Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
040/396704.133cea.pdf
PDF · 116.15 KB
No categories available
7Cdo/352/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 352/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: I. M., bytom J.,
zastúpeného Mgr. Mirekom Karasom, advokátom, so sídlom: Justičná 9, 811 07 Bratislava,
proti ţalovanému: Ţeleznice Slovenskej republiky, Bratislava, so sídlom: Klemensova 8,
813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24 C 7/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014, sp. zn. 5 Co 181/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. marca
2014, sp. zn. 5 Co 181/2012 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom, sp. zn.
24 C 7/2007 z 9. februára 2012, zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi istinu v sume
60.243,80 € z titulu bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku
ţalobu zamietol. Súd prvého stupňa zamietol nárok ţalobcu na vydanie úţitkov
z bezdôvodného obohatenia ako nedôvodný z dôvodu, ţe ţalobca pri uplatnení si úţitkov
z bezdôvodného obohatenia vychádzal z dvoch rôznych kategórii, ktoré nemoţno v danom
prípade spájať. Tento rozsudok vydal na základe právneho názoru vysloveného v uznesení
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011 (ďalej aj „odvolací súd“),
keď zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, sp. zn. 24 C 7/2007 z 1. októbra 2009, ktorým
ţalobu zamietol z dôvodu, ţe nemal za preukázané, ţe by na strane ţalovaného došlo
k majetkovému prospechu získanému od ţalobcu plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pretoţe
uţívaním pozemku ţalobcu, na ktorom sa dráhy Slovenskej republiky nachádzajú, došlo
na úkor ţalobcu k bezdôvodnému obohateniu na strane iného subjektu. Ţalobu v celom
rozsahu zamietol z dôvodu, ţe mal v konaní za preukázané, ţe na strane ţalovaného nedošlo
na úkor ţalobcu k bezdôvodnému obohateniu a zároveň konštatoval, ţe ţalovaný nie
je pasívne legitimovaný. Odvolací súd toto rozhodnutie zrušil a zároveň vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, aby vykonal dokazovanie za účelom zistenia výšky
bezdôvodného obohatenia ţalovaného na úkor ţalobcu porovnaním podobných prenájmov
obdobných pozemkov v príbuzných lokalitách príp. porovnaním so znaleckým posudkom
a vysvetlením spôsobu výpočtu ustáleného bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím
na vyslovený názor odvolacieho súdu týkajúci sa subjektu, ktorý sa na úkor ţalobcu
bezdôvodne obohatil keďţe ohľadom týchto skutočností dokazovanie vykonal len čiastočne.
Súd prvého stupňa viazaný právnym záverom odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 226
O.s.p. tak postupoval v intenciách odvolacieho súdu, ktorý uznesením sp. zn.
5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011 konštatoval, ţe na strane ţalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu, a preto súd prvého stupňa vychádzal zo záverov odvolacieho súdu a mal za to, ţe
základ nároku ţalobcu je daný a preto na argumentáciu ţalovaného neprihliadol. Nakoľko
spornou bola v konaní výška náhrady, vo veci nariadil dokazovanie.
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie účastníkov
konania rozsudkom z 25. marca 2014 č. k. 5 Co 181/2012-447 druhý rozsudok súdu prvého
stupňa 1/ zmenil v jeho vyhovujúcej časti tak, ţe ţalobu zamietol a 2/ potvrdil v jeho
zamietajúcej časti. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaný len
spravuje majetok vlastníka dráhy, pričom tento majetok (koľajnice) sú tým, čo vylučuje
vlastníka pozemku v prisvojovaní si jeho úţitkových vlastností, aj keď vlastník dráh svoju
činnosť realizuje za účelom zabezpečovania verejných potrieb. Majetok vlastníka dráhy
(štátu) sa podľa názoru odvolacieho súdu nezmenšil o prostriedky, ktoré by musel vynaloţiť
za výkon týchto oprávnení v prípade, ţe by mu vyplývali z právne relevantného titulu
(v danom prípade z právneho úkonu uzavretého s navrhovateľom). Odvolací súd ďalej
konštatoval, ţe z hľadiska hmotno-právneho ţalovaný nie je v právnom vzťahu
bezdôvodného obohatenia nositeľom povinnosti (o uloţenie ktorej navrhovateľ ţiadal),
a preto mu v prejednávanej veci nesvedčí pasívna legitimácia v konaní. Odvolací súd
v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe na konštatovanie nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
v konaní, ktorý je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie návrhu, sa odvolací súd námietkami
navrhovateľa týkajúcimi sa nepriznania vydania úţitku z bezdôvodného obohatenia
nezaoberal. Odvolací súd tak napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v návrhu
vyhovujúcej časti, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zmenil a návrh
ţalobcu ako nedôvodný zamietol a v zostávajúcej návrh zamietajúcej časti rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil z hľadiska vecnej správnosti jeho výroku.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca z dôvodu, ţe vo veci
došlo k nesprávnemu rozhodnutiu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a rovnako
k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p, pretoţe
ţalovaný je v predmetnom konaní pasívne legitimovaným subjektom. Konanie je postihnuté
podľa dovolateľa inou vadou, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci tým,
ţe napadnutým rozsudkom rozhodol ten istý senát odvolacieho súdu v tej istej veci opačným
spôsobom, pričom zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré sa v plnom rozsahu
opieralo o právny názor toho istého senátu odvolacieho súdu. Ţalobca zároveň poukazuje
na skutočnosť, ţe medzi uvedenými protichodnými rozhodnutiami odvolacieho súdu
(uznesenie sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011 a napadnutý rozsudok) sa nezmenila
dôkazná situácia a neboli predloţené súdu ţiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
takúto dôraznú zmenu právneho názoru. Ţalobca má za to, ţe takýto postup odvolacieho súdu
je arbitrárny a poukazuje aj na skutočnosť, ţe v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací
súd len slepo prevzal argumentáciu ţalovaného a plne s ňou nahradil svoj predošlý právny
názor vyjadrený v uznesení sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011. Pri odôvodňovaní
nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného odvolací súd podľa názoru ţalobcu neuvádza
posúdenie právnych predpisov, ktoré by na seba logicky a súvisle nadväzovalo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje dva výroky: výrok, ktorým
v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol
a výrok, ktorým v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Dovolateľ napadol toto rozhodnutie v celom rozsahu, oba jeho výroky.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Keďţe v prejednávanej veci
smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu výroku rozsudku, je dovolanie proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým zmenil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa procesne
prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.)
Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. ( a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Rovnako je dovolací súd povinný
zaoberať sa tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a to aj v prípade, ţe neboli účastníkom výslovne namietané, pokiaľ je dovolanie
procesne prípustné.
Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobca v dovolaní výslovne namieta, ţe postup odvolacieho súdu je arbitrárny
z dôvodu, ţe napadnutým rozsudkom rozhodol ten istý senát odvolacieho súdu v tej istej veci
opačným spôsobom, pričom zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré sa v plnom
rozsahu opieralo o predchádzajúci právny názor toho istého senátu odvolacieho súdu.
Dovolateľ zároveň poukazuje na skutočnosť, ţe medzi uvedenými protichodnými
rozhodnutiami odvolacieho súdu (uznesením sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011,
a napadnutým rozsudkom) sa nezmenila dôkazná situácia a neboli predloţené súdu ţiadne
nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali takúto dôraznú zmenu právneho názoru.
So zreteľom na tieto tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral
na otázku opodstatnenosti jeho tvrdenia, a zistil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola
v konaní odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť
taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní na súdoch niţších stupňov
k odňatiu moţnosti navrhovateľovi konať, vzal dovolací súd na zreteľ, ţe vada konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd). Za porušenie tohto práva treba povaţovať aj rozhodnutie
odvolacieho súdu o návrhom uplatnenom nároku na základe iného právneho dôvodu,
vychádzajúc zo skutočností, ktorými sa ani prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí
nezaoberal a ku ktorým sa účastník konania nemal moţnosť vyjadriť. Podľa názoru
dovolacieho súdu v preskúmavanej veci ide o takýto prípad.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania. Tým, ţe
odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd
prvého stupňa, v skutočnosti ţalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru
na inštančne vyššom súde; takýmto postupom ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Ako vyplýva z obsahu spisu, odvolací súd čiastočne potvrdil a čiastočne zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa, pričom takto rozhodol z iného právneho dôvodu.
Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal z toho, ţe
ţalovaný je v danom prípade pasívne legitimovaný a na základe vykonaného dokazovania
zisťoval výšku bezdôvodného obohatenia ţalovaného na úkor ţalobcu. Postupoval tak preto,
lebo podľa predchádzajúceho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn.
5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011, je dôleţité pri posudzovaní objektu, ktorý sa bezdôvodne
obohacuje, vychádzať zo skutočnosti, kto fakticky vykonáva činnosť v danom prípade
na pozemku ţalobcu a teda v koho prospech je vyuţitie jeho pozemku. Rovnako tak pasívnu
legitimáciu ţalovaného načrtol odvolací súd v cit. uznesení tým, ţe zaviazal súd prvého
stupňa vykonať dokazovanie za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia ţalovaného
na úkor ţalobcu.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol verejným vyhlásením rozsudku bez toho,
aby umoţnil ţalobcovi vyjadriť sa k moţnosti takéhoto iného právneho posúdenia veci
v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd v porovnaní s rozsudkom súdu prvého
stupňa zaloţil svoj rozsudok na odlišnom právnom závere, keď konštatoval nedostatok
pasívnej legitimácie ţalovaného, pričom súd prvého stupňa viazaný predchádzajúcim
názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 5 Co 148/2010 zo 7. júna 2011,
vychádzal z predchádzajúceho názoru odvolacieho súdu v cit. uznesení, a to, ţe sa ţalovaný
bezdôvodne obohatil na úkor ţalobcu a tak pokračoval v dokazovaní výšky takejto náhrady
a vychádzal zo skutočnosti, ţe ţalovaný je pasívne legitimovaný.
Pokiaľ odvolací súd nevyzval ţalobcu v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p., aby
sa vyjadril k moţnému posúdeniu chýbajúcej pasívnej legitimácii ţalovaného, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a bolo podľa názoru odvolacieho súdu
pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, porušil tým základné právo na spravodlivý proces
a na súdnu ochranu garantovanú ţalobcovi ako účastníkovi konania podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 541/2011 z 25. apríla
2012). Výklad, ktorý uskutočnil odvolací súd k primeranej aplikácii § 213 ods. 2 O.s.p.
v odvolacom konaní v predmetnej veci, nie je ústavne konformný a prieči sa princípom
spravodlivého procesu.
Tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych
záveroch neţ súd prvého stupňa, bez toho aby primerane pouţil postup podľa ust. § 213 ods. 2
O.s.p. odňal ţalobcovi moţnosť namietať správnosť právneho názoru zaujatého v tomto
rozhodnutí na inštančne vyššom súde. V prejednávanej veci sa ţalobca aţ z rozhodnutia
odvolacieho súdu dozvedel, ţe odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver (neţ súd prvého
stupňa) z okolností, ktoré súdom prvého stupňa neboli spochybňované.
Z dôvodu, ţe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iného právneho
dôvodu a vo svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, ktorými sa súd prvého stupňa
nezaoberal, a tým účastníkovi konania neumoţnil sa vyjadriť, svojím postupom zaťaţil
konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a odňal ţalobcovi moţnosť konať
pred súdom. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe
byť povaţované za správne. Dovolací súd tak dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je nielen
procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal.
So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová