Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 541/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta o sťažnosti Mgr. P. P., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa

v spojení s , , a Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn.

z 3. mája 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. P. P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a

jeho rozsudkom sp. zn. z 3. mája 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. mája 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia Mgr. P. P. v sume 475,94 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur

a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho advokáta JUDr. P. E., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2011 doručená sťažnosť Mgr. P. P., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s , , a a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo

„dovolací súd“) sp. zn. z 3. mája 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom na začatie konania z 23. februára

2005 sa sťažovateľ (ako navrhovateľ) domáhal proti odporcovi Ing. P. N. – P. zaplatenia

sumy 42 421,82 € s prísl. z titulu vrátenia vkladu tichého spoločníka, a to na základe

„Zmluvy o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a o budúcej kúpnej zmluve o

založení spol. s. r. o. podľa ust. § 476 a nasl., § 673 a nasl., § 289 a nasl. Obchodného

zákonníka z 19. mája 2001“ (ďalej len „zmluva z 19. mája 2001“) uzatvorenej medzi

sťažovateľom a odporcom. Základom sporu pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie

prejavu vôle účastníkov v uvedenej zmluve, ktorá obsahovala viacero rôznych záväzkov

účastníkov.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ podal ako navrhovateľ dňa 23. 02.

2005 na Okresnom súde Bratislava III. žalobu, ktorej predmetom bol návrh na uloženie

splnenia povinnosti, vrátenia vkladu tichého spoločníka od Ing. P. N. (ďalej len

„odporca“), vo výške 1 278 000,- Sk (42 421,82 €) s príslušenstvom. Konanie prebiehalo na

Okresnom súde Bratislava III. pôvodne pod spis. zn. , pričom neskôr bolo

evidované pod spis. zn. . Okresný súd Bratislava III. (ďalej len „súd prvého

stupňa“) rozsudkom zo dňa 20. 07. 2009 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol,

pričom sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania vo výške 7.573,92,- €. Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ dňa 03. 08. 2009 odvolanie o ktorom dňa 03. 06. 2010 rozhodol

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovel a

zaviazal odporcu na náhradu trov konania vo výške 12 459,66 € (rozsudkom sp. zn. 1

z 3. júna 2010; pozn.). Proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „odvolací súd“) podal odporca dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR

ako dovolací súd (ďalej aj „porušovateľ“), ktorý dňa 03. 05. 2011 vyhlásil bez nariadenia

pojednávania rozsudok (sp. zn. ; pozn.), ktorým zmenil v celom rozsahu

rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho k náhrade trov

konania vo výške 14 207,42 €. Rozsudok dovolacieho súdu spis. zn. bol

sťažovateľovi doručený prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 24. 05. 2011.

Po oboznámení s predmetným rozsudkom dovolacieho súdu a konaním, ktoré mu

predchádzalo sťažovateľ má za to, že porušovateľ v konaní o dovolaní odporcu porušil

právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46

ods. 1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, vrátane práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je zakotvené

v týchto ustanoveniach. Zároveň bol vyhlásením predmetného rozsudku porušený aj princíp

právnej istoty zakotvený v ods. l SR. Odhliadnuc od toho, že rozhodnutie

dovolacieho súdu je pre sťažovateľa v merite veci nepriaznivé, je vo viacerých častiach

rozporuplné a javí všetky znaky arbitrárnosti, tak ako ich vo svojej judikatúre definoval za

posledné roky Ústavný súd SR.

Napriek jednoznačnému právnemu základu nároku sťažovateľa, je možné v

odôvodnení napadnutého rozsudku porušovateľa nájsť svojvôľu dovolacieho súdu pri

rozhodovaní predmetnej veci a to nielen z hľadiska právneho posúdenia obsahu Zmluvy z

19. 05. 2001, uzavretej medzi sťažovateľom a odporcom (ďalej len „Zmluva“) obsahujúcej

viacero právnych úkonov, ale najmä pri formulácii samotného zdôvodnenia rozhodnutia.

Právne posúdenie veci dovolacím súdom podľa sťažovateľa nemá oporu v skutkových

zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania na súdoch nižšieho stupňa, resp. z

výkladu prejavu vôle zmluvných strán ku ktorému sa uchýlil dovolací súd.

Okrem toho predmetné rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa spadá do kategórie

„prekvapivých“ rozhodnutí keďže ním bolo zmenené právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu bez toho, aby sa sťažovateľ mohol akýmkoľvek spôsobom vyjadriť k inému právnemu

posúdeniu veci zo strany porušovateľa. Tým bol narušený nielen princíp právnej istoty

spočívajúcej v zásadnej nemennosti právoplatných rozhodnutí, ale najmä dôvera

sťažovateľa v spôsob výkonu súdnej moci zo strany, porušovateľa ako najvyššieho

justičného orgánu v sústave všeobecných súdov SR.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti

argumentuje tým, že dovolací súd pri posudzovaní veci aplikoval ustanovenie § 491 Obč.

zák. a poukazujúc na ustanovenie v spojení s podľa

sťažovateľa „porušovateľ porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a súdnu i

ochranu, keď ho vopred neinformoval o možnosti aplikácie tohto ustanovenia na zistený

skutkový stav“.»

4. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Ako už bolo uvedené vyššie zo žiadneho dôkazu vykonaného

počas prvostupňového a odvolacieho konania nevyplynulo, že by účastníci zmluvy uzavreli

dohodu, ktorej predmetom bol vklad živnosti odporcu do spoločného podnikania

sťažovateľa a odporcu. Rovnako žiaden dôkaz vykonaný súdmi nižších stupňov nepotvrdil

záver súdu prvého stupňa, (s ktorým sa prekvapujúco stotožnil aj dovolací súd), že odporca

vložil svoj vklad do spoločnosti M. s. r. o., ktorá mimochodom účastníkmi konania nebola

nikdy založená. Dovolací súd preto vychádzal z premisy, ktorá nebola ničím preukázaná.

Rozhodoval svojvoľne, čím porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

… vzhľadom na aplikáciu ust. o zmiešanej zmluve, je pre sťažovateľa úplne

nepochopiteľné, prečo dovolací súd použil na zistený skutkový stav ust. , keď

predmetný právny vzťah založený Zmluvou posúdil vzhľadom na povahu účastníkov ako

občianskoprávny (hoci jedna zo zmluvných strán - odporca uzatvorila tento právny úkon

nepochybne ako podnikateľ). Ak teda porušovateľ podriadil v rámci svojho právneho

posúdenia vzťah založený touto podľa neho zmiešanou zmluvou pod právny režim , nebol

dôvod popri tom aplikovať na zistený skutkový stav aj ust. , ktoré sa uplatňuje len

pri právnych vzťahoch, ktoré podliehajú režimu ust. .“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. P. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a ods.

1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR v konaní spis. zn. zo dňa 03. 05. 2011 porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 03. 05. 2011 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške

314,18 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

6. Ústavný súd uznesením č. k. -12 zo 7. decembra 2011 prijal

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

7. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 24. januára 2012 k prijatej

sťažnosti uviedol: «Dovolací súd posúdil zmluvu, ktorá je predmetom konania (uzavretú

medzi účastníkmi konania 19. mája 2001) ako zmluvu zmiešanú podľa § 491 ods. 1 a 3

(ďalej len „“). Súd prvého stupňa predmetnú zmluvu vyhodnotil

ako zmluvu nepomenovanú podľa , kým podľa názoru odvolacieho súdu, zmluva z

19. mája 2001 obsahuje 3 samostatné zmluvy s tým, že do úvahy vzal tú časť zmluvy, ktorá

podľa názoru súdu upravuje vzťah podnikateľa a tichého spoločníka, aplikujúc ustanovenia

a nasl. . Vyplývajúc z uvedeného, je potrebné prisvedčiť

sťažovateľovi, že súdy nižšieho stupňa sa možnosťou posúdenia zmluvy ako zmiešanej,

vôbec nezaoberali. Čo sa však týka posúdenia zmluvy ako celku, dovolací súd zhodne so

súdom prvého stupňa uzavrel, že túto je potrebné chápať ako jeden inominantný záväzok.

Pokiaľ sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti odvoláva na ustanovenie § 213 ods. 2

, treba uviesť, že ide o ustanovenie upravujúce procesný postup odvolacieho súdu,

kým pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom

prvého stupňa (a teda aj ustanovenie ), pokiaľ nie je ustanovené niečo

iné ( veta pred bodkočiarkou).

Odvolací súd na rozdiel od súdu dovolacieho, skôr ako pristúpi k úvahám o tom, ako

vec posúdiť po právnej stránke, musí preskúmať správnosť skutkových záverov súdu prvého

stupňa. Uvedené však nie je prípustné pri dovolaní, pri ktorom sa revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, úspešne domáhať nemožno. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa

zásady ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať (ako je

zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a

ods. 2 „... Dokazovanie však nevykonáva.“).

Čo sa týka viazanosti súdu právnou kvalifikáciou žaloby, touto súd nie je viazaný,

rovnako nie je viazaný právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov. Zo žiadneho

ustanovenia pre súd prvého stupňa nevyplýva povinnosť

pred rozhodnutím vo veci samej upovedomiť účastníkov, že mieni vec právne kvalifikovať

odlišne od právnej kvalifikácie urobenej účastníkom konania. Ustanovenie poslednej vety

, dáva súdu možnosť (nie povinnosť) počas konania uviesť účastníkom,

ako sa javí právne posúdenie veci.

V sumáre má najvyšší súd za to, že dovolací súd sa s dôvodmi, ktoré ho viedli k

„zmeňujúcemu“ rozhodnutiu, náležité vysporiadal a že do odôvodnenia svojho rozhodnutia

pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil.

Z uvedeného dôvodu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považujeme za ústavne

akceptovateľné.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým rozsudkom a namietaným porušením základných práv zaručených ,

resp. práv zaručených dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť

záver o ich porušení. Preto navrhujeme, aby ústavný súd uznesením vyslovil, že základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,

a a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, rozsudkom najvyššieho súdu z 3. mája 2011, sp. zn. ,

porušené nebolo.“»

8. K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ podaním

zo 17. februára 2011, v ktorom okrem iného uviedol: «K aplikácii ust. § 213 ods.2 zákona

č. 99/1963 v platnom znení (ďalej len „OSP“) aj

v dovolacom konaní, porušovateľ na str. 3 uvádza, že v zmysle ust. sa na

dovolacie konanie vzťahujú primerane ustanovenia o konaní na súdom prvého stupňa

(vrátane ust. ), pokiaľ nie je ustanovené niečo iné (ust. veta

pred bodkočiarkou). V tejto súvislosti však porušovateľ nebral vôbec do úvahy ust. § 241

ods.3 , na ktoré som poukazoval už v mojej sťažnosti v súvislosti s aplikáciou ust.

ods. 2 aj na dovolacie konanie. Práve v tomto prípade zákon ustanovuje niečo iné tak

ako to vyplýva z dikcie ust. , čo znamená, že v zásade sa na dovolacie konanie

aplikujú ustanovenia o prvostupňovom konaní okrem zákonných výnimiek. Jednou z týchto

výnimiek je práve ust. , ktoré bolo do zákona zapracované novelou

č. . Práve týmto zákonom sa do dovolacieho konania zaviedli aj prvky

revízneho princípu, ktorý dovtedy v dovolacom konaní neplatil, pričom akurát o tieto nové

procesné normy (ust. in fine oprel porušovateľ svoje zmeňujúce

rozhodnutie v predmetnej veci. Zámer zákonodarcu, ktorý v rámci novelizácie vykonanej

zaviedol aj pre dovolací súd pri aplikácii iného ustanovenia než

uskutočnili súdy nižšieho stupňa povinnosť vopred upozorniť účastníkov na možnosť inej

aplikácie práva a zároveň im poskytnúť právo sa k takejto aplikácii vyjadriť potvrdzuje aj

dôvodová správa k tejto novele ...

Z uvedeného dôvodu je nepochybné, že dovolací súd v posudzovanom prípade

postupoval v rozpore s ratio legis zákona a vydal pre mňa ako účastníka konania

prekvapivé rozhodnutie, čomu sa právu

zabrániť. Nutnosť aplikácie tohto ustanovenia potvrdzuje aj sám porušovateľ, keď vo

svojom vyjadrení z 16. 01. 2012 uvádza, že „je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že súdy

nižšieho stupňa sa možnosťou posúdenia zmluvy ako zmiešanej nezaoberali“. Tým

porušovateľ de facto priznal, že keďže aplikoval na danú vec úplne nové zákonné

ustanovenie, ma! účastníkov na možnosť použitia tejto právnej normy výslovne upozorniť,

čo však neurobil.»

9. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 24. januára 2012 súhlasil s rozhodnutím bez

nariadenia pojednávania, podobne ako sa vyjadril aj sťažovateľ v podaní zo 17. februára

2012, keď uviedol, že súhlasí s upustením od pojednávania.

10. Ústavný súd dospel k záveru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania vo veci

samej.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

14. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

16. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

17. Podľa (ďalej aj „OSP“) ak je

odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

18. Podľa (upravujúceho procesný postup v dovolacom konaní)

ustanovenia § 209 a § 213 ods. 2 platia primerane.

19. Podľa záväzky vznikajú najmä zo zmlúv

týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone

neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. Podľa

odseku 3 tohto ustanovenia na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť

ustanovenia zákona upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná

zmluva neurčuje inak.

20. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

21. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

24. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

26. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že napadnuté rozhodnutie

dovolacieho súdu, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie peňažnej sumy z titulu vrátenia

vkladu tichého spoločníka je arbitrárne a svojvoľné, a to predovšetkým pokiaľ ide o právne

posúdenie zmluvy z 19. mája 2001 uzatvorenej medzi sťažovateľom a odporcom. Právne

posúdenie veci dovolacím súdom podľa sťažovateľa nemá oporu v skutkových zisteniach

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania na súdoch nižšieho stupňa, resp. z výkladu

prejavu vôle zmluvných strán. Sťažovateľ považuje rozhodnutie dovolacieho súdu

za prekvapivé, keďže ním bolo zmenené právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu bez

toho, aby sa sťažovateľ mohol akýmkoľvek spôsobom vyjadriť k inému právnemu

posúdeniu veci zo strany dovolacieho súdu.

27. Dovolací súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 3. mája 2011

uviedol: «Dovolací súd však považuje za opodstatnenú dovolateľovu námietku, že odvolací

súd nesprávne vec právne posúdil. Konkrétne neposúdil správne zmluvu účastníkov zo dňa

19. 05. 2001, ktorú rovnako odvolací, ako súd 1. stupňa uznali za podstatnú pre rozhodnutie

veci.

Súd 1. stupňa považoval túto zmluvu za nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Obč. zák.,

pretože v čase jej uzatvárania neboli obaja účastníci podnikateľmi, preto nie je možné na

túto zmluvu použiť ust. .

Naproti tomu podľa názoru odvolacieho súdu zmluva zo dňa 19. 05. 2001 obsahuje

3 samostatné zmluvy a keďže predmetom žaloby je nárok žalobcu na vrátenie vkladu

tichého spoločníka, vzal do úvahy časť zmluvy, ktorá podľa názoru súdu upravuje vzťah

podnikateľa a tichého spoločníka. Konštatoval, že náležitosťou zmluvy o tichom

spoločenstve podľa § 673 a nasl. Obch. zák. je označenie zmluvných strán (tichý spoločník

– podnikateľ), popis druhu a výšky predmetu vkladu, doba, dokedy má byť odovzdaný

podnikateľovi (hotovosť vo výške 1 278 000,- Sk do 06. 07. 2001), dohoda o výške podielu

tichého spoločníka na výsledku podnikania (50 %). Všetky tieto náležitosti zmluva o tichom

spoločenstve obsahovala, žalobca si splnil svoju povinnosť a poskytol žalovanému určitý

vklad, ktorým sa podieľal na jeho podnikaní.

Odvolací súd uzavrel, že žalobca sa nepochybne stal tichým spoločníkom, ktorý sa

podieľal na podnikaní žalovaného ako živnostníka pod názvom Ing. P. N. – P. s podielom

50 %. Po ukončení podnikania na základe živnostenských oprávnení zanikla aj žalobcova

účasť ako tichého spoločníka na podnikaní (§ 679 ods. 1 písm. d) Obch. zák.) a bolo

povinnosťou žalovaného podľa ust. § 680 Obch. zák. do 30 dní po zániku zmluvy vrátiť

tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania.

Účastníci sa v zmluve o tichom spoločenstve dohodli o účasti žalobcu na zisku v podnikaní,

nedohodli si podiel tichého spoločníka na strate, avšak podiel žalobcu na strate nevylúčili,

teda podľa názoru odvolacieho súdu platí fikcia, že podiel na strate je rovnaký, ako podiel

na zisku. Žalovaný ku dňu skončenia podnikania nebol v strate, žaloba si nárok na podiel

na zisku neuplatnil. Žiadal len vrátenie jeho vkladu tichého spoločníka ku dňu ukončenia

podnikania žalovaného.

Záver odvolacieho súdu, že zmluva medzi účastníkmi zo dňa 19. 05. 2001 obsahuje

3 samostatné zmluvy, nie je správny, nie je opodstatnený.

Podľa názoru dovolacieho súdu zmluva zo dňa 19. 05. 2001 je jednou zmluvou, teda

nepredstavuje 3 samostatné zmluvy. O skutočnosti, že ide o jednu zmluvu, svedčí označenie

„Zmluva“ v jednotnom čísle, aj „osobitné dojednania“ v závere zmluvy, ktoré začínajú

slovami „za dobu od uzatvorenia zmluvy po zatvorenie spoločenskej zmluvy o spol. s. r. o.

sa postavenie zmluvných strán spravuje § 673 a nasl. Obch. zák. (tichý spoločník –

podnikateľ)“. Za túto dobu sa dojednáva odmena podnikateľa 10 000,- Sk/mesiac zo

spoločného zisku. Podnikateľ sa zaväzuje bezodkladne po uzatvorení tejto zmluvy ohlásiť

príslušnému správnemu orgánu rozšírenie doterajšieho predmetu činnosti o nepravidelnú

neverejnú prepravu osôb a služby s tým súvisiace.

Ide o tzv. zmiešanú zmluvu podľa § 491 Ods. 1 a 3 Obč. zák., teda zmluvu

obsahujúcu prvky rôznych zmlúv.…

Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd na rozdiel od súdu I. stupňa

nerešpektoval pri právnom posúdení zmluvy ani ust. § 266 ods. 3 Obch. zák., ktoré mu

ukladá pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti

súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi

sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa vyplýva, že súd I. stupňa, aj keď necituje

ustanovenie § 491 Obč. zák., z jeho ustanovení aj vychádzal a pri tom náležite rešpektoval

aj ust. § 266 ods. 3 Obch. zák. Obšírne a presvedčivo vysvetľuje svoj záver, že dohodu

účastníkov treba chápať ako jeden inominantný záväzok, upravujúci budúce spoločné

podnikanie účastníkov konania. Súd 1. stupňa dôvodne usúdil a dovolací súd sa s týmto

jeho úsudkom stotožnil, že úmyslom zmluvných strán bolo založenie spoločného podniku,

pričom úhrada sumy 2578000,-Sk žalobcom žalovanému bola odplatou pre žalovaného za

vloženie celého jeho podniku (živnosti) v uvedenej hodnote do spoločného podnikania. Za

zaplatenie tejto sumy mal žalobca nadobudnúť do vlastníctva polovicu podniku žalovaného

a mal sa podieľať na výsledku spoločného podnikania 50 %. Tieto plnenia mal žalobca

dostávať z prevádzkovania spoločnej spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá sa mala

podľa zmluvy založiť do 15.01.2002.»

28. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

29. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd považuje za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

30. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý

má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený

stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma

().

31. Vzhľadom na obsah spornej zmluvy bolo z hľadiska rozhodovania všeobecných

súdov v merite veci (žaloba o zaplatenie 42 421,83 € z titulu vrátenia vkladu tichého

spoločníka) rozhodujúce určenie ustanovenia právneho predpisu, resp. právnych predpisov,

ktorými sa má predmetná zmluva riadiť.

Súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvu ako nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho

zákonníka, na ktorú (vzhľadom na nesplnenie podstatných náležitostí zmluvy o tichom

spoločenstve) nie je možné aplikovať ustanovenia a nasl.

o tichom spoločenstve, a návrh navrhovateľa (sťažovateľa) rozsudkom sp. zn.

z 20. júla 2009 zamietol.

Krajský súd ako odvolací súd bol toho názoru, že tu ide o tri samostatné zmluvy, na

ktoré sa aplikujú aj ustanovenia o tichom spoločenstve a nasl.

(krajský súd zastával názor, že sú naplnené všetky náležitosti

zmluvy o tichom spoločenstve), a rozsudkom sp. zn. z 3. júna 2010 zmenil

rozsudok prvostupňového súdu a žalovanému uložil zaplatiť v prospech sťažovateľa

42 421,83 € s prísl.

Najvyšší súd považoval predmetnú zmluvu za jednu zmiešanú zmluvu podľa § 491

ods. 1 a 3 s tým, že podľa jeho názoru malo byť aplikované aj

ustanovenie upravujúce výklad vôle strán pri

uzatváraní zmlúv podľa , a napadnutým rozsudkom sp. zn.

57/2012 z 3. mája 2011 žalobu zamietol. Podstatou tohto rozhodnutia bola uvedená zmena

právneho posúdenia veci a aplikácia na zistený skutkový stav takého ustanovenia právneho

predpisu ( a ), ktoré v dovtedajšom rozhodovaní

nebolo použité a bolo pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.

32. Až z rozhodnutia dovolacieho súdu sa sťažovateľ dozvedel, že dovolací súd

vyvodil svoj právny záver na základe aplikácie takého ustanovenia ,

ktoré nebolo predmetom aplikácie na zistený skutkový stav tak prvostupňovým súdom, ako

ani odvolacím súdom. Záver odvolacieho súdu, ktorým považoval sporný dokument za tri

samostatné zmluvy, považoval najvyšší súd za neopodstatnený, a naopak, posúdil sporný

dokument ako tzv. zmiešanú zmluvu podľa a , pričom

v dovtedajšom konaní sa súdy nižších stupňov touto právnou argumentáciou nezaoberali

a účastníci sa k nej nemali možnosť vyjadriť.

33. V dovolacom konaní podľa ustanovenia platia primerané

ustanovenia a . Primeranou aplikáciou ustanovenia

na podmienky dovolacieho konania je výslovne uložené dovolaciemu súdu pre prípad, ak je

toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo použité a je zároveň pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzvať

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V štádiu

dovolacieho konania v dôsledku uvedeného postupu najvyššieho súdu už sťažovateľ nemal

možnosť zaujímať k skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver dovolacieho súdu

žiadne stanovisko, resp. nemal možnosť vyjadriť sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu

k predmetu konania.

34. Ústavný súd konštatuje, že realizácia procesných práv účastníka konania, ktorú

priznáva na zabezpečenie ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov v dovolacom konaní, je znemožnená, ak dovolací súd zmení rozhodnutie

odvolacieho súdu na základe právneho dôvodu, ktorým sa tak prvostupňový, ako ani

odvolací súd v konaní ani vo svojich rozhodnutiach nezaoberali a ku ktorým sa účastníci

nevyjadrovali, pretože k tomu nemali dôvod.

35. Preto, pokiaľ dovolací súd nevyzval sťažovateľa v zmysle

v spojení s , aby sa vyjadril k možnej aplikácii ustanovenia

a 3 , ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo

podľa názoru dovolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, porušil tým základné

právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na súdnu ochranu garantovanú sťažovateľovi ako

účastníkovi konania podľa . Výklad, ktorý uskutočnil najvyšší súd

k primeranej aplikácii v dovolacom konaní v predmetnej veci, nie je

ústavne konformný a prieči sa princípom spravodlivého procesu.

36. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2011, je dôvodná a že najvyšší súd porušil tieto jeho a dohovorom

zaručené práva.

37. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi

namietaným porušením ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vyslovenie porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

napĺňa účel, ktorý sťažovateľ sledoval podaním sťažnosti ústavnému súdu.

III.

38. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie

( a ) a vec môže vrátiť na ďalšie

konanie [ a ]. V danom

prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen označené

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší

súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom

postupe bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto

náleze ( a ), t. j. v ďalšom konaní bude potrebné

aplikovať ustanovenie v spojení s a umožniť

účastníkom konania vyjadriť sa k možnému použitiu ustanovenia právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru dovolacieho súdu pre

rozhodnutie veci rozhodujúce.

39. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov

konania priznal úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania (právny zástupca sťažovateľa

spresnil výšku uplatnenej náhrady trov v podaní zo 17. februára 2012) vo výške 475,94 €

za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie

zo 17. februára 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2011

predstavuje sumu 123,50 € a režijný paušál 7,41 € a odmena za jeden právny úkon v roku

2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, ktorú bolo potrebné podľa § 18

ods. 3 vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty (20 %), preto ústavný súd priznal

sťažovateľovi trovy konania v celkovej sume 475,94 €.

40. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012