Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3348 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (3490)IV. ÚS 74/02
PDF · 431.27 KB
No categories available
IV. ÚS 74/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 74/02-33
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka
a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2003 v konaní
o sťažnosti MUDr. D. B., L., zastúpenej advokátkou Mgr. V. H., L., ktorou namieta
porušenie jej základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci vedenej pod sp. zn. D 1213/92, za
účasti Okresného súdu vo Zvolene, na neverejnom zasadnutí takto
r o z h o d o l:
1. Základné právo MUDr. D. B. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci vedenej pod sp. zn.
D 1213/92 p o r u š e n é b o l o.
2. MUDr. D. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 100 000 Sk (slovom Jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd
vo Zvolene p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresnému súdu vo Zvolene p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
D 1213/92 konal bez zbytočných prieťahov.
4. Okresný súd vo Zvolene j e p o v i n n ý uhradiť MUDr. D. B.
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 12 398 Sk (slovom
Dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem slovenských korún) na účet advokátky Mgr. V. H., L.
O d ô v o d n e n i e:
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 26. novembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 74/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. B., L., (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou Mgr. V. H., L., v časti, ktorou namieta porušenie jej základného
práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu vo Zvolene (ďalej len „okresný súd“) vo veci
vedenej pod sp. zn. D 1213/92.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
„Dedičská vec po nebohom M. B. napadla na Okresnom súde
vo Zvolene 20. 5. 1992.
Až (s odstupom takmer desiatich mesiacov) 8. 3. 1993 bola vec podľa rozvrhu práce
zverená notárke JUDr. D. H. 12. 9. 1994 (s odstupom dvoch rokov a troch mesiacov od
nápadu veci) oznámila Notárska komora SR ako odpoveď na sťažnosť
MUDr. B. zo dňa 15. 7. 1994 na nečinnosť notárky, že vo veci doteraz pojednávanie
vytýčené nebolo z dôvodu, že notárka ešte nemá k dispozícii všetky listinné podklady.
O tieto podklady požiadala až v júni 1994 KÚ správu katastra L.“
Sťažovateľka ďalej uviedla, že nakoľko sa v dedičskej veci po poručiteľovi
(jej otcovi) stále nekonalo, obrátila sa znovu na Notársku komoru Slovenskej republiky,
a to listom z 3. apríla 1995. Notárska komora Slovenskej republiky zdôvodnila nečinnosť
notárky tým, že stále nemá k dispozícii jedno dedičské rozhodnutie, ktoré jej sťažovateľka
nadväzne na to (na základe jej žiadosti z 19. apríla 1995) bezodkladne doručila.
V súvislosti s tým poukazuje sťažovateľka na ustanovenie § 175zb Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého môže súd odňať vec poverenému
notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom
konaní, a vyčíta okresnému súdu, že nepostupoval podľa citovaného ustanovenia. Takýto
postoj okresného súdu podľa vyjadrenia sťažovateľky spôsobil, že stratila voči nemu
dôveru, a z toho dôvodu 20. novembra 1995 podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) návrh na vylúčenie sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania v predmetnej dedičskej veci. Krajský súd však uznesením sp. zn.
13 Nc 13/96 z 12. marca 1996 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú v tejto dedičskej
veci vylúčení.
Vzhľadom na to, že sa vo veci aj naďalej nekonalo, požiadala sťažovateľka listom
zo 4. júna 1997 krajský súd o nariadenie pojednávania.
Napokon 31. októbra 1997 vydala súdna komisárka osvedčenie o dedičstve, proti
ktorému podala sťažovateľka 11. novembra 1997 „odvolanie“ z dôvodu, že do dedičstva
nebol zahrnutý všetok poručiteľov majetok. Dňa 9. januára 1998 oznámil okresný súd
všetkým účastníkom konania, že osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 1213/92 nadobudlo
právoplatnosť 16. novembra 1992 (ide o chybu v písaní, správny dátum je 16. november
1997), pretože nikto z účastníkov nepožiadal o pokračovanie v dedičskom konaní
a „odvolanie“ sťažovateľky nespĺňalo formálne náležitosti opravného prostriedku.
Ďalším krokom sťažovateľky v tejto veci bol „návrh na obnovu dedičského konania“,
ktorý podala 19. februára 1999. Tento návrh okresný súd 20. apríla 1999 zamietol. Proti
rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala na krajskom súde, ktorý uznesením
sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta 1999 zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bol
zamietnutý jej návrh na obnovu konania, a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.
S uznesením krajského súdu však nesúhlasil spoludedič JUDr. J. H., a preto proti
nemu podal dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Uznesením sp. zn.
1 Cdo 63/00 z 12. decembra 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené dovolanie
odmietol.
Následne sťažovateľka „požiadala o prikázanie veci inému súdu“ s tým, že zároveň
vzniesla námietku predpojatosti voči všetkým sudcom okresného súdu, ako aj voči všetkým
notárom pôsobiacim v jeho obvode.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Nc 500/01 z 12. novembra 2001 boli
z prejednávania a rozhodovania v označenej dedičskej veci vylúčení piati sudcovia
okresného súdu. Toto rozhodnutie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky
až 25. júna 2002.
Vážne porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vidí
sťažovateľka „v tomto postupe súdu, ktorý za desať rokov nie je schopný prejednať
dedičskú vec a každý úkon urobí až na jej písomnú výzvu alebo dotaz“.
Na základe toho sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň žiadala, aby jej bolo priznané aj primerané finančné
zadosťučinenie v sume 60 000 Sk, ako aj úhrada trov konania. Doplňujúcim podaním
z 10. februára 2003 zvýšila sumu, ktorú žiada priznať z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia, na 200 000 Sk poukazujúc na „dĺžku prejednávanej veci a jej mnohú
a dlhoročnú korešpondenciu a úsilie o jej právoplatné skončenie“.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 6 zákona
o ústavnom súde 17. decembra 2002 obrátil na predsedníčku okresného súdu so žiadosťou
o vyjadrenie k prijatej sťažnosti.
Vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu k prijatej sťažnosti doručenom ústavnému
súdu 16. januára 2002 sa uvádza:
„Celý obsah spisu D 1213/92 potvrdzuje prácu súdnej komisárky a sudcu, ktorému
vec bola pridelená na konanie a rozhodnutie. Podaná sťažnosť MUDr. B. a ňou popísané
jednotlivé úkony nie vždy presne dokumentujú prácu s. komisárky a sudcu. Pokladám preto
za potrebné poukázať na postupnosť aj keď nie všetkých, ale podstatných úkonov.
Úmrtný list M. B. bol doručený ešte Štátnemu notárstvu vo Z.
22. 5. 1992. Dňa 15. 6. 1992 bola spísaná pracovníkom notárstva zápisnica o predbežnom
šetrení kde bola spísaná aj poľnohospodárska pôda – v rôznych katastrálnych územiach.
Dňa 11. 9. 1992 štátna notárka žiada o výpis pozemkovej knihy – presne označuje čísla
jednotlivých vložiek. Časť výpisov bola doručená 8. 10. 1992.
K 1. 1. 1993 agenda dedičského práva prechádza na Okresný súd Zvolen.
Pri vysokom počte prebraných vecí už dňa 1. 3. 1993 je vec pridelená súdnej komisárke –
JUDR. H. Notárka 22. 3. 1993 žiada znovu o doplnenie výpisov – Správu katastra L.,
identifikácia je spracovaná 17. 06. 1993. Nakoľko na prvú žiadosť nebol doručený výpis
katastrálneho územia B.– žiada ho znovu, je spracovaný
28. 10. 1994, predložený notárke, ktorá spracováva prepočet výmery pozemkov. Na výzvu
notárky dedička MUDr. B. 8. 5. 1995 doplňuje požadované listinné dôkazy
(D-rozhodnutia, znal. posudok na dom), stále chýba znalecký posudok na motor. vozidlo,
ktoré je predmetom dedičstva.
Dňa 22. 8. 1995 – dedič – JUDr. H. oznamuje, že bol podaný na OS Lučenec návrh
na určenie vlastníckeho práva v prospech poručiteľa – k nehnuteľnosti, ktorej je
spoluvlastníkom, žiada aby sa v dedičskom konaní pokračovalo až po právoplatnosti tohto
konania. Kópiu právoplatného rozsudku OS R. Sobota – 7 C 144/95 predložil 12. 1. 1996
a požiadal o pojatie nehnuteľnosti do súpisu aktív po poručiteľovi.
Dňom 3. 1. 1996 podáva MUDr. B. námietku predpojatosti notárky a celého
okresného súdu. Po vyjadrení všetkých sudcov je spis predložený nadriadenému súdu –
vrátený 22. 3. 1996, sudcovia nie sú vylúčení, pričom rozhodnutie preds. súdu o vylúčení
notárky je irelevantné. Krajský súd poukazuje na právo účastníka konania žiadať
o delegovanie veci a upravuje ďalší postup súdu. Konštatujem, že toto uznesenie
13 Nc 13/96 zo dňa 12. 3. 1996 sudca opomenul doručiť účastníkom konania, je doručené
pri sledovaní veci preds. súdu.
Spis bol 16. 5. 1996 vrátený notárke, tá žiada na základe rozsudku 7 C 144/95
o výpis listu vlastníctva – spracované 18. 7. 1996. Obsah spisu dokumentuje úkony notárky
smerujúce k získaniu znaleckého posudku na auto, doplnenia dedičských rozhodnutí,
posledné podanie MUDr. B.– 21. 4. 1997, 22. 5. 1997. Vo veci bolo 31. 10. 1997 vydané
osvedčenie za účasti účastníkov konania, ktorí ho vzali na vedomie, vrátane poučenia,
prevzali. Osvedčenie nadobudlo právoplatnosť 16. 11. 1997.
MUDr. B. dňa 12. 11. 1997 podala proti osvedčeniu odvolanie, účastníci konania sa
k nemu vyjadrili 20. 11. 1997, sudca dňa 9. 1. 1998 oznamuje účastníkom konania, že
osvedčenie nadobudlo právoplatnosť, dňa 24. 3. 1998 je vydané rozhodnutie
o poplatkoch.
Dňa 20. 4. 1998 podáva MUDr. B. sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu
námietku predpojatosti notárky, spis je predložený notárke, ktorá po doplnení údajov
24. 6. 1998 vydáva opravné osvedčenie, ktoré nadobúda právoplatnosť 25. 9. 1998. Sudca
21. 10. 1998 rozhoduje o nevylúčení notárky. Na podanie MUDr. B. k rukám preds. súdu
24. 9. 1998 – po vyjadrení notárky a sudcu je jej oznámený stav konania
4. 1. 1999.
Dňom 25. 2. 1999 podáva MUDr. B. návrh na obnovu konania vo veci
D 1213/92, účastníci sa k nemu vyjadrujú 23. 3. 1999. Sudca rozhodol po uhradení súdneho
poplatku 20. 4. 1999, návrh zamietol. Dňa 11. 5. 1999 bolo podané odvolanie, spis
predložený nadriadenému súdu – uznesením 13 Co 239/99-212 sa vec vracia na ďalšie
konanie okresnému súdu, spis vrátený 26. 8. 1999 – doručované uznesenie účastníkom
konania.
Dňa 28. 9. 1999 účastník konania JUDr. H. predkladá dovolanie na NS SR proti
uzneseniu Kraj. súdu B. Bystrica – 13 Co 239/99-212. Po doručení účastníkom konania spis
je predložený NS SR – 13. 1. 2000. NS SR vracia spis bez vybavenia
23. 6. 2000, nakoľko neboli pripojené 2 doručenky. Spis opakovane predložený 29. 6. 2000.
NS SR uznesením 1 Cdo 63/2000 zo dňa 12. 12. 2000 odmietol dovolanie. Rozhodnutie bolo
doručené účastníkom konania a 4. 4. 2001 sudca vracia spis notárke na konanie v zmysle
právneho záveru krajského súdu. Dňa 26. 4. 2001 MUDr. B. predkladá návrh
na prikázanie veci inému súdu – namieta zaujatosť všetkých sudcov OS Zvolen a všetkých
notárov, pôsobiacich v obvode OS Zvolen. Sudca žiada 20. 6. 2001 o presné špecifikovanie
dôvodov pre prikázanie veci inému súdu. Dňa 24. 9. 2001 sa sudca vo veci vyjadruje, žiada
o vyjadrenie 7 notárov, sudcov OS Zvolen. Dňa 26. 9. 2001 nám Kraj. súd B. Bystrica
odstupuje vyjadrenie advokátky, ktorá prevzala zastúpenie MUDr. B., doplnenie dôvodov
vylúčenia sudcov a delegovania veci. Notári sa vyjadrili v období 5. 10. – 11. 10. 2001.
Krajský súd uznesením 13 Nc 500/2001–263 dňa 22. 10. 2001 rozhodol o vylúčení
5-tich sudcov. Sudca, ktorému vec bola pridelená sa dňa 21. 1. 2002 vyjadruje s poukazom
na § 15 ods. 1 O. s. p. – súhlasí s vylúčením pri rozhodovaní vo veci. Vyjadrujú sa aj ďalší
sudcovia a vec je 18. 2. 2002 znovu predložená nadriadenému súdu. Ten rozhoduje,
že sudca D. M. nie je vylúčený z prejednania veci. Spis sa vrátil 12. 3. 2002. Po doručení
bola zaslaná výzva na právnu zástupkyňu MUDr. B., aby oznámila, či ostatní dedičia
súhlasia s prikázaním veci z dôvodu vhodnosti, odpoveď bola doručená 4. 10. 2002,
účastníci sa vyjadrili 13. 11. 2002 – s tým, že s prikázaním veci súhlas nevyslovili. Vec sa
nachádza u sudcu na ďalšie konanie.
S poukazom na úkony, ktoré boli postupne vo veci vykonané do rozhodnutia súdu
zo dňa 31. 10. 1997 a následne, podania sťažovateľky, ktoré si vyžiadali postupné
vyjadrenie sudcov a notárov a predkladanie veci nadriadenému súdu máme zato, že
v konaní OS Zvolen D 1213/92 nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky MUDr. D. B. tak,
ako to má na zreteli ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.“
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala 7. marca 2003 právna zástupkyňa
sťažovateľky nasledujúce stanovisko:
«Konštatovaniu pani predsedníčky, „že celý obsah spisu D 1213/92 potvrdzuje prácu
súdnej komisárky a sudcu“, by sme radi oponovali skutočnosťou, že samotným
prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota sťažovateľky neodstránila
a to ani faktom, že súdny komisár, či súd vo veci vykonal mnoho úkonov.
Vo veci sťažovateľky právna neistota trvá prakticky od smrti jej otca až do dnešného
dňa, čo je už viac ako 10 rokov.»
Ďalej cituje judikatúru ústavného súdu, o ktorú opiera svoju argumentáciu, a tvrdí,
že „Zhromažďovanie podkladov k dedičskému konaniu trvalo súdnej komisárke
od 22. 5. 1992 do 22. 5. 1997.
Z toho obdobia len na 4 mesiace požiadal JUDr. H.– účastník konania o jeho
prerušenie do právoplatného skončenia konania o určenie vlastníckeho práva (žiadal
22. 8. 1995, právoplatný rozsudok doložil 12. 1. 1996) bez toho, že bolo o prerušení vydané
uznesenie a doručené sťažovateľke ako účastníčke konania“.
Na základe toho vyslovuje názor, že konanie súdnej komisárky i okresného súdu
vykazuje známky zbytočných prieťahov v konaní, a tým došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov
a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd zistil nasledovný
priebeh konania v predmetnej veci od 22. mája 1992, keď bolo bývalému Štátnemu
notárstvu vo Zvolene (ďalej len „štátne notárstvo“) doručené oznámenie o úmrtí poručiteľa,
do 15. januára 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn.
D 1213/92.
Dňa 15. júna 1992 bola na štátnom notárstve spísaná s dcérou poručiteľa B. H., rod.
B., zápisnica o predbežnom vyšetrení a 11. septembra 1992 boli vyžiadané výpisy
z pozemkovej knihy spolu so žiadosťou o identifikáciu parciel patriacich do dedičstva.
Dňa 28. septembra 1992 vystavilo štátne notárstvo potvrdenie o okruhu dedičov,
z ktorého vyplýva, že sťažovateľka je dedičkou po poručiteľovi v jednej polovici.
Požadované výpisy z pozemkovej knihy boli štátnemu notárstvo doručené 8. októbra
1992.
Od 1. januára 1993 prešla dedičská agenda na okresný súd, ktorý 1. marca 1993
poveril notárku JUDr. D. H. vo funkcii súdnej komisárky úkonmi spojenými s dedičským
konaním sp. zn. D 1213/92.
Súdna komisárka požiadala 22. marca 1993 Správu katastra v Lučenci o zaslanie
ďalších výpisov z pozemkovej knihy, ako aj o identifikáciu parciel patriacich do dedičstva.
Časť požadovaných dokladov bola súdnej komisárke zaslaná 28. mája 1993 a zostávajúca
časť 17. júna 1993.
Po uplynutí jedného roka 18. júna 1994 požiadala súdna komisárka Správu katastra
v Lučenci o zaslanie ďalších výpisov z pozemkovej knihy, ako aj o identifikáciu príslušných
parciel. Zo spisu nie je možné zistiť, kedy boli výpisy doručené súdnej komisárke, ale podľa
dátumu na nich boli vyhotovené 28. októbra 1994.
Prípisom z 19. apríla 1994 požiadala súdna komisárka sťažovateľku o zaslanie
dedičského rozhodnutia po otcovi poručiteľa a predloženie znaleckého ohodnotenia vecí
patriacich do dedičstva, a to osobného motorového vozidla a rodinného domu. Sťažovateľka
jej požadované doklady zaslala 8. mája 1994 s výnimkou znaleckého ohodnotenia
motorového vozidla, pretože bolo odhlásené z evidencie a nemá od neho k dispozícii žiadne
doklady.
Dňa 22. augusta 1995 požiadal dedič JUDr. J. H. súdnu komisárku, aby
nepojednávala v dedičskej veci skôr, než bude ukončené konanie na Okresnom súde
v Rimavskej Sobote o určenie vecí patriacich do dedičstva po poručiteľovi. Právoplatný
rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 7 C 144/95 v tejto veci bol doručený
súdnej komisárke 12. januára 1996.
Rozhodnutím predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 2108/95, Spr. 2101/96
z 30. januára 1996 bola notárka JUDr. D. H. vylúčená z úkonov súdneho komisára
v dedičskej veci po poručiteľovi M. B. na základe námietky sťažovateľky z dôvodu
predpojatosti a prieťahov v konaní. Na základe toho vrátila súdna komisárka 8. februára
1996 spis okresnému súdu.
Krajský súd rozhodol 12. marca 1996 uznesením sp. zn. 13 Nc 13/96, že sudcovia
okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92. Toto
rozhodnutie bolo doručené okresnému súdu 22. marca 1996, ale sťažovateľke
až 4. decembra 1996 na základe jej urgencie.
Dňa 5. decembra 1996 zaslal okresný súd dedičský spis sp. zn. D 1213/92 opäť
notárke JUDr. D. H. na ďalšie konanie odvolávajúc sa na vyššie citované rozhodnutie
krajského súdu s tým, že predchádzajúce rozhodnutie predsedníčky súdu o jej vylúčení je
irelevantné.
Listom zo 7. februára 1997 oznámil spoludedič JUDr. J. H. súdnej komisárke, že
motorové vozidlo, na ktoré je potrebné vyhotoviť znalecké ocenenie, sa nachádza v dome
po poručiteľovi a prístup k nemu má iba sťažovateľka.
Prípisom z 3. apríla 1997 požiadala predsedníčka okresného súdu súdnu komisárku
o zapožičanie dedičského spisu za účelom riešenia sťažnosti sťažovateľky na prieťahy
v konaní podanej krajskému súdu.
Dňa 12. mája 1997 vyzvala súdna komisárka dediča JUDr. J. H.
na predloženie znaleckého posudku na osobné motorové vozidlo, ktoré má byť zaradené
do aktív dedičstva.
V nadväznosti na vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote
požiadala súdna komisárka 19. mája 1997 katastrálny odbor Okresného úradu P.
o poskytnutie údajov z katastra nehnuteľností a 10. septembra 1997 zasiela k tejto žiadosti
urgenciu.
Vo veci bolo 31. októbra 1997 vydané osvedčenie o dedičstve, proti ktorému podala
sťažovateľka 12. novembra 1997 odvolanie.
Dňa 9. januára 1998 oznámil okresný súd dedičom, že osvedčenie o dedičstve
sp. zn. D 1213/92 nadobudlo právoplatnosť 16. novembra 1992 (ide o chybu v písaní,
správny dátum je 16. november 1997) uvádzajúc, že nikto z účastníkov nepožiadal
o pokračovanie v dedičskom konaní a „odvolanie“ sťažovateľky nespĺňalo formálne
náležitosti opravného prostriedku.
Podaním zo 6. apríla 1998 doručeným okresnému súdu 20. apríla 1998
sa sťažovateľka sťažovala na postup súdnej komisárky a vzniesla voči nej, ako aj voči
všetkým sudcom okresného súdu námietku predpojatosti.
Okresný úrad P., katastrálny odbor, vrátil 2. júna 1998 okresnému súdu osvedčenie
o dedičstve z dôvodu meritórnych chýb a požiadal o vydanie opravného osvedčenia
o dedičstve, ktoré súdna komisárka vydala 24. júna 1998.
Podaním z 21. septembra 1998 (po doručení opravného uznesenia o dedičstve)
požiadala sťažovateľka opätovne o pokračovanie v dedičskom konaní.
Uznesením z 21. októbra 1998 rozhodol okresný súd, že súdna komisárka
JUDr. D. H. nie je vylúčená z pojednávania v dedičskej veci sp. zn.
D 1213/92.
Dňa 25. februára 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na obnovu
dedičského konania sp. zn. D 1213/92. Listom zo 6. apríla 1999 požiadala sťažovateľka
okresný súd o bezodkladné nariadenie pojednávania vo veci jej návrhu na obnovu konania.
Okresný súd uznesením sp. zn. D 1213/92 z 20. apríla 1999 návrh na obnovu
dedičského konania zamietol. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej
lehote odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta 1999 zrušil uznesenie
okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu dedičského konania,
a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Dedič JUDr. J. H. podal 28. septembra 1999 cestou okresného súdu dovolanie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky proti vyššie uvedenému uzneseniu krajského súdu.
Spis bol postúpený dovolaciemu súdu 11. januára 2000.
Dňa 19. júna 2000 vrátil Najvyšší súd Slovenskej republiky spis okresnému súdu
s požiadavkou, aby k nemu boli pripojené doručenky dedičov Ing. M. H. a JUDr. J. H. Po
opätovnom doručení spisu dovolací súd 12. decembra 2000 uznesením sp. zn. 1 Cdo 63/00
dovolanie JUDr. J. H. proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta
1999 odmietol.
Okresný súd predložil 4. apríla 2001 spis v dedičskej veci po poručiteľovi M. B. po
vrátení z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súdnej komisárke
JUDr. D. H.
Dňa 23. apríla 2001 podala sťažovateľka krajskému súdu návrh na prikázanie
dedičskej veci sp. zn. D 1213/92 Okresnému súdu v Lučenci, čo neskôr zdôvodnila
tvrdením o priateľských a iných vzťahoch sudcov okresného súdu a notárov k dedičovi
JUDr. J. H.
Po vyjadrení sudcov okresného súdu a notárov pôsobiacich v jeho obvode k námietke
predpojatosti vznesenej sťažovateľkou predložil okresný súd 22. októbra 2001 spis
na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 13 Nc 500/01 z 12. novembra 2001
rozhodol, že piati sudcovia okresného súdu sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania veci
sp. zn. D 1213/92.
Predsedníčka okresného súdu opatrením z 23. januára 2002 rozhodla o pridelení veci
sp. zn. D 1213/92 na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Ľ. O., ktorá jej však
29. januára 2002 oznámila, že sa cíti byť v tejto veci zaujatá.
Dňa 31. januára 2002 rozhodla predsedníčka okresného súdu opatrením o pridelení
veci sp. zn. D 1213/92 na prejednanie a rozhodnutie Mgr. B. H. Menovaný sudca
sa však taktiež cítil byť v tejto veci zaujatý.
Predsedníčka okresného súdu predložila 18. februára 2002 znovu spis sp. zn.
D 1213/92 na rozhodnutie v zmysle § 16 ods. 1 OSP krajskému súdu s poukazom na to,
že právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala podaním z 11. septembra 2001 o prikázanie
veci inému súdu. V závere sprievodného listu predsedníčka okresného súdu konštatuje, že:
„postupom, ktorý zvolili sudcovia tunajšieho súdu, skutočne už dochádza k zbytočným
prieťahom vo veci, ide o vec starú, reštančnú.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Nc 78/2002 z 26. februára 2002 rozhodol, že sudca
D. M. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92.
Okresný súd 13. marca 2002 vyzval notárov v jeho obvode, aby sa vyjadrili, či sú
v danej veci zaujatí, a výzvu zopakoval 5. júna 2002. Všetci notári odpovedali v tom
zmysle, že sa v danej veci cítia byť zaujatí.
Dňa 25. júna 2002 vyzval okresný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby mu
oznámila, či jej klientka a ostatní dedičia súhlasia s postúpením veci inému súdu, a zároveň
aby zdôvodnila, prečo žiada prikázanie veci z dôvodu vhodnosti. Odpoveď na výzvu
urgoval okresný súd prípisom z 18. septembra 2002. Stanovisko právnej zástupkyne na túto
výzvu bolo okresnému súdu doručené 4. októbra 2002.
Výzvu obsahujúcu požiadavku na zaujatie stanoviska k návrhu na prikázanie veci
inému súdu zaslal okresný súd 6. novembra 2001 aj ostatným dedičom, ktorí k návrhu
zaujali negatívne stanovisko.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...".
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil, že úkony
notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno
spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).
Tento záver vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 (prvej vety) OSP, podľa ktorého súd
poverí notára, aby ako súdny komisár prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené
podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie o dedičstve. Podľa ods. 3 citovaného
zákonného ustanovenia úkony notára podľa odseku 1 sa považujú za úkony súdu.
Zodpovednosť všeobecného súdu za efektívny postup súdneho komisára v dedičskom
konaní vyplýva aj z ustanovenia § 175zb ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže odňať vec
poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy
v súdnom konaní. Súd potom poverí úkonmi v konaní o dedičstve iného notára podľa
rozvrhu práce.
V občianskom súdnom konaní je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov
konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 6 OSP
v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo
zistili. Podľa § 100 ods. 1 OSP, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd aj
bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Napokon
podľa § 114 ods. 1 OSP predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť
spravidla na jednom pojednávaní. O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy,
ak súd vôbec nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je
zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej ochrany práv účastníkov konania, prípadne ak
k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu účelu
súdneho konania vylúčený alebo značne minimalizovaný“ (I. ÚS 57/97). Priznanie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť
súdu na organizovanie práce tak, aby sa toto základné právo objektívne realizovalo
(II. ÚS 26/95).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98, II. ÚS 214/02), pričom „tento účel možno
zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (I. ÚS 44/99, I. ÚS 70/02, IV. ÚS 68/02).
K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou
sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, príp. vykonali rôzne úkony
(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 10/98, II. ÚS 64/99,
Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný
súd považuje aj povahu prejednávanej veci.
1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. D 1213/92
pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že toto konanie možno hodnotiť ako
skutkovo zložité, po právnej stránke však nie je zložité. Rozhodovanie v danej veci
predstavuje určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci so zisťovaním okruhu vecí patriacich
do dedičstva po poručiteľovi. Vzhľadom na doterajší priebeh konania môže ústavný súd
pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub náročnosti pri zisťovaní skutkového
základu prejednávanej veci (súpis a oceňovanie veci patriacich do aktív dedičstva a rozsah
pasív, ako aj rozsah sporných skutočností).
Zároveň však ústavný súd vyjadruje názor, že pri účinnejšom a dôslednejšom postupe
okresného súdu, pokiaľ ide o jeho pokyny voči notárke (ako aj notárky poverenej úkonmi
v tomto dedičskom konaní), by sa mohlo konanie do značnej miery urýchliť a nemuselo by
v ňom dochádzať k zbytočným prieťahom.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených
práv sťažovateľky.
Správanie účastníka konania môže zbaviť orgán verejnej moci zodpovednosti
za prieťahy v konaní len vtedy, ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie alebo
znemožnenie postupu konania.
Zo skutkových zistení ústavného súdu v uvedenej veci takáto skutočnosť nevyplýva.
Predsedníčka okresného súdu síce vo vyjadrení k sťažnosti poukazuje na celý rad podaní
sťažovateľky, v ktorých v doterajšom priebehu konania namietala prieťahy v konaní,
zaujatosť sudcov okresného súdu a notárov pôsobiacich v jeho obvode a domáhala sa
prikázania veci inému súdu, čo dáva do súvislosti s tým, že tieto podania si vyžiadali
postupné vyjadrenia sudcov a notárov, ako aj predkladanie veci nadriadenému súdu,
čo malo zrejme ovplyvniť aj celkovú dĺžku konania. V nadväznosti na to však ústavný súd
poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej predĺženie konania, ktoré je
dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, zásadne nemá povahu
zbytočných prieťahov (II. ÚS 41/97, I. ÚS 15/02, III. ÚS 58/02). Navyše, podľa názoru
ústavného súdu prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania,
nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie,
ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou
orgánu verejnej moci (II. ÚS 14/01). Ústavný súd síce pripúšťa, že k určitým prieťahom
v konaní došlo aj v dôsledku celého radu procesných podaní zo strany sťažovateľky, avšak
pri zohľadnení doterajšej celkovej dĺžky konania sú tieto prieťahy v podstatnom nepomere
voči prieťahom zapríčineným neefektívnymi a nesústredenými úkonmi okresného súdu.
3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane
postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi
súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00).
Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho
priebehu konania, vyplýva, že v predmetnej veci opakovane dochádzalo
k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti a viacerým neefektívnym úkonom. Konanie je
preto ako celok poznačené zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje
vymedziť len jednotlivé najzávažnejšie obdobia nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Zbytočnými prieťahmi je poznačené obdobie od 22. marca 1993, keď súdna
komisárka požiadala Správu katastra v L. o zaslanie výpisov z pozemkovej knihy
a identifikáciu parciel, až do 18. júna 1994, keď požiadala ten istý orgán o poskytnutie
ďalších údajov z katastra nehnuteľností.
Ďalší úkon vo veci nasledoval až po viac než ôsmich mesiacoch, a to 19. apríla 1995,
keď súdna komisárka žiadala sťažovateľku o predloženie znaleckého posudku na osobné
motorové vozidlo. Skutočnosť, že toto vozidlo patrí do dedičstva po poručiteľovi, bola
pritom známa už zo zápisnice o predbežnom vyšetrení z 15. júna 1992.
Za úkon, ktorým sa zbytočne predĺžilo konanie, treba považovať rozhodnutie
predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 2108/95, Spr. 2101/96 z 30. januára 1996, ktorým
bola notárka JUDr. D. H. vylúčená z úkonov súdneho komisára v dedičskej veci po
poručiteľovi M. B.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu z 12. marca 1996 sp. zn. 13 Nc 13/96
o nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D 1213/92
môže o prípadnom vylúčení súdnej komisárky rozhodnúť iba zákonný sudca, a preto je
uvedené rozhodnutie predsedníčky okresného súdu irelevantné. Toto uznesenie došlo
okresnému súdu 22. marca 1996, ale spis bol vrátený súdnej komisárke až 5. decembra
1996.
Aj medzi ďalšími úkonmi vykonávanými vo veci súdnou komisárkou sú neprimerané
časové odstupy (napr. žiadosť o poskytnutie údajov z katastra nehnuteľností adresovaná
Okresnému úradu v P., katastrálnemu odboru, z 19. mája 1997 a urgencia vzťahujúca sa na
túto žiadosť z 10. septembra 1997, teda takmer po piatich mesiacoch).
Pokiaľ ide o osvedčenie o dedičstve vydané súdnou komisárkou 31. októbra 1997
v znení opravného osvedčenia o dedičstve z 24. júna 1998, ústavný súd prihliadol na to,
že v zmysle uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 Co 239/99 zo 17. augusta 1999
nenadobudlo právoplatnosť, lebo včas podanou žiadosťou sťažovateľky „stratilo platnosť“.
Výsledkom konania (postupu) okresného súdu bolo teda také rozhodnutie, ktoré neviedlo
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.
Nasledujúce úkony súdu poukazujú na nedostatočnú sústredenosť okresného súdu
na túto vec. Ide napr. o predloženie spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
13. januára 2000 na rozhodnutie o dovolaní dovolateľa JUDr. J. H. z 28. septembra 1999.
Najvyšší súd Slovenskej republiky musel spis vrátiť okresnému súdu (23. júna 2000)
z dôvodu, že z neho nevyplývalo, že by dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
bolo nadobudlo právoplatnosť.
Po tom, čo sťažovateľka podala 27. júna 2001 návrh na prikázanie veci inému súdu
namietajúc zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu a notárov pôsobiacich v jeho obvode,
spočívala činnosť okresného súdu takmer výlučne v zasielaní výziev (a opakovaných
výziev) všetkým sudcom a notárom, aby sa vyjadrili, či sa cítia byť v tejto veci zaujatí.
Hodnotenie jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu zakladá záver
o nečinnosti, resp. realizovaní takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný
a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky v dedičskom konaní
po jej nebohom otcovi. Dedičská vec, v ktorej je sťažovateľka účastníčkou konania, trvá
neprimerane dlho, keďže v nej došlo k zbytočným prieťahom či už zo strany notárky, ktorá
ju ako súdna komisárka prejednáva, alebo okresného súdu.
Existenciu zbytočných prieťahov v tomto konaní potvrdzuje aj list predsedníčky
okresného súdu z 18. februára 2002 adresovaný krajskému súdu, v závere ktorého sa
uvádza, že: „postupom, ktorý zvolili sudcovia tunajšieho súdu, skutočne už dochádza
k zbytočným prieťahom vo veci, ide o vec starú, reštančnú“.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom
v predmetnej veci porušil základné právo sťažovateľky na konanie bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Aj keď sa sťažovateľka výslovne nedomáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému
súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 1213/92 konal bez zbytočných prieťahov,
ústavný súd túto povinnosť okresnému súdu vzhľadom na citovaný článok ústavy uložil
aj bez návrhu a rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 200 000 Sk poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala
na výsledok dedičského konania viac než desať rokov. Sťažovateľka oprávnene takýto
postup okresného súdu a súdnej komisárky považuje za nespravodlivosť a zároveň pociťuje
márnosť ako sprievodný znak porušovania jej základného práva. Vychádzajúc z tohto
pohľadu na pozíciu sťažovateľky, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany
základných práv každej oprávnenej osoby, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu
ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk,
ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je náležitou
satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľky.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. V. H., L.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania vo výške 12 398 Sk (slovom Dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem slovenských
korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote
po 3 900 Sk, jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2003 v hodnote 4 270 Sk, teda
spolu za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie
sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku predsedníčky okresného súdu z 12. marca 2003), pričom
základom za prvé dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk a za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2003 nominálna mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk. Ďalej
ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po
100 Sk a raz v sume 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2003