Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 644 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (649)II. ÚS 118/2019
PDF · 235.5 KB
No categories available
II. ÚS 118/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného advokátskou
kanceláriou Legium s. r. o., Bukureštská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Adrian Šándorčín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 451/2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 451/2015 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
2 500 € (slovom dvetisíc päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. p r i z n á v a trovy konania v sume 598,26 €
(slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov), ktoré j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie
Legium s. r. o., Bukureštská 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 118/2019-11 zo 6. júna 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú
, , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide
o postup Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 451/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je v procesnej pozícii žalobcu v napadnutom
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. V sťažnosti opísal stručný priebeh konania,
z ktorého vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol
v označenej veci rozsudkom sp. zn. sp. zn. 24 C 7/2007 z 1. septembra 2009, ktorý však bol
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011 zrušený. Okresný súd
následne rozhodol v poradí druhým rozsudkom z 9. februára 2012, proti ktorému strany
podali odvolanie. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Co 181/2012 z 25. marca 2014. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
tak, že uznesením sp. zn. 7 Cdo 352/2014 z 24. júna 2015 dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od zrušenia rozsudku krajského
súdu najvyšším súdom je označená vec vedená pred krajským súdom pod sp. zn.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu, ako aj
v dôsledku nečinnosti krajského súdu označená vec nie je právoplatne skončená. Namietal,
že ku dňu podania tejto sťažnosti konanie v jeho veci trvá viac ako dvanásť rokov, preto je
toho názoru, že dochádza k porušovaniu jeho označených práv.
4. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby
ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou značkou 24 C/7/2007 porušené bolo.
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod spisovou značkou 7 Co/451/2015 porušené bolo.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava I,
a Krajskému súdu v Bratislave konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov.
4. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky finančné
zadosťučinenie v sume 28.000,- Eur (slovom dvadsaťosemtisíc eur), ktoré mu je Okresný
súd Bratislava I povinný vyplatiť v sume 18.000,- Eur (slovom osemnásťtisíc eur) a Krajský
súd v Bratislave v sume 10.000,- Eur (slovom desaťtisíc eur)
5. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinné spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Vyjadrenie krajského súdu a ďalšie podania sťažovateľa
5. Ústavný súd 14. júla 2019 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke
prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
6. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené prostredníctvom
telefaxu 3. septembra 2019, v písomnej podobe doručené 6. septembra 2019. Predseda
krajského súdu vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol:
„... vzhľadom na prednostné vybavovanie starších vecí, rozhodovaných priebežne
podľa poradia, v akom boli predložené do odvolacieho konania a predmet konania,
v ktorom nejde o súdne konanie, ktoré by malo prebehnúť s osobitnou, resp. výnimočnou
rýchlosťou, tak ako je to stanovené rozhodovacou praxou štrasburských orgánov ochrany
práv a Rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave, má JUDr. Blanka Malichová za to, že
včasnému vybaveniu veci bránili už uvádzané objektívne príčiny a najmä extrémne zvýšený
nápad predložených vecí po roku 2012, kedy podávatelia neúmerného množstva žalôb za
konkrétnu spoločnosť narušili plynulý chod vybavovania vecí nielen v senáte 7Co, ale na
celom civilnom úseku Krajského súdu v Bratislave.“
7. Krajský súd vo svojom vyjadrení zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
8. Predmetný súdny spis bol ústavnému súdu doručený spolu s vyjadrením krajského
súdu k prijatej sťažnosti, teda 6. septembra 2019. Vzhľadom na to, že súčasťou vyjadrenia
krajského súdu k sťažnosti nebola chronológia úkonov krajského súdu a strán v napadnutom
konaní, ústavný súd z predloženého súdneho spisu vypracoval pre účely tohto rozhodnutia
vlastnú chronológiu úkonov krajského súdu a strán napadnutého konania, z ktorej vyplývajú
tieto skutočnosti:
- 22. septembra 2015 – bol prijatý návrh na začatie konania o odvolaniach strán
konania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 7/2007 z 9. februára 2012,
- 13. novembra 2017 – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky doručilo
krajskému súdu v rámci súčinnosti podanie sťažovateľa, ktorým si uplatnil nárok
na náhradu škody nezákonným rozhodnutím sp. zn. 5 Co 181/2012 z 25. marca 2014,
- 20. novembra 2017 – výzva krajského súdu krajskému súdu na predloženie
vyjadrenia k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody vo veci vedenej
pred krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 181/2012,
- 10. januára 2018 – krajský súd rozhodol rozsudkom, ktorým zmenil odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že prisudzujúci výrok zmenil tak, že žalobu
zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil,
- 9. februára 2018 – krajský súd zaslal okresnému súdu písomné vyhotovenie
rozsudku,
- 9. marca 2018 – rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť.
9. Právny zástupca sťažovateľa sa v podaní doručenom 1. októbra 2019 vyjadril
k stanovisku krajského súdu, v ktorom sa nestotožnil s názorom predsedu krajského súdu.
V podstatnom uviedol:
„... V skutočnosti však senát v zložení JUDr. Blanka Podmajerská, JUDr. Zuzana
Mališová a JUDr. Blanka Malichová v roku 2015 v zmysle príslušných ustanovení zákona
vonkoncom nebol oprávnený sťažovateľove odvolanie prejednať, pretože sudkyňa
JUDr. Zuzana Mališová rozhodovala vec v prvom stupni, takže bola vylúčená
z rozhodovania o odvolaní vo veci. Preto bolo povinnosťou predsedkyne senátu alebo
referujúcej sudkyne z uvedeného dôvodu vec vrátiť predsedovi súdu na pridelenie veci
do iného senátu, ktorý by bol oprávnený vec rozhodnúť. Nikto zo senátu 7Co však predsedu
súdu na uvedenú skutočnosť neupozornil, a už len takýmto nezodpovedným
a neprofesionálnym prístupom senát 7Co spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v trvaní
takmer pol roka. Okrem toho senát 7Co po dobu viac ako pol roka nebol schopný ani len
zabezpečiť doručenie rozhodnutia NS SR vtedajšiemu právnemu zástupcovi sťažovateľa,
ktorému bolo rozhodnutie NS SR z 24. 06. 2015 doručené až dňa 02. 02. 2016 a to až na
základe sťažovateľovej telefonickej urgencie.
... V súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania vo veci sťažovateľovej žaloby si
osobitne dovoľujem poukázať tiež na skutočnosť, že prieťahy v konaní boli spôsobené
taktiež aj arbitrárnosťou a nekonzistentnosťou v rozhodovaní ako prvostupňového, tak
i odvolacieho súdu. V rovnakej veci vedenej na OS BA I pod sp. zn. 7 C/37/2003 súd
v rozsudku z 01. 06. 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom KS v BA sp. zn. 6 Co/491/2005
zo 16. 01. 2006 jednak potvrdil dôvodnosť sťažovateľovej žaloby a jednak potvrdil aj
pasívnu legitimáciu a taktiež mu priznal aspoň čiastočnú náhradu za bezdôvodné
obohacovanie sa na sťažovateľov úkor. Toto konanie pritom trvalo len 34 mesiacov,
čiže netrvalo ani celé 3 roky. Ďalšiu žalobu v úplne rovnakej veci a s tými istými účastníkmi
konania so sp. zn. 24 C/7/2007 však OS BA I rozsudkom z 01. 10. 2009 zamietol z dôvodu
nesprávnej pasívnej legitimácie, pričom KS v BA na základe odvolania rozhodnutím zo
07. 06. 2011, sp. zn. 5 Co/148/2010, prvostupňový rozsudok zrušil, a vec vrátil na prvý
stupeň s tým, že sú pasívne legitimované, a súd má sťažovateľovi priznať primeranú
náhradu za bezdôvodné obohacovanie sa ŽSR. OS BA I sťažovateľovi teda novým
rozsudkom vo veci z 09. 02. 2012 priznal aspoň čiastočnú náhradu, avšak po ďalšom
odvolaní ten istý senát KS v BA, ktorý v roku 2011 potvrdil pasívnu legitimáciu novým
rozsudkom so sp. zn. 5 Co/181/2012 z 25. 03. 2014 prvostupňový rozsudok z 09. 02. 2012 vo
vyhovujúcej časti zrušil a žalobu ako celok zamietol s tým, že nie sú pasívne
legitimované, pričom navyše ešte aj procesné pochybil, keďže sťažovateľovi uprel jeho
právo na spravodlivé súdne konanie, pretože svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach
a právnych dôvodoch, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal a ku ktorým sťažovateľovi
v rámci odvolacieho konania vôbec neumožnil vyjadriť sa. To jednoznačne vyplýva
z rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo/352/2014 z 24. 06. 2015. A k nedôvodným
prieťahom v konaní KS v BA, ktoré od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu do prvého
úkonu KS BA trvali až 28 mesiacov, sa sťažovateľ vyjadril v úvode tohto stanoviska.
Opätovne však zdôrazňujem, že práve v dôsledku arbitrárnosti a nekonzistentnosti
v rozhodovaní ako súdu prvého stupňa, tak i v rozhodovaní odvolacieho súdu došlo
k neprimeranému a neodôvodnenému predlžovaniu samotného súdneho konania a tým
i k porušovaniu sťažovateľovho práva na spravodlivé prerokovanie veci v primeranej
lehote, ktorá je pre dvojstupňové konanie maximálne troj- až štvorročná, určite však nie 13-
až 14-ročná, ako tomu bolo v tomto prípade.“
10. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom 18. októbra 2019 vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa
pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,
použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou
sťažnosťou, stanoviskom krajského súdu, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
17. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
18. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
19. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
20. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý súdom prikazuje, aby postupovali
v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzali
zbytočným prieťahom, konali hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prerokúvanej veci.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), teda žaloby „o vydanie
bezdôvodného obohatenia“, ústavný súd konštatuje, že predmetná vec sťažovateľa je
štandardnou vecou, navyše, ako to vyplynulo z vyjadrenia sťažovateľa, krajský súd
posudzoval viacero žalôb sťažovateľa na tom istom právnom základe.
23. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako strany v napadnutom konaní ústavný súd
dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k doterajšej dĺžke napadnutého konania, naopak
aktívne konal a snažil sa upozorniť vo veci konajúci súd na neprimeranú dĺžku konania
(podanie z 12. marca 2013, 29. októbra 2013, 10. augusta 2017, 7. novembra 2017).
24. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného krajského súdu.
25. Ústavný súd, vychádzajúc z celkovej dĺžky napadnutého konania, konštatuje, že
postup krajského súdu nereflektoval na skutočnosť, že konanie sťažovateľa začalo v roku
2006 a skutočnosť, že krajský súd už dvakrát rozhodoval o odvolaní sťažovateľa v danej
veci (zrušujúce uznesenie sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011 a rozsudok sp. zn.
5 Co 181/2012 z 25. marca 2014). Proti v poradí druhému rozhodnutiu krajského súdu
(sp. zn. 5 Co 181/2012 z 25. marca 2014) sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 352/2014 z 24. júna 2015 tak, že dovolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, pričom konštatoval, že postupom krajského súdu
bola odňatá možnosť sťažovateľovi konať pred súdom, keďže odvolací súd zmenil
rozhodnutie súdu prvej inštancie z iného právneho dôvodu a účastníkovi sa neumožnil
k použitiu iného právneho predpisu vyjadriť (bod 15 odôvodnenia rozsudku krajského súdu
sp. zn. 7 Co 451/2015 z 10. januára 2018). Následne sa vec vrátila na krajský súd. Predseda
krajského súdu v reakcii na sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. Spr 2257/17
zo 4. decembra 2017 sám konštatoval, že „z vyššie uvedeného chronologického prehľadu
úkonov vyplýva skutočnosť, že v období od 22. 07. 2015 do 09. 11. 2017 bol tunajší súd
nečinný, konanie bolo poznačené prieťahmi a možno konštatovať, že Vaša sťažnosť je
dôvodná“.
26. Ústavný súd, vychádzajúc z nesporného zistenia bezdôvodnej nečinnosti
v napadnutom konaní v trvaní viac ako dvoch rokov, prihliadajúc na celkovú doterajšiu
dĺžku napadnutého konania (približne 12 rokov, pozn.), skutočnosť, že najvyšší súd
konštatoval odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom pri prejednávaní skoršieho
odvolania sťažovateľa v predmetnej veci, nemohol považovať postup krajského súdu
za súladný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, preto ústavný
súd dospel k názoru, že doterajším postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
27. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že krajský súd vo veci sťažovateľa
právoplatne rozhodol, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov. Z uvedeného dôvodu sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
29. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak
ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci,
ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2
citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom
o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil vznikom majetkovej aj nemajetkovej ujmy.
31. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Vzhľadom na zbytočné prieťahy v postupe krajského súdu v napadnutom konaní,
berúc do úvahy predmet konania na krajskom súde, správanie sťažovateľa a všetky
okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že v priebehu konania o tejto sťažnosti došlo
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom
priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej
z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné
zadosťučinenie (bod 2 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
33. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnil, ale trovy konania nevyčíslil.
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti uskutočnené v roku 2018, vychádzal pritom z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola
921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden úkon
právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu
153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018, t. j. za dva úkony
325,42 €. Ústavný súd ďalej priznal náhradu aj za úkon právnej služby vykonanej v roku
2019 písomné podanie týkajúce sa veci samej doručené 1. októbra 2019. Odmena za jeden
úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje 163,33 €
(vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, pozn.) a režijný paušál 9,80 €, čiže spolu predstavuje
sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019. Trovy právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu
498,55 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že advokátska kancelária je aj platcom dane
z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnému sťažovateľovi priznal
náhradu trov konania v sume 598,26 € (bod 3 výroku nálezu).
35. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu