Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (78)III. ÚS 47/00
PDF · 139.79 KB
No categories available
III. ÚS 47/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 11. októbra 2000 v
senáte zloženom z predsedu Lubomíra Dobríka, Eduarda Báránya a Juraja Babjaka (sudcu
spravodajcu) vo veci podnetu , bytom , zastúpenej
advokátom JUDr. Vladimírom Hrtkom, Advokátska kancelária, Bratislava, Jašíkova 19, na
začatie konania o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní Okresného súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. D 675/96 takto
rozhodol:
Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. D 675/96 p o r u š i 1 základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podnetom na začatie konania pre porušenie ústavných práv zo 14. marca 2000
doplneným podaním z 25. apríla 2000 sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd") obrátila prostredníctvom svojho právneho zástupcu (ďalej
len „podnecovateľ ka") a požiadala ho, aby podnet po predbežnom prerokovaní prijal a po
jeho prijatí vydal nález: „Slovenská republika zastúpená Okresným súdom v Žiline porušila
svojím postupom v konaní D 675/96 pred Okresným súdom v Žiline základné právo pani
priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov".
Podstatou podnetu sú namietané zbytočné prieťahy v dedičskom konaní vedenom na
Okresnom súde v Žiline (ďalej len „okresný súd") pod sp. zn. D 675/96, ktoré začalo po
úmrtí poručiteľky (matky podnecovateľky) dňa 13. februára 1996, z
úradnej moci dňa 11. marca 1996.
Počas doterajšieho konania nebolo vo veci ani raz vytýčené pojednávanie, hoci oň
podnecovateľka , ako aj jej sestra viackrát žiadali aj listami poverenú súdnu
komisárku (notárku). Príčinou sú predovšetkým neefektívna činnosť notárky, ako aj činnost'
súdu.
Podľa § 38 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") sa úkony
notára pri prejednávaní dedičstva považujú za úkony súdu, ktorý preberá za notára
zodpovednosť voči účastníkom konania, ak k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov dôjde jeho nekonaním (II. ÚS 22/96).
Notárka žiadala opakovane o predloženie znaleckého posudku nebohej matky jej deti
( , podnecovateľku a ), čo však doposiaľ nebolo realizované.
, ktorý v byte býva, posudok odmietol predložiť a dcéry do bytu nemajú prístup. Z
uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd") sp. zn. 9 Co 38/98 z 30. apríla
1998, ktorým rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu o pokute uloženej mu
okresným súdom, však vyplývalo, že v dedičskom konaní postupuje súd ex offo to
znamená, pri pasivite účastníkov sám nariadi znalecké dokazovanie.
Ohľadne rýchlosti konania súdu podnet poukazuje najmä na zákonné povinnosti súdu
podľa § 6, § 100, § 101 a § 114 ods. 1 OSP. Tento však sám spôsobil prieťahy napr. pri
rozhodovaní o žiadostiach notárky o vylúčenie z prejednávania veci z 31. júla 1996 a z
novembra 1999. Nevyužil ani oprávnenie vyplývajúce mu z § 175zb OSP, to znamená
sledovať činnosť notára (či nespôsobuje zbytočné prieťahy v súdnom konaní) a prípadne mu
vec odňať a poveriť úkonmi v konaní o dedičstve iného notára. Na sťažnosť
podnecovateľky na prieťahy v konaní z 18. novembra 1999 (správne má byť z 15. novembra
1999), ktorú adresovala okresnému súdu, jej tento neodpovedal.
Podnetom sa dáva ústavnému súdu do pozornosti aj jeho predošlá judikatúra k čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") týkajúca sa práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a tiež pretrvávajúca právna neistota podnecovateľky
ohľadom ochrany jej vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy z dôvodu neprimerane dlhého
konania na okresnom súde.
Ústavný súd podnet prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 47/00 z 13.
júla 2000 po jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde"). V rámci prípravy konania vo veci samej zaslal podnet okresnému súdu a
požiadal ho o jeho vyjadrenie (§ 29 ods. 5 zákona o ústavnom súde).
Okresný súd vo vyjadrení príslušnej podpredsedníčky zo 4, augusta 2000 považuje
podnet v merite veci za opodstatnený. Súd mal podľa nej všetkých dedičov predovšetkým
rovnocenne vyzývať na predkladanie podkladov a vyvíjanie súčinnosti, v prípade
nesplnenia z ich strany sankcionovať ich, uložiť im povinnosť zložiť preddavky na znalecké
dokazovanie (podľa majetkových pomerov)a nariadiť znalecké dokazovanie. Aj keď vzťahy
medzi dedičmi nie sú korektné, čo má tiež vplyv na konanie, súd ich mal prelomiť autoritou
a vynútením práva.
Podnet však považuje na druhej strane za neopodstatnený preto, lebo podnecovateľka
sa v súvislosti so svojou sťažnosťou na prieťahy v konaní okresného súdu z 15. novembra
1999 neobrátila na predsedu krajského súdu ešte pred podaním podnetu na ústavný súd.
Pre náležité posúdenie podnetu si ústavný súd vyžiadal aj spis okresného súdu sp. zn.
D 675/96 (Dnot 124/96).
Pretože obaja účastníci konania (podnecovateľka a okresný súd) súhlasili s
upustením od ústneho verejného pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a
nakoľko od takéhoto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd v
merite veci konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podnetu zisťoval, či podnecovateľka
využila pri ochrane svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného
súdu dostupné právne prostriedky nápravy.
Táto prostredníctvom svojho právneho zástupcu adresovala na okresný súd podanie z
15. noembra 1999 označené ako: „Vec: Sťažnosť na prieťahy v konaní k spis. zn. D 675/96,
Dnot 124/96 súdny komisár ", na ktorom je prijímacia pečiatka súdu s
vyznačeným dňom 22. novembra 1999.
V sťažnosti sa vytýka, že nedošlo k zisteniu majetku poručiteľa, nebol vykonaný
súpis hnuteľných vecí, nedošlo k zisteniu aktív a pasív dedičstva a ani k zisteniu jeho ceny.
Hoci súdny komisár tvrdí, že jeden z dedičov nechce predložiť znalecký posudok na byt,
súd je povinný konať, aj keď jeden z účastníkov svojou pasivitou blokuje zákonné nároky
ďalších účastníkov (teda uznesením pribrať znalca). Súdna komisárka však súdu návrh a ani
podklady na vydanie takéhoto uznesenia nepodala a ani ho nepožiadala, aby zaviazal
účastníkov na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie. Podnecovateľka potom
okresnému súdu na záver navrhuje, aby bez zbytočného odkladu vykonal všetky potrebné
úkony, najmä ustanovil súdneho znalca na posúdenie ceny dedičstva, zabezpečil veci
patriace do dedičstva (vykonal súpis hnuteľných vecí, zapečatil byt a zablokoval nakladanie
s piatimi konkrétne označenými vkladnými knižkami, na ktorých treba zistiť aj pohyb) a
nariadil na prejednanie dedičstva pojednávanie.
Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 a §
20 až 23 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej
správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov
(zákon o štátnej správe súdov) je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil
protiprávny stav zapríčinený nerešpektovaním práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov tak, aby sa nemarilo uplatnenie práva, ktoré priznáva čl. 48 ods. 2 ústavy.
Využitie možnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona (vrátane práva žiadať predsedu
krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu) sa na začatie
konania o podnete namietajúcom porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy nevyžaduje. Požiadavkou
vyčerpania všetkých prostriedkov priznaných podľa zákona o štátnej správe súdov by
ústavný súd sám prispieval k porušovaniu ústavou priznaného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 121/95, II. ÚS 122/95 a II. ÚS 123/95).
Nemožno preto považovať za dôvodnú námietku okresného súdu o neopodstatnenosti
podnetu, keďže podnecovateľka sa neobrátila na predsedu krajského súdu pred podaním
podnetu na ústavný súd (ktorý ho obdržal 23. marca 2000). Sťažnosť podnecovateľky na
prieťahy v konaní z 15. novembra 1999 napokon nebola vybavená predsedom okresného
súdu v lehote 2 mesiacov (ale až 4. augusta 2000), pričom táto ani nebola upovedomená o
predĺžení označenej lehoty (§ 25 ods. 1 a 2 zákona o štátnej správe súdov).
III.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
V občianskom súdnom konaní je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov
konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach OSP. Podľa § 6 v konaní postupuje súd v
súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby
skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Podľa § 100 ods. 1 len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V dedičskom konanú sú notári so sídlom v obvode
okresného súdu rovnomerne poverovaní úkonmi podľa rozvrhu (§ 175za). Súd môže odňať
vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. Súd potom poverí úkonmi v konaní o dedičstve iného notára
podľa rozvrhu práce (§ 175zb ods. 1).
Skutočnosť, že v konaní, ktoré na okresnom súde trvá v podstate štyri roky (a to bez
vydania meritórneho súdneho rozhodnutia), dochádza k zbytočným prieťahom, potvrdzujú
už ako stanovisko podnecovateľky, tak aj vyjadrenie okresného súdu. Obsah spisového
materiálu vo veci D 675/96 (Dnot 124/96) tento záver taktiež podporuje.
Osobitne treba upozorniť, že príslušná predsedníčka senátu okresného súdu dňa 11.
marca 1996 spolu s uznesením o začatí dedičského konania poverila podľa § 38 OSP
notárku, aby vo veci vykonala ako súdny komisár v konaní o dedičstve podľa § 175a a nasl.
OSP jednotlivé úkony s prihliadnutím na čl. II ods. 2 zákona č. 263/92 Zb. v lehote 60 dní.
Keď notárka dňa 31. júla 1996 požiadala okresný súd z dôvodu nesúčinnosti jedného
z dedičov, aby vo veci konal súd, a nie ona, súd len dňa 1. apríla 1997 (bez činnosti v
medziobdobí) vrátil spis notárke s tým, aby vo veci ďalej konala. Obdobne o žiadosti
notárky o vylúčenie z úkonov povereného súdneho komisára z 26. novembra 1999, ktorá
mu bola predložená 3. decembra 1999, rozhodol až po sťažnosti právneho zástupcu
podnecovateľky z 19. júna 2000.
Hoci jeden z dedičov po uložení mu poriadkovej pokuty uznesením okresného súdu
z 29. októbra 1997 podal proti nemu sťažnosť 25. novembra 1997 (na súd došla 27.
novembra 1997), spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti až 27.
januára 1998. Napriek tomu, že krajský súd v uznesení z 30. apríla 1998 uviedol, že
účastníkov dedičského konania nemožno nútiť k procesno-dôkaznej aktivite (ani ukladaním
poriadkových pokút) a pri ich pasivite súd vykoná dokazovanie sám (v tomto prípade
nariadi znalecké dokazovanie a účastníkom uloží povinnosť poskytnúť patričnú
spolusúčinnosť), ani okresný súd a ani notárka v týchto intenciách nepostupovali.
Naznačené skutočnosti názorne svedčia o nesústredenosti okresného súdu (príslušnej
predsedníčky senátu) na túto vec a formálnosti 60-dňovej lehoty, ktorú stanovil notárke na
vykonanie úkonov pri jej poverení funkciou súdneho komisára (notárke trvalo napr. od 14.
júla 1998 do 16. apríla 1999 úradné overenie skutočnosti, že dom, ohľadne ktorého pôvodne
žiadala o predloženie znaleckého posudku, už bol asanovaný). Nesústredená činnosť
okresného súdu a tiež notárky boli hlavnou príčinou doterajšej neprimeranej dĺžky konania.
Ani zložitosť veci a ani prístup podnecovateľky k nej neboli príčinami, ktoré by sa
výraznejšie na dĺžke konania podieľali. Podnecovateľka naopak viackrát žiadala o
urýchlenie konania ako notárku, tak aj súd (26. januára 1998, 2. novembra 1998, 15.
novembra 1999 a 19. júna 2000), čo bolo nepochybne ovplyvnené najmä charakterom veci
zdôrazneným aj v podnete ústavnému súdu (nadobudnutie majetkových hodnôt ako
predmetu dedičstva po vlastnej matke).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až
právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva
podľa čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na
ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (pozri napr. II.
ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97 a I.
ÚS 10/98).
Zodpovednosť štátu sa môže spojiť s nesprávnym postupom, ako aj s nečinnosťou,
pričom štát znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie
osoby vstupujúce do konania v oficiálnom postavení. Aj takto zapríčinené nedostatky sa
pripisujú sudcovi, ktorý je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (II. ÚS
22/96).
Podľa § 38 ods. 1 OSP súd môže poveriť notára, aby ako súdny komisár prejednal
dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie
o dedičstve. Poverenie môže súd dodatočne meniť. Poverenie a zmena poverenia sú voči
súdnemu komisárovi účinné, len čo mu ich súd oznámil. Úkony notára podľa ods. 1 sa
považujú za úkony súdu (§ 38 ods. 3 OSP).
Dedičská vec, v ktorej je podnecovateľka účastníčkou, trvá neprimerane dlho, lebo v
nej došlo k zbytočným prieťahom, či už zo strany notárky alebo súdu. Za tieto prieťahy
zodpovedá súd, keďže z jeho povinností vyplýva nielen nerobiť sám zbytočné prieťahy v
konaní, ale aj zabezpečiť, aby k nim nedochádzalo zo strany osôb, ktorých úkony sa
považujú za úkony súdu (vrátane notárky ako poverenej súdnej komisárky na prejednanie
dedičstva).
S poukazom na uvedené skutočnosti, najmä povahu a charakter súdnej veci, postup
súdu a notárky ako poverenej súdnej komisárky a tiež správanie podnecovateľky v tomto
konaní; ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod sp. zn.
D 675/96 základné právo podnecovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2000
Ľubomír DOBRÍK
predseda senátu