na uvedené zložitosťou veci nemožno podľa názoru ústavného

súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sa účastníka konania, t. j. navrhovateľa, ústavný súd

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho

ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom. Napokon odporca sa zohľadnenia tohto kritéria vo svoj

prospech ani nedovolával.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu ako posledné hodnotiace kritérium,

ústavný súd pripomína, že ho bude hodnotiť len za obdobie po 15. februári 1993, ale

pri celkovom posúdení zohľadní aj stav konania k tomuto dátumu.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmetné

konanie trvá vyše 12 rokov a je stále na súde prvého stupňa nerozhodnuté vo veci

samej. Je síce pravda, že, tak ako to pripomenul zástupca navrhovateľa, konanie bez

zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (), avšak treba

upresniť, že konanie, ktoré trvá na súde prvého stupňa dvanásť rokov bez rozhodnutia

vo veci samej, možno spravidla už len na základe jeho posúdenia v globále považovať

za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v . Takáto zdĺhavosť

konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery,

že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej

podstate.

Tak ako to už bolo uvedené, relevantné obdobie, v ktorom ústavný súd

preskúmal postup okresného súdu, presahuje 7 rokov a 8 mesiacov, čo je zdĺhavosť

konania, ktorú možno z hľadiska citovaného článku akceptovať len vo výnimočných

prípadoch ().

Odporca prieťahy v konaní ospravedlnil značnou zaťaženosťou súdu

a vybavujúcej sudkyne. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,

v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť

vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas

a adekvátne opatrenia. Odporca vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto

prípad (pozri tiež ).

Ústavný súd konštatuje, že okrem obdobia, kedy vo veci konal Krajský súd

v Košiciach ako odvolací súd (od 27. 2. 1995 do 26. 9. 1995, resp. od 12. 1. 1998 do

12. 3. 1998, t. j. celkom 9 mesiacov), celé relevantné obdobie sa týka konania

okresného súdu. V tomto období ústavný súd zistil opakované prípady nečinnosti,

ktoré neboli odporcom vysvetlené a ktoré ústavný súd považuje za zbytočné prieťahy.

Ide o obdobie od 15. 3. 1993 do 21. 9. 1993 (šesť mesiacov); od 8. 2. 1994, kedy

odporca v prvom rade doručil okresnému súdu dôvody odvolania, do 30. 1. 1995, kedy

okresný súd dal toto odvolanie doručiť navrhovateľovi (vyše 11 mesiacov); od

2. 5. 1996, kedy odporca v prvom rade podal vyjadrenie, do 8. 10. 1996, kedy okresný

súd uskutočnil pojednávanie (5 mesiacov); od 2. 12. 1996, kedy okresný súd nariadil

kontrolné znalecké dokazovanie, do 2. 12. 1997, kedy príslušné uznesenie vyhotovil

(12 mesiacov); od 30. 11. 1998, kedy bolo odročené pojednávanie, do 20. 7. 1999,

kedy okresný súd ustanovil ďalšieho súdneho znalca (vyše 7 mesiacov); od 17. 9.1999,

kedy súdna znalkyňa podala znalecký posudok, do 28. 3. 2000, kedy okresný súd

nariadil pojednávanie (vyše 6 mesiacov).

Podľa názoru ústavného súdu práve tieto obdobia nečinnosti okresného súdu,

ktoré sa v súhrne rovnajú skoro 4 rokom, mali rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť

namietaného konania.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatoval porušenie práva

navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu

ho garantuje .