Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 603/2026
PDF · 211.24 KB
No categories available
I. ÚS 603/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , a maloletej sťažovateľky , , , zákonne zastúpenej otcom , obaja zastúpení URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 44P/219/2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. októbra 2026 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 10 ods. 2 listiny, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, čl. 32 ods. 1 a 4 listiny postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44P/219/2025 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhujú tiež uložiť príkaz okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznať im primerané finančné zadosťučinenie 10 000 eur (sťažovateľovi 4 000 eur a maloletej sťažovateľke 6 000 eur) a náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania o zverenie maloletej sťažovateľky 2 do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov (strýka a tety zo strany matky maloletej sťažovateľky 2), ktoré sa začalo 4. septembra 2025 podaním návrhu na okresnom súde. Opíšuc chronologický prebieha napadnutého konania, sťažovatelia uvádzajú, že po ustanovení kolízneho opatrovníka maloletej sťažovateľke 2 (5. septembra 2025) a úvodných procesných úkonov doručenia návrhu sťažovateľovi 1 (8. septembra 2025) a matke maloletej sťažovateľky 2
(19. septembra 2025) na vyjadrenie sťažovateľ 1 doručil 23. septembra 2025 návrh na pribratie osobitného subjektu do konania.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 44P/219/2025-82 z 9. decembra 2025 okresný súd návrh sťažovateľa 1 zamietol. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 13. apríla 2026 (7 mesiacov od podania návrhu) a bolo odročené na 12. júna 2026 (tento termín bol následne zrušený, pozn.). Sťažovateľ 1 podal 25. mája 2026 návrh na pribratie do konania znalca PhDr. Jozefa Tinku, ktorý vyhotovil audit znaleckého posudku vypracovaného ustanovenou znalkyňou PhDr. Danielou Čechovou, pod č. 9/2025 EDZ. Svoj návrh odôvodnil požiadavkou vyjasnenia rozporov, ktoré vznikli v súvislosti so spracovaným znaleckým posudkom. Ďalší termín pojednávania bol určený na 12. október 2026.
4. Sťažovateľ 1 v priebehu napadnutého konania podal dve sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy (24. novembra 2025 a 19. júna 2026), ktoré boli vyhodnotené ako nedôvodné.
5. Písomným doplnením svojej ústavnej sťažnosti z 13. októbra 2026 sťažovatelia uviedli aktuálny stav napadnutého konania, sumarizujúc závery pojednávania uskutočneného v ich veci 12. októbra 2026. Tiež navýšili sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia spolu na 12 000 eur.
6. Poukázali na to, že okresný súd na vykonanom pojednávaní vyslovil svoj predbežný právny názor, že považuje návrh navrhovateľov za nedôvodný, a vyzval ich na späťvzatie návrhu, čo však navrhovatelia neurobili. Napriek tomu okresný súd vo veci nevykonával dokazovanie, neuskutočnil výsluch účastníkov (vrátane maloletej) a návrh nezamietol. Naopak, pojednávanie bolo odročené na neurčito, keďže navrhovatelia vo vzťahu k späťvzatiu svojho návrhu uviedli, že počkajú, či odvolací súd potvrdí uznesenie okresného súdu o zrušení neodkladného opatrenia, ktorým bola maloletá sťažovateľka 2 zverená dočasne do ich náhradnej osobnej starostlivosti. Okresný súd tak podľa sťažovateľov postupoval ústavne non-konformným spôsobom a v rozpore so zákonom, čím vystavil maloletú sťažovateľku 2 do stavu neistoty, čo sa týka jej budúcnosti, teda či bude v náhradnej starostlivosti osôb, ktoré odmieta.
II. Argumentácia sťažovateľov
7. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi okresného súdu, ktorý koná neefektívne a nesústredene, nevykonáva relevantné úkony smerujúce k dokazovaniu a rozhodnutiu veci. Sťažovatelia zdôrazňujú, že napadnuté konanie patrí do kategórie konaní s privilegovaným postavením (označujú ho za „TOP prioritné konanie“), toho času bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania či iného relevantného úkonu smerujúceho k meritórnemu rozhodnutiu, a to viac ako jeden rok od podania návrhu. K právnej a faktickej zložitosti veci uvádzajú, že táto nie je prítomná, predmet konania patrí medzi bežnú a pomerne častú agendu všeobecných súdov. Sťažovatelia svojím správaní k doterajšej dĺžke napadnutého konania (1 rok a 1 mesiac) neprispeli a zodpovednosť za zbytočné prieťahy nesie výlučne okresný súd.
8. Zdôrazňujú tiež skutočnosť, že v konaniach týkajúcich sa maloletých detí má samotné plynutie času osobitný, nezvratný význam. Každý ďalší mesiac pretrvávajúcej neistoty môže mať
bezprostredný dosah na citové väzby maloletého dieťaťa, jeho psychickú stabilitu, pocit bezpečia a schopnosť vytvárať a udržiavať zdravé rodinné vzťahy.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všetky zákonom o ústavnom súde požadované náležitosti (§ 39, § 43, § 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Predmetom prieskumu ústavného súdu je posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu sťažovateľmi namietaných základných práv.
III.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:
11. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).
13. Pri posudzovaní otázky, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 241/2017, I. ÚS 17/2022, rozsudky ESĽP vo veci Frydlender proti Francúzsku z 27. 6. 2000, č. 30979/96 a vo veci Záborský a Šmáriková proti Slovensku zo 16. 12. 2003, č. 58172/00) zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu, a prihliada sa pritom aj na význam konania pre sťažovateľa.
14. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatuje, že nezistil právnu zložitosť veci. Predmet konania patrí medzi štandardnú rodinnoprávnu agendu všeobecných súdov s podrobnou zákonnou úpravou a stabilnou judikatúrou. Konanie však podľa názoru ústavného súdu vykazuje zvýšenú skutkovú náročnosť, ktorá je daná komplikovanou situáciou v rodine, s priamym dopadom na samotný vzťah medzi matkou a maloletou sťažovateľkou 2, ktorá matku neguje, odmieta byť
v jej starostlivosti a ktorú okresný súd neodkladným opatrením č. k. 44P/148/2025-60 z 25. júna 2025 zveril do náhradnej osobnej starostlivosti brata a švagrinej matky maloletej (navrhovateľov v napadnutom konaní, pozn.). Napadnuté konanie je vedené za účasti prokurátora Okresnej prokuratúry Pezinok.
15. Je nepochybné, že predmet konania pred všeobecným súdom je spätý s nárokmi uplatňovanými vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, takže postup vo veci konajúceho súdu si vyžaduje aplikáciu mimoriadnej starostlivosti a pozornosti v záujme zaistiť efektívny a rýchly postup tak, aby bol účel súdneho konania naplnený (m. m. I. ÚS 49/2015). Aj v konaniach, ktoré si vyžadujú mimoriadnu starostlivosť, je však nevyhnutné vnímať posúdenie veci z pohľadu existencie zbytočných prieťahov cez prizmu konkrétnych okolností (IV. ÚS 361/2021).
16. V správaní maloletej sťažovateľky 2 ústavný súd nevzhliadol okolnosť, ktorá by viedla k predĺženiu napadnutého konania. To však nie je možné konštatovať u sťažovateľa 1, ktorý svojím správaním priebeh napadnutého konania priamo ovplyvňuje. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, sťažovateľ 1 napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o nariadení neodkladného opatrenia vydaného v súvisiacom konaní maloletú sťažovateľku 2 oprávneným zákonným zástupcom neodovzdal, ale od júna 2025 je maloletá v starostlivosti jeho sestry. Sťažovateľ 1 tým nerešpektoval vykonateľné uznesenie, čo viedlo navrhovateľov k iniciovaniu ďalšieho konania a k nariadeniu výkonu rozhodnutia uznesením okresného súdu č. k. 5Em/2/3/2025-357 z 31. októbra 2025. Správanie sťažovateľa 1 je tak nekonzistentné vo vzťahu k dočasnému zvereniu maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti, s ktorým sám súhlasil (k tomu pozri aj bod 14 odôvodnenia nálezu č. k. III. ÚS 197/2026-45 z 21. mája 2026). V napadnutom konaní (ako aj v súvisiacich konaniach) sťažovateľ 1 predkladá opakovane početné vyjadrenia a procesné návrhy, námietky zaujatosti proti ustanoveným znalcom či opravné prostriedky.
17. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že z chronologického opisu priebehu napadnutého konania predloženého sťažovateľmi, príloh ústavnej sťažnosti a ostatného spisového materiálu je zrejmé, že okresný súd sa snaží v napadnutom konaní postupovať plynule. Od doručenia návrhu 4. septembra 2025 realizoval procesné úkony v primeraných lehotách, na prejednanie veci boli nariaďované pojednávania s primeraným časovým odstupom, najmä s ohľadom na vyjadrenia a návrhy sťažovateľa 1, s ktorými sa konajúci súd musel vysporiadať. Procesne rozhodoval o zamietnutí návrhu sťažvoateľa o pribratí osobitného subjektu (uznesenie sp. zn, 44P/219/2025 z 9. decembra 2025) a o zamietnutí návrhu na spojenie veci s konaním sp. zn. 12P/205/2023 (konanie o rozvod manželstva a úpravu práva a povinností rodičov k maloletej). Vec bola prejednaná dosiaľ na dvoch pojednávaniach (13. apríla 2026 a 12. októbra 2026). Na ostatnom pojednávaní okresný súd prezentoval účastníkom konania svoje predbežné právne posúdenie veci, boli oboznamované vyjadrenia k súvisiacim konaniam. Navrhovatelia vyjadrili svoj zdržanlivý postoj k späťvzatiu návrhu, s ohľadom na nimi podané odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zrušení neodkladného opatrenia č. k. 44P/218/2025-60 z 25. júna 2025 (o zverení maloletej do ich náhradnej starostlivosti). Prokurátor prítomný v konaní apeloval na účastníkov konania s ohľadom na potrebu diagnostického vyšetrenia maloletej sťažovateľky 2 (s ohľadom na odstup od spracovaného znaleckého posudku).
18. Aktuálny stav napadnutého konania s odročením pojednávania na neurčito nasvedčuje tomu, že okresný súd, preferujúc výsledok odvolacieho konania a názor súdu druhej inštancie (vo vzťahu k zrušeniu neodkladného opatrenia sp. zn. 44P/218/2025 z 25. júna 2025), nepostupoval správne,
keď nerešpektoval dikciu § 183 a § 184 Civilného sporového poriadku, a to v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku. Komplexným posúdením veci ústavný súd vyhodnotil tento postup za ojedinelý exces bez reálneho dopadu na jeho závery o potrebe odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľov.
19. Ústavný súd je toho názoru, že by malo byť prioritným záujmom všetkých účastníkov konania na urýchlenej náprave nežiaduceho stavu, ktorým je najmä aktuálny odmietavý postoj maloletej sťažovateľky 2 k matke a k navrhovateľom. Z obsahu súdneho spisu považuje za preukázané, že v dôsledku manipulatívneho správania sťažovateľa 1 maloletá dcéra vníma jednostranne pozitívne len rodinu svojho otca. Náročnosť veci je zdôraznená skutočnosťou, že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie (ohrozovanie mravnej výchovy), bola mu diagnostikovaná sexuálna úchylka a v súvisiacich konaniach bolo preukázané jeho nevhodné správanie k maloletej. Citlivosť konania vyžaduje osobitnú pozornosť konajúceho súdu a iných štátnych inštitúcií, ale hlavne aj vzájomnú interakciu všetkých účastníkov konania.
20. Z vlastnej rozhodovacej činnosti (konania vedené pod sp. zn. III. ÚS 197/2026, sp. zn. II. ÚS 603/2026 a Rvp 2921/2026) je ústavnému súdu známa obsiahlosť poručenskej agendy vo veci sťažovateľov vedenej okresným súdom (napr. sp. zn. 12P/205/2023 o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej, sp. zn. 12P/102/2023 o návrhu otca o úpravu práva a povinností k maloletej, sp. zn. 12P/217/2023 o návrhu matky na nariadenie výchovného opatrenia, sp. zn. 5Em/3/2025 o návrhu oprávnených na nariadenie výkonu rozhodnutia, sp. zn. 44P/158/2025 a sp. zn 44P/172/2025 o návrhoch matky a sestry otca o zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti).
21. V reakcii na svoje zistenia ústavný súd akcentuje v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011, IV. ÚS 254/2021).
22. Ústavný súd stabilne judikuje, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne numericky vyjadriť. Rovnako tak nie je presne časovo ohraničená ani primeranosť lehoty, keď by mala byť tá-ktorá vec prerokovaná a najmä rozhodnutá [I. ÚS 92/97 (ZNaU 23/98), I. ÚS 61/98 (ZNaU 18/98)]. Rozhodovacia prax ESĽP v obdobných veciach vychádza z premisy, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednej inštancii v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, č. 26614/95, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, č. 32967/96, body 64, 65 a 66).
23. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nateraz nevzhliadol existenciu zbytočných prieťahov v požadovanej ústavnoprávnej intenzite, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 8 ods. 1 dohovoru, čl. 41 ods. 1 ústavy, čl. 32 ods. 1 a 4 listiny:
24. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie označených hmotných práv, z obsahu ústavnej sťažnosti, v rámci ktorej sťažovatelia predložili citáciu jednotlivých ustanovení relevantnej právnej úpravy a opakovali tvrdenie, že maloletá sťažovateľka 2 je vystavená stavu neistoty, či (ne)bude zverená do náhradnej starostlivosti osôb, ktoré odmieta, je zrejmé, že tieto nepochybne namietajú v súvislosti s nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu v napadnutom konaní. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade vplyv dĺžky napadnutého konania nedosahuje takú ústavne relevantnú intenzitu, ktorá by mala za následok zásah do samotnej podstaty označených hmotných práv sťažovateľov a umožnila tak ústavnému súdu prijať záver o ich porušení. Preto bola ústavná sťažnosť sťažovateľov odmietnutá aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
25. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľov bola ako celok omietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, o ktorých rozhodovanie je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
26. V závere na okraj veci ústavný súd považuje za vhodné zopakovať, že hoci z hľadiska významu veci pre sťažovateľov ide o privilegovaný typ konania, v ktorom by sa vyžadovala osobitná rýchlosť, taký pojem ako „TOP prioritné konania“, ktorý ich právny zástupca v ostatnom čase začal nadužívať, si zákon ani súdna judikatúra neosvojili a je nadbytočné a irelevantné sa ho dovolávať.
27. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že ak by ďalší priebeh napadnutého konania indikoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľom, aby po splnení všetkých zákonných podmienok predložili ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu